Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/138/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1103899963 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1103899963.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: U. K. Z. , trvale bytom E. Y., W. č. X/A, proti žalovanému: Wüstenrot stavebná sporiteľňa a.s., Bratislava, Grösslingova č. 77, IČO: 31 351 026, zastúpený spoločnosťou Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Mostová č. 2, IČO: 35 724 111, za ktorú koná JUDr. Pavol Erben, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu, žalovaného a vedľajšieho účastníka vystupujúceho do 30.6.2016 na strane žalobcu: Základná organizácia integrovaného odborového zväzu Wüstenrot Land, P.O.Box 49, 930 00 Bratislava, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. februára 2016, č.k. 9 Ct 12/2003-481, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. februára 2016, č.k. 9 Ct 12/2003-481, vo výroku, ktorým súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 danej žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu trvá aj naďalej, p o t v r d z u j e ; vo výroku, ktorým súd žalobu o zaplatenie náhrady mzdy zamietol, v súvisiacom výroku, ktorým si súd vymienil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. II. Odvolanie Základnej organizácie integrovaného odborového zväzu Wüstenrot Land, P.O.Box 49, 930 00 Bratislava, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. februára 2016, č.k. 9 Ct 12/2003-481, o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom (v poradí tretím) zo dňa 11.2.2016, č.k. 9 Ct 12/2003-481, Okresný súd Bratislava I. určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 danej žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu trvá aj naďalej; II. zamietol návrh žalovaného na určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným končí, pretože nemožno od zamestnávateľa - žalovaného spravodlivo požadovať, aby zamestnanca - žalobcu naďalej zamestnával; III. zamietol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru; IV. vymienil si, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). 2.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.4.2003 sa žalobca proti žalovanému domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Žalobu odôvodnil tým, že vzhľadom k tomu, že v roku 2001 pripravoval žalovaný organizačné zmeny, ktoré boli rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce a žalobca bol proti takýmto zmenám, ktoré by postihli aj jeho podriadených zamestnancov, stal sa nepohodlným a žalovaný vyriešil jeho nedobrovoľný odchod tým, že dňa 20.7.2001 mu doručil okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa § 53 Zákonníka práce. Žalobca oznámil žalovanému, že trvá na pracovnom pomere a podal v zákonnej lehote žalobu na súd o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Tento pracovný spor o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru bol prejednaný a rozhodnutý na Okresnom súde Bratislava I. v konaní vedenom pod sp.zn. 7 C 130/2001 v jeho prospech a po podaní odvolania žalovaným Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25.3.2003, č.k. 8 Co 452/2002-147, potvrdil rozsudok vo výroku o určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru (právoplatný dňa 30.5.2003). Napriek týmto skutočnostiam žalovaný pozval žalobcu na rokovanie o mimosúdnom vyrovnaní dňa 25.11.2002, kde mu však doručil podanie zo dňa 18.11.2002 označené ako výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce, na základe ktorej sa mal jeho pracovný pomer skončiť uplynutím výpovednej doby, t.j. dňa 28.2.2003. Žalobca dňa 27.2.2003 oznámil žalovanému, že trvá na pracovnom pomere. Výpoveď zo dňa 18.11.2003 danú žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce považuje za neplatnú z nasledovných dôvodov: 1/ Žalovaný jednak tvrdí, že pracovný pomer skončil a na druhej strane dáva výpoveď. Tým jednoznačne nejde o právne relevantný prejav vôle, ktorý sa vyžaduje pri právnych úkonoch, t.j. taký prejav, ktorý smeruje napr. k zrušeniu pracovného pomeru, keď podľa tvrdenia žalovaného už pracovný pomer bol platne ukončený. 2/ Vo výpovedi ako jednostrannom právnom úkone absentuje určitosť ako ďalšia podmienka platnosti právneho úkonu, keď na jednej strane žalovaný tvrdí, že platne skončil pracovný pomer okamžitým zrušením pracovného pomeru a súčasne dáva výpoveď z pracovného pomeru voči tomu istému zamestnancovi. 3/ Výpoveď daná žalovaným po predchádzajúcom doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru sa prieči dobrým mravom, takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca považoval výpoveď za neplatnú aj z ďalších dôvodov, a síce že žalovaný riadne nezrušil miesto oblastného riaditeľa, ktorú funkciu zastával, a tiež že si nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Tým nebol daný dôvod výpovede zo strany žalovaného; tiež je touto výpoveďou porušený § 7 ods. 4 Zákonníka práce, kde je stanovená povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať plnenie svojich úloh najmä zamestnancami v pracovnom alebo obdobnom pracovnom vzťahu. Súčasne uviedol, že táto výpoveď odporuje zákonu, resp. ho obchádza, keď identická pracovná náplň funkcie „oblastného riaditeľa" zostáva, ale je vykonávaná v rozpore so zákonom na základe živnostenského oprávnenia, čím je táto absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na pojednávaní konanom dňa 5.5.2009 žalobca rozšíril žalobu, ktorým úkonom žiadal priznať náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vo výške jeho priemernej mzdy za čas od 1.3.2003 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci. 2.2. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Potvrdil, že žalovaný v priebehu roka 2002 prehodnocoval celkovú organizačnú štruktúru, výsledkom ktorej bolo organizačné rozhodnutie na to kompetentného orgánu žalovaného o organizačných zmenách, ktoré sa celkovo dotklo viacerých zamestnancov. Okrem iného rozhodnutím o organizačnej zmene bolo zrušené aj funkčné miesto žalobcu, pričom nemal žiadne iné vhodné miesto, ktoré by žalobcovi mohol ponúknuť. Z toho dôvodu boli naplnené predpoklady ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. 3.1. Rozsudkom (v poradí prvým) dňa 18.2.2010, č.k. 9 Ct 12/2003-178, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Právne dôvodil ustanovením § 63 ods. l písm. b/, ods. 2 Zákonníka práce a skutkovo tým, že organizačná zmena ku dňu 30.11.2002 bola u žalovaného schválená dňa 12.11.2002 a spočívala v zrušení pracovných miest finančného poradcu v Kežmarku a oblastného riaditeľa v Nových Zámkoch (v poradí druhú pracovnú pozíciu zastával žalobca); so zamestnancami na týchto pracovných miestach mal byť podľa § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce rozviazaný pracovný pomer výpoveďou. Teda dňa 25.11.2002, kedy žalovaný žalobcovi doručil výpoveď zo dňa 18.11.2002 podľa § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce, žalobca už bol nadbytočným; u zamestnávateľa neexistovala organizačná štruktúra, z ktorej by bol zrejmý stav voľných pracovných miest v regióne E. Y., v uvedenom období neboli v regióne E. Y. do spoločnosti prijímaní žiadni noví pracovníci, neboli tam ani žiadne voľné pracovné miesta. 3.2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (rozhodnutím v poradí prvým) uznesením zo dňa 27.4.2011, č.k. 2 Co 90/2010-206, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že dostatočne neskúmal splnenie hmotnoprávnych podmienok platnej výpovede. Osobitne sa nezaoberal tým, či skutočne došlo k prerokovaniu výpovede so zástupcami základnej odborovej organizácie. Ďalej zo spisu nevyplývajú skutočnosti odôvodňujúce záver o tom, že u zamestnávateľa neexistovala organizačná štruktúra, z ktorej by bol zrejmý stav voľných pracovných miest v regióne E. Y., v uvedenom období neboli v regióne E. Y. do spoločnosti prijímaní žiadni noví pracovníci, neboli tam ani žiadne voľné pracovné miesta; žeby si zamestnávateľ splnil ponukovú povinnosť. 4.1. Rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 24.11.2011, č. k. 9 Ct 12/2003-242, súd prvej inštancie žalobu opätovne zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. Rozsudok právne odôvodnil ustanovením § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/, § 77 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a skutkovo tým, že žalobca podal žalobu v predmetnej právnej veci neskoro, po uplynutí prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva. Dňa 25.11.2002 žalobca prevzal písomnú výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce platného a účinného v tom čase (od 25.7.2002 do 30.6.2003), výpovedná doba začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (od 1.12.2002) a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nebolo ustanovené inak (dňa 28.2.2003). Pracovný pomer teda skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej doby dňa 28.2.2003. 4.2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím v poradí druhým) zo dňa 14.3.2012, čk. 2 Co 64/2012-264, 2 NcC 10/2012, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že žalobca žalobu podal na súde prvej inštancie včas (dňa 29.4.2003). So zdôraznením ustanovenia § 36 ods. l, § 37, § 62 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede (od 25.7.2002 do 1.7.2003) odvolací súd dôvodil, že výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je 2 mesiace; pri výpovedi z dôvodov ustanovených v § 63 ods. l písm. a/, b/ Zákonníka práce je výpovedná doba 3 mesiace. Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak. Trojmesačná výpovedná doba (u žalobcu) začala plynúť dňa 1.12.2002 a skončila dňa 28.2.2003. Zdôraznil, že posledný deň výpovednej doby pripadol na deň 28.2.2003, a teda výpovedná doba sa skončila až uplynutím tohto posledného dňa. Až nasledujúci deň, t.j. dňa 1.3.2003, sa mal pracovný pomer medzi jeho účastníkmi skončiť. Ustanovenie § 62 ods. 2 Zákonníka práce je jasné, presné, nezvádza k inému výkladu; nemožno jeho znenie zmeniť napr. ani dohodou účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Výpovednou dobou je časový úsek, ktorý musí (celý) uplynúť medzi výpoveďou zamestnávateľa alebo zamestnanca a zánikom pracovného pomeru. Bez ohľadu na to, či výpoveď obsahuje výpovednú dobu, prípadne aj nesprávnu, alebo ju vôbec neobsahuje, resp. obsahuje nesprávny deň skončenia pracovného pomeru (ako to je práve v prejednávanej veci), výpovedná doba začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie konať vo veci samej. 4.3. V dôsledku podaného dovolania žalovaným Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 18.2.2014, sp.zn. 1 Cdo 109/2012 (č.l. 306 spisu), zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.3.2012, sp.zn. 2 Co 64/2012, 2 NcC 10/2012, a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Uzavrel, že odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu pre svoju evidentnú rozpornosť, nejasnosť a nedostatočnosť odpovedí na relevantné otázky nespĺňa parametre zákona na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia stanovené v § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p. 4.4. Následne na uvedené Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18.2.2015, č.k. 2 Co 274/2014-363 (rozhodnutím v poradí tretím), rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 24.11.2011, č. k. 9 Ct 12/2003-242, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uzavrel, že žalobca ochrany na súde sa domáha včas podanou žalobou, pred uplynutím 2-mesačnej prekluzívnej lehoty. Nadväzne na ustanovenie § 77 Zákonníka práce dôvodil, že doba je časové obdobie, v rámci ktorého zákonom ustanovené práva a povinnosti vznikajú a trvajú, alebo na uplynutie ktorého zákon viaže ich zánik; začína spravidla plynúť už od toho dňa, v ktorom nastala skutočnosť rozhodujúca pre jej plynutie, spravidla sa končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím názvom alebo číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť. Výpovednou dobou je časový úsek, ktorý musí uplynúť medzi výpoveďou zamestnávateľa alebo zamestnanca a zánikom pracovného pomeru. Lehota je časový priestor na uplatnenie práva alebo nároku vymedzeného začiatkom a koncom možnosti jeho uplatnenia na súde alebo u právnickej alebo fyzickej osoby; začína plynúť až odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom nastala skutočnosť (udalosť) rozhodujúca pre začiatok jej plynutia a končí sa uplynutím zákonom ustanoveného časového obdobia. Preklúzia je zánik nároku alebo práva ako subjektívneho oprávnenia fyzickej alebo právnej osoby na istý druh plnenia zo strany povinného. Na zánik práva prihliada súd ex offo, bez ohľadu na to, či ho účastník namietne alebo nie, resp. či sa účastník o námietke druhého účastníka dozvie alebo nedozvie. Zákonodarca osobitne upravil začiatok a koniec výpovednej doby, lehoty na uplatnenie práva na súde na vyslovenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (o.i.) výpoveďou. Pre určenie okamihu začiatku a skončenia prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva na súde či už zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa v súvislosti neplatným rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou je rozhodujúce ustanovenie § 77 Zákonníka práce, podľa ktorého nárok možno uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť; najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, inak nárok zanikne. Výpovedná doba je v prejednávanej veci trojmesačná a začala plynúť od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede (od 1.12.2002) a uplynula posledným dňom tretieho mesiaca (28.2.2003). Ustanovenie § 62 ods. 1, ods. 2, § 77 Zákonníka práce upravuje dobu, lehotu vždy celých kalendárnych mesiacov; Zákonník práce dĺžku a začiatok výpovednej doby na inom miestne neustanovuje inak. Keďže mesiace nemajú rovnakú dĺžku, zákon ustanovuje výnimku pre stav, ak posledný deň doby, lehoty, pripadol na deň, ktorý nie je v mesiaci. V takomto prípade je posledným dňom doby, lehoty, posledný deň v mesiaci. Nadväzne na vyššie uvedené potom ustanovenie § 62 ods. 1, 2, § 77 Zákonníka práce je zákonom lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 37 Zákonníka práce, § 122 Občianskeho zákonníka. Je rovnako notorietou, že osobitný zákon, osobitné zákonné ustanovenie, ruší všeobecný zákon, všeobecné zákonné ustanovenie (lex specialis derogat legi generali). Keďže začiatok a trvanie výpovednej doby, prekluzívnej lehoty, na uplatnenie práva na súde upravuje osobitné ustanovenie § 36, § 77 Zákonníka práce (lex specialis), vo veci nemožno aplikovať ustanovenie § 37 Zákonníka práce, § 122 Občianskeho zákonníka (lex generalis). Výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce žalovaný žalobcovi účinne doručil dňa 25.11.2002. Trojmesačná výpovedná doba (troch ucelených kalendárnych mesiacov) začala plynúť dňa 1.12.2002 (prvý deň nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede) a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného (tretieho) kalendárneho mesiaca, t.j. uplynutým posledného dňa v mesiaci február 2003. V roku 2003 február mal 28 dní, a tak trojmesačná výpovedná doba uplynula až uplynutím dňa 28.2.2003; deň 28.2.2003 bol posledným pracovným dňom žalobcu u žalovaného na základe výpovede zo dňa 18.11.2002. Až od nasledujúceho dňa, t.j. dňa 1.3.2003, začala žalobcovi plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota (dvoch ucelených kalendárnych mesiacov) na uplatnenie nárokov na súde podľa § 77 Zákonníka práce; posledný deň tejto lehoty pripadol opätovne na posledný deň v mesiaci, a síce 30.4.2003, t.j. deň, kedy najneskôr mohol žalobca podať žalobu na súd, čo sa aj stalo. Pre naplnenie účelu zákonodarcu musí uplynúť celý kalendárny mesiac. Ustanovenie § 62 ods. 1, ods. 2, § 77 Zákonníka práce je jasné, presné, nezvádza k inému výkladu; nemožno jeho znenie zmeniť napr. ani dohodou účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ale nemožno sa od neho odkloniť ani judikatúrou. Bez ohľadu na to, či výpoveď obsahuje výpovednú dobu, prípadne aj nesprávnu, alebo ju vôbec neobsahuje, resp. obsahuje nesprávny deň skončenia pracovného pomeru (ako to je práve v prejednávanej veci), výpovedná doba začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce neuvádza, a ani výkladom nemožno dospieť k záveru, že posledný deň výpovednej doby (28.2.2003) je zároveň aj dňom skončenia pracovného pomeru. Nič iné neuvádza ani Zákonník práce v iných ustanoveniach. Bez právneho významu zostal názor žalovaného uvádzaný už v samotnej výpovedi, že pracovný pomer sa skončí dňom 28.2.2003. Inak by sa nepochybne posudzovalo chovanie žalobcu podľa § 77 Zákonníka práce v prípade, ak by žalovaný so žalobcom rozviazal pracovný pomer okamžitým skončením alebo dohodou, o čo ale nejde v prejednávanej veci. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie konať a rozhodnúť o nárokoch žalobcu vo veci samej. 4.5. Písomným podaním zo dňa 28.9.2015 oznámila Základná organizácia integrovaného odborového zväzu Wüstenrot Land, P.O.Box 49, 830 00 Bratislava, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalobcu v zmysle ustanovenia § 93 ods. 1 O.s.p. 5.1. V ďalšom konaní, pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) konal o žalobe, zmenenej a doplnenej žalobe, žalobcu vo veci samej, postupoval za aktívnej účasti oboch strán sporu, pričom prihliadol aj na to, čo všetko v konaní uviedli strany sporu, zopakoval, doplnil, dokazovanie spismi Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 7 C 130/2001, sp.zn. 10 C 12/2005, a dospel k záveru, že nároky strán sporu v nich uplatňované a súdne rozhodnutia v nich vydané nezakladajú prekážku postupu konania v predmetnej právnej veci; doplnil tiež dokazovanie zápisnicou zo 4. riadneho zasadania Predstavenstva Stavebnej sporiteľne VÚB-Wüstenrot, a.s., dňa 5.2.2003 v Bratislave, prezenčnou listinou zo 4. riadneho zasadania Predstavenstva Stavebnej sporiteľne VÚB- Wüstenrot, a.s., dňa 5.2.2003 v Bratislave, zápisnicou z výnimočného zasadnutia zástupcov stavebnej sporiteľne a výboru Základnej odborovej organizácie pri VÚB-Wüstenot, a.s., zo dňa 19.11.2002, výsluchom svedkov U.. C. D., U. P., U.. S. Z., a zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca pracoval v spoločnosti žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.5.1999 a jej dodatkov v pracovnom zaradení oblastný riaditeľ s dohodnutým miestnom výkonu práce pracovisko žalovaného v E. Y. od 1.6.1999, ktorý deň bol dohodnutým dňom nástupu do práce. Dňa 20.7.2001 bolo žalobcovi doručené okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa § 53 Zákonníka práce. Žalobca oznámil žalovanému, že trvá na pracovnom pomere a podal v zákonnej lehote žalobu na súd o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 22.1.2001, č.k. 7 C 130/2001-99, určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa 19.7.2001 je neplatné a priznal žalobcovi náhradu mzdy a trovy konania. Konanie v časti týkajúcej sa neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru skončilo právoplatne dňa 30.5.2003 v prospech žalobcu, keď Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25.3.2003, č.k. 8 Co 2002-147, rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu potvrdil. Žalovaný pozval na deň 25.11.2002 žalobcu na rokovanie o mimosúdnom vyrovnaní, kde mu doručil výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce, na základe ktorej sa mal jeho pracovný pomer skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 28.2.2003. Žalobca dňa 27.2.2003 oznámil žalovanému [čo žalovaný potvrdil (č.l. 9 spisu)], že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, trvá na platnosti pracovnej zmluvy a žiada jej plnenie zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie skúmal všetky otázky relevantné pre posúdenie platnosti úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru, a to či daný úkon spĺňa formálne náležitosti, či výpoveď má písomnú formu, či bola výpoveď žalobcovi riadne doručená, či dôvod výpovede bol riadne vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, či bol úkon vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Zistil, že výpoveď má písomnú formu, žalobcovi bola riadne doručená dňa 25.11.2002, dôvod výpovede bol riadne vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Zápisnicou z mimoriadneho zasadnutia zástupcov stavebnej sporiteľne a výboru Základnej odborovej organizácie pri VÚB-Wüstenrot, a.s., zo dňa 19.11.2002 bolo preukázané, že výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 18.11.2002 bolo vyhotovené písomné rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou adresované žalobcovi, ktorý výpoveď prevzal dňa 25.11.2002. Týmto podaním žalovaný oznámil žalobcovi, že podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce rozväzuje s ním pracovný pomer výpoveďou z dôvodu, že vzhľadom na písomné rozhodnutie predstavenstva spoločnosti žalovaného zo dňa 12.11.2002 bolo rozhodnuté o zrušení pracovného miesta žalobcu ako oblastný riaditeľ ku dňu 30.11.2002 z dôvodu organizačných zmien, čím sa stal žalobca nadbytočný. Zároveň mu bolo oznámené, že zamestnávateľ nemá k dispozícii inú vhodnú prácu, ktorú by mu mohol ponúknuť v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, že pracovný pomer žalobcu končí uplynutím trojmesačnej výpovednej doby dňa 28.2.2003 a bude mu vyplatené odstupné vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku podľa § 76 Zákonníka práce. Zo zápisnice z 18. zasadnutia predstavenstva Stavebnej sporiteľne VUB-Wüstenrot, a.s., zo dňa 12.11.2002 súd prvej inštancie zistil, že v bode 6 zápisnice je uvedené: organizačné zmeny ku dňu 30.11.2002; predstavenstvo v rámci schválenej koncepcie transformácie odbytu schválilo zrušenie pracovných miest finančného poradcu v Kežmarku a oblastného riaditeľa v E. Y. ku dňu 30.11.2002 z dôvodu organizačnej zmeny. Súčasne ukladá úlohu rozviazať pracovný pomer s týmito zamestnancami na týchto pracovných miestach podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a pred podaním výpovede prerokovať tieto so zástupcami základnej odborovej organizácie. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal námietkou žalobcu, ktorý tvrdil, že výpoveď je neplatná i z dôvodu, že žalovaný riadne nezrušil miesto oblastného riaditeľa a že si nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Tým nebol daný dôvod výpovede zo strany žalovaného a touto výpoveďou bol porušený § 7 ods. 4 Zákonníka práce, kde je stanovená povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať plnenie svojich úloh, najmä zamestnancami v pracovnom alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Podľa názoru žalobcu výpoveď odporuje zákonu, resp. ho obchádza, keď identická pracovná náplň funkcie oblastného riaditeľa u žalovaného trvala naďalej, teda zostala pôvodná, ale je vykonávaná v rozpore so zákonom na základe živnostenského oprávnenia, čím je táto absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle judikatúry slovenských súdov organizačné zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom alebo štruktúrnym zložením zamestnancov zisťuje súd, pričom preukázanie týchto skutočností postihuje zamestnávateľa. V nadväznosti na uvedené súd zisťuje, na aké ciele a akému účelu má prijatá organizačná zmena slúžiť a v prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu boli od počiatku sledované iné ciele a že zamestnávateľ ako príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo má následne dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania právneho princípu o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Je pravdou, že súd nemôže preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene a o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, súd však dôsledne skúma a posudzuje všetky skutkové okolnosti, ktoré predchádzali skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, pričom pri hodnotení prihliada aj na čl. 2 Zákonníka práce zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, preto nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo má následne dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania právneho princípu o súlade pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Výsluchom svedkov (U.. S., Z. S., A. S., U. S., U.. S. Z.) mal súd prvej inštancie preukázané, že v organizácii žalovaného boli organizačné zmeny do 30.9.2002 v tom zmysle, že celá sieť prevádzkových pracovníkov sa prevádzala na živnosť a potom sa s nimi uzatvárali sprostredkovateľské zmluvy. Na dokumente Transformácia pracovalo viacero ľudí na oddelení odbytu a marketingu. Išlo o to, že sieť pracovníkov v pracovnom pomere malo prejsť na živnosť, pričom cieľom bolo zabrániť hromadnému prepúšťaniu a ušetriť prostriedky, pričom práca zostala tá istá. Úlohou pracovníkov marketingu bolo presvedčiť zamestnancov prejsť na živnosť a pracovať pre žalovaného naďalej, pričom k zásadnej zmene typu práce alebo organizácie práce v podstate nedošlo. Na živnosť mali prejsť prevádzkoví pracovníci a ich vedúci, zostala zachovaná hierarchia vo vzťahu krajský riaditeľ, okresný riaditeľ a prevádzkoví pracovníci a ich vedúci. Obsah práce okresných riaditeľov sa nemenil, pracovná náplň zostávala v podstate rovnaká. Svedok U.. S. tiež uviedol, že v zmluvách bola klauzula, že živnostníci budú vykonávať živnosť len pre žalovaného a nariadenie bolo také, že ak títo pracovníci neboli ochotní prejsť na živnosť, bude ich musieť žalovaný prepustiť. Uvedené konanie žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako konanie v rozpore s čl. 2 Zákonníka práce zakotvujúcim pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi, na podklade čoho ustálil, že v danom prípade nedošlo k naplneniu predpokladu výpovedného dôvodu, a to rozhodnutiu o organizačnej zmene a dospel k záveru, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je z dôvodu rozporu s dobrými mravmi neplatná. 5.2. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je z dôvodu rozporu s dobrými mravmi neplatná, je irelevantné, či žalovaný v čase výpovede mal alebo nemal voľné pracovné miesto v mieste výkonu práce žalobcu a či takéto pracovné miesto bolo alebo nebolo žalobcovi ponúknuté, preto sa súd prvej inštancie splnením tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede osobitne nezaoberal. 5.3. Súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalovaného, ktorým sa domáhal pre prípad, ak vysloví, že výpoveď z pracovného pomeru nebola platná, aby v zmysle ustanovenia § 79 ods. l Zákonníka práce rozhodol, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným končí, pretože nemožno od zamestnávateľa - žalovaného spravodlivo požadovať, aby zamestnanca - žalobcu naďalej zamestnával. Dôvodil, že na daný prípad aplikoval Zákonník práce účinný ku dňu 18.11.2002, pričom v tom čase bolo účinné ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom do 30.6.2003) v nasledovnom znení: „Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru“. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie o tom, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným končí, pretože nemožno od zamestnávateľa - žalovaného spravodlivo požadovať, aby zamestnanca - žalobcu naďalej zamestnával, nemá oporu v zákone. 5.4. Súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalobcu o zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou, keď zohľadnil žalovaným úspešne vznesenú námietku premlčania. Zdôraznil, že žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 29.4.2003 sa žalobca domáhal (len) vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou danej žalovaným dňa 18.11.2002 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a že pracovný pomer žalobcu trvá aj naďalej; ako aj náhrady trov konania. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 5.5.2009 žalobca rozšíril žalobu o ďalší petit, a síce o náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške jeho priemernej mesačnej mzdy od 1.3.2003 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci (v sume 116.850,-- € spolu s úrokom z omeškania od splatnosti mesačnej mzdy do zaplatenia); súd prvej inštancie uznesením zo dňa 5.5.2009, č.k. 9 Ct 12/2003-162, zmenu žaloby pripustil. Pre posúdenie veci považoval za rozhodujúce vyriešenie právnej otázky, kedy začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru. Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003, teda v znení platnom v čase, keď mal nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vzniknúť. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na uplatnenie tohto nároku. Žalobcovi začala plynúť trojročná premlčacia lehota dňa 1.3.2003 a uplynula dňa 1.3.2006. Žalobca si uplatnil právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. l Zákonníka práce dňa 5.5.2009 na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, teda zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. 6. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu, vedľajší účastník vystupujúci na strane žalobcu. 6.1. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Žalobca mal zato, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď jeho právo posúdil ako premlčané; nesprávne postupoval, keď tento nárok posudzoval ako celok, t.j. jednoducho len ako „právo na náhradu mzdy“. Právo na náhradu mzdy sa však nepremlčuje ako také, ale premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Uvedené skonštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 27.10.2009, sp.zn. l Cdo 180/2009. Osobitne namietal, že nedošlo jeho nárok na náhradu mzdy premlčaný nie je, tento uplatnil včas, a síce už žalobou podanou dňa 29.4.2003, čo nepochybne vyplýva z jej obsahu. Predmetnou žalobou sa domáha určenia, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a jeho pracovný pomer trvá aj naďalej. Vzhľadom na to, že z obsahu ním navrhovaného petitu vyplýva jeho žiadosť, aby ho žalovaný ďalej zamestnával, je zrejmý jeho záujem na plnení povinností z pracovnej zmluvy zo strany žalovaného v celom rozsahu (prideľovania práce, poskytovania mzdy a pod.). Nárok na náhradu mzdy je teda obsiahnutý už v žalobe o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Taktiež to vyplýva aj zo samotného označenia podania, v ktorom je uvedené „Žaloba na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou s prísl.“ Príslušenstvom k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru sú súvisiace nároky, ako napr. určenie, že pracovný pomer trvá, náhrada mzdy spolu s úrokmi z omeškania a pod. V podanej žalobe nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru formuloval len všeobecne, keďže náhradu mzdy nebolo možné konkrétne vyčísliť, pretože ku dňu 29.4.2003 ešte nebola splatná náhrada mzdy za mesiac marec 2003 a žalovaný nebol s platením náhrady mzdy ani v omeškaní. Žalovaný sa dostal do omeškania v súvislosti s náhradou mzdy za mesiac marec 2003 až dňom 1.5.2003. Je pravdou, že v písomnom podaní zo dňa 5.5.2009 vyslovene spomenul nárok na náhradu mzdy, avšak nemožno z neho vyvodzovať, žeby až týmto podaním prvýkrát uplatnil nárok na náhradu mzdy. Z jeho prednesov počas trvania celého procesu, t.j. už od podania žaloby, nemohlo byť pochýb o tom, že spolu s vyslovením neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplatňuje aj náhradu mzdy v danej súvislosti. Podaním zo dňa 5.5.2009 nežiadal o rozšírenie alebo zmenu petitu, hoci o tom rozhodol súd prvej inštancie na pojednávaní, na ktorom nebol zastúpený právnym zástupcom. Za daných okolností mu tak nie je možné vyčítať nepresnosti v protokolácii, resp. že vtedy nenamietal procesne nekorektný postup súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2009, sp.zn. l Cdo 180/2009. Z neho vyplýva, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný dňa 27.2.2003 obdržal list, v ktorom mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Preto boli splnené všetky podmienky pre vznik jeho práva na náhradu mzdy. Skutočnosť, že žalovaný (a aj súd prvej inštancie) akceptoval fikciu existencie žaloby na náhradu mzdy už od podania žaloby v roku 2003 nepriamo svedčí aj spôsob výpočtu náhrady trov konania žalovaným. Vytýkal ďalej súdu prvej inštancie, že právnu otázku plynutia premlčacej doby posudzoval podľa zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce) v znení účinnom do 30.6.2003. Zákon č. 65/1965 Zb. bol však platný a účinný do 31.3.2002, keď bol zrušený zákonom č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.4.2002. Žalobu na súd prvej inštancie podal dňa 29.4.2003, teda za účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z. Žalovanému podaním doručeným mu dňa 27.2.2003 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a preto mu (žalobcovi) patrí náhrada mzdy od mesiaca marec 2003, splatná k 30.4.2003. Ku dňu podania žaloby (29.4.2003) teda ešte nebola splatná ani prvá náhrada mzdy (za mesiac marec 2003). Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (§ 205 ods. 2 písm. a/, § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Prípadne prichádza do úvahy ešte tá možnosť, že súd prvej inštancie aplikoval zákon č. 65/1965 Zb. z toho dôvodu, že sa v prvom rade zaoberal náhradou mzdy plynúcou z neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktorú vyslovil Okresný súd Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 7 C 130/2001, v ktorom konaní mu bola priznaná náhrada mzdy za prvých 6 mesiacov do 22.1.2001, vrátane úrokov z omeškania. Následná náhrada mzdy za obdobie do 28.2.2003 (teda k dátumu, ku ktorému žalovaný predstieral skončenie pracovného pomeru po druhýkrát) bola predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 10 C 12/2005. V prejednávanej veci (vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 Ct 12/2003) súd prvej inštancie preto nemohol mať žiadne pochybnosti o tom, že sa aj v tomto konaní domáha aj zaplatenia náhrady mzdy. Zdôraznil, že od 5.9.2003 je súčasťou spisu sp.zn. 9 Ct 12/2003 jeho oznámenie zamestnávateľovi zo dňa 23.7.2001, že jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a že je mu povinný poskytnúť náhradu mzdy. Pri posudzovaní prípadného priznania, resp. zníženia, náhrady mzdy presahujúcej 6 mesiacov z neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 19.7.2001 je potrebné vziať do úvahy, že táto neplatnosť bola právoplatne určená dňa 30.5.2003. V zmysle ustálenej judikatúry náhrada mzdy po 31.5.2003 by už vyplývala z ustanovenia § 130 ods. 1 Zákonníka práce, pričom túto náhradu mzdy súd nie je oprávnený znižovať ani na žiadosť zamestnávateľa. Tomuto sa snažil žalovaný predísť daním neplatnej výpovede zo dňa 18.11.2002 z predstieraných organizačných dôvodov. Návrh žalovaného na zníženie náhrady mzdy je nejasný a nekonkrétny. Okrem toho, že žalovaný navrhuje nepriznať náhradu mzdy presahujúcu 9 mesiacov (čo nekorešponduje ani s náhradou mzdy z neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru z roku 2001 a ani z neplatnej výpovede z roku 2003), žalovaný bol povinný špecifikovať konkrétny dôvod, na základe ktorého by súd mal prikročiť k zníženiu náhrady mzdy. Ak je žalovaný presvedčený, že žalobca mal možnosť zapojiť sa do práce v mieste výkonu práce (v E. Y.) za podmienok obdobných, resp. výhodnejších, bol povinný v tomto smere predložiť relevantné dôkazy. V tomto smere bolo dôkazné bremeno na jeho strane. Pre prípad, žeby sa odvolací súd stotožnil právnym názorom súdu prvej inštancie o premlčaní jeho nároku na náhradu mzdy, navrhol odvolaciemu súdu pripustiť dovolanie s otázkou, či a za akých okolností môže nastať premlčanie náhrady mzdy, ak si zamestnanec uplatňuje náhradu mzdy súčasne s nárokom na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v jednom konaní (od podania návrhu, resp. ak svoj návrh špecifikuje do právoplatnosti rozhodnutia o základe nároku). Táto otázka ešte nebola Najvyšším súdom Slovenskej republiky riešená, doterajšie rozhodnutia o premlčaní nároku na náhradu mzdy boli výlučne v situácii, keď sa zamestnanec domáhal náhrady mzdy samostatným návrhom podaným po právoplatnom skončení konania o neplatnosť výpovede. Podľa jeho názoru nie je možné aplikovať premlčanie náhrady mzdy v tom istom konaní, vzhľadom na existenciu fikcie návrhu na náhradu mzdy fakt, že celý čas sa domáha svojho hlavného, ako aj akcesorického nároku na súde v súlade so zákonom. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsahu zmeniť podľa ustanovenia § 220 O.s.p. a jeho návrhu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou vyhovieť; žiadal náhradu trov konania. 6.2. Vedľajší účastník vystupujúci na strane žalobcu podal odvolanie proti rozsudku vo výroku I. v časti, ktorou súd prvej inštancie vyslovil, že pracovný pomer žalobcu trvá naďalej, vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Namietal, že výrok I. v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil, že pracovný pomer žalobcu trvá naďalej, je v tomto znení neurčitý a nevykonateľný. Súd sa mal aj touto časťou žalobného návrhu dôsledne zaoberať a zistiť, čo žalobca v skutočnosti touto formuláciou požadoval, resp. ho vyzvať, aby žalobný petit upravil v súlade so zákonom tak, aby bol aj vykonateľný; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 7 Cdo 122/2011. V prípade, ak nebol žalobný návrh správny, súd prvej inštancie mohol a mal postupovať podľa ustanovenia § 43 O.s.p. Pretože toto súd prvej inštancie za vyše 10 rokov nevykonal, navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť iba presnú, určitú a zrozumiteľnú časť tohto výroku, ktorým súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým zamietol žalobu o nárokoch žalobcu z neplatného skončenia pracovného pomeru, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie skonštatoval premlčanie nároku žalobcu na náhradu mzdy ako jedného celku; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 1 Cdo 180/2009. Ďalej namietal, že ak je zo žalobného návrhu, vyjadrení žalobcu, resp. ďalších skutkových okolností, zrejmé, že sa žalobca dlhodobo systematicky, opakovane, súdnou cestou domáhal nielen vyslovenia neplatnosti prvého skončenia pracovného pomeru v roku 2001, vrátane náhrady mzdy a úrokov z omeškania v konaniach vedených pod sp.zn. 7 C 130/2001, 10 C 12/2005 (ktoré sú pripojené k spisu 9 Ct 12/2003), ale aj určenia neplatnosti následnej výpovede z roku 2003, tak bolo potrebné predpokladať, že sa uplatňuje aj návrh na náhradu mzdy. Po celé dlhé obdobie tohto konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru spolu s príslušenstvom boli tieto mzdové nároky v žalobnom návrhu zo dňa 24.4.2003 sumárne vyjadrené žiadosťou určenia faktu, že pracovný pomer trvá aj naďalej. Táto formulácia v sebe zahŕňala na jednej strane povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru (§ 47 Zákonníka práce), ako aj nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 79 Zákonníka práce). Žalovaný teda nemohol mať relevantné pochybnosti o tom, čoho sa v skutočnosti žalobca domáha. Bolo tak nepochybné, že žalobca trval na pokračovaní svojho pracovného pomeru u žalovaného a na platení mzdy, resp. náhrady mzdy. Žalovaný mohol kedykoľvek počas prebiehajúceho sporu žalobcovi začať prideľovať prácu, čo by zamestnávateľa úplne zbavilo povinnosti poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy. Žalovaný sa v snahe svojvoľne ukončiť pracovný pomer žalobcu v roku 2002 uchýlil k predstieraniu organizačnej zmeny v rozpore s dobrými mravmi. Analogicky je možné posúdiť v rozpore s dobrými mravmi aj žalovaným vznesenú námietku premlčania. V súvislosti s týmto poukázal na judikát R 10/1969. V priebehu konania boli prípadné pochybnosti odstránené písomným podaním žalobcu zo dňa 5.5.2009, v ktorom žalobca výslovne uviedol, že sa domáha aj náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. V žiadnom prípade nešlo o kvalifikovaný (nový) návrh žalobcu o rozšírenie žaloby, ako to nesprávne interpretoval súd prvej inštancie a chybne odvodzuje od tejto udalosti premlčanie všetkých mzdových nárokov žalobcu. Napríklad na písomnú špecifikáciu úrokov z omeškania z roku 2015 súd prvej inštancie nereagoval uznesením o zmene petitu. Pravdepodobne z tohto dôvodu súd prvej inštancie nerozhodol nijako o úrokoch z omeškania a tento počas konania písomne sformulovaný a podaný návrh v rozsudku zo dňa 11.2.2016 úplne absentuje. Tým, že nárok na náhradu mzdy bol viackrát uplatnený počas tohto konania, ešte pred vynesením prvého z troch prvoinštančných rozsudkov, bola priaznivo v prospech žalobcu vyriešená fikcia existencie žaloby na priznanie náhrady mzdy v čase podania žalobného návrhu. Premlčacia doba jednotlivých mesačných náhrad mzdy teda neplynula, resp. spočívala (§ 112 Občianskeho zákonníka) od podania žalobného návrhu v roku 2003. V závere svojho odvolania vedľajší účastník dôvodil, že súd prvej inštancie posudzoval právnu otázku začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru podľa zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce). Týmto tzv. starým Zákonníkom práce by súd mohol posudzovať iba náhradu mzdy z rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením pracovného pomeru ku dňu 20.7.2001. Podľa súdom prvej inštancie citovaného § 61 ods. 1 Zákonníka práce na str. 9 rozsudku táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Z uvedeného plynie, že od 1.3.2003 prichádza do úvahy nárok na dve rôzne náhrady mzdy: 1/ náhrada mzdy z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 20.7.2001, podľa tzv. starého Zákonníka práce (§ 61 ods. l). Náhrada mzdy za prvých 6 mesiacov bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 22.1.2002, sp.zn. 7 C 130/2001, a následná náhrada mzdy nad 6 mesiacov za obdobie od 23.1.2002 do 28.2.2003 bola predmetom právoplatne ukončeného konania o náhrade mzdy vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 10 C 12/2005. 2/ Náhrada mzdy z neplatnej výpovede zo dňa 18.11.2003 podľa aktuálneho Zákonníka práce (§ 79 ods. 2). Pri tejto náhrade mzdy môže súd na návrh žalovaného primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať až za čas presahujúci 12 mesiacov. Ani náhrada mzdy z tejto neplatnej výpovede od 1.3.2003 do súčasnosti nebola žalovaným vyplatená a tiež je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 Ct 12/2003 (v predmetnej právnej veci). Súd by mal zreteľne rozhodnúť o obidvoch týchto v zásade odlišných náhradách mzdy, ktoré prichádzajú do úvahy, resp. by mal konkretizovať, ktorú z týchto dvoch náhrad mzdy zamietol, uviesť ktoré mesačné náhrady mzdy zamieta a prečo; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5 CoPr 3/2014. Odvolaciemu súdu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (alternatívne v tejto časti zmeniť a určiť, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 danej žalobcovi je neplatné); potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej návrh žalovaného, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným končí; rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie náhrady mzdy zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy 12 x 993,13 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; v ostatnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie o náhrade mzdy z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 20.7.2001, resp. o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zo dňa 18.11.2003 presahujúcej obdobie 12 mesiacov, ako aj o zaplatení príslušných úrokov z omeškania. 6.3. Odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. dôvodiac, že je potrebné predovšetkým posúdiť splnenie hmotnoprávnych podmienok výpovede. Výpoveď bola písomná, žalobcovi bola doručená, bola prerokovaná so Základnou odborovou organizáciou pri VÚB- Wüstenrot, a.s. (odborovým orgánom) a dôvod výpovede bol riadne vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Tým splnil všetky zákonné podmienky na skončenie pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom. K predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce patrí to, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách, prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným a je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t.j. že sa zamestnanec stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia (jeho realizácie u zamestnávateľa) nadbytočným. Zákon uvedeným spôsobom zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. V súvislosti s tým poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 82/2007). Zdôraznil, že v čase výpovede nemal žiadnu pracovnú pozíciu, ktorú by mohol žalobcovi ponúknuť. V tejto časti žalovaný upriamil pozornosť na ustálenú judikatúru súdov rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 6 Sžo 46/2009). Vytýkal súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že splnil všetky zákonom vyžadované podmienky pre platné skončenie pracovného pomeru, vyslovil, že išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmeniť tak, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 danej žalobcovi je platné a pracovný pomer žalobcu netrvá; vo zvyšnej časti navrhol rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania v zmysle vyúčtovania. 7.1. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu a vedľajšieho účastníka dôvodil, že súd prvej inštancie správne klasifikoval nárok žalobcu ako premlčaný. Žalobca si uplatnil svoj nárok oneskorene po uplynutí premlčacej lehoty a vznesení námietky premlčania práva žalovaným; v tejto súvislosti zdôraznil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1 Cdo 116/2008. Ďalej uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi už posudzoval sťažnosť, ktorá vychádzala zo súdneho sporu, meritom ktorého bolo neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou a priznanie náhrady mzdy zamestnancovi. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Nepovažoval rozhodnutie súdu v danom konaní za ústavne nekonformné a sťažnosť zamestnanca odmietol (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 494/2013). Zákonník práce priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a ustanovenie Zákonníka práce o subsidiárnom použití Občianskeho zákonníka nemožno vykladať extenzívne, teda občianskoprávna úprava úrokov z omeškania sa nevzťahuje na pracovnoprávne vzťahy (rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp.zn. 5 Co 133/2013). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní mal využiť moderačné právo, ktoré mu poskytuje zákonná právna úprava (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). Žalovaný bol toho názoru, že v danom prípade súd žalobcovi nemôže priznať vôbec náhradu mzdy, prípadne nanajvýš za obdobie 12 mesiacov, ale len v prípade dôkladného prešetrenia právneho a skutkového stavu, v súčinnosti s príslušným úradom práce a zistením všetkých skutočností (kde žalobca v Rakúsku pracoval, akú mal mzdu, atď.). K tomuto ale doteraz nedošlo. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku týkajúceho sa určenia neplatnosti výpovede a trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného podľa § 220 O.s.p. zmeniť a určiť, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 danej žalobcovi je platné a pracovný pomer žalobcu skončil. Vo zvyšnej časti navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žalobcovi uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania v zmysle vyčíslenia. 7.2. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného dôvodil, že súd prvej inštancie správne vec posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaný iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, a preto nebol naplnený už prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo má následne dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania právneho princípu o súlade pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Konanie žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako konanie v rozpore s čl. 2 Zákonníka práce zakotvujúcim pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi, na podklade čoho ustálil, že nedošlo k naplneniu predpokladu výpovedného dôvodu, a síce k rozhodnutiu o organizačnej zmene a dospel tak k záveru, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je z dôvodu rozporu s dobrými mravmi neplatná. Dôvod vymedzený vo výpovedi nie je konkretizovaný a preskúmateľný, nie je možné z neho vyvodiť, aký konkrétny dôvod v zmysle § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol dôvodom na zrušenie jeho (žalobcovho) pracovného miesta. Povinnosťou žalovaného bolo v písomnej výpovedi konkretizovať charakter organizačnej zmeny, ktorá u neho nastala a v dôsledku ktorej sa mal stať nadbytočným. Žalovaný v konaní nepreukázal, k akej organizačnej zmene malo dôjsť ku dňu 12.11.2002, resp. ku dňu 30.11.2002. Preto tiež nie je zrejmá príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou u zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnanca. Žalobca bol toho názoru, že v skutočnosti to je práve žalovaný, ktorému sa nepodarilo preukázať nado všetku pochybnosť, že výpoveď zo dňa 18.11.2002 je platným, resp. perfektným, právnym aktom, a to predovšetkým čo sa týka samotnej organizačnej zmeny, ktorá mala byť dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Totiž už dňa 3.7.2003 Okresný súd Bratislava I. vyzval žalovaného, aby do 10 dní doložil okrem osobného spisu aj dôkazy o organizačnej zmene, dôkazy o nadbytočnosti, ako aj iné dôkazy. V spise dodnes absentujú akékoľvek konkrétne fakty, resp. dôkazy, o samotnej tejto organizačnej zmene, ako aj dôkazy o jeho nadbytočnosti. Žalovaný sa obmedzil iba na opakované vyhlásenia, resp. tvrdenia, že k organizačnej zmene došlo, bez toho, aby ju skutkovo akokoľvek vymedzil. Viackrát je v spise uvádzané, že žalovaný organizačnú zmenu preukázal, žiadny relevantný dôkaz o nej ale nepredložil, okrem zápisnice, kde predstavenstvo schválilo zrušenie jeho pracovného miesta z dôvodu organizačnej zmeny s odvolaním sa na koncepciu transformácie odbytu bez akejkoľvek konkretizácie, označenia, či bližšieho určenia. Zápisnica o takomto rozhodnutí nie je dôkazom existencie organizačnej zmeny, je to iba písomný záznam o tom, že predstavenstvo svojvoľne rozhodlo o zrušení pracovného miesta bez akejkoľvek konkretizácie, resp. skutkového vymedzenia. Podľa konštantnej judikatúry však pri preskúmavaní výpovedného dôvodu súdom podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je potrebné sústrediť sa na tri základné otázky: či ide o organizačnú zmenu zamestnávateľa spočívajúcu napr. v zmene úloh organizácie, zmene technického vybavenia a podobne; či sa stal zamestnanec nadbytočným; či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami u zamestnávateľa. Organizačné zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom, či štrukturálnym zložením zamestnancov, súd zisťuje podľa zásady materiálnej pravdy, dokazovanie týchto skutočností postihuje zamestnávateľa. Žalovaný predložil dôkazy: Organizačná štruktúra Stavebnej sporiteľne VÚB-Wüstenrot, a.s., aktualizovaná na rok 2002 zo dňa 5.3.2002 a Organizačná štruktúra Stavebnej sporiteľne VÚB-Wüstenrot, a.s., Bratislava, aktualizácia - november 2002. Z týchto dvoch organizačných štruktúr sa vôbec nedá určiť, či je (žalobca) v bližšie nešpecifikovanom čísle 37 pracovníkov na servisných centrách započítaný aj on s finančnou poradkyňou pani E.. Upozornil na to, že na žalovaným predloženej organizačnej štruktúre z dátumu 5.3.2002 figuruje 64 prevádzkových pracovníkov, 45 oblastných vedúcich, 15 servisných pracovníkov a 4 krajskí riaditelia. Spolu teda mala vonkajšia odbytová sieť ku dňu 5.3.2002 129 zamestnancov, pričom tam nie je ani jedna pozícia s názvom oblastný riaditeľ (ktorú vraj zrušilo predstavenstvo ku dňu 30.11.2002). Podľa organizačnej štruktúry z novembra 2002 (nemožno nijako určiť, či pred 18.11.2002 alebo až po tomto dátume) má vonkajšia odbytová sieť namiesto štyroch krajských riaditeľov analogicky štyroch regionálnych obchodných konzultantov. Ale tým akákoľvek logická nadväznosť týchto dvoch organizačných štruktúr končí. Východiskový stav prevádzkových pracovníkov sa zo 64 zvýšil na 83 prevádzkových pracovníkov, pričom názvy pracovných pozícií ako oblastný vedúci, servisný pracovník a finančný poradca v tabuľke vôbec nie sú. Namiesto toho tam figuruje 45 pozícií nešpecifikovaných zamestnancov servisných centier. V novembri 2002 vonkajšia odbytová sieť mala mať celkový stav 132 zamestnancov. Znamená to, že pribudli traja zamestnanci (zvýšenie zo 129 na 132). Pretože však na týchto štruktúrach nie sú uvedené konkrétne mestá, kde títo zamestnanci pôsobili, tak sú ako dôkaz nepreskúmateľné, resp. nepoužiteľné. Nijako sa nedá určiť z týchto dvoch žalovaným predložených organizačných štruktúr, či pozícia finančný poradca D. (pani E.) je už započítaná v deklarovanom znížení stavu pracovníkov na servisných centrách o 37. Navyše v organizačnej štruktúre Stavebnej sporiteľne VÚB-Wüstenrot, a.s., zo dňa 5.3.2002 a ani v organizačnej štruktúre Stavebnej sporiteľne VÚB-Wüstenrot, a.s., z novembra 2002 sa pozícia „oblastný riaditeľ“ vôbec nenachádza. Z uvedených dôvodov žalobca mal zato, že súd prvej inštancie v časti prvého výroku rozsudku vec správne posúdil a je splnená podmienka pre jeho potvrdenie. Pre prípad úspechu v odvolacom konaní žiada náhradu trov odvolacieho konania v sume 74,58 €, čo predstavujú trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu proti rozsudku). 7.3. Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného namietal, že žalovaný v úvode odvolania tvrdí, že v prejednávanej veci je potrebné predovšetkým posúdiť splnenie hmotnoprávnych podmienok výpovede. S tým je možné súhlasiť, avšak pri akcentovaní slovíčka „predovšetkým". Následne však súd posudzuje aj celkové okolnosti, za ktorých bola výpoveď daná. Súd prvej inštancie správne posúdil zrejmú účelovosť výpovede v rozpore so Zákonníkom práce. Žalovaný touto výpoveďou od začiatku sledoval iné ciele, než tie, ktoré písomne deklaroval. Charakteristickým rysom predstieraného právneho úkonu je totiž práve to, že sa listinnými dôkazmi finguje súlad so zákonnými ustanoveniami z dôvodu, aby bolo možné nepriznať, resp. zatajiť, skutočnú vôľu zakrývanú týmto predstieraným právnym úkonom. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že dôvod výpovede bol riadne vymedzený. Žalobca mal síce sprostredkované informácie o tom, že pracovnou náplňou dohodnutou v pracovnej zmluve zo dňa 31.5.1999 bol od 1.9.2002 poverovaný na základe obchodno-právneho vzťahu súdom už vypočutý svedok Z. S.. Bývalý zamestnanec Z. S. vykonával prácu riaditeľa pobočky Stavebnej sporiteľne VÚB-Wüstenrot v zakrytom pracovnom pomere, tzv. na živnosť. V prípade, ak by žalovaný takto konkrétne odôvodnil výpoveď žalobcovi (v súlade s objektívnou skutočnosťou), súd by sa mohol zaoberať tým, či by takto deklarovaná organizačná zmena bola v súlade so zákonom, alebo či ide o obchádzanie Zákonníka práce. V tejto súvislosti vedľajší účastník poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21 Cdo 920/2010, ktorý riešil nahradzovanie zamestnancov Českej televízie na základe zmlúv mimo pracovného pomeru. Ak by žalovaný priznal skutočný charakter a rozsah organizačnej zmeny, tak by následne vznikol aj priestor pre posúdenie veci súdmi Slovenskej republiky, či nahradzovanie svojich zamestnancov (riaditeľov pobočiek banky) živnostníkmi je v súlade so zákonom. To by však žalovaný musel takúto organizačnú zmenu písomne prijať, schváliť a zverejniť. Z výpovede svedka U.. S. naopak vyplýva, že žalovaný vedomý si kontroverznosti takéhoto postupu celú transformáciu odbytovej siete zámerne uskutočňoval tak, aby sa zamestnávateľ vyhol hromadnému prepúšťaniu. Konkrétne skutkovo vymedzený výpovedný dôvod vo výpovedi absentuje a žalobca iba zo samotnej výpovede zo dňa 18.11.2002 nemôže mať nijakú vedomosť o reálnom dôvode, pre ktorý sa stal nadbytočným. Aby sa žalovaný vyhol možnému riziku, ak by súd posudzoval nahradenie zamestnancov živnostníkmi, predstieral samostatnú nesúvisiacu organizačnú zmenu ku dňu 30.11.2002. Dvaja rakúski členovia predstavenstva takto skratovo zareagovali dňa 12.11.2002 na bod rokovania predstavenstva o mimosúdnej dohode, ktorú so žalobcom pripravovali dvaja členovia predstavenstva za akcionára VÚB. Až v tento deň bol totiž do rokovania predstavenstva narýchlo včlenený náhradný bod o organizačných zmenách ku dňu 30.11.2002 (priamo to vyplýva aj zo zápisnice z 18. zasadania predstavenstva Stavebnej sporiteľne VÚB -Wüstenrot, a.s., na č.l. 62-64 v pripojenom spise 10 C 12/2005). Žalovaný ani dodatočne počas 14-ročného súdneho konania nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by preukazovali komplexnú organizačnú zmenu u žalovaného, resp. izolovanú organizačnú zmenu, konkrétne na pracovisku v E. Y. Organizačné štruktúry predložené žalovaným ako listinné dôkazy iba sumarizujú celkové počty zamestnancov na Slovensku a nemajú žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k svojvoľne predstavenstvom zrušenej pracovnej pozícii oblastný riaditeľ v E. Y. ku dňu 30.11.2002. Žalovaný citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 82/2007, pričom zvýraznil pasáže vo svoj prospech. Vedľajší účastník považoval za potrebné upozorniť na nezvýraznené časti textu „...treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným...“, „...zaoberá sa však ním, ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede...“. Navrhol odvolaciemu súdu pri svojom rozhodovaní o všetkých troch odvolaniach zohľadniť, že ide o pracovnoprávny spor zamestnanca z E. Y. (bez právneho vzdelania a spočiatku s advokátom ustanoveným odbormi) so zamestnávateľom z Bratislavy, ktorý disponuje svojim vlastným právnym oddelením a naviac si dlhoročne platí renomovanú právnickú kanceláriu; poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.9.2010, sp.zn. 5 Cdo 196/2009. 8.1. Žalovaný nesúhlasil s vyjadrením žalobcu a vedľajšieho účastníka k jeho odvolaniu. Nakoľko ani žalobca, ani vedľajší účastník, neuvádzali žiadne nové skutočnosti ani tvrdenia, vo vyjadrení odkázal na svoje skoršie podania obsiahnuté v súdnom spise a na svoje odvolanie zo dňa 2.3.2016. 8.2. Žalovaný sa už nevyjadril k žalobcom predloženému doplneniu judikátov k odvolaniu podaním zo dňa 26.5.2016. 9.1. Je notorietou, že Občiansky súdny poriadok (O.s.p.; zákon č 99/1963 Zb.) bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok; C.s.p.), ktorý už inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, neupravuje. Odvolací súd preto podaním zo dňa 24.3.2017 vyzval vedľajšieho účastníka vystupujúceho na strane žalobcu - Základnú organizáciu integrovaného odborového zväzu Wüstenrot Land, aby sa v lehote 10 dní od doručenia vyjadril, či chce ďalej v konaní pokračovať ako intervenient v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 C.s.p. Výzva súčasne obsahovala upozornenie, že ak sa v stanovenej lehote nevyjadrí, nebude súd s ním ďalej v predmetnom súdnom konaní konať. Základná organizácia odborového zväzu Wüstenrot Land sa v stanovenej lehote (ale ani neskôr) nevyjadrila, a preto odvolací súd s týmto subjektom nekonal, nezaoberal sa jeho odvolaním, vyjadrením k odvolaniu. 9.2. Nadväzne na skutočnosti uvedené v bode 9.1. potom už odvolanie Základnej organizácie integrovaného odborového zväzu Wüstenrot Land, P.O.Box 49, 930 00 Bratislava, odmietol, už bez ďalšieho, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b/ C.s.p.). 10. Odvolací súd preskúmal vec na základe odvolania podaného žalobcom a žalovaným súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku (výrok I.), ktorým súd vyslovil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 danej žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu trvá aj naďalej, je vecne a právne správny a ako taký aj potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru (výrok III.) nie je vecne a právne správny, a takýto odvolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c/, § 391 ods. l C.s.p.). Rovnako odvolací súd, už bez ďalšieho, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým si vymienil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok IV.), ktorý je nepochybne závislý od rozhodnutia súdu vo veci samej (§ 367 ods. 2 veta druhá C.s.p.). S účinnosťou od 1.7.2016 súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 470 ods. l, § 262 ods. l C.s.p.). 11.1. K potvrdzujúcemu výroku odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že žalobca pre žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.5.1999 uzavretej na dobu neurčitú (v znení jej zmien a dodatkov) v pracovnom zaradení oblastný riaditeľ s dohodnutým miestom výkonu práce v E. Y. v čase od 1.6.1999. Dňa 20.7.2001 bolo žalobcovi doručené okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 53 Zákonníka práce, žalobca oznámil žalovanému, že trvá na pracovnom pomere a podal v zákonom stanovenej lehote na Okresnom súde Bratislava I. žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením a náhrady mzdy v tejto súvislosti. Rozsudkom zo dňa 22.1.2001, č.k. 7 C 130/2001-99, súd prvej inštancie určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa 19.7.2001 je neplatné a priznal žalobcovi náhradu mzdy a náhradu trov konania; rozsudok vo výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť dňa 30.5.2003. Žalovaný na deň 25.11.2002 pozval žalobcu na rokovanie o mimosúdnom vyrovnaní, kde mu ale doručil výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 18.11.2002 (žalobca zostal pre neho nadbytočný v dôsledku organizačných zmien a nemá pre neho inú vhodnú prácu), na základe ktorej sa mal jeho pracovný pomer skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 28.2.2003. Podaním doručeným žalovanému dňa 27.2.2003 žalobca žalovanému oznámil, že výpoveď považuje za absolútne neplatnú z dôvodov tam uvedených a trvá naďalej na platnosti pracovnej zmluvy a žiada o jej plnenie zo strany zamestnávateľa (teda o.i. aj na tom, aby ho naďalej zamestnával). Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.4.2003 (včas) sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným podaním zo dňa 18.11.2003 a doručená mu dňa 25.11.2002 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatná a že pracovný pomer žalobcu trvá aj naďalej. Pokiaľ súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 danej žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu trvá aj naďalej, jeho rozhodnutie je vecne a právne správne a odvolací súd sa pridržiava dôvodov napadnutého rozsudku v uvedenej časti. 11.2. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dôvodí, že konanie žalovaného spočívajúce (v skutočnosti) v zmene pracovných pomerov jeho zamestnancov na živnosť pod hrozbou výpovede, s dodatkom, že túto živnosť môžu vykonávať len pre žalovaného, sa prieči dobrým mravom v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. V súčasnosti je takéto konanie tiež označované ako „švarcsystém“. Vykonávanie práce samostatne zárobkovo činnej osoby pre iných podnikateľov samozrejme nemožno za švarcsystém označiť vždy. Podstatné je, či je práca vykonávaná v režime tzv. závislosti. Osoba pracuje v režime závislej práce, ak prácu vykonáva a/ vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, b/ osobne, c/ podľa pokynov toho, pre koho pracuje, d) v mene toho, pre koho pracuje, e/ v pracovnom čase určenom osobou, pre ktorú pracuje. Vyššie spomenuté je navyše aj v rozpore s dobrými mravmi. Voči fiktívnym podnikateľom totiž objednávateľ ich „služieb“ vystupuje v pracovnom procese ako zamestnávateľ. Nárokuje si, aby dodržiavali pracovný čas, dbali na pokyny „nadriadeného“, vytvára im pracovné podmienky podľa vlastného šéfovského uváženia a možností. Týmto pracovníkom súčasne nevzniká žiaden zákonný nárok na dovolenku, na náhradu mzdy za sviatky; ani na iné zamestnanecké výhody zaručené Zákonníkom práce, ako strava na pracovisku či sociálny fond. Nepatria im ani výhody zaručené zákonom o dani z príjmov, ako je nezdaňovanie cestovných náhrad, príspevky na doplnkové dôchodkové poistenie, priebežne vyplácaný daňový bonus. Aj výpovedná doba je pri takomto obchodnom vzťahu okamžitá, ale, naopak, vymáhateľnosť nárokov vyplývajúcich z obchodného vzťahu je slabšia ako v pracovnoprávnom vzťahu. V danom prípade žalovaný predstieral organizačnú zmenu za účelom transformácie pracovných vzťahov jeho zamestnancov na živnosti. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie, predovšetkým z výpovedí svedkov, zostalo preukázané, že na živnosť malo prejsť viacero zamestnancov v pracovnom pomere, pričom k zásadnej zmene typu práce alebo organizácie práce nedošlo. Pracovná náplň zostala tá istá a tiež hierarchia vo vzťahu krajský riaditeľ, okresný riaditeľ, prevádzkoví pracovníci a ich vedúci zostala zachovaná. Na presadenie svojho zámeru použil žalovaný pomerne intenzívny nátlak na zamestnancov, keď, ako uviedol svedok U.. S., nariadenie bolo také, že ak títo pracovníci nebudú ochotní prejsť na živnosť, bude ich musieť žalovaný prepustiť. Tento svedok tiež uviedol, že súčasťou týchto zmlúv bola aj klauzula, že živnostníci budú vykonávať živnosť len pre žalovaného. Z uvedeného niet pochýb o tom, že išlo o fiktívnu organizačnú zmenu, ktorou chcel žalovaný zastrieť svoje skutočné úmysly odporujúce dobrým mravom. Potláčanie zastretých pracovných pomerov v kontexte napríklad iných vzťahov, ktoré môžu zahŕňať využívanie iných foriem zmluvných dojednaní, ktoré skrývajú skutočné právne postavenie, všímajúc si, že zastretý pracovný pomer sa vyskytuje vtedy, keď zamestnávateľ zaobchádza s osobou inak ako so zamestnancom, spôsobom, ktorý skrýva jeho skutočné právne postavenie ako zamestnanca, že situácie môžu vznikať, ak majú zmluvné dojednania, a mať za následok pripravenie pracovníkov o ochranu, ktorá im prináleží, je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dôvodí, že takéto konanie žalovaného nemožno považovať za zákonnú organizačnú zmenu. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal organizačnú zmenu ako základný predpoklad potrebný pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá naďalej. S poukazom na nepreukázanie organizačnej zmeny, nebolo potrebné v konaní preskúmavať skutočnosť, či žalovaný v čase dania výpovede mal pre žalobcu inú vhodnú prácu, a tým si splnil svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. 11.3. Odvolací súd dáva navyše do pozornosti, že v súvislosti s namietanými skutočnosťami, vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), sa vytvára na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. (právny predpis účinný v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom) dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nebol obmedzovaný právnymi predpismi, ako mal z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňovala sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladal určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňovala najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého mal súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd mal povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani jej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Zároveň treba zdôrazniť, že skutkové okolnosti súdenej veci sú pomerne jednoduché a v podstate ani niet priestoru na vyvodenie iných skutkových záverov, než aké urobil súd prvej inštancie. Okrem toho, čo už bolo vo veci vyslovené, odvolací súd uvádza, že žalovaný pracovisko v E. Y. nezrušil, a tak naďalej bolo dané pracovisko potrebné riadiť. V organizačnej zmene, na ktorú sa žalovaný odvoláva, a ani neskôr, žalovaný ani len netvrdil, kto túto funkciu (oblastného riaditeľa), osobitne jej náplň, prevzal po žalobcovi. 11.4. V konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd nezistil žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu v uvedenom rozsahu. 11.5. Rozsudok vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného rozhodnúť, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným končí, pretože nemožno od zamestnávateľa - žalovaného spravodlivo požadovať, aby zamestnanca - žalobcu naďalej zamestnával, je právoplatný, keďže tento výrok nebol napadnutý odvolaním. 12. Vecne a právne nesprávny je ale rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru z dôvodu premlčania tohto nároku ako celok. Totiž v prvom rade pochybil, keď na vec aplikoval zákon č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce), ktorý bol s účinnosťou od 1.4.2002 zrušený zákonom č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce; § 255 bod l) a ktorý teda v rozhodnom čase (v čase dania výpovede z pracovného pomeru) nebol účinný. Ďalšieho pochybenia majúceho za následok zrušenie rozsudku v uvedenom rozsahu sa súd prvej inštancie dopustil tým, že dostatočným spôsobom nevyriešil právnu otázku, kedy začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Túto otázku bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 311/2001 Z.z., teda zákona platného a účinného v čase, kedy nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru mal vzniknúť (do 30.6.2003; ďalej len Zákonník práce). Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. l Zákonníka práce bolo a je neplatné skončenie pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Súd prvej inštancie v nadväznosti na citované zákonné ustanovenie neposúdil chovanie žalobcu, ktorý žalovanému dňa 27.2.2003 oznámil, že výpoveď považuje za absolútne neplatný právny úkon a že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, čo vyplýva už z dôvodov uvedených v žalobe. Dostatočným spôsobom následne neposúdil chovanie žalobcu na pojednávaní na súde prvej inštancie dňa 5.5.2009 a síce či (len) neupresnil žalobu tak, aby už nad akúkoľvek pochybnosť bolo jasné, že sa od začiatku domáha aj náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru. Bez podrobného ustálenia odpovede na tieto otázky nemohol súd jednoznačne uzavrieť, že žalobca sa náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou domáha po uplynutí premlčacej doby a že teda žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania. Treba mať na pamäti, že zákon č. 311/2001 Z.z. v ustanoveniach § 77 až § 79 ako lex specialis upravuje nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru a ustanovenie § 79 ods. l korešpondovalo s ustanovením § 64 ods. l zákona č. 64/1965 Zb. (Zákonník práce). Odvolací súd túto skutočnosť pripomína z toho dôvodu, že otázku nárokov na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru je nevyhnutné posúdiť aj z pohľadu ustálenej (rozsiahlej) judikatúry. 13. V ďalšom konaní, samozrejme za predpokladu, že strany sporu neuzavrú platnú dohodu o sporných nárokoch, bude úlohou súdu prvej inštancie rozhodoval o nárokoch žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.11.2002 za aktívnej účasti strán sporu. Ďalej bude vychádzať, o.i. aj zo skutočností už nepochybne v konaní preukázaných, a síce oznámenie žalobcu doručené dňa 27.2.2003, jeho obsah, skutočnosti uvádzané v žalobe, žalobcom v konaní, posúdi nároky žalobcu podľa ustanovenia § 79 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (do 30.6.2003; § 251 a nasl.) nadväzne tiež na stranami sporu označenú judikatúru. Ak potom dospeje k záveru, že nároky žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru výpoveďou sú premlčané, svoje rozhodnutie podrobne odôvodní. V prípade, že dospeje k záveru, že nároky žalobcu premlčané nie sú, opätovne svoje rozhodnutie podrobne odôvodní vrátane času, za ktorý žalobcovi náhradu mzdy prizná, jej výšky, spôsobu jej výpočtu, tak, aby rozhodnutie spĺňalo náležitosti podľa ustanovenia § 220 C.s.p. (§ 470 ods. l, § 391 ods. 2 C.s.p.). 14. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 379 písm. a/ C.s.p. zároveň zrušil aj rozsudok vo výroku týkajúci sa náhrady trov konania, pretože tento výrok je závislý od rozhodnutia o všetkých nárokoch žalobcu vo veci samej (§ 367 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov konania jednak pred súdom prvej inštancie, a jednak aj pred odvolacím súdom a dovolacím súdom (§ 396 ods. l, ods. 3, § 453 ods. 1, ods. 3 C.s.p.; § 255 a nasl. C.s.p.). 15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).