Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/300/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107224579 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1107224579.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľov: X/ R. D., F.. XX.X.XXXX, T. Š. T. XX, X/ E. H., F.. XX.X.XXXX, T. Š. T. XX, X/ Z. D., F.. XX.X.XXXX, T. Š. T. XX (H. F. po H. navrhovateľovi X/ R. D.), X/ E. D., T. H. XX (H. I. navrhovateľ X/), všetci zastúpení JUDr. Jozefom Mišlinom, advokátom v Košiciach, Južná 9, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. februára 2013 č.k. 16C 116/2007-233, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, a to vo vyhovujúcej i zamietajúcej časti týkajúcich sa navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ potvrdzuje. Vo výrokoch týkajúcich sa v náhrady trov konania navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 4/ náhradu škody v sume 1.873,60 €, potvrdzuje. V časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi 4/ vo výške 8.442,50 €, v zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a v časti trov konania týkajúcich sa navrhovateľa 4/ zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ sumu vo výške 1.932,45 € a k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.129,11 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4/ sumu 10.316,10 € a k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.772,99 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateľa 4/ zamietol a navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ a odporcovi v súvislosti so zastavením konania v časti návrhu pôvodne označeného navrhovateľa 1/ neb. R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 € právo na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z nároku navrhovateľa 1/ na náhradu škody vo výške 281.315,71 €, a to náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 € a náhrady trov obhajoby vo výške 1.932,45 € a z nároku navrhovateľa 2/ na náhradu škody spolu v sume 281.262,60 €, a to 279.383,26 € a náhrady trov obhajoby vo výške 1.879,34 €. Z Osvedčenia o dedičstve po pôvodnom navrhovateľovi 1/ neb. R. D., ktorý zomrel v priebehu konania dňa 21.12.2010, vydanom Okresným súdom Prešov sp.zn. 29D 22/2011, Dnot 17/2011 zistil, že právnymi nástupcami pôvodne označeného navrhovateľa 1/ sú jeho deti: navrhovateľ 1/ R. D., 2/ E. H. a jeho manželka navrhovateľka 3/ Z. D., s ktorými konal ako s jeho právnymi nástupcami. Uznesením zo dňa 6.9.2011 č.k. 16C 116/2007-134 súd prvého stupňa konanie v časti návrhu pôvodného navrhovateľa 1/ neb. R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 € podľa § 107 ods. 1 O.s.p. zastavil. s odôvodnením, že tento stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorého povaha veci nepripúšťa, aby pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami a ktoré uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.2.2012 č.k. 9Co 481/2011-143 nadobudlo právoplatnosť dňa 29.2.2012. Uznesením zo dňa 28.5.2012 č.k. 16C 116/2007-159 zastavil aj konanie v časti návrhu navrhovateľa 4/ E. D. o zaplatenie 5,74 € podľa § 96 ods. 1 O.s.p. po späťvzatí návrhu navrhovateľa 4/ v tejto časti. Na pojednávaní dňa 28.5.2012 pripustil zmenu petitu návrhu navrhovateľov, a to na povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi 4/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 565.000,- € a náhradu trov obhajoby v trestnom konaní v sume 1.873,60 € a navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov obhajoby v trestnom konaní v sume 1.953,26 €. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že vyšetrovateľ Krajského úradu PZ Košice uznesením sp.zn. ČVS:KUV-56/20-1997 zo dňa 17.7.1997 vzniesol obvinenie proti pôvodnému navrhovateľovi 1/ R. D. a navrhovateľovi 4/ E.Á. D. pre spolupáchateľstvo trestného činu krátenia dane podľa § 9/2, § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona s tým, že zistené skutočnosti mali nasvedčovať tomu, že bol spáchaný trestný čin a za dostatočne odôvodneného záveru, že obvinení R. D. ako spoločník a konateľ firmy Jaga, spol. s r.o. Košice a E. D. ako spoločník a skladník v tejto firme v priebehu rokov 1993 až 1995 svojim konaním spočívajúcom v dvojitom vedení účtovníctva v uvedenej firmy, konkrétne vyhotovovaním fingovaných vlastných dodacích listov a výdajok k odberateľským faktúram, ktorých výška zostala zachovaná, avšak dodaný tovar sa líšil v množstve, jednotkovej cene a sortimente, vytvárali možnosti na odpredaj tovaru, ktorý už bol evidenčne odpredaný, avšak objektívne zostával vo firme Jaga, spol. s. r.o. Košice bez odvedenia príslušnej DPH, čím za uvedené obdobie nebola odvedená DPH vo výške 1.883.105,- Sk, ktorá bola vyčíslená na základe daňovej kontroly Daňového úradu Košice II č. protokolu 696/240/4164/97/SED zo dňa 24.2.1997. Uznesením Krajskej prokuratúry č. 17/97 zo dňa 13.10.1997 bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Trestného poriadku sťažnosť obvinených R. D. a E. D. proti uzneseniu vyšetrovateľky Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach sp.zn. KUV-56/20-1997 o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresného súdu Trebišov v trestnej veci menovaných obvinených bola vec podľa § 188 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vrátená prokurátorovi na došetrenie. Vychádzal tiež zo zistenia, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície Košice uznesením zo dňa 21.12.2005 sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie obvinených stíhaných pre trestný čin skrátenia dane formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k, § 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.1.2006. Z pripojeného príjmového pokladničného dokladu č. 07002 mal preukázané, že pôvodný navrhovateľ R. D. uhradil advokátovi JUDr. Jozefovi Mišlinovi, ktorý ho obhajoval v trestnom konaní, odmenu za právne služby vo výške 58.217,00 Sk (1.932,45 €) a z predloženého pokladničného dokladu č. 07003 mal preukázané, že tomuto advokátovi uhradil navrhovateľ 4/ za rovnako poskytnuté služby v trestnom konaní odmenu vo výške 56.617,00 Sk (1.879,34 €). Súd prvého stupňa vychádzal po právnej stránke z ustanovení § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a vyslovil, že nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť 1. júla 2004 a pôvodný navrhovateľ 1/ a navrhovateľ 4/ sa domáhali náhrady škody v dôsledku nesprávneho rozhodnutia Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice ČVS: KUV-56/20-1997, teda rozhodnutia vydaného pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, posudzoval nárok navrhovateľov podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a to podľa § 1 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20 tohto zákona a § 442 ods. 1 Obč. zák. Ako základ uplatneného nároku navrhovateľmi posúdil podľa týchto zákonných ustanovení upravujúcich zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu. Vychádzal z ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, keď oslobodenie spod obžaloby má za dôsledok zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dospel tak k záveru, že pôvodnému navrhovateľovi 1/ (jeho právnym nástupcom) a navrhovateľovi 4/ vznikol nárok na náhradu škody, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím, keďže obvinenie nebolo v súlade so zákonom, keď trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené. Dospel k záveru, že v konaní boli splnené všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., pričom ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie. Na základe vyúčtovania trov obhajoby v trestnom konaní a pripojeného trestného spisu za dôvodný považoval nárok navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ ako právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa 1/ v časti nároku na náhradu nákladov, ktoré právny predchodca navrhovateľov 1/ až 3/ vynaložil v súvislosti s vykonávaním obhajoby v trestnom konaní, a to vo výške 1.932,45 € (58.217,- Sk) a u navrhovateľa 4/ považoval za dôvodný nárok na náhradu nákladov, ktoré tento vynaložil v súvislosti s vykonávaním obhajoby v trestnom konaní vo výške 1.873,60 € (56.444,- Sk) a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.442,50 €. V ostatnej časti návrh navrhovateľov 1/ až 3/ a navrhovateľa 4/ zamietol. Za preukázaný považoval nárok navrhovateľov 1/ až 3/ ako právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa R.S. D. len vo výške 1.932,45 € z uplatneného nároku vo výške 1.953,26 €, preto v ostatnej časti ich návrh zamietol a u navrhovateľa 4/ vychádzal z ním uplatnenej výšky náhrady škody vo výške 1.873,60 € vzhľadom na ust. § 153 ods. 2 O.s.p. viazaný návrhom navrhovateľa 4/ mu priznal náhradu škody v tejto výške. Čo sa týka nároku navrhovateľa 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa vyslovil, že túto nie je možné poskytnúť podľa zákona č. 58/1969 Zb., preto pri posudzovaní tohto nároku navrhovateľa 4/ vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany osobnosti fyzickej osoby, a to § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zák. Konštatoval, že štát za situácie, ak k vzneseniu obvinenia došlo v zmysle zákona pri uplatnení výkonu práv a povinností orgánu činného v trestnom konaní, nemôže sa zbaviť zodpovednosti za postup orgánov činných v trestnom konaní, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takom prípade nie je potom podľa neho rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili podozrenie, ale je rozhodujúce, či sa ich podozrenie potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, považoval za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., účinného do 30.6.2004. Navrhovateľom 4/ označené vznesenie obvinenia a jeho následné trestné stíhanie, keď toto bolo následne zastavené, možno podľa neho považovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jeho právach, ku ktorému porušeniu aj došlo, a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia - vznesenie obvinenia. Mal za to, že navrhovateľ v súvislosti s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy preukázal, že v dôsledku trestného stíhania došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a preukázal, že pociťoval následky v odlišnom správaní príbuzných a osôb v jeho blízkom, či širšom okruhu, keď túto skutočnosť mal preukázanú výpoveďami svedkov. Výpoveďami svedkov mal za preukázané, že trestné stíhanie vyvolalo negatívne reakcie jeho rodinných príslušníkov, kolegov v práci, známych a kamarátov a osoby z blízkeho a širšieho okolia v dôsledku trestného stíhania ho začali negatívne hodnotiť, neverili mu a mali voči jeho osobe a rodine výhrady. Skonštatoval, že priebeh trestného stíhania mal nepopierateľne negatívny dopad na celú rodinu navrhovateľa 4/, na jeho manželku a deti, mal problémy v práci, keď jeho kolegovia mu nedôverovali a mali k nemu negatívny postoj. V mieste bydliska bolo známe, že sa voči navrhovateľovi 4/ viedlo trestné stíhanie, čo vyvolávalo spoločensky nepríjemné situácie či už pre neho, alebo aj pre jeho blízku rodinu. Nestotožnil sa však s výškou navrhovateľom 4/ uplatňovanej nemajetkovej ujmy vo výške 565.000,- € a za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.442,50 € s prihliadnutím na jej závažnosť. Poukázal aj na ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady nemajetkovej ujmy poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu a na ust. § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodnení osôb poškodených násilnými trestnými činmi, kedy celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok maximálnej mzdy. Uviedol, že nakoľko výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, vychádzal pri rozhodovaní analogicky z predmetných novelou doplnených ustanovení § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. a priznal navrhovateľovi 4/ vzhľadom na dopad trestného stíhania na jeho osobu, intenzitu tohto dopadu a spôsobené následky, nemajetkovú ujmu vo výške 8.442,50 € vo výške 1 maximálne stanovenej výšky náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Považoval nemajetkovú ujmu v sume 8.442,50 € vzhľadom na dĺžku trestného stíhania navrhovateľa 4/ v trvaní 8 rokov a 5 mesiacov, ktoré začalo vznesením obvinenia dňa 17.7.1997 a skončilo zastavením trestného stíhania dňa 21.12.2005, za primeranú. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na kritériá ust. § 17 ods. 3, keď mal za preukázané, že v dôsledku trestného stíhania došlo u neho k následkom v súkromnom i spoločenskom živote, pričom navrhovateľ 4/ nebol dovtedy trestaný, býva v obci, kde sa všetci navzájom poznajú a o trestnom stíhaní tak vedela väčšina jej obyvateľov, čo malo vplyv na mienku o ňom, on i jeho najbližšia rodina boli nepochybne vystavení negatívnym vplyvom. Poukázal tiež na to, že dlhotrvajúci zásah do jeho osobnostných práv dodnes pretrváva a za tento zásah sa mu nikto neospravedlnil. Podľa neho iba samotné konštatovanie porušenia práv navrhovateľa 4/ by nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na reakcie okolia, zvýšenému stresu a obave z prebiehajúceho trestného konania, i napriek tomu, že navrhovateľ 4/ nebol počas trestného stíhania vo väzbe, čo vo všeobecnosti predstavuje závažnejší zásah do osobnostných práv osoby. Mal však za to, že tvrdenia, že v dôsledku trestného stíhania jeho osoby jeho manželka a otec zomreli, že on sám má problém s alkoholom a že článok o jeho trestnom stíhaní bol uverejnený v denníku H., navrhovateľ 4/ nijako nepreukázal. Okrem náhrady škody titulom nákladov jeho právneho zastúpenia advokátom v rámci trestného konania vo výške 1.873,60 € priznal tak navrhovateľovi 4/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.442,50 €, spolu vo výške 10.316,10 € a v ostatnej časti ním uplatňovaného nároku návrh navrhovateľa 4/ zamietol. Výrok o náhrade trov konania týkajúcich sa zastaveného konania v časti návrhu pôvodného navrhovateľa 1/ R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 € odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s odôvodnením, že nebolo možné posúdiť zavinenie zastavenia konania jedného z účastníkov, nakoľko pôvodný navrhovateľ 1/ zomrel. V ostatnej časti vo veci samej rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na neúspech navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ v nepatrnej časti a priznal im náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 2.129,11 € a u navrhovateľa 4/ s odôvodnením, že tento bol v časti nároku na náhradu škody čo sa týka nákladov trov obhajoby v trestnom konaní plne úspešný a v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu a priznal navrhovateľovi 4/ náhradu trov konania vo výške 1.772,99 €. Nepriznal na právnom zastúpení navrhovateľa 4/ náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške, a to z dôvodu, že pri ich vyčíslení vychádzal z inej tarifnej hodnoty za jeden úkon, vychádzal tiež z tarifnej odmeny v súvislosti so zastupovaním dvoch osôb, teda zo zníženej tarifnej odmeny o 50% , nepriznal mu náhradu za uplatnený úkon písomné podanie protistrane zo dňa 17.10.2008 a za návrh na mimosúdnu dohodu, z dôvodu, že z obsahu spisu vykonanie týchto úkonov nevyplývalo a navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške, nakoľko boli účtované aj trovy právneho zastúpenia za nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak v súvislosti s týmto uplatneným nárokom pôvodného navrhovateľa 1/ R. D. nepriznal tarifnú odmenu v uplatnenej výške, keď v prejednávanej veci išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb, a to navrhovateľa 4/ spoločne s navrhovateľmi 1/ až 3/, kedy základná sadzba tarifnej odmeny bola podľa § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. podľa neho znížená o 50%, nepriznal náhradu za uplatnený úkon v právnej služby-písomné podanie protistrane zo dňa 17.10.2008 - návrh na mimosúdnu dohodu z dôvodu, že z obsahu spisu vykonanie tohto úkonu nevyplýva. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/, 2/, 3/ a 4/, ktorí žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach týkajúcich sa trov konania zmeniť a priznať im náhradu trov konania za všetky úkony poskytnutých právnych služieb nad priznanú sumu 2.129,11 €, a to za priznaný nárok v sume 1.932,45 € priznať im náhradu trov právneho zastúpenia za všetkých 18 úkonov právneho zastúpenia + za úkon -písomné podanie protistrane vo veci samej dňa 17.1.2008, teda spolu za 19 úkonov po 81,31 € spolu s príslušnou DPH za každý úkon, spolu 1.680,96 € a s polovicou náhrad hotových výdavkov a náhrad za stratu času a cestovného, ako boli tieto v rozsudku priznané v sume 1.226,82 €, v tejto časti priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.907,78 €. Mali za to, že pokiaľ odmena mala byť z dôvodu zastupovania viacerých osôb znížená o 50 %, do 1.6.2010 sa podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. znižovala odmena len o 20 % a za prevzatie zastúpenia každého klienta osobitne sa odmena neznižuje ani teraz. Čo sa týka zastavenia konania z dôvodu úmrtia R. D., mali za to, že im patrí náhrada trov konania aj za ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože konanie sa vykonávalo aj o tomto nároku a preto im mala byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia aspoň v rozsahu odmeny za úkon podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Navrhovateľ 4/ napadol rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a trov konania. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.442,50 € považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu za nedostatočnú. Považoval za neprimerané odkazovať na súčasne platnú právnu úpravu zák. č. 514/2003 Z.z. o výške odškodnenia, nakoľko podľa neho mal súd prvého stupňa vychádzať z právnej úpravy v čase, kedy došlo k trestnému stíhaniu, ktoré trvalo 8,5 roka, teda neúmerne dlho a k vážnym následkom, ku ktorým v jeho dôsledku došlo a mal zohľadniť, že doteraz nedošlo k žiadnej náprave následkov jeho nezákonného trestného stíhania, ktoré doteraz pretrvávajú. V časti týkajúcej sa trov konania mal za to, že mu mala byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za všetky úkony právnej služby uvedené v rozsudku, vrátane úkonu - písomné podanie protistrane vo veci samej zo dňa 17.1.2008, teda nad sumu 1.772,99 € a mal za to, že náhrada trov právneho zastúpenia mu mala byť priznaná osobitne za priznaný nárok na zaplatenie sumy 8.442,51 € spolu v sume 3.936,71 € a osobitne za súdom priznaný nárok na zaplatenie sumy 1.873,59 € v sume 1.326,38 € a spolu s priznanou polovicou náhrad hotových výdavkov a náhrad za stratu času a cestovného, ako boli tieto v rozsudku priznané v sume 1.226,82 € mal mu súd prvého stupňa podľa neho priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 6.489,91 €. Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých vyhovujúcich častiach, ktorými bola navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ priznaná suma 1.932,45 € a trovy právneho zastúpenia v sume 2.129,11 € a navrhovateľovi 4/ suma 10.316,10 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1.772,99 € zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť. Považoval rozsudok súdu prvého stupňa v týchto napadnutých častiach za nepreskúmateľný, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s právnym základom týchto nárokov a žiadnym spôsobom neodôvodnil právny titul priznaných nárokov, a to ani odkazom na príslušné zákonné ustanovenia, za nepreskúmateľný bez riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia. Mal za to, že súd prvého stupňa neuviedol, ako priznané nároky navrhovateľov právne posúdil a na základe ktorého zákonného ustanovenia tieto priznal, prípadne ak ich priznal titulom náhrady škody, podľa neho neodôvodnil existenciu predpokladov pre vznik takéhoto nároku. Namietal priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi 4/ s tým, že súd prvého stupňa podľa neho opomenul uviesť právny základ priznaného mu nároku, keď jeho rozhodnutie spočíva len na všeobecnej úvahe, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať popri vzniku materiálnej škody aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Uviedol, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy podstatnú podmienku náhrady podľa čl. 5 Dohovoru č. 209/1992 Zb. a síce, že navrhovateľ 4/ nebol v rámci trestného stíhania pozbavený slobody. Poukázal na ust. § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré vydal v trestnom konaní. Podľa jeho názoru v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní, z ktorého si navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, nakoľko trestné konanie prebehlo v súlade s Trestným poriadkom a len samotná skutočnosť, že bol navrhovateľ 4/ ako obžalovaný v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, resp. bolo proti nemu trestné konanie zastavené, nezakladá podľa neho automaticky jeho nárok na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie. Mal za to, že ak došlo v trestnom konaní k pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, viedli ku konečnému rozhodnutiu, že trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené a že v žiadnom rozhodnutí z trestného konania sa nekonštatuje, že trestné stíhanie nemalo byť vôbec začaté, pričom zo spisového materiálu vyplýva, že v čase vznesenia obvinenia existovalo dôvodné podozrenie o páchaní trestnej činnosti navrhovateľa 4/ a povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní bolo predmetné zistenia dôkladne preskúmať a vykonať všetky úkony v trestnom konaní tak, aby došlo k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu. Konštatoval, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného konania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade, ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania, resp. k oslobodeniu spod obžaloby, a že ak dôjde k pochybeniu orgánov činných v trestnom konaní, nie je možné považovať celé konanie za nezákonné, ale treba dať konkrétne pochybenie do pomeru s tvrdeným vznikom ujmy a posúdiť, či k vzniku nemajetkovej ujmy došlo práve v príčinnej súvislosti s týmito konkrétnymi pochybeniami. Zároveň uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinného do 30.6.2004. Vyslovil, že súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela tak k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Mal za to, že je nutné rozlišovať prípady, kedy napr. dôjde k zastaveniu trestného stíhania a neskôr je trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že predmet trestného stíhania je občianskoprávnym nárokom, resp. priestupkom, a prípad, kedy dôjde k zastaveniu trestného stíhania na základe riadneho plnenia povinnosti orgánov činných v trestnom konaní na základe dôvodného podozrenia o spáchaní trestného činu a trestné stíhanie je ukončené oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu dôkaznej núdze a za aplikácie pravidla in dubio pro reo. Poukázal na skutočnosť, že je nutné liberovať štát od zodpovednosti za škodu v prípade, ak je zrejmé, že pri začatí trestného stíhania orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu právnej povinnosti a navyše výsledok konania je možné vnímať v príčinnej súvislosti s konaním/nekonaním samotného obvineného, v ktorom prípade nepovažoval všeobecne judikovaný názor na nezákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania za aplikovateľný. Bol toho názoru, že v súvislosti s navrhovateľom uplatneným nárokom na náhradu škody v rozsahu uhradených trov za obhajobu v trestnom konaní, podľa ust. § 151 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho konania znáša štát; neznáša však vlastné trovy obvineného, zúčastnenej osoby a poškodeného, ani výdavky spojené so zvolením obhajcu a splnomocnenca. K nemajetkovej ujme vo výške 8.442,50 € poukázal na ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v spojení s ustanovením čl. 51 Ústavy SR, v ktorom sa uvádza, že domáhať sa práv uvedených v čl. 46 Ústavy SR možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú a na ktorý prípad sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje. Považoval nárok navrhovateľa 4/ za nedôvodný a tiež priznanú výšku tejto nemajetkovej ujmy majúc za to, že aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Navyše poukázal na to, že navrhovateľ 4/ nebol väzobne stíhaný, celé trestné konanie skončilo zastavením konania a jediným obmedzením zo strany orgánov činných v trestnom konaní bolo v poskytovaní súčinnosti pri výsluchoch a pojednávaniach. Pochybenie súdu prvého stupňa videl aj v tom, že navrhovateľovi ohľadne jeho nároku na nemajetkovú ujmu čiastočne vyhovel bez toho, aby mal riadne preukázané, či zásah skutočne mal za následok zníženie občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti alebo dôstojnosti v spoločnosti. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov a odporcu sú len čiastočne dôvodné. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 Ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy). Táto povinnosť súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy). Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od 1.7.2004 zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Jednou zo záruk, ktorou je ovládané trestné konanie je záruka, ktorá má zaručovať, aby väzba nebola bezdôvodne nariadená, ani predlžovaná, je právo osoby, na ktorej bola vykonaná, na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že vykonával väzbu. Ústavnoprávny základ tohto nároku na náhradu škody v prípade trestného stíhania je aj v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiž nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup takých orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30.6.2004. Súdna judikatúra dovolila, že zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Preto námietky odporcu v tomto smere, že nebola splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, keďže legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno vyvodiť z ich výsledku, ale len na základe podmienok stanovených na ich začatia a priebeh, nie sú neopodstatnené. Námietku odporcu, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, odvolací súd tiež nepovažoval za dôvodnú. Súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré aj stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd prvého stupňa v danom prípade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto aj primerane a dostatočne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vysvetlil a s nimi sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa nárok navrhovateľov na náhradu škody titulom náhrady nákladov spojených s trovami obhajoby v trestnom konaní správne právne a vecne posúdil a aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie odôvodnil. V danom prípade bolo nepochybné, že uznesením Krajského úradu PZ Košice sp.zn. ČVS: KUV-56/20-1997 zo dňa 17.7.1997 bolo vznesené obvinenie proti pôvodnému navrhovateľovi 1/ R. D. a navrhovateľovi 4/ E. D. pre spolupáchateľstvo trestného činu krátenia dane podľa § 9/2, § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona s tým, že zistené skutočnosti mali nasvedčovať tomu, že bol spáchaný trestný čin a za dostatočne odôvodneného záveru, že obvinení R. D. ako spoločník a konateľ firmy Jaga, spol. s r.o. Košice a E. D. ako spoločník a skladník v tejto firme v priebehu rokov 1993 až 1995 svojim konaním spočívajúcom v dvojitom vedení účtovníctva v uvedenej firmy, konkrétne vyhotovovaním fingovaných vlastných dodacích listov a výdajok k odberateľským faktúram, ktorých výška zostala zachovaná, avšak dodaný tovar sa líšil v množstve, jednotkovej cene a sortimente, vytvárali možnosti na odpredaj tovaru, ktorý už bol evidenčne odpredaný, avšak objektívne zostával vo firme Jaga, spol. s.r.o. Košice bez odvedenia príslušnej DPH, čím za uvedené obdobie nebola odvedená DPH vo výške 1.883.105,- Sk, ktorá bola vyčíslená na základe daňovej kontroly Daňového úradu Košice II č. protokolu 696/240/4164/97/SED zo dňa 24.2.1997. Uznesením Krajskej prokuratúry č. 17/97 zo dňa 13.10.1997 bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Trestného poriadku sťažnosť obvinených R. D. a E. D. proti uzneseniu vyšetrovateľky Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach sp.zn. KUV-56/20-1997 o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresného súdu Trebišov v trestnej veci menovaných obvinených bola vec podľa § 188 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vrátená prokurátorovi na došetrenie. Vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice uznesením zo dňa 21.12.2005 sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie obvinených stíhaných pre trestný čin skrátenia dane formou spolupáchateľstva podľa §9 ods. 2 k, § 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.1.2006. Z príjmového pokladničného dokladu č. 07002 bolo preukázané, že pôvodný navrhovateľ R. D. uhradil advokátovi JUDr. Jozefovi Mišlinovi, ktorý ho obhajoval v trestnom konaní, odmenu za právne služby vo výške 58.217,00 Sk (1.932,45 €) a z predloženého pokladničného dokladu č. 07003 bolo preukázané, že tomuto advokátovi uhradil navrhovateľ 4/ za rovnako poskytnuté služby v trestnom konaní odmenu vo výške 56.617,00 Sk (1.879,34 €). Bol tak preukázaný nárok navrhovateľov 1/ až 4/ bola uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním, ktoré v prípravnom konaní trvalo 8 rokov a 5 mesiacov, spôsobená škoda. Keďže v súvislosti s týmito rozhodnutiami orgánu činného v trestnom konaní navrhovatelia vynaložili náklady na trovy svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní je obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.). Podľa ust. § 442 Obč. zák. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ide o majetkovú ujmu, ktorá postihla poškodeného v dôsledku zodpovednosti za škodu. Nárok na náhradu škody vzniknutej vynaložením nákladov na trov obhajoby v trestnom konaní pôvodným navrhovateľom 1/ a následne navrhovateľom 1/ až 3/ ako jeho právnym nástupcom bol v konaní preukázaný v sume 1.932,45 € a nárok navrhovateľa 4/ v sume 1.873,60 €. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, a to vyhovujúcej časti, ktorou bola navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ priznaná náhrada škody v sume 1.932,45 € a zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ a v časti priznania náhrady škody navrhovateľovi v sume 1.873,60 € podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do jeho súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, keď sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú pritom povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 Ústavy SR a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle ust. § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva aj z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (aj v prípadoch inak zákonného rozhodnutia o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odporcu, že súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s nárokom navrhovateľa 4/ na nemajetkovú ujmu a že jeho odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľné. Nie je zrejmé, či súd prvého stupňa posudzoval nárok navrhovateľa 4/ podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď z odôvodnenia jeho rozhodnutia to jednoznačne nevyplýva, preto nebolo možné jeho rozhodnutie v tejto časti náležite preskúmať. Vzhľadom na vyššie uvedené treba však vychádzať aj zo skutočnosti, že zákon č. 58/1969 Zb., za účinnosti ktorého došlo k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania, podmienky zodpovednosti štátu za škodu sú dané len v prípade škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb. a čl. 5 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd, teda musí ísť aj o pozbavenie osobnej slobody a nielen o trestné stíhanie ako také. Inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že štát aj tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je teda zrejmé, že osoba sa musí úkonom štátu (v danom prípade polície) podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené následkom porušenia ľudských práv používajú terminológiu "spravodlivá náhrada škody", "náhrada v peniazoch", "plná náhrada za akúkoľvek stratu alebo ujmu", pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu (navrátenie majetku alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých ako dôsledok toho, že osoba sa stala obeťou/poškodenou) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie je, alebo ak spravodlivá náhrada nie je postačujúca). Odvolací súd prvého stupňa preto z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi 4/ vo výške 8.442,50 €, v zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a v časti trov konania týkajúcich sa navrhovateľa 4/ a zároveň aj s tým súvisiacej časti týkajúcej sa náhrady trov konania navrhovateľa 4/ podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 a 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko výrok o náhrade trov konania navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ v súvislosti so zastavením konania v časti návrhu pôvodného navrhovateľa 1/ R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy nezodpovedá odôvodneniu podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. uvedenému v rozhodnutí v tejto časti, podľa ktorého ustanovenia žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a pokiaľ ide o ostatnú náhradu trov konania s odôvodnením súdu prvého stupňa po právnej stránke podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. sa možno stotožniť, avšak možno prisvedčiť námietke právneho zástupcu navrhovateľov, že novela vyhlášky č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorej sa odmena pri zastupovaní viacerých osôb znižuje o 50%, je účinná od 1.6.2010. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.