Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/312/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012897910 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012897910.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: O.. H. Ď., T. U. XX, T., zastúpený: Mgr. Peter Cúth, Laurinská 18, Bratislava, proti odporcovi: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS s.r.o., Panónska cesta 9, Bratislava, IČO: 31 347 291, zastúpený: JUDr. Rudolf Adamčík, advokát, Liptovská 2/ A, Bratislava, o zákaz uverejňovať informácie o navrhovateľovi a jeho rodinných príslušníkoch, o uloženie povinnosti uverejňovať povinné údaje a o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 50.000,00 EUR, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C 155/2009-213, zo dňa 30. marca 2012 a na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C 155/2009-230 zo dňa 18. mája 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 18.05.2012, č.k. 21C 155/2009-230 v napadnutej časti, týkajúcej sa odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov, zrušuje. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd odporcovi zakázal v ním vydávanej periodickej tlači uverejňovať akékoľvek informácie o navrhovateľovi a jeho rodinných príslušníkoch, ako aj obrazové snímky navrhovateľa a jeho rodinných príslušníkov a ktorým sa ďalej domáhal, aby súd prikázal odporcovi, aby v ním vydávanej periodickej tlači uverejňoval povinné údaje o vydavateľovi periodickej tlači v zmysle § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 167/2008 Z.z. a to názov, sídlo a identifikačné číslo osoby a aby zaviazal odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 EUR. Zaviazal navrhovateľa na zaplatenie odporcovi trovy konania vo výške 629,80 EUR k rukám právneho zástupcu odporcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke § 12 ods. 1, 2, 3, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, vyjadrením odporcu, výsluchom svedka E. Š., článkom uverejneným v denníku H. D. C. dňa XX.XX.XXXX s názvom „Ď. R. K.“, rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2008 4To 2/2008, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2002 3To 118/2002, článkom vydaným 16.05.2007, listom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 21.04.2011 a dospel k záveru, že navrhovateľ počas konania nepreukázal žiaden z predpokladov pre priznanie práva na ochranu osobnosti. Uviedol, že ak chcel byť navrhovateľ v konaní úspešný musel počas dokazovania preukázať predpoklady zodpovednosti odporcu za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, ktorými sú neoprávnený zásah do chráneného všeobecného osobitného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby, ujmu na osobnosti fyzickej osoby /nemajetková ujma/ v jej fyzickej, psychicko- morálnej, sociálnej integrite, pričom táto ujma musí spočívať v znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere a príčinná súvislosť medzi nimi. Mal za to, že k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa by došlo v prípade, ak by odporca o navrhovateľovi uverejnil nepravdivé tvrdenia difamujúcej povahy alebo uverejnením neprimeraných hodnotiacich úsudkov, ku ktorým odporca nemal dostatok podkladov. Uviedol, že navrhovateľ vo svojej výpovedi neoznačil, ktoré z tvrdení v článku považuje za nepravdivé a zároveň spôsobilé privodiť mu ujmu a rovnako neoznačil žiadne z hodnotiacich úsudkov za neprimerané, spôsobilé privodiť mu ujmu, dokonca počas svojej výpovede vyslovene odmietol uviesť, ktoré výroky uverejnené v článku dňa XX.XX.XXXX považuje za nepravdivé a prečo, nakoľko podľa názoru navrhovateľa je povinnosťou odporcu počas konania preukazovať všetky uverejnené tvrdenia tzv. dôkazom pravdy. Tento názor navrhovateľa však považoval za mylný, pretože pri nárokoch na ochranu osobnosti musí logicky najprv navrhovateľ označiť určité výroky za nepravdivé, hodnotiace úsudky za neprimerané a zároveň spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu a až potom môže odporca preukazovať dôkazom pravdy v prípadoch výrokov a preukazovaním dostatočných podkladov k hodnotiacim úsudkom a keďže navrhovateľ odmietol označiť, ktoré výroky považuje za nepravdivé a prečo, odporca nenavrhoval vykonať dôkazy na preukázanie tvrdení, a preto v tomto smere dokazovanie nevykonával. Uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe pri ochrane osobnosti fyzickej osoby je potrebné brať určitý špecifický zreteľ na bežnú periodickú tlač určenú pre informovanie najširšej verejnosti a denník Plus jeden deň je možné považovať za bulvárny denník určený najširšej verejnosti a takýto denník, ktorý má svoje miesto na mediálnom trhu sa v konkrétnych prípadoch môže dopustiť i istého zjednodušenia, či skreslenia poskytovaných informácií bez toho, aby to znamenalo neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Podľa názoru súd článok uverejnený v denníku H. D. C. C. XX.XX.XXXX „Ď. R. K.“ neobsahoval žiadne znevažujúce tvrdenia o osobe navrhovateľa a ani žiaden hodnotiace úsudky neprimeranej povahy, ktoré by mohli navrhovateľovi spôsobiť akúkoľvek ujmu. Bol toho názoru, že navrhovateľ tým, že prestal pôsobiť v politike neprestal byť osobou verejného záujmu, pretože v trestných konaniach bolo preukázané, že ako politik a podnikateľ sa dopúšťal páchania trestných činov, za ktoré bol aj právoplatne odsúdený a odporca bol podľa názoru súdu oprávnený v danom prípade informovať verejnosť o skutočnosti, že navrhovateľ sa slobodne pohybuje v uliciach Bratislavy v čase, keď má byť vo výkone trestu hlavne s prihliadnutím na situáciu, že v trestných konaniach sa nedarí právoplatne odsúdiť politikov a navrhovateľ bol jednou z mála výnimiek, keď sa orgánom činným v trestnom konaní podarilo politika právoplatne odsúdiť. Dospel k záveru, že uverejnením článku dňa 09.04.2009 nedošlo u navrhovateľa k neoprávnenému zásahu do chráneného všeobecného osobitného práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti, ale išlo výkon práva na slobodu prejavu, šírenie informácií a výkon práva kritiky a keďže navrhovateľ nepreukázal neoprávnený zásah do osobnostného práva, nemohla mu vzniknúť ani nemajetková ujma práve v príčinnej súvislosti s protiprávnym zásahom. Uviedol, že navrhovateľ počas konania nepreukázal žiadne zo svojich tvrdení, a to že si následkom článku nemôže nájsť prácu, bol preložený na výkon trestu odňatia slobody z Hrnčiaroviec do Sabinova, nedostával mimoriadne voľno a také odmeny, ako do vyjdenia článku a aké by si za prácu zaslúžil. Poukázal na to, že k zmene postavenia vo výkone trestu odňatia slobody navrhovateľ žiadal vypočuť spoluväzňa E. Č., avšak mal za to, že spoluväzeň nemôže disponovať vedomosťami, aké odmeny mali byť navrhovateľovi udeľované a z akých dôvodov mu nebolo umožnené absolvovať prijímacie pohovory, nakoľko takýmito vedomosťami môže disponovať iba riaditeľ ústavu, pričom navrhovateľ výsluch riaditeľa ústavu nenavrhol vykonať. Navrhovateľ tvrdil, že predmetným článkom bola spôsobená averzia voči jeho osobe, má problémy v bežnom styku a problém s uplatnením sa na trhu prácu, pričom súd mal za to, že z výrokov a odôvodnenia jednotlivých trestných rozsudkov, možno vyvodiť záver, že navrhovateľ je útočný, agresívny, vulgárne nadávajúci, konajúci podvodne, keď sa obohatil tým, že niekoho uviedol do omylu, takže nie informácie uverejnené v článku spôsobujú neúspech navrhovateľa, ale správanie sa navrhovateľa a jeho trestná minulosť. Čo sa týka uverejnenia fotografie, súd mal za to, že k uverejneniu fotografie nebol potrebný jeho súhlas, pretože odporca fotografiu uverejnil v súlade s § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t.j. ide o prípad, kedy zásah osobnosti fyzickej osoby je vylúčený tam, kde takýto zásah s ohľadom na zabezpečenie priority verejného záujmu je vyslovene dovolený a použitie fotografie nebolo v rozpore so záujmami navrhovateľa v tom zmysle, že by porušovala jeho právo na súkromie, žiadnym spôsobom ho nezosmiešňovala a ani iným spôsobom neznevažovala. Čo sa týka zákazu uverejňovať informácií a obrazových snímok jeho rodinných príslušník, považoval súd navrhovateľa za nie aktívne legitimovaného. Časť návrhu, v ktorej sa navrhovateľ domáhal, aby súd odporcovi prikázal, aby v ním vydávanej periodickej tlači uverejňoval povinné údaje o vydavateľovi periodickej tlači v zmysle § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 167/2008 Z.z. a to názov, sídlo a identifikačné číslo osoby, zamietol z dôvodu, že takýto návrh navrhovateľa nemá oporu v zákone. Uviedol, že nevykonal dokazovanie navrhované navrhovateľom a znalecké dokazovanie na vyčíslenie nemajetkovej ujmy, nakoľko v prípadoch na ochranu osobnosti sa znalecké dokazovanie zásadne nevykonáva. Takisto nevykonal ďalšie dôkazy navrhované účastníkmi konania na pojednávaniach dňa 02.11.2011 a 24.01.2012, pretože tieto nesmerovali k preukazovaniu predpokladov pre vznik nároku na ochranu osobnosti navrhovateľa a považoval ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania za nadbytočné. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal právo na náhradu trov konania v sume 629,80 EUR, pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej služby. Uviedol, že v sporoch o ochranu osobnosti je potrebné vychádzať zo zásady, že spor na ochranu osobnosti je vecou, ktorú nemožno oceniť peniazmi a to platí aj o nároku na peňažné zadosťučinenie, pretože výška nemajetkovej ujmy záleží od posúdenia súdu. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľ z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že na rozdiel od záverov súdu prvého stupňa uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku bolo publikovaním článku „Ď.P. R. K. C. XX.XX.XXXX R. C. H. D. C. vydávaného odporcom, zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to zverejnením nepravdivých údajov v súvislosti s osobou navrhovateľa, ktorých pravdivosť v zmysle obráteného dôkazného bremena mal v konaní preukázať, avšak nepreukázal, ďalej zverejnením neprimeraných hodnotiacich úsudkov, pre ktoré odporca nepreukázal ich primeranosť ani skutkový základ a použitím obrazovej snímky navrhovateľa odporcom bez jeho súhlasu a bez naplnenia podmienok spravodajskej licencie podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko v predmetnom článku nešlo o spravodajstvo. Uviedol, že súd prvého stupňa odmietol vykonať znalecké dokazovanie za účelom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom toto nijako neodôvodnil, iba sa obmedzil na konštatovanie, že takéto znalecké dokazovanie sa zásadne nevykonáva a tým učinil rozhodnutie arbitrárne a teda nepreskúmateľné. Poukázal na to, že súd prvého stupňa napriek výpovedi svedka E. Š., ktorý sám označil denník za bulvár, považoval obsahovo predmetný článok za spravodajstvo, pričom predmetný článok nenapĺňa pojmové znaky spravodajstva ako žánru. Mal za to, že nemôže ísť o spravodajstvo, pokiaľ článok obsahuje názor, hodnotenie, subjektívny prístup, tak ako tomu bolo v prípade predmetného článku. Uviedol, že v návrhu jasne a zreteľne označil, ktoré tvrdenia v článku považuje za nepravdivé a tým, že odmietal uviesť aká bola v súvislosti s výrokmi odporcu skutočnosť, realizoval svoje procesné právo spočívajúce v obrátenom dôkaznom bremene, čo si súd prvého stupňa zjavne zamenil s povinnosťou tvrdenia. Poukázal na to, že vo veciach ochrany osobnosti platí v zmysle konštantnej judikatúry zásada obráteného bremena. Uviedol, že použitie obrazových snímok týkajúcich sa navrhovateľa bez jeho súhlasu nemôže byť odôvodnené zákonnou spravodajskou licenciou, nakoľko predmetný článok nenapĺňa pojmové znaky spravodajstva a z uvedených dôvodov nemôže byť článok zverejnený v denníku H. X C. posudzovaný ako spravodajstvo a na uvedený skutkový stav nie je možné aplikovať § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že ho v časti návrhu označil za aktívne nelegitimovaného, pričom on sa domáhal zákazu uverejňovať informácie a obrazové snímky svojich rodinných príslušníkov nie z dôvodu porušenia osobnostných práv svojich rodinných príslušníkov, ale z titulu svojho práva na ochranu súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 Ústavy SR a § 11 OZ, nakoľko zásahy do súkromia jeho rodinných príslušníkov nevyhnutne zasahujú do rodinného života navrhovateľa. Namietal, že pojem osoba verejného záujmu, ktorou súd odôvodnil oprávnenosť zásahu odporcu do jeho osobnostných práv nemá oporu v zákone a tento nemožno stotožňovať s pojmami verejne činná osoba, ani osoba zastávajúca verejnú funkciu alebo bez ďalšieho ju dávať do súvisu s princípom priority verejného záujmu. Mal za to, že jedine verejne činné osoby sú povinné zniesť vyššiu mieru zásahu do súkromia, to však platí len vo veciach týkajúcich sa ich verejného života, nie súkromného života, pričom on nie je už od roku 2002 verejne činnou osobou. Považoval priznaný nárok odporcovi na náhradu trov konania za nedôvodný a namietal povinnosť trovy konania odporcovi uhradiť. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a to tak, že vyhovie jeho návrhu. Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. po nariadení odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť. Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu navrhovateľa, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie odporcu, na ktorej založil svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za neoprávnený zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v konaní neboli preukázané také nepravdivé a skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach navrhovateľa a svoje závery aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď podrobne, logicky a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a tak po stránke skutkovej, ako aj právnej a teda jeho odôvodnenie je dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa čl. 26 ods. 1,2,4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu. S funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo, či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale aj tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia či znepokojujú. Okrem toho, novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, táto miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Článok 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného necháva článok 10 Dohovoru len malý priestor. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, môže sa v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum alebo vlastné šetrenie o skutkových okolnostiach v nej uvedených. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútavať pozornosť čitateľov. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a § 11 a nasl. OZ. Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu, súdom uloženú povinnosť znášať. Tento zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na to, či pôvodca zásahu konal úmyselne, alebo len nedbanlivo preberal určité tvrdenia a šíril ich ďalej spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následku neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov, dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem alebo v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov, pokiaľ sú neoprávnené, čím sa míňajú svojmu účelu. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným aktívnym konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu. Právne prostriedky ochrany osobnostných práv sú zakotvené v § 13 Občianskeho zákonníka. Z § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy. Súd prvého stupňa svoj právny záver o neopodstatnenosti návrhu odôvodnil ust. § 12 ods. 1-3 Obč. zákonníka ako aj ust. § 13 ods. 1-3 Obč. zákonníka. Odvolací súd v súlade s ust. § 100 ods. 1 a ust. § 213 ods. 2 O.s.p. na vytýčenom odvolacom pojednávaní účastníkom konania na pojednávaní uviedol, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci s tým, že predmetnú vec je potrebné posúdiť aj s poukazom na ust. § 11 Obč. zákonníka a následne na pojednávaní vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia aj vyjadrili. V danom prípade sa navrhovateľ domáhal práva na ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mu spôsobil článok vydaný v denníku H. D. C. C.Ň. XX.XX.XXXX J. F. „. Ď. R. K.. Ďalej sa domáhal, aby súd odporcovi zakázal v ním vydávanej periodickej tlači uverejňovať akékoľvek informácie o navrhovateľovi a jeho rodinných príslušníkov. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého daným článkom nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdil, že žiadna z uverejnených informácií v článku nie je pravdivá a teda uverejnením týchto informácií zasiahol odporca do osobnostných práv navrhovateľa. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že odporca počas konania nepreukázal pravdivosť tvrdení uverejnených v predmetnom článku. Odvolací súd má za to, odporca dostatočne preukázal, že uvedené tvrdenia nie sú nepravdivé. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že uvedený článok neobsahuje žiadne znevažujúce tvrdenie o osobe navrhovateľa a ani žiadne hodnotiace úsudky neprimeranej povahy, ktoré by boli spôsobilé spôsobiť navrhovateľovi ujmu na jeho osobnostných právach. V danom prípade išlo podľa odvolacieho súdu o výkon práva na slobodu prejavu, na šírenie informácií. Odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednou zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa považujú sa neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti. Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované ústavou aj dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Súd musí vychádzať zo zásady proporcionality a rozhodnutie súdu musí byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať len ak je to nevyhnutné. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že odmietol vykonať znalecké dokazovanie za účelom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa dostatočne odôvodnil prečo nepredvolal navrhovateľom navrhnutého svedka na vypočutie, a to jeho spoluväzňa E. Č., ktorý mal potvrdiť skutočnosť, že po uverejnení predmetného článku došlo k zmene postavenia navrhovateľa. Aj podľa odvolacieho súdu nemôže spoluväzeň disponovať znalosťami, aké odmeny mali byť navrhovateľovi udeľované a z akých dôvodov mu nebolo udeľované osobné voľno tak, ako predtým. Čo sa týka nariadenia znaleckého dokazovania ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, odvolací súd má za to, že v danom prípade nebolo potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, nakoľko súd prvého stupňa nemal preukázané, že boli porušené osobnostné práva navrhovateľa a teda mu ani nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v prípadoch určenia výšky nemajetkovej ujmy sa nenariaďuje znalecké dokazovanie a v zmysle § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady nemajetkovej ujmy určí, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy na osobnostných právach, súd. Vo svojom odvolaní navrhovateľ poukázal na to, že odporca zverejnil pri predmetnom článku jeho fotografiu bez jeho súhlasu, čím porušil § 12 ods. 3 OZ, nakoľko v danom prípade nešlo o spravodajstvo. V zmysle § 12 OZ písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. V prvom rade odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uvádza, že neoprávnený zásah do práva na ochranu písomností osobnej povahy, podobizne, obrazovej snímky a zvukového záznamu, ktoré sa týkajú občana alebo prejavov osobnej povahy, spočíva v ich použití bez privolenia občana. Avšak o neoprávnený zásah nejde pri použití písomností osobnej povahy, podobizní, zvukových snímok a zvukových záznamoch na úradné účely a na základe zákona (§ 12 ods. 2 OZ) a pri použití podobizní, obrazových sníkom a zvukových záznamov primeraným spôsobom pre účely uvedené v ust. § 12 ods. 3 OZ, (t.j. okrem iného i pre tlačové spravodajstvo). Na rozdiel od navrhovateľa odvolací súd má za to, že v danom prípade išlo o spravodajstvo. Spravodajstvo je jedno z odvetví žurnalistiky (základ novín, ale aj novinárstva vôbec), resp. súhrnné označenie druhu novinárskeho žánru. Jeho úlohou je odpovedať na 6 základných spravodajských otázok: Kto?, čo?, kedy?, kde?, ako?, prečo?, pričom základnou spravodajskou jednotkou je správa, najdôležitejšie časti sa umiestňujú na začiatku správy. Spravodajstvo musí splniť atribúty ako aktuálnosť, objektívnosť a profesionálnosť, pohotovosť, zrozumiteľnosť, stručnosť a iné. Nepochybne v danom prípade išlo o spravodajstvo. Spravodajstvo ako také však nemôže byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. V danom prípade bola pri predmetnom článku uverejnená fotografia navrhovateľa v obleku spolu s pracovným kufríkom (aktovkou) v ruke. Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedená fotografia žiadnym spôsobom nezasiahla do práv navrhovateľa, nakoľko sa jedná o normálnu civilnú fotografiu, nejde o fotografiu zo súkromného albumu navrhovateľa, nezobrazuje navrhovateľa v žiadnej inkriminujúcej polohe, dokonca ide o fotografiu staršieho dáta a v zmysle vyjadrenia odporcu, túto prevzal z internetovej stránky navrhovateľa. Čo sa týka neudelenia súhlasu navrhovateľa so zverejnením tejto fotografie, odvolací súd zastáva obdobný názor, ako súd prvého stupňa, a to že v tomto prípade jeho súhlas nebol potrebný, nakoľko ide v zmysle § 12 ods. 3 OZ o spravodajstvo. Podľa názoru odvolacieho súdu, napriek tomu, že denník Plus jeden deň má charakter bulvárneho časopisu (novín), dalo by sa povedať, že v takomto type denníka ide o typ politického spravodajstva. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že neboli splnené základné charakteristické znaky spravodajstva, nakoľko článok obsahoval názor, hodnotenie aj subjektívny prístup. Odvolací súd má za to, že aj spravodajský žáner môže obsahovať určitý názor resp. hodnotenie a stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že išlo o prezentáciu udalosti týkajúcu sa spoločnosti a otázok spoločenského života a teda odporca uverejnil fotografiu v súlade s § 12 ods. 3 OZ. Ďalej vo svojom odvolaní navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa použil pojem osoba verejného záujmu a týmto odôvodnil oprávnenosť zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa. Poukázal na to, že tento pojem nemá oporu v zákone a nemožno ho stotožňovať s pojmami verejne činná osoba, ani osoba zastávajúca verejnú funkciu alebo bez ďalšieho ju dávať do súvisu s princípom priority verejného záujmu. Pri posudzovaní skutočnosti, či navrhovateľ patrí medzi osoby verejne známe, u ktorých je miera akceptovateľnosti kritiky vyššia než u bežných občanov, je potrebné vziať do úvahy, že navrhovateľ v minulosti pôsobil dlhšie obdobie v politike t.j. bol osobou verejne známou, zastával viaceré verejné funkcie a známe sú aj jeho podnikateľské aktivity. Ak aj navrhovateľ dlhšie nepôsobil v politike, bol osobou verejného záujmu, v minulosti totiž pôsobil dlhšie obdobie v politike, bol bývalý poslanec v NR SR. Aj napriek tomu, že v čase uverejnenia článku už v politike nepôsobil, bol osobou verejného záujmu, pričom tento záujem v čase uverejnenia článku bol umocnený tým, že navrhovateľ ako osoba verejne politicky známa mala byť vo výkone trestu odňatia slobody a nebola. Navyše navrhovateľ ako politik a podnikateľ sa dopúšťal páchania trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Aj v zmysle judikatúry ESĽP osoby verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby, a preto bolo potrebné poskytnúť odporcovi vyšší stupeň ochrany jej práva na slobodu prejavu, voči právu navrhovateľa na ochranu osobnosti. Odvolací súd považuje za potrebné opätovne poukázať na to, že v danom prípade bol navrhovateľ odsúdený za trestné činy, ktoré spáchal v období, keď pôsobil na politickej scéne a zároveň keď podnikal, a preto verejnosť mala právo byť informovaná o pohybe navrhovateľa, nakoľko v tom čase sa mal nachádzať vo výkone trestu odňatia slobody. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že predmetný článok nijakým spôsobom nezasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, iba uviedol, že „navrhovateľ si vykračoval slobodne ulicami, že bol opálený a usmiaty“, teda neobsahoval žiadne osočujúce výrazy, ani nijakým spôsobom nedehonestoval osobu navrhovateľa. Čo sa týka zákazu uverejňovať informácie a obrazové snímky navrhovateľa a jeho rodinných príslušníkov, odvolací súd má za to, že výrok súdu, aby zakázal uverejňovať akékoľvek informácie o navrhovateľovi by bol nevykonateľný a zároveň by významným spôsobom porušoval právo na slobodu prejavu. Zároveň sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, a to v tom, že na podanie návrhu na zákaz uverejňovania informácií o jeho rodinných príslušníkoch nie je aktívne legitimovaný. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že tohto zákazu sa domáha v zmysle čl. 19 Ústavy SR a § 11 OZ, odvolací súd po predchádzajúcom oznámení účastníkov konania, že bude vec právne posudzovať aj s poukazom na ust. § 11 OZ, má za to, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, že by zverejnením informácií o jeho rodinných príslušníkoch bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv a zverejňovanie takýchto informácii zasahuje do rodinného života navrhovateľa. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal aj povinnosť hradiť trovy konania odporcovi, nakoľko mal dôvodné pochybnosti, že vznikli náklady na trovy v takejto výške, keďže nebola preukázaná ich úhrada odporcom. Súd prvého stupňa správne právne rozhodol, keď priznal úspešnému odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne postupoval, keď priznal odporcovi náhradu trov konania v celkovej výške 629,80 EUR pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej služby, a to 3 úkony právnej služby á 57 EUR (prevzatie a príprava zastúpenia 23.05.2011, písomné vyjadrenie k návrhu 01.06.2011, účasť na pojednávaní dňa 29.11.2011 a 5 úkonov právnej služby á 58,69 EUR (účasť na pojednávaní 24.01.2012, písomné podanie na súd 16.02.2012, účasť na pojednávaní dňa 17.02.2012, písomné podanie na súd 29.03.2012, účasť na pojednávaní 30.03.2012) + 3x režijný paušál za rok 2011 á 7,41 EUR a 5x režijný paušál za rok 2012 á 7,63 EUR + 20 % DPH. Odvolací súd poznamenáva, že právny zástupca odporcu si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v súlade s § 151 ods. 1 O.s.p., takže v danom prípade nie sú pochybnosti o správnosti priznania trov právneho zastúpenia odporcovi. V priebehu odvolacieho pojednávania právny zástupca navrhovateľa doplnil odvolanie v tom zmysle, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal testom proporcionality. Odvolací súd má za to, že v preskumávanej veci sa súd prvého stupňa zaoberal stretom práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti použitím testu proporcionality, čo jednoznačne vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie správnosti odôvodnenia súdu prvého stupňa uvádza nasledovné: V súvislosti s otázkou „Kto bol kritizovaný?“, resp. o kom bola uverejnená informácie odvolací súd, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdu prvého stupňa, má za to, že navrhovateľ bol podľa odvolacieho súdu osobou verejného záujmu, pričom na bližšie dôvody na predmetnú otázku sú uvedené vyššie. K otázke, „Kto kritizoval?“ odvolací súd zdôrazňuje, že C. H. D. C. je určený najširšej verejnosti, má svoje miesto na mediálnom trhu, je Denníkom s celoslovenskou pôsobnosťou, a preto sa naň vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom a masmédiám. „Čo bolo kritizované?“, „Kedy bolo kritizované?“ v danom prípade sa navrhovateľ domáhal práva na ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mu spôsobil článok vydaný v denníku H. D. C., dňa XX.XX.XXXX z názvom „Ď. R. K.. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd, poukazuje na tú skutočnosť, že predmetný článok, ktorým sa malo zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa boli otázkou verejného záujmu, a tak ako uviedol vo svojom odôvodnení súd prvého stupňa, odporca bol oprávnený v danom prípade informovať verejnosť o skutočnosti, že navrhovateľ sa slobodne pohybuje v uliciach Bratislavy v čase, keď má byť vo výkone trestu odňatia slobody a zdôraznil, že je to hlavne s prihliadnutí k situácii, že v trestných veciach sa nedarí právoplatne odsúdiť politikov. Je všeobecne známe, že ide o vplyvných ľudí a svoj vplyv využívajú vo svoj prospech tak, aby napokon odsúdení neboli. Práve navrhovateľ bol jednou z mála výnimiek, keď sa orgánom činným v trestnom konaní podarilo politika právoplatne odsúdiť. Odporca teda oprávnene v článku poukazoval na jeho voľnosť, slobodu v čase, kedy mal byť vo výkone trestu odňatia slobody. „Ako bolo kritizované?“, pri tejto otázke ide o posúdenie, a to rozlíšenie či uverejnené informácie, ktorými malo byť zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa mali povahu skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov, prípadne povahu polemických tvrdení. V súvislosti s touto otázkou súd prvého stupňa uviedol, že k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa by došlo v prípade, ak by odporca o navrhovateľovi uverejnil nepravdivé tvrdenia difamujúcej povahy, alebo uverejnením neprimeraných hodnotiacich úsudkov, ku ktorým odporca nemal dostatok podkladov. Zároveň uviedol, že navrhovateľ vo svojej výpovedi neoznačil, ktoré z tvrdení v článku považuje za nepravdivé a zároveň spôsobilé privodiť mu ujmu, a tiež neoznačil žiadne z hodnotiacich úsudkov za neprimerané, spôsobilé privodiť mu ujmu. Súd prvého stupňa konštatoval, že takýto názor navrhovateľa je mylný, pretože pri nárokoch na ochranu osobnosti navrhovateľ musí označiť určité výroky za nepravdivé, hodnotiace úsudky za neprimerané a zároveň spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, až potom môže odporca preukazovať opak dôkazom pravdy v prípadoch výrokov a preukazovaním dostatočných podkladov k hodnotiacim úsudkom. Navrhovateľ však odmietol označiť, ktoré výroky považuje za nepravdivé a prečo, súd prvého stupňa dokazovanie v tomto smere nevykonával. V odvolacom konaní navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že súd prvého stupňa sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s testom proporcionality, a to pokiaľ sa týka o kom bol predmetný článok, nie je uvedená súvislosť medzi navrhovateľom a článkom, tiež to, kde bol predmetný článok zverejnený keď tento článok bol zverejnený v bulvárnom denníku a v danom prípade podľa obsahu článku nešlo o spravodajstvo a ako sa kritizovalo. Navrhovateľ poukázal v predmetnej veci na rozhodnutie najvyššieho súdu pod sp. zn. 3Cdo 137/2008 a na tú skutočnosť, že odporcovi v minulosti nikdy nešlo o pravdivé informovanie verejnosti, nemôže sa odvolávať na právo, na slobodu prejavu na informácie. Uviedol, že nikdy netvrdil, že v dôsledku tohto článku bol preložený do Prešova. Túto skutočnosť navrhovateľ tvrdil s predchádzajúcimi vyjadreniami odporcu, nebolo to však v súvislosti s predmetným článkom. Uviedol, že tento článok nemal vplyv na preloženie navrhovateľa, ale mal vplyv na správanie sa k osobne navrhovateľa príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže, a to v dôsledku toho, že článok bol publikovaný ako taký. Teda aj tento konkrétny článok prispel k negatívnej pozornosti, o ktorú nemajú záujem príslušníci zboru väzenskej a justičnej stráže. Odvolací súd poukázal na ust. § 100 ods.1 a ust. § 213 ods. 2 O.s.p. a poučil účastníkov konania o tom, že predmetnú vec bude posudzovať aj s poukazom na ust. § 11 Obč. zák., zároveň vyzval prítomných účastníkov aby sa k právnemu posúdeniu v súvislosti s predmetným návrhom vyjadrili. Je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a jeho pravdivosť nemôže byť predmetom dokazovania, taktiež pokiaľ ide o polemické výroky v súvislosti s právom na slobodu prejavu už ústavný súd vyslovil právny názor, že takéto výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka (viď. nález Ústavného súdu sp. zn. 4ÚS 107/2010 zo dňa 28.10.2010.). S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa odňal navrhovateľovi počnúc od 30.04.2012 oslobodenie od súdnych poplatkov a zároveň mu odňal ustanoveného advokáta, ktoré oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta bolo navrhovateľovi priznané uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.11.2010, č.k. 21C 155/2009-47, v spojení s uznesením zo dňa 10.02.2011 č.k. 21C 155/2009-50. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil § 138 ods. 5 O.s.p. a tým, že zistenie, že navrhovateľ je schopný platiť výživné dcére vo výške 500,00 EUR mesačne a je schopný platiť školné na súkromnej vysokej škole 2.200 EUR, podľa názoru súdu neodôvodňuje oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov a neodôvodňuje ustanovenie advokáta navrhovateľovi (ktorého predpokladom je priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov), preto už priznané oslobodenie od poplatkov a ustanovenie advokáta navrhovateľovi odňal odo dňa, kedy sa súd dozvedel o tom, že navrhovateľ platí školné a výživné. Uviedol, že ak je navrhovateľ schopný platiť dohodnuté výživné a školné, musí mať dostatočný príjem aj na platenie súdnych poplatkov a služieb poskytovaných advokátom. Proti predmetnému uzneseniu, v časti týkajúcej sa odňatia oslobodenia navrhovateľa od súdnych poplatkov, podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s názorom súdu, podľa ktorého oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov a ustanovenia navrhovateľa v súčasnosti nie je odôvodnené, a to vzhľadom na nepodložené zistenia súdu, že navrhovateľ je údajne schopný platiť školné a dohodnuté výživné. Mal za to, že dôvody oslobodenia navrhovateľa od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 stále trvajú. Uviedol, že zaplatenie školného samo o sebe nepreukazuje, že by pomery účastníka oslobodenie neodôvodňovali a súd prvého stupňa neskúmal, kto v jeho prospech školné uhradil, pričom školné nehradil on, ale jeho bývalá manželka, čo preukazoval aj výpisom z bankového účtu bývalej manželky. Mal za to, že z titulu, že mu hradí školné, ju nemožno nútiť, aby za neho hradila aj súdne poplatky a trovy zastúpenia. Poukázal na to, že povinnosť platiť výživné je na strane výdajov, nie na strane príjmov a následkom nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov sa môže sťažiť pozícia účastníka konania pri platení výživného. Uviedol, že súd prvého stupňa neskúmal, či osobné, majetkové a zárobkové pomery navrhovateľa sa zmenili tak, že mu umožňujú platiť súdom stanovené výživné, a naviac aj súdne poplatky a trovy právneho zastúpenia. Poukázal na to, že od 01.08.2010 je navrhovateľ rozhodnutím ÚPSVaR v Bratislave osobou v hmotnej núdzi, jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi a príspevky spolu v celkovej výške 118,30 EUR, pričom toto rozhodnutie aj priložil. Mal za to, že osobné, majetkové zárobkové pomery navrhovateľa sa od rozhodnutia o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sa nezmenili k lepšiemu, uznesenie o priznaní oslobodenia bolo vydané a právoplatné až po rozhodnutí o výživnom. Uviedol, že súd prvého stupňa sa iba obmedzil na konštatovanie rozsahu výdavkov navrhovateľa, ktoré však aj v časti výživného na dcéru a aj v časti povinnosti uhrádzať školné existovali už v čase pred vydaním rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov a ustanovení advokáta, to znamená, že nedošlo k zmene osobných, majetkových a zárobkových pomerov navrhovateľa a súd prvého stupňa teda na daný prípad aplikoval nesprávnu právnu normu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku uznesenia, ktorou navrhovateľovi počnúc od 30.04.2012 odňal oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. V návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom sídle, alebo b) rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov (§ 138 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 138 ods. 4 O.s.p. ak bol účastníkovi priznaný nárok na právnu pomoc podľa osobitného predpisu, takéto rozhodnutie má účinky oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu, v ktorom mu bola právna pomoc priznaná. Podľa § 138 ods. 5 O.s.p. priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. V predmetnej veci súd prvého stupňa odňal počnúc od 30.04.2012 navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že zistil, že navrhovateľ si platí školné na súkromnej právnickej škole vo výške 2.200,00 EUR a bol zaviazaný na platenie výživného svojej dcére vo výške 500,00 EUR a mal za to, že keď je schopný platiť tieto výdavky, musí mať dostatočný príjem aj na platenie súdnych poplatkov a služieb poskytovaných advokátom. Navrhovateľ predložil spoločne s odvolaním voči uvedenému uzneseniu potvrdenie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, že je poberateľom dávky v hmotnej núdzi a príspevku k dávke v zmysle zákona č. 599/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Zároveň predložil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny pracovisko: Bratislava I, ktorý určil, že je občanom v hmotnej núdzi, spĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a priznal mu dávku a príspevky v sume 118,30 EUR mesačne od 01.08.2010. Tým, že navrhovateľ predložil súdu rozhodnutie o hmotnej núdzi v zmysle § 138 ods. 2 O.s.p. a potvrdenie o poberaní dávky. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že navrhovateľovi bolo rozhodnutím Centra právnej pomoci zo dňa 10.07.2012, sp. zn. 2N 2004/12 priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci a bol mu určený advokát Mgr. Peter Cúth, Laurinská 18, 811 01 Bratislava na zastupovanie v právnej veci vedenej na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 21C 155/09. V zmysle § 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch od poplatku je oslobodený účastník, ktorému bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 325/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v platnom znení. V zmysle tohto zákona bol navrhovateľovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci, a tým pádom je v zmysle § 138 ods. 4 O.s.p., v spojení s § 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Na základe uvedeného vyššie odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, v časti, ktorým sa navrhovateľovi odníma oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p., nakoľko neexistovali dôvody, pre ktoré bolo vydané. S poukazom na uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. Odporca mal v odvolacom konaní úspech vo veci, trovy odvolacieho konania si uplatnil na odvolacom pojednávaní avšak v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia ich nevyčíslil; preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania, odporcovi nepriznal a nebol tiež viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania voči odporcovi v rozhodnutí. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.