Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/333/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708211753 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1708211753.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľa: K.. Q. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. ul. č. X, G., zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti odporcovi: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s. r. o., IČO: 31 444 873, Bratislavská ul. č. 1/a, Bratislava - Záhorská Bystrica 843 56, zastúpený: DEDÁK & Partners, s. r. o., IČO: 35 906 464, Mlynské Nivy č. 45, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. mája 2015, č. k. 5C/1224/2008 - 671, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 184, 70 eur na účet právneho zástupcu odporcu, obchodnej spoločnosti DEDÁK & Partners, s. r. o., IČO: 36 906 464, vedený v Y. G., M.. N.., číslo účtu: XXX XXX XXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť odporcovi povinnosť upustiť do budúcnosti od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti zverejňovaním nepravdivých informácii a hodnotiacich úsudkov a zároveň náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200. 000,- Sk (6. 638, 78 eur). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, článkom 19 ods. 1, 2, 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 10 ods. 1, 2 Dohovoru a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že zo strany odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa, nakoľko si sám svojím konaním spôsobil záujem médií o svoju osobu, pretože konal v rozpore so svojimi povinnosťami. Uviedol, že ak by navrhovateľ bezodkladne, riadne a bez zbytočných excesov odovzdal novozvolenej riaditeľke všetku agendu, sprístupnil kancelárie a prístup k účtom N., nebola by na miesto privolaná polícia a záujem médií by daný nebol. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v čase od 21. 11. 2003 do 09. 12. 2003 porušil svoje povinnosti a prekročil svoje právomoci, čo je konanie nežiadúce a neprípustné postaveniu, aké navrhovateľ mal, nakoľko osoby pôsobiace v činnostiach verejného záujmu majú byť odborným a morálnym vzorom, príkladom v dodržiavaní a rešpektovaní zákona a či navrhovateľ postupoval popísaným spôsobom z nevedomosti, z neznalosti zákona, alebo jeho svojvoľného výkladu, alebo vedome, jeho konanie nemôže požívať súdnu ochranu s tým, že napriek tomu, že dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti v danom prípade nedošlo, navrhovateľ ani dostatočným spôsobom nepreukázal, že mu nemajetková ujma v súvislosti s odvysielaním reportáže odporcu vznikla, keďže o situácii súvisiacej s výmenou riaditeľa v N. informovali od 04. 12. 2003 do 09. 12. 2003 viaceré média, N., Y. Z., denník N., T..U..sk a je preto otázne, ktorý z odvysielaných príspevkov mal na navrhovateľa dopad taký, aký popisoval. Uviedol, že čestné prehlásenia podpísané osobami blízkymi navrhovateľovi, nie sú relevantným dôkazom a z ich obsahu rovnako nevyplýva príčinná súvislosť s konaním odporcu a ujmou navrhovateľa. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi N. J. N. pre ľudské práva dňa 18. 11. 1994, pracoval na pozícii asistenta pre vzdelávania a dňom 02. 02. 1996 Správna rada N. J. N. pre ľudské práva menovala navrhovateľa výkonným riaditeľom, čím sa stal vedúcim tejto organizácie podľa čl. 8 Štatútu N. J. N. pre ľudské práva s tým, že dňa 08. 12. 2003 19.00 hod. odvysielala televízia S. v relácii Y. J. nasledovný príspevok: Redaktorka M.. K.: ". Q. N. J. N. pre Ľ. K. K. J.. I. N. L. W. S. Y. H. N. V. N. Q. V.Ľ., Y. I. J. Q. Ú., Q. H. M. O., O. J. O. N. M. J. V. M. I. L.. O. E. L. H. Q. K.. Redaktor S.. H.: "L. O., I. L., Ľ. P. K., Y. Z. X. Č. Č. G. Š.". S.. N. - predsedníčka správnej rady N.: "O. H. K. K. po Č.M. H. W. J. I. V.. Redaktor: ". Y. N. H.J. Z. S. N., XXX Y. N. K. L., G. H. J. Q. Č. S. F.". I.. S. - výkonná riaditeľka N.: "Č. G. J. M. Č. S. teda I. K., Ž. N. Y. M. O.". Redaktor: "N. Z. K. Š., O. Š. G. O. N. M. L. N., Ž. I. I. Y. U.". K.. Ž. - člen správnej rady N.: "O. Ť. za J. J. H. Ú., O. Ť. za J. K. J. V.. Redaktor: "N. V. S. na G. V. Ť. N., H. Q. I. K. M. J.. K..Ž. - člen správnej rady N.: "K. P., U. L., I. O. S. Y. I.". Redaktor: "O.Q. Y. X. K., I. L., K. M., I., I. N. I. Ž. O. N. Z. W. K.. K..Ž.: ". Z. M. N. N.". Redaktor: "Po O. O. O. N. svoj S. J., U. N. S. O. K.. (L. - Q. - O. N. N. O. Q. N.). G..M. - hovorca Ministerstva vnútra SR: "K. Q. V. I. J. O. Č. G. N. Y. Č., M. K.." Redaktor: "N. J. N. pre Ľ. K. N. Ľ. K. M. V. Q., H. N. I. J., L. N. I., Ž. W. O. O. N. K. V.. S. H. Y. S.". Poukázal na skutočnosť, že dňa 11. 12. 2003 bol s navrhovateľom okamžite skončený pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny s tým, že v jeho odôvodnení je uvedené, že navrhovateľovi zaniklo ku dňu 21. 11. 2003 zo zákona funkčné obdobie výkonného riaditeľa N., pričom odo dňa zvolenia novej riaditeľky, odmietal navrhovateľ poslúchnuť pokyny Správnej rady na odovzdanie agendy a vykonať všetky potrebné úkony na bezproblémový chod N. a od 24. 11. 2003 mal navrhovateľ brániť novej riaditeľke riadne vykonávať jej funkciu, nechcel odovzdať agendu, bránil jej pohybovať sa a pracovať v priestoroch strediska a iné. Poukázal na obsah Správy Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky o výsledku kontroly hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v N. J. N. pre Ľ. K., ktorej účelom bolo zistiť stav dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov, hospodárnosti, účelovosti a efektívnosti pri nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v rokoch 2001 - 2003 v N. J. N. pre ľudské práva s tým, že v bode 3 Správy boli uvedené prípady nedostatočného preukázania skutočnej realizácie uhradených prác a dodávok, porušenia rozpočtovej disciplíny a nehospodárne a neefektívne konanie pri čerpaní prostriedkov štátneho rozpočtu a porušenia ustanovení všeobecne záväzných predpisov, keď v rokoch 2001 - 2003 N. vykazovalo každoročne nesprávne údaje o čerpaní prostriedkov štátneho rozpočtu, niektoré položky boli započítané dvakrát, niektoré boli hradené z bežného účtu, niektoré boli N. refundované inými subjektmi, niektoré neboli do čerpania zahrnuté a závažné nedostatky boli zistené v uplatňovaní zákona o účtovníctve. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že dňa 21. 11. 2003 bola Správnou radou N. zvolená nová výkonná riaditeľka - Z.. I. S. U.., pričom navrhovateľovi túto skutočnosť oznámila bezprostredne po voľbe členka Správnej rady F.. S. N., ten ju však odmietol akceptovať a vyjadril sa, že voľbu Správnej rady neuznáva, výkonným riaditeľom je stále on, odmietol odovzdať agendu novozvolenej riaditeľke, uvoľniť priestory kancelárie (o uvedených skutočnostiach vypovedali svedkovia N., Ž., S.), pričom v čase od 21. 11. 2003 do 09. 12. 2003 navrhovateľ napriek skutočnosti, že stratil všetky právomoci vyplývajúce mu z funkcie výkonného riaditeľa, zakladal nové účty v banke, kde previedol finančné prostriedky z pôvodných účtov N., z pokladne vybral 250.000,- Sk, z ktorých 70.000,- Sk dal na mzdy zamestnancov, 180.000,- Sk vrátil až dňa 09. 12. 2003, vymenil zámky na priestoroch N., takže svojím konaním bránil novej výkonnej riaditeľke, aby sa ujala svojej funkcie a riadne ju vykonávala a preto nová výkonná riaditeľka vzhľadom na vzniknutú situácia dala zamestnancom príkaz na čerpanie dovolenky v dňoch od 04. 12. - do 05. 12. 2003, s nástupom práce dňa 08. 12. 2003. Uviedol, že navrhovateľ ako zamestnanec N. bol v čase od 24. 11. 2003 práceneschopný a dňa 04. 12. 2003 dala nová výkonná riaditeľka za pomoci kľúčovej služby vymeniť zámky v priestoroch N., avšak dňa 08. 12. 2003 po príchode do práce zistila, že zámky sú opätovne vymenené a navrhovateľ sedí v kancelárii riaditeľa, z dôvodu ktorého zavolala políciu a vyzvala navrhovateľa, aby pootváral kancelárie s tým, že jeho konanie klasifikovala ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a bol s ním okamžite skončený pracovný pomer ku dňu 11. 12. 2003 a dňa 08. 12. 2003 odporca v relácii Y. J. odvysielal reportáž, v ktorej odzneli i výroky, ktoré podľa tvrdení navrhovateľa spôsobili zásah do jeho osobnostných práv a vznik nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že mal v konaní preukázané, že po voľbe novej výkonnej riaditeľky sa navrhovateľ dopustil niekoľkých konaní a správania, ktoré vyústilo do privolania polície novou výkonnou riaditeľkou dňa 08. 12. 2003 do priestorov N. a svedeckými výpoveďami, že navrhovateľ na základe svojvoľného výkladu práva, avšak bez akéhokoľvek legitímneho základu jednoducho odmietol rešpektovať skutočnosť, že od 21. 11. 2003 nie je výkonným riaditeľom N. a nemá oprávnenia, ktoré tejto funkcii prináležia s tým, že do priestorov N. skutočne dňa 08. 12. 2003 prišla polícia, a to priamo do kancelárie výkonného riaditeľa, kde sedel navrhovateľ (ktorý tam však v tom čase už nemal čo robiť) a vyzvala ho, aby sprístupnil a vydal kľúče od jednotlivých kancelárii, na ktorých predtým svojvoľne a bez súhlasu štatutárneho zástupcu N. vymenil zámky a preto je pravdou, že ho "z kancelárie odprevadila polícia", pričom je úplne bez významu, či potom zo N. odišiel navrhovateľ sám a akým autom, nakoľko z obsahu odvysielanej reportáže ani nevyplýva, že by priestory N. opustil v policajnom aute, alebo obmedzený na osobnej slobode. Uviedol, že bolo preukázané, že v čase od 21. 11. 2003 do 09. 12. 2003 navrhovateľ odmietal vydať novej výkonnej riaditeľke písomnú agendu N., vymenil zámky a z účtov N. vybral 500.000,- Sk a 300.000,- Sk, ktoré prevodným príkazom previedol na novo zriadené účty v Y. G., a. s., skutočnosť, ktorú zistila nová riaditeľka potom, ako sa jej dostal do rúk výpis z účtu v Y. G., a. s., takže o týchto prevodoch do tejto doby vedomosť nemala, navrhovateľ ich vykonal bez jej súhlasu a bez uvedenia dôvodov a preto jeho konanie bolo spôsobilé vyvodiť záver, že sa jednalo o "Ľ.É. P. K.“ s tým, že toto konanie neospravedlňuje skutočnosť že sa "U.Y. G. V." a mal stále aktívne podpisové vzory k účtom N. a mohol s peniazmi fakticky disponovať. Súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že navrhovateľ previedol v čase, keď nebol výkonným riaditeľom z účtov N. sumu 500.000,- Sk na iný novo zriadený účet a uvedenú skutočnosť zistila výkonná riaditeľka dňa 03. 12. 2003, pričom nevedela, z akého dôvodu to navrhovateľ urobil a sama ju potvrdila prítomnému redaktorovi, ktorý reportáž pripravoval s tým, že ak aj záver: 500.000,- Sk je mimo N.", nie je úplne presný, je zrejmé, že konanie navrhovateľa spôsobovalo pochybnosti, pričom podľa Správy NKÚ SR o výsledku kontroly hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v N. J. N. pre ľudské práva z mája 2004, boli zistené nedostatky v účtovníctve N., netransparentnosť finančných operácií a porušovanie príslušných všeobecne záväzných predpisov a napriek tomu, že tieto peniaze previedol navrhovateľ na novozriadený účet N., urobil tak bez vedomia a súhlasu jeho štatutárneho orgánu, mimo svoju kompetenciu a v rozpore so svojimi pracovnými povinnosťami. K tvrdeniu v reportáži, že "N. Z. K. Š., O. Š.É. G. X. O. N. M. L., Ž. I. Y. I. U.", súd prvého stupňa uviedol, že dané skutkové tvrdenie je možné považovať za pravdivé, nakoľko činnosť N. je podľa čl. 13 ods. 1 písm. b) Štatútu, financovaná dotáciami zo štátneho rozpočtu, pravdivým je aj tvrdenie, že navrhovateľ bol do 21. 11. 2003 jeho výkonným orgánom a štatutárnym zástupcom a veta "L. N., Ž. I. Y. I. U." je hodnotiacim úsudkom, kde nie je možné čokoľvek dokazovať, nakoľko je vyjadrením osobného názoru hodnotiacej osoby a v danom prípade vychádza z preukázaného skutkového stavu. Poukázal na skutočnosť, že informácie zverejňované v médiách, nemusia byť iba pozitívne a môžu mať i šokujúci a znepokojivý charakter a predpokladom je, že ide o informácie podložené, informácie týkajúce sa bezpečnosti, ochrany poriadku, ochrany života a zdravia a morálky, zločinnosti s tým, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu, sp. zn. ÚS 152/2008, vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných práv platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky, pričom ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, keď pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné skúmať kto, o kom čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená a zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 30Cdo 1404/2006, podľa ktorého o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde okrem iného vtedy, ak je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom), pokiaľ nie sú zákonom prekročené stanovené medze, keď ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobností je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší zvláštny verejný záujem". Uviedol, že navrhovateľ bol bývalým výkonným riaditeľom N. J. N. pre Ľ. K., stál teda na čele inštitúcie zriadenej zákonom, ktorej činnosť v oblasti ľudských práv bola financovaná i z prostriedkov štátneho rozpočtu, pričom nakladanie s prostriedkami zo štátneho rozpočtu je vecou verejného záujmu a je plne legitímne, ak médiá informujú o spôsobe nakladania s nimi, ako aj o konaní osôb, ktoré na čele týchto inštitúcií stoja s tým, že zároveň osoby vykonávajúce verejné funkcie, teda osoby verejného záujmu, sú povinné strpieť vyššiu mieru kritiky, ktorá sa na ich konanie vzťahuje, nakoľko verejným záujem tu prevažuje nad osobným záujmom. K námietke navrhovateľa k spôsobu právneho zastupovania odporcu uviedol, že je nedôvodná a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho výkladu právnych predpisov, nakoľko odporca udelil plnú moc na zastupovanie spoločnosti s ručením obmedzeným DEDÁK & PARTNERS, ktorá v súlade s § 13 ods. 3 zákona o advokácii udelila substitučné plnomocenstvo advokátskej kancelárii Tomáš Kamenec, s.r.o. a preto zastupovanie odporcu bolo vykonávané v súlade so zákonom. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že nakoľko bol navrhovateľ v konaní v celom rozsahu neúspešný, je povinný odporcovi nahradiť trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia odporcu, tvorené odmenou advokáta, náhradou hotových výdavkov advokáta, straty času, náhradou cestovného a DPH, v celkovej výške 2. 575,30 eur. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie s tým, že ak odvolací súd dospeje k názoru, že je nutné rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť, žiadal pripustiť podanie dovolania, vzhľadom na právny význam veci. Uviedol, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a závery, ku ktorým súd prvého stupňa dospel predstavujú jeho svojvôľu, pretože nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a uplatnených námietkach, nakoľko je koncipovaný v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keď v jeho odôvodnení nevysvetlil, ktoré tvrdené skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a preto sa javí ako nepreskúmateľný a porušujúci jeho základné práva a musí byť zrušený, resp. zmenený, pretože v právnom štátne neobstojí. Poukázal na skutočnosť, že napadol pravdivosť viacerých výrokov odporcu, ktoré boli odvysielané v spravodajskej relácii Y.L. J. Y. S. o 19:00 hod., ktoré vnímal a stále vníma ako nepravdivé a spôsobilé zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, avšak súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a zapríčinili nesprávny právny názor, v ktorého dôsledku prvostupňový súd zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam a preto je napadnuté rozhodnutie nesprávne, keďže skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom (sporné výroky v spravodajskej relácii odvysielanej dňa 8. 12. 2003, že bol zo svojho pracoviska „Q. K.", že sa mal dopustiť ľubovoľných finančných prevodov, že 500 tisíc slovenských korún je mimo strediska, 300 tisíc sa podarilo zachrániť, doterajším šéfom bol len doktor N. a zdá sa, že v tom vie chodiť a zároveň pripustil nepravdivé výroky spoluúčinkujúcich) s tým, že pravdivosť uvedených skutkových tvrdení odporca v doterajšom súdnom konaní nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, nakoľko v žiadnom prípade nemôže byť za oprávnenú kritiku považované to, čo sa na podklade vykonaného dokazovania preukázalo byť nepravdivé a pravdu skresľujúce s tým, že na základe ustálenej judikatúry ECHR je kritika prípustná, avšak informácie, ktoré nie sú pravdivé, alebo pravdu skresľujú, nemôžu byť považované za kritiku. Uviedol, že súd prvého stupňa prípustnú kritiku subsumoval aj jednoznačne nepravdivé a pravdu skresľujúce výroky, keď mal zvážiť, či sporné výroky odporcu dosahujú takej intenzity, že zasahujú do práva na ochranu jeho osobnosti, a či sú primerané situácii a mal odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenia, alebo hodnotiace úsudky odporcu, nakoľko podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórii sa líšia. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že odporca v spravodajskej relácii skresľuje fakty, ktoré vychádzajú z podkladov, divákom nebolo umožnené vytvoriť si vlastný hodnotiaci úsudok a teda ide o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji a preto kritika v spravodajskej relácii presiahla hranice primeranosti vo vzťahu k sledovanému cieľu kritiky a ide o tzv. intenzívny exces. Vytkol súdu prvého stupňa, že nepreskúmal, či obsah kritiky nie je v značnom nepomere k cieľu kritiky, keď o neprimeranú kritiku ide vtedy, ak je úmyslom odporcu znevážiť navrhovateľa s tým, že aj pri zohľadnení požiadavky proporcionality uplatnenia práva na slobodu prejavu, práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti, v danom prípade nejde o vecnú a konkrétnu kritiku a intenzita zásahu do jeho osobnostnej sféry presiahla prípustnú mieru, ktorú možno v demokratickej spoločnosti tolerovať, preto zásah do ochrany jeho osobnosti je neoprávnený (protiprávny) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že v návrhu na ochranu osobnosti podanom dňa 13. 12. 2004 na Okresnom súde Bratislava III v právne identickej veci proti odporcovi, MAC TV s.r.o. sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy proti odporcovi, vlastniacemu Y. Z., ktorý tak isto, ako odporca Y. S. v hlavnej spravodajskej relácii 08. 12. 2003 sa dopustil neoprávneného zásahu do jeho právom chránených práv s tým, že Okresný súd Bratislava III vyniesol rozsudok č. k. 15C6/05 - 292 a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy a zaplatenie trov konania, pričom Krajský súd Bratislava tento prvostupňový potvrdil. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko napĺňa všetky zákonné, ako aj ústavné požiadavky kladené na súdne rozhodnutia, keď sa súd prvého stupňa dôkladne zaoberal argumentáciou oboch strán sporu a v rozsudku zdôvodnil argumenty ťažiskové pre meritórne rozhodnutie vo veci. Odporca zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevysvetlil, ktoré tvrdené skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, poukázal na strany 19 a 20 rozsudku, kde ku každému napádanému výroku odporcu uviedol, čo vyplýva z vykonaného dokazovania. Uviedol, že zistený skutkový stav plne korešponduje s vykonaným dokazovaním, nakoľko súd prvého stupňa vychádzal zo svedeckých výpovedí (napr. Z.. S., F.. N.), ako aj z listinných dôkazov (napr. okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11. 12. 2003), pri svojej úvahe konfrontoval aj výpoveď svedkyne G. a postupoval plne v súlade s inštrukciami uvedenými v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 09. 2013, č. k. 3Co 29/2012 - 390, keď doplnil dokazovanie, z ktorého vyplynula pravdivosť jednotlivých tvrdení, pričom navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz alebo neuviedol skutočnosť, ktoré by jeho dôkazy preukazujúce pravdivosť výrokov spochybnili a navrhovateľ neobhájil svoju procesnú pozíciu v súdnom konaní a ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti spôsobilé zmeniť zistený skutkový stav v jeho prospech a preto jeho odvolanie ani v tejto časti nie je dôvodné. K námietke navrhovateľa v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však podľa jeho názoru vyložil uviedol, že aj tento odvolací dôvod je irelevantný a poukázal na rôzne rozhodnutia českých a slovenských súdov s tým, že prvostupňový súd v napadnutom rozsudku právne zhodnotil skutkový stav, pričom zohľadnil aj závery Európskeho súdu pre ľudské práva, keď navrhovateľ bol osobou verejného záujmu (bývalý výkonný riaditeľ N.), príspevok sa týkal záležitosti verejného záujmu (nakladanie s prostriedkami z verejného rozpočtu) a odporca (resp. jeho zamestnanci) vychádzal z oficiálnych zdrojov, kedy sú na novinárov kladené nižšie nároky, čo sa týka overovania získaných informácií. Namietol, že navrhovateľ neposkytol bližšie vysvetlenie, v čom konkrétne vidí naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., keď tak ako v celom odvolaní, len vo všeobecnosti napáda rozsudok s obšírnou teoretickou argumentáciou bez čiastkových vysvetlení, z dôvodu ktorého nie je zrejmé, ktoré výroky a akým spôsobom mali skresľovať fakty. K tvrdeniu navrhovateľa, že mu bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6. 638, 78 eur za zásah do jeho osobnostných práv spoločnosťou MAC TV s.r.o., ktorá je vysielateľom programovej služby Y. Z. uviedol, že napriek tomu, že sa jedná o konanie o ochranu osobnosti, skutkovo ide o dve odlišné konania, nakoľko v uvedenom súdnom konaní boli skúmané iné výroky odvysielané v programovej službe Y. Z., ako v prejednávanej veci s tým, že z daného rozsudku je zrejmé, že v rámci Y. Z. bol odvysielaný výrok podozrievajúci navrhovateľa z prisvojenia si finančných prostriedkov (t. j. z trestného činu) a odporca taktiež nemôže niesť zodpovednosť za to, že spoločnosť MAC TV s.r.o. neuniesla svoje dôkazné bremeno v inom súdnom konaní, keď závery daného rozsudku sú pre túto právnu vec irelevantné, resp. pre jeho meritórne rozhodnutie. Odporca vo svojom vyjadrení zároveň uviedol, že odvolanie navrhovateľa je v rozpore s ustanoveniami § 205 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 42 ods. 3 O. s. p. a napriek tomu, že je navrhovateľ v odvolacom konaní zastúpený právnym zástupcom - advokátom, neboli dodržané procesné náležitosti písomného podania, a preto by toto podanie malo byť odmietnuté ako nezrozumiteľné, resp. neurčité. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01. 06. 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. februára 2016 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. Odvolací súd právneho zástupcu odporcu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku oboznámil elektronickými prostriedkami, mailom a oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo na úradnej tabuli vyvesené dňa 12. 02. 2016. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K odvolacím námietkam navrhovateľa, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj absolútne presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa, keď rozsudok zo dňa 25. novembra 2011, č. k. 5C/1224/2008 - 352, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6. 638, 78 eur a vo zvyšku návrh zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. septembra 2013, č. k. 3Co/29/2012 - 390. Odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že súd prvého stupňa, rešpektujúc názor odvolacieho súdu, ktorým bol v ďalšom konaní viazaný (§ 226 O. s. p.), vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď doplnil dokazovanie v rozsahu naznačenom odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení, a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.), a preto sa nebolo možné stotožniť so všeobecným tvrdením navrhovateľa v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, resp. nepreskúmateľný. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca sa výrokmi, odvysielanými v spravodajskej relácii Y. J. Y. S. dňa 08. 12. 2003 nedopustil žiadneho zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ako i so záverom, že navrhovateľ sám svojim konaním vyvolal záujem médií, keďže nesporne konal v rozpore so svojimi kompetenciami a najmä povinnosťami po zvolení novej výkonnej riaditeľky (navrhovateľ bol vo funkcii výkonného riaditeľa v N. J.V. N. pre Ľ. K. od 02. 02. 1996 do 21. 11. 2003), keď odmietol akceptovať skutočnosť, že od 21. 11. 2003 nie je výkonným riaditeľom a nakoľko odmietol novej výkonnej riaditeľke vydať písomnú agendu, opakovane vymenil zámky na kanceláriách, zriadil nové účty N., na ktoré previedol značnú sumu finančných prostriedkov, bez súhlasu nielen novej výkonnej riaditeľky, ale najmä v rozpore so zákonom, keď na takéto konanie už nedisponoval žiadnou právomocou, nakoľko od 21. 11. 2003 nebol štatutárnym orgánom N. s tým, že v podrobnostiach poukazuje na absolútne zrozumiteľné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V prejednávanej veci súd prvého stupňa nielen správne, ale najmä absolútne presvedčivo rozobral podmienky a predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za tvrdený neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka), keď obsah spisu potvrdzuje, že dostatočne zisťoval existenciu negatívnych dôsledkov dopadu zásahov, ktoré boli predmetom konania v osobnostnej aj nemateriálnej sfére navrhovateľa a tým aj podstatu vzniku samotnej nemajetkovej ujmy a dospel k správnemu právnemu záveru, že konanie navrhovateľa súdnu ochranu požívať v žiadnom prípade nemôže a zároveň, že vznik akejkoľvek ujmy na svojej strane v konaní vôbec nepreukázal. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a nakoľko navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa zaoberal aj návrhom navrhovateľa pripustiť proti svojmu rozhodnutiu, ktorým nevyhovel jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa dovolanie, a to podľa § 238 ods. 3 O. s. p., ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pripustenie dovolania aj proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa nesformuloval žiadnu otázku, ktorú by mal dovolací súd ako zásadnú a doteraz neriešenú judikatúrou zodpovedať, a preto odvolací súd dovolanie proti svojmu rozhodnutiu nepripustil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., § 149 ods. 1 a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení za dva úkony právnej pomoci v sume 184, 70 eur, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23. 09. 2015 á 91, 29 eur, podľa § 10 ods. 8, § 13a ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, účasť na vyhlásení rozsudku dňa 18. februára 2016 á 45, 65 eur, podľa § 13a ods. 4 danej vyhlášky, 1 á 8, 39 eur režijný paušál podľa § 16 ods. 3, 1 á 8, 58 eur v roku 2016, + 20 % DPH. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.