Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/332/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108232308 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108232308.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: S.. S. Q.J., nar. X.X.XXXX, bytom K., U. XXXX/X, zast. JUDr. Jánom Vrbom, advokátom so sídlom v Humennom, Nám. slobody 2, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. apríla 2014, č.k. 17C 167/2008-270, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na určenie, že skončenie pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 16.6.2008 danej navrhovateľovi je neplatné, ako aj v časti o určenie, že pracovná pomer navrhovateľa sa nekončí a naďalej trvá, zamietol s tým, že o náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti skončenia konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie výpoveďami účastníkov, nariadením č. 57 Ministerstva vnútra SR o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra SR uverejneného vo vestníku ministerstva vnútra SR v čiastke 57 z 27.8.2007, zriaďovacou listinou Migračného úradu MV SR ako rozpočtovej organizácie, pričom prihliadol na obsah spisu. Z pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.11.2006 uzavretej medzi navrhovateľom a Migračným úradom MV SR mal za preukázané, že navrhovateľ bol prijatý do pracovného pomeru na dobu určitú do 30.11.2007 na výkon funkcie vedúceho záchytného tábora v Humennom, ktorý pracovný pomer sa na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23.11.2007 na pracovný pomer zmenil na dobu neurčitú. Zo Zápisu z pohovoru vykonaného so zamestnancom dňa 17.6.2008 v súvislosti s organizačnou zmenou mal za preukázané, že vzhľadom na to, že písomným rozhodnutím zamestnávateľa PR MV SR č.329/2008 platným od 16.6.2008 a účinným od 1.9.2008 bolo zrušené funkčné miesto „vedúci“ PT/11, na ktorom bol zaradený navrhovateľ a odporca nemal možnosť ponúknuť navrhovateľov inú vhodnú prácu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a ani v mieste jeho trvalého bydliska podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, odporca skončil s navrhovateľom pracovný pomer výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pričom v zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s kolektívnou zmluvou mal nárok na odstupné. Z výpovede z pracovného pomeru zo dňa 16.6.2008 danej odporcom navrhovateľovi, podpísanej riaditeľom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR ako štatutárnym zástupcom Migračného úradu ako rozpočtovej organizácie zriadenej odporcom, doručenej navrhovateľovi dňa 17.6.2008 zistil, že odporca ukončil s navrhovateľom pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, nakoľko bolo na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa PR MV SR č. 329/2008 zo dňa 16.6.2008 a účinným od 1.9.2008 zrušené funkčné miesto „vedúci“-PI/11 v Záchytnom tábore v Humennom Migračného úradu Ministerstva SR. Navrhovateľ listom zo dňa 21.8.2008 oznámil odporcovi, že výpoveďou nesúhlasí a trval na tom, aby ho odporca naďalej zamestnával. Z personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 329/2008 zo dňa 16.6.2008 mal preukázané, že boli vykonané organizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov Migračného úradu MV SR, ktorým opatrením sa plánovaný počet miest v TZP MÚ MV SR znížil o tri zamestnanecké miesta pri výkone prác vo verejnom záujme (vrátane vedúceho Záchytného tábora v Humennom Migračného úradu MV SR). Z vyhlásenia riaditeľa Migračného úradu MV SR mal zistené, že v čase skončenia pracovného pomeru navrhovateľa sa na Migračnom úrade nenachádzala žiadna voľná pracovná pozícia, ktorú by bolo možné navrhovateľovi ponúknuť a nedošlo ani k znovu vytvoreniu zrušeného pracovného miesta, ktoré navrhovateľ zastával. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa ustanoveniami § 61, § 63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2 písm. a/, § 74, § 77 Zákonníka práce a z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pokiaľ ide o formálne náležitosti vyžadované zákonom výpoveď daná odporcom navrhovateľovi dňa 17.6.2008 tieto všetky spĺňa, nakoľko bolo preukázané, že táto bola daná písomne s uvedením dôvodu výpovede, ktorý je jasný, určitý navrhovateľovi bola riadne doručená do vlastných rúk dňa 17.6.2008 a bola v súlade s § 74 Zákonníka práce riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Pri hodnotení ďalších hmotnoprávnych podmienok pre platnosť výpovede z nesporných skutkových tvrdení účastníkov vyplynulo, že odporca pred daním výpovede neponúkol navrhovateľovi žiadne iné pracovné miesto s odôvodnením, že žiadne iné voľné pracovné miesto nemal. Vyslovil, že splnenie ponukovej povinnosti je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pričom dôkazné bremeno zaťažuje zamestnávateľa, pričom inou vhodnou prácou je treba rozumieť prácu zodpovedajúcu zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno i kvalifikácii zamestnanca, ako aj že z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že v prípade súdneho sporu je zamestnávateľ povinný preukázať, že predtým, než dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom vhodným pre zamestnanca v mieste, ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. Konštatoval, že pri posúdení dôkaznej povinnosti pokiaľ zamestnanec vznesie proti tvrdeniu zamestnávateľa, že nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu práce zamestnanca voľné pracovné miesto námietku a v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ k dispozícii v mieste výkonu jeho práce voľné miesto, stáva sa existencia zamestnancom označeného pracovného miesta spornou a bremeno tvrdiť a dokazovať je opäť na strane zamestnávateľa, zamestnanec však splní bremeno tvrdenia len vtedy ak označil konkrétne pracovné miesto, ktoré bolo v dobe podania výpovede v mieste výkonu jeho práce voľné, nepostačuje, ak len všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest, ktoré boli pred podaním výpovede a v rámci celej organizácie zamestnávateľa evidované. Uviedol, že v procesnej situácii, kedy zamestnávateľ tvrdil a preukázal, že ani jedno z voľných pracovných miest uvedených v tabuľke nebolo k dispozícii v organizačnej jednotke Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, bolo na zamestnancovi, aby v tabuľke označil konkrétne voľné pracovné miesto, ktorými mal v čase výpovede disponovať odporca v mieste výkonu jeho práce. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2013 pod sp. zn. 6Cdo 138/2012, v zmysle ktorého vyplýva, že je na zamestnancovi, aby uniesol bremeno tvrdenia a skutočnosti podstatné podľa hmotného práva. Ak zamestnanec, teda navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti označiť pracovné miesto, ktoré mali byť v čase výpovede voľné v mieste výkonu práce navrhovateľa nemohla byť táto skutočnosť ani predmetom dokazovania. Súd prvého stupňa vychádzal z tvrdenia navrhovateľa, že odporca splnenie ponukovej povinnosti v spore nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že v mieste výkonu práce nedisponoval žiadnym vhodným pracovným miestom tak ako ho chápe ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom svoje tvrdenie odôvodňoval navrhovateľ iba tvrdením, že odporca má v mieste jeho výkonu práce v Humennom aj iné organizačné jednotky, v ktorých mohol v tom čase disponovať voľnými miestami. Uviedol, že navrhovateľ nielenže neoznačil konkrétne pracovné miesta, ktoré mali byť v čase výpovede voľné tak, ako to vyžaduje súčasná judikatúra, neoznačil ani konkrétnu organizačnú jednotku, ktorej sa uvedené tvrdenie malo týkať, v dôsledku čoho nebolo možné posúdiť skutočnosť, či prípadne označená organizačná jednotka nie je v zmysle § 7 ods. 2 Zákonníka práce samostatným zamestnávateľom. Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru vyhodnotil tvrdenie navrhovateľa ako všeobecné a nedostatočné pre splnenie povinnosti tvrdenia navrhovateľa. Poukázal na ust. § 7 ods. 2 Zákonníka práce, platného a účinného ku dňu 16.6.2007, t.j. v dobe výpovede odporcu danej navrhovateľovi, v zmysle ktorého vystupuje zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu mu z týchto vzťahov a zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu a ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná zložka a naopak. Dospel k záveru, že návrh navrhovateľa v časti o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 16.6.2008 je potrebné v dôsledku neunesenia bremena tvrdiť o skutočnosti, ktoré vhodné pracovné miesto u odporcu v mieste výkonu práce navrhovateľa bolo v čase dania výpovede voľné, zamietnuť. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že v pracovnoprávnom vzťahu s odporcom vystupoval ako účastník pracovnoprávneho vzťahu odporca ako zamestnávateľ Ministerstvo vnútra SR, o čom svedčí aj skutočnosť, že organizačnú zmenu na základe ktorej došlo k zrušeniu pracovného miesta vykonal minister vnútra SR, výpoveď z pracovného pomeru bola ako vyplýva zo záhlavia odporcom, v mieste ktorého konal riaditeľ Migračného úradu SR ako jeho štatutárny zástupca, čo v zmysle ust. § 7 ods. 2 Zák. práce bráni tomu, aby účastníkom pracovnoprávneho vzťahu s navrhovateľom bola zároveň organizačná jednotka, teda Migračný úrad MV SR, avšak navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia čo sa týka označenia voľného pracovného miesta u odporcu s miestom výkonu práce v Humennom aj v inej organizačnej jednotke. Zamietol tiež aj návrh navrhovateľa v časti určenia, že jeho pracovný pomer u odporcu naďalej trvá, ktorý považoval za nadbytočný. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že mu odporca pred daním výpovede neponúkol žiadne pracovné miesto z dôvodu, že voľné pracovné miesto v organizačnej zložke, a to v Migračnom úrade Ministerstva vnútra SR nemal. Naďalej poukazoval na to, že oblasť odporcu azyl a migrácia bolo jeho pracoviskom, avšak v pracovnej zmluve mal uvedené miesto výkonu práce Humenné a mal za to, že odporca disponuje viacerými oblasťami a pracovnými miestami, ako napr. azyl a migrácia, civilná ochrana a krízové riadene a verejná správa, ktorá zahŕňa napr. voľby a referendum, hlásenie pobytu územná samospráva, atď. a ani s týmto jeho argumentom sa odporca nevysporiadal. Mal za to, že odporca nepreukázal, že si voči nemu splnil svoju ponukovú povinnosť. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, aby zamestnávateľ mal v prípade sporu preukázať, že si splnil svoju ponukovú povinnosť a že zamestnanec súčasne musí označiť miesta, ktoré boli voľné, nakoľko by to podľa neho odporovalo ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Navyše mal za to, že v jeho prípade by to ani nebolo možné, pretože u odporcu ide o zamestnávateľa, ktorý zamestnáva tisícky ľudí a samotný odporca nedokázal preukázať na žiadosť súdu, akými voľnými pracovnými miestami disponoval v období od 10.6.2008 do 17.6.2008. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 5/2010 riešiace tiež ponukovú povinnosť zamestnávateľa. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť z dôvodu, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov konania a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia. Bol toho názoru, že v danej veci preukázal, že skončil pracovný pomer s navrhovateľom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v súlade so zákonom, keď pracovné miesto navrhovateľa bolo zrušené personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 329/2008 zo dňa 16.6.2008, s účinnosťou k 1.9.2008 a nemal možnosť navrhovateľovi ponúknuť inú vhodnú prácu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a ani v mieste jeho trvalého bydliska. Pred skončením pracovného pomeru s navrhovateľom preskúmal možnosť jeho ďalšieho zamestnávania a výpoveď mu doručil až po zistení, že v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, ani v mieste jeho trvalého bydliska nemá pre neho inú vhodnú prácu, ani prácu na kratší pracovný čas, ktorú by navrhovateľ mohol vykonávať. O tejto skutočnosti bol navrhovateľ informovaný na pohovore, kde bol spracovaný záznam, ktorý navrhovateľ podpísal bez pripomienok. Poukázal na to, že nemal možnosť uskutočniť ponuku inej vhodnej práce navrhovateľovi v mieste výkonu práce, pretože tam takú organizačnú zložku okrem Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, u ktorého bol navrhovateľ zamestnaný, nemal. Mal za to, že aj keby mal iné organizačné zložky, v ktorých by boli v čase dania výpovede voľné miesta, nemal zákonnú možnosť ponúknuť, tieto miesta navrhovateľovi, pretože tieto organizačné súčasti boli samostatnými zamestnávateľmi a samostatnými služobnými úradmi. Ohľadom ponukovej povinnosti .poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Cdo 138/2012 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rámci dôvodov odvolania, bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že sa podľa tohto rozhodnutia zamestnanec stal pre zamestnávateľa nadbytočným a že je to príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t.j. že sa zamestnanec stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia nadbytočným. Pri uskutočňovaní organizačných zmien je potrebné, aby zamestnávateľ o organizačnej zmene písomne rozhodol s uvedením dôvodu organizačnej zmeny, počtu a štruktúry zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena má týkať. Zamestnávateľ môže urobiť organizačné zmeny aj skôr, takéto rozhodnutie však musí byť prijaté v písomnej forme a zamestnávateľom vyhlásené či oznámené dotknutému zamestnancovi, pričom stačí, ak sa zamestnanec o ňom dozvie najneskôr z výpovede o skončení pracovného pomeru. Hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede je aj splnenie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, upravenou v ustanovení § 63 ods. 2 Zák. práce. U zamestnávateľa ide pritom o dve alternatívy. Ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, čo znamená, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca naďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá. Ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka uvedená v ust, § 63 ods. 2 písm. b/ Zák. práce, z ktorého dôvodu je potom výpoveď neplatná. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa treba posudzovať podľa stavu, ktorý je v čase dania výpovede. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Jedná sa teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Navrhovateľ podľa obsahu vytýkal odvolaciemu súdu predovšetkým nesprávnosť jeho právneho záveru v otázke unesenia dôkazného bremena odporcom v súvislosti s naplnením hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo odôvodňoval tým, že na odporcovi spočívalo dôkazné bremeno preukázať, že nemal voľné pracovné miesto, ktoré by mu mohol ponúknuť. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto, je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli pracovné miesta voľné alebo či boli obsadené. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami (ide tu totiž o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať). Ak zamestnanec v konaní nevznesie proti tvrdeniu zamestnávateľa, že nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu práce zamestnanca voľné pracovné miesta žiadne námietky, treba mať za to, že zamestnávateľom tvrdená skutočnosť je taká, ktorú účastníci nečinia spornou, a preto existenciu obsadenosti pracovných miest netreba jednotlivo dokazovať. Ak však zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, stáva sa existencia obsadenosti zamestnancom označeného pracovného miesta spornou, z ktorého dôvodu ju treba samostatne dokazovať. Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest zistených ku koncu kalendárneho roka (nie ku dňu výpovede), ktoré pripadajú nie na jeho miesto výkonu práce, ale sa týkajú celého pracoviska. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej zmluvy), leží aj v takomto prípade na zamestnávateľovi. Preukázanie reálnej neexistencie obsadenosti pracovného miesta nemožno totiž od zamestnanca spravodlivo požadovať, lebo sa zásadne nedokazuje to, čo neexistuje, ale to, čo existuje (existencia právnej skutočnosti). V prejednávanej veci bolo nepochybné, že personálnym rozkazom ministra vnútra SR zamestnávateľa č. 329/2008 platným od 16.6.2008 a účinným od 1.9.2008 bolo zrušené funkčné miesto „vedúci“ PT/11 u odporcu, teda došlo k organizačnej zmene, v dôsledku ktorej došlo aj k zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa, ktorý vykonával funkciu vedúceho Záchytného tábora v Humennom na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.11.2006. Z hľadiska ponuky vhodného voľného pracovného miesta pre navrhovateľa bol odporca povinný tvrdiť a preukázať splnenie ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Odporca svoje tvrdenie, že v čase výpovede nemal možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať, preukázal, t.j. preukázal, že nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu práce navrhovateľa žiadne pracovné miesto voľné a nemohol si tak splniť uvedenú ponukovú povinnosť. Navrhovateľ sa proti tvrdeniu odporcu bránil tým, že odporca mal v čase dania mu výpovede voľné pracovné miesta. V rámci tejto procesnej obrany bolo na navrhovateľovi, aby tvrdil, kedy mali byť pracovné miesta voľné a konkrétne, o ktoré pracovné miesta išlo, čo sa však nestalo Predmetom dokazovania bola skutočnosť, či sa voľné pracovné miesta nachádzali u odporcu v čase dania výpovede navrhovateľovi. Pokiaľ navrhovateľ spočiatku v konaní tvrdil, že v rámci Migračného úradu MV SR v Humennom bolo 5 voľných pracovných miest, ktoré mu mohli byť ponúknuté, odporca preukázal, že navrhovateľom označené pracovné miesta neboli voľné a ďalšie pracovné miesta, ktoré by boli mali byť v čase dania mu výpovede navrhovateľ neoznačil. Navrhovateľ tak neuniesol bremeno tvrdenia o skutočnosti podstatnej podľa hmotného práva, ktorá skutočnosť nemohla byť následne ani premetom dokazovania. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo 5/2010, tento rieši inú situáciu ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Súd prvého stupňa sa vysporiadal s otázkou zamestnávateľa navrhovateľa a tým aj povinného subjektu na splnenie ponukovej povinnosti, ako aj s jej splnením zo strany odporcu ako zamestnávateľa. Preto správne postupoval, keď návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede danej mu odporcom a určenie, že jeho pracovný pomer u odporcu trvá, zamietol. Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania a súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.