Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/333/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894097 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014894097.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: S.. Z. K., A.., P. P., V. O. S., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. 11. 2011 č. k. 22C/132/2005-135 a proti uzneseniam toho istého súdu zo dňa 9. 1. 2012 22C/132/2005-148 a zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005 -151, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-151 p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal (po konečnej úprave návrhu uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 20. 5. 2011 č. k. 22C/132/2005-76) jednak zaviazania odporcu k povinnosti zaplatenia sumy 107.880,- € s príslušenstvom a tiež ospravedlnenia sa navrhovateľovi formou odoslania prehlásenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku za nepravdivé tvrdenia: - S.. K.S. A.., odmietol odovzdať účtovníctvo a spisovú agendu spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o. napriek tomu, že bol viackrát vyzvaný. Až v r. 2002 bol ochotný vrátiť účtovníctvo firmy, pričom však požadoval vyplatenie odmeny, - Žalovaný predložil zápis o odovzdaní diela z 1. 4. 1998 medzi žalobcom a žalovaným s tým, že autorom diela je S.. Z. K., A.., - .....zmluvu o odškodnení a dodávke z 22. 1. 1998 menom žalobcu mal podpísať S.. Z. K., A.., vtedajší konateľ žalobcu a neskôr (od 25. 1. 1999) konateľ žalovaného, - Navyše súd prihliadol i k tomu, že dielo mal podľa protokolu z 1. 4. 1998 prevziať za žalobcu S.. Z. K., A.. - neskôr konateľ žalovaného, - K prevodu (3.000.000,- Sk, pozn. navrhovateľa) došlo 3 dni pred konaním valného zhromaždenia, na ktorom bol S.. Z. K., A.., odvolaný z funkcie konateľa, - Hrozba porušenia zmluvy žalobcom sa žalovanému mala stať dôvodná po uplynutí viac ako 2 roky po podpísaní zmluvy, viac ako 2 roky po inštalácii diela u užívateľa, 3 dni pred odvolaním konateľa žalobcu, ktorý výlučne v zmluvnom vzťahu za žalobcu figuroval, dielo preberal, uschovával a ktorý zároveň bol v tom čase konateľom poškodeného subjektu, - Žalovaný dodávku diela inému subjektu zo strany žalobcu ani nedeklaroval, - Konateľ žalobcu ničím nedeklaroval, že odovzdal dielo, resp. mal záujem na jeho odovzdaní užívateľovi v zmysle zmluvy ako jeho inštalovanie v mieste plnenia v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb, Nemocnica Svätého kríža, Krajinská č. 91, Bratislava, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa a v prípade nesplnenia povinnosti uloženej odporcovi rozsudku napokon aj určenia, že navrhovateľ je oprávnený uverejniť formou platenej inzercie na náklady Slovenskej republiky v časopise Justičná revue text celého ospravedlnenia. Prvostupňový súd posudzoval nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko navrhovateľ ho odvodzoval od nesprávneho úradného postupu odporcu a nárok na požadované ospravedlnenie posudzoval podľa § 11 a nasl. Obč. zák., keďže navrhovateľ sa domáhal morálnej satisfakcie za tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. Nároky navrhovateľa prejednával súd prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgánom štátu oprávneným konať v mene štátu. Uvedený subjekt zároveň považoval súd prvého stupňa za vecne pasívne legitimovaný, pretože k tvrdenej nemajetkovej ujme navrhovateľa malo dôjsť v občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/92/2000, v ktorom prípade koná v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. Pasívna legitimácia odporcu je daná aj pokiaľ ide o namietaný zásah do osobnosti navrhovateľa, keďže sudkyňa J.. Q. vyniesla dňa 20. 1. 2005 rozsudok v mene Slovenskej republiky v rámci plnenia pracovných povinností, nešlo teda o tzv. exces, za ktorý by bola zodpovedná ako fyzická osoba. Navrhovateľ videl nesprávny úradný postup odporcu: a/ v uverejnení nepravdivých tvrdení v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209, b/ v porušení práva vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe a c/ v porušení práva na zákonného sudcu. Prvostupňový súd poukazoval na to, že podľa ustálenej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Pokiaľ teda navrhovateľ formálne namietal nesprávnosť postupu krajského súdu pri formulácii odôvodnenia rozsudku zo dňa 20. 1. 2005, t. j. namietal nepravdivé tvrdenie okolností tvoriacich obsah odôvodnenia meritórneho rozhodnutia súdu na podklade jeho zistení v priebehu konania, de facto namietal nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu vo veci samej, keďže toto rozhodnutie bolo výsledkom aplikácie ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keďže v ňom bolo obsiahnuté zdôvodnenie žaloby podanej spoločnosťou BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o., proces tak písomných, ako aj ústnych vyjadrení spoločnosti AES, spol. s r.o. ako odporcu, proces vykonávania a vyhodnocovania dôkazov, myšlienkové úvahy súdu a napokon právne posúdenie veci. Za daného stavu by tak mohol navrhovateľ namietať jedine nezákonnosť rozsudku krajského súdu zo dňa 20. 1. 2005 postupom podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd v tejto súvislosti dodal, že v tejto časti návrhu nebol navrhovateľ osobou aktívne vecne legitimovanou, nakoľko nebol účastníkom konania, v ktorom dotknuté rozhodnutie súdu bolo vydané (§ 5 ods. 1 cit. zák.) a nebol ani osobou, s ktorou sa malo konať ako s účastníkom konania a nesprávne sa nekonalo (§ 5 ods. 2 cit. zák.). Účastníkmi konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/ 92/2000 boli ako na strane navrhovateľa, tak i odporcu právnické osoby - BLOCK SLOVAKA, s. r. o. a AES, s. r. o. Navrhovateľ ako fyzická osoba nebol účastníkom tohto právneho vzťahu, nebol preto dôvod, aby s ním súd v danom konaní konal. Potom navrhovateľ, ako osoba, ktorá nebola účastníkom konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/92/2000, sa nemohol domáhať v súdenej právnej veci nárokov z titulu nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ by aj navrhovateľ bol účastníkom spomínaného konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave, podľa názoru prvostupňového súdu by aj tak nebola naplnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 zák. č. 514/2003 Z. z. z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209 nebol zrušený príslušným orgánom pre nezákonnosť. Najvyšší súd SR uvedený rozsudok na základe odvolania síce podrobil prieskumu, keďže však nezistil žiadne pochybenie ani v postupe súdu a ani v samotnom súdnom rozhodnutí, uvedený rozsudok krajského súdu zo dňa 20. 1. 2005 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10. 3. 2005 potvrdil (rozsudok NS SR zo dňa 10. 11. 2008 sp. zn. 2Obo/92/2006). Najvyšší súd SR teda ako súd odvolací nezistil žiadne vady konania, ktoré by mohli mať za následok odňatie možnosti niektorého účastníka konať pred súdom, alebo ktoré by viedli k nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia súdu o veci. Takouto vadou by pritom mohla byť aj vada nesprávneho obsadenia súdu, resp. rozhodovanie o veci nezákonným sudcom, ktorú skutočnosť navrhovateľ aj namietal v rámci nesprávneho úradného postupu odporcu. Z obsahu písomného vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. 11. 2011 však vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že J.. X. Q. sa stala zákonnou sudkyňou vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/92/2000 v súlade s Rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005, keď prevzala všetku nevybavenú agendu po J.. K. V.; námietka navrhovateľa o tom, že o veci rozhodoval nezákonný sudca, tak nebola dôvodná. K námietke navrhovateľa, že mu J.. Q. odňala právo vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe, súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľom namietané tvrdenia v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 sa ho týkali výlučne ako štatutárneho zástupcu, ktorú funkciu zastával ako v spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, s. r. o., ako aj v spoločnosti AES, s. r. o. za tejto situácie sa potom mohla cítiť dotknutá uvedenými vyhláseniami príslušná obchodná spoločnosť, v mene ktorej navrhovateľ konal, keďže tieto výroky súviseli s konateľskou činnosťou navrhovateľa. Nápravy sa tak mohol navrhovateľ domáhať ako štatutárny orgán tej - ktorej obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na tento záver potom prvostupňový súd dospel k názoru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za škodu (nemajetkovú ujmu), keď navyše v časti, v ktorej namietal nesprávny úradný postup odporcu, nesprávny úradný postup ani nepreukázal. Vznik zodpovednosti štátu si vyžaduje kumulatívne (t. j. súčasné) splnenie všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov takejto zodpovednosti, čo v konaní nebolo preukázané, preto prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol. Skúmaním ostatných zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu (vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou) sa ďalej nezaoberal, pretože ich skúmanie by bolo opodstatnené len v prípade záveru, že navrhovateľ je v konaní vecne aktívne legitimovaný a že sa odporca dopustil vytýkaného nesprávneho úradného postupu, resp. vydania nezákonného rozhodnutia. Z rovnakého dôvodu sa súd prvého stupňa ďalej nevenoval tvrdeniam navrhovateľa súvisiacich s uplatňovanou nemajetkovou ujmou. Ohľadom nároku, ktorým si navrhovateľ okrem nemajetkovej ujmy uplatňoval voči odporcovi tiež nárok na morálnu satisfakciu v podobe ospravedlnenia, ktorý nárok navrhovateľ vyvodzoval z tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv, súd prvého stupňa rovnako dospel k záveru o jeho nedôvodnosti. Navrhovateľ považoval za tento zásah vyjadrenia uvedené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 sp. zn. 46Cb/92/2000-209. Podľa prvostupňového súdu v tejto časti svojho návrhu navrhovateľ nepreukázal splnenie základných predpokladov pre priznanie nároku na ospravedlnenie ako morálnej satisfakcie za zásah do jeho osobnostných práv. Týmito predpokladmi sú 1/ neoprávnený a nedovolený zásah, 2/ spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a 3/ príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv fyzickej osoby. V tejto súvislosti prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku argumentoval ustálenou súdnou praxou, ktorá za neoprávnený zásah v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. považuje taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. v rozpore s právnym poriadkom. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde o. i. vtedy, ak je zásah dovolený zákonom. Ide o prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, kedy k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorý mu zákon ukladá. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená, ak k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci úradného konania, ktoré nevybočilo z rámca daného platnými predpismi. Pokiaľ bolo v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, potom vydanie takého rozhodnutia nie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne, ktorý argument podporil súd prvého stupňa poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/274/2007. Pritom otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať ako otázku predbežnú - zo záveru o nezákonnosti rozhodnutia vychádza súd iba vtedy, ak bolo také rozhodnutie príslušným kompetentným orgánom zrušené ako nezákonné. V týchto intenciách potom súd prvého stupňa riešil otázku, či došlo k navrhovateľom tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Navrhovateľom namietané výroky boli súčasťou meritórneho súdneho rozhodnutia, ktoré bolo výsledkom súdneho konania. Neoprávnenosť zásahu by potom bola daná vtedy, ak by súdne konanie vybočilo z rámca stanoveného platnými právnymi predpismi na jeho začatie a priebeh a ak v ňom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Z obsahu spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 mal súd prvého stupňa za preukázané, že predmetné konanie sa začalo na krajskom súde ako vecne a miestne príslušnom (§ 9 O. s. p.), na základe návrhu obchodnej spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, s. r. o. (§ 79 ods. 1 O. s .p.), ktorý netrpel vadami. Návrh smeroval proti obchodnej spoločnosti AES, s. r. o. Krajský súd v Bratislave o návrhu rozhodol rozsudkom zo dňa 20. 1. 2005; tento doplnil dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10. 3. 2005. Vec prejednala a rozhodla J.. X. Q., v zmysle dodatku č. 15 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005, podľa ktorého prevzala nevybavenú agendu po pôvodnej zákonnej sudkyni J.. K. V.. Na základe odvolania uvedený rozsudok ako vecne správny potvrdil Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 10. 12. 2008 sp. zn. 2Obo/92/2006. Prvostupňový súd dospel k záveru, že tvrdeniami obsiahnutými v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209 nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko tento rozsudok vydal orgán na to oprávnený, v úradnom konaní upravenom v Občianskom súdnom poriadku, uvedené rozhodnutie malo náležitosti vyžadované zákonom v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a nebolo zrušené pre nezákonnosť. V danej situácii nemožno pripustiť ani žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (t. j. pre odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia buď riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa § 165 O. s. p. s poukazom na tento záver potom prvostupňový súd bližšie nepreskúmaval navrhovateľom namietané jednotlivé výroky dotknutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 z hľadiska ich vecnej správnosti a teda ani navrhovateľom predkladané dôkazy v tomto smere. Navrhovateľ tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., rovnako tak nepreukázal existenciu tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák., preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, tak v časti nemajetkovej ujmy, ako aj v časti ospravedlnenia a aj alternatívnej formy ospravedlnenia, ktorá sa rovnako odvíjala od prvotného zistenia, že nebol preukázaný zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., § 27 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu žiadne trovy ani nevznikli. Napadnutým uznesením zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 66,- € v lehote 10 dní od doručenia uvedeného uznesenia, s poukazom na položku č. 7 b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy zákona č. 71/1992 Zb. v tomto uznesení boli označení účastníci konania tak, že okrem navrhovateľa boli ako odporcovia v konaní označení: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ako odporca 1/) a J.. X. Q., Krajský súd v Bratislave (ako odporkyňa 2/). Napadnutým opravným uznesením zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-151 súd prvého stupňa opravil záhlavie svojho uznesenia zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148, v označení účastníka konania na strane odporcu tak, že týmto je po správnosti len odporca Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13. Vydanie opravného uznesenia odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 164 a § 167 ods. 2 O. s. p. tým, že pri vyhotovení uznesenia o vyrubení poplatkovej povinnosti navrhovateľovi došlo k zrejmej chybe v písaní. Rozsudok súdu prvého stupňa, uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti za odvolanie proti rozsudku, ako aj opravné uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ. V odvolaní, ktoré smerovalo proti rozsudku prvostupňového súdu napadol tento rozsudok v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, avšak pred zákonným sudcom. Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že v konaní došlo k vadám, a síce, že v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo, že mu súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že bol súd nesprávne obsadený a že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Navrhovateľ trval na tom, že tvrdenie súdu o nedotknuteľnosti prezumpcie pravdivosti odôvodnenia rozsudku zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209 je porušením jeho práva na prístup súdu tak, ako mu ho garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, tiež ust. § 3 O. s. p. a ust. § 4 Obč. zák. navrhovateľ poukazoval na to, že pred vynesením napadnutého rozsudku súd prvého stupňa opakovane jeho návrh odmietol prípadne konanie o ňom zastavil, či už sčasti alebo celkom. Uzneseniami Krajského súdu v Bratislave na základe jeho odvolaní boli potom tieto uznesenia zrušené. Navrhovateľ považuje napadnutý rozsudok za porušenie ustanovenia § 226 a § 159 ods. 3 O. s. p., a preto žiadal, aby ho odvolací súd zrušil. Navrhovateľ v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že jeho návrh zamietol po tom, ako o ňom na pojednávaní dňa 7. 11. 2011 odmietol nepredvídateľne konať. Z písomného vyhotovenia rozsudku sa navrhovateľ dozvedel, že tento svoj postup odôvodňuje prvostupňový súd existenciou prekážky v konaní, hoci takáto prekážka neexistuje. Tým súd prvého stupňa poškodil jeho ústavné právo na prístup k súdu. Znemožnením dokazovania vo veci mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tak, ako to navrhovateľ preukazuje v ďalšej časti (III.) svojho odvolania. Navrhovateľ namietal, že bolo porušené jeho právo na nestranného sudcu, ktoré tvorí súčasť práva na spravodlivý proces. V tomto smere argumentoval dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce na rok 2010 Okresného súdu Bratislava I, ktorým sa rozvrh práce na rok 2010 pre Okresný súd Bratislava I zmenil a doplnil tak, že „na základe uznesenia Súdnej rady SR zo dňa 8. 9. 2009, ktorým boli R.. Q.na Š., R.. Y. T. D. R.. D. C. pridelené na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava I boli pridelené všetky nevybavené veci oddelení 25C, 25Cd, 25Ccud a 25Ro so stavom ku dňu 22. 1. 2010 R.. Y. T. a nápad s pomerom počtu pridelených vecí „1“ podľa platného kľúča :...“ potom podľa § 51 ods. 4 písm. a/ v spojení s ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a sudcoch vylučuje možnosť, aby vec rozhodovala R.. T., ktorej bola vec z dôvodu nástupu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku, pridelená priamym príkazom podpredsedov súdu s vylúčením náhodného výberu. Jej rozhodovanie preto odporuje čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 3 ods. 3 a ods. 4 zák. č. 757/2004 Z. z. Navrhovateľ ďalej namietal, že podľa § 104 ods. 1 O. s. p. mal konanie o jeho návrhu zastaviť, ak dospel k záveru, že existuje prekážka prípustnosti jeho návrhu, a to ešte v rámci prípravy pojednávania postupom podľa § 114 ods. 1 O. s. p., t. j. skôr, než začalo pojednávanie. Súd však vo veci vytýčil dva termíny pojednávania a navrhovateľa vyzval na predloženie dôkazov o oprávnenosti jeho návrhu. Keď tak navrhovateľ urobil, po ich preskúmaní súd prvého stupňa prehlásil - po tom, čo zistil, že dôkazy nemožno vyvrátiť - že návrh navrhovateľa je neprípustný a že dôkazy nepreskúma. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ neprípustnosť konania vyslovil v meritórnom rozsudku, ktorým návrh zamietol; bol povinný tak urobiť pred začatím konania a konanie zastaviť. Zmienený dôvod zamietnutia návrhu prevzal súd od odporcu, keď doslova citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, uverejneného v Zborníku III Najvyššieho súdu, ŠEVT, Praha 1980, str. 196, 197 zmienený judikát NS ČR sa však týka náhrady škody spôsobenej nezákonným výrokom rozhodnutia, ktorý nebol zrušený, hoci bol odôvodnený nepravdivými skutkovými zisteniami; samotné konanie sa riadilo zákonom č. 58/1969 Zb. konanie o návrhu navrhovateľa však spadá pod zákon č. 514/2003 Z. z., ust. § 9; súd však tvrdí, že konanie o návrhu navrhovateľa spadá pod § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ argumentoval v odvolaní rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 12. 2008 sp. zn. 5Cdo/274/2007, z ktorého rozhodnutia prvostupňový súd opísal celé odôvodnenie svojho rozhodnutia. Aj toto rozhodnutia čerpalo z už spomínaného rozhodnutia NS ČR uverejneného v Zborníku III, SEVT, Praha 1980, str. 196, 197. Právna veta rozhodnutia NS SR z 10. 12. 2008 sp. zn. 5Cdo/274/2007 znie: „pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne“. Navrhovateľ argumentoval, že tým je preukázané, že tam prejednávanou vecou bola škoda spôsobená exekúciou výroku nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktoré nebolo zrušené. I tam ale pre prípad, že neoprávnený zásah do osobnostnej sféry nebol spôsobený výrokom právoplatného rozhodnutia, ale porušením predpisov upravujúcich úradný postup, súd nariadil prieskum možnosti, či nedošlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti. Preto navrhovateľ považuje za vylúčené odmietnuť preskúmanie difamačných tvrdení odôvodnenia právoplatného rozsudku, u ktorého nik nenamieta nezákonnosť jeho výroku a ani nik netvrdí, že existuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi výrokom rozsudku a škodou uplatnenou návrhom. Prvostupňový súd preto vec nesprávne právne posúdil, ak neprípustnosť konania o jeho návrhu posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. a judikátom, ktorý bol vydaný v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. s principiálne odlišným meritom veci. Súd prvého stupňa bol povinný svoje rozhodnutie odôvodniť platným zákonom č. 514/2003 Z. z., resp. tými judikátmi, ktoré boli vydané na základe zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ ďalej v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa porušil aj ust. § 100 O. s. p., nakoľko v písomnom odôvodnení rozsudku nepredvídateľným spôsobom zverejnil dovtedy neskúmané právne posúdenie veci, ktoré protirečí s právnym odôvodnením návrhu, ako ho podal navrhovateľ. Navrhovateľ nepodal návrh na priznanie škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako to tvrdí prvostupňový súd. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom „de facto namietal nezákonnosť rozhodnutia“. Navrhovateľa označil za osobu bez aktívnej vecnej legitimácie k podaniu opravného prostriedku voči difamačným tvrdeniam rozsudku vydaného J.. Q. a aj bez aktívnej vecnej legitimácie k podaniu návrhu v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 22C/132/2005. Uvedenú argumentáciu prvostupňového súdu označil navrhovateľ za špekulatívnu, nakoľko podľa nej by sa súd vlastne nesprávneho úradného postupu nemohol nikdy dopustiť, pretože čokoľvek a akokoľvek súd nezákonne koná, všetko tvorí jeho procesné právomoci, vedúce k rozhodnutiu. Rozhodnutie, ktoré odôvodnením osvedčuje nezákonné a nepravdivé skutočnosti, kým nebolo zrušené, nemožno napadnúť. To znamená podľa navrhovateľa rozšírenie právomoci súdov do nekonečných rozmerov, s ktorými nepočíta ani neobmedzená imunita sudcov. Súd týmto tvrdením podľa navrhovateľa poprel výslovne ust. § 134 O. s. p. Súd mu nezákonne odňal právo tvrdiť, že listiny vydané súdmi Slovenskej republiky v medziach ich právomoci potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, jedine v prípade, že nie je preukázaný opak. Konajúca sudkyňa odmietla pripustiť legálnosť pochybností o správnosti tvrdení odôvodnenia pravého rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 46Cb/92/2000-209 z 20. 1. 2005. Táto listina však môže byť zbavená svojej dôkaznej sily tým, že navrhovateľ tvrdí skutočnosti a ponúka dôkazy, ktorými je preukázaná jej nepravdivosť - v tomto smere navrhovateľ poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/199/2005 z 1. 3. 2010. Navrhovateľ dodal, že nemá žiaden dôvod namietať nezákonnosť výroku rozhodnutia, vyneseného v konaní medzi dvomi právnickými osobami a ani to nečiní. Dezinterpretáciu svojho návrhu, tak ako to urobil prvostupňový súd preto považuje navrhovateľ za nezákonnú, účelovú, ide o teóriu súdu o skutočnej podstate jeho návrhu. Rovnako tvrdenie súdu o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie bez toho, aby mu súd poskytol priestor počas konania na vyjadrenie sa k tejto otázke popiera jeho ústavné právo na spravodlivé konanie pred súdom. Navrhovateľ poukazoval na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Poukazoval teda na to, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nepatrí len účastníkom konania. Zároveň zdôraznil, že sa v tomto konaní domáha ochrany osobnosti, na ktorú odlišnosť súd prvého stupňa neprihliadol. Súd prvého stupňa teda vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ odmietol preskúmať, či mu vznikla škoda z nesprávneho úradného postupu v konaní, v ktorom nebol účastníkom, tak ako to tvrdí svojím návrhom. Nemôže byť ako neprípustný posúdený návrh na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť v prípade, že v konaní orgánu došlo k takému nesprávnemu úradnému postupu, ktorý viedol k zverejneniu nepravdivých údajov difamujúcej povahy. V tomto smere argumentoval navrhovateľ rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 6. 1996 sp. zn. 1Co/25/94, podľa ktorého „skutočnosť, že určité správanie fyzickej osoby bolo ako skutok predmetom trestného konania alebo občianskeho súdneho konania, nebráni tomu, aby sa následná reakcia iných osôb na toto správanie stala predmetom konania o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák.“ Preto pokiaľ súd vydal listinu s difamačným obsahom o správaní navrhovateľa tak, že táto listina viedla k jeho krivému obvineniu, potom je tento súd povinný buď znášať zákonné dôsledky svojho ohovárania alebo preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Neexistuje žiaden zákon, ktorý súdy vyníma zo zodpovednosti za ohováranie a umožňuje im porušovať § 11 a nasl. Obč. zák. V tomto smere poukázal navrhovateľ tiež na rozhodnutie NS SR z 20. 3. 2007 sp. zn. 5Cdo/180/2007. Navrhovateľ dodal, že na zodpovednosti štátu nič nemení okolnosť, že to nebol štát, kto vypracoval podnet na jeho nezákonné trestné stíhanie, ale to bola mafia, ktorá si vypracovanie falošného dôkazu u skorumpovanej sudkyne kúpila. Zodpovednosť štátu je objektívna a spočíva na okolnosti, že bez falošného dôkazu vypracovaného J.. Q. v mene Slovenskej republiky by nik nemohol uspieť so svojim podnetom na navrhovateľovo trestné stíhanie. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď návrh na náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom zamietol len z toho dôvodu, že nebolo zrušené nezákonné rozhodnutie (súdneho) konania, v ktorom k nesprávnemu úradnému postupu došlo. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 bol správny úradný postup porušený konaním odporujúcim ust. § 153 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súdu rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukazoval na to, že skutkový stav, preukázaný spisom, sa líši od skutkového stavu, ktorým je odôvodnený rozsudok č. k. 46Cb/92/2009-209 zo dňa 20. 1. 2005. Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 úkonom J.. Q. nesprávne postupoval, pretože porušil pravidlá hodnotenia dôkazov ustanovené právnymi normami tak, ako ich ukladá § 153 O. s. p. súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom znemožnil konanie o nesprávnom úradnom postupe tam konajúcej sudkyne. Prvostupňový súd dokazovanie o nepravdivosti difamačných tvrdení o navrhovateľovej osobe okamžite znemožnil. Tak nevykonal dôkaz 1/ výsluchom bývalej manželky navrhovateľa o dôvodoch rozpadu ich manželstva, 2/ vyšetrovacím spisom o krivom obvinení navrhovateľa a prislúchajúcim dozorovým spisom prokurátora za účelom zistenia, že difamačné tvrdenia rozsudku podľa meritu konania boli jediným dôvodom jeho krivého obvinenia, 3/ výsluchom J.. Q. za účelom splnenia podmienok § 118a ods. 1 O. s. p. v spojení so zhodným návrhom dokazovania podľa vyjadrenia odporcu z 18. 5. 2007, 4/ spisom spoločnosti AES, s. r. o. vedeným na Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I za účelom zistenia skutkového stavu k difamačným tvrdeniam o účelových zmenách v konaní v mene spoločnosti a napokon 5/ dodatkom č. 15 k rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na r. 2005 za účelom preukázania porušenia ust. § 7 ods. 2 zák. č. 335/1991 Zb. v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 66/1992 Zb. o nezákonnosti konania J.. Q. vo veci, ktorým je preukázaná objednávka zločineckej skupiny na vypracovanie falošného dôkazu difamačnými tvrdeniami rozsudku o jeho osobe. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že svojimi argumentmi a dôvodmi preukázal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V prípade odvolania navrhovateľa, smerujúceho proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, navrhovateľ poukazoval na to, že mu bolo doručené uznesenie s vyrubenou poplatkovou povinnosťou za ním podané odvolanie podľa položky 7 b/, avšak že pod položkou 7 b/ v Sadzobníku súdnych poplatkov je zahrnutý poplatok za návrh v konaní o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Preto navrhovateľ predpokladá, že ide o omyl súdu v označení položky sadzobníka ako aj omyl v tom, že súd spoplatňuje úkon, ktorý je od spoplatnenia oslobodený. Navrhovateľ má za to, že nevznikla jeho povinnosť zaplatiť súdny poplatok, pretože v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, pretože súd mu vyrubil poplatkovú povinnosť vo výške 97.500,- Sk už svojím uznesením č. k. 22C/132/2005 z 30. 10. 2007. Toto uznesenie bolo právoplatne zrušené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 12Co/150/2009-53 zo dňa 26. 2. 2010, ktorým odvolací súd poukázal na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb., pretože predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zhode s § 3 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ poukazoval na ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobnej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súd mu vyrubil tiež súdny poplatok 2.000,- Sk dňa 16. 5. 2006, ktorý poplatok navrhovateľ aj uhradil, aby zabránil prieťahom v konaní. Zároveň však podal odvolanie a požadoval vrátenie súdneho poplatku, vyrubeného neoprávnene. Súd mu zmienený poplatok dodnes nevrátil, napriek uzneseniu Krajského súdu č. k. 12Co/150/2009-53 zo dňa 26. 2. 2010. Osobitne v tomto odvolaní navrhovateľ upozornil na skutočnosť, že v záhlaví napadnutého uznesenia zo dňa 9. 1. 2012 je ako odporca 2/ uvedená J.. X. Q., ktorá účastníčka však v tomto konaní neexistuje. Navrhovateľ žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a tiež, aby mu bol vrátený súdny poplatok, keďže mu bolo priznané právo na jeho vrátenie. Napokon navrhovateľ v zákonnej lehote napadol aj opravné uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-151, ktorým súd prvého stupňa opravil svoje uznesenie zo dňa 9. 1. 2012 o vyrubení poplatkovej povinnosti navrhovateľovi za podané odvolanie proti rozsudku v danej veci. Svoje odvolanie proti opravnému uzneseniu odôvodnil navrhovateľ tým, že z opravného uznesenia vyplýva, že uznesenie o poplatkovej povinnosti navrhovateľa - s výnimkou časti o vykonanej oprave bolo ponechané v platnosti, on ho však namietal v celom rozsahu. Na odvolanie navrhovateľa sa odporca nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t. j. v celom, a to jednak rozsudok, ako aj napadnuté uznesenie o vyrubení poplatkovej povinnosti, v spojení s opravným uznesením), podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok, keď zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Navrhovateľ v odvolaní žiadal odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť pre údajnú prekážku právoplatne rozsúdenej veci podľa § 159 ods. 3 v spojení s § 226 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že prekážku právoplatne rozsúdenej veci (res uidicata) v danom prípade nezistil, nakoľko odvolací súd nemá vedomosť, že by o návrhu navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a priznanie satisfakcie titulom ochrany osobnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, už bolo právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ by taká prekážka existovala, potom by bola v konečnom dôsledku dôvodom na zastavenie konania o návrhu navrhovateľa (t. j. nielen na zrušenie rozsudku v odvolacom konaní). Ako však bolo uvedené vyššie, existenciu takejto prekážky odvolací súd nezistil. Navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu znemožnil vykonať dokazovanie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v občianskom súdnom sporovom konaní nie je súd viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky účastníkmi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie (uváženie), ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu (t. j. nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd ten - ktorý dôkaz vykonal) neznamená odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Uvedený odvolací dôvod navrhovateľa teda nebol opodstatnený. Nedôvodná je aj námietka navrhovateľa, že o jeho návrhu v danej veci rozhodoval vylúčený sudca a že súd bol nesprávne obsadený. R.. Y. T., ktorá vec prejednala a rozhodla, nebola z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ tento odvolací dôvod preukazoval Dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2010 s účinnosťou od 25. 1. 2010. Ako však vyplýva z Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2010, schváleného dňa 15. 12. 2009, súdne oddelenie 25C bolo neobsadené z dôvodu nástupu sudkyne vybavujúcej toto oddelenie na materskú dovolenku, pričom do tohto oddelenia okrem nevybavených vecí zapísaných registri 25C, 25Cd, 25Ccud, 25Ro podľa stavu k 31. 12. 2009 patrili o. i. aj nevybavené veci zapísané do registrov 7C, 8C, 9C, 9Ct, 10C, 11C, 11Ct, 12C, 13C, 14C, 15C, 16C, 17C, 18C, 19C, 20C, 21C, 22C, 23C, medzi ktorými je uvedená aj právna vec pod sp. zn. 22C/132/2005. Nezakladá sa teda na pravde, že súdená právna vec bola R.. T. pridelená priamym príkazom podpredsedov súdu bez náhodného výberu. Navrhovateľ tiež v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že jeho návrh posudzoval na základe zák. č. 58/1969 Zb., avšak z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. , nie zákona č. 58/1969 Zb., t. j. súd prvého stupňa navrhovateľov návrhu podľa zákona č. 58/1969 Zb. neposudzoval. V prípade odkazu na judikatúru, pochádzajúcu ešte z obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý bol od 1. 7. 2004 zrušený a nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z. neznamená, že táto nie je použiteľná a že jej závermi nemožno odôvodniť rozhodnutia aj v tých právnych veciach, ktoré už spadajú pod právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd po právnej stránke vec správne právne posúdil, keď na vec aplikoval ust. zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj ust. § 11 a nasl. Obč. zák. Navrhovateľ vo svojom odvolaní tvrdí, že prvostupňový súd mu napadnutým rozsudkom odňal právo „pochybovať o správnosti tvrdení uvedených v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 46Cb/92/2000-209 zo dňa 20. 1. 2005 a tvrdiť opak“. Podľa odvolacieho súdu navrhovateľ len mylne chápe dôvody, o ktoré prvostupňový súd v súdenej právnej veci (sp. zn. 22C/132/2005) oprel svoje rozhodnutie. Vecná správnosť či nesprávnosť rozsudku č. k. 46Cb/92/2000-209 bola predmetom prieskumu odvolacím súdom (keď svoje právo podať odvolanie využil práve navrhovateľ, tam v postavení štatutárneho zástupcu obchodnej spoločnosti AES, s. r. o. a nie ako fyzická osoba) avšak neúspešne, pretože Najvyšší súd SR (ako súd odvolací) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti v spojení s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 3. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-218 ako vecne správny potvrdil. Z odôvodnenia prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku (vo veci sp. zn. 22C/132/2005, str. 10, 11 rozsudku) vyplýva, že súd prvého stupňa skúmal, či bola navrhovateľovi (ako fyzickej osobe) spôsobená škoda (v podobe nemajetkovej ujmy) nesprávnym úradným postupom odporcu v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000, pričom o. i. zistil, že na základe odvolania podaného spoločnosťou AES, s. r. o., v postavení odporcu (zastúpeného S.. Z. K., ako štatutárnym zástupcom spoločnosti) Najvyšší súd SR (ako súd odvolací) podrobil rozsudok prieskumu, pričom v rozhodnutí krajského súdu, ale ani v jeho postupe, nezistil žiadne pochybenia, preto rozsudok v uvedenej právnej veci ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd SR ako odvolací súd teda nezistil žiadne vady konania, ktoré by mohli mať za následok odňatie možnosti niektorého účastníka konať pred súdom; takou vadou by bola aj vada nesprávneho obsadenia súdu, resp. rozhodovanie o veci nezákonným sudcom, ktorú okolnosť navrhovateľ v tamojšom konaní namietal, ktorú však konajúce súdy nezistili. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (sp. zn. 22C/132/2005, str. 11 rozsudku) tiež poukázal na to, že pokiaľ argumentoval navrhovateľ (ako fyzická osoba) tým, že mu J.. Q. v právnej veci sp. zn. 46Cb/92/2000 odňala právo vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe, tak v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 bol navrhovateľ účastný výlučne ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti (BLOCK SLOVAKIA, s. r. o. tiež AES s. r. o.), ale nie ako fyzická osoba. Prvostupňový súd dospel aj podľa názoru odvolacieho súdu k správnemu právnemu záveru jednak o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v časti, v ktorej namietal nesprávny úradný postup, ale tiež z dôvodu, že navrhovateľ nesprávny úradný postup nepreukázal, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje, z dôvodov, ako tieto rozviedol v napadnutom rozsudku prvostupňový súd. V zmysle ustálenej súdnej praxe pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, tak ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako sa za nesprávny úradný postup nemôže považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Súd teda nemôže v konaní o nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. posudzovať vecnú (obsahovú) správnosť súdnych rozhodnutí z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Odvolací súd poznamenáva, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove súdneho konania; súd nie je v konaní o náhradu škody oprávnený v občianskom súdom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia súdov vydané v inom súdnom konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní nemôže v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia iných súdnych orgánov, pretože vo vzťahu k nim nie je opravnou inštanciou. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa v časti, týkajúcej sa priznania mu morálnej satisfakcie v podobe písomného ospravedlnenia odporcu (a v prípade nesplnenia tejto uloženej povinnosti rozsudkom zo strany odporcu určenia oprávnenia navrhovateľa uverejniť toto ospravedlnenie formou platenej inzercie na náklady odporcu), súd prvého stupňa skúmal splnenie zákonných predpokladov na priznanie nároku na ospravedlnenie ako morálnej satisfakcie (č. l. 12, 13 napadnutého rozsudku), pričom zistil, že tvrdeniami, obsiahnutými v odôvodnení rozsudku č. k. 46Cb/92/2000-209 nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa v zmysle § 11 Obč. zák., keď nenaplnenie už len tohto jediného zákonného predpokladu postačovalo na zamietnutie návrhu navrhovateľa (v tejto časti), bez nutnosti skúmať naplnenie ďalších dvoch predpokladov (spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv osoby). Prvostupňový súd sa s dôvodmi, o ktoré oprel svoje rozhodnutie v tejto časti vysporiadal podrobne v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s týmito stotožňuje a na tieto poukazuje. Z obsahu odvolania navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prvostupňového súdu je zrejmé, že nesprávny úradný postup súdu v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 vidí aj v skutočnosti, že súd nevyhovel jeho návrhu na vykonanie ním navrhovaných dôkazov, resp. dôkazy, ktoré vykonal, vyhodnotil v rozpore s jeho vlastnými predstavami (ako štatutárneho zástupcu odporcu AES, s.r.o.). Ako však už bolo uvedené v texte vyššie, je vecou konajúceho súdu, aby rozhodol, ktoré dôkazy navrhované účastníkmi konania vykoná a tiež ako ich vyhodnotí. V rámci prieskumu rozsudku vyhláseného v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 nebolo odvolacím súdom (Najvyšším súdom SR) zistené pochybenie ani čo do správnosti samotného konečného rozhodnutia, ale ani v postupe krajského súdu. Z rovnakého dôvodu - totiž, že úvaha, ktoré z navrhnutých dôkazov súd vykoná, spadá do kompetencie súdu, nie účastníka konania - nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať ani v prejednávanej právnej veci o náhradu nemajetkovej ujmy a ochranu osobnosti (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Pre svoje rozhodnutie návrhu navrhovateľa si súd prvého stupňa zadovážil potrebné dôkazy a dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), včítane vecne správneho výroku o trovách konania. V prípade odvolania navrhovateľa, smerujúceho proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148, bola predmetným uznesením navrhovateľovi vyrubená poplatková povinnosť vo výške 66,- € za podanie odvolania v časti týkajúcej sa len návrhu na ochranu osobnosti. Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), a to položky 7b písm. a), je ustanovená sadzba poplatku z návrhu na začatie konania na ochranu osobnosti, bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 66,- €, ktorá platí aj pre odvolacie konanie (§ 6 zák. č. 71/1992 Zb.). V danom prípade sa totiž navrhovateľ domáhal titulom ochrany osobnosti priznania len morálnej satisfakcie - ospravedlnenia, nie aj zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch (kedy by sa výška poplatku riadila položkou 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov). V časti návrhu navrhovateľa, v ktorej sa domáhal náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme titulom nesprávneho úradného postupu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. navrhovateľovi poplatková povinnosť za odvolanie vyrubená nebola, nakoľko v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 1. 10. 2012 bolo takéto konanie vecne oslobodené od poplatku. Podaním odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu aj v časti týkajúcej sa návrhu na ochranu osobnosti, v ktorej sa navrhovateľ domáha priznania morálnej satisfakcie, teda vznikla navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 66,- €, s poukazom na ust. § 2 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 cit. zák. Súd prvého stupňa preto navrhovateľa správne vyzval na jej úhradu, s tým, že v napadnutom uznesení neoznačil príslušnú položku sadzobníka úplne presne (namiesto 7b písm. a) túto označil len ako 7 b, bez uvedenia príslušného písmena ). Odvolací súd preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148 ako vecne správne potvrdil, a to v spojení s opravným uznesením prvostupňového súdu zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-151, ktorým súd prvého stupňa odstraňoval zrejmú chybu v písaní záhlaví uznesenia, spočívajúcu v nesprávnom označení účastníkov konania na strane odporcu, keď ako odporcu 2/ v uznesení zo dňa 9. 1. 2012 (o vyrubení poplatkovej povinnosti navrhovateľovi) uviedol nesprávne J.. X. Q., hoci návrh navrhovateľa po jeho ostatnej úprave smeroval výlučne proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR. Napadnuté opravné uznesenie (§ 164 O. s. p.) odvolací súd rovnako z dôvodu jeho vecnej správnosti (§ 219 ods. 1 O. s. p.) potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil (resp. mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli). Poučenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal (po konečnej úprave návrhu uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 20. 5. 2011 č. k. 22C/132/2005-76) jednak zaviazania odporcu k povinnosti zaplatenia sumy 107.880,- € s príslušenstvom a tiež ospravedlnenia sa navrhovateľovi formou odoslania prehlásenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku za nepravdivé tvrdenia: - Ing. Laufik CSc., odmietol odovzdať účtovníctvo a spisovú agendu spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o. napriek tomu, že bol viackrát vyzvaný. Až v r. 2002 bol ochotný vrátiť účtovníctvo firmy, pričom však požadoval vyplatenie odmeny, - Žalovaný predložil zápis o odovzdaní diela z 1. 4. 1998 medzi žalobcom a žalovaným s tým, že autorom diela je Ing. František Laufik, CSc., - .....zmluvu o odškodnení a dodávke z 22. 1. 1998 menom žalobcu mal podpísať Ing. František Laufik, CSc., vtedajší konateľ žalobcu a neskôr (od 25. 1. 1999) konateľ žalovaného, - Navyše súd prihliadol i k tomu, že dielo mal podľa protokolu z 1. 4. 1998 prevziať za žalobcu Ing. František Laufik, CSc. - neskôr konateľ žalovaného, - K prevodu (3.000.000,- Sk, pozn. navrhovateľa) došlo 3 dni pred konaním valného zhromaždenia, na ktorom bol Ing. František Laufik, CSc., odvolaný z funkcie konateľa, - Hrozba porušenia zmluvy žalobcom sa žalovanému mala stať dôvodná po uplynutí viac ako 2 roky po podpísaní zmluvy, viac ako 2 roky po inštalácii diela u užívateľa, 3 dni pred odvolaním konateľa žalobcu, ktorý výlučne v zmluvnom vzťahu za žalobcu figuroval, dielo preberal, uschovával a ktorý zároveň bol v tom čase konateľom poškodeného subjektu, - Žalovaný dodávku diela inému subjektu zo strany žalobcu ani nedeklaroval, - Konateľ žalobcu ničím nedeklaroval, že odovzdal dielo, resp. mal záujem na jeho odovzdaní užívateľovi v zmysle zmluvy ako jeho inštalovanie v mieste plnenia v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb, Nemocnica Svätého kríža, Krajinská č. 91, Bratislava, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa a v prípade nesplnenia povinnosti uloženej odporcovi rozsudku napokon aj určenia, že navrhovateľ je oprávnený uverejniť formou platenej inzercie na náklady Slovenskej republiky v časopise Justičná revue text celého ospravedlnenia. Prvostupňový súd posudzoval nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko navrhovateľ ho odvodzoval od nesprávneho úradného postupu odporcu a nárok na požadované ospravedlnenie posudzoval podľa § 11 a nasl. Obč. zák., keďže navrhovateľ sa domáhal morálnej satisfakcie za tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. Nároky navrhovateľa prejednával súd prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgánom štátu oprávneným konať v mene štátu. Uvedený subjekt zároveň považoval súd prvého stupňa za vecne pasívne legitimovaný, pretože k tvrdenej nemajetkovej ujme navrhovateľa malo dôjsť v občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/92/2000, v ktorom prípade koná v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. Pasívna legitimácia odporcu je daná aj pokiaľ ide o namietaný zásah do osobnosti navrhovateľa, keďže sudkyňa JUDr. Kosorínová vyniesla dňa 20. 1. 2005 rozsudok v mene Slovenskej republiky v rámci plnenia pracovných povinností, nešlo teda o tzv. exces, za ktorý by bola zodpovedná ako fyzická osoba. Navrhovateľ videl nesprávny úradný postup odporcu: a/ v uverejnení nepravdivých tvrdení v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209, b/ v porušení práva vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe a c/ v porušení práva na zákonného sudcu. Prvostupňový súd poukazoval na to, že podľa ustálenej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Pokiaľ teda navrhovateľ formálne namietal nesprávnosť postupu krajského súdu pri formulácii odôvodnenia rozsudku zo dňa 20. 1. 2005, t. j. namietal nepravdivé tvrdenie okolností tvoriacich obsah odôvodnenia meritórneho rozhodnutia súdu na podklade jeho zistení v priebehu konania, de facto namietal nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu vo veci samej, keďže toto rozhodnutie bolo výsledkom aplikácie ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keďže v ňom bolo obsiahnuté zdôvodnenie žaloby podanej spoločnosťou BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o., proces tak písomných, ako aj ústnych vyjadrení spoločnosti AES, spol. s r.o. ako odporcu, proces vykonávania a vyhodnocovania dôkazov, myšlienkové úvahy súdu a napokon právne posúdenie veci. Za daného stavu by tak mohol navrhovateľ namietať jedine nezákonnosť rozsudku krajského súdu zo dňa 20. 1. 2005 postupom podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd v tejto súvislosti dodal, že v tejto časti návrhu nebol navrhovateľ osobou aktívne vecne legitimovanou, nakoľko nebol účastníkom konania, v ktorom dotknuté rozhodnutie súdu bolo vydané (§ 5 ods. 1 cit. zák.) a nebol ani osobou, s ktorou sa malo konať ako s účastníkom konania a nesprávne sa nekonalo (§ 5 ods. 2 cit. zák.). Účastníkmi konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/ 92/2000 boli ako na strane navrhovateľa, tak i odporcu právnické osoby - BLOCK SLOVAKA, s. r. o. a AES, s. r. o. Navrhovateľ ako fyzická osoba nebol účastníkom tohto právneho vzťahu, nebol preto dôvod, aby s ním súd v danom konaní konal. Potom navrhovateľ, ako osoba, ktorá nebola účastníkom konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/92/2000, sa nemohol domáhať v súdenej právnej veci nárokov z titulu nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ by aj navrhovateľ bol účastníkom spomínaného konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave, podľa názoru prvostupňového súdu by aj tak nebola naplnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 zák. č. 514/2003 Z. z. z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209 nebol zrušený príslušným orgánom pre nezákonnosť. Najvyšší súd SR uvedený rozsudok na základe odvolania síce podrobil prieskumu, keďže však nezistil žiadne pochybenie ani v postupe súdu a ani v samotnom súdnom rozhodnutí, uvedený rozsudok krajského súdu zo dňa 20. 1. 2005 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10. 3. 2005 potvrdil (rozsudok NS SR zo dňa 10. 11. 2008 sp. zn. 2Obo/92/2006). Najvyšší súd SR teda ako súd odvolací nezistil žiadne vady konania, ktoré by mohli mať za následok odňatie možnosti niektorého účastníka konať pred súdom, alebo ktoré by viedli k nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia súdu o veci. Takouto vadou by pritom mohla byť aj vada nesprávneho obsadenia súdu, resp. rozhodovanie o veci nezákonným sudcom, ktorú skutočnosť navrhovateľ aj namietal v rámci nesprávneho úradného postupu odporcu. Z obsahu písomného vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. 11. 2011 však vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že JUDr. Helena Kosorínová sa stala zákonnou sudkyňou vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb/92/2000 v súlade s Rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005, keď prevzala všetku nevybavenú agendu po JUDr. Lýdii Noskovičovej; námietka navrhovateľa o tom, že o veci rozhodoval nezákonný sudca, tak nebola dôvodná. K námietke navrhovateľa, že mu JUDr. Kosorínová odňala právo vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe, súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľom namietané tvrdenia v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 sa ho týkali výlučne ako štatutárneho zástupcu, ktorú funkciu zastával ako v spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, s. r. o., ako aj v spoločnosti AES, s. r. o. za tejto situácie sa potom mohla cítiť dotknutá uvedenými vyhláseniami príslušná obchodná spoločnosť, v mene ktorej navrhovateľ konal, keďže tieto výroky súviseli s konateľskou činnosťou navrhovateľa. Nápravy sa tak mohol navrhovateľ domáhať ako štatutárny orgán tej - ktorej obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na tento záver potom prvostupňový súd dospel k názoru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za škodu (nemajetkovú ujmu), keď navyše v časti, v ktorej namietal nesprávny úradný postup odporcu, nesprávny úradný postup ani nepreukázal. Vznik zodpovednosti štátu si vyžaduje kumulatívne (t. j. súčasné) splnenie všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov takejto zodpovednosti, čo v konaní nebolo preukázané, preto prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol. Skúmaním ostatných zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu (vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou) sa ďalej nezaoberal, pretože ich skúmanie by bolo opodstatnené len v prípade záveru, že navrhovateľ je v konaní vecne aktívne legitimovaný a že sa odporca dopustil vytýkaného nesprávneho úradného postupu, resp. vydania nezákonného rozhodnutia. Z rovnakého dôvodu sa súd prvého stupňa ďalej nevenoval tvrdeniam navrhovateľa súvisiacich s uplatňovanou nemajetkovou ujmou. Ohľadom nároku, ktorým si navrhovateľ okrem nemajetkovej ujmy uplatňoval voči odporcovi tiež nárok na morálnu satisfakciu v podobe ospravedlnenia, ktorý nárok navrhovateľ vyvodzoval z tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv, súd prvého stupňa rovnako dospel k záveru o jeho nedôvodnosti. Navrhovateľ považoval za tento zásah vyjadrenia uvedené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 sp. zn. 46Cb/92/2000-209. Podľa prvostupňového súdu v tejto časti svojho návrhu navrhovateľ nepreukázal splnenie základných predpokladov pre priznanie nároku na ospravedlnenie ako morálnej satisfakcie za zásah do jeho osobnostných práv. Týmito predpokladmi sú 1/ neoprávnený a nedovolený zásah, 2/ spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a 3/ príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv fyzickej osoby. V tejto súvislosti prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku argumentoval ustálenou súdnou praxou, ktorá za neoprávnený zásah v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. považuje taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. v rozpore s právnym poriadkom. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde o. i. vtedy, ak je zásah dovolený zákonom. Ide o prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, kedy k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorý mu zákon ukladá. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená, ak k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci úradného konania, ktoré nevybočilo z rámca daného platnými predpismi. Pokiaľ bolo v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, potom vydanie takého rozhodnutia nie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne, ktorý argument podporil súd prvého stupňa poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/274/2007. Pritom otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať ako otázku predbežnú - zo záveru o nezákonnosti rozhodnutia vychádza súd iba vtedy, ak bolo také rozhodnutie príslušným kompetentným orgánom zrušené ako nezákonné. V týchto intenciách potom súd prvého stupňa riešil otázku, či došlo k navrhovateľom tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Navrhovateľom namietané výroky boli súčasťou meritórneho súdneho rozhodnutia, ktoré bolo výsledkom súdneho konania. Neoprávnenosť zásahu by potom bola daná vtedy, ak by súdne konanie vybočilo z rámca stanoveného platnými právnymi predpismi na jeho začatie a priebeh a ak v ňom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Z obsahu spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 mal súd prvého stupňa za preukázané, že predmetné konanie sa začalo na krajskom súde ako vecne a miestne príslušnom (§ 9 O. s. p.), na základe návrhu obchodnej spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, s. r. o. (§ 79 ods. 1 O. s .p.), ktorý netrpel vadami. Návrh smeroval proti obchodnej spoločnosti AES, s. r. o. Krajský súd v Bratislave o návrhu rozhodol rozsudkom zo dňa 20. 1. 2005; tento doplnil dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10. 3. 2005. Vec prejednala a rozhodla JUDr. Helena Kosorínová, v zmysle dodatku č. 15 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005, podľa ktorého prevzala nevybavenú agendu po pôvodnej zákonnej sudkyni JUDr. Lýdii Noskovičovej. Na základe odvolania uvedený rozsudok ako vecne správny potvrdil Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 10. 12. 2008 sp. zn. 2Obo/92/2006. Prvostupňový súd dospel k záveru, že tvrdeniami obsiahnutými v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209 nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko tento rozsudok vydal orgán na to oprávnený, v úradnom konaní upravenom v Občianskom súdnom poriadku, uvedené rozhodnutie malo náležitosti vyžadované zákonom v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a nebolo zrušené pre nezákonnosť. V danej situácii nemožno pripustiť ani žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (t. j. pre odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia buď riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa § 165 O. s. p. s poukazom na tento záver potom prvostupňový súd bližšie nepreskúmaval navrhovateľom namietané jednotlivé výroky dotknutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 z hľadiska ich vecnej správnosti a teda ani navrhovateľom predkladané dôkazy v tomto smere. Navrhovateľ tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., rovnako tak nepreukázal existenciu tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák., preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, tak v časti nemajetkovej ujmy, ako aj v časti ospravedlnenia a aj alternatívnej formy ospravedlnenia, ktorá sa rovnako odvíjala od prvotného zistenia, že nebol preukázaný zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., § 27 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu žiadne trovy ani nevznikli. Napadnutým uznesením zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 66,- € v lehote 10 dní od doručenia uvedeného uznesenia, s poukazom na položku č. 7 b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy zákona č. 71/1992 Zb. v tomto uznesení boli označení účastníci konania tak, že okrem navrhovateľa boli ako odporcovia v konaní označení: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ako odporca 1/) a JUDr. Helena Kosorínová, Krajský súd v Bratislave (ako odporkyňa 2/). Napadnutým opravným uznesením zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-151 súd prvého stupňa opravil záhlavie svojho uznesenia zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148, v označení účastníka konania na strane odporcu tak, že týmto je po správnosti len odporca Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13. Vydanie opravného uznesenia odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 164 a § 167 ods. 2 O. s. p. tým, že pri vyhotovení uznesenia o vyrubení poplatkovej povinnosti navrhovateľovi došlo k zrejmej chybe v písaní. Rozsudok súdu prvého stupňa, uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti za odvolanie proti rozsudku, ako aj opravné uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ. V odvolaní, ktoré smerovalo proti rozsudku prvostupňového súdu napadol tento rozsudok v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, avšak pred zákonným sudcom. Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že v konaní došlo k vadám, a síce, že v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo, že mu súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že bol súd nesprávne obsadený a že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Navrhovateľ trval na tom, že tvrdenie súdu o nedotknuteľnosti prezumpcie pravdivosti odôvodnenia rozsudku zo dňa 20. 1. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-209 je porušením jeho práva na prístup súdu tak, ako mu ho garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, tiež ust. § 3 O. s. p. a ust. § 4 Obč. zák. navrhovateľ poukazoval na to, že pred vynesením napadnutého rozsudku súd prvého stupňa opakovane jeho návrh odmietol prípadne konanie o ňom zastavil, či už sčasti alebo celkom. Uzneseniami Krajského súdu v Bratislave na základe jeho odvolaní boli potom tieto uznesenia zrušené. Navrhovateľ považuje napadnutý rozsudok za porušenie ustanovenia § 226 a § 159 ods. 3 O. s. p., a preto žiadal, aby ho odvolací súd zrušil. Navrhovateľ v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že jeho návrh zamietol po tom, ako o ňom na pojednávaní dňa 7. 11. 2011 odmietol nepredvídateľne konať. Z písomného vyhotovenia rozsudku sa navrhovateľ dozvedel, že tento svoj postup odôvodňuje prvostupňový súd existenciou prekážky v konaní, hoci takáto prekážka neexistuje. Tým súd prvého stupňa poškodil jeho ústavné právo na prístup k súdu. Znemožnením dokazovania vo veci mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tak, ako to navrhovateľ preukazuje v ďalšej časti (III.) svojho odvolania. Navrhovateľ namietal, že bolo porušené jeho právo na nestranného sudcu, ktoré tvorí súčasť práva na spravodlivý proces. V tomto smere argumentoval dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce na rok 2010 Okresného súdu Bratislava I, ktorým sa rozvrh práce na rok 2010 pre Okresný súd Bratislava I zmenil a doplnil tak, že „na základe uznesenia Súdnej rady SR zo dňa 8. 9. 2009, ktorým boli Mgr. Katarína Škultétyová, Mgr. Patrícia Skotnická a Mgr. Adela Unčovská pridelené na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava I boli pridelené všetky nevybavené veci oddelení 25C, 25Cd, 25Ccud a 25Ro so stavom ku dňu 22. 1. 2010 Mgr. Patrícii Skotnickej a nápad s pomerom počtu pridelených vecí „1“ podľa platného kľúča :...“ potom podľa § 51 ods. 4 písm. a/ v spojení s ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a sudcoch vylučuje možnosť, aby vec rozhodovala Mgr. Skotnická, ktorej bola vec z dôvodu nástupu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku, pridelená priamym príkazom podpredsedov súdu s vylúčením náhodného výberu. Jej rozhodovanie preto odporuje čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 3 ods. 3 a ods. 4 zák. č. 757/2004 Z. z. Navrhovateľ ďalej namietal, že podľa § 104 ods. 1 O. s. p. mal konanie o jeho návrhu zastaviť, ak dospel k záveru, že existuje prekážka prípustnosti jeho návrhu, a to ešte v rámci prípravy pojednávania postupom podľa § 114 ods. 1 O. s. p., t. j. skôr, než začalo pojednávanie. Súd však vo veci vytýčil dva termíny pojednávania a navrhovateľa vyzval na predloženie dôkazov o oprávnenosti jeho návrhu. Keď tak navrhovateľ urobil, po ich preskúmaní súd prvého stupňa prehlásil - po tom, čo zistil, že dôkazy nemožno vyvrátiť - že návrh navrhovateľa je neprípustný a že dôkazy nepreskúma. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ neprípustnosť konania vyslovil v meritórnom rozsudku, ktorým návrh zamietol; bol povinný tak urobiť pred začatím konania a konanie zastaviť. Zmienený dôvod zamietnutia návrhu prevzal súd od odporcu, keď doslova citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, uverejneného v Zborníku III Najvyššieho súdu, ŠEVT, Praha 1980, str. 196, 197 zmienený judikát NS ČR sa však týka náhrady škody spôsobenej nezákonným výrokom rozhodnutia, ktorý nebol zrušený, hoci bol odôvodnený nepravdivými skutkovými zisteniami; samotné konanie sa riadilo zákonom č. 58/1969 Zb. konanie o návrhu navrhovateľa však spadá pod zákon č. 514/2003 Z. z., ust. § 9; súd však tvrdí, že konanie o návrhu navrhovateľa spadá pod § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ argumentoval v odvolaní rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 12. 2008 sp. zn. 5Cdo/274/2007, z ktorého rozhodnutia prvostupňový súd opísal celé odôvodnenie svojho rozhodnutia. Aj toto rozhodnutia čerpalo z už spomínaného rozhodnutia NS ČR uverejneného v Zborníku III, SEVT, Praha 1980, str. 196, 197. Právna veta rozhodnutia NS SR z 10. 12. 2008 sp. zn. 5Cdo/274/2007 znie: „pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne“. Navrhovateľ argumentoval, že tým je preukázané, že tam prejednávanou vecou bola škoda spôsobená exekúciou výroku nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktoré nebolo zrušené. I tam ale pre prípad, že neoprávnený zásah do osobnostnej sféry nebol spôsobený výrokom právoplatného rozhodnutia, ale porušením predpisov upravujúcich úradný postup, súd nariadil prieskum možnosti, či nedošlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti. Preto navrhovateľ považuje za vylúčené odmietnuť preskúmanie difamačných tvrdení odôvodnenia právoplatného rozsudku, u ktorého nik nenamieta nezákonnosť jeho výroku a ani nik netvrdí, že existuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi výrokom rozsudku a škodou uplatnenou návrhom. Prvostupňový súd preto vec nesprávne právne posúdil, ak neprípustnosť konania o jeho návrhu posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. a judikátom, ktorý bol vydaný v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. s principiálne odlišným meritom veci. Súd prvého stupňa bol povinný svoje rozhodnutie odôvodniť platným zákonom č. 514/2003 Z. z., resp. tými judikátmi, ktoré boli vydané na základe zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ ďalej v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa porušil aj ust. § 100 O. s. p., nakoľko v písomnom odôvodnení rozsudku nepredvídateľným spôsobom zverejnil dovtedy neskúmané právne posúdenie veci, ktoré protirečí s právnym odôvodnením návrhu, ako ho podal navrhovateľ. Navrhovateľ nepodal návrh na priznanie škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako to tvrdí prvostupňový súd. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom „de facto namietal nezákonnosť rozhodnutia“. Navrhovateľa označil za osobu bez aktívnej vecnej legitimácie k podaniu opravného prostriedku voči difamačným tvrdeniam rozsudku vydaného JUDr. Kosorínovou a aj bez aktívnej vecnej legitimácie k podaniu návrhu v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 22C/132/2005. Uvedenú argumentáciu prvostupňového súdu označil navrhovateľ za špekulatívnu, nakoľko podľa nej by sa súd vlastne nesprávneho úradného postupu nemohol nikdy dopustiť, pretože čokoľvek a akokoľvek súd nezákonne koná, všetko tvorí jeho procesné právomoci, vedúce k rozhodnutiu. Rozhodnutie, ktoré odôvodnením osvedčuje nezákonné a nepravdivé skutočnosti, kým nebolo zrušené, nemožno napadnúť. To znamená podľa navrhovateľa rozšírenie právomoci súdov do nekonečných rozmerov, s ktorými nepočíta ani neobmedzená imunita sudcov. Súd týmto tvrdením podľa navrhovateľa poprel výslovne ust. § 134 O. s. p. Súd mu nezákonne odňal právo tvrdiť, že listiny vydané súdmi Slovenskej republiky v medziach ich právomoci potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, jedine v prípade, že nie je preukázaný opak. Konajúca sudkyňa odmietla pripustiť legálnosť pochybností o správnosti tvrdení odôvodnenia pravého rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 46Cb/92/2000-209 z 20. 1. 2005. Táto listina však môže byť zbavená svojej dôkaznej sily tým, že navrhovateľ tvrdí skutočnosti a ponúka dôkazy, ktorými je preukázaná jej nepravdivosť - v tomto smere navrhovateľ poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/199/2005 z 1. 3. 2010. Navrhovateľ dodal, že nemá žiaden dôvod namietať nezákonnosť výroku rozhodnutia, vyneseného v konaní medzi dvomi právnickými osobami a ani to nečiní. Dezinterpretáciu svojho návrhu, tak ako to urobil prvostupňový súd preto považuje navrhovateľ za nezákonnú, účelovú, ide o teóriu súdu o skutočnej podstate jeho návrhu. Rovnako tvrdenie súdu o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie bez toho, aby mu súd poskytol priestor počas konania na vyjadrenie sa k tejto otázke popiera jeho ústavné právo na spravodlivé konanie pred súdom. Navrhovateľ poukazoval na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Poukazoval teda na to, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nepatrí len účastníkom konania. Zároveň zdôraznil, že sa v tomto konaní domáha ochrany osobnosti, na ktorú odlišnosť súd prvého stupňa neprihliadol. Súd prvého stupňa teda vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ odmietol preskúmať, či mu vznikla škoda z nesprávneho úradného postupu v konaní, v ktorom nebol účastníkom, tak ako to tvrdí svojím návrhom. Nemôže byť ako neprípustný posúdený návrh na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť v prípade, že v konaní orgánu došlo k takému nesprávnemu úradnému postupu, ktorý viedol k zverejneniu nepravdivých údajov difamujúcej povahy. V tomto smere argumentoval navrhovateľ rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 6. 1996 sp. zn. 1Co/25/94, podľa ktorého „skutočnosť, že určité správanie fyzickej osoby bolo ako skutok predmetom trestného konania alebo občianskeho súdneho konania, nebráni tomu, aby sa následná reakcia iných osôb na toto správanie stala predmetom konania o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák.“ Preto pokiaľ súd vydal listinu s difamačným obsahom o správaní navrhovateľa tak, že táto listina viedla k jeho krivému obvineniu, potom je tento súd povinný buď znášať zákonné dôsledky svojho ohovárania alebo preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Neexistuje žiaden zákon, ktorý súdy vyníma zo zodpovednosti za ohováranie a umožňuje im porušovať § 11 a nasl. Obč. zák. V tomto smere poukázal navrhovateľ tiež na rozhodnutie NS SR z 20. 3. 2007 sp. zn. 5Cdo/180/2007. Navrhovateľ dodal, že na zodpovednosti štátu nič nemení okolnosť, že to nebol štát, kto vypracoval podnet na jeho nezákonné trestné stíhanie, ale to bola mafia, ktorá si vypracovanie falošného dôkazu u skorumpovanej sudkyne kúpila. Zodpovednosť štátu je objektívna a spočíva na okolnosti, že bez falošného dôkazu vypracovaného JUDr. Kosorínovou v mene Slovenskej republiky by nik nemohol uspieť so svojim podnetom na navrhovateľovo trestné stíhanie. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď návrh na náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom zamietol len z toho dôvodu, že nebolo zrušené nezákonné rozhodnutie (súdneho) konania, v ktorom k nesprávnemu úradnému postupu došlo. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000 bol správny úradný postup porušený konaním odporujúcim ust. § 153 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súdu rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukazoval na to, že skutkový stav, preukázaný spisom, sa líši od skutkového stavu, ktorým je odôvodnený rozsudok č. k. 46Cb/92/2009-209 zo dňa 20. 1. 2005. Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 úkonom JUDr. Kosorínovej nesprávne postupoval, pretože porušil pravidlá hodnotenia dôkazov ustanovené právnymi normami tak, ako ich ukladá § 153 O. s. p. súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom znemožnil konanie o nesprávnom úradnom postupe tam konajúcej sudkyne. Prvostupňový súd dokazovanie o nepravdivosti difamačných tvrdení o navrhovateľovej osobe okamžite znemožnil. Tak nevykonal dôkaz 1/ výsluchom bývalej manželky navrhovateľa o dôvodoch rozpadu ich manželstva, 2/ vyšetrovacím spisom o krivom obvinení navrhovateľa a prislúchajúcim dozorovým spisom prokurátora za účelom zistenia, že difamačné tvrdenia rozsudku podľa meritu konania boli jediným dôvodom jeho krivého obvinenia, 3/ výsluchom JUDr. Kosorínovej za účelom splnenia podmienok § 118a ods. 1 O. s. p. v spojení so zhodným návrhom dokazovania podľa vyjadrenia odporcu z 18. 5. 2007, 4/ spisom spoločnosti AES, s. r. o. vedeným na Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I za účelom zistenia skutkového stavu k difamačným tvrdeniam o účelových zmenách v konaní v mene spoločnosti a napokon 5/ dodatkom č. 15 k rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na r. 2005 za účelom preukázania porušenia ust. § 7 ods. 2 zák. č. 335/1991 Zb. v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 66/1992 Zb. o nezákonnosti konania JUDr. Kosorínovej vo veci, ktorým je preukázaná objednávka zločineckej skupiny na vypracovanie falošného dôkazu difamačnými tvrdeniami rozsudku o jeho osobe. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že svojimi argumentmi a dôvodmi preukázal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V prípade odvolania navrhovateľa, smerujúceho proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, navrhovateľ poukazoval na to, že mu bolo doručené uznesenie s vyrubenou poplatkovou povinnosťou za ním podané odvolanie podľa položky 7 b/, avšak že pod položkou 7 b/ v Sadzobníku súdnych poplatkov je zahrnutý poplatok za návrh v konaní o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Preto navrhovateľ predpokladá, že ide o omyl súdu v označení položky sadzobníka ako aj omyl v tom, že súd spoplatňuje úkon, ktorý je od spoplatnenia oslobodený. Navrhovateľ má za to, že nevznikla jeho povinnosť zaplatiť súdny poplatok, pretože v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, pretože súd mu vyrubil poplatkovú povinnosť vo výške 97.500,- Sk už svojím uznesením č. k. 22C/132/2005 z 30. 10. 2007. Toto uznesenie bolo právoplatne zrušené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 12Co/150/2009-53 zo dňa 26. 2. 2010, ktorým odvolací súd poukázal na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb., pretože predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zhode s § 3 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ poukazoval na ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobnej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súd mu vyrubil tiež súdny poplatok 2.000,- Sk dňa 16. 5. 2006, ktorý poplatok navrhovateľ aj uhradil, aby zabránil prieťahom v konaní. Zároveň však podal odvolanie a požadoval vrátenie súdneho poplatku, vyrubeného neoprávnene. Súd mu zmienený poplatok dodnes nevrátil, napriek uzneseniu Krajského súdu č. k. 12Co/150/2009-53 zo dňa 26. 2. 2010. Osobitne v tomto odvolaní navrhovateľ upozornil na skutočnosť, že v záhlaví napadnutého uznesenia zo dňa 9. 1. 2012 je ako odporca 2/ uvedená JUDr. Helena Kosorínová, ktorá účastníčka však v tomto konaní neexistuje. Navrhovateľ žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a tiež, aby mu bol vrátený súdny poplatok, keďže mu bolo priznané právo na jeho vrátenie. Napokon navrhovateľ v zákonnej lehote napadol aj opravné uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-151, ktorým súd prvého stupňa opravil svoje uznesenie zo dňa 9. 1. 2012 o vyrubení poplatkovej povinnosti navrhovateľovi za podané odvolanie proti rozsudku v danej veci. Svoje odvolanie proti opravnému uzneseniu odôvodnil navrhovateľ tým, že z opravného uznesenia vyplýva, že uznesenie o poplatkovej povinnosti navrhovateľa - s výnimkou časti o vykonanej oprave bolo ponechané v platnosti, on ho však namietal v celom rozsahu. Na odvolanie navrhovateľa sa odporca nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t. j. v celom, a to jednak rozsudok, ako aj napadnuté uznesenie o vyrubení poplatkovej povinnosti, v spojení s opravným uznesením), podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok, keď zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Navrhovateľ v odvolaní žiadal odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť pre údajnú prekážku právoplatne rozsúdenej veci podľa § 159 ods. 3 v spojení s § 226 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že prekážku právoplatne rozsúdenej veci (res uidicata) v danom prípade nezistil, nakoľko odvolací súd nemá vedomosť, že by o návrhu navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a priznanie satisfakcie titulom ochrany osobnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, už bolo právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ by taká prekážka existovala, potom by bola v konečnom dôsledku dôvodom na zastavenie konania o návrhu navrhovateľa (t. j. nielen na zrušenie rozsudku v odvolacom konaní). Ako však bolo uvedené vyššie, existenciu takejto prekážky odvolací súd nezistil. Navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu znemožnil vykonať dokazovanie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v občianskom súdnom sporovom konaní nie je súd viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky účastníkmi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie (uváženie), ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu (t. j. nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd ten - ktorý dôkaz vykonal) neznamená odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Uvedený odvolací dôvod navrhovateľa teda nebol opodstatnený. Nedôvodná je aj námietka navrhovateľa, že o jeho návrhu v danej veci rozhodoval vylúčený sudca a že súd bol nesprávne obsadený. Mgr. Patricia Skotnická, ktorá vec prejednala a rozhodla, nebola z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ tento odvolací dôvod preukazoval Dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2010 s účinnosťou od 25. 1. 2010. Ako však vyplýva z Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2010, schváleného dňa 15. 12. 2009, súdne oddelenie 25C bolo neobsadené z dôvodu nástupu sudkyne vybavujúcej toto oddelenie na materskú dovolenku, pričom do tohto oddelenia okrem nevybavených vecí zapísaných registri 25C, 25Cd, 25Ccud, 25Ro podľa stavu k 31. 12. 2009 patrili o. i. aj nevybavené veci zapísané do registrov 7C, 8C, 9C, 9Ct, 10C, 11C, 11Ct, 12C, 13C, 14C, 15C, 16C, 17C, 18C, 19C, 20C, 21C, 22C, 23C, medzi ktorými je uvedená aj právna vec pod sp. zn. 22C/132/2005. Nezakladá sa teda na pravde, že súdená právna vec bola Mgr. Skotnickej pridelená priamym príkazom podpredsedov súdu bez náhodného výberu. Navrhovateľ tiež v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že jeho návrh posudzoval na základe zák. č. 58/1969 Zb., avšak z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. , nie zákona č. 58/1969 Zb., t. j. súd prvého stupňa navrhovateľov návrhu podľa zákona č. 58/1969 Zb. neposudzoval. V prípade odkazu na judikatúru, pochádzajúcu ešte z obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý bol od 1. 7. 2004 zrušený a nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z. neznamená, že táto nie je použiteľná a že jej závermi nemožno odôvodniť rozhodnutia aj v tých právnych veciach, ktoré už spadajú pod právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd po právnej stránke vec správne právne posúdil, keď na vec aplikoval ust. zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj ust. § 11 a nasl. Obč. zák. Navrhovateľ vo svojom odvolaní tvrdí, že prvostupňový súd mu napadnutým rozsudkom odňal právo „pochybovať o správnosti tvrdení uvedených v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 46Cb/92/2000-209 zo dňa 20. 1. 2005 a tvrdiť opak“. Podľa odvolacieho súdu navrhovateľ len mylne chápe dôvody, o ktoré prvostupňový súd v súdenej právnej veci (sp. zn. 22C/132/2005) oprel svoje rozhodnutie. Vecná správnosť či nesprávnosť rozsudku č. k. 46Cb/92/2000-209 bola predmetom prieskumu odvolacím súdom (keď svoje právo podať odvolanie využil práve navrhovateľ, tam v postavení štatutárneho zástupcu obchodnej spoločnosti AES, s. r. o. a nie ako fyzická osoba) avšak neúspešne, pretože Najvyšší súd SR (ako súd odvolací) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti v spojení s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 3. 2005 č. k. 46Cb/92/2000-218 ako vecne správny potvrdil. Z odôvodnenia prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku (vo veci sp. zn. 22C/132/2005, str. 10, 11 rozsudku) vyplýva, že súd prvého stupňa skúmal, či bola navrhovateľovi (ako fyzickej osobe) spôsobená škoda (v podobe nemajetkovej ujmy) nesprávnym úradným postupom odporcu v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 46Cb/92/2000, pričom o. i. zistil, že na základe odvolania podaného spoločnosťou AES, s. r. o., v postavení odporcu (zastúpeného Ing. Františkom Laufikom, ako štatutárnym zástupcom spoločnosti) Najvyšší súd SR (ako súd odvolací) podrobil rozsudok prieskumu, pričom v rozhodnutí krajského súdu, ale ani v jeho postupe, nezistil žiadne pochybenia, preto rozsudok v uvedenej právnej veci ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd SR ako odvolací súd teda nezistil žiadne vady konania, ktoré by mohli mať za následok odňatie možnosti niektorého účastníka konať pred súdom; takou vadou by bola aj vada nesprávneho obsadenia súdu, resp. rozhodovanie o veci nezákonným sudcom, ktorú okolnosť navrhovateľ v tamojšom konaní namietal, ktorú však konajúce súdy nezistili. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (sp. zn. 22C/132/2005, str. 11 rozsudku) tiež poukázal na to, že pokiaľ argumentoval navrhovateľ (ako fyzická osoba) tým, že mu JUDr. Kosorínová v právnej veci sp. zn. 46Cb/92/2000 odňala právo vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe, tak v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 bol navrhovateľ účastný výlučne ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti (BLOCK SLOVAKIA, s. r. o. tiež AES s. r. o.), ale nie ako fyzická osoba. Prvostupňový súd dospel aj podľa názoru odvolacieho súdu k správnemu právnemu záveru jednak o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v časti, v ktorej namietal nesprávny úradný postup, ale tiež z dôvodu, že navrhovateľ nesprávny úradný postup nepreukázal, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje, z dôvodov, ako tieto rozviedol v napadnutom rozsudku prvostupňový súd. V zmysle ustálenej súdnej praxe pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, tak ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako sa za nesprávny úradný postup nemôže považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Súd teda nemôže v konaní o nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. posudzovať vecnú (obsahovú) správnosť súdnych rozhodnutí z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Odvolací súd poznamenáva, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove súdneho konania; súd nie je v konaní o náhradu škody oprávnený v občianskom súdom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia súdov vydané v inom súdnom konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní nemôže v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia iných súdnych orgánov, pretože vo vzťahu k nim nie je opravnou inštanciou. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa v časti, týkajúcej sa priznania mu morálnej satisfakcie v podobe písomného ospravedlnenia odporcu (a v prípade nesplnenia tejto uloženej povinnosti rozsudkom zo strany odporcu určenia oprávnenia navrhovateľa uverejniť toto ospravedlnenie formou platenej inzercie na náklady odporcu), súd prvého stupňa skúmal splnenie zákonných predpokladov na priznanie nároku na ospravedlnenie ako morálnej satisfakcie (č. l. 12, 13 napadnutého rozsudku), pričom zistil, že tvrdeniami, obsiahnutými v odôvodnení rozsudku č. k. 46Cb/92/2000-209 nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa v zmysle § 11 Obč. zák., keď nenaplnenie už len tohto jediného zákonného predpokladu postačovalo na zamietnutie návrhu navrhovateľa (v tejto časti), bez nutnosti skúmať naplnenie ďalších dvoch predpokladov (spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv osoby). Prvostupňový súd sa s dôvodmi, o ktoré oprel svoje rozhodnutie v tejto časti vysporiadal podrobne v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s týmito stotožňuje a na tieto poukazuje. Z obsahu odvolania navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prvostupňového súdu je zrejmé, že nesprávny úradný postup súdu v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 vidí aj v skutočnosti, že súd nevyhovel jeho návrhu na vykonanie ním navrhovaných dôkazov, resp. dôkazy, ktoré vykonal, vyhodnotil v rozpore s jeho vlastnými predstavami (ako štatutárneho zástupcu odporcu AES, s.r.o.). Ako však už bolo uvedené v texte vyššie, je vecou konajúceho súdu, aby rozhodol, ktoré dôkazy navrhované účastníkmi konania vykoná a tiež ako ich vyhodnotí. V rámci prieskumu rozsudku vyhláseného v konaní sp. zn. 46Cb/92/2000 nebolo odvolacím súdom (Najvyšším súdom SR) zistené pochybenie ani čo do správnosti samotného konečného rozhodnutia, ale ani v postupe krajského súdu. Z rovnakého dôvodu - totiž, že úvaha, ktoré z navrhnutých dôkazov súd vykoná, spadá do kompetencie súdu, nie účastníka konania - nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať ani v prejednávanej právnej veci o náhradu nemajetkovej ujmy a ochranu osobnosti (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Pre svoje rozhodnutie návrhu navrhovateľa si súd prvého stupňa zadovážil potrebné dôkazy a dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), včítane vecne správneho výroku o trovách konania. V prípade odvolania navrhovateľa, smerujúceho proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148, bola predmetným uznesením navrhovateľovi vyrubená poplatková povinnosť vo výške 66,- € za podanie odvolania v časti týkajúcej sa len návrhu na ochranu osobnosti. Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), a to položky 7b písm. a), je ustanovená sadzba poplatku z návrhu na začatie konania na ochranu osobnosti, bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 66,- €, ktorá platí aj pre odvolacie konanie (§ 6 zák. č. 71/1992 Zb.). V danom prípade sa totiž navrhovateľ domáhal titulom ochrany osobnosti priznania len morálnej satisfakcie - ospravedlnenia, nie aj zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch (kedy by sa výška poplatku riadila položkou 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov). V časti návrhu navrhovateľa, v ktorej sa domáhal náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme titulom nesprávneho úradného postupu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. navrhovateľovi poplatková povinnosť za odvolanie vyrubená nebola, nakoľko v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 1. 10. 2012 bolo takéto konanie vecne oslobodené od poplatku. Podaním odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu aj v časti týkajúcej sa návrhu na ochranu osobnosti, v ktorej sa navrhovateľ domáha priznania morálnej satisfakcie, teda vznikla navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 66,- €, s poukazom na ust. § 2 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 cit. zák. Súd prvého stupňa preto navrhovateľa správne vyzval na jej úhradu, s tým, že v napadnutom uznesení neoznačil príslušnú položku sadzobníka úplne presne (namiesto 7b písm. a) túto označil len ako 7 b, bez uvedenia príslušného písmena ). Odvolací súd preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zo dňa 9. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-148 ako vecne správne potvrdil, a to v spojení s opravným uznesením prvostupňového súdu zo dňa 24. 1. 2012 č. k. 22C/132/2005-151, ktorým súd prvého stupňa odstraňoval zrejmú chybu v písaní záhlaví uznesenia, spočívajúcu v nesprávnom označení účastníkov konania na strane odporcu, keď ako odporcu 2/ v uznesení zo dňa 9. 1. 2012 (o vyrubení poplatkovej povinnosti navrhovateľovi) uviedol nesprávne JUDr. Helenu Kosorínovú, hoci návrh navrhovateľa po jeho ostatnej úprave smeroval výlučne proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR. Napadnuté opravné uznesenie (§ 164 O. s. p.) odvolací súd rovnako z dôvodu jeho vecnej správnosti (§ 219 ods. 1 O. s. p.) potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil (resp. mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli).