Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/492/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107224579 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1107224579.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z prededníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcov: 1/ R. D., F.. XX.XX.XXXX, Š. T. XX, 2/ E. H., F.. XX.XX.XXXX, T. Š. T. XX, 3/ Z. D., F.. XX,XX.XXXX, T. Š. T. XX, (právni nástupcovia pôvodne označeného žalobcu 1/ Vladimíra Janitora), 4/ E. D., T. H. XX, H., všetci zastúpení: JUDr. Jozef Mišlin, advokát, so sídlom Južná 9, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolania žalobcu 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. apríla 2015 č.k. 16C 116/2007-312 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.augusta 2015 č.k. 16C 116/2007-342 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby žalobcu 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania žalovanému p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 04.08.2015 č.k. 16C 116/2007-342 p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu 4/ v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v súvislosti s konaním o žalobe žalobcu 4/ žalovanému náhradu trov konania nepriznal, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.404,03 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a taktiež rozhodol, že žiaden z účastníkov (dnes strán sporu) v súvislosti so zastavením konania v časti žaloby pôvodne označeného žalobcu 1/ nebohého R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 eur nemá právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodol tak právne vec posúdiac podľa § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 1 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., §§ 9 ods.1, 10 a 20 uvedeného zákona, čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 1 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok, ďalej len „TP“), § 163 ods. 1 veta prvá TP, § 220 TP a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď uviedol, že pôvodný žalobca 1/ R. D., F.. XXXX, C. XX.XX.XXXX zomrel. Z Osvedčenia o dedičstve po ňom zo dňa 12.05.2011 vydanom v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 29D 22/2011, Dnot 17/2011 zistil, že právnymi nástupcami pôvodného žalobcu 1/ sú jeho deti R. D., F.. XXXX, E. H., F.. XXXX a jeho manželka Z. D., F.. XXXX. Uznesením zo dňa 06.09.2011 č.k. 16C 116/2007-134 konanie v časti žaloby nebohého žalobcu 1/ o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383 eur podľa § 107 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v danom čase (ďalej len „OSP“) zastavil vzhľadom na osobnostný nárok pôvodného žalobcu 1/ Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.02.2012. Následne po začatí konania vo veci samej žalobca 4/ vzal späť žalobu v časti o nároku na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní o sumu 5,74 eur, o ktorú sumu postupom podľa § 96 ods. 1 OSP súd prvej inštancie konanie zastavil uznesením zo dňa 28.05.2012 č. k. 16C 116/2007-159. V dôsledku procesného návrhu žalobcov na pripustene zmeny petitu žaloby sa žalobcovia domáhali vo vzťahu k žalobcovi 4/ zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 565.000 eur a náhrady trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 1.873 eur a vo vzťahu k žalobcom 1/ až 3/ náhrady trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 1.953,26 eur, s tým, že všetci žalobcovia sa domáhali náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. 3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vo veci už rozhodol rozsudkom zo dňa 11.02.2013 č.k. 16C 116/2007-233, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu škody o výške 1.932,45 eur spočívajúcej v náhrade trov obhajoby v trestnom konaní a vo zvyšku žalobu zamietol. Vo vzťahu k nároku žalobcu 4/ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4/ náhradu škody vo výške 10.316,10 eur, vo zvyšku žalobu žalobcu 4/ zamietol a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia o výške 1.772,99 eur. Priznaná náhrada škody v sume 10.316,10 eur pozostávala z náhrady trov obhajoby v trestnom konaní v sume 1.873,60 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 8.442,50 eur. Zároveň rozhodol o náhrade trov konania v súvislosti so zastavením konania o žalobe pôvodného žalobcu R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 eur tak, že žalobcovia 1/ až 3/ a ani žalovaný nemajú právo na náhradu trov konania. 4. Ďalej uviedol, že v dôsledku odvolania strán sporu proti tomuto rozsudku Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 18. júna 2014 č. k. 4Co 300/2013 - 273, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, a to vo vyhovujúcej i zamietajúcej časti týkajúcich sa žalobcov 1/ až 3/ potvrdil, vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania žalobcov 1/ až 3/ rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 4/ náhradu škody v sume 1.873,60 eur potvrdil a v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy žalobcovi 4/ vo výške 8.442,50 eur, ako aj v zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo vzťahu k žalobcovi 4/ rozsudok zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania proti žalobcovi 4/, od ktorého si nárok na nemajetkovú ujmu odvodzuje vzhľadom na následné zastavenie trestné stíhania došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého podmienky zodpovednosti štátu za škodu sú dané len v prípade škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, a to v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb. a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a teda musí ísť o pozbavenie osobnej slobody a nie len o trestné stíhanie ako také. Podľa odvolacieho súdu inú formu nápravy a odškodnenia osobnej slobody v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a ani aplikácia ust. § 420 a nasl. OZ. Ochrany osobnosti sa možno domáhať totiž len proti subjektu konajúcemu v súkromnoprávnom vzťahu, keď úkonom polície sa musí osoba podriadiť. Odvolací súd poukázal na to, že i podľa medzinárodných dokumentov v súvislosti s náhradou škody sa používa terminológia „spravodlivá náhrada škody“, „plná náhrada za akúkoľvek stratu alebo ujmu“, pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu, t. j. navrátenie majetku alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov a kompenzáciu, ak reštitúcia už nie je možná, alebo ak spravodlivá náhrada nie je postačujúca. 5. V časti týkajúcej s náhrady trov konania vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/ a 3/ odvolací súd pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil z dôvodu, že výrok o trovách konania nezodpovedal odôvodneniu podľa § 146 ods. 1, písm. c/ OSP a nezodpovedá ani novele vyhlášky č. 655/2004 Z. z., v zmysle ktorej sa odmena pri zastupovaní viacerých osôb znižuje o 50%. 6. Súd prvej inštancie tak uviedol, že pôvodný rozsudok zo dňa 11.02.2013 č. k. 16C 116/2007-233 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.06.2014 č. k. 4Co 300/2013-273 nadobudol právoplatnosť v časti výroku o priznaní náhrady škody titulom trov obhajoby žalobcom 1/ až 3/ a v časti výroku o zamietnutí zvyšku žaloby voči nim, ako aj v časti priznania náhrady škody titulom trov obhajoby žalobcovi 4/ v sume 1.873,60 eur. Predmetom konania tak zostal nárok žalobcu 4/ o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 565.000 eur a rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného i odvolacieho konania o náhrade trov konania v súvislosti so zastavením konania v časti žaloby pôvodne označeného žalobcu 1/ nebohého R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279,383,26 eur. 7. Po následnom doplnení dokazovania v zmysle záväznej inštrukcie zo strany odvolacieho súdu súd prvej inštancie zistil, že vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice uznesením zo dňa 17.07.1997 sp. zn. Č.: P.-XX/XX-XXXX vzniesol obvinenie proti R.S. D., F.. XX.XX.XXXX, a E. D., F.. XX.XX.XXXX pre spolupáchateľstvo trestného činu Skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, 5 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), lebo zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a bol dostatočne odôvodnený záver, že obvinení R. D. ako spoločník vo firme Jaga, s.r.o. Košice a E. D. ako spoločník a zároveň skladník tejto firmy v priebehu rokov 1993 až 1995 svojím konaním spočívajúcim v dvojitom vedení účtovníctva uvedenej firmy, konkrétne vyhotovovaním fingovaných vlastných dodacích listov a výdajok k odberateľským faktúram, ktorých výška zostala zachovaná, avšak dodaný tovar sa líšil v množstve, jednotkovej cene a sortimente, vytvárali možnosti na odpredaj tovaru, ktorý už bol evidenčne odpredaný, objektívne však zostával vo firme bez odvedenia príslušnej dane z pridanej hodnoty, čím za uvedené obdobie nebola odvedená daň z pridanej hodnoty vo výške 1.883.105 Sk vyčíslená na základe daňovej kontroly Daňového úradu Košice II, číslo protokolu XXX/XXX/XXXX/ XX/SED zo dňa 24.02.1997. Uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. 17/97 zo dňa 13.10.1997 bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ TP sťažnosť obvinených R. D. I. E. D. proti uzneseniu vyšetrovateľky Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach sp. zn. KUV-56/20-1997 zo dňa 17.07.1997 o vznesení obvinenia ako nedôvodná zamietnutá. Okresný súd Trebišov v trestnej veci proti obvineným R.S. D., F.. XXXX I. E. D., F.. XXXX pre trestný čin skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, 4 TZ uznesením č. k. 2T 29/03-10916 zo dňa 14.09.2004 rozhodol, tak, že vec podľa § 188 ods. 1 písm. e/ TP vrátil prokurátorovi na došetrenie vzhľadom na závažné procesné chyby prípravného konania a vzhľadom na potrebu objasnenia základných skutkových okolností aj s prihliadnutím na nezákonnú rozdielnosť skutku, pre ktorý sa obvinenie vznieslo a skutku podľa obžaloby. Následne vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície Košice uznesením sp. zn. Č.: P.-XX/XX-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 172 ods. 1 písm. b/TP trestné stíhanie obvinených R. D., E. D. I. O.. E. C.Á. stíhaných pre trestný čin skrátenia dane formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, 4 TZ zatavil, lebo nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpene veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.01.2006. 8. Súd prvej inštancie vychádzal z výpovede žalobcu 4/, podľa ktorého spolu s bratom Vladimírom boli nezákonne stíhaní za skutok, že mali ukrátiť štát na dani. Po celý čas trestného stíhania trvajúceho vyše 8 rokov trvali na tom, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili. Trestné stíhanie on i celá rodina ťažko znášali, boli vykonané prehliadky v obchodných priestoroch firmy za účasti občanov obce, v ktorej žije, ktorým bolo im oznámené, že spolu s bratom spáchali závažný trestný čin, v rámci vyšetrovania boli predvolávaní svedkovia, pracovníci obchodných partnerov, ktorým bolo oznámené, že sa dopustili závažného daňového podvodu. Počas vyšetrovania bol podrobovaný jemu ponižujúcim úkonom (snímanie odtlačkov prstov, fotografovanie do kartotéky zločincov, boli mu a aj jeho rodinným príslušníkom odpočúvané telefonáty a bol mu odňatý pas). V denníku H. bol zverejnený rozsiahly článok, v ktorom boli s bratom označení za kriminálnikov. So situáciou sa nevedela vyrovnať najmä jeho manželka, čo skončilo jej liečením na psychiatrii a následnou smrťou vo veku 37 rokov na infarkt. Začal vo zvýšenej miere konzumovať alkohol a musel sa ambulantne liečiť. Nezákonným trestným stíhaním utrpel morálnu ujmu, nakoľko všetkým obchodným partnerom, bankám a predstaviteľom obce bolo oznámené, že sa dopustil závažného daňového podvodu a že je trestne stíhaný, pričom dodnes nebolo nikomu oznámené, že trestné stíhanie bolo nezákonné a skutok, pre ktorý bol stíhaný, nie je trestným činom. 9. Poukázal na svedeckú výpoveď sestry pôvodného žalobcu 1/ a žalobcu 4/, podľa ktorej bol celý priebeh vyšetrovania namierený na poškodenie mena D., keď obvinenie bolo pôvodne vznesené i voči nej napriek tomu, že nikdy nebola zamestnancom spoločnosti. K morálnej ujme došlo ešte viac po uverejnení článku v novinách. Trestné stíhanie sa odrazilo i v stresoch v rodine vyúsťujúcich do zdravotných problémov, najmä manželky žalobcu 4/ Taktiež vychádzal zo svedeckej výpovede manželky pôvodného žalobcu 1/, aktuálne v procesnom postavení žalobkyne 3/, podľa ktorej v trestnom stíhaní išlo o zničenie mena D.. Vyše osem rokov vládol v rodine strach a napätie, keď vyvrcholením bola prehliadka, počas ktorej bol dom strážený policajným autom a policajtom, aby pôvodný žalobca 1/ nemohol ujsť. Domovú prehliadku sledovali zvedaví ľudia, zúčastnila sa jej i pracovníčka obecného úradu. Stíhanie sa roznieslo po celej dedine, žalobcovia boli očierňovaní, považovaní za zločincov. Zo svedeckej výpovede švagra žalobcu 4/ zistil, že manželka žalobcu 4/ bola sestrou jeho manželky, žalobcu 4/ pozná od roku 1990, ich vzťahy boli bezproblémové, boli i spolupracovníci, keď po začatí trestného stíhania ho už nebrali ako predtým, nevedeli sa už pred ním otvorene baviť. V rodine sa rozprávalo len o tom, po začatí trestného stíhania začal o žalobcovi 4/ pochybovať. Jeho manželka vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že žalobcu 4/ pozná od detstva, pochádzajú z jednej dediny, pred trestným stíhaní boli vzájomné vzťahy dobré, po trestnom stíhaní priatelia žalobcu 4/ sa s ním nechceli stretávať a prerušili s ním vzťahy. Sesternica žalobcu 4/ vo svedeckej výpovedi uviedla, že ho pozná od malička, bývajú v jeden dedine, po dozvedení sa o tom, že je trestne stíhaný, začali sa ich vzťahy ochladzovať, prestali ho a aj jeho rodinu pozývať na rodinné oslavy, lebo sa hanbili, že je zlodej. Žalobca 4/ začal mať problémy v manželstve a začal piť. 10. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca 4/ dňa 17.07.2007 podal na ministerstve vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 9 zákona č. 58/1969 Zb. a žiadal odškodné za každý rok nezákonného trestného stíhania v sume 1.000.000 Sk, spolu v sume 8.416.700 Sk a náhradu trov obhajoby v sume 56.617 Sk. Žiadosť bola Ministerstvu spravodlivosti odstúpená dňa 24.07.2007, ktoré sa k žiadosti žalobcu 4/ žiadnym spôsobom nevyjadrilo. 11. Vyjadril názor, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je zákonom špeciálnym a upravuje podmienky vzniku zodpovednosti a rozsah náhrady, ktorá sa odškodňuje, keď podľa tohto zákona nie je možné poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy ako náhradu škody, pričom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nebolo možné posúdiť ani podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nedošlo k zatknutiu, zadržaniu či pozbaveniu osobnej slobody žalobcu 4/. 12. Vychádzal z dikcie čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, v zmysle ktorých má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanovením tohto článku, má nárok na odškodnenie, keď podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo skutočnosť, že k pozbaveniu osobnej slobody došlo v rozpore s vnútroštátnym právom. Uviedol, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obeti zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie (väzbu) a nie za trestné stíhanie. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby je len podmienkou vzniku nároku na odškodnenie. 13. Mal za to, že nárok žalobcu 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo následne zastavené, nebolo možné posúdiť a priznať ani v zmysle ustanovení OZ o ochrane osobnosti fyzickej osoby, keď vznesenie obvinenia a následné trestné stíhanie síce predstavuje závažný zásah do osobnostných práv žalobcu 4/, ale nemožno ho považovať za neoprávnený vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nemu došlo, pretože možnosť trestného stíhania predpokladá zákon, ktorý v ust. §§ 1 ods. 1 TP, 163 ods. 1 veta prvá, 220 ods. 2 TP ukladá i povinnosť stíhať všetky trestné činy. Uzavrel, že rozhodnutie vyšetrovateľa, ktorým vzniesol obvinenie voči žalobcovi 4/, nemožno považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu 4/ ani v prípade, že trestné stíhanie bolo po vykonaní ďalších úkonov následne zastavené, pretože k vzneseniu obvinenia došlo v zmysle zákona pri uplatnení výkonu a povinností orgánu činného v trestnom konaní. Poukázal na to, že dané trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo, nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, ktorý dôvod zastavenia trestného stíhania neznamená, že nebol daný dôvod pre vznesenie obvinenia, na ktoré postačuje vyšetrovateľovi odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Trestné stíhanie žalobcu 4/ teda nevyhodnotil za neoprávnené, keď ani žalobca netvrdil, že by zo strany vyšetrovateľa boli vykonané neprípustné úkony a že by vyšetrovateľ nepostupoval v rámci trestného stíhania v medziach zákona. Vyhodnotil, že na preskúmavanie správnosti postupu vyšetrovateľa nie je oprávnený. Skonštatoval, že konanie vyšetrovateľa v súvislosti so vznesením obvinenia, znamená výkon práva a povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu. 14. Ohľadom náhrady trov konania medzi žalobcom 4/ a žalovaným súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP vzhľadom na len nepatrný neúspech žalovaného v konaní, keď jeho celková úspešnosť bola vo výške 99,34%, pretože žalobca 4/ sa domáhal náhrady škody vo výške 566.873,60 eur, ktorej žalobe vyhovel v časti vo výške 1.873,60 eur. Žalobu v časti o zaplatenie 565.000 eur zamietol. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. 15. Ohľadom náhrady trov konania medzi žalobcami 1/ až 3/ a žalovaným rozhodol taktiež podľa § 142 ods. 3 OSP vyhodnotiac, že celková úspešnosť žalobcov bola vo výške 98%. 16. Ohľadom náhrady trov konania vo vzťahu medzi pôvodným žalobcom a žalovaným rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP. 17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca 4/ v časti zamietnutia jeho žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy a v časti výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom 4/ a žalovaným. V napadnutej meritórnej zamietajúcej časti žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že v konaní sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej mu v dôsledku jeho trestného stíhania podľa § 11 a nasl. OZ a § 420 a nasl. OZ vychádzajúc z ust. § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý náhradu škody nerieši a odkazuje na ustanovenia OZ, podľa ktorého vzniká nárok na náhradu škody a na ochranu osobnosti aj pre prípad rozhodnutí v oblasti verejného práva. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.10.2010 sp. zn. 4MCdo 15/2009, podľa ktorého je trestné stíhanie, ktoré bolo zastavené, nezákonné a nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ak nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003, rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. Rovnako poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 39/03 z 05.02.2003, podľa ktorého sa práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR len v medziach zákona č. 58/1969 Zb, ako aj na rozhodnutie ESĽP vo veci T. a spol. c/a Slovenská republika č. XXXXX, v zmysle ktorého sa náhrady za nemajetkovú ujmu podľa ust. § 11 a nasl. OZ možno domáhať, ak takáto žaloba je spôsobilá napraviť situáciu poškodeného v oblasti nemajetkovej ujmy. Vyjadril názor, že v zmysle čl. 154c ods. 1, 2 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach ratifikované SR sú súčasťou právneho poriadku SR a majú zodpovednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. V tejto súvislosti poukázal na čl. 10 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 19 a 12 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, a na ust. § 11 a 13 ods. 1 OZ. Pre porovnanie poukázal na rozsudok Okresného súdu Trebišov v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, ktorými bola ako dôsledok nezákonného disciplinárneho konania sudcovi priznaná nemajetková ujma podľa rovnakých právnych predpisov. Rozsudok súdu prvej inštancie žiadal v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť nahradiť mu trovy konania podľa priloženého vyčíslenia. Poukázal na to, že žalovaný nereagoval na jeho návrh na mimosúdne riešenie veci. Vyčíslené trovy konania o samostatnej žalobe na náhradu trov obhajoby vznikli podľa neho bez ohľadu na to, či sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko žalovaný mu trovy obhajoby nechcel uhradiť. Argument súdu prvej inštancie o neúspechu žalovaného len v neparnej časti mal za nedôvodný, nakoľko podľa ustálenej súdnej praxe výška prisúdenej nemajetkovej ujmy vychádza z úvahy súdu. Napriek zamietnutiu žaloby v časti o náhradu nemajetkovej ujmy výsledok súdneho konania nemal za jeho neúspech v konaní. 18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby žalobcu 4/ týkajúcej sa uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy potvrdiť z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb., od ktorého sa nárok v danom prípade odvíja, neumožňuje poskytnutie náhrady za nemajetkovú ujmu ani s odvolávkou na ust. § 11 a nasl. OZ a ani s odvolávkou na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle Dohovoru by bol nárok daný len v súvislosti so zatknutím alebo zadržaním v rozpore s ustanoveniami Dohovoru, teda v súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Vznesenie obvinenia a následné trestné stíhanie nemožno podľa jeho názoru považovať ani za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby. V napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo vzťahu medzi žalobcom 4/ a ním ako vecne správny potvrdiť, resp. uviedol, že na podanie odvolania v tejto časti žalobca nie je oprávnený, keďže mu súdom prvej inštancie náhrada trov konania nebola priznaná. Rozsudkom nebolo rozhodnuté o trovách konania žalobcu 4/, z ktorého dôvodu môže podať návrh na vydanie doplňujúceho rozhodnutia. 19. Ďalšie písomné podania strán sporu súdu prvej inštancie doručené neboli. 20. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 21. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu 4/ nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce, preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobcu 4/. 23. Všeobecne žalobca, v danom prípade žalobca 4/, s postavením „pána sporu“ (dominus litis) nesie zodpovednosť za voľbu žaloby pokiaľ ide o označenie strán sporu, predmet sporu, ktorý vymedzuje opisom rozhodných skutočností, od ktorých existenciu uplatneného nároku odvíja, ako aj za voľbu petitu žaloby, t. j. toho, čoho sa žalobou domáha. Ak teda žalobca 4/ za žalovaného označil Slovenskú republiku, zastúpenú ústredným orgánom štátnej moci a v popise rozhodných skutočností vychádzal z jeho práv upravených zákonom č. 58/1969 Zb. (resp. v zmysle znenia žaloby i zo zákona č. 514/2003 Z.z.), správne súd prvej inštancie postupoval, ak nárok žalobcu subsumoval pod uvedený zákon a nároky z neho vyplývajúce a na rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku ho aj správne aplikoval. Žalobca 4/ teda nesie zodpovednosť za ním v žalobe zvolený okruh rozhodných skutočností nárok determinujúcich, ktorý v priebehu konania pred súdom inštancie nezmenil. V elektronickom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 25.05.2012 (č.l. 150 spisu) síce poukazoval na ust. § 11 a nasl. OZ a na čl. 10 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, avšak len v spojení s ust. § 20 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Rovnako na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 23.04.2015 právny zástupca žalobcu 4/ uviedol, že v konaní sa domáha náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., s tým, že s poukazom na jeho ust. § 20 sa domáha ochrany osobnosti podľa § 13 OZ a náhrady škody podľa § 420 a nasl. OZ. Uvedeným ustanovením § 20 zákona č. 58/1969 Zb. však nemožno rozsah jeho úpravy a nárokov z tejto úpravy vyplývajúcich rozšíriť o nárok na ochranu osobnosti a o nárok na náhradu škody podľa OZ ako lex generalis k špeciálnemu zákonu č. 58/1969 Zb. nakoľko tento právnu úpravu o rozsahu náhrady fyzickej osobe štátom za nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu má. Iný nárok v zmysle žalobcom vymedzených rozhodných skutkových okolností nebol predmetom konania. Predmetom konania v zmysle žaloby a konania súdu prvej inštancie vychádzajúceho z nej bol nárok žalobcu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 24. Ako už uviedol, odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 18.06.2014 č.k. 4Co 300/2013-273 vzhľadom na skutočnosť, že k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania vo vzťahu k žalobcovi 4/, od ktorého sa nárok odvíja, keďže trestné stíhanie bolo následne zastavené a z tohto dôvodu sa na dané uznesenie vzťahuje podmienka nezákonnosti rozhodnutia, bolo vydané v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., podmienky zodpovednosti štátu za nemajetkovú sú dané len v prípade tejto ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, resp. v dôsledku zatknutia alebo zadržania fyzickej osoby, keďže v zmysle čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd musí ísť o pozbavenie osobnej slobody, a nie len o trestné stíhanie ako také. 25. Podľa § 226 OSP platného a účinného v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu preskúmavaného súdneho rozhodnutia predchádzalo, bol súd prvej inštancie vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. S uvedeným právnym názorom sa odvolací súd opätovne stotožňuje a uvádza, že právne argumenty žalobcu 4/ v rámci prvoinštančného konania i v rámci konania odvolacieho zmenu ním skôr vysloveného právneho záveru neodôvodňujú. 26. Ak žalobca 4/ v rámci odvolacích argumentov poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.10.2010 sp. zn. 4MCDo 15/2009, je potrebné uviesť, že toto rozhodnutie pojednáva o tom, že i zastavené trestné stíhanie je trestným stíhaním nezákonným, zakladajúcim nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., s ktorým právnym záverom sa súd prvej inštancie a taktiež i súd odvolací súd stotožnil, s tým však, že podľa danej hmotnoprávnej normy je možné odškodniť len škodu, avšak nie nemajetkovú ujmu. 27. Pokiaľ žalobca 4/ v rámci odvolacích argumentov poukazuje na súdne konanie vedené pred Okresným súdom Trebišov sp. zn. 11C 88/2008, ktorého predmetom bolo odškodnenie sudcu nezákonne disciplinárne stíhaného, tento odvolací argument vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnený, nakoľko na rozdiel od uvedeného konania predmetom preskúmavaného súdneho konania je nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. a nie nárok na ochranu osobnosti v dôsledku nesprávneho zásahu do osobnostných práv žalobcu 4/. Rozsah a špecifikácia rozhodných skutkových okolností vymedzujúcich predmet konkrétneho občianskeho súdneho konania vymedzuje aj konkrétnu hmotnoprávnu normu, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. V danom prípade je na rozhodnutie vo veci nutná aplikácia zákona č. 58/1969 Zb. upravujúca rozsah náhrady škody bez náhrady nemajetkovej ujmy, keď nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci zaviedol žiaľ až zákon č. 514/2003 Z.z. účinný od 01.07.2004. 28. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu 4/ za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zamietnutia jeho žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP i odvolaním napadnutý výrok o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom 4/ a žalovaným, nakoľko na tento výrok rozhodnutia bolo správne aplikované ust. § 142 ods. 3 OSP odzrkadľujúce zásadu prevažného úspechu strán sporu v konaní. Súd prvej inštancie i v odôvodnení tejto časti svojho rozhodnutia správne vyslovil, že neúspech žalovaného znamenal neúspech len v nepatrnej časti vzhľadom na žalobcovi 4/ prisúdenú sumu oproti jeho žalobnému petitu. Napadnutý výrok tak presne určuje, kto má nárok na náhradu trov konania, v akej výške a proti komu. Ak žalobca 4/ argumentuje výlučným oprávnením súdu rozhodnúť o výške nemajetkovej ujmy, odvolací súd tento argument hodnotí ako neopodstatnený, nakoľko v preskúmavanej veci bola žaloba žalobcu 4/ v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietnutá v celosti. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, ktorému však nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu v rámci odvolacieho konania žiadne trovy nevznikli. 30. Predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 04.08.2015 č. k. 16C 116/2007-342, ktorým súd prvej inštancie uložil žalobcovi 4/ povinnosť zaplatiť na jeho účet sumu 20 eur titulom súdneho poplatku za podané odvolanie proti rozsudku zo dňa 23.04.2015 č.k. 16C 116/2007-312, a to podľa § 2 ods. 4, §7 ods. 10, § 9 ods. 5 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položky 7a/ Sadzobníka tvoriaceho prílohu k tomuto zákonu. 31. Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca 4/ a žiadal ho zrušiť, dôvodiac, že konanie vo veci bolo začaté v júli 2007, kedy podľa § 18b/ zákona č. 71/1992 Zb. sa poplatok v konaniach o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nevyberal. 32. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.) platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 33. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu 4/ nie je dôvodné. 34. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a noviel, súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. 35. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom odvolateľ, v konaní o žalobe na obnovu konania je poplatníkom ten, kto podal žalobu na obnovu konania, v dovolacom konaní je poplatníkom dovolateľ, v konaní o kasačnej sťažnosti je poplatníkom ten, kto podal kasačnú sťažnosť. 36. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania, kasačnej sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca alebo navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ a ten, kto podal kasačnú sťažnosť. 37. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednej inštancii. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie a kasačnú sťažnosť sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. 38. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. 39. Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. 40. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. 41. Podľa poznámky 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. 42. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. Do 30.9.2012 konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.9.2012 bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1.10.2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z.z. Tento typ konania tak od 1.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov. 43. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom na začatie konania (dnes žaloba), osobne podaným na súd prvej inštancie dňa 24.07.2007, voči žalovanému domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 58/1969 Zb., Z.z. Vo veci samej rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom tak, že jeho žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca 4/ dňa 30.07.2015 (v zákonom stanovenej lehote) odvolanie. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd zastáva názor, že podaním odvolania tak žalobcovi 4/ v zmysle § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. vznikla poplatková povinnosť. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ teda súd prvej inštancie napadnutým uznesením uložil žalobcovi 4/ povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie zo dňa 30.07.2015 voči predmetnému rozsudku v sume 20 eur v lehote 10 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia, jeho postup bol vecne správny a zákonný. 44. Po dôkladnom preskúmaní spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie napadnutým uznesením, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrubil, pričom súdny poplatok bol vyrubený aj v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, nakoľko z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu považoval odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné. 45. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že vzhľadom na znenie ust. § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni, by žalobcovi v súvislosti s § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. pred 1.10.2012. Nakoľko však žalobca podal proti relevantnému rozsudku odvolanie dňa 30.07.2015, je s poukazom na uvedené zrejmé, že v prejednávanej veci sa odvolacie konanie začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z.z. Preto žalobcovi s poukazom na položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov (v znení účinnom v čase podania odvolania) v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť za podané odvolanie vznikla, a to vo výške 20 eur. Na uvedené nemá vplyv, že žalobca podal návrh na začatie konania (žalobu) na súd pred 1.10.2012. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. priamo vyplýva, že v odvolacom konaní vo veci samej sa vyberá poplatok podľa rovnakej sadzby ako poplatok za návrh vo veci samej. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur, je v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. potrebné v predmetnej právnej veci v odvolacom konaní vybrať súdny poplatok vo výške 20 eur. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti, keďže v Sadzobníku súdnych poplatkov je jednoznačne stanovená sadzba súdneho poplatku za konanie v prvej inštancii a podľa § 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj sadzbu súdneho poplatku za odvolacie konanie. 46. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).