Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/85/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107201491 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1107201491.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, v právnej veci navrhovateľa: C. F., U.. XX.XX.XXXX, G.. A.. Š. XX, Q., t.č. v Ú. na H. F. O. E. H. B., zast. JUDr. Ivanou Gajdošíkovou, advokátkou, J. Kozáčeka 146/13, Zvolen, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. novembra 2015 č.k. 22C 9/2007 - 291 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 1.819 eur zastavil, zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.136,90 eur v dôsledku nezákonnej väzby podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Zastavenie konania v časti o zaplatenie náhrady škody, spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 1.819 eur, odôvodnil právne ust. § 96 O.s.p. a vecne späťvzatím návrhu navrhovateľom. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ bol uznesením Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp.zn. F. XX/XXXX zo dňa 23.05.2005 vzatý dňa 22.05.2005 do väzby podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda z dôvodu, že vzhľadom na osobu obvineného hrozí dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude naďalej pokračovať v trestnej činnosti, prípadne vykoná čin, ktorým hrozil. Z odôvodnenia tohto uznesenia tiež zistil, že navrhovateľ bol v čase vzatia do väzby 15-krát odsúdený pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť, a v rozhodnom čase nebol nikde zamestnaný, je agresívny, finančné prostriedky obvykle získava trestnou činnosťou, v dôsledku čoho mal súd rozhodujúci o jeho väzbe preukázanú odôvodnenú obavu, že navrhovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať. Navrhovateľ bol následne rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hroznom sp. zn. 1T 88/2005 zo dňa 04.01.2006, právoplatným dňa 30.07.2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To 224/2006, spod obžaloby oslobodený. Uviedol, že navrhovateľ žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.136,90 eur titulom nezákonnej väzby podľa zákona č. 514/2003 Z.z., argumentujúc tým, že i keď bol viackrát súdne trestaný, vždy sa k činu priznal a tento oľutoval, avšak v tomto prípade bola väzba nezákonná, čoho si bol od začiatku vedomý, a preto ju pociťoval ako psychickú ujmu a zásah do jeho cti. Navrhovateľ poukazoval na to, že stratil príjem z brigádnickej činnosti, tvrdil, že táto väzba mu znemožnila stretávať sa so synom, a ich vzájomné vzťahy, ktoré sa v tom čase snažil nadviazať, sa prerušili, a tiež, že počas väzby pociťoval nespravodlivosť, nakoľko bol nevinný, že opätovnou väzbou mu bolo ukrivdené z dôvodu, že bol viackrát trestaný, a tvrdil, že sa mu stále vracajú myšlienky, že bol vzatý do väzby bez reálneho dôvodu iba s poukazom na jeho minulosť. Navrhovateľ tiež tvrdil, že hoci bol viackrát trestaný, opätovná väzba narušila jeho spoločenské uplatnenie najmä v tom, že susedia a známi opätovne poukazovali na to, že je zasa vo väzbe, a že nezákonná a nespravodlivá väzba mu spôsobila následky vo forme rôznych obmedzení, príkorí a bytostne osobnostne zasiahla celú jeho bytosť vo sfére osobnostných práv, v rovine osobného "duševného vlastníctva", neoprávnených zásahov do jeho osobného a osobnostného práva fyzickej osoby, keď pociťoval ujmu, krivdu, nespravodlivosť a frustrácie. Konštatovanie, že došlo k porušeniu jeho základných práv, nepovažoval za dostatočnú satisfakciu za konanie Okresného súdu v Žiari nad Hronom, a mal za to, že suma 8,30 eur na deň, ktorú žiadal ako nemajetkovú ujmu, zodpovedá psychickým a zdravotným problémom, ktoré mu väzba spôsobila, a to aj s poukazom na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 uvedeného zákona je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Súd prvého stupňa uviedol, že odporca s návrhom na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nesúhlasil, keď zastával názor, že navrhovateľovi už bola v predmetnej veci poskytnutá určitá forma satisfakcie v podobe oslobodzujúceho rozsudku, a táto sa javí vzhľadom na osobu navrhovateľa a jeho postavenie v spoločnosti ako dostatočná. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, 5 a 6 písm. a), § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno na svoje tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy, ktorú žiadal odškodniť v peniazoch. Splnenie prvého predpokladu pre nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. mal za preukázané, nakoľko navrhovateľ bol od 22.05.2005 do 05.10.2005 vo väzbe, a spod obžaloby bol následne oslobodený. Skonštatoval, že zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008 v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnou väzbou a vznikom nemajetkovej ujmy, ktorá predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.. Ustálil, že zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady, pričom úvahy súdu musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania ohľadom konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. V tejto súvislosti zdôraznil, že až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2009 vymedzila v ust. § 17 ods. 3 demonštratívnym výpočtom okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, a v ust. § 17 ods. 4 stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, ochrannom opatrení a o väzbe. Vysvetlil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, keď výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, a k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté. Uviedol, že pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby navrhovateľa v spoločnosti, treba vychádzať aj z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí navrhovateľa. Na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil, že navrhovateľ nepreukázal zníženie svojej cti a dôstojnosti v jeho osobnom a rodinnom živote v takej miere, aby mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že pokiaľ navrhovateľ odôvodňoval svoj nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do jeho osobnosti vo forme rôznych obmedzení, príkorí a zásahmi do celej jeho bytosti vo sfére osobnostných práv, v rovine osobného "duševného vlastníctva", neoprávnených zásahov do jeho osobného a osobnostného práva fyzickej osoby, tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal, rovnako ani tvrdenie o zhoršení jeho vzťahu so synom, ku ktorému malo dôjsť práve v dôsledku tejto konkrétnej väzby. Dospel tiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani zníženie jeho vážnosti v spoločnosti a v pracovnom živote v príčinnej súvislosti práve s touto väzbou, keďže v čase vzatia do tejto väzby bol už 15-krát trestne stíhaný, v dôsledku čoho bola jeho povesť už v značnej miere narušená, a rovnako bolo sťažené i jeho spoločenské uplatnenie ako aj možnosť uplatniť sa v pracovnom živote, a preto nemal za preukázané, že uvedené obmedzenia mu boli spôsobené práve v dôsledku tejto väzby, a to ani v prípade, že bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Zdôraznil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká automaticky, a jeho vznik je potrebné preukázať. Mal tiež za to, že ani vyčíslenie výšky nemajetkovej ujmy poukazom na ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. nepostačuje bez toho, aby bolo preukázané, že ku vzniku nemajetkovej ujmy vôbec došlo, keď naviac uvedené ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť až dňom 01.01.2009, avšak väzba navrhovateľa trvala v roku 2005, sa na posudzovanú vec nevzťahuje. Uzavrel, že navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nezákonnou väzbou vzniknúť, a jeho všeobecné tvrdenia tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie, a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Opätovne uviedol, že bol v trestnom konaní spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodený, a že od 22.05.2005 do 05.10.2005 teda vykonával nezákonnú väzbu, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do jeho základných práv a slobôd, cti a dôstojnosti, a mala negatívny dopad na jeho zdravie. Mal za to, že súd prvého stupňa následky nezákonnej väzby na jeho osobu bagatelizoval. Zotrval na tvrdení, že práve z dôvodu tejto väzby došlo k zhoršeniu vzťahov s jeho synom, a k nútenému ukončeniu jeho brigádnickej činnosti, a teda k strate príjmu. Súhlasil s tým, že nikdy nezastával pracovnú pozíciu, strata ktorej by v spoločnosti znížila jeho postavenie, ale poukázal na to, že strata zamestnania mala na neho negatívny finančný dopad. Uviedol, že ním uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu odráža finančný a psychický dopad väzby na jeho osobu, a súd by mal rešpektovať jeho pocity a vysvetlenia ohľadom rozsahu ujmy, pretože tieto sa nedajú objektivizovať. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o navrhovateľom uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonnej väzby, a teda riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny záver o nepreukázaní tvrdených skutočností a teda neunesení dôkazného bremena navrhovateľom ohľadom ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, 5 a 6 písm. a), § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj riadne, a vyčerpávajúcim spôsobom v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne tiež vysvetlil, z akého dôvodu považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný, keď sa v tejto súvislosti detailne zaoberal zisteným skutkovým stavom, ako aj podmienkami, ktorých kumulatívne splnenie je predpokladom zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonnou väzbou, a vyvodil správny záver, že i keď k nezákonnej väzbe navrhovateľa došlo, navrhovateľ nepreukázal splnenie ďalších predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za jeho údajnú nemajetkovú ujmu, pretože nepreukázal samotný vznik a existenciu tvrdenej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nezákonnou väzbou a tvrdenou nemajetkovou ujmou, pričom všetky svoje závery ako i právny názor vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za presvedčivé a vyčerpávajúce. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa považuje tiež za zbytočné sa v odvolacom konaní zaoberať identickými a dôkazom nepodloženými všeobecnými tvrdeniami navrhovateľa o jeho ujme, keď skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvého stupňa sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Navrhovateľ totiž v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nevysporiadal, a len jeho vnútorné presvedčenie o tom, že mu v súvislosti s nezákonnou väzbou vznikla nemajetková ujma, a že jej náhrada v peniazoch mu mala byť priznaná, nemôže spochybniť správne rozhodnutie súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi, a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že v posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonnou väzbou. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú nezákonnosť väzby, vznik škody alebo, ako v tomto prípade, nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi nezákonnou väzbou a vznikom nemajetkovej ujmy. Bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ako už správne vyhodnotil súd prvého stupňa, navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať splnenie všetkých troch predpokladov pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu podľa ust. § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008, keď ničím nepreukázal, že mu vôbec nemajetková ujma vznikla, a že by mu ním tvrdená ujma vznikla v bezprostrednej príčinnej súvislosti so súdom prvého stupňa konštatovanou nezákonnou väzbou. Je potrebné si uvedomiť, že konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena navrhovateľom, a nakoľko navrhovateľ svoje tvrdenia o nemajetkovej ujme ničím nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno, a preto rozhodol súd prvého stupňa správne, keď jeho návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Odvolací súd nemá viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil návrhom (151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.