Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/284/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202118 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013202118.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Petry Príbelskej PhD., v právnej veci žalobcu: I. Q. G., nar. X.X.XXXX, t.č. C. U. M., Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-99/2013 zo dňa 23.10.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 29.11.2013 sa žalobca prostredníctvom svojho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-99/2013 zo dňa 23.10.2013, ktorým zamietol jeho rozklad a potvrdil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, č. ČAS: MU-303-10/PO-Ž-2013 zo dňa 15.7.2013, ktorým bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) zastavené konanie vo veci udelenia azylu. Dôvod pre zastavenie konania mal spočívať v tom, že žalobca nesplnil ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu stanovených v § 8 až § 10 zákona o azyle, pretože sa nepreukázala opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle ako aj Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. Podľa názoru žalobcu, žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Žalovaný nepreskúmal dostatočne situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa. Uvedené pochybenie sa týka aj zákonných podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 13b zákona o azyle. Žalobca citoval ustanovenie § 32 ods. 1, § 46 zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok), § 8, § 13a, § 2 písm. f) zákona o azyle a uviedol, že vzhľadom na bezpečnostnú a humanitárnu situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa Z., žalobca spĺňa podmienky pre priznanie medzinárodnej ochrany. Žalovaný nekonal v zmysle citovaných ustanovení zákona. Poukázal na prelomový rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-465/07 zo dňa 17. 2. 2009, v ktorom Európsky súdny dvor uviedol, že článok 15 písm. c) smernice 2004/83/ES o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany v spojení s článkom 2 písm. e) tej istej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii. Na základe uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení v žalobe doručenom súdu dňa 9. 1. 2014 uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k rozkladu zo dňa 20. 9. 2013. Uviedol, že v prvostupňovom konaní správny orgán zastavil konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. So žalobcom bol dňa 2. 7. 2013 vykonaný vstupný pohovor počas ktorého tento uviedol, že o udelenie azylu opakovane žiada z tých istých dôvodov o ktorých už podrobne vypovedal počas jeho predchádzajúcich žiadostí o azyl. Okrem uvádzaných dôvodov iné problémy v Z. nemal. Žalovaný posúdil všetky skutočnosti uvedené žalobcom, ktoré boli posudzované v predchádzajúcom konaní a dospel k záveru, že skutkový stav sa podstatne nezmenil. Pre preskúmanie zmeny skutkového stavu je rozhodujúce tvrdenie žiadateľa o takýchto skutočnostiach v novo podanej žiadosti o udelenie azylu. Pokiaľ žiadateľ uviedol tie isté okolnosti, nie je povinnosťou správneho orgánu, aby vykonal dokazovanie žiadateľom neuplatnené a netvrdené skutočnosti. V aktuálnom azylovom konaní bolo jednoznačne preukázané, že v konaní sa už právoplatne rozhodlo a na základe vlastnej výpovede navrhovateľa bolo preukázané, že skutkový stav sa v jeho prípade podstatne nezmenil. Vzhľadom na uvedené žalovaný postupoval správne, v súlade so zákonom a žiadal žalobu zamietnuť. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný ( § 246 ods. 1, § 246a ods. 1 Os.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. podľa § 247 ods. 1 a nasl. O.s.p. Termín a miesto vyhlásenia rozsudku boli zverejnené zákonom určeným spôsobom na úradnej tabuli a internetovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 O.s.p.). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (a to ani vo veciach podľa § 250i ods. 2 O.s.p.), ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 prvá veta zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,správny poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Z obsahu predloženého spisového materiálu súd zistil, že dňa 28. 6. 2012 na základe kontroly hliadky MZJ RHP Sobrance bolo zistené nedovolené prekročenie hraníc Slovenskej republiky s Ukrajinou siedmimi osobami. Zadržaní cudzinci po zadržaní požiadali o azyl na území Slovenskej republiky. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia spísanej dňa 28. 6. 2012 vyplýva, že žalobca má ukončenú strednú školu - 9 tried. V armáde nebol, nemal problémy s políciou, nebol trestaný. Z Z. vycestoval zhruba pred mesiacom autom do U. do mesta S. bez dokladov. Po asi mesačnom cestovaní ho prevádzači aj s ostatnými osobami nechali v lesnom poraste a ukázali im smer, ktorým sa mali dostať do mesta vo Švédsku. Po niekoľkých hodinách prišla hliadka polície žiadajúca doklad totožnosti, a keďže tento nikto nemal, predviedli ich na políciu. Pracoval ako predavač textilu na bazári v Y.. Na cestu si zarobil sám tlmočením a zaplatil za ňu 20 000 dolárov neznámej osobe. Cieľom jeho cesty malo byť Švédsko a následne Kanada, kde má rodinu. Na území Slovenskej republiky požiadal o azyl z dôvodu, že sa mu v Z. ťažko žilo, nikoho nemal, skupina U. ho nútila, aby sa k nim pridal, čo nechcel. Vo výpovedi zo dňa 29. 6. 2012 ďalej uviedol, že je moslimského vierovyznania, v domovskom štáte nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia, nebol prenasledovaný alebo inak utláčaný pre svoje náboženské presvedčenie. O udelenie azylu žiadal z dôvodov obavy o svoj život, pretože bol prenasledovaný a ohrozovaný U.. Dňa 3. 7. 2012 bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor z ktorého vyplýva, že pri predchádzajúcich vysvetleniach neuviedol správny dátum narodenia z dôvodu, že na radu prevádzačov mal tvrdiť, že je maloletý. Okrem materinského jazyka ovláda jazyk darí a anglický jazyk. Po skončení školy pracoval pre reklamnú agentúru ako administratívny pracovník a jeho úlohou bolo zabezpečovať školenia pracovníkov firmy. Jednalo sa o zahraničnú firmu pôvodom zo Švédska, kde pracoval od augusta 2008 do apríla 2010. V septembri 2010 sa uchádzal o prácu tlmočníka, bol prijatý a mal pracovať do provincie R.. V tejto provincii prebiehali silné boje medzi jednotkami V. a hnutím U. a preto do práce nenastúpil. O svojej práci predavača textilu pôvodne zámerne klamal. Až do odchodu z krajiny pôvodu žil v spoločnej domácnosti s tetou a jej manželom. Následne sa s ňou presťahoval do C.. Ohľadom svojho otca uviedol, že ten bol učiteľom na policajnej akadémii a členom komunistickej strany a vo februári 2010, keď sa vracal domov z mešity, bol zastrelený. Matka zomrela v roku 2003. Má jedného brata a jednu sestru, pričom sestra žije v Kanade. Manželku aj deti nemá. O udelenie azylu žiadal predovšetkým z dôvodu obavy o život, pretože jeho otec ako člen komunistickej strany bol zastrelený. Asi po mesiaci od smrti otca mu niekto 2 krát telefonicky volal a táto osoba mu vyčítala, že nežije podľa moslimskej viery a pracuje pre zahraničnú firmu, pričom ak s takou činnosťou neprestane, môže dopadnúť ako jeho otec. Z uvedeného dôvodu s tetou opustili Z. a odišli do C.. Na otázku, či prišiel do styku s políciou, armádou alebo inými zložkami štátu žalobca uviedol, že nimi nebol nikdy prenasledovaný. V Pakistane žil nelegálne, nemohol oficiálne pracovať. V spise sa nachádza materiál UNHCR, podľa ktorého sociálna, politická a bezpečnostná situácia v C. zostáva v roku 2011 nestabilná. Organizácia chce v roku 2011 spolupracovať s vládami s cieľom pomôcť registrovaným Z. utečencom a osobám, ktoré museli opustiť domov v dôsledku konfliktov. Jednalo sa o materiál týkajúci sa afganských utečencov nachádzajúcich sa v C.. V správe sa konštatuje, že od marca 2002 sa s pomocou úradu vrátilo približne 3, 6 mil. Z. do vlasti. Zo štvrťročnej správy ANSO za 1. štvrťrok 2012 sa v provincii Y. vyskytlo menej ako 20 incidentov spôsobených Z. opozičnými skupinami. Podľa založených správ o bezpečnostnej situácii v Z. z 22. júna 2012, bojovníci U. zaútočili na hotel neďaleko Y. a zajali desiatky rukojemníkov. Zabili prinajmenšom 18 ľudí. Platným jednotkám trvalo 12 hodín, pokým zvládli predmetný útok a útočníkov zabili. Jednalo sa o posledný z väčších útokov na hotely a základné ciele v Y. obvinené zo spolupráce. Hotely, vládne budovy, ambasády a vojenské základne v Y. boli terčom povstalcov. Pokiaľ sa jedná o bezpečnostnú situáciu, Y. je relatívne bezpečný v porovnaní s provinciami. Y. je bezpečnejší ako iné miesta v Z. z dôvodu väčšej kontroly. Prioritou U. nebude prenasledovanie nízko profilových ľudí v Y.. V rokoch 2007 až 2009 sa U. zameriaval aj na nízko profilových ľudí, ale v roku 2011 a 2012 boli prioritou U. útoky na vysoké ciele, pričom im nie je vždy jasné, kto je za prípadné vraždy zodpovedný, pretože sa môže jednať aj o trestný čin. Podľa medzinárodnej organizácie pre migráciu sa U. zameriava najmä na veľmi známe osobnosti. Jeho akcie sú zamerané na zamestnancov ministerstva obrany, pričom nie je známe, že by sa vnútorne vysídlené osoby v osadách sťažovali na bezpečnostnú situáciu a nikdy sa utečenec presídlený do Y., ktorý zodpovedal nízko profilovej osobe, nestal terčom útoku U.. V provincii Y. je nízka hodnota incidentov. Podľa dokumentu nachádzajúceho sa v spise " Z. a bezpečnostná situácia tlmočníkov ", podľa Švédskej migračnej komisie, U. nie je v oblasti dostatočne silný, aby uskutočnil svoje prípadné hrozby a neexistuje automaticky dôvod na pridelenie azylu. Organizácie evidujú indície o zabíjaní miestnych obyvateľov, ktorí spolupracovali s misiou V.. V liste bol vyjadrený názor, že po tom ako sa švédske vojská stiahnu z oblasti v roku 2014, je možné očakávať hrozby zo strany U. voči tlmočníkom pracujúcim pre V. a následnú odplatu za takzvanú „kolaboráciu so zahraničnými nevercami“. Podľa listu organizácie - Spoločnosti ľudí dobrej vôle zo dňa 31. 8. 2012, žiadateľ bol v krajine pôvodu zamestnaný vo švédskej spoločnosti, ktorá vyvíjala svoju účinnosť v Y. s podporou vojska B.. V septembri 2010 bol prijatý za tlmočníka pre vojská V.. Z dôvodu prebiehajúcich bojov v provincii kde mal pôsobiť sa práce zľakol a nenastúpil do nej. V liste bolo poukazované na správy, podľa ktorých spolupracovníci zahraničných spoločností čelia vyhrážkam zo strany U. ktoré aj následne plnia. Dňa 14. 9. 2012 Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi neudelil azyl ani doplnkovú ochranu. Vo svojom rozhodnutí zhodnotil postavenie žalobcu v krajine pôvodu a uviedol, že samotný výkon povolania žalobcu nemožno stotožniť s definíciou sociálnej skupiny, pretože sa v jeho prípade nejedná o osobu príslušnú ku skupine osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie a obava žalobcu pred príslušníkmi U. nevychádza z dôvodov uvedených v Ženevskej konvencii z roku 1951, a preto ho nemožno považovať za utečenca. Žalobca otázku svojej bezpečnosti správne vyriešil v apríli 2010 presídlením do C., kde žil 2 roky bez toho, že by bola výrazným spôsobom ohrozená jeho bezpečnosť. Napriek tomu, že Z. trestný zákon ukladá ako jednu z foriem trestu aj trest smrti, v prípade žalobcu je aplikácia tejto formy trestu vylúčená, čomu nasvedčuje aj tvrdenie, že voči nemu nebolo nikdy vedené trestné stíhanie a nedopustil sa žiadneho trestného činu, kde by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. V prípade nedobrovoľného návratu do Z. by mu nehrozilo mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, pretože ničím nepreukázal, že by bol v Z. vystavený akejkoľvek forme perzekúcie. V prípade žalobcu absentuje opodstatnená možnosť hroziacej ujmy. Jeho obavy z možnej ujmy v prípade návratu do krajiny pôvodu sú len subjektívnymi a deklaratívnymi pocitmi nenapĺňajúcimi definíciu formy vážneho bezprávia. V Z. prebieha vnútroštátny konflikt medzi národnými bezpečnostnými silami podporovanými medzinárodnými vojenskými silami a Z. opozičnými silami na čele s U.. Bezpečnostná situácia sa v krajine nezhoršila, aj keď podlieha častým zmenám, mení sa a vyvíja. Žalovaný poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-465/07 či a Smernicu rady 2004/83/ ES zo dňa 29. 4. 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu. Podľa uvedených rozhodnutí, existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená domnienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ je miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu dosiahne tak vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia. Pri analýze bezpečnostnej situácie v meste Y. je zrejmé, že tam zväčša dochádza len k sporadickým incidentom a to bez toho, že by mali významnejší charakter, čo samo osebe nestačí na posúdenie individuálnej situácie v prípade návratu žalobcu do tejto provincie a jej vyhodnotenia ako vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 13. februára 2013 , sp. zn. 9Saz/75/2012 - 37 predmetné rozhodnutie žalovaného zo dňa 14. 9. 2012, potvrdil. V spise sa nachádza doklad oddelenia azylu Policajného zboru v Humennom zo dňa 1. 5. 2013, podľa ktorého žalobca tohto dňa požiadal opätovne o udelenie azylu v Slovenskej republike. Vo svojej žiadosti uviedol totožné dôvody ako v žiadosti predchádzajúcej. V zápisnici zo dňa 1. 5. 2013 je uvedené, že o udelenie azylu v roku 2012 požiadal na Slovensku, vo Švédsku a v Belgicku. Žalovaný o žiadosti rozhodol dňa 7. 5. 2013 tak, že konanie o azyle zastavil z dôvodu, že žalobca dňa 7. 5. 2013 zobral svoju žiadosť o azyl späť, pretože sa chce dobrovoľne vrátiť do krajiny pôvodu. Späťvzatie žiadosti o azyle na území Slovenskej republiky vyplýva z pohovoru vykonaného so žalobcom dňa 7. 5.2013. Dňa 21. 6. 2013 bola so žalobcom spísaná ďalšia zápisnica, z ktorej vyplýva, že sa chcel vrátiť do Z. kde však nechcel zostať ale plánoval ísť odtiaľ do C., na Ukrajinu, kde sa chcel stretnúť s priateľkou, s ktorou sa spoznal v Pobytovom tábore v Rohovciach. Z územia Slovenskej republiky nevycestoval z dôvodu obavy zo zadržania na letisku v Z., pred čím ho mal vystríhať jeho brat. Uviedol, že 25. 5. 2013 svojvoľne opustil Pobytový tábor v Rohovciach a odišiel do Talianska. Na Slovensko sa vrátil dňa 20. 6. 2013 z dôvodu, že chcel opätovne požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ako dôvod podania žiadosti uviedol obavy o svoj život vyplývajúce z nestabilnej situácie v Z.. V spise sa nachádzajú doklady a informácie získané zo zdrojov - NATO. ISAF/ANA, ako podklad k ďalšiemu rozhodnutiu, z ktorých vyplýva, že v prvej polovici roka 2013, provincia a mesto Y. mali byť plne prevedené pod kontrolu Z. národných bezpečnostných síl a Z. polície za asistencie medzinárodných koaličných síl. Napriek občasným bezpečnostným incidentom patrí Y. k relatívne najbezpečnejším oblastiam Z.. V spise sa nachádzajú rôzne doklady svedčiace o stave bezpečnosti v krajine pôvodu žalobcu. Z uvedených dokladov je zrejmé, že U. vo svojich vyhláseniach smeruje svoju hrozbu proti základniam zahraničných „votrelcov“ a ich diplomatickým centrám. Jeho úmyslom je spôsobiť obete zahraničným osobám. Niektoré fakty upozorňujú na zlepšenú bezpečnosť. Na základe získaných podkladov vydal žalovaný dňa 15. 7. 2013 rozhodnutie, ktorým konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobcovi, zastavil. V rozhodnutí uviedol, že o žiadosti žalobcu o azyl bolo rozhodnuté dňa 14. 9. 2012, pričom predmetné rozhodnutie o neudelení azylu bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave dňa 13. 2. 2013. Napriek právoplatnému ukončeniu azylového konania žalobca územie Slovenskej republiky neopustil, opätovne požiadal o azyl alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Vzhľadom na okolnosť, že v predchádzajúcom konaní sa v prípade žalobcu právoplatne rozhodlo, v novom konaní neuviedol žiadne iné skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil, žalovaný konanie zastavil. Žalovaný poukázal na získané informácie z medzinárodných zdrojov, v zmysle ktorých nedošlo k zhoršeniu bezpečnostnej situácie v Z.. V spise sa nachádza správa o vznesení obvinenia voči žalobcovi a začatí trestného stíhania vo veci prečinu výtržníctva. Konaním žalobcu dňa 19.7.2013 došlo k spôsobeniu zranenia inej osoby, ktoré si vyžiadali dobu liečenia do 7 dní a krádeži bicykla, čím spôsobil Pobytovému táboru v Rohovciach škodu vo výške 200 €. Podaním zo dňa 14. 8. 2013 žalobca prostredníctvom Centra právnej pomoci podal rozklad proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 15. 7. 2013. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 23. 10. 2013 rozklad zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného. Podľa ust. § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle, d) pre účely zákona sa považuje za prenasledovanie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13 zákona, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10 (za účelom zlúčenia rodiny). Podľa ust. § 19 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak a) sa žiadateľ uvedený v § 3 ods. 2 písm. a) a b) alebo žiadateľ podľa § 4 ods. 6 do troch dní od podania vyhlásenia, žiadateľ uvedený v § 3 ods. 2 písm. c) do troch dní od skončenia umiestnenia v prijímacom centre podľa § 4 ods. 3 písm. a) alebo žiadateľ uvedený v § 3 ods. 2 písm. d) až g) do troch dní od prepustenia zo zariadenia pre cudzincov podľa osobitného predpisu, 6a) ústavného zdravotníckeho zariadenia, ústavu na výkon väzby, ústavu na výkon trestu odňatia slobody alebo zo zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bez závažných dôvodov nedostaví do záchytného tábora, b) zákonný zástupca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 5, c) účastník konania vzal žiadosť o udelenie azylu alebo o predĺženie doplnkovej ochrany späť, d) dôvod na konanie začaté na podnet ministerstva odpadol alebo sa zistí, že nebol dôvod na také konanie, e) účastník konania zomrel, f) sa žiadateľ bez priepustky viac ako sedem dní zdržiava mimo azylového zariadenia, g) žiadateľ opustil územie Slovenskej republiky, h) zistí, že osoba, ktorá požiadala o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany, nie je účastníkom konania, i) sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil, j) márne uplynula lehota, počas ktorej bolo konanie prerušené podľa § 18a alebo k) počas konania o predĺžení doplnkovej ochrany doplnková ochrana zanikla alebo počas konania o udelení azylu podľa § 10 na dobu neurčitú azyl zanikol. Proti rozhodnutiu o zastavení konania možno podať rozklad na ministerstvo do 7 dní odo dňa doručenia rozhodnutia okrem rozhodnutia podľa odseku 1 písm. i), proti ktorému možno podať rozklad do 20 dní odo dňa jeho doručenia; rozklad však nemožno podať proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. c) až e). Rozklad proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. i) nemá odkladný účinok. Z obsahu spisu súd zistil, že v rámci konania o azyle na základe opakovanej žiadosti žalobcu zo dňa 21.6.2013, správny orgán vykonával nové skúmanie bezpečnostných podmienok v Z., vyhodnotil zaobstarané podklady. Z predložených dokladov, správ o aktuálnej situácii v Z. vyplýva, že predmetom ohrozovania zo strany U. nie sú domáci obyvatelia, ktorí nepracujú pre medzinárodné vojenské a diplomatické sily. Predmetom útoku U. sú diplomatické zbory, vojenské základne a miesta, kde sa zdržujú cudzí štátni príslušníci. Situácia v Y. je relatívne bezpečná, pričom nenastalo zhoršenie bezpečnostnej situácie, z ktorej by vyplynuli reálne obavy žalobcu o život, a ktorá by sa podstatne zhoršila od času, kedy bolo žalovaným vydané právoplatné rozhodnutie o neudelení azylu (č. ČAS: MU-399-15/ PO-Ž-2012 zo dňa 14.9.2012). V napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutí žalovaný opísal skutkové zistenia, dostatočne a zrozumiteľne sa vysporiadal s vecou a poukázal na dôvody pre ktoré konanie zastavil. Už v predchádzajúcom konaní o azyl správne orgány poukázali na nehodnovernosť vysvetlení podaných žalobcom v priebehu konania, na rozpory pri uvádzaní dôvodov podania žiadosti o udelenie azylu. Nedôveryhodnosť osoby žalobcu vyplýva i z okolnosti, že pred rozhodnutím o druhej žiadosti o udelenie azylu, svoju žiadosť zobral späť, bez príslušných dokladov vycestoval z územia Slovenskej republiky do Talianska, kde určitý čas pobudol, vrátil sa späť a opätovne požiadal novou žiadosťou o udelenie azylu. Žalobca žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázal odôvodnenosť svojej obavy o život, uviedol, že nikdy nebol trestne stíhaný ani potrestaný, nebol objektom zlého zaobchádzania v krajine svojho pôvodu. Táto situácia sa nezmenila ani v čase podania tretej žiadosti žalobcu o udelenie azylu, ktorá je predmetom skúmania súdu. Súd sa stotožňuje s názorom prezentovaným už v súdnom rozhodnutí zo dňa 13. februára 2013, podľa ktorého navrhovateľom uvádzané dôvody jeho žiadosti o azyl zjavne neexistujú a samotná žiadosť bola účelovo podaná s cieľom prekryť ekonomické dôvody odchodu žalobcu z krajiny pôvodu, o čom svedčí aj jeho odchod a pobyt v Taliansku, neúspešná snaha o získanie azylu aj v ďalších európskych krajinách (Švédsko, Belgicko) a deklarovaný cieľ jeho cesty - Kanada, kde má rodinu. Konanie žalobcu nesie preto zjavné známky nezáujmu o azyl ale o zlepšenie ekonomickej situácie žalobcu. Pre posúdenie opodstatnenosti žiadosti o poskytnutie azylu je povinnosťou správneho orgánu zistiť, či sú dané dôvody v súlade s ust. § 8 zákona o azyle a či sú obavy z prenasledovania, resp. potláčania práv žiadateľa v krajine jeho pôvodu v čase podania žiadosti opodstatnené. Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, (správny poriadok) ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 3 ods. 1 až 4 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. § 32 ods. 1 a 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") zakazuje mučenie, neľudské zaobchádzanie a trestanie, ako aj ponižujúce zaobchádzanie a trestanie. Pojmy zakotvené v čl. 3 Dohovoru boli vymedzené v judikatúre štrasburských orgánov ochrany práva takto: Mučenie je neľudské zaobchádzanie, ktorého cieľom je získanie informácie alebo priznania, alebo potrestanie. Neľudské zaobchádzanie alebo trest je také zaobchádzanie, ktoré úmyselne spôsobuje závažné duševné alebo fyzické utrpenie a ktoré je v danom prípade neospravedlniteľné. Ponižujúce zaobchádzanie alebo trest je zaobchádzanie, ktoré hrubým spôsobom ponižuje jednotlivca, alebo ktorého núti konať proti svojej vôli alebo svojmu svedomiu. Štrasburské orgány ochrany práva judikovali, že tvrdenia cudzinca o zlom zaobchádzaní musia byť podložené primeranými dôkazmi (pozri Klaas proti Nemecku, 1993). Európsky súd pre ľudské práva na účely preukázania skutkového stavu používa kritérium dôkazu "nad všetku rozumnú pochybnosť (au - dela de tout doute raisonnable/beyond any reasonable doubt)". Primeraný dôkaz môže vychádzať aj zo súboru indícií alebo dostatočne závažných, nevyvrátených a rovnakým smerom ukazujúcich domnienok (pozri Írsko proti Spojenému kráľovstvu, 1978). Štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov. Právo na politický azyl nie je zahrnuté v Dohovore ani v protokoloch k nemu. Štrasburské orgány ochrany práva judikovali, že vyhostenie žiadateľa o azyl zmluvným štátom môže nastoliť otázky vo vzťahu k článku 3 a založiť zodpovednosť štátu podľa Dohovoru, ak sú tu vážne a preukázané dôvody vedúce k presvedčeniu, že daná osoba je vystavená v krajine pôvodu reálnemu riziku mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania (pozri Cruz Varas, 1991). Článok 3 v takomto prípade ukladá nevyhostiť danú osobu do krajiny pôvodu. Podľa názoru súdu, vzhľadom na novo obstarané tlačové správy, písomné informácie, zistenia medzinárodných inštitúcií slúžiace ako podklad k tretej žiadosti žalobcu o udelenie azylu, neobsahujú informácie, v zmysle ktorých by bolo možné dospieť k záveru že po rozhodnutí správneho orgánu o prvej žiadosti žalobcu o azyl, nastali nové okolnosti, resp. podstatná zmena skutkového stavu, odôvodňujúca obavy žalobcu tak, ako to predpokladá ust. § 19 ods. 1, písm. i) zákona o azyle. Žalobca sám žiaden takýto dôkaz neprezentoval. Krajský súd v Bratislave na základe uvedených dôvodov dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju podľa § 250 ja ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p., ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca nemal úspech v konaní, a preto súd postupoval podľa uvedeného ustanovenia a nepriznal mu náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.