Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/133/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106223678 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1106223678.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa : F. Š., W.. XX.XX.XXXX, F. Č. XXXX/XX, F., zast. Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského č. 12, Bratislava proti odporcovi: HEMAX, spol. s r. o., IČO: 35 768 070, so sídlom Nám. SNP č. 15, Bratislava, zast. JUDr. Zdenka Lániková, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 8, Bratislava o náhradu mzdy titulom prekážok v práci s príslušenstvom a o náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. novembra 2012 č.k. 10C/61/2012 - 180, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady mzdy za obdobie od 01. 04. 2006 do 31. 05. 2006 sumu 459,20 EUR brutto a za obdobie od 01. 06. 2006 do 28. 02. 2007 sumu 2.177,90 EUR brutto v lehote do troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov prvostupňového konania vo výške 631,16 EUR, na účet právneho zástupcu navrhovateľky Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Navrhovateľka sa návrhom domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 10. 03. 2006 a určenia, že pracovný pomer medzi ňou a odporcom trvá, ako aj náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru a prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom určil, že výpoveď zo dňa - 2 - 10. 03. 2006 je neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom trvá. Prvostupňový rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 107/09-91 zo dňa 04. 03. 2010 potvrdený. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady mzdy pre prekážky v práci za obdobie od 01.04.2006 do 31.05.2006 sumu 564,32 € brutto, titulom neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie od 01.06.2006 do 28.02.2007 sumu 2. 514,60 € brutto, vo zvyšku návrh zamietol a odporcu zaviazal na náhradu trov konania vo výške 2.466,44 €. Svoj záver odôvodnil neplatne skončeným pracovným pomerom, s plynutím výpovednej doby prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede, teda od 01. 04. 2006 do 31. 05. 2006, kedy pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trval, a ktorý by bol ukončený až uplynutím výpovednej doby za predpokladu, že by výpoveď z pracovného pomeru netrpela vadami, pre ktoré súd návrhu navrhovateľky v časti určenia neplatnosti výpovede vyhovel. Odporca už v neplatnom písomnom prejave, na základe ktorého chcel s navrhovateľkou pracovný pomer skončiť uviedol, že pracovný pomer s navrhovateľkou bude skončený ku dňu 31. 03. 2006. Počas plynutia výpovednej doby bol odporca povinný navrhovateľke prideľovať prácu. Výpovede štatutárnych zástupcov odporcu považoval súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní za účelové a za účelovú považoval aj svedeckú výpoveď Martiny Bodnárovej, vzhľadom na jej pracovné zaradenie a ich tvrdenia neboli preukázané ani výpoveďou svedkyne Evy Horváthovej, že navrhovateľka sa o prideľovanie práce počas plynutia výpovednej doby nezaujímala, nakoľko svedkyňa bola prevádzkarka na zmene, v ktorej navrhovateľka nepracovala. Z výsluchu navrhovateľky ako aj z výsluchu vypočutého svedka Jaroslava Sekvenca mal súd prvého stupňa preukázaný záujem navrhovateľky o prideľovanie práce u odporcu počas plynutia výpovednej doby. Svedok spolu s navrhovateľkou sa niekoľkokrát stretli so štatutárnymi zástupcami odporcu, s každým osobitne a tí pri osobných stretnutiach odkazovali jeden na druhého, ktorý práve nebol prítomný. Bola síce zamestnaná u iného zamestnávateľa, Stanger s.r.o., avšak v pracovnej zmluve uzavretej dňa 01.04.2006 mala dohodnutú skúšobnú dobu, počas ktorej mohla bez uvedenia dôvodu skončiť pracovný pomer a mohla opäť vykonávať prácu pre odporcu. Navrhovateľka listom zo dňa 25. 05. 2006, doručeným odporcovi až dňa 05. 06. 2006 oznámila odporcovi, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával z dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru a od tohto dňa jej patrí náhrada mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru, nakoľko tento deň bol dňom už po uplynutí výpovednej doby, dňa 31. 05. 2006 /§ 79 ods. 1 ZP/. Prvostupňový súd tak navrhovateľke priznal uplatnený nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v sume 564,32 €, v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zák. práce s poukazom na ustanovenia § 134 ZP. Výšku uplatneného mzdového nároku odporca počas konania nespochybnil. - 3 - Uviedol, že v období počas plynutia výpovednej doby patrí zamestnancovi mzda, prípadne náhrada mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ak zamestnancovi prácu zamestnávateľ neprideľuje - čo sa stalo aj v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa navrhovateľke priznal náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie od 05. 06. 2006 do 28. 02.2007, v sume 2.514,60 € brutto, rešpektujúc odporcov návrh na nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľke za čas presahujúci deväť mesiacov, za ktorý jej náhradu mzdy vôbec nepriznal, z dôvodu práceneschopnosti navrhovateľky od 07. 03. 2007 do 21. 08. 2007 a od 22. 08. 2007 až do 28. 04. 2010, teda odo dňa nadobudnutia právoplatnosti medzitímneho rozsudku, kedy bola na materskej dovolenke, neskôr na rodičovskej dovolenke, a za celé obdobie jej boli Sociálnou poisťovňou ako aj Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny vyplácané jednotlivé príspevky. Súd pri ustálení výšky uplatneného nároku na náhradu mzdy vychádzal z ustanovenia § 134 ZP. Odporca výšku náhrady mzdy nespochybnil, avšak prvostupňový súd uviedol, že priemerný mesačný zárobok navrhovateľky na účely náhrady mzdy predstavuje sumu 282,16 €. Za mesiac jún 2006, kedy navrhovateľka až dňa 05. 06. 2006 oznámila, že trvá na tom aby ju odporca naďalej zamestnával, vznikol jej nárok na náhradu mzdy vo výške 257,32 € za 19 pracovných dní, za júl roku 2006 až február roku 2007 navrhovateľke vznikol nárok na náhradu mzdy po 282,16 €, to je v celkovej sume 2 514,60 € brutto. Súd prvého stupňa navrhovateľke nepriznal ani príslušenstvo k uplatneným mzdovým nárokom, v tejto časti návrh zamietol, nakoľko Zákonník práce z roku 2001 neobsahuje ustanovenia zakotvujúce možnosť účastníka pracovnoprávnych vzťahov požadovať úroky z omeškania v prípade neplnenia jeho peňažnej pohľadávky riadne a včas, a preto je potrebné posúdiť otázku úrokov z omeškania pri náhrade mzdy prostredníctvom interpretácie ustanovenia Zákonníka práce upravujúceho vzťah subsidiarity medzi Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom. Kľúčovým je ustanovenie § 1 ods. 2 v znení platnom v rozhodnom období podľa ktorého ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Ide o kogentné ustanovenie Zákonníka práce, ktoré nie je možné extenzívne vykladať a keďže subsidiarita Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na prvú časť Zákonníka práce, nie je možné priznať navrhovateľke príslušenstvo k uplatnenému mzdovému nároku, nakoľko tento nárok je upravený v druhej časti Zákonníka práce. O náhrade trov konania v časti uplatnených mzdových nárokov súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia závisí od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľky v časti uplatneného príslušenstva zamietol, pričom priznanie výšky náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru záviselo od rozhodnutia súdu. Pri priznaní náhrady trov právneho - 4 - zastúpenia v konaní o určenie, že pracovný pomer bol s navrhovateľkou skončený neplatne, a že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá, rozhodoval súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p, nakoľko navrhovateľka v tejto časti konania bola plne úspešná. Odporcu tak zaviazal na náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, v celkovej sume 2.466,44 €. Náhradu TPZ z náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru priznal súd prvého stupňa takto : 8 x á 101,24 € a to prevzatie a príprava zastúpenia dňa 25.05.2006 písomné podanie žalobného návrhu 20.07.2006, zastupovanie na pojednávaní dňa 10.10.2007, 13.10.2008, 29.10.2008, 13.12.2010, 4x 101,21 € zastupovanie na pojednávaní dňa 23.01.2012, 06.06.2010, 12.11.2010, písomné podanie - doplnenie žaloby dňa 22.11.2007, úprava mzdového nároku navrhovateľky dňa 13.06.2008, vyjadrenie k odvolaniu odporcu dňa 12.03.2009 a stanovisko k vyjadreniu odporcu dňa 30.01.2012. Za zastupovanie navrhovateľky na pojednávaní dňa 14.03.2011 a 24.10.2011 25,31 € ( 1 ) vo výške 25,31 €. K tomu režijný paušál 2x á 5,44 €, 2x á 5,90 €, 3x á 6,34 €, 1x á 6,97 €, 1x á 7,21 €, 2x á 7,41 €, 4x á 7,63 € + 20 % DPH 293,60 €, spolu 1 761,61 €. Náhradu TPZ z náhrady mzdy titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa priznal takto : 8 x á 19,09 € a to prevzatie a príprava zastúpenia dňa 25.05.2006 písomné podanie návrhu 20.07.2006, zastupovanie na pojednávaní dňa 10.10.2007, 13.10.2008, 29.10.2008, 13.12.2010, 4x 12,72 € zastupovanie na pojednávaní dňa 23.01.2012, 06.06.2010, 12.11.2010, písomné podanie - doplnenie žaloby dňa 22.11.2007, úprava mzdového nároku navrhovateľky dňa 13.06.2008, vyjadrenie k odvolaniu odporcu dňa 12.03.2009 a stanovisko k vyjadreniu odporcu dňa 30.01.2012. Za zastupovanie navrhovateľky na pojednávaní dňa 14.03.2011 a 24.10.2011 25,31 € ( 1 ) vo výške 3,18 €. K tomu 20 % DPH 44,54 €, spolu 267,21 €. Náhradu TPZ v časti o neplatnosť skončenia pracovného pomeru priznal takto : 2 x á 20,91 € a to prevzatie a príprava zastúpenia dňa 25.05.2006 a písomné podanie návrhu 20.07.2006, 5x 22,75 € zastupovanie na pojednávaní dňa 10.10.2007, 22.11.2007, 13.06.2008, 13.10.2008, 29.10.2008, 1x 26,75 € vyjadrenie k odvolaniu odporcu. K tomu 20 % DPH vo výške 36,47 €, spolu 218,81 €. Náhradu TPZ v časti o určenie, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá priznal takto : 2 x á 20,91 € a to prevzatie a príprava zastúpenia dňa 25.05.2006 a písomné podanie návrhu 20.07.2006, 5x 22,75 € zastupovanie na pojednávaní dňa 10.10.2007, 22.11.2007, 13.06.2008, 13.10.2008, 29.10.2008, 1x 26,75 € vyjadrenie k odvolaniu odporcu. K tomu 20 % DPH vo výške 36,47 €, spolu 218,81 €. Súd zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 284 € na účet Okresného súdu Bratislava I v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení - 5 - neskorších predpisov v lehote určenej vo výroku rozsudku, nakoľko navrhovateľka v konaní je oslobodená od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 2 písmeno d/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a mala v konaní plný úspech, čím odporcovi vznikla poplatková povinnosť. Súd prvého stupňa uviedol, že o uplatnených mzdových nárokoch rozhodoval v jednom konaní, ale samostatnými výrokmi a podľa odlišnej právnej úpravy v rámci Zákonníka práce, nakoľko nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79 Zákonníka práce a mzdové nároky zamestnanca pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa sú upravené v ustanovení § 142 Zákonníka práce. Proti rozsudku vo všetkých jeho výrokoch, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh na náhradu mzdy zamietne a odporcovi prizná náhradu trov konania. Náhradu mzdy z titulu prekážky v práci za obdobie od 01.04.2006 do 31.05.2006 v sume 564,32 eur považoval za súdom prvého stupňa priznanú navrhovateľke nedôvodne. Poukázal na ust. § 142 Zák. práce, ktoré sa vzťahuje výlučne na prípady, keď je zamestnanec v pracovnej pripravenosti a bezpodmienečne musí mať možnosť pre zamestnávateľa pracovať. V danom prípade navrhovateľka počas celého obdobia súdom priznaného nároku, t.j. od 01.04.2006 do 31.05.2006 pracovala u iného zamestnávateľa s pracovnou zmluvou uzatvorenou na dobu neurčitú, a teda v žiadnom prípade nie je možné ustáliť, že by bola pripravená pre odporcu ako zamestnávateľa vykonávať práce v zmysle pracovnej zmluvy. Navrhovateľka v súdnom konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by sa v uvedenom období na pracovisko vôbec dostavila, pričom zdôraznil, že dôkazné bremeno v tomto smere bolo na jej strane. Dôvody pre priznanie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru nie je možné spájať s dôvodmi pre priznanie nároku v zmysle § 142 ZP. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru R 10/1969, podľa ktorej „osobitná úprava nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru v ustanoveniach § 61 - 64 ZP vylučuje použitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane organizácie podľa § 130 ZP, pokiaľ ide o nárok pracovníka.“ Namietol i výšku a spôsob výpočtu náhrady mzdy, ktorá je podľa oznámenia jeho mzdovej účtovníčky vo výške 458,20 eur a nie v sume 564,32 eur ako ustálil súd prvého stupňa. Za nedôvodne priznanú považoval i náhradu mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie od 01.06.2006 do 28.02.2007 v sume 2. 514,60 eur, nakoľko navrhovateľka v konaní nedostatočne preukázala svoj skutočný záujem o prideľovanie práce, o prácu u odporcu sa prestala zaujímať a fakticky akceptovala ukončenie pracovného pomeru. Po doručení výpovede sa stala PN a a od 01.04.2006 sa zamestnala u iného zamestnávateľa. Aj jej oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní považoval za účelové a za účelovú považoval aj výpoveď navrhovateľky i svedka, jej priateľa, Jaroslava Sekvenca, s ktorým žije v spoločnej domácnosti a ktorú vyhodnotil za - 6 - preukázanie skutočného záujmu navrhovateľky o ďalšie zamestnávanie. Postup súdu považoval za zaujatý, o čom svedčia i výpovede štatutárnych zástupcov odporcu i svedkov Evy Horváthovej a Martiny Bodnárovej. Opätovne poukázal na neuspokojivé výsledky navrhovateľky pri výkone práce počas trvania jej pracovného pomeru u odporcu. Nesúhlasil ani s postupom súdu pri priznaní náhrady mzdy navrhovateľke za obdobie keď bola zamestnaná u iného zamestnávateľa a namietol i spôsob výpočtu náhrady mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru, ktorú súd priznal v nesprávnej výške 2.514,60 € namiesto správnej výšky 2.177,90 €. Namietol i priznanie plnej náhrady trov konania navrhovateľke, ktorá mala v konaní úspech len čiastočný. Prvostupňový súd nezohľadnil, že navrhovateľka si svoj nárok uplatnila spolu s úrokom z omeškania, výška nároku navrhovateľky bola zvýšená o nárok na náhradu mzdy za obdobie PN, materskej a rodičovskej dovolenky navrhovateľky, ktorá odmietla návrh mimosúdnej dohody, resp. súdneho zmieru zo dňa 23.01.2012, v ktorom jej ponúkli vyplatiť sumu vo výške 1.637,88 €. Táto suma je porovnateľná so súdom priznanou výškou náhrady mzdy, a pokiaľ by navrhovateľka bola bývala ochotná pristúpiť na dohodu, neboli by vznikali ďalšie trovy konania. Tieto sú navyše vyčíslené a aj súdom priznané nesprávne. Súdne konanie bolo vedené ako jedno konanie vo veci určenia neplatnosti ukončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, výsledkom ktorého bolo vydanie medzitýmneho rozsudku s určením, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer trvá a vydaním rozsudku o náhrade mzdy. Procesne súd nikdy nerozhodol o spojení vecí. Trovy právneho zastúpenia teda nie je možné priznať za štyri samostatné konania ale je nutné postupovať podľa § 13 ods. 3,4 vyhl. č. 655/2009 Z.z. Navrhovateľka na rozdiel od odporcu považovala rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne, čo prezentovala vo vyjadrení k odvolaniu odporcu. Namietaná náhrada mzdy z titulu prekážky v práci za obdobie od 01.04.2006 do 31.05.2006 v sume 564,32 € je navrhovateľke priznaná dôvodne, nakoľko navrhovateľka sa u iného zamestnávateľa zamestnala len v dôsledku správania odporcu, ktorý jej hneď pri doručení výpovede dal najavo, že jej prácu už prideľovať nebude. Navyše u nového zamestnávateľa mala dohodnutú skúšobnú dobu v trvaní troch mesiacov, a napriek existencii nového pracovného pomeru mohla, bola ochotná a pripravená naďalej vykonávať prácu pre odporcu, čo jej ale nebolo práve z jeho strany umožnené. Odporca nemohol po tom ako s navrhovateľkou neplatne skončil pracovný pomer a odmietol jej ďalej prideľovať prácu hoci ho navrhovateľka k tomu vyzvala, reálne očakávať že navrhovateľka bude až do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede (takmer 4 roky) bez zamestnania, v pohotovosti okamžite nastúpiť k odporcovi ak by si to náhodou rozmyslel a umožnil jej pokračovať v práci. Spochybňovať záujem navrhovateľky o výkon práce u odporcu tým, že sa zamestnala u iného zamestnávateľa je neprijateľné. Navrhovateľke bola súdom prvého stupňa priznaná náhrada mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru plne v súlade s ust. § 79 ods. 1 a 2 ZP, a to v minimálnom rozsahu zákonného nároku (9 - 7 - mesiacov), preto odporcovo namietanie nedôvodnosti priznania náhrady mzdy navrhovateľke považuje za účelové a zavádzajúce. K namietanej výške a spôsobu výpočtu náhrady mzdy opätovne uviedla, že aj táto bola podaním zo dňa 07.12.2010 navrhovateľkou konkretizovaná s podrobným rozpisom spôsobu jej výpočtu, a odporca počas konania výšku uplatneného mzdového nároku navrhovateľky aj z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru vôbec nespochybnil. Podľa jej názoru súd prvého stupňa priznal navrhovateľke náhradu mzdy v správnej výške a v správnej výške jej priznal aj náhradu trov konania, keď mala plný úspech v časti konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v časti konania o určenie, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom trvá a v časti konania o náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa. V časti konania o náhradu mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle ustanovenia 142 ods. 3 O.s.p., keď priznal navrhovateľke plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 os. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok v jeho napadnutých častiach, prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je čiastočne dôvodné a prvostupňový rozsudok je v jeho výroku potrebné podľa ust. § 220 O.s.p. zmeniť. Predmetom prejednávanej veci je priznanie náhrady mzdy vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 10.03.2006, danou odporcom navrhovateľke. K návrhu odporcu na zmenu napadnutého rozsudku zamietnutím návrhu navrhovateľky na náhradu mzdy, predloženému v jeho odvolaní dáva odvolací súd odporcovi do pozornosti, že v prípade, ak zamestnávateľ nesplní všetky podmienky, ktoré Zákonník práce vyžaduje pre jednotlivé spôsoby skončenia pracovného pomeru, ako aj všeobecné náležitosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (náležitosti vôle, jej prejavu, predmetu a subjektu), môže sa zamestnanec obrátiť na súd a v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, žalobou o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pracovný pomer sa do právoplatného rozhodnutia súdu považuje za platne skončený, a preto o neplatné skončenie pôjde až vtedy, keď neplatnosť bola vyslovená v rozsudku súdu. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 ZP tento nárok patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a to až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Stav pretrvávajúcej spornosti vzťahov v dôsledku právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru, ktorý urobil jeden z účastníkov - 8 - pracovného pomeru a ktorého platnosť druhý z nich neuznáva, sa odstráni až určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdnym rozhodnutím, od právoplatnosti ktorého sa vzťahy účastníkov znovu budú riadiť len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi za predpokladu, že pracovný pomer trvá naďalej. Pretože dané ustanovenia majú špeciálnu povahu, na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru sa v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, nebudú aplikovať všeobecné ustanovenia Zákonníka práce, ani iných pracovnoprávnych predpisov. Vzhľadom k tomu je vylúčené, aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná aj náhrada mzdy z iného dôvodu. V uvedenom období tak zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 142 ZP, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 116 ods. 3 ZP, prípadne z iného dôvodu. Ak odporca vo svojom odvolaní odmietol priznanie nároku navrhovateľky na náhradu mzdy, odvolací súd dáva do jeho pozornosti, že pri neplatne rozviazanom pracovnom pomere, náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Jeho odvolaciemu návrhu na zamietnutie náhrady mzdy už len z tohto dôvodu nemožno vyhovieť. Potrebné je ale vyhovieť jeho námietke o nesprávne priznanej výške náhrady mzdy. Súd prvého stupňa akceptoval výpočet navrhovateľky, podľa ktorého - v januári 2006 odpracovala 168 hodín, za ktoré dostala hrubú mzdu vo výške 6.988,- Sk, - vo februári 2006 odpracovala 48 hodín, za ktoré dostala hrubú mzdu vo výške 4.938,- Sk - v marci 2006 odpracovala 80 hodín, za ktoré dostala hrubú mzdu vo výške 3.176,- Sk Skutočne ale navrhovateľka - v januári 2006 odpracovala 176 hodín, ( 21 dní + 1 deň sviatok ) teda 168+8 hodín, za ktoré dostala hrubú mzdu vo výške 6.988,- Sk, - vo februári 2006 odpracovala 48 hodín, za ktoré dostala hrubú mzdu vo výške 2.070 ,- Sk a nie 4.938,- Sk, ktorá suma zahŕňala aj 72 hodín (9 dní) dovolenky a 5 dní nemocenských dávok, spolu vo výške 2.868,- Sk - v marci 2006 odpracovala 80 hodín (10 dní), za ktoré dostala hrubú mzdu vo výške 3.000,- Sk a s doplatkom minimálnej mzdy dostala hrubú mzdu vo výške 3.176,- Sk. Navrhovateľka pri svojom výpočte vychádzala z hrubej mzdy za rozhodné obdobie vo výške 15.102,- Sk a z priemerného hodinového zárobku 51,- Sk (1,6929 €) za 296 odpracovaných hodín. - 9 - Hrubá mzda navrhovateľky za uvedené obdobie bola ale vo výške 12.234,- Sk, navrhovateľka odpracovala 304 hodín a jej priemerný hodinový zárobok bol 40,243 Sk (1,3358 €). Denný zárobok navrhovateľky bol potom 10,6864 € (1,3358x8) a nie 13,5432 € (1,6929x8) ako uviedla navrhovateľka. 10,68 x 20 odpracovaných dní v mesiaci apríl je 213,60 € a 10,68x 23 odpracovaných dní v mesiaci máj je 245,60 €. Správna výška náhrady mzdy za obdobie od 01.04.2006 do 31.05.2006 je teda 459,20 € tak ako uviedol odporca a nie vo výške uvedenej navrhovateľkou a priznanej súdom, vo výške 564,32 €. Vyššie uvedená mzda bola vypočítaná postupom podľa ust. § 134 ods. 1,2 ZP. Za obdobie jún až september 2006 bola minimálna mzda vo výške 229,10 € a v období október až február 2007 bola 252,30 €. Za obdobie jún až september 2006 postupom podľa § 134 ods. 3 ZP navrhovateľke prináleží náhrada mzdy vo výške 916,40 € ( 4x229,10 €) a za obdobie október 2006 až február 2007 jej prináleží náhrada mzdy vo výške 1.261,50 € (5x252,30 € ), spolu teda 2.177,90 €. Z dôvodu nesprávne priznanej náhrady mzdy odvolací súd zmenil výrok napadnutého rozsudku bez vykonaného dokazovania, nakoľko súd prvého stupňa k takémuto záveru dospel len k chybným výpočtom pri aplikácii postupu podľa § 134 ZP. Procesná situácia, keď bol nesprávny hmotnoprávny záver súdu vyvolaný nesprávnymi numerickými výpočtami sa premietla i do nesprávnej aplikácie príslušných zákonných ustanovení upravujúcich úspech účastníka v spore. V období od 01.04.2006 do 31.05.2006 odporca navrhovateľke prácu neprideľoval, ale nejde ani o časový úsek, v ktorom panuje právna neistota, či pracovný pomer skutočne skončil, alebo či bude pokračovať. Ide o časové rozpätie zakladajúce nárok na výplatu mzdy, vznikajúci len za reálne vykonanú prácu. Treba teda striktne rozlišovať nárok na náhradu mzdy a na mzdu. Nevyhnutným predpokladom uplatnenia nároku na náhradu mzdy je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Touto podmienkou ale nemôže byť limitované vyplatenie náhrady mzdy počas plynutia výpovednej doby, kedy zamestnanec nemohol mať nárok na mzdu, pre neprideľovanie práce zamestnávateľom, a obdobie je dané priamo zákonom a ohraničené splnením podmienok určujúcich jej dĺžku. Tu nemožno podporiť ani názor odporcu o dôkaznom bremene na strane navrhovateľky preukázať že o prácu u odporcu v tomto období prejavovala záujem. Dôkazné bremeno v tomto prípade je na odporcovi, ako zamestnávateľovi. Odvolací súd na odvolaciu námietku odporcu zmenil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania. Dôvodom na jeho zmenu nebola len zmena rozhodnutia vo veci samej v odvolacom konaní v zmysle ust. § 224 ods. 2 O.s.p., ale aj - 10 - nesprávny postup súdu prvého stupňa pri ich výpočte, v ktorom žiadnym spôsobom nezohľadnil neúspech navrhovateľky v časti uplatnených úrokov z omeškania z nezaplatenej náhrady mzdy za obdobie plynutia výpovednej doby, ako aj z náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Odporca v odvolaní správne namietal, že rozhodnutie súdu v tejto časti nezáviselo od úvahy súdu a dôvodom pre nepriznanie uplatneného príslušenstva boli, ako konštatoval súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení, kogentné ustanovenia Zákonníka práce, ktoré v rozhodnom čase neumožňovali priznanie úrokov z omeškania za nevyplatené mzdové nároky. V tejto časti bola preto navrhovateľka neúspešná, a nakoľko sa nejednalo o neúspech len v nepatrnej časti, ust. § 142 ods. 3 O.s.p. nebolo možné vo veci aplikovať. V prejednávanej veci bolo predmetom konania do vynesenia medzitýmneho rozsudku súdu prvého stupňa určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom trvá, nárok na náhradu mzdy za prekážky v práci vo výške 564,32 Eur s príslušenstvom a nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom za obdobie od 05. 06. 2006 až do 28. 04. 2010, t. j. do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Navrhovateľka mala plný úspech v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a v časti určenia, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania trvá. Pokiaľ sa týka náhrady mzdy za obdobie od 01. 04. 2006 do 31. 05. 2006, uplatnila náhradu mzdy v sume 564,32 Eur, ale aj úroky z omeškania, ktoré ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa, t. j. k 12. 11. 2012 predstavovali po prepočte sumu 433,56 Eur, t. j. spolu 997,88 Eur (564,32 Eur + 433,56 Eur), z ktorých jej súd priznal len sumu 564,32 Eur. Úspech navrhovateľky v tejto časti preto predstavoval 56,55 % a úspech odporcu 43,45 %, t. j. čistý úspech navrhovateľky po odrátaní úspechu odporcu tvorí 13,10 %. Súd prvého stupňa, aj napriek tomu, že vo výroku svojho rozhodnutia konštatoval neúspech navrhovateľky v časti uplatneného príslušenstva, čo odôvodnil kogentnou právnou úpravou, tento v rozhodnutí o náhrade trov konania žiadnym spôsobom nezohľadnil. Navrhovateľka si v konaní uplatňovala náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 05. 06. 2006 až do 28. 4. 2010, opäť s príslušenstvom. Súd prvého stupňa s odkazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce navrhovateľke náhradu mzdy presahujúcu 9 mesiacov nepriznal. Rozhodnutie o priznaní, resp. nepriznaní náhrady mzdy presahujúci 9 mesiacov je výlučne na úvahe súdu, a preto súd by v zmysle ust. § 142 ods. 3 O.s.p. mohol navrhovateľke v tejto časti priznať plnú náhradu trov konania vychádzajúc z výšky súdom priznaného plnenia, pokiaľ by si však navrhovateľka neúspešne neuplatňovala aj úroky z omeškania. Nakoľko nepriznanie náhrady mzdy nad 9 mesiacov závisí od úvahy súdu, v zmysle uvedeného ust. § 142 ods. 3 O.s.p. sa nemôže prejaviť ako neúspech pri rozhodovaní o náhrade trov konania, avšak ani v tomto prípade nemožno opomenúť neúspech navrhovateľky v časti uplatnených úrokov z omeškania za priznaných 9 - 11 - mesiacov náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľka si za 9 mesiacov uplatnila náhradu mzdy vo výške 2.514,60 Eur a úroky z omeškania, ktoré ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa (12. 11. 2012) predstavovali spolu sumu 1.397,22 Eur (súčet úrokov z omeškania za jednotlivé mesiace, za ktoré bola navrhovateľke priznaná náhrada mzdy). Pri rozhodnutí súdu prvého stupňa tak navrhovateľka mala úspech 64,28 % a čistý úspech 28,56 %. Nakoľko odvolací súd zmenil v tejto časti napadnuté prvostupňové rozhodnutie a navrhovateľke priznal náhradu mzdy za 9 mesiacov len vo výške 2.177,90 Eur, je pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodujúci čistý úspech navrhovateľky vo výške 11,34 % (z požadovanej sumy 3.911,82 Eur bolo navrhovateľke priznaných 2.177,90 Eur). Odporca v odvolaní nedôvodne namietal priznanie náhrady trov konania za každý úkon štyrikrát, ako keby sa jednalo o samostatné konania, nakoľko tak z výpočtu súdu, ako aj z výpočtu navrhovateľky je zrejmé, že postupovali správne podľa § 13 ods. 4 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31. 05. 2009 a § 13 ods. 3 uvedenej vyhlášky v znení účinnom od 01. 06. 2009 do 31. 05. 2010, t. j. pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny správne vychádzali zo spojenia viacerých vecí prejednávaných v spoločnom konaní a samostatne rozpísali zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou vo vzťahu ku každému nároku uplatnenému v konaní. Najvyššia tarifná hodnota veci prislúcha náhrade mzdy priznanej z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru (2.177,90 Eur). Súd musel vychádzať z výšky súdom priznaného plnenia, nakoľko zvyšnú časť požadovanej náhrady mzdy presahujúcu 9 mesiacov, ako už bolo uvedené, z vlastného uváženia zamietol. Ak by navrhovateľkou uplatnené nároky boli predmetom samostatných konaní, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby by v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru predstavovala jednu trinástinu výpočtového základu (§ 11 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase) a rovnaká základná sadzba tarifnej odmeny by bola aj v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá. V konaní o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 564,32 Eur za prekážky v práci s príslušenstvom by základná sadzba tarifnej odmeny predstavovala sumu 38,18 Eur. S poukazom na ust. § 13 ods. 4 vyhl. MS SR č. 6555/2004 Z.z. v znení účinnom do 31. 05. 2009 a § 13 ods. 3 uvedenej vyhlášky v znení účinnom od 01. 06. 2009 do 31. 05. 2010 je potrebné základné sadzby tarifnej odmeny z vecí s nižšou tarifnou hodnotou (určenie neplatnosti skončenia pracovného pomer, určenia, že pracovný pomer trvá a náhrady mzdy za obdobie od 01.04.2006 - 31.05.2006) znížiť na polovicu pri každom úkone právnej služby (od 01. 06. 2010 o jednu tretinu), čo urobil aj súd prvého stupňa. Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľka bola plne úspešná v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o určenie, že pracovný pomer trvá, patrí jej v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. plná odmena prislúchajúca tarifnej odmene určenej v týchto veciach vyššie uvedeným postupom, t. j. po znížení sadzby tarifnej odmeny z titulu - 12 - spoločného prejednania viacerých vecí, polovica z jednej trinástiny výpočtového základu za príslušný kalendárny rok. V časti uplatnených mzdových nárokov súd rozhodoval o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p., t. j. podľa pomeru úspechu navrhovateľky v konaní. Zo základnej sadzby tarifnej odmeny určenej za náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru (nezníženej na polovicu, nakoľko ide o vec s najvyššou tarifnou hodnotou v spore), ktorá podľa § 10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase predstavuje sumu 91,29 Eur (pri tarifnej hodnote 2.177,90 Eur), je navrhovateľke vzhľadom na percentuálne vyjadrenú čistú úspešnosť v spore možné priznať len 11,34 % odmeny. Z uplatnenej náhrady mzdy za prekážky v práci predstavuje odmena za jeden úkon právnej služby jednu polovicu trinástiny výpočtového základu, z ktorej je možné za každý úkon právnej služby priznať len 13,10 %, čo zodpovedá čistému úspechu navrhovateľky vzťahujúcemu sa k tomuto nároku. Podľa vyššie uvedených výpočtov odvolací súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní v celkovej výške 631,16 € nasledovne: úkony právnej služby náhrada mzdy z neplatného skončenia PP náhrada mzdy za z obdobie od 01.04.2006-31.05.2006 určenie neplatnosti skončenia PP určenie, že PP trvá prevzatie a prípr. 25.5.2006 10,35 € (11,34 % z 91,29 €) 2,50 € 13,10 % z 19,09 € 20,91 € 20,91 € návrh na začatie konania 20.7.2006 10,35 € 2,50 € 20,91 € 20,91 € pojednávanie 10.10.2007 10,35 € 2,50 € 22,75 € 22,75 € pojednávanie 13.10.2008 10,35 € 2,50 € 24,31 € 24,31 € pojednávanie 29.10.2008 10,35 € 2,50 € 24,31 € 24,31 € vyjadr. k odvol. 12.03.2009 - - 53,49 € 26,75 € pojednávanie 13.12.2010 10,35 € 1,67 € - - pojednávanie 14.03.2011 2,59 € 0,42 € - - pojednávanie 24.10.2011 2,59 € 0,42 € - - pojednávanie 23.01.2012 10,35 € 1,67 € - - vyjadrenie 30.1.2012 10,35 € 1,67 € - - pojednávanie 06.06.2012 10,35 € 1,67 € - - pojednávanie 12.11.2010 10,35 € 1,67 € - - spolu 108,68 € 21,69 € 166,68 € 139,94 € režijný paušál: 2x5,41 € + 5,90 € + 2x 6,34 € +6,97 €+ 7,21 € + 2x7,41 € + 4x 7,63 € = 88,98 € 20 % DPH: 105,19 € Trovy právneho zastúpenia spolu: 631,16 € Odvolací súd znížil odmenu advokáta za jeden úkon právnej služby, a to vyjadrenie k odvolaniu voči medzitýmnemu rozsudku, nakoľko predmetom skoršieho odvolacieho konania bolo len rozhodovanie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určení, že pracovný pomer trvá, a preto do základnej sadzby tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby nie je možné započítať aj časť tarifnej odmeny prislúchajúcej mzdovým nárokom. Rovnako odvolací súd uznal za dôvodné aj námietky odporcu ohľadom priznania odmeny za dva úkony právnej služby zo dňa 22. 11. 2007 a dňa 13. 06. 2008, t. j. za dodatočné doplnenia žalobného návrhu, nakoľko tieto boli uskutočnené len v dôsledku neúplne podaného návrhu a nemožno ich preto považovať za trovy účelne vynaložené na uplatňovanie práva navrhovateľky. - 14 - Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces ( IV.ÚS 115/03). Odvolací súd záverom konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by pri svojom rozhodovaní súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom, rozsudok je presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 O.s.p. V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., vychádzajúc pritom z čiastočného úspechu resp. neúspechu oboch účastníkov v odvolacom konaní, ktorého pomer je približne rovnaký, a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.