Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/97/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107201491 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1107201491.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: C. F., nar. XX.XX.XXXX, G.. A.. Š. XX, Q., t.č. H. Ú. na H. F. O. E. H. B., zast. JUDr. Ivanou Gajdošíkovou, advokátkou, Nám. SNP 26/75, Zvolen, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej nezákonnou väzbou, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. októbra 2011, č.k. 22C 9/2007-142, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady škody vo výške 3.619,79 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.136,85 eur s príslušenstvom titulom ušlej mzdy, trov obhajoby a nemajetkovej ujmy, v dôsledku nezákonnej väzby. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním ustálil, že navrhovateľ bol dňa 22.05.2005 uznesením Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp.zn. Tp 23/2005 zo dňa 23.05.2005 vzatý do väzby podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda z dôvodu, že vzhľadom na osobu obvineného hrozí dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude naďalej pokračovať v trestnej činnosti, prípadne vykoná čin, ktorým hrozil. Z odôvodnenia tohto uznesenia tiež zistil, že navrhovateľ bol v čase vzatia do väzby 15-krát odsúdený pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť, a v rozhodnom čase nebol nikde zamestnaný, je agresívny, finančné prostriedky obvykle získava trestnou činnosťou, v dôsledku čoho mal súd rozhodujúci o jeho väzbe preukázanú odôvodnenú obavu, že navrhovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať. Navrhovateľ bol následne rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hroznom sp. zn. 1T 88/2005 zo dňa 04.01.2006, právoplatným dňa 30.07.2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To 224/2006, spod obžaloby oslobodený. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 8 ods. 1, ods. 5 a ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., keď dospel k záveru, že na zistený skutkový stav je potrebné aplikovať ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., po vyhodnotení, že navrhovateľ si svojim správaním, doterajším životom a trestnou minulosťou zavinil väzbu sám, a teda v súvislosti s touto väzbou mu právo na náhradu škody nevzniklo. Poukázal na to, že zo samotného uznesenia o vzatí navrhovateľa do väzby zistil, že navrhovateľ bol v minulosti 15-krát odsúdený, pričom i v súčasnosti je vo výkone trestu. Vyjadril tiež názor, že navrhovateľ v konaní ani nepreukázal výšku uplatnenej škody ani príčinnú súvislosť medzi škodou, nemajetkovou ujmou a väzbou. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhovateľ včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a odporcu zaviazať na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v uplatnenom rozsahu. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že si vzhľadom na skutočnosť, že bol v minulosti 15-krát trestne stíhaný, spôsobil väzbu sám. Zdôraznil, že v predmetnom trestnom konaní a v rozhodovaní o jeho väzbe pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom (č.k. 1T 88/2005) neexistovali žiadne dôvody väzby, ktoré by opodstatňovali obmedzenie jeho osobnej slobody, ako i skutočnosť, že bol následne spod obžaloby právoplatne oslobodený. Mal za to, že súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní o jeho nároku na náhradu škody brať do úvahy len objektívne skutočnosti, a to že bol vzatý do väzby a následne oslobodený spod obžaloby. Naviac, ani Okresný súd v Žiari nad Hronom vo svojom rozhodnutí nepoukázal na žiadne jeho konanie, ktorým by si mal sám zaviniť trvanie väzby. Poukázal tiež na to, že sa samotný odporca sa vo svojich prvotných vyjadreniach s jeho návrhom v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8,29 eur za každý deň neoprávnene strávený vo väzbe stotožnil. Následne, napriek tomu, že sa v priebehu konania nezmenil právny stav, odporca svoj názor na ním uplatnený nárok zmenil a žiadal návrh zamietnuť. Dňa 20.02.2012 doručil súdu prvého stupňa navrhovateľ písomné podanie, nazvané „doplnenie odvolania“, v ktorom na viac ako 60-tich stranách vyjadril svoj nesúhlas s rozsudkom súdu prvého stupňa. V tomto rozsiahlom podaní namietal skutkové zistenia súdu prvého stupňa ako i právne posúdenie veci, a tiež skutočnosť, že súd prvého stupňa konal v jeho neprítomnosti ako i v neprítomnosti jeho právnej zástupkyne, čím mu odňal možnosť pred súdom osobne vypovedať a reagovať na zmenenú argumentáciu odporcu. Súdu prvého stupňa tiež vytkol, že tento úplne odignoroval jeho písomné podania, nekonal nestranne ani spravodlivo, a jeho rozsudok považoval za úplne svojvoľný a diskriminačný. Vyjadril názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nemôže obstáť z dôvodu, že do nezákonne vykonanej väzby bol vzatý podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., z ktorého nevyplýva, že by mal byť vzhľadom na skutočnosť, že bol v minulosti 15-krát stíhaný, mechanicky vždy vzatý do väzby. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil nezákonnosť väzby s poukazom na jeho oslobodenie spod obžaloby. Odporca odvolanie nepodal a k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril. Odvolací súd vec prejednal podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, a že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Svoj nárok na náhradu škody špecifikoval ako ušlú mzdu vo výške 54.800,- Sk (1.819,03 eur), náhradu trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur) a nemajetkovú ujmu vo výške 34.250,- Sk (1.136,89 eur). Odporca najskôr uznal nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, a zároveň nepovažoval za preukázané zvyšné uplatnené nároky na náhradu škody titulom ušlej mzdy a náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľa v trestnom konaní. Následne počas konania svoju argumentáciu zmenil tak, že nárok navrhovateľa v časti požadovanej nemajetkovej ujmy neuznal, keď mal za to, že navrhovateľ jej vznik nepreukázal, pričom vyjadril názor, že k vzniku nemajetkovej ujmy u navrhovateľa ani nedošlo. Na pojednávaní dňa 24.10.2011 svoju argumentáciu odporca opätovne zmenil, tvrdiac, že navrhovateľovi právo na náhradu škody vôbec nevzniklo, keďže si väzbu zavinil sám. S týmto posledným názorom odporcu sa súd prvého stupňa stotožnil. V danej veci je z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 1T 88/2005 nesporné, že dňa 22.05.2005 bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie uznesením OR PZ, ÚJKP Žiar nad Hronom ČVS: OSP-235/OVK-ZH-2005 pre trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák., porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Tr. zák., a násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 Tr. zák.. Dňa 23.05.2005 Okresný súd Žiar nad Hronom rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby počnúc dňom 22.05.2005 uznesením sp. zn. Tp 23/2005 z dôvodov uvedených v ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.. Z väzby bol navrhovateľ prepustený dňa 05.10.2005 na základe uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 1T 88/2005-247. Rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom č.k. 1T 88/2005-265 zo dňa 04.01.2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2To 224/2006-314 zo dňa 20.07.2006 bol navrhovateľ spod obžaloby v celom rozsahu právoplatne oslobodený podľa ust. § 226 písm. a) Tr. por., pretože v konaní pred súdom nebolo zistené, že sa skutok popísaný v obžalobe, stal. Odvolací súd dospel k záveru, že ak súd prvého stupňa návrh navrhovateľa právne posúdil podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. a zamietol ho majúc za to, že nárok na náhradu škody navrhovateľovi nevznikol, pretože si svojim správaním, doterajším životom a trestnou minulosťou (keď bol v minulosti 15x odsúdený) väzbu zavinil sám, neposúdil vec po právnej stránke správne. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe. Podľa ust. § 3 ods. 2 cit. zákona sa zodpovednosti podľa odseku 1 nemožno zbaviť. Podľa ust. § 8 ods. 5 písm. b) cit. zákona má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. Podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a) cit. zákona právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje podmienky pre uplatnenie a priznanie náhrady škody, okrem iného v prípadoch, ak osobe vznikne škoda z dôvodu rozhodnutia o jej vzatí do väzby. Zákon je s ohľadom na rozhodnutie o väzbe jednoznačný v tom, že zásadne stanovuje, že osoba má nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla rozhodnutím o väzbe, ak bola oslobodená spod obžaloby, trestné stíhanie bolo voči nej zastavené, alebo trestná vec bola postúpená inému orgánu. Na priznanie nároku na náhradu škody je v takomto prípade potrebné kumulatívne splnenie zákonom stanovených podmienok, a to, že osoba bola zobratá do väzby, resp. bola vo výkone väzby, práve z tohto dôvodu jej vznikla škoda, a následne bola spod obžaloby v trestnom konaní oslobodená, trestné stíhanie bolo voči nej zastavené, alebo trestná vec bola postúpená inému orgánu. Priznanie nároku na náhradu škody v prípade rozhodnutia o väzbe nevyžaduje, aby bolo toto rozhodnutie o vzatí do väzby zrušené pre jeho nezákonnosť. Rozhodujúcim pre posúdenie opodstatnenosti väzby je len neskorší výsledok trestného konania. Základnou podmienkou priznania nároku na náhradu škody je taký výsledok trestného konania, pri ktorom nedošlo k právoplatnému odsúdeniu osoby, ktorá bola vo väzbe, teda k vysloveniu jej viny za skutok, v súvislosti s ktorým bola vzatá do väzby. Taktiež je irelevantné, či v skoršom štádiu trestného konania bolo s ohľadom na dovtedy vykonané dokazovanie možné mať za to, že sú splnené podmienky na zobratie dotknutej osoby do väzby, teda či v skoršom štádiu trestného konania bol daný zákonný dôvod väzby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 65/2010 zo dňa 29.02.2012, v ktorom je v odôvodnení rozhodnutia uvedené, že danú situáciu je potrebné posudzovať aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol v zmysle ust. § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z.. Pri aplikácii Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitnosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná väzba, nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou, a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou (na obdobnom výkladovom prístupe sa zakladá aj relevantná judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky k danej problematike, napr. rozsudok sp. zn. 30Cdo 2357/2010 z 11.01.2012). Výnimky, kedy osobe, na ktorej bola vykonaná väzba, nevznikne právo na náhradu škody sú ustanovené v § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z.. V posudzovanej veci je možné na základe zisteného skutkového stavu veci v zásade konštatovať, že navrhovateľ by mal nárok na náhradu škody v súvislosti s rozhodnutí o väzbe, nakoľko väzbu vykonal, a bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku s poukazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. argumentoval, že navrhovateľ si vzatie do väzby s ohľadom na jeho správanie, doterajší život a trestnú minulosť, zavinil sám, a preto mu nárok na náhradu škody v súvislosti s jeho väzbou nevznikol. Takýto záver súdu prvého stupňa však nie je správny, nakoľko ako odvolací súd už uviedol vyššie, jediným zhodnotením dôvodnosti alebo nedôvodnosti väzby, je výsledok trestného konania. V prípade navrhovateľa bol výsledok trestného konania taký, že bol spod obžaloby zo spáchania skutkov, pre ktoré bol zároveň vzatý do väzby, právoplatne oslobodený. Dôvodom jeho oslobodenia podľa ust. § 226 písm. a) Tr. por. naviac bolo, že nebolo preukázané, že sa skutky, z ktorých bol obžalovaný, a pre ktoré bol aj vzatý do väzby, stali. Navrhovateľ bol pritom vzatý do (preventívnej) väzby na základe ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Podľa názoru odvolacieho súdu je už pojmovo vylúčené, aby navrhovateľ pokračoval v trestnej činnosti, ku ktorej vôbec nedošlo. Ako potom súd prvého stupňa dospel k záveru, že si navrhovateľ sám zavinil vzatie do väzby za skutky, pri ktorých nebolo preukázané, že sa vôbec stali, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, a zostalo nevysvetlené. Zavinenie navrhovateľa pri vzatí do väzby je potrebné skúmať s ohľadom na dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby. Väzobný dôvod podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa v určitej miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov a je založený na predpoklade, že účelom trestného stíhania je i predchádzanie trestnej činnosti. Zavinenie si uloženia väzby v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. však treba chápať ako určité aktívne konanie obvineného, ktorého sa obvinený dopustí mimo skutku, za ktorý je stíhaný, a ktoré vzbudilo obavu, že sa napr. vyhýba trestnému stíhaniu, pokúsi o útek, bude mariť vyšetrovanie, ovplyvňovať svedkov, alebo sa dopustí trestnej činnosti, z čoho plynie, že zavinenie navrhovateľa nie je možné vidieť len v tom, že sa podľa skutočností, zistených v danom štádiu trestného konania mal dopustiť konania, ktoré napĺňalo znaky skutkovej podstaty trestného činu. Ide o obdobu inštitútu spoluzavinenia v zmysle ust. § 441 Občianskeho zákonníka, avšak s tým rozdielom, že zavinenie sa vzťahuje výlučne na dôvody, pre ktoré bola osoba vzatá do väzby. Na naplnenie tohto predpokladu pritom postačuje aj nevedomá nedbanlivosť, spočívajúca v nevedomosti obvineného, že môže svojim konaním spôsobiť určitý následok, hoci to vzhľadom na okolnosti predvídať mohol alebo mal, a to za predpokladu jeho schopnosti rozoznať následok svojho konania a svoje konanie ovládnuť či od neho upustiť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo v danom prípade dôvodom na podanie návrhu a vzatie obvineného do väzby. Na konštatovanie takéhoto zavinenia by bolo potrebné zistenie nejakého konkrétneho správania sa navrhovateľa, ktoré by vyvolávalo obavu zakladajúcu dôvod, pre ktorý bol zobratý do väzby. Ak v posudzovanej veci malo byť správanie sa navrhovateľa dôvodom k obave, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, treba zdôrazniť, že navrhovateľ sa v danej veci trestnej činnosti nedopustil (vzhľadom na dôvod jeho oslobodenia spod obžaloby), a preto v nej nemohol ani pokračovať. Dôvodmi, ktoré majú nasvedčovať tomu, že si navrhovateľ väzbu zapríčinil sám, teda nemôžu byť samotné skutkové zistenia ohľadne trestného činu, ktorého sa mal údajne dopustiť. Pri väzobnom dôvode (§ 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.) zistenom u navrhovateľa, by za správanie, ktorým si sám zavinil väzbu mohlo byť považované napríklad to, že sa k spáchaniu skutku čiastočne priznal, prípadne sa skutku dopustil v podmienečnom odsúdení alebo v podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a podobne. Len zo samotnej skutočnosti, že navrhovateľ bol viackrát tresne stíhaný a odsúdený, ktorá je okolnosťou danou, a úplne nezávislou od správania sa navrhovateľa, nemožno vyvodiť zavinenie väzby z jeho strany. To, že si navrhovateľ väzbu v danom prípade zavinil sám, preto nie je možné bez ďalšieho konštatovať na tom podklade, že pred údajným spáchaním skutku, z ktorého bol obvinený, bol už opakovane odsúdený za rôznorodú trestnú činnosť. Na základe vyššie uvedeného by bolo možné konštatovať splnenie dvoch predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Ďalšou, nie menej podstatnou podmienkou, je samotná existencia škody, avšak dokazovanie pred súdom prvého stupňa nebolo v tomto smere vykonané. Odvolací súd dospel vzhľadom na vyššie uvedené k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a že v prípade navrhovateľa nie je daný dôvod podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a), teda, že si väzbu zavinil sám, a zároveň ani žiadny iný z dôvodov uvedených v § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z., pre ktoré by mu nárok na náhradu škody nevznikol. Dospel potom k opačnému záveru, ako súd prvého stupňa, a má za to, že navrhovateľovi právo na náhradu škody spôsobenú nezákonnou väzbou vzniklo. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní dokazovaním zistiť, či navrhovateľovi vznikla v súvislosti s jeho väzbou škoda a nemajetková ujma, a v prípade, že mu vznikla, ustáliť jej výšku, ako i za akú dobu trvania väzby mu prináleží jej náhrada. Taktiež bude jeho povinnosťou umožniť navrhovateľovi realizovať jeho právo byť vypočutý pred súdom, a vypočuť ho napr. prostredníctvom dožiadaného súdu. Navrhovateľovi bola totiž postupom súdu prvého stupňa, ktorý ho nevypočul, odňatá možnosť konať pred súdom, keď nebol na pojednávanie riadne predvolaný. Za riadne predvolanie nie je možné považovať zaslanie predvolania navrhovateľovi do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom trest odňatia slobody vykonáva, nakoľko je nepochybné, že sám navrhovateľ sa nemôže slobodne rozhodnúť, či sa pojednávania, na ktoré bol predvolaný, zúčastní. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil, a vec mu vrátil podľa ods. 2 § 221 na ďalšie konanie, v ktorom je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.