Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/188/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201035 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1012201035.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: R.. U. R.Č.., N..Y., bytom T. X, Y., zastúpený: IUGIS LEGAL s.r.o., IČO: 47 254 726, so sídlom Čsl. brigády 1615/12 Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, takto r o z h o d o l : Súd z r u š u j e napadnuté rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samotným uznesením súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na orgánoch verejnej správy 1. Žalobca žiadosťou zo dňa 08.03.2012, doručenou povinnej osobe elektronicky, žiadal o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V danom prípade žiadal o spisové čísla rozsudkov KS BA, ktoré boli v súdnom oddelení 9 Saz vydané od 21.04.2011 do dňa doručenia žiadosti a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi. O rovnakú informáciu žiadal i vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10 Saz za obdobie od 01.01.2011 do dňa doručenia žiadosti. Informácie žiadal poskytnúť elektronicky na adresu e-mail: [email protected]. 2. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 rozhodol tak, že žiadosť žalobcu odmietol podľa ust. § 15 ods. 1, posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z. Svoje rozhodnutie dôvodil tým, že v danom prípade ide o požiadavku poskytnutia takých informácií, ktoré presahujú rámec zákona o slobode informácií, resp. ich nie je možné sprístupniť v zmysle cit. zákona. Povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukázal žiadateľ. Zároveň Krajský súd v Bratislave upozornil na možnosť vydať úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej písomnosti postupom podľa § 64 ods. 1 a 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. Pokiaľ ide žiadané uvedenie spisovej značky, resp. identifikačné číslo rozhodnutí, že takéto informácie je možné získať prostredníctvom „lustrácie“ veci, ktoré realizuje súd na základe „obyčajnej“ spoplatnenej žiadosti (kolková známka nominálnej hodnoty 2,5,- eur podľa Sadzobníka súdnych poplatkov). Potom povinná osoba, vzhľadom na skutočnosť, že nemá k dispozícii zoznam súdnych rozhodnutí, tak ako bolo žiadosťou požadované, a ani nemá vedomosť o tom, ktorá iná povinná osoba takýmito informáciami disponuje, podľa § 15 ods. 1 poslednej vety zákona žiadosť odmietla. 3. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu povinnej osoby podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že: - si svoje ústavné právo na informácie voči povinnej osobe uplatnil primeraným spôsobom, t.j. spôsobom, ktorý nezaťažuje povinný subjekt neprimeraným spôsobom - v tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS/96/2010 - povinná osoba rozhodla na základe neúčinného právneho predpisu, keď výrok napadnutého rozhodnutia odkazuje na ustanovenie § 15 ods. 1, posledná veta zákona o slobode informácií, avšak žiadna posledná veta sa v danom ustanovení nenachádza - ak by sa odvolací orgán nestotožnil s prvou námietkou, žiadal, aby odvolací orgán zohľadnil druhú podmienku ústavného testu ospravedlniteľnosti zasahovania do práva na informácie, a to legalitu zásahu. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 152/08 (Ústava SR neustanovuje výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.) - nie je naplnený ani posledný krok spomínaného testu, ktorým je nevyhnutnosť (obmedzenia práva na informácie) - túto argumentáciu považoval za opodstatnenú aj s poukazom na to, že Krajský súd v Košiciach mu na obdobnú žiadosť meritórne odpovedal. 4. O odvolaní žiadateľa rozhodol dňa 30.04.2012 žalovaný tak, že rozhodnutím č.: 23RM/2012-11-I odvolanie zamietol a ako vecne správne potvrdil rozhodnutie KS Bratislava sp. zn.: Spr.6079/12 zo dňa 14.03.2012, keď po posúdení odvolania žiadateľa z procesného aj hmotnoprávneho hľadiska dospel k záveru, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, ale vzhľadom na charakter požadovanej informácie mu nebolo možné vyhovieť. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že pokiaľ ide o nesprístupnenie požadovaných informácií v zmysle žiadosti žiadateľa zo dňa 08.03.2012, tento sa stotožnil s názorom povinnej osoby, ktorá v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa §250j ods. 3 O.s.p. a z uvedeného dôvodu nie je možné poskytnúť ani informáciu o spisových číslach rozsudkov povinnej osoby, ktorými boli rozhodnutia správneho orgánu zrušené. Preto nie je možné požadované informácie podľa zadaných kritérií žiadateľovi sprístupniť. Aj žalovaný má za to, že v danom prípade požadované informácie vykazovali znaky lustrácie súdnych konaní, ktorými povinná osoba podľa žiadateľom zadaných kritérií v momente podania žiadosti nedisponovala a na vyhovenie žiadosti o informácie v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám by musela vytvárať nové informácie. Ustanovenie § 82a ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 stanovilo súdom povinnosť zverejňovať všetky právoplatné rozhodnutia na webovej stránke MS SR. Od 01.01.2012 je teda možné na webovej stránke www.justice.gov.sk <http://www.justice.gov.sk> vyhľadávať súdne rozhodnutia podľa dostupných kritérií, pričom jedným z nich je aj možnosť vyhľadávania podľa zadaného paragrafového ustanovenia zákona. V tejto súvislosti priznal žalovaný žalobcovi, že na uvedenú skutočnosť ho mala povinná osoba upozorniť. Žalovaný však nijako nespochybňuje pritom právo každého občana na informácie, avšak zároveň poukazuje, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe vytvárať na základe žiadosti žiadateľov o informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú, t.j. vyhotovovať nové informácie, či spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné informácie. Uvedené vyplýva napr. i z rozsudku NS SR sp.zn.4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009. II. Žalobné dôvody 5. Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.06.2012 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11- I zo dňa 30. Apríla 2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „KS BA“) sp. zn: Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí žiadosti žiadateľa zo dňa 08.03.2012. Žalobca žiadal o informáciu podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len zákon o slobodnom prístupe k informáciám), a to o oznámenie spisového čísla rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli v súdnom oddelení 9 Saz vydané od 21.04.2011 do 08.03.2012 a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. (buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi). O rovnakú informáciu žiadal i vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10 Saz, a to za obdobie od 01.01.2011 až do dňa podania žiadosti o informáciu. Žalobca uvádza, že v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií. V danom prípade žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne a nezákonné, tomuto vytýka jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tvrdí, ti poukazuje na tri podmienky možného zásahu do ústavného práva na informácie že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s relevantnými a rozhodnými argumentmi uvedenými v odvolaní a úplne vynechal ústavno-právny aspekt žiadosti žalobcu, teda jeho ústavného práva na informácie. V tejto súvislosti poukázal na podmienky vyplývajúce z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, a to zákonnosť zásahu, legitímny dôvod na zásah a nevyhnutnosť, resp. primeranosť. Pokiaľ ide o zákonnosť, má za to, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tvrdením, že rozhodnutie KS BA nemá oporu v zákone, pretože sa opiera o ust. § 15 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože žiadna posledná veta sa v citovanom ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z. nenachádza. Predmetné ustanovenie pozostáva iba z jednej vety. Žalovaný, prelínajúc sa s aspektom nesprávneho právneho posúdenia veci nedal odpoveď ani na otázku položenú v odvolaní žalobcom: „Aká by bola odpoveď KS BA, ak by som sa domáhal informácie, či § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bol dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, ak by som bol schopný uviesť presnú spisovú značku?“ Potom žalovanému vytýka, že v časti „právne posúdenie veci“ odôvodnenie argumentácie úplne chýba, pričom je nepochybné, že táto argumentácia bola bezpochyby dôležitá pre právne posúdenie veci. Žalovaný sa rovnako vôbec nezaoberal tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že KS BA mohol poskytnúť požadované informácie, pretože Krajský súd v Košiciach sa s takmer totožnou žiadosťou vysporiadal meritórne a na žiadosť riadne odpovedal. V tejto súvislosti žalobca poukazuje aj na ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ktoré ukladá správnym orgánom povinnosť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalovaný neuviedol ani aký legitímny dôvod ustanovený čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (druhá podmienka pre zásah do ústavného práva na informácie) viedol k obmedzeniu jeho základného práva na informácie a keďže sa žalovaný s touto argumentáciou vôbec nevysporiadal, i preto rozhodnutie žalovaného je treba považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného vidí žalobca i v jeho nezrozumiteľnosti, keď žalovaný v ňom uviedol, že „možno sa stotožniť s názorom žiadateľa vyjadrenom v podanom odvolaní zo dňa 07.04.2012, v ktorom uviedol, že povinná osoba ho mala na túto skutočnosť upozorniť“. Potom žalobcovi nie je zrozumiteľné, prečo v tomto prípade žalovaný nezrušil rozhodnutie KS BA, resp. čiastočne odvolaniu žalobcu nevyhovel. Žalobca vytýka žalovanému i nesprávne právne posúdenie veci. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí (str. 6) uvádza, že povinná osoba nie je povinná vytvárať informácie, ktorými nedisponuje, resp. ich usporadúvať podľa kritérií stanovených žiadateľom a následne dodáva, že tejto argumentácii nasvedčuje aj krátkosť zákonných lehôt, z takejto argumentácie sa potom dá usudzovať, že žalovaný nesprávne a v rozpore so zákonom dáva do súvisu „obtiažnosť“ ako základnú podmienku pre vyhovenie žiadosti o informácie. Kritérium obtiažnosti, či počtu dotknutých úradných spisov teda určite nemôže byť rozhodujúcim pre posúdenie, či ide o novú alebo existujúcu informáciu“. Žalobca je toho názoru, že obtiažnosť nemôže byť kritériom pre vyhovenie, resp. nevyhovenie žiadosti o informácie a v tejto súvislosti znovu poukázal na tú skutočnosť, že KS v Košiciach podobnej žiadosti o informácie žalobcovi v štandardnej lehote vyhovel. Z týchto dôvodov preto nemožno hodnotiť žiadosť žalobcu o informácie ako neprimeranú, čo je tretia podmienka pre zásah do ústavného práva na informácie. Dôvodom, pre ktorý žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné je aplikácia neúčinného právneho predpisu. Pokiaľ výrok rozhodnutia KS BA, aj jeho odôvodnenie obsahuje odkaz na neexistujúce ust. § 15 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žalobca sa domnieva, že za rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu možno považovať aj rozhodnutie vydané na základe neexistujúceho predpisu, resp. vydané s odkazom na neexistujúci právny predpis. Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti potom žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 zrušil a vec vrátil KS v Bratislave na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 6. Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 04.10.2012 žalovaný zotrval na svojom právnom názore a argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Uvádza, že tak prvostupňový ako i odvolací orgán rozhodoval v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. Už zo znenia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR jednoznačne vyplýva, že tento predstavuje pravidlo pre zákonodarcu, keďže hovorí, že obmedzenie prístupu k informáciám možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Zákonodarca zaviedol pravidlá pre obmedzenie prístupu k informáciám okrem iného i v zákone č.211/2000 Z.z. a keďže neexistuje rozhodnutie Ústavného súdu SR o opaku, zákonné obmedzenia sú v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Vychádzajúc z uvedeného potom vyplýva, že úlohou povinnej osoby pri sprístupnení, resp. pri nesprístupnení informácií nie je odôvodňovať svoje rozhodnutia podmienkami obmedzenia podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ale príslušnými ustanoveniami „jednoduchého práva“, teda zákona č. 211/2000 Z.z. To, že prvostupňový i odvolací orgán sa pri odôvodnení rozhodnutia obmedzili len na ustanovenia tohto zákona a nevenovali sa ústavným aspektom slobodného prístupu k informáciám, nemôže spôsobovať nezákonnosť, nepreskúmateľnosť či nedostatok odôvodnenia rozhodnutia. Úlohou povinnej osoby po doručení žiadosti o informácie je zistiť, či existuje zákonný dôvod, pre ktorý nemôžu byť požadované informácie sprístupnené. Ak taký dôvod nie je, povinná osoba informácie sprístupní. V opačnom prípade vydá rozhodnutie o nesprístupnení. Povinná osoba nemá skúmať, či obmedzenie prístupu k informáciám v jednotlivom prípade spĺňa podmienky legitimity a primeranosti. Pokiaľ informácie nesprístupní z dôvodu ustanoveného zákonom, také obmedzenie spĺňa podmienky legality, legitimity a primeranosti. 7. K námietke žalobcu o aplikácii neúčinného právneho predpisu žalovaný odkazuje na Elektronický lexikon slovenského jazyka vo vzťahu k dikcii ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. a tvrdí, že z vymedzenia pojmu súvetie v súlade s jeho bežným jazykovým významom je zrejmé, že sa skladá z viacerých viet. Ak potom prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, že rozhodol podľa poslednej vety§ 15 ods. 1 zákona, je zrejmé, že rozhodol podľa poslednej vety súvetia tvoriaceho ustanovenie § 15 ods. 1: „inak žiadosť odmietne rozhodnutím“ a dodáva, že žalobca inak tomuto v odvolaní venoval pozornosť v rozsahu dvoch riadkov a vzhľadom na povahu tejto námietky ani nebol dôvod, aby sa ňou žalovaný v rozhodnutí o odvolaní bližšie zaoberal a zároveň zdôraznil, že odkaz na poslednú vetu § 15 ods. 1 nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, ide o najpresnejší možný spôsob označenia ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku). 8. K námietke žalobcu, že žalovaný v rozhodnutí o odvolaní nedal odpoveď na všetky ním položené otázky a preto rozhodnutie trpí vadou nedostatku dôvodov, žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 508/2011, z ktorého je zrejmé, že na orgán verejnej moci nie je kladená požiadavka odpovedať v rozhodnutí na všetky otázky položené účastníkom konania, ale vyjadriť sa len k základným otázkam, ktoré viedli k vydaniu aktu a v takom rozsahu, aby účastník mal možnosť zistiť dôvody, pre ktoré mu bolo priznané právo alebo uložená povinnosť. V tomto prípade dôvody, pre ktoré žalobcovi neboli sprístupnené informácie. Pokiaľ žalobca v žalobe opakuje svoju argumentáciu z odvolania, t.j. že obtiažnosť nemôže byť kritériom pre vyhovenie alebo nevyhovenie žiadosti o informácie, v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že ani prvostupňový a ani odvolací orgán kritérium obtiažnosti pri odôvodnení rozhodnutia vôbec nezohľadňovali. Rozhodujúcim dôvodom nesprístupnenia informácií bola skutočnosť, že povinná osoba nemá požadované informácie k dispozícii a nemá vedomosť o tom, kde ich možno získať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí doplnil argumentáciu o odkaz na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009, z ktorého vyplýva, že povinná osoba nie je povinná pri sprístupňovaní informácií spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich stanú po spracovaní kvalitatívne nové informácie a tieto nemajú povahu informácií, ktoré majú povinné osoby k dispozícii (§ 3 ods. 1). Preto žalovaný právny záver prvostupňového orgánu, že požadované informácie nemá k dispozícii považuje za vecne správny. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady upravenej v §3 ods. 5 Správneho poriadku, zrejme majúc na mysli ust. § 3 ods. 4, predovšetkým žalovaný poukázal na vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia a potom i na odlišnosť situácie, keď KS v Košiciach podľa odpovede na žiadosť o informácie sp. zn. 1Spr. I/17/2012 zo dňa 13.03.2012 žiadateľovi oznámil, že „v čase od 01.01.2011 do 12.03.2012 nezrušil žiadne rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 O.s.p.“ K námietke zverejňovania súdnych rozhodnutí na webovej stránke žalovaný uviedol, že absencia tohto upozornenia v prvostupňovom rozhodnutí nemala žiaden vplyv na spôsob vybavenia žiadosti žalobcu. Z týchto dôvodov potom žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Konanie na správnom súde 9. Rozsudkom sp. zn. 5S/188/2012 zo dňa 08.4.2014 súd žalobu zamietol. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že je potrebné sa stotožniť s právnym názorom žalovaného, že žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá si vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií a následne vytváranie novej kvantitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa. Zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám však nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať informácie, požadované žalobcom ako žiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Z tohto zákona tiež nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Žiadosť o poskytnutie informácie v takej forme, v akej tak urobil žalobca, nie je možné považovať za informáciu, ktorú mala povinná osoba povinnosť sprístupňovať podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Spracúvaním veľkého množstva dostupných informácií totiž vzniká nová informácia. Vzhľadom na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom zákon neustanovil štátnym orgánom povinnosť vytvárať na účely sprístupňovania informácií nové informácie tým, že im dostupné informácie budú zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať na základe žiadosti o sprístupnenie informácie a zároveň takéto spracúvanie dostupných informácií by mohlo spôsobiť technické a personálne problémy pri zabezpečovaní plynulého výkonu právomocí povinných osôb, nemožno ani z hľadiska ústavného princípu proporcionality považovať sprístupnenie informácií v takej forme, ktorá by si vyžiadala spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií, za ústavne konformné. Súd sa plne stotožnil s názorom žalovaného, ktorý inak vyplýva i z prvostupňového rozhodnutia, a to, že žalobcom požadovanú informáciu bolo pre povinnú osobu možné získať len spracúvaním informácií súdnych spisov a týmto vytvorením informácie novej, z čoho je s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zrejmé, že žalobcom žiadanú informáciu nemala povinná osoba k dispozícií, keďže ju nemala k dispozícií v takej forme, ako ju žalobca žiadal sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií by si vyžiadalo vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Uvedené bezosporu vyplýva i zo zaužívanej judikatúry NS SR na obdobné prípady sa vzťahujúcej, ako napr. rozsudok sp. zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009 a 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009. 10. Voči rozsudku sp. zn. 5S/188/2012 zo dňa 08.04.2014 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 4Sži/43/2014 zo dňa 05.05.2015 tak, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie NS SR bolo odôvodnené tým, že po vyhodnotení rozsahu a dôvodov odvolania vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dospel odvolací súd k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s poukazom na uvedené stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. 11. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd SR vydal dňa 02.02.2017 nález č. k. II. ÚS/830/2016-39, ktorým bol rozsudok NS SR sp. zn. 4Sži/43/2014 zo dňa 05.05.2015 zrušený a vec bola vrátená NS SR na ďalšie konanie. Nález bol odôvodnený tým, že so závermi súdov v dotknutej veci sa nemožno stotožniť. Odôvodnenie ich rozhodnutí totiž nezohľadňuje kľúčové premenné, ktoré si vzhľadom na ústavné garancie práva sťažovateľa na informácie vyžadovali byť vzaté do úvahy a byť riadne zodpovedané. Podľa bodu 10.3 Nálezu to, že krajský súd nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t. j. podľa paragrafov a zákonov, ešte neznamená, že krajský súd nemá interný elektronický register podaní a rozhodnutí, resp. vhodný interný počítačový softvér, v rámci ktorého je možné dohľadať konkrétnu rozhodovaciu činnosť konkrétnych senátov krajského súdu. Krajský súd mohol a mal sťažovateľovi ako žiadateľovi objasniť, či takýmito elektronickými prostriedkami disponuje, či ich v prípade kladnej odpovede využil pri snahe vyhovieť žiadosti sťažovateľa a s akým výsledkom. Podľa bodu 10.4 Nálezu Krajský súd mohol a mal využiť pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa postup obdobný, ako využil Krajský súd v Košiciach pri vybavovaní takmer totožnej žiadosti sťažovateľa. A teda krajský súd mohol dopytovať konkrétne senáty 9Saz a 10Saz a informovať sťažovateľa, či podľa informácií z týchto senátov existujú také rozhodnutia, aké sťažovateľ vo svojej žiadosti označil (a v prípade kladnej odpovede takéto požadované rozhodnutia, samozrejme, sprístupniť). Ústavný súd nevyslovuje, že zodpovedný pracovník za vybavenie žiadosti takýmto spôsobom reálne nepostupoval, ale bolo potrebné, aby krajský súd sťažovateľovi uvedené riadne oznámil v písomnom rozhodnutí a dal tak najavo, že sa jeho žiadosti snažil vyhovieť aj tým spôsobom, že vyťažil samotné senáty 9Saz a 10Saz s konkrétnym výsledkom. Podľa bodu 10.5 Nálezu nič nebránilo (resp. ak bránilo, bolo potrebné to zdôvodniť) krajskému súdu, aby sťažovateľovi zaslal kópie všetkých rozhodnutí (právoplatné a anonymizované) prijatých v senátoch 9Saz a 10Saz v sťažovateľom požadovanom a označenom období (ktoré, samozrejme, krajský súd má minimálne v papierovej forme archivované - mysliac tým konkrétne spisy senátov 9Saz a 10Saz) s tým, aby si sťažovateľ sám v uvedených rozhodnutiach vyhľadal podľa jeho kľúčových bodov tie, ktoré požadoval. Podľa bodu 10.6 Nálezu právna úprava § 64 ods. l a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), na ktorú krajský súd sťažovateľa odkázal, nie je v prípade sťažovateľovej žiadosti relevantná, keďže sťažovateľ nežiadal o potvrdenie o skutočnostiach známych z konkrétneho spisu, ale žiadal o informácie o spisových značkách rozhodnutí (vecí) v určitých okruhoch právnych problémov, ktoré mu v čase podania žiadosti neboli známe (ich existencia, počet, konkrétne spisové značky a pod.), kde by až následne (ak by také rozhodnutia, ktoré sťažovateľ definoval vo svojej sťažnosti, existovali a krajský súd by ich sťažovateľovi sprístupnil na základe jeho žiadosti) sťažovateľ mohol už z konkrétneho spisu (následne už jemu známeho podľa sprístupnených spisových značiek) požadovať v zmysle vyhlášky potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej písomnosti. 12. Následne Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Sži/1/2017 zo dňa 3.07.2017 zrušil rozsudok č. k. 5S/188/2012-62 zo dňa 08.04.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že vzhľadom na viazanosť Nálezu ÚS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa obsahovo - po vecnej stránke (skutkovej aj právnej) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 08.04.2014 sp. zn. 5S/188/2012-62. Táto okolnosť viedla Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, je odôvodnenie rozsudku krajského súdu príliš všeobecné a príliš široko koncipované a neodráža konkrétnu namietanú situáciu žalobcu. V posudzovanej veci v zmysle nálezu Ústavného súdu SR krajský súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu a nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku, postupoval nedôsledne, rozhodnutie je predčasné a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po náležitom vysporiadaní sa so závermi Ústavného súdu SR ako aj opakovane so žalobnými dôvodmi, vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie náležite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené zadosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodal, že napriek opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho (od 1. júla 2016 súdu kasačného) je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí súdov a nie nahrádzať prieskum zákonnosti správnych orgánov, ktorá patrí do pôsobnosti súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia. V závere rozhodnutia NS SR uložil súdu prvého stupňa postupovať v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 830/2016-39 zo dňa 02.02.2017, body 10.3, 10.4, 10.5, 10.6 a vysporiadať sa so všetkými dôvodmi, ktoré Ústavný súd SR v predmetnom náleze vyslovil. 13. V ďalšom konaní na správnom súde prvého stupňa žalovaný zotrval na tom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave bolo vecne správne a riadne odôvodnené. Po zistení, že existujú rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré by mohli vyhovovať požiadavkám žiadateľa jedinou možnosťou ako mohol Krajský súd v Bratislave vyhovieť žiadosti o informácie bolo uskutočnenie činností, smerujúcich k vytvoreniu novej informácie, čo mohlo byť zabezpečené iba lustráciou s prehľadávaním spisov a rozhodnutí KS BA a sprístupniť tie, ktoré vyhovujú požiadavkám žiadateľa. Administratívny spis KS BA jednoznačne dáva podklad pre prijatie záveru, že KS BA ako povinná osoba požadovanú informáciu nemal k dispozícii. Na základe toho žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca poukázal na Nález ÚS SR, ktorý dáva jednoznačné pokyny, ako má KS BA postupovať. Povinná osoba podľa žalobcu nepostupovala v súlade so zákonom, požadované informácie mala k dispozícii, čoho dôkazom je aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v obdobnej veci. Žalobca zotrval na tom, že ním podaná žaloba je dôvodná. V. Právne posúdenie krajského súdu 14. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP. 15. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov 16. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 17. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 18. Podľa § 3 ods. 1 zákona slobodnom prístupe k informáciám každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 19. Podľa § 15 ods. 1 zákona slobodnom prístupe k informáciám Ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18). 20. Podľa § 135 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 21. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 22. Podľa § 131 SSP, správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, rozhodnutím o osobnom stave a o vzniku alebo zániku spoločnosti. Rozhodnutím o priestupku a inom správnom delikte je správny súd viazaný len, ak takéto rozhodnutie nie je predmetom samotného konania. 23. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 24. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. 25. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 26. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 28. Úlohou súdu v danej veci bolo opätovne preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k.4Sži/43/2014-105 zo dňa 05.05.2015 ako i Nálezu Ústavného súdu SR č. II.ÚS 830/2016-39 z 02.02.2017. 29. Na tomto miesta súd poukazuje na obdobnú judikatúru Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok z 22.01.2004, č. j. 4 Azs 55/2003-51), z ktorej vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal ako aj správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania je v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku a takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. (rozhodnutie NS sp. zn. SR 5Sžf/20/2016 z 29.06.2017) 30. Napriek tomu, že žalovaný svoje rozhodnutie pomerne rozsiahlo skutkovo odôvodnil, vo svojom rozhodnutí sa dostatočne resp. vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré sú špecifikované v bode 3 tohto rozhodnutia. K niektorým z námietkam sa žalovaný vyjadril až počas tohto súdneho konania (použitie neúčinného právneho predpisu), čo však nemôže nahradiť absenciu vyjadrenia žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí (napr. rozhodnutie NS SR 21.06.2016 sp. zn. 10Sza/13/2016, podľa ktorého vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu a súdu neprináleží vyvodzovať z týchto vyjadrenia závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom). Správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého správneho rozhodnutia výlučne cez odôvodnenie tohto rozhodnutia, a nie prostredníctvom obsahu administratívneho spisu, resp. dôvodov doplňujúcich, ktorými žalovaný dodatočne dopĺňa chýbajúce dôvody v rozhodnutí. 31. Aj vo svetle záverov Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. II. ÚS/830/2016 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sži/1/2017 bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom správneho súdu, ktorý je vyslovený v tomto rozhodnutí (§ 191 ods. 6 SSP). Povinnosťou žalovaného bude vo veci opätovne konať a vydať rozhodnutie, ktoré bude náležite odôvodnené a v ktorom sa žalovaný náležite vysporiada s odvolacími námietkami žalobcu (špecifikovanými v bode 3 tohto rozhodnutia, ako aj so závermi Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/830/2016, obsiahnutými najmä v bodoch 10.3, 10.4, 10.5 a 10.6. 32. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%. O náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia uznesením súdnym úradníkom. 33. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.