Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/38/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899054 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1011899054.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľky: R. W., bytom R. č. XX, XXX XX T., zastúpená advokátkou JUDr. Margitou Lonskou, so sídlom Kalinčiakova č. 25, 831 04 Bratislava proti odporcom v 1. rade: O.. L. H., bytom S. č. XX, T., v 2. rade: E. P., bytom P. XXX, Q., v 3. rade: O.. D. P., bytom T. č. 2, T., v 4. rade: R. a vnuci, s.r.o., v likvidácií, so sídlom R. č. XX, Bratislava, zastúpených advokátkou JUDr. Evou Kubaskou, so sídlom Miletičova 3/a, 821 08 Bratislava a odporcovi v 5. rade: StaRP, a.s., so sídlom Exnárova č. 2, Bratislava, zastúpeného JUDr. Danielou Grančákovou, bytom Nejedlého 55, 841 02 Bratislava, o náhradu škody - nákladov spojených s pohrebom v sume 856,35 eur (25.798,60 Sk) a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 66.387,83 eur (2,000.000,- Sk), o odvolaní navrhovateľky a odporcu v 5. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.10.2010, č. k. 10C/159/1993-350, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.10.2010, č. k. 10C/159/1993-350 v označení predmetu konania a výrokovú časť rozsudku vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na priznanie nemajetkovej umy v peniazoch tak, že správne znie : „ .... o náhradu škody - nákladov spojených s pohrebom v sume 856,35 eur a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 66.387,83 eur ...“, „Súd návrh navrhovateľky na priznanie nemajetkovej umy v peniazoch v sume 66.387,93 eur voči žalovaným odporcom v 1., 2., 3. a v 5. rade z a m i e t a.“ II. Napadnutý rozsudok m e n í tak, že odporcovia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne sumu 94,07 eur a odporca v 5. rade je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 94,07 eur titulom náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch spojených s pohrebom. Vo zvyšku 425,94 eur súd návrh navrhovateľky o náhradu škody - nákladov spojených s pohrebom voči odporcom v 1., 2. a 3. z a m i e t a a voči odporcovi v 5. rade zamietnutie zvyšku uplatneného nároku p o t v r d z u j e . III. Návrh navrhovateľky na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených nákladov spojených s pohrebom voči odporcovi v 4. rade z a m i e t a . IV. Rozsudok v zamietajúcej časti návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 66.387,83 eur p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi v 5. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 188,14 eur titulom náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch spojených s pohrebom. Vo zvyšku jej návrh o náhradu škody v sume 425,94 eur voči odporcovi v 5. rade zamietol. Voči odporcom v 1. až v 4. rade uplatnený nárok na náhradu škody zamietol v celom rozsahu a v celom rozsahu zamietol aj jej návrh na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 66.387,83 eur, ktorý si uplatnila voči odporcom v 1., 2., 3. a 5. rade. Konanie o náhradu škody (nákladov spojených s pohrebom) v časti o zaplatenie sumy 242,24 eur zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu v tomto rozsahu. O náhrade trov konania nerozhodol s odôvodnením, že o nich v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka návrhom doručeným súdu dňa 14.10.1993, v spojení s podaním doručeným súdu dňa 9.6.1995 žiadala, aby súd zaviazal všetkých odporcov spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 25.798,60 Sk titulom náhrady škody spočívajúcej vo vynaložení nákladov spojených s pohrebom jej syna T. W., ktorý dňa XX.XX.XXXX zomrel v dôsledku zasypania komína počas výkonu rekonštrukčných prác na bytovom dome na R. ul. č. XX v T.. Uplatnenú pohľadávku konkretizovala tak, že ide o pohrebné výdavky, a to výdavky na kremáciu zosnulého syna, rakvu a vence v sume 8.000,- Sk, náklady za jeho prevoz na súdnu pitvu v sume 365,- Sk, za prenájom hrobového miesta v sume 722,- Sk, výdavky za dosekanie a uloženie urny v sume 243,60 Sk, výdavky za nákup čiernych odevov, topánok a doplnkov v sume 9.170,-Sk, náhradu zaplateného nedoplatku za kominárske služby za rok 1992 v sume 798,- Sk, za benzín do osobného motorového vozidla 5.000,-Sk, ušlú mzdu počas PN v trvaní jedného mesiaca v sume 1.500,-Sk. Podaním doručeným súdu dňa 26.4.2010 navrhovateľka časť návrhu o náhradu škody v sume 7.298,-Sk zobrala späť, a to v časti o náhradu ušlej mzdy v sume 1.500,- Sk, náhradu za benzín do osobného motorového vozidla v sume 5.000,- Sk, o náhradu za kominárske práce v sume 798,- Sk. Na pojednávaní konanom dňa 12.3.2007 rozšírila pôvodný žalobný návrh na náhradu škody, a to tak, že žiadala, aby súd zaviazal odporcov v 1., 2., 3. a 5. rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000,- Sk s poukazom na ust. §§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Súd uznesením na pojednávaní konanom dňa 30.5.2007 pripustil rozšírenie petitu pôvodného návrhu o uplatnenie nemajetkovej ujmy v sume 2,000.000,- Sk. Navrhovateľka tento uplatnený nárok odôvodnila tým, že odporcom v 1. až 3. rade bol v reštitučnom konaní vydaný obytný dom na R. ul. č. XX v T., v ktorom je ona nájomníčkou štvorizbového bytu. Navrhovateľka vo svojom byte zistila závadu na plynovom ohrievači, o čom viackrát informovala odporkyňu v 1. rade, ktorá v rokovaniach s nájomníkmi zastupovala aj odporcov 2. a 3. rade. Oprava plynového ohrievača nebola zo strany odporcov ako prenajímateľov zabezpečená, takže opravu zabezpečovala sama. Skôr, ako by bola oprava vykonaná, dňa 16.10.1992 v kúpeľni bytu zomrel jej syn T., ktorého upozorňovala, aby sa v kúpeľni dlho nezdržiaval vzhľadom na závadu ohrievača. Navrhovateľka počula, že syn sa osprchoval, zastavil vodu, avšak z kúpeľne už nevyšiel. Privolaný lekár konštatoval jeho smrť zadusením unikajúcim plynom. Na Okresnom súde Bratislava I bolo vedené trestné konanie sp. zn. 5T/86/96, v ktorom bolo konštatované, že pri oprave fasády domu, ktorú vykonával odporca v 5. rade, bol komín, ktorým mali byť odvádzané spaliny z plynového ohrievača umiestneného v kúpeľni bytu navrhovateľky, zasypaný. Argumentovala tým, že odporcovia v 1. až 3. rade si neobjednali revíziu komínov u kominára. V priebehu konania pred prvostupňovým súdom navrhovateľka na pojednávaní argumentovala aj tým, že nájomcovia neboli zo strany odporcov v 1. až 3. rade oboznámení, že bude vykonaná rekonštrukcia predmetného bytového domu. Toto zistili až, keď bolo okolo domu postavené lešenie. Nebola upozornená odporcami v 1. až 3. rade ani o to, že má byť vykonaná rekonštrukcia komína, do ktorého vyúsťovali spaliny z jej plynového spotrebiča. Ak by bola na túto okolnosť upozornená, tak by plynový spotrebič jej rodina nepoužívala. Odporkyňa v 1. rade okolnosť, že nájomcovia neboli upozornení na výkon rekonštrukčných prác na pojednávaní konanom dňa 30.10.2002 nepoprela. Odporcovia 1. až v 4. rade žiadali návrh navrhovateľky na náhradu škody zamietnuť ako nedôvodný, nakoľko neporušili žiadnu právnu povinnosť. Poukázali na to, že navrhovateľka vedela, že plynový ohrievač nemá používať, pokiaľ nie je na ňom odstránená prípadná závada, pretože na to bola upozornená aj poruchovou službou. Ďalej uviedli, že rekonštrukciu komínu (odbúranie naklonenej časti komína) si u odporcu v 5. rade objednal odporca v 4. rade, ktorého štatutárnou zástupkyňou je odporkyňa v 1. rade. Odporca v 5. rade objednanú prácu vykonal a za jej vykonanie mu bolo na základe ním vystavenej faktúry aj zaplatené. Odporca v 5. rade ako stavebník zodpovedá za výkon stavebných prác na bytovom dome, ako aj za škodu, ktorá bola výkonom stavebných prác poškodenej navrhovateľke spôsobená. Okrem toho vzniesli aj námietku premlčania navrhovateľkou uplatneného nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 66.387,83 eur (2,000.000,- Sk) a žiadali tento nárok navrhovateľke nepriznať. Pre prípad, že by súd mal za to, že ide o nárok, ktorý nepodlieha premlčaniu, žiadali návrh zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľka nepreukázala právny základ pre jeho priznanie. Odporca v 5. rade žiadal návrh na náhradu škody ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že medzi dodávateľom stavebných prác Prefmonta, š.p. (jeho právnym predchodcom) a odporcom v 4. rade bola dňa 26.9.1991 uzatvorená hospodárska zmluva o dodávke stavebných prác č. 2/91. Predmetom zmluvy bolo vykonanie opráv fasády bytového domu na R. ul. č. XX v T. podľa objednávky a dohody zmluvných strán. Práce boli členené na dve etapy tak, že prvá etapa zahŕňala opravu fasády v časti R. a E. ulice a štítovú stenu vrátane klampiarskych prác. Druhá etapa zahŕňala opravu fasády z dvornej časti, vrátane dlažieb pavlače a klampiarskych prác, ako i omietky v podchode. Z obsahu zmluvy vyplýva, že odporca v 4. rade si nikdy neobjednal žiadne práce súvisiace s rekonštrukciou komínov na predmetnom bytovom dome. Aj on vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku navrhovateľkou na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 66.387,83 eur, a z tohto dôvodu žiadal tento nárok navrhovateľke nepriznať. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo/278/2007 (ďalej len NS SR). Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Vec posúdil podľa ust. §§ 420 ods. 2, 3 a 449 ods. 2, 3 OZ, ako aj ust. §§ 11, 13 ods. 2, 3, 100 ods. 1, 2 a § 101 OZ. Na základe vykonaného dokazovania súd vyhovel časti návrhu navrhovateľky, ktorým sa domáhala náhrady škody, nákladov spojených s pohrebom jej syna vo výške 188,14 EUR (5.668,-Sk). Súd navrhovateľke priznal časť z uplatneného nároku, ktorý označila ako pohrebné náklady, a to sumu 145,88 eur (4.395 Sk), ktorú zaplatila PIETE - Pohrebnej službe dňa 19.10.1992, sumu 30,16 eur (665,- Sk) za kvety, ktorú zaplatila 19.10.1992 PIETE - Pohrebnej službe, sumu 12,11 eur (365,-Sk), ktorú zaplatila za odvoz zosnulého syna, sumu 8,08 eur (243,60,- Sk), ktorú zaplatila 18.5.1993 MARIANUM - Pohrebníctvo za dosekanie a uloženie urny. Na náhradu tejto škody súd zaviazal odporcu v 5. rade v zmysle ust. § 420 ods. 2, s poukazom na ust. § 449 ods.2, 3 OZ, nakoľko mal vykonaným dokazovaním preukázané, že k znefunkčneniu komína na bytovom dome na R. ul. č. XX v T., do ktorého vyúsťoval aj prieduch z kúpeľne bytu navrhovateľky, došlo počas výkonu stavebných a rekonštrukčných prác vykonávaných odporcom v 5. rade. Škoda teda bola navrhovateľke spôsobená činnosťou odporcu v 5. rade, konkrétne jeho pracovníkmi, ktorých pre výkon vyššie opísanej stavebnej činnosti použil stavbyvedúci O.. R., ktorý bol odsúdený pre spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví podľa ust. § 224 ods.1,2 Tr. zák. z dôvodu, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania a funkcie. Vo veci súd rozhodol s poukazom na ust. § 135 ods.1 veta tretia O.s.p., podľa ktorého je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin. Obranu odporcu v 5. rade, že O.. R. nesie sám zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti mimo rámca plnenia si pracovných povinností, súd na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko O.. R. bol odsúdený pre spáchanie neúmyselného trestného činu v dôsledku plnenia si pracovných povinností. Návrh navrhovateľky na náhradu škody v sume 425,94 eur zamietol, nakoľko predložené doklady potvrdzujúce nákup bližšie nešpecifikovaného tovaru sú z obdobia po pohrebe zosnulého syna. Navrhovateľka a jej právna zástupkyňa sa odmietla podrobne vyjadriť k zvyšku uplatnených nákladov spojených s pohrebom jej syna. Návrh navrhovateľky na náhradu škody vzniknutej nákladmi spojenými s pohrebom jej syna voči odporcom v 1. až 4. rade súd zamietol, pretože navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala porušenie právnych povinností odporcov v 1. až 3. rade, ako vlastníkov bytového domu na R. ul. č. XX v T. a taktiež odporcu v 4. rade, ako objednávateľa stavebných prác. V trestnom konaní bolo preukázané, že syn navrhovateľky zomrel v dôsledku otravy oxidom uhoľnatým, ktorý sa hromadil v kúpeľni bytu navrhovateľky, keďže nebol odvedený komínom v dôsledku jeho zasypania stavebnou suťou a nie z dôvodu poruchy plynového spotrebiča, na ktorého funkčnosť ako vlastníci bytu by mali dbať a v spolupráci s navrhovateľkou by mali povinnosť dať plynový ohrievač opraviť, resp. vymeniť. Súd mal preukázané, že odporcovia v 1. až 3. rade si splnili aj prevenčnú povinnosť predchádzať vzniku škody. Odporkyňa v 1. rade požiadala navrhovateľku po tom, čo jej navrhovateľka oznámila, že cíti plynové spaliny v kúpeľni jej bytu, aby zabezpečila, že vo svojom byte nebude používať plynový spotrebič umiestnený v kúpeľni až do jeho revízie odbornými pracovníkmi, resp., že ho mala použiť len v nevyhnutnej miere. Odporca v 4. rade ako objednávateľ stavebných a rekonštrukčných prác počas konania preukázal, že stavebné práce bol povinný len ohlásiť, nepotreboval stavebné povolenie. S právnym predchodcom odporcu v 5. rade mal platne uzatvorenú hospodársku zmluvu. Na základe tejto zmluvy mal odporca v 5. rade plniť svoje zmluvné povinnosti s odbornou starostlivosťou a len ten bol povinný dbať na výkon dohodnutých stavebných prác a bol zodpovedný za výber pracovníkov, ktorých poveril výkonom jednotlivých stavebných činností. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 66.387,83 eur (2,000.000,- Sk) súd uviedol, že tento si uplatnila až dodatočne v priebehu konania a o pripustení rozšírenia žalobného návrhu bolo rozhodnuté dňa 30.5.2007. Rozšírenie návrhu navrhovateľka odôvodnila tým, že celkom nečakane a šokujúcim spôsobom prišla o svojho 18. ročného syna, bola svedkom jeho úmrtia, oživovania a konštatovania smrti. Jeho smrť bola následkom protiprávneho konania tretej osoby, s ktorou situáciou je podstatne horšie sa zmieriť, ako keď blízka osoba zomrie prirodzenou smrťou. Tragédia nastala v byte, v ktorom žila a musí žiť ďalej. Dennodenne prežíva obraz jej syna, ktorý leží bezvládny na podlahe. Medzi navrhovateľkou a nebohým synom existovali silné sociálne, morálne a citové putá vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Z nečakanej smrti svojho syna dodnes prežíva pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku. Navrhovateľka definitívne stratila možnosť viesť normálny rodinný život. Je ochudobnená o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov a taktiež je ochudobnená o sféru lásky a radosti. Od tragickej udalosti je stále liečená v psychiatrickej ambulancii, pričom jej zdravotný stav sa nezlepšuje, skôr zhoršuje. Jej stav posúdil psychiater ako depresívnu poruchu ťažkého stupňa, pričom konštatoval, že ide o chronifikovanú poruchu z dôvodu pretrvávajúceho momentu, a to bývania v byte, kde tragédia nastala. Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila s poukazom na ust. § 11 OZ, ako jaj na čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Má za to, že konanie odporcov v tomto prípade bolo protiprávne a bolo objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a poukázala na existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom odporcov a vznikom nemajetkovej ujmy na jej strane. Vzhľadom na objektívnu povahu zodpovednosti za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv je zavinenie odporcov právne irelevantné. Poukázala na tú skutočnosť, že odporcovia v 1. až v 3. rade sú vlastníkmi bytového domu a z titulu vlastníctva k predmetnej domovej nehnuteľnosti sú vo svojom správaní limitovaní zákonom a ust. § 123 OZ, ako aj čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Z titulu prenajímateľov boli povinní poskytovať nájomcom služby, ako je voda, plyn, teplo a iné, pričom sú povinní zabezpečiť plný a nerušený výkon nájomného práva. Tým, že nastala tragická udalosť opísaná v pôvodnom návrhu, odporcovia v 1. až v 3. rade porušili alebo opomenuli svoje povinnosti vlastníkov bytového domu, ako aj povinnosti prenajímateľov. Zodpovednosť odporcu v 5. rade navrhovateľka videla v tom, že ako zhotoviteľ diela porušil alebo opomenul svoje povinnosti zhotoviteľa, zhotoviť dielo s odbornou starostlivosťou. Z písomného vyjadrenia odporcov v 1. až v 4. rade, doručeného súdu 4.7.2007 vyplýva, že vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazov vo výške 2,000.000,- Sk. Zároveň poukázali na tú skutočnosť, že navrhovateľka svoj pôvodný návrh na náhradu škody odôvodnila tým, že k vzniku udalosti, ktorou bolo úmrtie jej syna, nemohla zabrániť a ani túto udalosť nemohla odvrátiť. V tejto súvislosti odporcovia poukázali na článok s názvom - Otrávený vzduch. Musel zomrieť osemnásťročný T.? - v ktorom poskytla navrhovateľka rozhovor redaktorovi E. J., ktorý bol uverejnený v denníku H. dňa 7.11.1992. V predmetnom článku bola zverejnená priama reč navrhovateľky "... vravím - T. nemôžeš sa kúpať, plynári oznámili, že môžu prísť až v pondelok. Máme to používať len v krajnom prípade. Síce som to vyskúšala, vypína to, ale radšej nie. On - že to nevydrží. Navrhla som mu, aby sa šiel okúpať k babičke. Povedal, že sa teda len osprchuje. Počula som, ako sa sprchuje. Po dvadsiatich minútach som mu zabúchala. T., už to vypni, bojím sa, aby to pre boha nevybuchlo. Poslúchol, bolo počuť ako bojler vypol, uspokojila som sa. S dcérou sme asi pol hodinku sedeli v kuchyni až mi začalo byť čudné, že ten chlapec je ešte stále v kúpeľni. Kričala a búchala som na neho." Ďalej odporcovia v 1. až 4. rade uviedli, že ako vyplýva z článku, navrhovateľka už minimálne dva dni pred tragickou udalosťou vedela o probléme s plynovým zariadením a opakovane oslovila odporkyňu v 1. rade, aby vec riešila. Po dohode s odporkyňou v 1. rade navrhovateľka oslovila plynárov s tým, aby prišli plynové zariadenie skontrolovať. Plynári mali prísť až nasledujúci pondelok 19.10.1992. Z obsahu článku ďalej vyplýva, že i pracovníci realizujúci rekonštrukčné práce navrhovateľku upozornili, aby plynový bojler nepoužívala. Navrhovateľka i keď upozornila svojho syna, že bojler nemá použiť, dovolila mu, aby plynový bojler v uzavretej kúpeľni použil. Odporcovia v 1. až 4. rade okrem toho, že vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku na priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľkou, majú za to, že tento nárok by mal byť zamietnutý nie len v dôsledku jeho premlčania, ale aj z dôvodu nepreukázania tvrdených skutkových okolností navrhovateľkou, ktorými odôvodňovala svoj žalobných návrh. Odporcovia súhlasne konštatovali, že navrhovateľka v roku 1992 prežila tragickú udalosť, v dôsledku ktorej jej psychika musela byť značne narušená, a to aj z predchádzajúcich udalostí v rodine. Poukázali na tú skutočnosť, že v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia jej tragicky zahynul manžel, dva mesiace pred tragickou udalosťou jej zomrel otec a v tomto období mala aj ťažko chorú mamu. Spochybnili navrhovateľkou uvádzanú skutočnosť zhoršenia zdravotného stavu, keď navrhovateľka sama dokázala zabezpečiť, že dňa 19.10.1992, to znamená prvý pracovný deň po smrteľnom úraze syna, jej pätnásť ročnú dcéru E. odhlásila z trvalého pobytu na R. XX a následne v deň 20.10.1992 sa jej dcéra prihlásila k trvalému pobytu v byte svojej starej mamy na H. č. X v T., t.j. do bytu, kde býval a bol k pobytu hlásený zosnulý syn navrhovateľky. Odporcovia popreli tvrdenie navrhovateľky, že nesúhlasili s výmenou jej nájomného bytu a že žiadnym spôsobom nepomohli riešiť jej bytovú otázku a teda zotrvávanie v predmetnom byte je hlavným dôvodom pretrvávania jej zlého zdravotného stavu. Odporcovia poukázali na obsah listu zo dňa 30.10.1992, kde navrhovateľke vopred udelili písomný súhlas s výmenou bytu bez ohľadu na to, o akú výmenu sa malo jednať. Navrhovateľka ďalej svoj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy odôvodnila tým, že je nemajetná a nemôže si zabezpečiť nové bývanie, aby nemusela zotrvávať v byte, kde došlo k tragédii. Na preukázanie opaku odporcovia predložili do súdneho spisu listinné dôkazy potvrdzujúce solventnosť navrhovateľky. Odporca v 5. rade v písomnom podaní z apríla 2010, vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/278/2007. Nestotožnil sa s právnym názorom právnej zástupkyne navrhovateľky, že uplatnený nárok je nemajetkovým právom a odlišuje sa od ostatných občianskych práv majúcich povahu majetkových práv, čo má vplyv pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku navrhovateľkou. Má za to, že je nutné odčleniť nemajetkové práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti, ktoré sa nepremlčujú a právo na peňažné zadosťučinenie, ktorého účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, ktoré podlieha premlčaniu. Ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu na náhradu škody, ako aj na prípadnú náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko má za to, že neporušil svoju právnu povinnosť, čo je jedným z atribútov pri zodpovednosti za vznik škody. V tejto súvislosti poukázal na konanie vedené Okresným súdom Bratislava I vo veci obžalovaného H. R. pod sp. zn. 5T/86/96, v ktorom podľa jeho názoru jednoznačne nebol zistený skutkový stav, aj napriek tomu O.. R. bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví § 224 ods. 2 Tr. zák. tým, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania a funkcie stavbyvedúceho odporcu v 5. rade. Jeho pochybenie spočívalo v tom, že riadne nezabezpečil odbornú demontáž komína na obytnom dome R. č.XX v T. a spôsobil smrť poškodeného T. W., ktorý sa dňa 16.10.1992 v čase okolo 20.00 hod. otrávil oxidom uhoľnatým v kúpeľni bytu svojej matky, pretože spaliny z prietokového ohrievača vody nemohli unikať komínom, ktorý bol upchatý v dôsledku neodbornej demontáže. Súd zamietol v celom rozsahu návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 66.387,83 eur (2,000.000,- Sk), nakoľko odporcovia v 1., 2., 3. a v 5. rade vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku s poukazom na rozhodnutie NS SR č. 2 Cdo/278/2007. Súd vychádzal pri rozhodovaní o vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany odporcov z citovaného rozhodnutia a má za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným zo samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Navrhovateľka si mohla predmetný nárok voči odporcom v 1., 2. a v 3. rade uplatniť ihneď po tom, čo jej syn zomrel, t.j po dni 16.10.1992 a voči odporcovi v 5. rade po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku 5T/86/1996, t.j. po dni 24.2.1999. Navrhovateľka si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnila na pojednávaní konanom dňa 12.3.2007 a podrobnú písomnú špecifikáciu doručila súdu dňa 25.5.2007, čiže uplatnené právo je premlčané. Proti rozsudku sa včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolala navrhovateľka v celej zamietajúcej časti z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázala tiež na pochybenie súdu, ktorý v záhlaví rozsudku nesprávne uviedol sumu uplatnenú navrhovateľkou ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľka v návrhu žiadala, aby súd zaviazal odporcov v 1. až v 5. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie nákladov vo výške 856,35 eur spojených s pohrebom jej syna a zaplatenie 66.387,83 eur z titulu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zdôraznila, že bola a stále je nájomníčkou bytu, v ktorom sa stala tragická udalosť, t.j. úmrtie jej syna T. W.. Akcentovala dôvody úmrtia jej syna, ktoré boli preukázané v prvostupňovom konaní. Navrhovateľka má za to, že zavinenie nesú spoločne a nerozdielne všetci odporcovia, pričom zodpovednosť odporcov v 1. a 3. rade je založené na tom, že ako vlastníci bytového domu a tiež prenajímatelia bytov, majú v zmysle príslušných právnych predpisov zodpovednosť a povinnosť nájomcom bytov zabezpečiť ničom nerušený výkon nájmu. Pokiaľ ide o zodpovednosť odporcu v 4. rade, táto je založená na tom, že v čase tragickej udalosti bol objednávateľom stavebných prác, ktorých neodbornosť spôsobila úmrtie syna navrhovateľky. V zmluve o vykonaní stavebných prác uzatvorená medzi odporcom v 4. rade a odporcom v 5. rade bola ako predmet zmluvy dohodnutá úprava fasády domu, skracovanie komína a podobne. Navrhovateľka však primárnu zodpovednosť vidí u odporcov v 1. a 3. rade, nakoľko s nimi má uzatvorený právny vzťah nájomcu a prenajímateľa, z ktorého okrem iného vyplývajú povinnosti prenajímateľa zabezpečiť opravy a úpravy predmetu nájmu (§ 685 - 716 OZ). Keďže oprava fasády a komína bytového domu nie je bežnou údržbou, ktorú si má nájomca zabezpečovať sám, takéto opravy spadajú medzi základné povinnosti vlastníka domu, z čoho nepochybne vyplýva zodpovednosť odporcov v 1. až v 3. rade. V tejto súvislosti poukázala aj na ustanovenie § 6 ods. 2 písm. a) zák. č. 182/1993 Z.z.. Považuje za pochybenie súdu, že zaviazal k úhrade časti náhrady škody ňou uplatnenej len odporcu v 5. rade. K zamietajúcej časti uplatnenej náhrady škody zdôraznila, že suma 856,35 eur zahŕňa nielen náklady bezprostredne súvisiace s pohrebom, ale tiež aj náklady v období po pohrebe, keď držala v obvyklej jednoročnej dobe smútok. V tomto období mala zvýšené náklady, nakoľko si zaobstarala smútočné oblečenie, čo preukázala dokladmi o nákupe. Súd paradoxne zaviazal k zaplateniu sumy 188,14 eur len odporcu v 5. rade, ktorý podľa jej názoru a podľa dikcie zákona je posledný v rade zodpovednostných vzťahov účastníkov konania. Navrhovateľka má za to, že primárnu zodpovednosť voči nej nesie prenajímateľ, teda odporcovia v 1. - 3. rade ako vlastníci domu. Za hlavný dôvod podania odvolania označila skutočnosť, že súd zamietol jej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý si v konaní uplatnila rozšírením petitu podaním zo dňa 12.3.2007 v zmysle ust. §§ 11-16 OZ. Nemajetková ujma jej bola spôsobená tým, že pri tragickej nehode zahynul jej syn, v dôsledku čoho sa jej život zrútil, stále pociťuje pretrvávajúcu traumu a má trvale zhoršený psychický stav. Tieto skutočnosti preukázala predloženou zdravotnou dokumentáciou. Z lekárskych správ vyplýva, že trpí depresiami ťažkého stupňa, spôsobenými smrťou dieťaťa a hlavne faktom, že je nútená bývať v tom istom byte, ktorý bol dejiskom jej osobnej tragédie. Napriek tomu, že predložila dôkazy svedčiace o jej pretrvávajúcej traume, poškodenie jej súkromia a osobnej citovej sféry, súd svoje rozhodnutie oprel o skutočnosť, že nemohla byť na tom tak zle, keď deň po nehode prehlasovala trvalý pobyt svojej dcéry do bytu svojej matky, čo bol jeden z argumentov odporcov v 1. - 3. rade. Porušenie právnej povinnosti zo strany odporcov, v dôsledku čoho došlo k úmrtiu jej syna, vytvára príčinnú súvislosť s jej osobnou citovou ujmou. V súvislosti so zamietnutím jej návrhu na nemajetkovú ujmu pre premlčanie poukázala na judikáty, ktorú predložila súdu na preukázanie nepremlčateľnosti náhrady nemajetkovej ujmy. Napriek tomu, že nemajetková ujma má svoje vyjadrenie v peniazoch, tieto majú funkciu satisfakcie pre obeť, resp. poškodeného v prípade, kedy zadosťučinenie nie je postačujúce. Vyjadrenie práva na ochranu osobnosti v peniazoch, je však len jeho naplnením, zatiaľ čo jeho podstata spočíva v jeho nemajetkovom charaktere a tým pádom je tento nárok nepremlčateľný. Tomuto názoru svedčí nielen judikatúra, ale aj samotné systematické zaradenie úpravy ochrany osobnosti oddelene od úpravy náhrady škody v Občianskom zákonníku, ako aj výslovná špecifikácia práv, ktoré sa premlčujú a ktoré nie. Súd sa s predloženou judikatúrou v rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Svoje odôvodnenie ohľadne rozhodnutia o premlčaní predmetného nároku zhrnul do jednej vety, a to tak, že iba poukázal na judikát predložený odporcom v 5. rade. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 11 a nasl. OZ nemôže podliehať premlčaniu, nakoľko sa jedná o práva nemajetkovej povahy. Zdôraznila, že je potrebné rozlišovať medzi funkciou náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je formou poskytnutia satisfakcie poškodenej osobe. Z toho dôvodu nemožno extenzívne vykladať ust. § 100 OZ, ktoré striktne hovorí, že premlčateľné sú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva a práva podľa § 105. K tejto striktnej dikcii ohľadne majetkových práv nemožno pridružiť ešte niečo naviac. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia NS ČR č. 30Cdo/1522/2007 a č. 30Cdo/1542/2003, a tiež na nález ÚS č. Pl. ÚS 16/04. Tieto rozhodnutia výslovne zastávajú názor nepremlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľka má za to, že súd pri rozhodovaní neprihliadol na všetky predložené dôkazy a nevysporiadal sa právne s otázkou práva na ochranu osobnosti, ktorá bola a je pre navrhovateľku zásadná. Súd nezohľadnil lekárske správy o zlom psychickom stave navrhovateľky a nevyjadril sa k judikátom predloženým navrhovateľkou. Navrhla, aby z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a vyhovel návrhu navrhovateľky v celom rozsahu. V zákonom stavenej lehote podal odvolanie aj odporca v 5. rade, v ktorom uvádza, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 135 O.s.p., keď dovodil zodpovednosť odporcu v 5. rade s poukazom na rozsudok OS Bratislava I zo dňa 24.2.1999 v trestnom konaní č. 5T/86/96. V zmysle uvedeného ustanovenia je súd viazaný výlučne skutočnosťami, že bol spáchaný trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona a že ho spáchal O.. H. R.. Ostatnými skutočnosťami uvádzanými v predmetnom rozsudku nie je viazaný, a ak o ne opiera svoje rozhodnutie, bol povinný ich preukázať v súdnom konaní. To znamená, že súd prvého stupňa nebol viazaný tým, že O.. H. R. porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania. V § 224 ods. 2 Tr. zák. je špecifikovaných niekoľko dôvodov, pričom zo všetkých nie je možné dovodiť priamu zodpovednosť odporcu v 5. rade. Skutočnosť, že O.. R. porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zamestnania, nebola v súdnom konaní pred súdom I. stupňa preukázaná. Zdôraznil, že odsudzujúcemu rozsudku predchádzali dva oslobodzujúce rozsudky, v ktorých bolo konštatované, že po dôkladnom prešetrení tragickej udalosti nebolo jednoznačne a bez pochybnosti preukázané, kedy a kým došlo k zasypaniu komínového telesa a tiež nebolo preukázané, že by si obžalovaný riadne neplnil svoje povinnosti stavbyvedúceho. Následný odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I bol vyhotovený ako zjednodušený rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie. Nie je teda z neho zrejmé, o aké skutočnosti a dôkazy súd opiera svoje tvrdenia. Z dôvodu dohody účastníkov konania na treste pre obžalovaného O.. R. a následného vzdania sa práva na podanie odvolania zo strany účastníkov konania, nebola v trestnom konaní pripustená možnosť preskúmania rozhodnutia súdom vyššieho stupňa. Znalecký posudok, ktorý bol v trestnom konaní hlavným dôkazným prostriedkom konštatoval len na základe obhliadky konanej niekoľko dní po tragickej udalosti, že zo štyroch bezprostredne vedľa seba nachádzajúcich sa prieduchoch komína bol zasypaný až po samý vrch jeden z nich s tým, že sám znalec poukázal na nezvyčajnosť popísaného stavu. Stavom ostatných prieduchov nachádzajúcich sa v predmetnom komíne, do ktorých neboli zaústené plynové spotrebiče z iných bytov, sa znalec nezaoberal. Posudok neobsahoval ani vyjadrenie k otázke, či prieduch nemohol byť upchatý aj postupne z rozpadajúcich sa častí komína s tým, že stavebný materiál do jedného prieduchu mohol byť vsypaný úmyselne až následne po tragickej udalosti. Prvostupňový súd nesprávne aplikoval ust. § 420 ods. 2 OZ, keď na jeho základe dovodil zodpovednosť odporcu v 5. rade. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď mal za preukázané, že tragická udalosť bola spôsobená konaním odporcu v 5. rade. V konaní pred súdom bolo preukázané, že práce súvisiace s rozoberaním a skracovaním komína neboli predmetom diela, ktoré odporca v 5. rade realizoval na objekte R. XX v T.. Tieto práce neboli dohodnuté v hospodárskej zmluve a ani dodatočne objednané prostredníctvom stavebného denníka (žiadna objednávka sa v stavebnom denníku nenachádza). Práce si dohodli odporcovia v 1. až v 4. rade neoficiálne u súkromnej osoby p. R.. Rozoberanie a skracovanie komína nie je možné v zmysle § 420 ods. 2 považovať za činnosť právnickej osoby prostredníctvom osôb, ktoré na túto činnosť použila. Predmetné činnosti odporca v 5. rade nevykonával, takže na ich vykonanie nemohol žiadne osoby použiť. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď na základe výpovede odporcu v 3. rade mal za preukázané, že v rámci druhej etapy rekonštrukčných prác na dome na R. ul. č. XX v T. bola odporcami v 1. až v 4. rade dojednaná rekonštrukcia komínov, a že pri rozoberaní jedného komína pracovníci odporcu v 5. rade do neho nahádzali stavebnú suť, v dôsledku čoho bol komín upchatý. Nesprávne je konštatovanie súdu, že objednávka na rekonštrukciu komínov bola zapísaná do stavebného denníka, ktorý viedol odporca v 5. rade, keďže v konaní bol preukázaný opak. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka O.. R. na pojednávaní dňa 13.12.1995, z ktorej jednoznačne vyplýva, že objednávka na búranie komínov bola daná len ústne a nebola realizovaná cez stavebný denník. O tieto práce ho požiadal vykonať O.. H. (pojednávanie 20.11.1995). Na základe uvedených skutočností je nesporné, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym právnym záverom, že k vzniku škody navrhovateľke došlo počas výkonu stavebných a rekonštrukčných prác vykonávaných odporcom v 5. rade, teda že škoda jej bola spôsobená jeho činnosťou. Namietal aj záver súdu, že v súdnom konaní nebolo preukázané porušenie alebo opomenutie právnej povinnosti odporcami v 1. až v 4. rade, keďže v konaní bolo preukázané, že títo odporcovia nemali v čase tragickej udalosti platné potvrdenie o stave komína na používanie plynových spotrebičov po preskúšaní komínov. Je pravdou, že odporca v 4. rade objednal vyvložkovanie komínov, tieto však vyvložkované neboli. Dňa 7.11.1991 bol odporcovi v 4. rade doručený súhlas prevádzky Kominárstva s použitím komínových telies a plynových spotrebičov, ktorý platil do 31.5.1992. V čase tragickej udalosti a v ďalšom vykurovacom období bolo toto potvrdenie už neplatné. Odporcovia v 1. až v 3. rade porušili zákonnú povinnosť, ak bez toho, aby bol závadný stav na komínoch odstránený, umožnili prevádzkovanie plynových spotrebičov. Okrem toho práce súvisiace s rozoberaním a skracovaním komína podliehali ohláseniu na príslušnom stavebnom úrade, čo odporcovia v 1. až v 4. rade neohlásili ani dodatočne a tieto práce boli realizované v rozpore so stavebným zákonom. Tieto nelegálne práce boli realizované aj bez vedomosti nájomníkov bytov, ktorí majú svoje plynové spotrebiče vyústené do predmetného komína. Zo strany odporcov v 1. až 4. rade neboli urobené základné bezpečnostné opatrenia, ktoré by predišli tragickej udalosti. Preto navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil v odvolaní napadnutej časti tak, že návrh navrhovateľky zamietne, alebo aby v odvolaní napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ krajský súd potvrdí rozsudok okresného súdu, požiadal, aby odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Podaním zo dňa 26.11.2013 sa navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrila k námietke premlčania nároku na nemajetkovú ujmu, vznesenú zo strany odporcov v 1. až v 5. rade. Zdôraznila, že názory súdov k otázke premlčateľnosti náhrady na nemajetkovú ujmu sa veľmi podstatne líšia, čo vyplýva aj z rozhodnutí súdov predložených navrhovateľkou, ktoré zastávajú názor o nepremlčateľnosti práva na ochranu osobnosti v nároku na peňažnú náhradu, pričom existujú aj rozhodnutia, v ktorých bol vyslovený opačný názor, teda, že tento nárok ako nárok majetkový premlčaniu podlieha. V prípade, že by sa súd stotožnil s názorom odporcov o premlčateľnosti navrhovateľkou uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu žiada, aby odvolací súd posúdil vznesené námietky premlčania z hľadiska dobrých mravov. Podľa jej názoru by v danom prípade súd nemal prihliadnuť na námietku premlčania, aj keď by ju považoval za dôvodnú, nakoľko realizácia subjektívneho práva odporcov v 1. - 5. rade vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je v rozpore s dobrými mravmi a následok realizácie tohto subjektívneho práva by bol príliš závažný a prísny pre osobu, ktorej právo sa má premlčať. V takýchto prípadoch má súd právo na námietku premlčania neprihliadať, a to i napriek tomu, že bola vznesená dôvodne. Podľa existujúcich právnych názorov vyslovených v slovenskej a českej judikatúre je zrejmé, že zásah do oblasti dobrých mravov a teda vybočenie od zásad chráneného výkonu subjektívnych práv, musí byť mimoriadne závažný vzhľadom na okolnosti a najmä na následky pre oprávnený subjekt práva, voči ktorému bola námietka premlčania vznesená. Pôjde o také závažné následky, ktoré sú neprijateľné a príliš tvrdé z hľadiska dobrých mravov a etických princípov spoločnosti. Keďže sa prelomuje zásada premlčateľnosti, ktorá je jednou z hlavných právnych zásad, pôjde o následky a okolnosti, ktoré sú aj napriek určitému vybočeniu neakceptovateľné. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 718/11 zo dňa 26.6.2012, rozsudok NS ČR č. 25Cdo/538/2008 zo dňa 19.2.2009 a rozsudok KS Žilina č. 9Co/459/2011 ako aj niektoré právne názory vyslovené v odborných publikáciách. Navrhla, aby odvolací súd neprihliadol na námietku premlčania vznesenú odporcami. K vyššie uvedenému vyjadreniu navrhovateľky k otázke námietky premlčania sa vyjadril odporca v 5. rade podaním zo dňa 3.1.2013. Zdôraznil, že z hľadiska podmienok, za ktorých je výkon práva vzniesť námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi, dospela súdna prax k záverom, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatneného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorým márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by sa za tejto situácie zánik nároku vymáhanej pohľadávky bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatneného práva a dôvody, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by mali byť naplnené v takej intenzite, aby odôvodňovali tak významný zásah do právnej istoty. Aplikácia inštitútu dobrých mravov na vnesenú námietku premlčania prichádza do úvahy len výnimočne a v ojedinelých prípadoch vždy na základe úvahy súdu, či mohol poškodený mohol uplatniť svoj nárok včas alebo z objektívnych príčin tak urobiť nemohol, či ide o neznalosť zákona alebo skutočne objektívny stav. V tejto súvislosti poukázal na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo praje bdelým. Preto je potrebné preskúmanie otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídateľnosti a opatrnosti pri uplatňovaní svojich práv a výkony svojich práv a povinností z nich vyplývajúcich. Podľa jeho názoru na daný prípad nie je možné námietku dobrých mravov dôvodne použiť, keďže navrhovateľka si svoj nárok mohla a mala uplatniť v zákonnej premlčacej lehote rovnako ako si uplatnila nárok na náhradu škody. Navrhovateľka sa odvoláva na svoj zlý zdravotný stav, ktorý bol dôvodom toho, že bezprostredne v roku 1992, kedy k úmrtiu jej syna došlo neriešila návrh na peňažnú satisfakciu, keďže tieto otázky neboli jej prioritou. Tomuto odporuje fakt, že podala návrh na náhradu škody už v roku 1993. Domnieva sa, že navrhovateľka nevzniesla žiadne relevantné argumenty a nepredložila také dôkazy, ktoré by preukazovali, že uplatnenie námietky premlčania v predmetnom súdnom konaní sa priečilo dobrým mravom. Preto žiada, aby odvolací súd neprihliadol na navrhovateľkou vznesenú námietku rozporu s dobrými mravmi a rozsudok súdu prvého stupňa v časti premlčania náhrady na nemajetkovú ujmu v peniazoch potvrdil. Krajský súd v Bratislave prejednal vec v rozsahu odvolacích námietok navrhovateľky a odporcu v 5. rade v zmysle ust. § 212 O.s.p. na odvolacom pojednávaní, na ktorom účastníci zotrvali na svojich stanoviskách prezentovaných pred súdom prvého stupňa, ale aj v odvolaniach navrhovateľky a odporcu v 5. rade, a vo vyjadreniach k nim zo strany ostatných účastníkov konania. Navrhovateľka ani v rámci odvolacieho konania nepreukázala vznik škody vo väčšom rozsahu, v akom jej bol priznaný, keďže jej právna zástupkyňa na pojednávaní len konštatovala, že navrhovateľke vznikli okrem nákladov bezprostredne súvisiacich s pohrebom syna, aj ďalšie náklady. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou zdôraznila tú skutočnosť, že právna prax a judikatúra až do roku 2005 posudzovala nárok na nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch ako nárok nepremlčateľný. K argumentácii odporcu v 5. rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky k otázke vznesenia námietky premlčania, ktorú navrhovateľka posúdila ako rozpor s dobrými mravmi uviedla, že trvá na tom, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je vznesenie námietky premlčania skutočne v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala aj na fakt, že súd I. stupňa sa dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou v odvolaní a ani s právnym názorom vysloveným v rozhodnutiach NS SR a NS ČR, ktoré navrhovateľka súdu predložila. Z tohto dôvodu je v tejto časti rozsudok I. stupňa nepreskúmateľný. Splnomocnená zástupkyňa odporcu v 5. rade na pojednávaní argumentovala rovnako ako v písomnom odvolaní. Spochybnila závery znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní, keďže znalec jednoznačne konštatoval, že komín mal viac prieduchov a že jeden z nich bol zasypaný až po samý vrch. Znalec sa však nevysporiadal s otázkou, či k tomuto zasypaniu došlo v dôsledku zvetrávania komína, alebo jeho následným úmyselným zasypaním. Poukázala tiež na to, že v trestnom konaní bol obžalovaný pán R. dva krát po sebe oslobodený a až tretím rozsudkom bol bez zmeny skutkového stavu odsúdený. Odporcovi v 5. rade je jasné, že právoplatný rozsudok v trestnom konaní je pre súdy záväzný a je už nezvratiteľný, avšak súd I. stupňa vzhľadom na námietky odporcu v 5. rade vznášané v priebehu prvostupňového konania sa mal vysporiadať s otázkou, akým spôsobom došlo k zasypaniu komína. Štatutárny zástupca odporcu v 5. rade zdôraznil, že práce súvisiace so znižovaním komína nikdy neboli s odporcom v 5. rade dohodnuté, a to ani cez stavebný denník. Keby do stavebného denníka boli také práce zapísané, on sám by osobne trval na tom, aby mu odporcovia 1. až v 4. preukázali, že komín sa nebude používať, pretože takýto zásah nie je možné realizovať pri prevádzke komína, a to aj z dôvodu, že zníženie komína úplne zmení jeho technické parametre. Zdôraznil, že investor má povinnosť si zo staveného denníka vždy vytrhnúť prvú kópiu vyhotovených záznamov a preto úvahy o vytrhávaní strán a prepisovaní sú irelevantné. Stavebný denník bol vo fotokópii založený do trestného spisu a z neho vôbec nevyplýva, že by boli dohodnuté v súvislosti s opravou komína práce na jeho znížení. Uviedol, že Ing. R. nemal povinnosť ho informovať o všetkých prácach naviac, ale pokiaľ boli vykonané, mali byť zapísané do stavebného denníka a v tom prípade by boli odporcom v 5. rade rešpektované. Zdôrazňuje, že za spracovanie komína im nebolo nič zaplatené, pretože tieto práce neboli vôbec fakturované a odporca v 5. rade ani nemal o nich vedomosť. Právna zástupkyňa odporcov v 1. až v 4. rade navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. V súvislosti so zamietnutím časti uplatneného nároku navrhovateľky na náhradu škody podľa § 420 OZ súd prvého stupňa postupoval správne, keď jej nepriznal náhradu nákladov, ktoré jej vznikli po pohrebe a súdu nepreukázala, že o nákup akých vecí išlo. Jednoznačne považuje za správne, že súd neakceptoval náklady v súvislosti s nákupom drogérie a bižutérie rok po pohrebe. Ak aj pri niektorých položkách išlo aj o nákup vecí pre dcéru v súvislosti so smútočným oblečením, toto mohla navrhovateľka preukázať svedeckou výpoveďou, čo však neurobila. V súvislosti s nemajetkovou ujmou uviedla, že judikatúra súdov sa v určitom období zmenila, a súdy dnes považujú nemajetkovú ujmy vyjadrenú v peniazoch za premlčateľný nárok. Apelovala na odvolací súd, aby nevyhodnotil námietku premlčania vznesenú odporcami ako postup s dobrými mravmi, pričom poukázala na argumentáciu odporcu v 5. rade. V súvislosti s prácami na komíne (jeho skracovanie a úprava fasády) uviedla, že sa v konečnom dôsledku realizovali až v II. etape prác na nehnuteľnosti, keďže v dôsledku nepriaznivých poveternostných podmienok nemohli byť realizované v I. etape. Tieto práce vrátane zníženia komína boli zahrnuté do súhrnnej faktúry v položke komíny. Upriamila pozornosť súdu na znalecký posudok, v ktorom je konštatované, že všetky prieduchy komína boli čiastočne zasypané a jeden prieduch bol zasypaný výraznejšie, avšak nie si je istá, či je tam konštatované, že bol zasypaný úplne. Zdôraznila, že v septembri 1991 bola odporcom v 1. až v 3. rade v rámci reštitúcie vydaná predmetná nehnuteľnosť, ktorá bola značne zdevastovaná, a preto začali odporcovia v 1. až 3. rade robiť všetky potrebné kroky na to, aby nehnuteľnosť dali do užívateľného stavu. Dňa 26.9.1991 už bola podpísaná hospodárska zmluva s odporcom v 5. rade a ešte predtým dňa 13.9.1991 oslovili odporcovia kominárov so žiadosťou na vyvložkovanie komína. Z týchto časových údajov je zrejmé, že robili všetko preto, aby nehnuteľnosť zrekonštruovali a za týmto účelom si vzali vysoký úver. Odporca v 3. rade O.. D. P. k argumentácii odporcu v 5. rade uviedol, že je vylúčené, aby suť, ktorá sa nachádzala v komíne, sa doň mohla dostať v dôsledku zvetrania, pretože zvetraná môže byť len vonkajšia fasáda komína v dôsledku poveternostných vplyvov. Spomína si, že v dôsledku nepriaznivých poveternostných podmienok sa nemohli realizovať práce, ktoré boli zahrnuté do I. etapy a tieto sa realizovali potom v rámci II. etapy v roku 1992. Súčasťou týchto prác bola aj oprava komína. V stavebnom denníku zhruba každých 10 dní zástupcovia odporcov 1. až v 4. a odporcu v 5. rade odsúhlasovali potrebu vykonania prác, ako aj už vykonané práce. Pri kontrole komínov bola zistená nevyhnutnosť rozobratia hornej časti sporného komína v dôsledku jeho naklonenia a tento postup prác bol riadne dohodnutý s pracovníkom odporcu v 5. rade s p. R. a zapísaný v stavebnom denníku. Odvolací súd nariadil opakovanie dokazovania výpoveďou odporkyne v 1. rade a čítaním listinných dôkazov na č. l. 71, 72, 73, 74, 75, 152 a 153 a to stanoviska Obvodného úradu životného prostredia BA 1 na č.l. 141 trestného spisu, konečnej faktúry č. XX/XX zo dňa 1.12.1992, zápisu v stavebnom denníku zo dňa 10.9.1992, z ktorého vyplýva, že dodatočne boli dohodnuté práce, a to omietnutie 10 ks komínov, kde je uvedená aj celková predpokladaná suma 4 500 Sk a dva betónové vence v hodnote 200 Sk, str. 6 znaleckého posudku z trestného spisu na čl. 13, uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 10Co/94/97, zo dňa 29.5.1997 a čítaním stanoviska Inšpektorátu bezpečnosti práce zo dňa 31.5.1995 na čl. 143 trestného spisu. Odporkyňa L. H. vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedla, že odporcovia v 1. až v 3. rade mali rozdelené úlohy pri realizácii rekonštrukcie obytného domu, ktorý im bol v rámci reštitúcie vydaný. Celý dom bol vo veľmi zlom stave, a preto jeho rekonštrukcia vyvolala množstvo povinností a potrebu vybavenia viacerých vecí na úradoch. Práve tieto záležitosti mala na starosti ona. H. D. P. a pán H. mali na starosti stavebné záležitosti. Tvrdila, že o všetkých vykonávaných prácach, vrátane úpravy komína, informovali obyvateľov domu spôsobom vývesiek, avšak potom ako im bol dom v reštitúcii vydaný, sa stretávali s nepriateľskými postojmi obyvateľov domu, ktorí všetky oznamy strhávali a zahadzovali. Domnieva sa, že z ich strany svoju povinnosť splnili. Poukázala na vyjadrenia štyroch kompetentných inštitúcií ohľadom potreby stavebného povolenia na opravu komína, z ktorých jednoznačne vyplýva, že toto stavebné povolenie nebolo potrebné. Dokonca nemali ani ohlasovaciu povinnosť. K namietanej skutočnosti, že komín mohol byť používaný len do 31.5.1992, do ktorej lehoty bolo platné povolenie kominárov uvádza, že toto povolenie bolo vydané bez uvedenia úplného dátumu, keďže v ňom nebol uvedený rok. Preto sa domnieva, že nie je možné povedať, že v tom čase už nemali povolenie. Zdôraznila tiež, že obytný dom bol v takom zlom stave, že súbežne popri oprave fasád sa realizovala aj oprava kúrenia a plynových rozvodov, ktoré boli vo veľmi zlom stave. Zároveň kominárom bola zadaná objednávka na čistenie a vyvložkovanie komínov. V tom čase boli kominári začlenení ešte do štátneho podniku a platila rajonizácia, takže si nemohli objednať nikoho iného, len kominára z rajónu, do ktorého patrila predmetná budova. Keďže pred odovzdaním bytového domu odporcom v rámci reštitúcie došlo v ňom k výbuchu plynu, rozhodli sa pred rekonštrukciou celého objektu požiadať Magistrát hlavného mesta Bratislavy o pridelenie náhradných bytov pre obyvateľov domu, avšak tejto ich žiadosti nebolo vyhovené. Malo ísť o poskytnutie bývania pre obyvateľov domu počas rekonštrukcie. Vzhľadom na nesúhlas magistrátu boli nútení celú rekonštrukciu robiť za stavu, že v bytoch naďalej bývali títo obyvatelia. Poukázala aj na výpoveď pána R. na pojednávaní dňa 25.11.1995, kedy potvrdil, že skracovali komín, ktorý bol naklonený do ulice. Práce boli riadne vyfakturované. Zdôraznila aj výpoveď navrhovateľky pred súdom prvého stupňa, ktorá uviedla, že spaliny v kúpeľni bolo cítiť len v 42. týždni, kedy sa realizovala oprava komína, predtým tieto spaliny necítili. Odvolací súd vzhľadom na opodstatnenosť námietky navrhovateľky, že v záhlaví rozsudku a v jeho výrokovej časti je nesprávne uvedená výška nemajetkovej ujmy, keď namiesto uplatnenej sumy 66 387,83 eur je uvedená čiastka 6 387,83 eur, podľa §§ 164 a 216 ods. 1 O.s.p. opravil nesprávne uvedenú výšku nemajetkovej ujmy tak v záhlaví rozsudku, ako aj v treťom výroku výrokovej časti rozsudku. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, posúdením odvolacích námietok navrhovateľky a odporcu v 5. rade a na základe doplneného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa správne ustálil otázku opodstatnenosti nároku navrhovateľky na náhradu škody len vo výške 188,14 eur a správne posúdil aj otázku premlčania ňou uplatneného nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 66 387,83 eur. Podľa názoru odvolacieho súdu však prvostupňový súd pochybil, keď na zaplatenie sumy 188,14 eur zaviazal len odporcu v 5. rade. Pre posúdenie dôvodnosti odvolaní a rozhodnutie vo veci bolo potrebné ustáliť tieto sporné otázky: - či za škodu navrhovateľky zodpovedá len odporca v 5. rade, alebo aj ďalší odporcovia; - či je pohľadávka navrhovateľky na náhradu škody vo výške 425,95 eur opodstatnená; - či je právo navrhovateľky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch 66 387,83 eur premlčané; - či je námietka premlčania vznesená odporcami v rozpore s dobrými mravmi V konaní pred súdom prvého stupňa bolo nesporne preukázané, že v byte navrhovateľky na R. ulici č. XX v T., došlo dňa 16.10.1992 k úmrtiu T. W., syna navrhovateľky, ktorý sa v čase okolo 20.00 hod. otrávil oxidom uhoľnatým v kúpeľni bytu, pretože spaliny z prietokového ohrievača vody nemohli unikať komínom, ktorý bol upchatý v dôsledku neodbornej demontáže jeho hornej časti. Vlastníkmi bytového domu, v ktorom sa byt navrhovateľky nachádza, sú odporcovia v 1. - 3. rade, odporca v 4. rade bol objednávateľom stavebných prác (investor) a odporca v 5. rade dodávateľom stavebných prác, v priebehu ktorých došlo k úmrtiu syna navrhovateľky. Rekonštrukčné práce bytového domu boli realizované na základe Hospodárskej zmluvy HZ.X/XXXX zo dňa 26.9.1991, uzavretej medzi právnym predchodcom odporcu v 5. rade ako dodávateľom prác a objednávateľom, odporcom v 4. rade. Predmetom zmluvy boli stavebné práce „oprava fasády - R. R.“. V zmluve bolo dohodnuté, že práce budú vykonané v dvoch etapách, pričom v prvej etape bude zrealizovaná oprava fasády v časti ulíc E. a J. ako aj štítovej steny, vrátane klampiarskych prác. V druhej etape bola dohodnutá oprava fasády z dvornej časti, vrátane dlažieb pavlače a klampiarskych prác, ako aj oprava omietky v podchode. Stavbyvedúci pri realizácii predmetu zmluvy bol Ing. H. R., ktorý bol trestne stíhaný a odsúdený v súvislosti s úmrtím syna navrhovateľky za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu z jeho zamestnania a funkcie stavbyvedúceho v a.s. StaRP Bratislava tým, že riadne nezabezpečil odbornú demontáž komínového telesa a nevykonal dostatočnú kontrolu tejto demontáže na dome na R. ulici č. XX v T.. Podľa § 415 OZ platného a účinného ku dňu vzniku škody, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku osôb, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa ust. § 420 ods. 2 OZ škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Podľa ust. § 420 ods. 3 OZ zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Podľa ust. § 449 ods. 2 OZ, pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení. Podľa odseku 3 OZ, náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhrádzajú tomu, kto ich vynaložil. Podľa ust. § 438 ods. 1, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade škody vychádzal z citovaných ustanovení a dospel k záveru, že za škodu spôsobenú navrhovateľke zodpovedajú odporcovia v 1., 2., 3. a v 5. rade. Pokiaľ ide o odporcov v 1. až v 3. rade, títo ako vlastníci bytového domu na R. ul. č. XX v T., v ktorom sa nachádza aj byt, ktorý ako nájomníčka užíva navrhovateľka, porušili svoju právnu povinnosť, zabezpečiť realizáciu rekonštrukcie nehnuteľnosti v ich vlastníctve takým spôsobom, aby neboli ohrozené práva, zdravie a životy užívateľov bytov nachádzajúcich sa v predmetnej nehnuteľnosti. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, a to aj z výpovede samotnej odporkyne v 1. rade vyplynulo, že odporcovia v 1. až v 3. rade neinformovali obyvateľov domu o začatí rekonštrukčných prác. Ako uviedla L. H., obyvatelia domu sa o rekonštrukcii dozvedeli po tom, ako bolo k domu postavené stavbárske lešenie. Až pred odvolacím súdom táto odporkyňa uviedla, že obyvateľov o rekonštrukcii domu informovali vyvesením informačných letáčikov, ktoré však obyvatelia domu strhávali. Túto jej zmenenú výpoveď vyhodnotil odvolací súd ako účelovú, keďže sa vymykala zo všetkých jej dovtedajších vyjadrení týkajúcich sa tejto otázky a je v rozpore aj s výpoveďami ostatných účastníkov konania. Odporcovia v 1. až v 3. rade porušili svoju právnu povinnosť, keď neurobili potrebné opatrenia na zabránenie používania plynových spotrebičov v tých bytoch, ktoré mali tieto spotrebiče vyvedené do komína (vrátane prietokového ohrievača v kúpeľni bytu navrhovateľky), ktorý bolo pre jeho zlý stav potrebné čiastočne demontovať. Išlo nesporne o taký stavebný zásah do tohto komína, že mohli a mali predpokladať možné komplikácie, a preto mali účinnou formou (písomne, resp. osobne) informovať každého užívateľa tých bytov, ktoré mali plynové spotrebiče napojené na poškodený komín. Je preto nesporné, že si odporcovia v 1. až v 3. rade nesplnili svoju prevenčnú povinnosť. V tejto súvislosti je právne irelevantná ich obrana spočívajúca v tom, že navrhovateľka bola informovaná o poruche prietokového ohrievača vody a o tom, že ho nemá používať, nakoľko v konečnom dôsledku bolo preukázané, že príčinou hromadenia plynových spalín v kúpeľni navrhovateľky nebola porucha plynového zariadenia, ale zasypaný prieduch komína, čo bránilo odvádzaniu plynových spalín z ohrievača. Tým mal odvolací súd za preukázanú zodpovednosť odporcov v 1. až v 3. rade na vzniknutej škode navrhovateľky spolu s odporcom v 5. rade. Pokiaľ ide o zodpovednosť odporcu v 5. rade, odvolací súd sa nestotožnil s jeho obranou spočívajúcou v tom, že o skracovaní komína nemal vedomosť, keďže tieto práce v zmluve neboli dohodnuté a neboli ani zapísané do stavebného denníka ako naviac práce, dohodnuté dodatočne v priebehu už vykonávaných prác. Hoci vykonané dôkazy (v stavebnom denníku sa nenachádza zápis o skracovaní komína; ani z konečnej faktúry nevyplýva, že by boli účtované práce za skracovanie komína, keďže je v nej len za fasády na všetkých komínoch a za dva klobúky vyúčtovaná nižšia suma, ako bola cena dohodnutá v zmluve za tieto práce) nasvedčujú tomu, že skracovanie komína nebolo riadne dohodnuté, a toto sa realizovalo len na základe ústnej dohody odberateľa prác a stavbyvedúceho O.. R., odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že je daná aj zodpovednosť odporcu v 5. rade za škodu vzniknutú navrhovateľke v zmysle ust. § 420 ods. 2 OZ. Z uvedených dôvodov vo výroku, ktorým bola náhrada škody navrhovateľke priznaná, napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že okrem odporcu v 5. rade zaviazal k povinnosti zaplatiť časť škody aj odporcov v 1. až v 3. rade. Odvolací súd posúdil podiel zavinenia odporcov v 1. až v 3. rade a odporcu 5. rade v pomere 50:50, keďže každý z nich mal rovnakú možnosť tragédii zabrániť, keby si riadne splnili svoje povinnosti. Z týchto dôvodov aplikoval ust. § 438 ods. 2 OZ, a zaviazal odporcov v 1. až v 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke polovicu skutočne preukázanej výšky škody a odporcu 5. rade k zaplateniu druhej polovice priznanej náhrady škody. Pokiaľ navrhovateľka namietala v odvolaní nepriznanie náhrady škody vo výške 425,94 eur, aj v tomto smere odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka nepreukázala opodstatnenosť uplatneného nároku v uvedenom rozsahu. Z niektorých pokladničných dokladov nebolo možné identifikovať, aký tovar bol zakúpený, nákup kozmetiky a náušníc nemožno považovať za náklady spojené s úmrtím syna navrhovateľky a pokiaľ navrhovateľka predložila doklady o nákupe oblečenia a topánok s väčším časovým odstupom od pohrebu jej syna, mala možnosť napr. svedeckou výpoveďou jej dcéry preukázať, o kúpu akých vecí išlo. Keďže uplatnený nárok v tomto rozsahu nepreukázala, súd v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. l O.s.p. potvrdil. Rovnako podľa citovaného ustanovenia potvrdil aj výrok rozsudku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky v celom rozsahu vo vzťahu k odporcovi v 4. rade, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by porušením akejkoľvek jeho právnej povinnosti prispel k vzniku škody. Takéto skutočnosti netvrdila ani navrhovateľka vo svojom odvolaní. V súvislosti s odvolaním navrhovateľky proti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jej návrh na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch pre premlčanie tohto práva (odporcovia vzniesli námietku premlčania), odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa o tomto nároku rozhodol správne. Je pravdou, že v minulosti v právnej teórii a v rozhodovacej praxi súdov v Slovenskej republike a v Českej republike prevládal právny názor, že právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ je nepremlčateľné. Napriek tomu, že tento právny názor prevažoval, otázka možnosti premlčania alebo nepremlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ v súvislosti s neoprávnený zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby bola považovaná za spornú za celú dobu od novelizácie ust. § 13 OZ zákonom č. 87/1990 Zb.. Súčasná rozhodovacia prax súdov sa zjednotila na tom, že ide o právo majetkovej povahy, a ako také je premlčateľné. Takýto záver vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky č. 31Cdo/3131/2008 zo dňa 12.11.2008 a č. 30Cdo/1269/2009 zo dňa 20.12.2010, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/278/2007 z 25.9.2008 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17.2.2011, pričom odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s právnym názorom vysloveným v týchto rozhodnutiach. Pre prípad, že by aj odvolací súd bol toho názoru, že právo na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je premlčateľné, navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd uplatnenú námietku premlčania zo strany odporcov vyhodnotil ako podanú v rozpore s dobrými mravmi, vzhľadom na následky, ktoré tragická udalosť zanechala na navrhovateľke. Odvolací súd sa dôsledne zaoberal touto odvolacou námietkou navrhovateľky a dospel k právnemu názoru, že na daný prípad nie je možné aplikovať rozpor s dobrými mravmi. K tomuto záveru dospel na základe zohľadnenia viacerých skutočností. Predovšetkým prihliadol na to, že navrhovateľka si návrhom doručeným súdu dňa 14.10.1993, teda rok po tragickej udalosti, uplatnila len nárok na náhradu škody v sume 856,35 eur (25.798,60 Sk), hoci si mohla tým istým návrhom uplatniť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. V konaní neboli zo strany navrhovateľky preukázané, ale ani tvrdené žiadne také skutočnosti, ktoré by umožňovali neprihliadnuť na námietku premlčania pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo možné takto postupovať napr. v prípade, ak by si navrhovateľka svoje právo nemohla uplatniť v zákonnej premlčacej lehote pre svoj vážny zdravotný stav (pre závažné psychické problémy, v dôsledku ktorých by nebola schopná sa uvedenou otázkou zaoberať, hlavne ak boli vyvolané neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv), resp. ak by k uplynutiu premlčacej lehoty došlo v dôsledku správania sa subjektu, ktorého konaním došlo k neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (napr. opakované ubezpečovania o úhrade požadovanej nemajetkovej ujmy, resp. iný postup, ktorým by poškodenú osobu mohol priviesť do omylu a pod.). Keďže navrhovateľka nepreukázala existenciu žiadneho dôvodu, pre ktorý by bolo možné námietku premlčania vznesenú odporcami vyhodnotiť ako námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, súd prvého stupňa postupoval správne, keď na námietku premlčania prihliadol. Vzhľadom na to, že je nesporné, že navrhovateľka si nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnila až v roku 2007, teda po uplynutí premlčacej lehoty, odvolací súd zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodoval o náhrade trov konania, preto v samostatnom rozhodnutí v zmysle ust. § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj trovách odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.