Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/236/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105217143 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1105217143.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: R.. W. W., Z. I.Á.. Y.. M. XX, Z., zastúpenej Ing. Ivanom Matušíkom, Láb 125, P.O.BOX 70, proti odporcovi: H-PROBYT, spol. s.r.o., IČO: 35 722 924, so sídlom Povraznícka 4, Bratislava, zastúpenému JUDr. Alenou Bábikovou, advokátkou so sídlom Michalská 2, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy o správe nehnuteľností, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. marca 2014, č. k. 11C/69/2005-221 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania. Navrhovateľka podaný návrh na prerušenie konania odôvodnila tým, že podľa jej názoru je ust. § 119 ods. 3 O.s.p., resp. jeho časť protiústavná. Poukázala pritom na ustálený názor v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúceho sa rovnosti zbraní v súdnom spore. Podľa navrhovateľky je pod tento pojem možné subsumovať aj pocit komfortu sporovej strany počas konania alebo pojednávania. Existuje množstvo medicínskych diagnóz, ktoré hoc nie sú život ohrozujúce, znemožnia riadne chápanie deja okolo pacienta. Bolesť znižuje možnosť vnímania iných podnetov a už vôbec neumožňuje reagovať priamo na aktuálne potreby v súdnom konaní. Teda podľa názoru navrhovateľky súdne pojednávanie, na ktorom je jedna strana v psychickej pohode a druhá trpí ochorením, ktoré znižuje jej možnosť riadne vnímať prednesené tvrdenia nie je v súlade s premisou rovnosti zbraní. Ochorenie pritom nemusí stranu ohrozovať na živote. Podľa navrhovateľky musí byť na zvážení lekára, či pacient je aktuálne v takom stave, aby bol schopný vnímať súdne konanie a nemôže byť prekážkou účasti na súdnom konaní len a výlučne stav, kedy pacient existuje. Podľa navrhovateľky, pokiaľ lekár vystavil pacientovi PN je zrejmé, že táto má reálny základ, a preto nie je možné spravodlivo požadovať účasť pacienta na pojednávaní. Navrhovateľka vo svojom návrhu poukázala aj na ust. § 47 a 48 O.s.p., ktoré sú podľa nej rovnako protiústavné. Súd podľa týchto ustanovení nijakým spôsobom neskúma, či sa adresát v mieste doručenia zdržuje alebo či je schopný zásielku prevziať. Poukázala tiež na skutočnosť, že súd nijakým spôsobom neskúma, či adresátovi skutočne bolo doručené oznámenie o uložení zásielky a taktiež, že oznámenie o uložení zásielky a potvrdenie o tom nedáva štátny orgán, ale obchodná spoločnosť, ktorá môže byť v súdnom konaní maximálne v pozícii svedka. Podľa navrhovateľky neexistuje legálny dôvod sa a priori domnievať, že subjekt súkromného práva tvrdí pravdu, ak tvrdí, že zásielka súdu bola doručená alebo oznámenie o uložení zásielky bolo účastníkovi konania doručené. Pre rozpor ust. § 47, 48 a 119 ods. 3 O.s.p. s Ústavou SR žiadala konanie prerušiť a obrátiť sa na Ústavný súd SR. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že jeho úlohou je v zmysle ust. § 1 O.s.p. zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnený záujmov účastníkov konania. Tento základný a ústavne vymedzený cieľ (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) dosahuje využívajúc vo svojom postupe rôzne procesné prostriedky, medzi ktoré patrí aj prerušene konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ktoré ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie, ak súd pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa veci týka, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a kedy podá ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska. Predpokladom pre takéto rozhodnutie o prerušení konania a podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je záver konajúceho súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa prejednávanej veci týka s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Otázku súladu, resp. nesúladu rieši súd samostatne pred rozhodnutím vo veci bez ohľadu na návrh účastníka konania. Predmetný predpis musí byť všeobecne záväzný, týkajúci sa prejednávanej veci a platný a účinný. Prerušenie konania preto závisí výslovne od záveru konajúceho súdu prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Potreba tohto postupu nie je daná v prípade, že o ústavnosti má pochybnosti účastník konania, nie však prejednávajúci súd. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa skonštatoval, že podľa jeho názoru ani jedno z namietaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevykazuje rozpor s Ústavou SR, a preto jej návrh na prerušenie konania zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť, konanie vedené pod sp. zn. 11C/69/2005 prerušiť a následne sa obrátiť na Ústavný súd SR s podnetom na vyslovenie nesúladu ust. § 47 ods. 2 a § 119 ods. 3 O.sp. s Ústavou SR. V odvolaní vyjadrila nesúhlas s konštatovaním súdu, že len tento sám je výlučne legitimovaný rozhodnúť o tom, či sa má obrátiť na Ústavný súd SR vo veci súladu právnych predpisov s Ústavou SR. Poukázala pritom na čl. 130 Ústavy SR, ust. § 18 zák. č. 39/1993 Z.z. a § 7, 8, § 109, § 236 a § 237 O.s.p., z ktorých vyplýva, že všeobecné súdy nie sú oprávnené preskúmavať súlad zákonov s Ústavou SR. Pokiaľ účastník vzniesol takúto námietku, nie je v právomoci všeobecného súdu o tejto námietke rozhodovať. V opačnom prípade by súd prekročil svoje právomoci. Súdu prvého stupňa preto navrhovateľka vyčítala prekročenie jeho právomoci, keď posudzoval súlad ňou namietaných ustanovení O.s.p. s Ústavou SR. Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je celkom nedôvodné. V prejednávanej veci sa navrhovateľka domáhala prerušenia konania z dôvodu nesúladu označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou SR a následné postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. závisí výlučne od názoru súdu (nie účastníka konania) a súd v danom prípade nedospel k záveru o nesúlade namietaných ustanovení s ústavou. Odvolací súd sa absolútne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý má oporu v ustálenej rozhodovacej praxi podporenej tak rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, ako aj samotného Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/47/96, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 99/08 zo dňa 01. 04. 2008 a mnohé iné). Vzhľadom na konštantnú súdnu prax odvolací súd len potvrdzuje, že samotné subjektívne presvedčenie či pochybnosti navrhovateľky o namietanom nesúlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou SR nie sú dostatočným dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., a pokiaľ súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden dôvod na predloženie veci Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, nedošlo z jeho strany k prekročeniu jeho právomoci. K uzurpovaniu si právomocí a kompetencií Ústavného súdu SR by došlo zo strany prvostupňového súdu len vtedy, pokiaľ by sa súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadroval k samotným dôvodom súladnosti či nesúladnosti namietaných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR. Okrem toho, že odvolací súd nezistil žiadne pochybenie v postupe súladu prvého stupňa pri rozhodovaní o procesnom návrhu navrhovateľky, zhodne s ním zastáva aj názor, že niet žiadnych pochybností o súlade navrhovateľkou označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou, a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.