Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/8/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7708201902 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7708201902.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobcu F. E., nar. X.X.XXXX, trvale bytom I. XXX/XX, U. V., zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Floriánska 16, Košice proti žalovanému C. L. E..L.., T. XX, F., IČO: XXXXXXXX, zastúpenému JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo 6. septembra 2012 č. k. 9C/30/2008-401 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti v merite veci. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za uverejnené nepravdivé tvrdenia a na ne nadväzujúcu neoprávnenú kritiku o jeho osobe v článku denníka Nový čas - pod názvom „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“ s podtitulom „Polícia: Uložili bombu pod auto michalovského policajta“, a na svoje náklady uverejniť v denníku Nový čas na rovnakom mieste a rovnakým typom písma, na ktorom mieste a akým typom písma boli v článku „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“ uverejnené nepravdivé tvrdenia a neoprávnená kritika, nasledujúce „Ospravedlnenie“: „Vydavateľstvo C. L. E..L.. sa týmto ospravedlňujeme F. E. za uverejnenie nepravdivých tvrdení, ktoré sme o jeho osobe uverejnili v denníku Nový čas zo dňa 4.9.2006 v článku pod názvom „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“ s podtitulom „Polícia: Uložili bombu pod auto michalovského policajta“, keď sme F. E. vykreslili ako páchateľa viacerých trestných činov, a to aj obzvlášť závažných, z ktorých niektorého sa mal dopustiť dokonca aj na maloletom dieťati.“ Žalobca zároveň žiadal, aby žalovaný ospravedlnenie uverejnil minimálne v takej veľkosti písma, v akej bol uverejnený text článku „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“ a slovo „Ospravedlnenie“ ako nadpis textu ospravedlnenia minimálne v dvojnásobnej veľkosti písma uverejneného textu ospravedlnenia s tým, že nadpis „Ospravedlnenie“ bude zároveň zvýraznený tučným písmom. Ďalej požadoval, aby mu žalovaný zaplatil sumu 4.979,09 Eur (150.000.- Sk) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a trovy konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaný uviedol vo svojom článku viacero nepravdivých tvrdení a na nich nadväzujúcu neoprávnenú kritiku, zasiahol neoprávnene a značnou mierou do jeho osobnostných práv, konkrétne do práva na ľudskú dôstojnosť a práva na česť. Podľa žalobcu, okrem nepravdivých tvrdení uviedol žalovaný v napadnutom článku aj neoprávnenú kritiku, ako napríklad: „Predpokladá sa, že môžu mať na rováši i ďalšie podozrivé požiare na A.“ a „Vrahovia mali na objednávku zavraždiť R. J.., čakali na neho vo dvoch autách“, ktorá práve tým, že vychádza z nepravdivých vychodiacich podkladov (premís), spôsobuje, že takáto kritika je nevecná, a teda neoprávnená. Vyslovenie viny zo spáchania v článku uvedených trestných činov žalobcom jednak zo strany polície, avšak následne uverejnené v predmetnom článku zo strany žalovaného, ktorého konania sa mal žalobca dopustiť najmä v novembri 2005 a v januári 2006, považoval za veľmi vážne pochybenie a značný zásah do osobnostných práv žalobcu, nakoľko ten sa v uvedenom čase nachádzal vo väzbe, a to od októbra 2005 až do apríla 2006, preto je vylúčené, aby sa zúčastnil na podpálení erotických salónov, ako sa to uvádza v článku žalovaného a výrok „Podpaľači erotických salónov v Y. sú už známi“ dáva výrazným spôsobom verejnosti do povedomia nepravdivý fakt, že žalobca daný čin skutočne spáchal. Z vykonaného dokazovania vzal súd za preukázané, že 4. septembra 2006 žalovaný v denníku Nový čas uverejnil článok pod názvom „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“. V ňom uviedol, že F. E.., W. T.. a R. F.. z U. V. podpálili v januári tohto roku erotický salón J. na Š. ulici a v novembri 2005 salón E. XX v rekreačnej oblasti F. Q. pri A. Š.. Na základe policajných zistení išlo o tých istých mužov, ktorí čelili obvineniu z brutálnej a chladnokrvnej vraždy Q. F.. a 10- ročného syna jej druha z decembra 2004 v Y. T. F.. Podľa polície títo muži uložili bombu pod auto michalovského policajta. Jedná sa o informácie: - „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“ - „Podpaľači erotických salónov v Y. sú už známi“ - „Podľa polície F. E.., W. T.. a R. F.. z U. V. podpálili v januári tohto roku erotický salón J. na Š. ulici a novembri 2005 salón E. XX v rekreačnej oblasti F. Q. pri A. Š.Í.. - „Zatiaľ sú obvinený len z týchto dvoch prípadov“ - „Polícia: uložili bombu pod auto michalovského policajta“ - „Na základe policajných zistení ide o tých istých mužov, ktorí čelia i obvineniu z brutálnej a chladnokrvnej vraždy Q. F.. († 30) a desaťročného syna jej druha z decembra 2004 v Y. T. F..“ - „Podľa polície títo muži uložili aj bombu pod auto michalovského policajta“ - „Trhavinu vložili pod auto, to, našťastie, nevybuchlo a nálož zneškodnil pyrotechnik.“ Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že tvrdenia v článku uverejnenom v Novom čase nie sú pravdivé, pretože z podpálenia erotického salónu nebol nikdy obvinený, ani nebol k nim vypočúvaný, rovnako ako k uloženiu nástražného výbušného systému pod auto vysoko postaveného policajta v Y.. Z tohto skutku boli obvinené úplne iné osoby, ktoré boli podľa jeho vedomia spod obžaloby aj oslobodené. Žalovaný článok bol uverejnený až niekoľko dní potom, ako bol vzatý do väzby 24. augusta 2006. Škoda v jeho prípade predstavuje zásah do jeho práv. Jeho rodičia prevádzkujú viac predajní, keď im zákazníci negatívnym spôsobom dali najavo, že ich syn podpaľuje erotické salóny a umiestňuje nástražný výbušný systém pod policajné auto a to isté dávajú najavo aj jeho družke, ktorá je tiež podnikateľka. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že ochrany dobrého mena, povesti, cti, dôstojnosti v spoločnosti sa môže domáhať iba ten, kto tieto atribúty vlastní. Podľa jeho názoru osoba žalobcu nie je tá, ktorá tieto atribúty v súčasnosti má. Tieto osobnostné vlastnosti stratila svojim vlastným správaním a takto už bola spoločensky vyprofilovaná. V súvislosti s osobou žalobcu poukázal na právoplatné odsúdenie za trestný čin vraždy na 15 rokov odňatia slobody a neprávoplatné odsúdenie na doživotie za ďalšie obzvlášť závažné zločiny, preto žalobca už stratil taký status, aby sa mohol domáhať ochrany osobnosti v súvislosti s porušením svojich osobnostných práv s predmetným článkom. V predmetnom článku neboli porušené žiadne osobnostné práva žalobcu, pretože v ňom boli iba sprostredkované informácie, ktoré boli oficiálne poskytnuté príslušnými štátnymi orgánmi, kde ide o zistenia a názory orgánov činných v trestnom konaní, konkrétne z vyjadrení vtedajšieho hovorcu T. T. A. L. Y. V.. Žalovaný v článku iba realizoval svoje právo na slobodu prejavu a právo na informácie o otázkach verejného záujmu, kde spravodajstvo o závažnej trestnej činnosti nepochybne možno zaradiť medzi otázky verejného záujmu, ktoré sú priznané a chránené článkom 26 Ústavy SR a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Teda, ak žalovaný realizoval svoje subjektívne práva priznané a chránené zákonom a medzinárodnými dohovormi, nemohlo ísť v tejto súvislosti zároveň o protiprávne konanie, zakladajúce nárok žalobcu na porušenie jeho osobnostných práv a nárok na náhradu škody. Žalovaný poukázal ďalej na obsah judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove, z ktorých vyplýva, že novinár má a musí mať bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych informácií bez povinnosti, aby musel vykonávať ešte nejaký nezávislý prieskum. V danom prípade ani žalovaný nemal možnosť, resp. prostriedky na to, aby mohol v trestnom konaní poskytnuté oficiálne informácie nejakým spôsobom preverovať. Ak žalobca tvrdí, že oficiálnymi správami bol nejako dotknutý na svojich osobnostných právach, prioritne by si mal svoje nároky uplatňovať vo vzťahu k štátu, resp. k príslušným štátnym orgánom, ktoré štát v trestnom konaní zastupujú. V článku nebolo uvedené celé meno a priezvisko žalobcu, bolo uvedené iba jeho krstné meno a iniciály priezviska, preto na základe týchto údajov nemožno jednoznačne identifikovať, že ide konkrétne o osobu žalobcu. Svedkyňa U. R., vedúca redaktorka denníka Nový čas, vo svojej výpovedi uviedla, že pri spracovaní predmetného článku vychádzala z informácie, ktorú poskytlo T.Í. T. A., konkrétne hovorcom polície mjr. Y. V.. Takto poskytnutá informácia sa považuje za pravdivú a nepreveruje sa z ďalších zdrojov, pretože ju vydal štátny orgán. Žalobcu v tejto veci nekontaktovala, pretože z obsahu správy vyplýva, že bol zadržaný políciou a ako novinárka nemala žiadnu možnosť sa s nim skontaktovať. Obsah policajnej správy nepreberala pri písaní článku od slova do slova, pretože je napísaná policajnou hantírkou, použila vlastné slová, ale obsah a zmysel článku zostáva zachovaný. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 6 ods. 1 Trestného poriadku, ďalej § 2 ods. 1 písm. a), § 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore mal súd preukázané, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Súd zdôraznil, že je potrebné nájsť „vyvážený vzťah“ medzi Ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti fyzickej osoby a slobody prejavu, a právom na informácie na strane žalovaného i osôb - verejnosti, ktorým žalovaný takéto informácie zaručuje. Ústavný súd viackrát vo svojej judikatúre zdôraznil, že sa v danom prípade jedná o konflikt v rámci systému základných práv a slobôd a ako taký ho treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy. Sloboda prejavu je totiž jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, zabezpečuje sebarealizáciu jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prejavujú priaznivo, t. z., ktoré sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k takým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje to totiž pluralizmus a znášanlivosť v demokratickej spoločnosti (napr. Handyside/Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 7. decembra 1976). Sloboda prejavu však nie je bezhraničná. Musí ustúpiť právam na ochranu osobnosti v rámci garantovaného rozsahu v článku 19 Ústavy a § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade vzájomnej konkurencie základných práv a slobôd vnútri ich systému je vždy povinnosťou všeobecného súdu posúdiť, či z ústavne akceptovateľného hľadiska došlo k obmedzeniu slobody prejavu alebo zásahu do ochrany práv a slobôd jednotlivca. Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody je ústavne akceptovateľné vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlnenie jeho existencie a naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Musí ísť teda o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je zrejmé, že primárne postavenie v rámci ochrany slobody prejavu patrí vždy novinárom, obzvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú totiž povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých vecí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať (napr. Prager a Oberchlick/Rakúsko, Tromzo/Nórsko). V tomto smere novinárom je dovolené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie. Ďalej súd uviedol, že v zmysle § 11 OZ musia byť splnené 4 základné podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv - existencia zásahu, neoprávnenosť (protiprávnosť) takéhoto zásahu, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi takýmto neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. Zásah do chránených práv musí spĺňať podmienku verejnosti a musí ísť o taký zásah, aby bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu. Zásah spočíva buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby, musí byť teda objektívne spôsobilý ohroziť česť a dôstojnosť fyzickej osoby tak, že vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti jej postavenia v spoločnosti. Objektívna spôsobilosť narušiť alebo ohroziť právo znamená, že sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ani povinnosť poškodeného ich preukázať, s výnimkou nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch, kde musí byť jednoznačne preukázané, že k ujme došlo. Neoprávnenosť zásahu spočíva v rozširovaní nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutočností, alebo v uverejnení hoci aj pravdivých tvrdení o fyzickej osobe, ktoré sa týkajú jej súkromného života. Neoprávnenosť však vylučujú určité okolnosti, medzi ktoré patria aj dovolenie zákonom a oznámenie trestnej činnosti. Takéto oznámenie je okolnosťou vylučujúcou neoprávnenosť zásahu, pokiaľ subjekt zásahu zverejnil popis skutku, ktorý bol dôvodom trestného stíhania, ak sa vyhol zmienke o odsúdení. Za okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť zásahu je aj kritika, za predpokladu, že je právom prípustná. Právo na kritiku vyplýva zo slobody prejavu uzákonenej v článku 26 Ústavy SR a článok 19 ods. 1 Ústavy ustanovuje hranice prípustnosti tejto kritiky. Právo na kritiku sa realizuje jednak súborom skutkových tvrdení a jednak ich hodnotením vo forme úsudku. K zásahu do občianskej cti a dôstojnosti podľa súdnej praxe môže dôjsť len v rámci súboru skutkových tvrdení, nemožno sa účinne brániť hodnotiacim úsudkom. Výnimkou sú také použité výrazy, ktorých miera expresivity je už v značnom nepomere k cieľu kritiky. V súvislosti s ochranou podľa článku 10 Európskeho dohovoru súd poukázal na rozhodnutie z 23. mája 1991 vo veci Oberschlick/Rakúsko, podľa ktorého existencia faktov by mala byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. V zmysle tohto rozhodnutia nemožno totiž splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a požiadavka sama osebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného článkom 10 Európskeho dohovoru. Obdobne vo veci z 27. februára 2001 Jerusalem/Rakúsko, Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že tam, kde vyhlásenie prechádza do hodnotiaceho úsudku, proporcionalita zásahu môže závisieť na tom, že existuje dostatočná skutková základňa pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný. Inkriminovaný článok bol uverejnený zo zdrojov pochádzajúcich z tlačovej informácie Prezídia Policajného zboru. To je zrejmé nielen z pripojenej tlačovej správy Prezídia policajného zboru, ale aj z výpovede svedkyne Jakubovej. V tejto súvislosti už Európsky súd pre ľudské práva konštatoval (napr. vo veci Colombani a ost./ Francúzsko z 25. júna 2002), že záruky článku 10 Európskeho dohovoru sú novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky. Podľa súdu, ak tlač prispieva do verejnej diskusie o otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy, musí mať možnosť opierať sa o oficiálne správy bez toho, aby musela vykonať nezávislý prieskum. Podobne i v inej veci (zo 16. novembra 2004, Selisto/Fínsko), novinári musia písať slobodne o udalostiach vychádzajúcich z informácií získaných z oficiálnych zdrojov. Vždy je prioritný pôvod informácií, ktoré vychádzajú z vyšetrovania. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. To sa týka i zásahu do práva na podobizne a práva na ochranu mena. V prípade žalobcu je vylúčené zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere. Žalobca bol uznaný vinným z trestného činu vraždy, za ktorý pôvodne nepodmienečne uložený trest odňatia slobody na 24 rokov Krajským súdom v Banskej Bystrici, zmenil Najvyšší súd SR 11. novembra 2008 na 15-ročný. I priznanie nemateriálnej satisfakcie je totiž potrebné zvážiť podľa okolností, za akých k zásahu došlo, intenzity zásahu, stupňa negatívnych dôsledkov dopadu na chránené práva žalobcu. Judikatúra totiž umožňuje i v prípade zásahov do práv chránených záujmov nemateriálnu satisfakciu nepriznať (napr.: uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 137/2008). V závere súd s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka uzavrel, že za stavu, kedy je žalobca už právoplatne odsúdený rozsudkom Špecializovaného súdu v Pezinku z 24. februára 2009, sp. zn. BB-3T3/2008, za zločin založenia a zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, tiež z trestného činu vraždy, z trestného činu hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva, bolo by ospravedlnenie, aké žiada žalobca v tomto konaní, aj v rozpore s dobrými mravmi. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti v merite veci v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p.. Proti rozsudku podal odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p. žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, jeho žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov celého konania. Poukázal na to, že tlačová správa, na ktorú sa odvoláva žalovaný, informuje o činnosti zločineckej skupiny, avšak bližšie neuvádza, kto konkrétne mal skutky spáchať. Žalovaný však jednoznačne označil žalobcu ako páchateľa bez zmienky o zločineckej skupine. V druhej časti tlačovej správy sa spomína páchanie trestnej činnosti nestotožnenými členmi zločineckej skupiny. Žalovaný však jednoznačne uvádza páchanie trestnej činnosti žalobcom. Správne konajúci súd uvádza, že právo na kritiku sa realizuje jednak súborom skutkových tvrdení a jednak hodnotením vo forme úsudku. Za hodnotiaci úsudok však nemožno považovať tvrdenia, ktoré nevychádzajú zo skutočnosti. Avšak nie preto, že by miera expresivity bola v značnom nepomere k cieľu kritiky, ale preto, že žalovaný nevychádzal z tlačovej správy. V častiach tlačovej správy, kde sa hovorí o páchaní trestnej činnosti ďalšími členmi zločineckej skupiny, ktorých mená prezídium Policajného zboru neuvádza, žalovaný prisudzuje spáchanie týchto skutkov žalobcovi. Podľa názoru žalobcu, neoprávnenosť zásahu daná bola, pretože tá spočíva v rozširovaní nepravdivých tvrdení a nepravdivosť bola preukázaná. Ak si novinár obohatí informáciu získanú od polície o také skutkové okolnosti, ktoré neboli obsahom získanej informácie, nemožno tvrdiť, že vychádzal z informácií získaných z oficiálnych zdrojov. Konajúci súd nebral ohľad na tieto skutočnosti a vyhodnotil dôkazy jednostranne v prospech žalovaného. Odvolateľ nesúhlasí s názorom súdu, že v prípade žalobcu je vylúčené zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere z dôvodu uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody Najvyšším súdom SR z 11. novembra 2008 a odsúdenie rozsudkom Špecializovaného súdu v Pezinku z 24. februára 2009. Žalobca poukazuje na to, že k zásahu do práva na dôstojnosť a česť došlo v roku 2006, teda súd vylúčil možnosť zásahu do práv žalobcu v roku 2006 len preto, že o dva roky neskôr bol právoplatne uznaný vinným. Avšak v čase zásahu do práv žalobcu nebol právoplatne odsúdený, a teda neoprávnený zásah bol zjavný a preto sa zdá byť nelogickým a v rozpore s právnym poriadkom, poukazovanie súdom na odsúdenie žalobcu dva roky po tom, čo došlo k zásahu. Žalobca preto poukazuje na jednostranné hodnotenie dôkazov súdom a nepriame vyslovenie straty práva na česť a dôstojnosť, čo je v príkrom rozpore s čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. To v praxi môže znamenať možnosť médií uvádzať akékoľvek, aj nepravdivé tvrdenia, o osobách, ktoré boli aj neprávoplatne odsúdené, bez akejkoľvek zodpovednosti, len za účelom prinesenia senzácií a zvýšenia čitateľnosti denníkov. Takýto spôsob argumentácie naznačuje, že nie každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena. Žalobca ďalej poukazuje na právny názor, v zmysle ktorého „Komentovanie prebiehajúceho trestného konania nemôže obsahovať výroky, ktoré by pravdepodobne poškodili, či už úmyselne alebo nie, šance dotknutej osoby na spravodlivý súdny proces, alebo podkopali dôveru verejnosti k úlohe súdu pri výkone spravodlivosti.“ (Worm c. Rakúsko), ako aj na právny názor, v zmysle ktorého „Sťažovateľ - novinár, vo svojom článku nielenže kritizoval fyzickú osobu, ale zámerne viedol čitateľa k záveru, že fyzická osoba bola vinná zo skutkov, z ktorých bol obvinený a predpokladal tak jeho odsúdenie. Európsky súd dospel k záveru, že k porušeniu čl. 10 Dohovoru nedošlo.“ (Sunday Times c. Spojené kráľovstvo) Podľa názoru žalobcu, poukazujúc na § 118a ods. 1, 2 O.s.p., sa súd nijako nevysporiadal s jeho námietkou, že vo veciach ochrany osobnosti sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalovaný sa odvoláva na tlačovú správu T. T. A. L., z ktorej mal pri písaní článku vychádzať, a ktorej obsah podľa vlastných slov doslovne sprostredkúva čitateľom. Tlačová správa bola predložená súdu podaním 11. mája 2009, teda po vykonaní prvého pojednávania, ktoré sa konalo 3. marca 2009. Súd preto na takýto dôkaz nemal prihliadať. Žalovaný preto podľa názoru žalobcu neuniesol dôkazné bremeno. K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z obsahu podaní žalobcu, predovšetkým z obsahu požadovaného ospravedlnenia, tento sa domáha ochrany osobnosti na základe tvrdenia, že žalovaný ho v článku zo 4. septembra 2006 „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“ údajne vykreslil ako páchateľa viacerých trestných činov, a to aj obzvlášť závažných, z ktorých niektorého sa mal dopustiť dokonca na maloletom dieťati. Žalovaný podotýka, že súd bol návrhom žalobcu viazaný čo sa týka požadovaného petitu v spojení s rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré žalobca v návrhu uvádzal (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Žalovaný zdôrazňuje, že jednou zo základných podmienok vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je, okrem iného, aj spôsobilosť neoprávneného zásahu negatívne zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby (napríklad, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2003, sp. zn. M Cdo 278/02, str. 6). Je zrejmé, že žalobca sa môže domáhať ochrany dobrej povesti len vtedy, ak týmto atribútom skutočne aj disponoval (disponuje). Ak žalobca konal protispoločensky, konštatovanie o tom nie je spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti, a preto nie je splnená ani podmienka pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Nemožno totiž porušiť dobrú povesť niekoho, kto ju nemá. V danom prípade sa ochrany dobrej povesti a občianskej cti domáhal žalobca ako osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za niekoľko mimoriadne závažných trestných činov, a to za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, tiež za zločin vraždy a hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva. Je zrejmé, že osoba, ktorá spáchala jeden z najzávažnejších trestných činov, a to trestný čin vraždy, nemôže disponovať dobrou povesťou a občianskou cťou, pretože sa týchto atribútov vlastným protispoločenským a protiprávnym konaním zbavila. Podľa názoru žalovaného, súd prvého stupňa vychádzal z § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a z § 135 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin. Spáchanie trestného činu je takou skutočnosťou, ktorá má difamujúci charakter; inými slovami povedané, spáchaním trestného činu páchateľ sám sebe v očiach verejnosti devalvuje svoju česť a dôstojnosť. Súd v trestnoprávnom konaní dospel k záveru, že žalobca sa dopustil trestných činov, pričom túto skutočnosť deklaroval spätne, t.j. pred okamih uverejnenia namietaného článku. Ak sa žalobca domáhal uverejnenia ospravedlnenia, ktorého podstatou bolo to, že sa nedopustil žiadnych trestných činov, pričom ku dňu vydania rozsudku súdu prvého stupňa bolo zrejmé, že žalobca sa dopustil niekoľkých mimoriadne závažných trestných činov, čo bolo preukázané právoplatným rozsudkom súdu v trestnom konaní, je zrejmé, že návrhu na uverejnenie ospravedlnenia nemohlo byť vyhovené. Ak teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcom namietaný zásah nebol spôsobilý negatívne sa dotknúť jeho osobnostných práv, nemohol ani priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, otázka znie, za čo by mala byť žalobcovi priznaná? Ak sa totiž žalobca domáha tohto peňažného nároku voči žalovanému za to, že ho (údajne) označil za páchateľa trestného činu, pričom je súčasne nepochybné, že trestný čin, resp. trestné činy, skutočne spáchal, nárok žalobcu nemá žiadne opodstatnenie a ani legitímny základ. Ak žalobca skutočne spáchal trestné činy, akože ich spáchal, tak k údajnému zníženiu jeho dôstojnosti nemohlo dôjsť v dôsledku toho, že žalovaný pravdivú skutočnosť uviedol (ak by ju uviedol), ale v dôsledku samotného protiprávneho konania žalobcu. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov, je to žalobca, kto musí preukázať príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou, o ktorej tvrdí, že je spôsobená neoprávneným zásahom, pretože žalovanému možno pričítať len ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom (R 29/2001). Peňažná satisfakcia je prípustná len vtedy, ak je dokazovaním preukázané, že osobná ujma je spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením postavenia občana v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje, a jej zmiernenie a vyváženie nemožno napraviť inak (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave z 11. decembra 2001, sp. zn. 6 C 110/00 alebo rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2003, sp. zn. M Cdo 278/02). Žalovaný je toho názoru, že žalobcovi za daných okolností, ako páchateľovi závažných trestných činov, nemohla byť spôsobená osobná ujma spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením postavenia občana v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje. Nebol teda dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa názoru žalovaného neobstojí námietka žalobcu o porušení prezumpcie neviny žalobcu, pretože žalovaný ako súkromná osoba porušiť prezumpciu neviny nemôže. Právo na prezumpciu neviny sa chráni ako súčasť širšieho práva na súdnu ochranu, a nie ako súčasť práva na súkromie (ochranu osobnosti). Poukazuje preto na účel a obsah práva na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2 Ústavy SR). Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/98 a sp. zn. III. ÚS 83/01, je účelom prezumpcie neviny chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb, ktoré sa rovnajú vysloveniu viny bez toho, aby bola táto preukázaná v súlade so zákonom, z čoho vyplýva, že princíp prezumpcie neviny môžu porušiť iba štátne orgány a ich predstavitelia, a nie súkromné osoby. Nakoľko žalovaný nie je súdom, ani inou úradnou osobou, pričom účelom prezumpcie neviny je chrániť obvineného (obžalovaného) pred výrokmi rovnajúcimi sa vysloveniu viny, nemohol ani porušiť zásadu prezumpcie neviny. Uvedenému nasvedčuje aj systematické zaradenie čl. 50 ods. 2 Ústavy SR v rámci II HLAVY Ústavy SR. Právo na prezumpciu neviny nie je preto súčasťou práva na ochranu osobnosti, ale ide o súčasť práva na súdnu ochranu. Tohto práva sa žalobca môže domáhať voči štátu, resp. jeho orgánom, a nie voči fyzickým alebo právnickým osobám, a teda ani voči žalovanému. Ďalej žalovaný zdôrazňuje, že prezumpcia neviny je len právna fikcia (HUSÁR, E. a hol.: Trestné právo procesné, IURA Edition, 2003, str. 37). Na určitú osobu sa hľadí, ako keby nespáchala trestný čin, a to až do času, kedy je právoplatným rozsudkom súdu vyslovená jej vina. Ak je však raz vina právoplatne konštatovaná, je zrejmé, že je tým záväzným spôsobom určené, že trestný čin spáchala v čase pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku. Inými slovami povedané, právoplatný rozsudok deklaruje spáchanie trestného činu v minulosti. Právoplatný odsudzujúci rozsudok teda do minulosti deklaruje, že odsúdený konal protiprávne, pričom jeho konanie bolo osobitne spoločensky nebezpečné. V čase rozhodnutia súdu prvého stupňa bola jednoducho prezumpcia neviny žalobca vyvrátená. Žalovaný zdôrazňuje, že v článku nikoho neoznačil za páchateľa trestného činu a nikomu nepodsúval názor na vec; boli to totiž tvrdenia (zistenia) orgánov činných v trestnom konaní, a nie žalovaného, ktoré boli v článku prezentované. Podotýka, že nemožno považovať za porušenie princípu prezumpcie neviny, ak žalovaný informoval o tom, z akých trestných činov je žalobca obvinený, a potom v súlade so zisteniami orgánov činných v trestnom konaní opísal samotný skutok (to bolo nakoniec aj obsahom tlačovej správy). Podotýka, že nie je sporné, že došlo k podpáleniu erotických salónov v Y.K. a na A. Š., k uloženiu nástražného výbušného systému a k vražde dvoch osôb v Y. T. F., t.j. že sa tieto skutky stali. Pokiaľ žalobca namieta, že súd nepostupoval v súlade s § 118a ods. 1, 2 O.s.p., keď vychádzal z tlačovej správy T. T. A. L., žalovaný poukazuje na to, že súd svoj záver o tom, že žalovaný vychádzal z informácií poskytnutých orgánmi činnými v trestnom konaní, oprel v prvom rade o výsluch svedkyne R.. Žalovaný zdôraznil, že ust. § 118a ods. 1 O.s.p. je neaplikovateľné vtedy, ak neboli splnené podmienky pre vykonanie prvého pojednávania a toto bolo odročené. K tejto situácii v danom prípade aj došlo. Prvé pojednávanie vytýčené na 9. decembra 2008 bolo totiž v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pre ospravedlniteľnú prekážku na strane žalobcu odročené. Čo sa týka obsahu uverejnených informácií, žalovaný trvá na tom, že sprostredkoval informácie poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní, čím realizoval právo na informácie, garantované čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. K zdroju informácií a ich obsahu žalovaný uvádza, že vychádzal z tlačovej informácie T. T. L. z 24. augusta 2006, poskytnutej mjr. Y.. Y. V., hovorcom prezídia T. L. pre mediálny okruh. Z uvedeného je zrejmé, že ide o oficiálnu správu štátneho orgánu, pretože (i) ju poskytol na to príslušný orgán štátu a (ii) poskytol ju pre účely uverejnenia, z ktorej mohol vydavateľ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva legitímne čerpať (rozsudky BLADET TROMSO A STENSAAS proti NÓRSKU z roku 1999 a COLOMBANI A INÍ proti FRANCÚZSKU z roku 2002). Obsah predmetnej správy potvrdzuje jednoznačne skutočnosť, že informácie uverejnené v článku zo 4. septembra 2006 v denníku NOVÝ ČAS boli autentické. V predmetnej správe bolo uvedené okrem iného, že „Dnes v skorých ranných hodinách policajti Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru a policajti špeciálnej policajnej jednotky zákonným spôsobom vnikli do dvoch bytov vo U.Ľ. V.. V týchto bytoch zadržali troch členov nebezpečnej zločineckej skupiny: F. E.E., W. T. a R. F.. Po všetkých troch polícia intenzívne pátrala, pričom na F. E. bol špeciálnym súdom vydaný Európsky zatýkací rozkaz. F. E.. a ďalších členov jeho zločineckej skupiny stíha Úrad boja proti organizovanej kriminalite ako obvinených za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, trestný čin vraždy, trestný čin ublíženia na zdraví, krádeže, poškodzovanie cudzej veci, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, zločin vydierania a zločin úžery.“ „F. E.., W. T.. a R. F.. a ďalších minimálne osem osôb z východného Slovenska (...). Trestnú činnosť páchali najmä vydieraním, takzvaným výpalníctvom, nelegálnymi obchodmi s cigaretami, nelegálnym prevádzačstvom cez štátnu hranicu, kontrolovaním úžerníkov, ako aj útokmi voči životu a zdraviu iných osôb na zabezpečenie ich podriadenosti nárokom skupiny.“ „29. decembra 2004 sa F. E.., W. T.. a R. F.. popoludní pohybovali v Y. T. F. na dvoch motorových vozidlách. Čakali na modrý VW Passat, o ktorom vedeli, že ho používa ich budúca obeť R. J.. Krátko po pol ôsmej večer spozorovali ako z H. na F. ulicu vyšlo auto, na ktoré čakali. Začali toto vozidlo prenasledovať a v momente, keď dosiahli jeho úroveň, tak F. E.. sediaci na zadnom sedadle dávkou zo samopalu zasiahol toto vozidlo. VW Passat sa stal neovládateľným a zastavil sa na bráne a oplotení jedného rodinného domu. V zasiahnutom aute však nesedel R. J.., ale jeho 30-ročná priateľka Q. F. a desať ročný R. syn C. C. J.. Medzitým auto s páchateľmi zastalo. Vystúpil z neho F. E.. a so samopalom v ruke pribehol k vozidlu, na ktoré pred chvíľou strieľal. Napriek tomu, že videl, že vo vozidle nesedí ten, ktorého mali zlikvidovať, ale mŕtva mladá žena a ťažko zranený malý chlapec, dávkou zo samopalu na neho z blízka vystrelil, ako rany istoty. Mladú ženu zasiahlo sedem, a malého chlapca päť, projektilov. VW Golf jedno z vozidiel, ktoré páchatelia použili pri vraždení, našla polícia zhorené pri obci M. spolu s dvomi samopalmi. Na druhom vozidle potom spoločne odišli preč.“ „V polovici novembra 2005 štyria členovia tejto zločineckej skupiny podpálili na A. Š. erotický salón. Požiarom vznikla viac ako päťmiliónová škoda. Začiatkom januára tohto roku podpálili v Y. ďalší erotický salón. Požiar zničil interiér so škodou pol milióna korún. V októbri 2005 namontovali v Y. na Škodu Octavia, patriacu policajnému funkcionárovi, nástražný výbušný systém, pri ktorom nechali výhražný anonymný list. Toto s cieľom diskreditácie policajta oznámili pracovníkovi jednej televízie (TV JOJ).“ Z obsahu predmetnej správy vyplýva, že potvrdzuje informácie, ktoré vydavateľ uverejnil. Vychádzajúc z obsahu návrhu a následného vyjadrenia, žalobca namieta nasledovné, údajne nepravdivé informácie : 1. „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“; 2. „ Podpaľači erotických salónov v Y. sú už známi“; 3. „Podľa polície F. E.., W. T.. a R. F.. z U. V. podpálili v januári tohto roku erotický salón J. na Š. ulici a v novembri 2005 salón E. XX v rekreačnej oblasti F. Q. pri A. Š.Í.“; 4. „ Zatiaľ sú obvinení len z týchto dvoch prípadov“; 5. „Polícia : uložili bombu pod auto michalovského policajta“; 6. „Na základe policajných zistení ide o tých istých mužov, ktorí čelia obvineniu z brutálnej a chladnokrvnej vraždy Q. F.. († 30) a desaťročného syna jej druha z decembra 2004 v Y. T. F.“; 7. „Podľa polície títo muži uložili bombu pod auto michalovského policajta“; 8. „Trhavinu vložili pod auto, to, našťastie, nevybuchlo a nálož zneškodnil pyrotechnik“, 9. „Predpokladá sa, že môžu mať na rováši i ďalšie podozrivé požiare na A.“, 10. „Vrahovia mali na objednávku zavraždiť R. J.. Čakali na neho v dvoch autách“. Ad 1, 5: „Polícia: Trojica mužov uložila bombu pod auto michalovského policajta resp. Polícia: Uložili bombu pod auto michalovského policajta. „Odhalení vrahovia sú aj podpaľači“ Z kontextu článku je úplne zrejmé, že sprostredkúva verejnosti zistenia (odhalenia), ku ktorým dospeli policajné orgány. Z obsahu správy jednoznačne vyplýva, že sa informuje o trestnej činnosti zločineckej skupiny F. E.. a spol., ktorí sú okrem iného stíhaní pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, poškodzovania cudzej veci, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a vydierania, pričom spáchanie týchto trestných činov malo okrem iného spočívať v podpálení erotických salónov na A. Š. a v Y. a v nastražení výbušného systému pod ŠKODU OCTAVIU, patriacu policajnému funkcionárovi v Y.. Ad 2, 6 a 7: „Podpaľači erotických salónov v Y. sú už známi. Na základe policajných zistení ide o tých istých mužov, ktorí čelia i obvineniu z brutálnej a chladnokrvnej vraždy Q. F.. († 30) a desaťročného syna jej druha z decembra 2004 v Y. T. F.. Podľa polície títo muži uložili aj bombu pod auto michalovského policajta.“ Žalovaný zdôrazňuje, že informácie len sprostredkúvajú verejnosti tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní a skutočnosť, že osoby, považované políciou za páchateľov, sú obvinení. Z obsahu správy jednoznačne vyplýva, že sa informuje o trestnej činnosti zločineckej skupiny F. E.. a spol., ktorí sú okrem iného stíhaní pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, poškodzovania cudzej veci, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a vydierania, pričom spáchanie týchto trestných činov malo okrem iného spočívať v podpálení erotických salónov na A. Š. a v Y. a vražde dvoch osôb. Skutočnosť, že z trestného činu vraždy bol žalobca obvinený, nakoniec ani nepopiera. Ad 3, 4, 9: „Podľa polície F. E.., W. T.. a R. F.. z U. V. podpálili v januári tohto roku erotický salón J. na Š. ulici a v novembri 2005 salón E. XX v rekreačnej oblasti F. Q. pri A. Š.. Zatiaľ sú obvinení len z týchto dvoch prípadov, spresnil hovorca policajného prezídia Y. V.. Predpokladá sa, že môžu mať na rováši i ďalšie podozrivé požiare na A..“ Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že z obsahu správy jednoznačne vyplýva, že sa informuje o trestnej činnosti zločineckej skupiny F. E.. a spol., ktorí sú okrem iného stíhaní pre trestný čin poškodzovania cudzej veci, pričom ten mal okrem iného spočívať v podpálení erotických salónov na A.W. Š. a v Y.. Informácia „Predpokladá sa, že môžu mať na rováši i ďalšie podozrivé požiare na A.“ nie je tvrdením skutočnosti, ale je polemického charakteru (predpokladá sa). Z uvedeného dôvodu ju nemožno hodnotiť ako pravdivú alebo nepravdivú. Navyše podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. II. Ú S 357/96 polemické vyjadrenia vylučujú neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ad 8: „Trojica má podľa polície prsty aj v uložení nálože pod súkromným autom jedného z michalovských policajtov. Trhavinu vložili pod auto, to, našťastie, nevybuchlo a nálož zneškodnil pyrotechnik.“ Po prvé, nie je sporné, že sa skutok stal, tak ako je uvedené, bez ohľadu na to, kto ho spáchal. A po druhé, formulácia „Trojica má podľa polície prsty“ opätovne len verejnosti sprostredkúva tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré majú oporu v tlačovej správe. Jej obsahom je totiž informácia o odhalení a trestnej činnosti zločineckej skupiny F. E.. a spol., ktorá mala okrem iného spočívať v tom, že „V októbri 2005 namontovali v Y. na Škodu Octavia patriacu policajnému funkcionárovi nástražný výbušný systém, pri ktorom nechali výhražný anonymný list. Toto s cieľom diskreditácie policajta oznámili pracovníkovi jednej televízie (TV JOJ).“ Ad 10: „Podľa polície títo muži tiež zastrelili v decembri 2004 v Y. T. F. Q. F.. a 10 - ročného syna jej druha. Vrahovia mali na objednávku zavraždiť R. J.. Čakali na neho v dvoch autách.“ Informácia je pravdivá. Po prvé, nie je sporné, že sa skutok stal, tak ako je uvedené, bez ohľadu na to, kto ho spáchal. Po druhé, citované vety opätovne len verejnosti sprostredkúvajú tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré majú oporu v tlačovej správe. Jej obsahom je totiž, okrem iného, informácia o odhalení a trestnej činnosti zločineckej skupiny F. E.. a spol., ktorá mala, okrem iného, spočívať v tom, že „29. decembra 2004 sa F. E.., W. T.. a R. F.. popoludní pohybovali v Y. T. F. na dvoch motorových vozidlách. Čakali na modrý VW Passat, o ktorom vedeli, že ho používa ich budúca obeť R. J.. Krátko po pol ôsmej večer spozorovali ako z H. na F. ulicu vyšlo auto, na ktoré čakali. Začali toto vozidlo prenasledovať a v momente, keď dosiahli jeho úroveň, tak F. E.. sediaci na zadnom sedadle dávkou zo samopalu zasiahol toto vozidlo. VW Passat sa stal neovládateľným a zastavil sa na bráne a oplotení jedného rodinného domu. V zasiahnutom aute však nesedel R. J.., ale jeho 30-ročná priateľka Q. F. a desať ročný R. syn C. C. J.. Medzitým auto s páchateľmi zastalo. Vystúpil z neho F. E.. a so samopalom v ruke pribehol k vozidlu, na ktoré pred chvíľou strieľal. Napriek tomu, že videl, že vo vozidle nesedí ten, ktorého mali zlikvidovať, ale mŕtva mladá žena a ťažko zranený malý chlapec, dávkou zo samopalu na neho z blízka vystrelil, ako rany istoty. Mladú ženu zasiahlo sedem a malého chlapca päť projektilov. VW Golf, jedno z vozidiel, ktoré páchatelia použili pri vraždení, našla polícia zhorené pri obci M. spolu s dvomi samopalmi. Na druhom vozidle potom spoločne odišli preč.“ V závere žalovaný poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo veciach BLADET TROMSO A STENSAAS proti NÓRSKU z roku 1999 a COLOMBANI A INÍ proti FRANCÚZSKU z roku 2002 vyslovil právny názor, že novinári (tlač), pokiaľ prispievajú k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho verejného záujmu, musia mať bežne právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ (orgánov štátnej správy, orgánov činných v trestnom konaní a pod.) bez toho, aby boli povinní vykonávať nezávislý prieskum, lebo inak by mohla byť podkopaná životne dôležitá úloha „strážneho psa“, ktorú novinári (tlač) zohrávajú. To platí dokonca aj vtedy, ak tieto oficiálne správy obsahujú nepravdivé informácie. Ani v takom prípade však nie je možné voči novinárom (tlači) vyvodzovať akúkoľvek zodpovednosť [rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 82/04, v zmysle ktorého „Je treba súhlasiť s názorom o práve a povinnosti periodickej tlače a informačných prostriedkov vôbec informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti. V žiadnom prípade nie je možné vyvodiť postih za zverejnenie informácie tak, ako bola poskytnutá orgánmi činnými v trestnom konaní (...). Nemožno od subjektu, ktorý verejnosti sprostredkúva takúto informáciu, požadovať, aby preskúmal pravdivosť informácie, ktorú získal od orgánov činných v trestnom konaní“]. Zároveň s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96, sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95 zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva svojou judikatúrou formuluje štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie, ktorým je Slovenská republika viazaná. Žalovaný poukazuje na obsah tlačovej správy z 24. augusta 2006, pričom porovnaním jej obsahu s obsahom článku je zrejmé, že článok obsahuje tie tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu, ktoré sú obsiahnuté v tlačovej správe. Tieto tvrdenia boli opodstatnené štádiom trestného konania, ako aj postavením orgánov činných v trestnom konaní, rovnako ako v prípade riešenom nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 83/01. Ak teda vydavateľ sprostredkoval verejnosti informácie, ktoré mu boli v intenciách nálezu Ústavného súdu SR poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní, nemohol konať protiprávne a nemôže potom zodpovedať za údajný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Je teda zrejmé, že neobstojí tvrdenie žalobcu, že žalovaný podsúval verejnosti konštatovanie viny alebo že podsúval názor na spáchanie trestného činu žalobcom, ak neuviedol nič iné, ako to, čo mu bolo poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní. Nadväzujúc na uvedené zdôrazňuje, že žalovaný chránil žalobcu viac, ako obsah tlačovej správy. V nej bolo totiž uvedené celé meno a priezvisko žalobcu, ale žalovaný uviedol len jeho meno a iniciálu priezviska. Obsah správy bol formulovaný tak, že informácie uverejnené v namietanom článku z obsahu správy logicky vyplývali. V správe sa hovorilo o zločineckej skupine F. E., W. T. a R. F., pričom správa pri týchto dvoch skutkoch uvádzala, že sa ich dopustili členovia skupiny bez ich rozlíšenia. Z toho logicky vyplývalo, že ide aj o tých členov, ktorí boli menovaní vyššie v správe, t.j. o F. E., W. T. a R. F.. Žalovaný nemôže zodpovedať za to, že orgán činný v trestnom konaní formuloval oficiálnu správu určenú pre informovanie verejnosti práve takýmto spôsobom. Na konanie vydavateľa nemožno pozerať skrz informácie známe dnes, t.j. s ohľadom na to, čo žalobca namieta ohľadne týchto skutkov. V čase uverejnenia článku sa vydavateľ mohol spoliehať len na informácie od orgánov činných v trestnom konaní, pretože do trestného spisu prístup nemá, pričom nemožno od vydavateľa požadovať, aby preveroval činnosť orgánov činných v trestnom konaní, ak na to nemá prostriedky a ani príslušné oprávnenia. Práve v trestných veciach obzvlášť závažnej organizovanej kriminality vydavateľ, a ani novinár, nie sú schopní odhaliť pochybenia štátneho aparátu vybaveného personálne a materiálne na vysoko špecializovanú činnosť a vykonávať nejaký nezávislý prieskum. Požadovať niečo také je absurdné a kladie na tlač neprimerané (excesívne) bremeno. Je naopak celkom prirodzené, že vydavateľ prináša verejnosti informácie poskytnuté orgánmi činných v trestnom konaní, pretože to je jeho úloha a spolieha sa na ich správnosť, pretože vzhľadom na povahu veci nie je schopný ich preverovať. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 10. februára 2016 o 9,05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 1, 3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred ním a písm. h), že súd nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav], § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a f) t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., spočíva v nesprávnom skutkovom zistení. Uvedený dôvod sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil. Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné, presvedčivé, zodpovedajú zákonu, preto sa odvolací súd s týmito v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie vzhľadom na odvolacie dôvody, odvolací súd uvádza: Podstatou tohto sporu je konflikt medzi ústavou garantovaným právom žalobcu na ochranu osobnosti, a na druhej strane, právom na slobodu prejavu žalovaného a jeho základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie, ktoré sú taktiež garantované ústavou. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci je potrebné hľadať vyváženie vzťahu medzi týmito právami, garantovanými ústavou. Pokiaľ ide o riešenie tejto otázky, súd prvého stupňa správne poukázal na konštantnú judikatúru, predovšetkým rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom s touto právnou argumentáciou sa odvolací súd plne stotožňuje. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje aj na relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti, vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, vrátane súdov, musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk, teda ustanovenia Občianskeho zákonníka v § 11 a nasl. nemožno aplikovať izolovane. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti, ale to, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Pri posudzovaní otázky subjektu KTO mal v danom prípade podľa názoru žalobcu neprípustným spôsobom zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti, odvolací súd poukazuje a vychádza z judikatúry ESĽP i Ústavného súdu SR, z ktorej jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93, na ktorý poukázal aj súd prvého stupňa a žalovaný). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia z danej právnej oblasti, napríklad Ústavný súd SR v náleze zo 6. júna 2013, sp. zn. IV. ÚS 284/2012-35 uviedol: „Novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu (a teda aj vysokými funkcionármi Policajného zboru, pozn.), pretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi.“ Aj v novšom náleze z 2. júla 2014, sp. zn. III. ÚS 286/2014-33 Ústavný súd SR vyslovil právny názor, že „Od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu.“ Žalovaný je v danom prípade nositeľom slobody prejavu, na ktorého sa vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú je potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany súdu primeraným spôsobom zohľadniť, na čo súd prvého stupňa aj prihliadal, preto je jeho postup i rozsudok vo svetle takto ustálenej judikatúry, správny. V súvislosti s posudzovaním otázky O KOM bol inkriminovaný článok, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach, je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Aj negatívny spoločenský jav, akým je páchanie trestnej činnosti, je témou verejnosťou sledovanou, preto verejnosť tieto informácie v médiách právom očakáva. V inkriminovanom článku vychádzal autor z údajov, ktoré možno považovať za dôveryhodné. Autor článku podal informáciu o priebehu a výsledkoch trestného stíhania na základe tlačovej informácie Prezídia Policajného zboru z 24. augusta 2006 a uviedol v ňom, že „...Zatiaľ sú obvinení len z týchto dvoch prípadov“. Na uvedenom podklade v článku vyjadril, že išlo o obvinenie, teda o podozrenie zo spáchania trestného činu, a nie preukázanie toho, že žalobca tento trestný čin spáchal. Žalobca v odvolaní argumentuje, že v častiach tlačovej správy, kde sa hovorí o páchaní trestnej činnosti ďalšími členmi zločineckej skupiny, prezídium Policajného zboru ich mená neuvádza, žalovaný prisudzuje spáchanie týchto skutkov žalobcovi. Žalobca tvrdí, že novinár obohatil informáciu získanú od polície o také skutkové okolnosti, ktoré neboli obsahom získanej informácie, preto nemožno tvrdiť, že vychádzal z informácií získaných z oficiálnych zdrojov. Uvedený argument odvolací súd považuje na neopodstatnený a v celom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa i názorom žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že žalovaný v článku nikoho neoznačil za páchateľa trestného činu; jednalo sa o tvrdenia (zistenia) orgánov činných v trestnom konaní, a nie žalovaného, ktoré boli v článku prezentované. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu dôvodne poukazuje skutočnosť, že z porovnania obsahu tlačovej správy z 24. augusta 2006 s obsahom inkriminovaného článku je zrejmé, že článok obsahuje tie tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu, ktoré sú obsiahnuté v tlačovej správe. Ak teda vydavateľ sprostredkoval verejnosti informácie, ktoré mu boli v intenciách nálezu Ústavného súdu SR poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní, nemohol konať protiprávne. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný podsúval verejnosti konštatovanie viny žalobcu, ak uviedol to, čo mu bolo poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalovaný zdôraznil, že v tlačovej správe bolo dokonca uvedené celé meno a priezvisko žalobcu, ale žalovaný uviedol len jeho meno a iniciálu priezviska. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s § 118a ods. 1, 2 O.s.p., keď vychádzal z tlačovej správy T. T. A. L.. Vychádzajúc zo spisového materiálu v prejednávanej veci, odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, ktorý uviedol vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že súd svoj záver o tom, že žalovaný vychádzal z informácií poskytnutých orgánmi činnými v trestnom konaní, oprel v prvom rade o výsluch svedkyne R.. Navyše, prvé pojednávanie, nariadené na 9. decembra 2008 bolo v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pre ospravedlniteľnú prekážku na strane žalobcu odročené. Z uvedených dôvodov je odvolací súd toho názoru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a dôvody rozsudku sú presvedčivé. Pokiaľ ide o otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne spôsobilého zasiahnuť do práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 O.z., túto treba vždy posúdiť s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu, proti ktorému sa navrhovateľ ochrany domáha; nie je prípustné, aby sa toto konanie posudzovalo s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu v čase konania (zásahu) neboli a vyšli najavo až dodatočne. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2009, sp. zn. 5 M Cdo 18/2008). S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že v predmetnej veci má súd vychádzať pri svojom rozhodovaní o nároku žalobcu na ochranu osobnosti zo stavu, ktorý tu je v čase rozhodovania (§ 154 ods. 1 O.s.p.) a že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin (§ 135 ods. 1 O.s.p.), aj keď k odsúdeniu došlo následne po publikovaní inkriminovaného článku. Súd prvého stupňa svoj zamietavý výrok založil na skutkových zisteniach a právnej argumentácii, uvedenej vyššie, nie na tom, že žalobca bol následne, po vydaní inkriminovaného článku, právoplatne odsúdený pre závažné trestné činy. Preto záver, vyslovený žalovaným (že súd má vychádzať pri rozhodovaní o nároku žalobcu na ochranu osobnosti zo stavu, ktorý tu je v čase rozhodovania a že je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin), nie je správny, a odvolací súd zdôrazňuje, že tento z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ani nevyplýva. Súd prvého stupňa v súvislosti so skúmaním okolností podstatných pre priznanie nemateriálnej satisfakcie (teda miery intenzity prípadného zásahu do práv na ochranu osobnosti) iba podporne uviedol, že v prípade žalobcu je vylúčené zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere, pretože žalobca bol uznaný vinným z trestného činu vraždy, za ktorý pôvodne nepodmienečne uložený trest odňatia slobody na 24 rokov Krajským súdom v Banskej Bystrici, zmenil Najvyšší súd SR 11. novembra 2008 na 15-ročný. Súd zdôraznil, že pre priznanie nemateriálnej satisfakcie je totiž potrebné zvážiť okolnosti, za akých k zásahu došlo, intenzitu zásahu, či stupeň negatívnych dôsledkov dopadu na chránené práva žalobcu. Zároveň súd poukázal na relevantnú judikatúru, ktorá umožňuje i v prípade zásahov do práv chránených záujmov nemateriálnu satisfakciu nepriznať (napr.: uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 137/2008). Zároveň podporne poukázal aj na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko uzavrel, že za stavu, kedy je žalobca už právoplatne odsúdený rozsudkom Špecializovaného súdu v Pezinku z 24. februára 2009, sp. zn. BB-3T3/2008, za zločin založenia a zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, tiež za trestný čin vraždy, z trestného činu hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva, bolo by ospravedlnenie, aké žiada žalobca v tomto konaní, aj v rozpore s dobrými mravmi. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o nároku žalobcu, otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne spôsobilého zasiahnuť do jeho práv chránených ustanovením § 11 O.z., posudzoval správne s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu, proti ktorému sa žalobca ochrany domáha, a nie s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu vyšli najavo až dodatočne. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právnu argumentáciu, dospel odvolací súd k záveru, odvolacie dôvody žalobcu, ani skutočnosti uvedené v odvolaní, neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.), ktorý si rozhodnutie o trovách vymienil na samostatné rozhodnutie po rozhodnutí vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.