Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/155/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201114 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201114.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: Z.. X. Š., advokát, S. XXXX, XXX XX Č., zastúpeného advokátkou: JUDr. Patríciou Bednářovou, Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody č. 12, 810 05 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.123/2013, ev. č. 14152/2013 zo dňa 5.4.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.123/2013, ev. č. 14152/2013 zo dňa 5.4.2013 ako i prvostupňové rozhodnutie žalovaného sp. zn. 123/2013, ev. č. 2996/2013 zo dňa 29.1.2013 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 70 € a z odmeny právneho zástupcu v sume 275, 94 € v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právnej zástupkyne žalobcu č.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v S.. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou v zákonom určenej lehote sa žalobca domáhal, aby súd preskúmal rozhodnutie žalovaného č.123/2013, ev. č. 14152/2013 zo dňa 5.4.2013, ktorým zamietol odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného sp. zn. 123/2013, ev. č. 2996/2013 zo dňa 29.1.2013 a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalobca videl v tom, že žalovaný vec nedostatočne preskúmal. Poukázal na ust. § 24e ods. 1a 2 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. (ďalej len zákon o poskytovaní právnej pomoci) a uviedol, že účastníčke konania, navrhovateľke, Š. E. vznikol nárok na náhradu trov konania, pričom Okresný súd Žilina v konaní 16C/78/2004 vyzval žalobcu ako právneho zástupcu predmetnej účastníčky konania na vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Žalobca si trovy uplatnil v lehote určenej súdom. Súd rozhodol o náhrade trov konania uznesením zo dňa 3.11.2011, t.j. po 31.12.2009 vo výroku ktorého uviedol, že návrh žalobcu na priznanie odmeny za zastupovanie bude postúpený žalovanému. Uvedeným spôsobom došlo k splneniu podmienok určených zákonom. V danom súdnom konaní nebolo možné prihliadať na úspešnosť účastníka v konaní podľa § 24e ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci, pretože v čase zbavenia povinnosti žalobcu právne zastupovať účastníčku konania uznesením zo dňa 3.11.2011, nebolo konanie právoplatne ukončené a nemohol tak ovplyvniť výsledok predmetného konania. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci prezentovaný v jeho uznesení sp. zn. 3 M Cdo 22/2008. Okrem nedostatočného vysporiadania sa so skutkovým stavom, ďalšiu vadu konania žalobca vidí aj v nedostatočnom zistení skutočného stavu veci. Žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu k podkladu rozhodnutia, pričom žalobcovi neumožnil sa vyjadriť k predmetným podkladom a spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť doplnenie podkladov rozhodnutia. Žalovaný teda svojím postupom nekonal v súlade s ustanovením § 46, § 47 ods. 3, § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Žalobca v závere svojej žaloby citoval vyššie uvedené ustanovenia ako aj § 3 ods. 1 správneho poriadku, § 247 ods. 1, § 250v ods. 1 v, § 3 O.s.p., článok 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a žiadal, aby si súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 8. 7. 2013 poukázal na novelu zákona o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 9. 10. 2012, ktorou bolo do zákona zavedené ustanovenie § 24e za účelom riešenia v situácií, keď bol advokát ustanovený do konania súdom v období do 31. 12. 2009. Uviedol, že predmetná zmena mala za cieľ vyriešiť nároky na trovy právneho zastúpenia u advokátov ustanovených do tohto obdobia, o ktorých nebolo dovtedy rozhodnuté, pričom sa jedná o nároky, v ktorých bol účastník zastúpený ustanoveným advokátom úspešný, ak súd nerozhodoval o trovách právneho zastúpenia advokáta. Je preto zrejmé, že sa v daných prípadoch jedná o nárok na náhradu trov konania riadne uplatnených, o ktorom nerozhodoval súd a ak účastník konania bol úspešný. Podľa jeho názoru, žalobca nerozlišoval nárok na náhradu trov konania, ktorý vzniká zastupovanému účastníkovi konania od nároku advokáta na náhradu trov právneho zastúpenia. O náhrade trov právneho zastúpenia hradených z prostriedkov štátu rozhoduje od 1. 1. 2010 len žalovaný. Z dokladov predložených žalobcom je zrejmé, že žalobca neposkytoval oprávnenej osobe právne služby do právoplatného skončenia vecí a ku dňu skončenia poskytovania právnych služieb nevznikol oprávnenej osobe nárok na náhradu trov konania. Žalobcovi ako súdom ustanovenému právnemu zástupcovi vznikol nárok na náhradu trov právneho zastúpenia hradených z prostriedkov štátu. O náhrade trov právneho zastúpenia nerozhoduje súd ale žalovaný postupom podľa § 15 zákona o poskytovaní právnej pomoci, ak advokát nesplnil podmienky podľa § 24e predmetného zákona. To, že súd vyzval žalobcu na predloženie vyúčtovania trov právneho zastúpenia, nezakladá nárok účastníka konania na náhradu trov konania ale potvrdzuje existenciu nároku žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia, ktorý sa hradí z prostriedkov štátu v prípade, že nezastupoval účastníka konania do právoplatného skončenia alebo, ak bol v konaní neúspešný. S ohľadom na rozhodnutie Okresného súdu Žilina zo dňa 3. 11. 2011 je preukázané, že súd zrušil povinnosť žalobcu zastupovať účastníka konania, a teda oprávnenej osobe nevznikol nárok na náhradu trov konania. Žalovaný preto nemohol postupovať podľa § 24e zákona o poskytovaní právnej pomoci, pretože nebola splnená prvá podmienka na postup podľa tohto ustanovenia, a to vznik nároku na náhradu trov konania účastníkovi konania. Novelizáciou predmetného zákona nedošlo len k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o uplatnených nárokoch na náhradu trov právneho zastúpenia ustanovených alebo určených advokátov ale aj k mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch. Žalovaný vychádzal zo znenia zákona účinného v čase rozhodovania. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca na podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa zaoberalo procesnými postupmi správneho orgánu pri riešení správneho deliktu. V danom prípade sa nejednalo o konanie o správnom delikte ale o náhrade trov právneho zastúpenia, pričom predmetné konanie nemalo charakter trestného obvinenia v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 25 zákona o poskytovaní právnej pomoci, v zmysle ktorého sa na dané konanie vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Citoval ustanovenie § 1 ods. 2 k, § 3 ods. 1, 5, § 32 ods. 1, § 32 ods. 2, § 21 ods. 1, § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku a uviedol, že nariadenie ústneho pojednávania nebolo v danom prípade obligatórne, pričom prislúcha správnemu orgánu posúdiť, či je nariadenie ústneho pojednávania potrebné. Dňa 14. 12. 2012 bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia, žalovaný sa k predmetnému podaniu vyjadril, konanie prerušil a vyzval žalobcu na doplnenie dokladov. Žalovaný rozhodol o žiadosti žalobcu dňa 29. 1. 2013, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa riadne vysporiadal s aplikáciou ustanovenia § 24e zákona o poskytnutí právnej pomoci. Žalobca vo svojom odvolaní voči predmetnému rozhodnutiu vyslovil svoje názory na aplikáciu uvedeného ustanovenia, s ktorými sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal. Žalovaný rozhodoval v súlade so zákonom, žaloba nie je dôvodná, a preto žiadal súd, aby žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa ust. 246a a nasl. O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. Termín a miesto vyhlásenia rozsudku boli zverejnené zákonom určeným spôsobom na úradnej tabuli súdu a na jeho internetovej stránke. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j., najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podaním doručeným žalovanému dňa 14. 12. 2012 tohto vyzval na vydanie rozhodnutia o trovách konania. Uviedol, že uznesením Okresného súdu v Žiline zo dňa 3. 11. 2011, ho súd zbavil povinnosti zastupovať navrhovateľku, Š. E., bytom v Ž.. Zároveň za právneho zástupcu uvedenej osoby ustanovil žalovaného. Dňa 28. 7. 2011 zaslal žalobca príslušnému súdu vyčíslenie svojich trov, o ktorých nebolo rozhodnuté. Prílohou predmetnej výzvy bolo vyčíslenie trov konania zo dňa 26. 7. 2011, adresované Okresnému súdu v Žiline, uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10 Co/31/2012 zo dňa 27. 9. 2012. Žalovaný dňa 15. 1. 2013 doručil žalobcovi vyjadrenie k jeho podaniu, v závere ktorého uviedol, že o jeho nároku rozhodne v zmysle zákona. Zároveň konanie prerušil a vyzval žalobcu na doplnenie žiadosti dokladmi, ktoré vo výzve špecifikoval. Žalobca svoje podanie doplnil podaním doručeným žalovanému dňa 22. 1. 2013. Dňa 29. 1. 2012 vydal žalovaný prvostupňové rozhodnutie, v zmysle ktorého konanie o časti náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vykonané pred 1. 1. 2006 podľa § 30 ods. 1 písm. b) zákona o správnom konaní, zastavil. Vo zvyšnej časti žalovaný priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 553,55 €, vrátane DPH. V odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol, že žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu 6156,46 €, ktoré pozostávali z náhrady úkonov vykonaných v roku 2005 vo výške 1469, 84 €, zo sumy 490,50 € za úkon vykonaný v roku 2006, za úkon v roku 2007 vo výške 491,05 €, sumu 492,31 € za úkon vykonaný v roku 2009, sumu 985,25 € za úkony vykonané v roku 2010, sumu 1971,46 € za úkony vykonané v roku 2011, cestovné náhrady vynaložené v období od 4. 5. 2005 až do 21. 9. 2010, náhradu za stratu času za uvedené obdobie. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ďalej poukázal na ustanovenie § 24e ods. 1 a 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci a uviedol, že z doložených dokladov bolo preukázané, že advokát nezastupoval účastníčku do právoplatného skončenia veci, zastupovanej účastníčke nevznikol nárok na náhradu trov konania, a preto žalovaný nemohol postupovať podľa druhej hlavy, druhej časti vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. O odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). V právomoci žalovaného nebolo rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia za úkony vykonané pred 1. 1. 2006, vec nebolo možné postúpiť príslušnému orgánu, a preto konanie v časti nároku na náhradu trov právneho zastúpenia za úkony vykonané do 1. 1. 2006 zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona o správnom konaní. Podľa jeho názoru, žalobca nevypočítal vyúčtovanie trov právneho zastúpenia správne, pričom žalovaný rozhodoval podľa § 14a a nasl. vyhlášky v znení účinnom k 1.1.2006. Predmetom konania pred súdom bolo konanie o náhradu škody, čo vyplýva z vymedzenia predmetu konania ako aj jednotlivých podaní a rozhodnutí súdu. Za jednotlivé úkony právnej služby preto advokátovi patrila náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške režijného paušálu 1/100 výpočtového základu. Žalovaný priznal žalobcovi náhrady cestovného a náhrady za stratu času za úkony vykonané po 1. 1. 2006. Žalobca sa voči predmetnému rozhodnutiu odvolal podaním zo dňa 13. 2. 2013, v ktorom vyjadril nesúhlas s postupom žalovaného a uviedol, že súd o náhrade trov právneho zastúpenia rozhodol až po dátume 31. 12. 2009, a to uznesením zo dňa 3. 11. 2011, svoj nárok si pred súdom riadne uplatnil v určenej lehote a má za to, že všetky podmienky podľa § 24e ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci splnil. Konanie vedené na Okresnom súde v Žiline v ktorom bol ustanovený za právneho zástupcu bolo konaním o náhradu škody vyčíslenej na sumu 800 000 Sk a preto žalovaný nemal postupovať podľa § 14b ods. 1 písm. c) ale podľa § 14b ods. 2 vyhlášky. Žiadal nahradiť trovy právneho zastúpenia v plnom požadovanom rozsahu podľa § 24e zákona. Dňa 5. 4. 2013 zasadol právny odbor ako odvolací útvar žalovaného, ktorý navrhol odvolanie zamietnuť a prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. V predmetný deň bolo vydané druhostupňové napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Dôvody predmetného rozhodnutia boli totožné ako v jemu predchádzajúcom prvostupňovom rozhodnutí a vyššie popísanom vyjadrení k žalobe. Podľa ust. § 149 ods. 2 O.s.p., ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu (zákon o právnej pomoci). Dňa 1.1.2006 nadobudol účinnosť zákon č. 327/2005 o poskytovaní právnej pomoci. Podľa ust. § 2 cit. zákona, tento zákon ustanovuje podmienky poskytovania právnej pomoci, postup fyzických osôb a príslušných orgánov v konaní o nároku na priznanie právnej pomoci a inštitucionálne zabezpečenie poskytovania právnej pomoci. Podľa ust. § 25 citovaného zákona, sa na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona, vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. S účinnosťou od 1.1.2013 bolo prijaté ust. § 24e ods. 1 až 3 zákona, podľa ktorého, ak účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania a súd nerozhodol o nároku na náhradu trov právneho zastúpenia advokáta ustanoveného súdom podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2009 a s nárokom odkázal advokáta na centrum alebo ak o tomto súd nerozhodoval vôbec, napriek tomu, že si advokát nárok na náhradu trov právneho zastúpenia riadne a včas uplatnil, rozhodne o nárokoch advokáta podľa druhej časti druhej hlavy vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov centrum. Ak advokátovi v prípadoch podľa odseku 1 vznikol nárok na náhradu trov konania za jednotlivé úkony právnej služby podľa osobitného predpisu, prizná advokátovi centrum náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu úkonov právnej služby potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech. O nárokoch podľa odseku 1 rozhodne centrum na základe písomnej žiadosti advokáta a vyúčtovania trov právneho zastúpenia predloženého súdu advokátom. Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia spolu s potrebnou súčinnosťou poskytne centru súd, ktorý vo veci rozhodoval. Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci, ak oprávnenej osobe nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, advokátovi prizná centrum odmenu za právne zastupovanie podľa ustanovení osobitného predpisu. To neplatí, ak advokát právo na náhradu trov konania neuplatnil riadne a včas v konaní pred súdom; v takom prípade advokátovi právo na priznanie odmeny centrom nevznikne. Z obsahu administratívneho súpisu súd zistil, že žalobca bol Okresným súdom v Žiline rozhodnutím zo dňa 17. 5. 2005 ustanovený za zástupcu účastníčke konania, Š. E. vo veci o náhrade škody, ktorú si účastníčka konania vyčíslila v sume 800 000 Sk. V spise sa nachádzajú písomné podania žalobcu adresované konajúcemu súdu vykonané v priebehu rokov 2005, 2006, 2007, 2009, 2010, 2011 ako i doklady súvisiace s uplatnením cestovných náhrad. Z uznesenia Okresného súdu v Žiline zo dňa 3. 11. 2011 vyplýva, že žalobca bol zbavený povinnosti právne zastupovať navrhovateľku v konaní, tejto bol ustanovený zástupca - Centrum právnej pomoci. Súd zároveň konanie o návrhu žalobcu na priznanie odmeny a hotových výdavkov za zastupovanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 2 O.s.p. s tým, že o náhrade uplatnených trov je oprávnený rozhodnúť žalovaný. Podľa názoru súdu, účinnosťou zákona o poskytovaní právnej pomoci, prešla povinnosť vydať rozhodnutie o náhrade trov zastúpenia účastníkov v hmotnej núdzi pred súdom na žalovaného. Okresný súd v Žiline preto postupoval správne, ak podľa v tom čase účinnej právnej úpravy, odkázal žalobcu na uplatnenie si nároku na náhradu odmeny a hotových výdavkov na žalovaného, pričom tento je povinný rozhodnúť aj o náhrade za úkony právneho zastúpenia vykonané aj pred účinnosťou zákona o poskytovaní právnej pomoci. Je zrejmé, že v čase kedy došlo ku ukončeniu právneho zastupovania účastníčky súdneho konania žalobcom, nebola žalobcovi priznaná žiadna náhrada za zastúpenie a v čase vyčíslenia trov zastúpenia žalobcom, nebol už konajúci súd oprávnený rozhodnúť o tomto nároku. Je nepochybné, že súdne konania prebiehajú v rámci určitého aj dlhšieho časového obdobia, o trovách konania sa spravidla rozhoduje v závere konania, súčasne s rozhodnutím vo veci samej. Súd v danom prípade nemal dôvod rozhodovať o trovách právneho zastúpenia účastníčky, ktorá sa nachádzala v hmotnej núdzi, pred dátumom 1.1.2006, pretože konanie nebolo ukončené, nedošlo k zmene v postavení žalobcu v konaní. K zmene, ktorá mala za následok vydanie rozhodnutia o trovách za právne zastúpenie došlo až zrušením právneho zastúpenia žalobcom v roku 2011. Účinnosťou zákona o poskytovaní právnej pomoci, prešla povinnosť súdov rozhodnúť o náhrade trov právnych zástupcov ustanovených súdom účastníkom v hmotnej núdzi na žalovaného, bez ohľadu na to, kedy právny zástupca tieto úkony realizoval, t. j. aj pred 1. 1. 2006 v prípadoch, keď o náhrade nerozhodol súd a za splnenia ďalších zákonom určených podmienok. Súd preto nesúhlasí s právnym názorom žalovaného, že nebol oprávnený rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia za úkony žalobcu vykonané pred 1. 1. 2006. Žalovaný preto konal v rozpore so zákonnou úpravou, keď konanie v časti náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vykonané pred 1. 1. 2006 zastavil, pretože zákon jeho príslušnosť o tomto predmete rozhodnúť, nevylúčil. Podľa názoru súdu, výklad zákona tak, ako ho prezentoval žalovaný pri odôvodnení rozhodnutia v časti, ktorou konanie zastavil, nie je v súlade so zámerom a úmyslom zákonodarcu. V prípade možnosti rôzneho výkladu zákona, nemožno postupovať tak, aby účastníci konania boli ukracovaní na svojich nárokoch. Opätovne preto súd zdôrazňuje, že v prípade, ak súd v čase uplatnenia si nároku účastníka konania, resp. žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia tohto odkázal s celým svojim nárokom na žalovaného, pretože o tomto nároku už nemal právomoc rozhodnúť podľa všeobecného procesného zákona, bol žalovaný povinný o tomto nároku rozhodnúť podľa osobitného predpisu v celom rozsahu. Z napadnutého rozhodnutia ďalej nevyplýva, za ktoré, vo vyčíslení špecifikované úkony vykonané žalobcom v priebehu rokov 2006 až 2011 nepriznal náhradu vôbec, resp. uplatnenú náhradu upravil, čím sa rozhodnutie žalovaného vo zvyšnej časti stalo nepreskúmateľným. Za obdobie 2006 až 2011 bola žalovaným priznaná len náhrada za 1 úkon podľa § 14b ods. 1 písm. c) vyhlášky v sume 331,94 €, i keď v období od 1.1.2006 do 3.11.2011 žalobca vykonal viacero úkonov, z ktorých žalovaný žalobcovi priznal paušálnu náhradu a náhradu výdavkov, avšak náhradu za vykonanie samotných úkonov (uplatnených za úkony podľa § 14 vyhl.) mu nepriznal. Svoje rozhodnutie v tomto rozsahu riadne nezdôvodnil. Podľa názoru súdu, žalovaný postupoval nesprávne (vec nesprávne právne posúdil) aj v prípade, ak priznal náhradu za úkony právnej služby podľa sadzby stanovenej vyhláškou pre veci o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov a veci pri ktorých sa nedá predmet sporu finančne vyčísliť, pretože z obsahu pripojených podkladov k rozhodnutiu vyplýva, že predmetom súdneho konania, v ktorom žalobca zastupoval navrhovateľku sa jednalo o náhradu škody, ktorá bola finančne vyčíslená v sume 800 000 Sk, nejednalo sa teda o vec spadajúcu pod úpravu § 14b vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. v účinnom znení, tak ako to posúdil žalovaný. Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa ustanovenie § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. O trovách rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní priznal ich náhradu spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku v sume 70 € a odmene právneho zástupcu podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) za 2 úkony (prevzatie veci, spísanie žaloby) podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, vykonané v roku 2013 v sume 2 x 130,16 €, podľa § 11 ods. 4, prvá veta vyhlášky vo výške 1/6 z výpočtového základu, paušálnej náhrade, 2 x 7,81 € (§16 ods. 3 vyhl.), spolu za zastúpenie 275,94 €. Trovy boli priznané vo výške vyčíslenej žalobcom v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.