Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/188/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201035 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201035.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu: JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Viery Šebestovej, v právnej veci žalobcu: R.. U. R., LL.M, bytom T. 5, Y., zastúpený: JUDr. Katarína Iľanovská, LL.M, PhD., advokátkou, so sídlom AK Godrova 12, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.06.2012 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „KS BA“) sp. zn: Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí žiadosti žiadateľa R.. U. R., LL.M. zo dňa 08.03.2012. Žalobca žiadal o informáciu podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len zákon o slobodnom prístupe k informáciám), a to o oznámenie spisového čísla rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli v súdnom oddelení 9 Saz vydané od 21.04.2011 do 08.03.2012 a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. (buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi). O rovnakú informáciu žiadal i vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10 Saz, a to za obdobie od 01.01.2011 do 08.03.2012. Žalobca uvádza, že v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií. V danom prípade žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne a nezákonné, tomuto vytýka jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tvrdí, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s relevantnými a rozhodnými argumentmi uvedenými v odvolaní a úplne vynechal ústavno-právny aspekt žiadosti žalobcu, teda jeho ústavného práva na informácie. V tejto súvislosti poukazuje na tri podmienky možného zásahu do ústavného práva na informácie vyplývajúce z č.l. 26 ods. 4 Ústavy SR, a to zákonnosť zásahu, legitímny dôvod na zásah a nevyhnutnosť, resp. primeranosť. Pokiaľ ide o zákonnosť, má za to, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tvrdením, že rozhodnutie KS BA nemá oporu v zákone, pretože sa opiera o ust. § 15 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože žiadna posledná veta sa v citovanom ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z. nenachádza. Predmetné ustanovenie pozostáva iba z jednej vety. Žalovaný, prelínajúc sa s aspektom nesprávneho právneho posúdenia veci nedal odpoveď ani na otázku položenú v odvolaní žalobcom: „Aká by bola odpoveď KS BA, ak by som sa domáhal informácie, či § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bol dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, ak by som bol schopný uviesť presnú spisovú značku?“ Potom žalovanému vytýka, že v časti „právne posúdenie veci“ odôvodnenie argumentácie úplne chýba, pričom je nepochybné, že táto argumentácia bola bezpochyby dôležitá pre právne posúdenie veci. Žalovaný sa rovnako vôbec nezaoberal tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že KS BA mohol poskytnúť požadované informácie, pretože Krajský súd v Košiciach sa s takmer totožnou žiadosťou vysporiadal meritórne a na žiadosť riadne odpovedal. V tejto súvislosti žalobca poukazuje aj na ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ktoré ukladá správnym orgánom povinnosť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalovaný neuviedol ani aký legitimný dôvod ustanovený čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (druhá podmienka pre zásah do ústavného práva na informácie) viedol k obmedzeniu jeho základného práva na informácie a keďže sa žalovaný s touto argumentáciou vôbec nevysporiadal, i preto rozhodnutie žalovaného je treba považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného vidí žalobca i v jeho nezrozumiteľnosti, keď žalovaný v ňom uviedol, že „možno sa stotožniť s názorom žiadateľa vyjadrenom v podanom odvolaní zo dňa 07.04.2012, v ktorom uviedol, že povinná osoba ho mala na túto skutočnosť upozorniť“. Potom žalobcovi nie je zrozumiteľné, prečo v tomto prípade žalovaný nezrušil rozhodnutie KS BA, resp. čiastočne odvolaniu žalobcu nevyhovel. Žalobca vytýka žalovanému i nesprávne právne posúdenie veci. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí (str. 6) uvádza, že povinná osoba nie je povinná vytvárať informácie, ktorými nedisponuje, resp. ich usporadúvať podľa kritérií stanovených žiadateľom a následne dodáva, že tejto argumentácii nasvedčuje aj krátkosť zákonných lehôt, z takejto argumentácie sa potom dá usudzovať, že žalovaný nesprávne a v rozpore so zákonom dáva do súvisu „obtiažnosť“ ako základnú podmienku pre vyhovenie žiadosti o informácie... „Kritérium obtiažnosti, či počtu dotknutých úradných spisov teda určite nemôže byť rozhodujúcim pre posúdenie, či ide o novú alebo existujúcu informáciu“. Žalobca je toho názoru, že obtiažnosť nemôže byť kritériom pre vyhovenie, resp. nevyhovenie žiadosti o informácie a v tejto súvislosti znovu poukázal na tú skutočnosť, že KS v Košiciach podobnej žiadosti o informácie žalobcovi v štandardnej lehote vyhovel. Z týchto dôvodov preto nemožno hodnotiť žiadosť žalobcu o informácie ako neprimeranú, čo je tretia podmienka pre zásah do ústavného práva na informácie. Dôvodom, pre ktorý žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné je aplikácia neúčinného právneho predpisu. Pokiaľ výrok rozhodnutia KS BA, aj jeho odôvodnenie obsahuje odkaz na neexistujúce ust. § 15 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žalobca sa domnieva, že za rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu možno považovať aj rozhodnutie vydané na základe neexistujúceho predpisu, resp. vydané s odkazom na neexistujúci právny predpis. Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti potom žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 zrušil a vec vrátil KS v Bratislave na ďalšie konanie. Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 04.10.2012 žalovaný zotrval na svojom právnom názore a argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Uvádza, že tak prvostupňový ako i odvolací orgán rozhodoval v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. Už zo znenia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR jednoznačne vyplýva, že tento predstavuje pravidlo pre zákonodarcu, keďže hovorí, že obmedzenie prístupu k informáciám možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Zákonodarca zaviedol pravidlá pre obmedzenie prístupu k informáciám okrem iného i v zákone č. 211/2000 Z.z. a keďže neexistuje rozhodnutie Ústavného súdu SR o opaku, zákonné obmedzenia sú v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Vychádzajúc z uvedeného potom vyplýva, že úlohou povinnej osoby pri sprístupnení, resp. pri nesprístupnení informácií nie je odôvodňovať svoje rozhodnutia podmienkami obmedzenia podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ale príslušnými ustanoveniami „jednoduchého práva“, teda zákona č. 211/2000 Z.z. To, že prvostupňový i odvolací orgán sa pri odôvodnení rozhodnutia obmedzili len na ustanovenia tohto zákona a nevenovali sa ústavným aspektom slobodného prístupu k informáciám, nemôže spôsobovať nezákonnosť, nepreskúmateľnosť či nedostatok odôvodnenia rozhodnutia. Úlohou povinnej osoby po doručení žiadosti o informácie je zistiť, či existuje zákonný dôvod, pre ktorý nemôžu byť požadované informácie sprístupnené. Ak taký dôvod nie je, povinná osoba informácie sprístupní. V opačnom prípade vydá rozhodnutie o nesprístupnení. Povinná osoba nemá skúmať, či obmedzenie prístupu k informáciám v jednotlivom prípade spĺňa podmienky legitimity a primeranosti. Pokiaľ informácie nesprístupní z dôvodu ustanoveného zákonom, také obmedzenie spĺňa podmienky legality, legitimity a primeranosti. K námietke žalobcu o aplikácii neúčinného právneho predpisu žalovaný odkazuje na Elektronický lexikon slovenského jazyka vo vzťahu k dikcii ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. a tvrdí, že z vymedzenia pojmu súvetie v súlade s jeho bežným jazykovým významom je zrejmé, že sa skladá z viacerých viet. Ak potom prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, že rozhodol podľa poslednej vety § 15 ods. 1 zákona, je zrejmé, že rozhodol podľa poslednej vety súvetia tvoriaceho ustanovenie § 15 ods. 1: „inak žiadosť odmietne rozhodnutím“ a dodáva, že žalobca inak tomuto v odvolaní venoval pozornosť v rozsahu dvoch riadkov a vzhľadom na povahu tejto námietky ani nebol dôvod, aby sa ňou žalovaný v rozhodnutí o odvolaní bližšie zaoberal a zároveň zdôraznil, že odkaz na poslednú vetu § 15 ods. 1 nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, ide o najpresnejší možný spôsob označenia ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku). K námietke žalobcu, že žalovaný v rozhodnutí o odvolaní nedal odpoveď na všetky ním položené otázky a preto rozhodnutie trpí vadou nedostatku dôvodov, žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS 508/2011, z ktorého je zrejmé, že na orgán verejnej moci nie je kladená požiadavka odpovedať v rozhodnutí na všetky otázky položené účastníkom konania, ale vyjadriť sa len k základným otázkam, ktoré viedli k vydaniu aktu a v takom rozsahu, aby účastník mal možnosť zistiť dôvody, pre ktoré mu bolo priznané právo alebo uložená povinnosť. V tomto prípade dôvody, pre ktoré žalobcovi neboli sprístupnené informácie. Pokiaľ žalobca v žalobe opakuje svoju argumentáciu z odvolania, t.j. že obtiažnosť nemôže byť kritériom pre vyhovenie alebo nevyhovenie žiadosti o informácie, v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že ani prvostupňový a ani odvolací orgán kritérium obtiažnosti pri odôvodnení rozhodnutia vôbec nezohľadňovali. Rozhodujúcim dôvodom nesprístupnenia informácií bola skutočnosť, že povinná osoba nemá požadované informácie k dispozícii a nemá vedomosť o tom, kde ich možno získať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí doplnil argumentáciu o odkaz na rozsudok NS SR sp.zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009, z ktorého vyplýva, že povinná osoba nie je povinná pri sprístupňovaní informácií spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich stanú po spracovaní kvalitatívne nové informácie a tieto nemajú povahu informácií, ktoré majú povinné osoby k dispozícii (§ 3 ods. 1). Preto žalovaný právny záver prvostupňového orgánu, že požadované informácie nemá k dispozícii považuje za vecne správny. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady upravenej v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, zrejme majúc na mysli ust. § 3 ods. 4, predovšetkým žalovaný poukázal na vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia a potom i na odlišnosť situácie, keď KS v Košiciach podľa odpovede na žiadosť o informácie sp.zn. 1Spr. I/17/2012 zo dňa 13.03.2012 žiadateľovi oznámil, že „v čase od 01.01.2011 do 12.03.2012 .... nezrušil žiadne rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 O.s.p.“ K námietke zverejňovania súdnych rozhodnutí na webovej stránke žalovaný uviedol, že absencia tohto upozornenia v prvostupňovom rozhodnutí nemala žiaden vplyv na spôsob vybavenia žiadosti žalobcu. Z týchto dôvodov potom žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 23RM/2012-I zo dňa 30.04.2012 je v súlade so zákonom a preto žalobe nie je možné priznať úspech. Z obsahu priloženého administratívneho spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 08.03.2012, doručenou povinnej osobe elektronicky, žiadal o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V danom prípade žiadal o spisové čísla rozsudkov KS BA, ktoré boli v súdnom oddelení 9 Saz vydané od 21.04.2011 do dňa doručenia žiadosti a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi. O rovnakú informáciu žiadal i vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10 Saz za obdobie od 01.01.2011 do dňa doručenia žiadosti. Informácie žiadal poskytnúť elektronicky na adresu e-mail: [email protected] <mailto:[email protected]>. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 rozhodol tak, že žiadosť žalobcu odmietol podľa ust. § 15 ods. 1, posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z. Svoje rozhodnutie dôvodil tým, že v danom prípade ide o požiadavku poskytnutia takých informácií, ktoré presahujú rámec zákona o slobode informácií, resp. ich nie je možné sprístupniť v zmysle cit. zákona. Povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukázal žiadateľ. Zároveň Krajský súd v Bratislave upozornil na možnosť vydať úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej písomnosti postupom podľa § 64 ods. 1 a 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. Tiež, že pokiaľ ide žiadané uvedenie spisovej značky, resp. identifikačné číslo rozhodnutí, že takéto informácie je možné získať prostredníctvom „lustrácie“ veci, ktoré realizuje súd na základe „obyčajnej“ spoplatnenej žiadosti (kolková známka nominálnej hodnoty 2,5 eur podľa Sadzobníka súdnych poplatkov). Potom povinná osoba, vzhľadom na skutočnosť, že nemá k dispozícii zoznam súdnych rozhodnutí tak ako bolo žiadosťou požadované a ani nemá vedomosť o tom, ktorá iná povinná osoba takýmito informáciami disponuje, podľa § 15 ods. 1 poslednej vety zákona žiadosť odmietnuť. Na odvolanie žiadateľa obsahovo prakticky totožné so žalobnými námietkami rozhodol dňa 30.04.2012 žalovaný tak, že rozhodnutím č.: 23RM/2012-11-I odvolanie zamietol a ako vecne správne potvrdil rozhodnutie KS Bratislava sp.zn.: Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012, keď po posúdení odvolania žiadateľa z procesného aj hmotnoprávneho hľadiska dospel k záveru, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, ale vzhľadom na charakter požadovanej informácie mu nebolo možné vyhovieť. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že pokiaľ ide o nesprístupnenie požadovaných informácií v zmysle žiadosti žiadateľa U. R. zo dňa 08.03.2012, tento sa stotožnil s názorom povinnej osoby, ktorá v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a z uvedeného dôvodu nie je možné poskytnúť ani informáciu o spisových číslach rozsudkov povinnej osoby, ktorými boli rozhodnutia správneho orgánu zrušené. Preto nie je možné požadované informácie podľa zadaných kritérií žiadateľovi sprístupniť. Aj žalovaný má za to, že v danom prípade požadované informácie vykazovali znaky lustrácie súdnych konaní, ktorými povinná osoba podľa žiadateľom zadaných kritérií v momente podania žiadosti nedisponovala a na vyhovenie žiadosti o informácie v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám by musela vytvárať nové informácie. Uvedené sa podľa jeho názoru vzťahuje len na rozhodnutia vydané do 31.12.2011, keďže ust. § 82a ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 bola súdom stanovená povinnosť zverejňovať všetky právoplatné rozhodnutia na webovej stránke MS SR. Od 01.01.2012 je teda možné na webovej stránke www.justice.gov.sk <http://www.justice.gov.sk> vyhľadávať súdne rozhodnutia podľa dostupných kritérií, pričom jedným z nich je aj možnosť vyhľadávania podľa zadaného paragrafového ustanovenia zákona. V tejto súvislosti priznal žalovaný žalobcovi, že na uvedenú skutočnosť ho mala povinná osoba upozorniť. Žalovaný však nijako nespochybňuje pritom právo každého občana na informácie, avšak zároveň poukazuje, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe vytvárať na základe žiadosti žiadateľov o informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú, t.j. vyhotovovať nové informácie, či spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné informácie. Uvedené vyplýva napr. i z rozsudku NS SR sp.zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so správnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä so skutkovými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18 <javascript:%XXfZzSRInternal('XXXXX',%XX'XXXXXXXX', %XX'XXXXXXXX',%XX'XXXXX',%XX'XXXXX',%XX'X')>). Podľa § 250i ods. 1 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Vychádzajúc zo zistení súdu tak, ako tieto vyplynuli z predloženého administratívneho spisu žalovaného, tak napadnuté rozhodnutie, ako i jeho vydaniu predchádzajúci postup správneho orgánu, sú v súlade so zákonom, preto bolo potrebné žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Predmetom konania v danej veci bolo sprístupnenie informácií týkajúcich sa spisových čísiel rozsudkov Krajského súdu v Bratislave vydaných v súdnom oddelení 9 Saz a 10 Saz v označenom danom konkrétnom období, a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi. Súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že právo na informácie je právom ústavným, nie však absolútnym. Možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon v prípade, že ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ako je zrejmé aj z konštantnej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95) a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Všetky základné práva a slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96) a každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Akceptujúc uvedené je potom potrebné pýtať sa na účel zákona o informáciách, ktorý je formulovaný veľmi široko, na báze pravidla „čo nie je tajné, je verejné“. Aj v tejto veci sa už vyslovil ústavný súd, keď judikoval, že účelom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobode informácií) nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (II. ÚS 184/03), ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samostatné zákony (III. ÚS 96/2010-14). Je potom nevyhnutné stotožniť sa s právnym názorom žalovaného, že žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá si vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií (pozri napr. i rozsudok NS SR sp.zn. 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009) a následne vytváranie novej kvantitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa. Rovnako zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám však nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať informácie, požadované žalobcom ako žiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako z tohto zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o poskytnutie informácie v takej forme, v akej tak urobil žalobca, nie je možné považovať za informáciu, ktorú mala povinná osoba povinnosť sprístupňovať podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Spracúvaním veľkého množstva dostupných informácií totiž vzniká nová informácia. Vzhľadom na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom zákon neustanovil štátnym orgánom povinnosť vytvárať na účely sprístupňovania informácií nové informácie tým, že im dostupné informácie budú zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať na základe žiadosti o sprístupnenie informácie a zároveň takéto spracúvanie dostupných informácií by mohlo spôsobiť technické a personálne problémy pri zabezpečovaní plynulého výkonu právomocí povinných osôb, nemožno ani z hľadiska ústavného princípu proporcionality považovať sprístupnenie informácií v takej forme, ktorá by si vyžiadala spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií, za ústavne konformné. V danom prípade sa súd potom plne stotožňuje s názorom žalovaného, ktorý inak vyplýva i z prvostupňového rozhodnutia, a to, že žalobcom požadovanú informáciu bolo pre povinnú osobu možné získať len spracúvaním informácií súdnych spisov a týmto vytvorením informácie novej, z čoho je s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zrejmé, že žalobcom žiadanú informáciu nemala povinná osoba k dispozícií, keďže ju nemala k dispozícií v takej forme, ako ju žalobca žiadal sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií by si vyžiadalo vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Uvedené bezosporu vyplýva i zo zaužívanej judikatúry NS SR na obdobné prípady sa vzťahujúcej, ako napr. rozsudok sp.zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009 a 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009. Čo sa týka žalobcom namietanej skutočnosti, že Krajský súd v Košiciach o obdobnej žiadosti žalobcu rozhodol sprístupnením informácií, a tým zo strany KS BA došlo k porušeniu základného pravidla správneho konania upraveného v § 3 ods. 5 (správne § 3 ods. 4) zákona č. 71/1967 Zb., tak s týmto názorom sa súd zásadne nemôže stotožniť. Z dôvodov ako sú vyššie uvedené vecne správny bol postup Krajského súdu v Bratislave pri rozhodnutí o žiadosti žalobcu Spr. 6079/12 dňa 14.03.2012 o odmietnutí sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Napokon sa tu ani nejednalo o celkom obdobné prípady, keď KS Košice novú informáciu nevytváral, len žiadateľovi oznámil, že takéto rozhodnutia v požadovanom období neboli súdom vydané. Súd nemohol priznať ani námietke žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s ústavným aspektom zásahu do ústavného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Súd pripomína, že právo na prístup k informáciám je síce Ústavou SR garantovaným právom (čl. 26), avšak nejedná sa o právo absolútne a toto má svoje obmedzenia v podobe iných právnych noriem, tu priamo vyplývajúce z podmienok ako sú konkretizované v zákone č. 211/2000 Z.z. Bolo preto povinnosťou konajúcich správnych orgánov, ktorú aj riadne dodržali, skúmať, či v danom prípade zákon č. 211/2000 Z.z. umožňuje informáciu v požadovanej podobe sprístupniť, resp. pri nesprístupnení zo zákonných dôvodov túto odmietnuť. V danom prípade tak správny orgán prvého stupňa i žalovaný svoju zákonnú povinnosť riadne a súladne so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám splnili a po zistení zákonného dôvodu znemožňujúceho sprístupnenie informácií vecne správne rozhodli. Takéto rozhodnutie o nesprístupnení informácií z dôvodu ustanoveného zákonom (§ 15 ods. 1) potom spĺňa podmienky legality, legitimity aj primeranosti a takéto zdôvodnenie je z hľadiska požiadaviek preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu celkom postačujúce. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o aplikácii neúčinného právneho predpisu, t.j. ust. § 15 ods. 1, posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z., keď vychádzajúc z gramatického výkladu dikcie tohto zákonného ustanovenia, z čoho je zrejmé, ako už správne a logicky argumentoval žalovaný, že sa jedná o zloženú vetu a prvostupňový správny orgán z toho pri svojom rozhodnutí vychádzal. Súd preto uzavrel, že v tomto prípade správne orgány zistili presne a úplne skutočný stav veci, aplikovali naň adekvátnu právnu úpravu, pri použití správnej úvahy postupoval v súlade s pravidlami formálnej logiky, pričom svoje rozhodnutie v oboch stupňoch aj dostatočne a v súlade s ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku odôvodnili. Preto rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie súd považuje za vecne správne a zákonné a súd sa zároveň s argumentáciou žalovaného celkom stotožňuje. Vzhľadom na uvedené potom žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho vecný neúspech náhradu trov konania nepriznal, keďže základnou podmienkou náhrady je čo i len čiastočný úspech v konaní. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.