Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/29/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708211753 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1708211753.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: K.. Q. N., U.., bytom M. X, XXXX XX G., proti odporcovi: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., IČO: 31 444 873, so sídlom Bratislavská 1/a, 84 356 Bratislava, zastúpeného: ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., advokátska kancelária, Trnavská 11, 831 04 Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 5C 1224/2008-352 zo dňa 25.11.2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.638,78-€, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že po vykonaní dokazovania a zhodnotení skutkového stavu dospel k záveru, že návrh na začatie konania bol podaný z väčšej časti dôvodne. Poukázal na to, že navrhovateľ sa návrhom domáhal ochrany osobnosti podľa ust. § 11 a ust. § 13 OZ tým, že žiadal odporcovi uložiť povinnosť upustiť do budúcnosti od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti zverejňovaním nepravdivých informácií a hodnotiacich úsudkov, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ videl zásah do práv chránených v ust. § 11 OZ v obsahu príspevku v relácii televízne noviny s názvom Kauza - SNSĽP, v ktorom odzneli skutkové tvrdenia : „ Všetko sa začalo minulý týždeň, keď Správna rada strediska odvolala riaditeľa......Dnes ho z kancelárie odprevadila polícia“. Zhabaná dokumentácia, výmena zámkov, ľubovoľné finančné prevody, to je len časť činnosti bývalého šéfa“.“500 tisíc slovenských korún je mimo strediska, 300 tisíc korún sa podarilo zachrániť, bývalí kolegovia nevedia o čo mu išlo“. Stredisko je platené štátom, doterajším šéfom bol doktor N. a zdá, že v tom vedel chodiť“. Odporca nepoprel text príspevku vo vyjadrení k podanému návrhu, ktoré doručil súdu prvého stupňa dňa 20.09.2005. Potvrdil, že všetky informácie uverejnené v reportáži čerpal zo zdrojov Správnej rady Strediska, od novej štatutárnej zástupkyne I.. S. ako aj z oficiálnych tlačových správ vydaných tlačovými agentúrami a prezentovanými inými médiami. Uviedol, že redaktor v príspevku nekomentoval, len uvádzal známe a už zverejnené fakty, napr. koľko zmizlo, ako je stredisko financované a podobne. Vzhľadom na posúdenie koncepcie odvysielaného textu súd prvého stupňa zaujal názor, že odporca vychádzal z tvrdení K.. Z.. S., K.. Ž. M. K.. N. a tieto zverejnil. Stanovisko navrhovateľa sa mu získať nepodarilo. Relácia pôsobí účelovo a jednostranne, nakoľko je v nej prezentovaný postoj jednej zo strán. Redaktor S. H. uvádza skutkové tvrdenia poskytnuté jednou stranou sporu. Téma čerpania prostriedkov štátneho rozpočtu a financovanie mimovládnych organizácii je témou verejného záujmu. Spájať finančné podvody a machinácie s konkrétnou osobou je však možné až na základe relevantných dôkazov za súčasného rešpektovania prezumpcie neviny. Tvrdenia odporcu, že navrhovateľ je osobou verejne známou a musí zniesť väčšiu mieru kritiky, že zverejnené informácie môžu byť i znepokojivé a šokujúce súd posúdil ako účelové. Možno konštatovať, že odporca sa dopustil nepravdivých tvrdení, ak tvrdil, že „navrhovateľa z kancelárie odprevadila polícia“. Zo svedeckej výpovede Z.. S., uskutočnenej na pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III vyplýva, že dňa 08.12.2003 zavolala políciu, potom spolu šli do kancelárie výkonného riaditeľa, následne otvárali kancelárie a kontrovali počítače. Navrhovateľ ich mlčky sledoval a odišiel. Z uvedeného zrejmé, že navrhovateľ dňa 08.12.2003 opustil priestory Strediska sám, nie v sprievode polície. Čo sa týka tvrdenia „ľubovoľné finančné prevody, to je len časť činnosti bývalého šéfa“ uviedol, že niet relevantného dôkazu, že sa navrhovateľ dopustil ľubovoľných finančných prevodov v rámci hospodárenia strediska a v súvislosti s jeho činnosťou. Navrhovateľ v tejto súvislosti nebol nikdy trestne stíhaný, nikdy voči nemu nebolo vznesené obvinenie, nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Podľa správy NKÚ SR o výsledku kontroly hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva z mája 2004 boli zistené nedostatky v účtovníctve Strediska, netransparentnosť finančných operácií a porušovanie príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov. Uvedenú správu však odporca nemal k dispozícii v čase odvysielania relácie. Nikde pritom nie je zmienka, že by za uvedenými nedostatkami stála osoba navrhovateľa, prípadne že by k uvedeným nedostatkom došlo za vedomia navrhovateľa či za jeho pričinenia. V súvislosti s tvrdením, že „500 tisíc slovenských korún je mimo strediska, 300 tisíc sa podarilo zachrániť“ navrhovateľ uviedol, že je možné vyvodiť, že odporca predmetnú informáciu čerpal z jednostranných tvrdení prezentovaných Z.. S., bez akéhokoľvek právne relevantného listinného podkladu vydaného kompetentnou osobou. Odporca sa ďalej dopustil hodnotiaceho úsudku založeného na nepravdivom tvrdení, ak vyslovil názor, že „doktor N. v tom vie chodiť“, čím navrhovateľa v očiach širokej verejnosti označil ako osobu porušujúcu zákon, podľa svojej vôle nakladajúcu s finančnými prostriedkami štátu. Predmetné nepravdivé tvrdenia a hodnotiace úsudky odporcu sú spôsobilé privodiť ujmu na dobrom mene, občianskej cti či povesti navrhovateľa, nakoľko navodzujú dojem, že v rámci Strediska dochádzalo k ľubovoľným finančným prevodom a machináciám, sprenevere a za všetkým týmto konaním stojí osoba navrhovateľa. Odporca prezentuje navrhovateľa ako osobu, ktorá sa z pozície svojej funkcie výkonného riaditeľa mala dopúšťať finančných podvodov, neprehľadných transakcií, porušovať zákon, podľa svojej vôle nakladať s finančnými prostriedkami štátu. Informácie zverejňované v médiách môžu mať i šokujúci a znepokojivý charakter avšak za predpokladu, že ide o informácie týkajúce sa bezpečnosti, ochrany poriadku, ochrany života a podobne. Ak by bolo páchanie uvedenej činnosti navrhovateľovi preukázané, informovanie o tejto skutočnosti by bolo plne legitímne. Sloboda slova a prejavu neznamená zbavenie sa zodpovednosti za jeho nekorektnú realizáciu. Práva navrhovateľa na ochranu osobnosti boli konaním odporcu porušené, odporca totiž neprezentoval informácie len v polemickej rovine. Navrhovateľa pritom zaradil medzi ľudí, ktorým je blízke porušovanie zákona. V súvislosti so zisťovaním výšky nemajetkovej ujmy navrhovateľ poukázal na to, že následkom príspevku odvysielaného odporcom dňa 08.12.2003 bol hlboko znemožnený, vyradený zo spoločenského a pracovného života. Nemal šancu sa zamestnať, musel predčasne požiadať o starobný dôchodok, počnúc 01.02.2004. Stratil množstvo spoločenských kontaktov, bolo mu naznačované, že stratil dôveru. Lži zasiahli celú rodinu, manželku a deti. Stratil množstvo priateľov i pracovných kontaktov, takýto stav trvá do súčasnosti. Zlá povesť mu nedovoľuje nadviazať na dôveru, ktorú požíval. Súd prvého stupňa mal navrhovateľom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78-€ za primeranú, korešpondujúcu s rozsahom ujmy spôsobenej odporcom. Na margo požiadavky upustenia do budúcnosti od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti zverejňovaním nepravdivých informácií a hodnotiacich úsudkov, takému návrhu súd nemohol vyhovieť. Upustenie od ďalších zásahov do budúcnosti predpokladá ich trvanie, opakovanie sa. V danom prípade však šlo o jednorazový príspevok odporcu. Neoprávnený zásah tak bol dokonaný, neopakuje sa a trvá. V predmetnej časti mal petit za nevykonateľný, nakoľko neoprávnené zásahy musia byť presne špecifikované, keďže každý musí byť posudzovaný individuálne, ktorý nedostatok navrhovateľ neodstránil ani doplnením petitu, doručeným súdu prvého stupňa dňa 17.03.2005. V uvedenej časti súd návrh zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. a navrhovateľovi priznal právo na plnú náhradu trov konania. Konkrétnu výšku priznaných trov však súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí neuviedol. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolaním doručeným súdu dňa 13.12.2011 odporca, a to v časti priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi ako aj v časti náhrady trov konania. Odporca v podanom odvolaní poukázal na odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c), písm. d) a písm.f) O.s.p., mal teda za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania zrušil, eventuálne aby návrh navrhovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania. Odporca argumentoval tým, že navrhovateľ v priebehu celého konania nepreukázal, že takáto relácia bola odvysielaná odporcom, a že bola odvysielaná v odporcom tvrdenom znení. Navrhovateľ svoje tvrdenia podložil len svojou výpoveďou a prepisom relácie spoločnosti STORIN, spol. s r.o.. Odporca od začiatku žiadal, aby navrhovateľ svoje tvrdenia preukázal predovšetkým zvukovo-obrazovým záznamom podľa zákona č. 618/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Uviedol, že predmetný prepis nie je autorizovaným prepisom odporcu, čím vzniká vážna pochybnosť o jeho presnosti a autentičnosti oproti skutočne odvysielanej reportáži. Súd prvého stupňa sa pritom s touto skutočnosťou dostatočne nevysporiadal a navrhovateľa k predloženiu zvukovo- obrazového záznamu nevyzval. Odporca tiež namietal zákonnosť takto získaného prepisu a že tento nebol uvedenou spoločnosťou získaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Predmetom sporu je zvukovo-obrazové, nie však písomné vysielanie odporcu. Z písomného prepisu vysielania nie je možné presne zistiť obsah reportáže, a teda či bolo v rámci obrazového vysielania odvysielané niečo iné, napríklad titulok, komentár, ktorý šiel písomne a podobne. Nemožno sa preto stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení rozsudku uviedol, že sám odporca vo svojom vyjadrení nepoprel text príspevku. Skutočnosť, že odporca potvrdil odkiaľ čerpal informácie uvedené v reportáži možno hodnotiť len ako uvedenie skutočnosti, že sa odporca pri čerpaní informácií obrátil na všetky možné a dostupné zdroje. Odporca pritom so spoločnosťou STORIN, spol. s r.o. nemal uzatvorenú žiadnu zmluvu, ani iný zmluvný vzťah, ako sám navrhovateľ uvádza prepisy relácií získal za odplatu a v rámci podnikateľských činností týchto subjektov. Nemožno preto jednoznačne preukázať, že obsah prepisu je totožný s odvysielanou reportážou a preto súd prvého stupňa nemal na tento dôkaz prihliadať alebo mal skúmať jeho autenticitu a navrhovateľa vyzvať na predloženie obrazovo-zvukového záznamu vysielania. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nešpecifikoval výroky, ktorými malo byť zasiahnuté do jeho osobnosti. Urobil tak až súd prvého stupňa v rozsudku. Informácie, skutkové či hodnotiace komentáre zverejnené v rámci reportáže odporca získal okrem iného u p. S., K.. Ž. M. K. N., ktorí v predmetnom čase boli členmi Správnej rady Strediska alebo zamestnancami Strediska, či poslancami NR SR. Ďalej uviedol, že išlo o vyjadrenia a tvrdenia zo strany štátnych orgánov, kedy všetky výroky a informácie a nich založené hodnotiace úsudky boli založené na informáciách aj od vyššie menovaných. K veci sa vyjadroval aj G. M., ktorý pracoval vo funkcii hovorcu Ministerstva vnútra SR. Keďže sa jednalo o aktuálnu publicistiku, odporca nemal inú možnosť získať stanovisko navrhovateľa. Hodnotiace komentáre neboli prehnanými ani sa nimi odporca nedopustil excesu. Osoba navrhovateľa bola v čase vysielania reportáže osobou verejného záujmu. Osobami verejného záujmu v zmysle judikatúry slovenských súdov (napríklad judikát Ústavného súdu SR 62/2010), ako aj judikatúry ESĽP. Predmetom reportáže bola činnosť odporcu vo verejnej funkcii, kedy ako štatutárny orgán zodpovedal za činnosť strediska. Osobami verejného života sa totiž rozumejú aj osoby, ktoré na sebe upútavajú záujem verejnosti a tak sa ocitajú v zornom uhle spravodajstva masovo informačných prostriedkov. Zdôraznil, že účelom spravodajských relácií odporcu je poukazovať na naliehavé problémy spoločnosti. Odporca sa pred odvysielaním reportáže snažil dať navrhovateľovi priestor na vyjadrenie za účelom dosiahnuť maximálnu objektívnosť a nestrannosť, čoho nebolo možné zasiahnuť. V relácii boli použité informácie na základe získaných podkladov v súlade s princípmi materiálnej pravdy. Podľa rozhodnutia NS SR R 103/1997 treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel je potrebné vidieť najmä v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Zákonná ochrana je daná len vtedy, ak sú vytýkané prejavy zásadne nepravdivé. Právo na ochranu osobnosti nemožno priznať fyzickej osobe, ktorá koná protispoločensky a publikácia takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti spoločenským nešvárom. Kritika je oprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky opierajúce sa o pravdivé skutočnosti. Odporca zverejnil dostupné informácie s cieľom informovať verejnosť. V súlade s novinárskou etikou sa snažil poskytnúť priestor pre vyjadrenie všetkým dotknutým stranám a využil všetky dostupné prostriedky za účelom overenia pravdivosti tvrdení uvedených v reportáži. Divákovi predostrel uvedený problém, nevyriekol však výrok o vine či nevine žiadnej zo zúčastnených strán. Odvysielaná reportáž nebola spôsobilá privodiť navrhovateľovi ujmu, ohroziť jeho vážnosť v spoločnosti, čo navrhovateľ ani nepreukázal. Na margo následkov údajného zásahu do osobnosti navrhovateľa odporca uviedol, že všetky sú založené len na tvrdení navrhovateľa. Žiadnu z uvádzaných skutočností nepodložil dôkazným prostriedkom. Poukázal predovšetkým na absurdnosť nemožnosti navrhovateľa zamestnať sa, ktorý necelé tri mesiace po odvysielaní reportáže nastúpil na starobný dôchodok. V predmetnej časti bol odporca toho názoru, že na tvrdenia navrhovateľa nebolo možné zo strany súdu prihliadať alebo mal súd navrhovateľa vyzvať na predloženie ďalších dôkazov. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril podaním zo dňa 29.12.2011, doručeným súdu prvého stupňa dňa 04.01.2012. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Navrhovateľ v podanom vyjadrení uviedol, že pokiaľ mal odporca pochybnosti o zákonnosti získania prepisu relácie od spoločnosti STORIN, s.r.o., mohol si námietku uplatniť právnymi prostriedkami voči predmetnej spoločnosti. O nezákonnosti získania prepisu by muselo byť rozhodnuté v inom konaní. Nemožno preto poprieť získanie prepisu relácie zákonnými prostriedkami. Odporca v odvolaní nespochybnil prepis dotknutej relácie vyhotovenej D. T., ktorý je totožný s prepisom relácie vyhotoveným spoločnosťou STORIN, s.r.o.. D. T. bol v čase odvysielania príspevku odporcom držiteľom licencie, ktorá ho oprávňovala na vykonávanie ohlasovacej činnosti, a to služby poskytovania informačných služieb z verejných masovokomunikačných zdrojov. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.12.2004 odporca potvrdzuje, že relácia bola odvysielaná v TV novinách Markíza, kedy vo vyjadrení uvádza, že redaktor v príspevku veci nekomentoval, len spravodajsky uvádzal známe a zverejnené fakty: napr. koľko zmizlo, ako je stredisko financované a podobne. Všetky informácie ako: dokázal za nos ťahať za nos poslancov NR SR, klamal, prekrucoval fakty, vyslovujú v reportáži členovia správnej rady p. N., K.. Ž. M. K.. S.. V súvislosti s nedostatkom špecifikácie výrokov, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnosti navrhovateľa uviedol, že uvádzanie súm „tisíc slovenských korún je mimo strediska, 300 tisíc sa podarilo zachrániť, zdá sa, že v tom vedel chodiť...“ je presnou špecifikáciou výrokov, ktoré odzneli v TV Markíza. Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že nebol verejným činiteľom, keďže nebol v sústave orgánov verejnej správy. Avšak ani o verejných činiteľoch Ústava SR, na ktorú sa odporca odvoláva nedáva prednosť právu odporcu slobodne šíriť nepravdivé informácie. Zverejnenie príspevku v hlavnej spravodajskej relácii bolo pre žalobcu traumou psychického charakteru, ktorá otriasla jeho osobnosťou. Ak k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Zásah spočívajúci v tvrdej, právoplatným rozsudkom nepreukázanej trestnej činnosti zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa názoru Ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pritom prichádza do úvahy v prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nemožno napraviť. Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. s nariadením odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania zostal nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.638,78 eur. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal odvolací súd preukázané, že sú priznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 6.638,78 eur bez toho, aby na túto výšku vykonal dokazovanie, ako aj zdôvodnil prečo priznal nemajetkovú ujmu v priznanej výške. Podľa ust. § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa ust. § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ust. § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ust. § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V zmysle citovaného ustanovenia sa z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku vyžaduje, aby odôvodnenie obsahovalo najmä podstatný obsah prednesov účastníkov, vysvetlenie o tom, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, vysvetlenie o tom, z ktorých dôkazov vychádzal pri skutkových zisteniach, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, právne posúdenie veci, t.j. vysvetlenie, z akých právnych ustanovení vychádzal pri rozhodovaní a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Súčasťou odôvodnenia rozsudku o určení povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy musí byť tiež vysvetlenie, na základe čoho súd dospel k záveru, že navrhovateľ má nárok na zaplatenie takejto ujmy a odôvodnil tiež priznanú výšku, ktorá sa priznáva na základe voľnej úvahy. Voľná úvaha totiž neznamená absolútnu voľnosť, musí byť odôvodnená prečo takúto výšku nemajetkovej ujmy priznal. Rozhodnutie, ktoré nerešpektuje zásady uvedené v ustanovení § 157 O.s.p. je nepreskúmateľné. V zmysle návrhu navrhovateľa, doručeného súdu prvého stupňa dňa 13.12.2004 v relácii Televízne noviny odvysielal odporca dňa 08.12.2003 o 19.00 hod. tvrdenia v zmysle ktorých bol navrhovateľ z pracoviska odvedený políciou, navrhovateľ sa dopustil ľubovoľných finančných prevodov, 500 tisíc slovenských korún je mimo strediska, 300 tisíc sa podarilo zachrániť. Odporca sa dopustil aj hodnotiaceho úsudku vo vzťahu k finančným prevodom, podľa ktorých „doterajším šéfom bol doktor N. a zdá sa, že v tom vedel chodiť“. Navrhovateľ mal za to, že uvedené tvrdenia sú nepravdivé, nakoľko z pracoviska nebol odprevadený políciou, ale po obhliadke odišiel v prenajatom vozidle. Taktiež mal za nepravdivé tvrdenie o ľubovoľných finančných prevodoch, nakoľko bol štatutárnym orgánom strediska a teda mohol nakladať s finančnými prostriedkami strediska podľa svojho uváženia. Ďalšie z uvedených tvrdení je tvrdením nepodloženým a nepravdivým, nakoľko s finančnými prostriedkami bolo nakladané v súlade s účtovnými predpismi a smernicami. Navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení predložil prepis relácie odporcu, vyhotovený spoločnosťou INFORM, Šándorova 6, Bratislava. V zmysle predmetného prepisu mal redaktor odporcu uviesť vyššie uvedené tvrdenia. V zmysle prepisu relácie sa ku kauze SNSĽP vyjadrovala aj p. Mária Sabolová, predsedníčka správnej rady SNSĽP, ktorá uviedla, že došlo k presunom peňazí po čase, kedy už navrhovateľ nebol výkonným riaditeľom. Člen správnej rady SNSĽP p. Ž. mal v zmysle predmetného prepisu uviesť, že navrhovateľ dokázal ťahať za nos NKÚ, dokázal ťahať za nos poslancov Národnej rady ako aj to, že navrhovateľ poprekrucoval fakty, klamal, čo mu doteraz vyšlo. Hovorca MV SR, G. M. v predmetnom príspevku uviedol, že policajný orgán v najbližších dňoch rozhodne, či bol spáchaný trestný čin alebo priestupok. Zo žalobného návrhu, ale ani zo samotných prednesov navrhovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa však nebolo zrejmé ktoré z uvedených výrokov sa dotkli cti navrhovateľa. Súd prvého stupňa na tieto okolnosti navrhovateľa ani nevypočul a nezisťoval, ktoré konkrétne výroky mali zasiahnuť do cti navrhovateľa. Pre posúdenie oprávnenosti nárokov navrhovateľa bolo preto potrebné zistiť, ktoré výroky uvedené v spornej relácii mali zasiahnuť do cti navrhovateľa a v tejto súvislosti aj vykonať dokazovanie, či tieto výroky boli spôsobilé narušiť sféru jeho osobnostných práv. Na pojednávaní v konaní pred odvolacím súdom, ktoré sa konalo dňa 19.09.2013 navrhovateľ uviedol, že z odvysielaného televízneho príspevku odporcu sa ho dotkol výrok, podľa ktorého „odmietol vpustiť riaditeľku“. V tom čase bol totiž práceneschopný, a to od 25.11 do 09.12.2003 v dôsledku čoho bol inzultovaný členom správnej rady, p. Ž.Č.. Napriek práceneschopnosti sa však dostavil na pracovisko, a to dňa 08.12.2003, kedy prišla aj p. S.Á. v doprovode polície. Navrhovateľa sa tiež dotkla veta, podľa ktorej „došlo k presunom peňazí v čase, kedy nebol riaditeľom“ a „ 500.000,-Sk je mimo strediska, 300.000,-Sk sa podarilo zachrániť, bývalí kolegovia nechápu o čo mu šlo“ v dôsledku ktorých bol označený za zlodeja. Navrhovateľ funkciu riaditeľa ukončil na základe uznesenia dňa 23.11.2003, pričom si vyhradil písomne odovzdanie funkcie, a to na dňa 25.11.2003. K odovzdaniu agendy v predmetnom termíne nedošlo, nakoľko navrhovateľ mal byť pri jej odovzdávaní fyzicky napadnutý s následkom práceneschopnosti. Následne bolo SNSĽP zatvorené. Dňa 08.12.2003 sa dostavil na stredisko z vlastnej iniciatívy, p. S. však dala vymeniť zámky. Navrhovateľ dal dňa 26.11.2003 vymeniť zámky na sekretariáte, nakoľko tam mal osobné veci. Keď sa navrhovateľ dňa 08.12.2003 dostavil na pracovisko nemal vedomosť o príchode p. S. v doprovode polície. Zo strany polície bol vyzvaný na odovzdanie kľúčov. Po tom, ako prestal byť riaditeľom mu bol zakázaný vstup do Strediska. Uvedený stav trval do 11.12.2003, kedy mu bolo udelené okamžité skončenie pracovného pomeru. Mal za to, že výpoveď mu bola udelená v dôsledku relácie odvysielanej v televíznych novinách. Po uverejnení relácii v televíznych novinách troch televízií utrpel traumu v dôsledku ktorej nevychádzal medzi ľudí, nekomunikoval, ľudí sa stránil, nenavštevoval blízku rodinu. Toto obdobie trvalo asi jeden a pol roka. Psychický stav konzultoval s priateľom, prednostom detskej kliniky, p. X. Š., nemohol sa však preukázať žiadnym lekárskym dokladom, nakoľko iných lekárov v súvislosti s uvedenou traumou nenavštívil. Navrhovateľ sa opakovane, možno 15-krát telefonicky informoval na možnosť zamestnania. Bol presvedčený, že sa nemohol zamestnať z dôvodu pochybností, ktoré vznikli odvysielaním relácií, nakoľko pri predstavovaní sa bol dotazovaný, či sa jedná o toho N.. Vzhľadom na odstup 10 rokov však už svoje tvrdenia nevedel preukázať. Manželka mala spísaný aj návrh na rozvod, ktorý napokon nepodala, a to niekedy v rokoch 2003 a 2004. V dôsledku vzniknutej situácie sa rozhodol ísť na predčasný dôchodok, čo sa odrazilo na výške dôchodku, ktorý bol krátený o roky jeho skoršieho nástupu do dôchodku. V súčasnosti navrhovateľ pracuje na Prešovskej univerzite na polovičný úväzok. Odporca vo svojej argumentácii uviedol (č.l. 39), že všetky informácie uvedené v reportáži čerpal zo zdrojov správnej rady strediska, od novej štatutárnej zástupkyne V. Mrázovej ako aj oficiálnych tlačových správ vydaných agentúrami a prezentovanými médiami. Redaktor v príspevku pritom mal pritom len komentovať a spravodajsky uvádzať už známe a zverejnené fakty, koľko zmizlo peňazí. Navrhovateľ bol do funkcie výkonného riaditeľa SNSĽP v Bratislave vymenovaný od 02. februára 1996. Podľa štatútu SNSĽP je stredisko nezávislou právnickou osobou, ktorá plní úlohy v oblasti ľudských práv. Najvyšším orgánom strediska podľa čl. 2 je správna rada, na čele s predsedom správnej rady. Správna rada podľa štatútu dozerá na činnosť riaditeľa a činnosť strediska ako celku, na ktorý účel sú členovia rady oprávnení požadovať od výkonného riaditeľa správy o činnosti strediska. Predseda správnej rady reprezentuje správnu radu navonok (čl. 7 ods. 1 štatútu). Výkonný riaditeľ je štatutárnym orgánom strediska, ktorý ju zastupuje navonok a koná v jeho mene vo všetkých veciach, riadi činnosť strediska a zodpovedá za ňu správnej rade. Výkonný riaditeľ je podľa čl. 8 bod 5 povinný plniť úlohy na základe uznesení správnej rady alebo výkonného výboru. Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR, sp. zn.: IV.ÚS 107/2010 z 28. októbra 2010 podľa ktorého pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu samozrejme neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté následky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porov.: rozsudok NS SR zo dňa 25. februára 2009, sp. zn.: 5Cdo 55/2008). Povinnosťou súdov je tiež rešpektovať relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy. Podľa rozsudku ESĽP č. 42435/02 vo veci White proti Švédsku, P-ESLP, 2007, č.1: ochrana súkromného života musí byť v rovnováhe so slobodou prejavu zakotvenou v čl. 10 Dohovoru. Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na „informácie“ a „myšlienky“, ktoré sú prijímané kladne alebo považované za neškodné a neutrálne, ale taktiež na tie, ktoré pohoršujú, šokujú alebo znepokojujú. Sloboda vyplývajúca z čl. 10 podlieha výnimkám, ktoré však musia byť stanovené presne a toto obmedzenie musí plynúť z presvedčivých argumentov. V judikatúre Súdu je zrejmý dôraz, ktorý Dohovor kladie slobode tlače (a teda aj televíznemu spravodajstvu), prostredníctvom ktorej má byť zaistené riadne fungovanie demokracie. Tlač síce nemôže prekročiť určitú hranicu, ktorá sa týka predovšetkým ochrany dobrej povesti a práv iných alebo potrebu chrániť tajné informácie pred vyzradením, ale jej úlohou je predovšetkým sprostredkovať verejnosti informácie a myšlienky týkajúce sa verejného záujmu, a to spôsobom, ktorý je v súlade so zodpovednosťou a záväzkami, ktoré tlači prináležia. Sloboda novinárov zahrňuje rovnako ochranu v prípade preháňania či provokácie. Ochrana práv novinárov pri šírení informácií týkajúcich sa verejného záujmu na druhej strane vyžaduje, aby novinári konali v dobrej viere, na základe pravdivých podkladov a poskytovali „spoľahlivé a presné“ informácie v súlade s novinárskou etikou. Z ustanovení čl. 140 ods. 2 Dohovoru vyplýva, že sloboda prejavu musí byť vykonávaná „zodpovedne a s ohľadom na záväzky“, čo platí rovnako pre médiá, i keď informujú o záležitostiach verejného záujmu. Táto zodpovednosť a záväzky nadobúdajú najväčší význam v prípadoch, kedy sa jedná o útoky na povesť konkrétneho jednotlivca a porušovanie práv druhých. Média pritom môžu byť zbavené povinnosti overovať skutkové tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre súkromné osoby len veľmi výnimočne. Otázka, či existujú dôvody pre toto zbavenie sa povinnosti sa posudzuje podľa toho, aká je povaha a stupeň tejto urážky a do akej miery môžu média považovať svoje zdroje za dôveryhodné vo vzťahu k tvrdeniam. Relevantné pre posúdenie rovnováhy medzi konkurujúcimi si záujmami je taktiež zásada prezumpcie neviny vyplývajúca z čl. 6 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorej sa na osobu musí prihliadať ako na nevinnú, pokiaľ nie je súdom vyslovená jej vina. Pri posudzovaní, či došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače určenej pre informovanie najširšej verejnosti (na rozdiel napr. od odborných publikácií (rozhodnutie NS ČR, sp. zn.: 30Cdo 2796/2005), ktorý sa v konkrétnych prípadoch musí uchyľovať k určitým zjednodušeniam. Nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (skreslenie) musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. V takom prípade nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení. Podľa rozsudku ESLP č. 19983/92, vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku má tlač v demokratickej spoločnosti veľmi dôležitú úlohu, nemôže však prekračovať určité hranice, predovšetkým pokiaľ sa jedná o povesť a práva iných, prináleží im šíriť, pri súčasnom rešpektovaní jej povinností a zodpovednosti, informácie a otázkach verejného záujmu. Ak sa zverejňované informácie opierajú o dôkladné šetrenia a názory niekoľkých odborníkov, nemožno za týchto podmienok novinárom vyčítať, že publikovali skutočnosti, ktoré zistili. Tlači prináleží rozširovať informácie a myšlienky o veciach verejného záujmu, k tejto funkcii sa viaže právo verejnosti tieto informácie a myšlienky prijímať. Ďalej ESĽP, č. 28114/95 v rozhodnutí vo veci Dalban proti Rumunsku, P-ESLP, 1999, č. 10 uviedol, že tlač predstavuje v demokratickej spoločnosti dôležitú úlohu. Tlač však nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým pokiaľ ide o povesť a práva iných a nevyhnutnosť zabrániť úniku dôverných informácií, náleží mu, aby zverejňoval - pri rešpektovaní svojich povinností a zodpovednosti - informácie a myšlienky o všetkých otázkach všeobecného záujmu. Novinárska sloboda zahrňuje taktiež možnosť používať určitú mieru preháňania, ba dokonca provokácie. Posudzovací priestor vnútroštátnych orgánov je obmedzený záujmom demokratickej spoločnosti umožniť tlači hrať rolu „strážiaceho psa“ a poskytovať informácia o závažných otázkach všeobecného záujmu. Vskutku nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory len pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť. V rozsudku ESĽP, č. 3348/96, vo veci Cumpana a Mazare proti Rumunsku, P-ESLP, 2005, č.1 súd uviedol, že ak je úlohou tlače upozorniť na údajnú spreneveru či úplatkárstvo vo verejnej správe a u volených zástupcov občanov, skutočnosť, že sťažovatelia označili konkrétne osoby im ukladá povinnosť poskytnúť dostatočné skutkové podklady. To platí tým skôr, ak obvinenia vznesené týmto spôsobom boli závažné a mohli založiť trestnú zodpovednosť. Vo veci P. proti Slovensku, J-ESLP, 2001, č.4 ESĽP uviedol, že tam, kde je nejaké vyjadrenie hodnotovým súdom môže primeranosť zasahovania závisieť na tom, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad, pretože aj hodnotový súd bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný. Súd z princípu nemôže prijať tézu, podľa ktorej hodnotový súd môže byť považovaný ako taký len vtedy, ak je sprevádzaný skutočnosťami, na ktorých sa zakladá. Nevyhnutnosť súvislosti medzi hodnotovým súdom a skutočnosťami, ktoré ho podopierajú sa môže meniť prípad od prípadu podľa špecifických okolností. Pokiaľ ide o hranice prípustnej kritiky podľa judikatúry ESĽP tieto sú širšie vo vzťahu k politikovi konajúcemu vo svojej funkcii, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Politik sám nevyhnutne a vedome otvorene vystavuje svoje slová a skutky podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti. Sloboda prejavu chráni možnosť vysloviť nezávidenia hodné hodnotenie politika, i keď je tvárou v tvár faktom takéto hodnotenie nadsadené a neobjektívne (Rozhodnutie ESĽP, Oberschlick v. Rakúsko). Osobami verejného záujmu sa väčšinou rozumejú nielen osoby verejného života v užšom zmysle, a teda osoby, ktoré vystupujú pri riešení rôznych otázok na verejnosti alebo sú verejne činné a tým na verejnosť vykonávajú svoj vplyv v oblasti politickej, hospodárskej, kultúrnej, športovej a podobne, ale vôbec aj osoby, ktoré na seba upútavajú záujem verejnosti a tak sa ocitajú v zornom uhle spravodajstva hromadných informačných prostriedkov. Všeobecné osobnostné právo týchto osôb je obmedzené do tej miery, že tieto osoby nemôžu zabrániť, aby sa ich osobnosť, vrátane mena a priezviska stala predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávaní informáciíči kritiky, ak sa tak deje v oprávnenom verejnom záujme. Takáto osoba je vystavená širšej kontrole verejnosti a jej prísnejším meradlám, než ostatné osoby. Ak teda takáto osoba vstupuje do verejného života, musí s verejnou kritikou a jej dôsledkami počítať a tolerovať ich. Podľa názoru odvolacieho súdu možno obdobne závery a kritéria uvedené vo vyššie uvedených rozsudkoch vzťahovať aj na spravodajskú činnosť, úlohy a zodpovednosť televízneho spravodajstva. V súvislosti s hodnotením neoprávnenosti zásahov do chránenej sféry osobnosti je tak v zmysle vyššie uvedenej judikatúry potrebné rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. K porušeniu práva na česť dochádza spravidla takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé a ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Nie je pritom potrebné, aby k takýmto tvrdeniam došlo s úmyslom, aby pôsobili difamačne. Pri požiadavke podávať rýchle informácie nie je často v silách a možnostiach zamestnancov zaistiť objektívnu pravdivosť všetkých výrokov, a teda predovšetkým v prípade aktuálneho spravodajstva, ako tomu bolo v prípade odporca. Za dostatočnú by preto malo byť považovaná skutočnosť, ak prevereniu správy bola venovaná starostlivosť, ktorú by podľa okolností prípadu bolo možné požadovať od každého. Hodnotiace úsudky sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok prináša. Prípustná kritika musí byť vecná, konkrétna a primeraná, čo do obsahu, formy a miesta a nevybočovať z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného cieľa. Požiadavka vecnosti kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok preto musí byť záverom, ktorý možno na základe uvedených premís logicky odvodiť. Podklady, na ktorých hodnotenie spočíva musia byť v posudku uvedené, aby adresát posudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor a zároveň aby nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili za podklad hodnotenia. Kritika musí mať aj primeranú formu, ktorá nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného cieľa. Ak teda v kritike sú k charakterizácii určitých javov a osôb používané výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere s cieľom kritiky a z nich vyplýva úmysel kritizovanú osobu uraziť, ide o kritiku neprimeranú, ktorá je objektívne spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Taktiež v súvislosti s dodržiavaním princípu prezumpcie neviny je potrebné zdržať sa akejkoľvek spravodajskej úvahy, ktorá by sa dotýkala viny tejto osoby, keďže vina je vec hodnotenia, ktorá náleží výlučne súdu. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na čl. 26 ods. 4 ústavy z ktorého vyplýva, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu zdravia a mravnosti. Predmetné výroky sú súčasťou rozhlasového spravodajského vysielania týkajúceho sa vecí verejných. Tento druh prejavu jednoznačne spadá pod ochranu čl. 26 ods. 1 ústavy. Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľa nemožno považovať za osobu verejného záujmu. Súd prvého stupňa v rozhodnutí uviedol, že nakladanie s rozpočtovými prostriedkami, či dotáciami je témou verejného záujmu, navrhovateľa však už ako osobu verejného záujmu nehodnotil. Inštitúcia, v ktorej navrhovateľ vykonával funkciu výkonného riaditeľa bola inštitúciou štátnou, hradená aj prostriedkami zo štátneho rozpočtu. Finančné prostriedky štátu vždy podliehajú kontrole spoločnosti a preto osoby, ktoré vykonávajú volené funkcie v takejto inštitúcii sú pod drobnohľadom spoločnosti. V prípade navrhovateľa preto išlo o osobu verejného záujmu, ktorá musí znášať vyššiu mieru záujmu spoločnosti. Nemožno totiž izolovane vnímať otázku nakladania s finančnými prostriedkami Strediska ako otázku verejného záujmu a práve osobu, ktorá je výkonným riaditeľom predmetnej mimovládnej organizácie, ktorá je oprávnená nakladať s verejnými finančnými prostriedkami, a ktoré sú teda pod drobnohľadom spoločnosti z charakteristiky osoby verejného záujmu vyňať. U navrhovateľa išlo o výkonného riaditeľa (bývalého), pričom jeho obvinenie bezprostredne súviselo s výkonom jeho funkcie. Sporné výroky prednesené v reportáži boli považované za mienkotvorné. Podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom verejných vecí („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Na odporcu sa vzťahuje zvýšená ochrana prislúchajúca žurnalistom. V danej veci je z hľadiska formy kritiky dôležitý zdroj informácie a žáner relácie, v ktorej výrok odznel. V danom type relácie odznievajú krátke, základné, aktuálne informácie z daného dňa, bez širšieho komentára. Pre účely zdynamizovania správ sú striedavo prezentované autentické spravodajské nahrávky so vstupmi redaktora. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné doplniť dokazovanie. Je nesporné, že bola odporcom odvysielaná relácia Televízne noviny, kde boli uvedené výroky namietané navrhovateľom. Pre preukázanie, či tieto výroky boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa bude musieť súd prvého stupňa vykonať dokazovanie v širšom rozsahu. Navrhovateľ ukončil svoje pôsobenie vo funkcii výkonného riaditeľa. Z doteraz vykonaného dokazovania nie je zrejmé, či toto pôsobenie skončilo z dôvodu uplynutia obdobia, pre ktoré bol do tejto funkcie navrhovateľ ustanovený, prípadne z či bol z tejto funkcie odvolaný. Bude musieť zistiť, čo bolo dôvodom nevymenovať bývalého výkonného riaditeľa do ďalšieho funkčného obdobia, prípadne dôvod jeho odvolania. Z obsahu spisu, ale aj vyjadrenia navrhovateľa pred odvolacím súdom vyplýva, že v dôsledku zmeny na poste výkonného riaditeľa došlo zo strany novej výkonnej riaditeľky k výmene kľúčov (zámkov) na všetkých kanceláriách Strediska. Následne tieto zámky (podľa vyjadrenia navrhovateľa k následnej výmene zámku došlo z jeho strany na sekretariáte, z dôvodu, že tam mal osobné veci) vymenil navrhovateľ. Z vykonaného dokazovania nie je však preukázané, či navrhovateľ mal oprávnenie, prípadne súhlas výkonnej riaditeľky zámok (zámky) vymeniť. Súd prvého stupňa bude musieť tiež zistiť z akého dôvodu dňa 8.12.2003 správna rada, resp. nová výkonná riaditeľka prišla aj za účasti polície a médií do Strediska, či navrhovateľ mal vedomosti o takomto postupe a či bol prizvaný do Strediska na uvedený deň. Ak nebol pozvaný (ako vyplýva z výpovede navrhovateľa vedomosť o tomto nemal), čo bola príčina jeho účasti v Stredisku, hoci bol práceneschopný. Tiež bude musieť zistiť z akého dôvodu sa v kancelárii (na sekretariáte) zamkol. Bude potrebné zistiť, či bolo podané na navrhovateľa trestné oznámenie, ak áno, aké a kedy. Taktiež bude potrebné sa zaoberať aj otázkou, prečo nová výkonná riaditeľka čakala od 25.11.2003 do 8.12.2003 s prevzatím úradu (Strediska), ako aj vykonať dokazovanie aj v tom smere, odkiaľ mali podozrenie, že došlo k úbytku financií. Zistenie týchto skutočností je potrebné pre preukázanie prípadnej intenzity zásahu tvrdení uvedených v relácii Televízne noviny do osobnostných práv navrhovateľa t. j. či tieto tvrdenia boli vyvolané aj samotným správaním navrhovateľa, prípadne len výlučným konaním výkonnej riaditeľky Strediska, prípadne členov Správnej rady. Následne bude súd prvého stupňa taktiež povinný zaoberať sa preukázaním tvrdení, ktoré navrhovateľ uviedol v súvislosti s odôvodnením závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy. Bude musieť vykonať dokazovanie čo bolo dôvodom ukončenia pracovného pomeru Strediska s navrhovateľom. Tiež zisťovať okolnosti, či bolo navrhovateľovi z dôvodu odvysielania vyššie uvedeného príspevku znemožnené nájsť si adekvátne zamestnanie. Teda preskúmať navrhovateľovu snahu o získanie nového zamestnania, konkrétne pracovné miesta, o ktoré navrhovateľ javil záujem, prípadne výberové konania, ktorých sa zúčastnil, prečo tieto neboli úspešné ako aj súvis nemožnosti navrhovateľa sa zamestnať s odvysielaným príspevkom. Taktiež bude potrebné preukázať stratu spoločenských kontaktov navrhovateľa, ako bol navrhovateľ vyradený zo spoločenského života, z akého dôvodu, či dôvod bolo uverejnenie sporných tvrdení, prípadne iné skutočnosti, ako aj zásah a vplyv predmetného príspevku na kvalitu rodinného života navrhovateľa. Z doteraz vykonaného dokazovania navrhovateľ nepreukázal, že by prípadná nemožnosť nájsť si zamestnanie, bolo uvedenie tvrdení v spornej relácie. Taktiež nepreukázal ani prípadný dopad týchto tvrdení na dopad v jeho rodinnom živote. Tvrdenie, že manželka mala napísaný návrh o rozvod manželstva, ale ho nepodala na súd, nie je dostatočným pre konštatovania závažnej intenzity zásahu do osobnostných práv. Nie je totiž zrejmé, či odvysielanie tejto relácie bol dôvod pre spísanie návrhu o rozvod manželstva, lebo nebol zrejmý ani prípadný obsah tohto návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec prejedná, vykoná dokazovanie v naznačenom smere, prípadne ďalšie dokazovanie podľa návrhu účastníkov konania a opätovne rozhodne vo veci. Rozhodnutie vo veci samej súd presvedčivo a dostatočne odôvodní tak, aby malo všetky náležitosti podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a aby aj reflektovalo na uvedenú právnu prax v zmysle rozhodnutí uvedených vyššie. V novom rozhodnutí vo veci súd rozhodne aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.