Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/437/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108236078 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108236078.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana, členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: K.. T. V., W.. XX.XX.XXXX, F. T. XX, M., zast. JUDr. Milanom Sobotom, advokátom so sídlom Hlavná č. 659, Nitrianske Rudno, proti odporcovi: UniCredit Bank Slovakia a.s., IČO: 00 681 709, so sídlom Šancová 1/ A, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. júna 2011, č. k. 18C/205/2008- 139 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. V časti týkajúcej sa súdno poplatkovej povinnosti navrhovateľa odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, zaviazal ho na zaplatenie súdneho poplatku a trov štátu a odporcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak na návrh navrhovateľa domáhajúceho sa vyslovenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, určenia že pracovný pomer naďalej trvá a náhrady mzdy na tom skutkovom základe, že zástupcovia odporcu navrhovateľovi oznámili, že predstavenstvo spoločnosti rozhodlo o organizačnej zmene, ktorá spočíva v zlúčení regionálnych pobočiek Trenčín a Žilina. Odporca rozhodol, že novým regionálnym riaditeľom pre zlúčený región bude dovtedajší regionálny riaditeľ žilinského regiónu a pracovná pozícia navrhovateľa zaniká. Podľa vyjadrenia navrhovateľa, táto skutočnosť bola jediným dôvodom pristúpenia odporcu k rozviazaniu pracovného pomeru dohodou, bez - 2 - splnenia si zákonnej povinnosti uviesť v dohode dôvody skončenia pracovného pomeru. Odporca organizačnú zmenu neuskutočnil, uviedol navrhovateľa do omylu a nakoľko navrhovateľ nevedel, že dohoda o rozviazaní pracovného pomeru z organizačných dôvodov má obsahovať dôvod skončenia pracovného pomeru, dňa 17.10.2008 oznámil odporcovi, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Svoj návrh následne niekoľkými podaniami upravil a v konečnej verzii sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou s tým, že pracovný pomer naďalej trvá a náhrady trov konania. Odporca žiadal návrh zamietnuť, nakoľko sa s navrhovateľom dohodli na skončení pracovného pomeru, o čom bola uzatvorená písomná dohoda a keďže nešlo o organizačné zmeny, dohoda spĺňa všetky náležitosti. Tvrdenie odporcu, že bol uvedený do omylu nie je pravdivé, pretože postupy vo veciach riadenia organizačných zmien na strane odporcu sú upravené vnútorným predpisom. V danom prípade je týmto Pokyn PN32/2007, Riadenie organizačných zmien (ďalej len pokyn) s ktorým bol navrhovateľ oboznámený. V zmysle predmetného pokynu, každá organizačná zmena na strane odporcu nadobúda účinnosť dňom uvedeným v uznesení predstavenstva, spravidla prvým dňom v mesiaci nasledujúcim po zasadnutí predstavenstva, na ktorom bola organizačná zmena schválená. V čase uzatvorenia napadnutej dohody a ani k dohodnutému dňu skončenia pracovného pomeru, také písomné rozhodnutie predstavenstva neexistovalo. Organizačná zmena preto nebola ku dňu skončenia pracovného pomeru žiadnym oprávneným orgánom odporcu prerokovaná, schválená a vnútropodnikovým predpisom publikovaná. Navrhovateľ bol oboznámený s predmetným pokynom, mal vedomosť o postupoch riadenia organizačných zmien na strane odporcu a z prípadnej organizačnej zmeny vyplývajúcich a súvisiacich povinností a teda v čase prijatia návrhu navrhovateľa na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, nemohol mať vzhľadom na potrebu písomného rozhodnutia, vedomosť o existencii organizačnej zmeny. Súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný zamietol a záver z vykonaného dokazovania v rozsudku odôvodnil tým, že zmena právneho stavu v oblasti právnych úkonov uzavretých v pracovnoprávnych vzťahoch za aplikácie Obč. zák. nastala od účinnosti zák. č. 311/2001 Z.z., t.j. od 01.04.2002, kedy sa v pracovnoprávnych vzťahoch vychádza zo širšej koncepcie právneho úkonu a je potrebné použiť aj ustanovenia Obč. zák. Navrhovateľ sa v návrhu odvolával na ustanovenie § 37 a 49a Obč. zák. Pritom nekonkretizoval, v čom vidí právny úkon neslobodný, nevážny, neurčitý a nezrozumiteľný. Súdne konanie je konanie dôkazne. To znamená, že účastník musí jednak tvrdiť a jednak preukázať svoje sporné tvrdenie, uniesť tzv. bremeno tvrdenia a tzv. dôkazné bremeno. Navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazne nepreukázal neplatnosť dohody v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, ďalšie dôkazy neoznačil. Ak poukázal na nesplnenie povinnosti odporcu v dohode uviesť dôvody skončenia pracovného pomeru, v konaní bolo - 3 - výpoveďou svedkyne Mgr. Hippovej a Ing. Nemčického preukázané, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu neuspokojivých výsledkov v regióne Trenčín, preto v dohode absentuje dôvod rozviazania pracovného pomeru z organizačných dôvodov. Súd pripomína, že vzhľadom na pozíciu ktorú navrhovateľ, ako regionálny riaditeľ pobočky banky zastával, vedel a mal vedieť, že v dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien a preto keď by došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov bol by navrhovateľ na týchto dôvodoch trval. Navyše, ak nevedel, neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje. Samotné neuvedenie dôvodov nerobí právny úkon neplatným, nakoľko takúto sankciu za neuvedenie dôvodov v dohode ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce neustanovuje. Voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu podal navrhovateľ odvolanie z dôvodu neúplného a nepresného zistenia skutkového stavu súdom, nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, následne dospením k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutia vychádzajúceho z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na výpoveď svedka Ing. Nemčického, a v rozpore s odôvodnením rozsudku nebola preukázaná skutočnosť, že ku skončeniu pracovného pomeru navrhovateľa došlo z dôvodu neuspokojivých výsledkov v regióne, ale naopak boli preukázané rovnaké skutočnosti ako tvrdí navrhovateľ, že dôvodom ukončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny na strane odporcu a preto minimálne z uvedeného z dôvodu neobstojí odôvodnenie súdu, že navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazne nepreukázal neplatnosť dohody a ani to, že ďalšie dôkazy neoznačil, nakoľko ďalšie navrhované a nevykonané listinné dôkazy má súd v spise. Z dôvodu uvedeného preto nemôže obstáť tvrdenie svedkyne Mgr. Hippovej, ktorá uviedla, že v čase rokovania, o organizačných zmenách rozhodnuté nebolo. Jej výpoveď : „čo do uvedenia ústneho dôvodu, nespokojnosť manažérov, hovorili sme o tom, že dôjde k zlúčeniu regionálnych pobočiek, keďže sme mali informácie o tom, že aj väčšie banky majú omnoho menej regionálnych riaditeľov“ preukazuje, že navrhovateľovi boli v čase vzniku právneho úkonu aj zo strany svedkyne Hippovej prezentované dôvody skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov. Ako dôkaz tvrdeného označil aj článok uverejnený v internom časopise odporcu 1/2009, ktorý preukazuje zmenu organizačnej štruktúry odporcu, pričom súd nevykonal v tejto veci ďalšie dokazovanie a s uvedenou otázkou sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal. Rovnako neposúdil ani vzťah svedkov k odporcovi, nevysporiadal sa s otázkou opakovaného uzatvárania zmluvného vzťahu s navrhovateľom na pracovnú pozíciu navrhovateľa na dobu určitú, naposledy ku dňu 31.03.2008, kedy minimálne neexistoval taký dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorý by zakladal dlhodobú nespokojnosť odporcu s riadením regiónu Trenčín. Vo veci neuspokojivých pracovných výsledkov navrhovateľa pri riadení regiónu, bolo z predložených dôkazov - 4 - preukázané, že systém udelenia odmien navrhovateľa bol hodnotený na základe šiestich ukazovateľov s rôznymi váhami ich posudzovania. Z týchto ukazovateľov len jeden z nich - čistý zisk odporcu bol závislý od celkových výsledkov banky a bez ostatných piatich ukazovateľov regiónu nebolo možné splniť kritéria pre udelenia odmeny. Ďalej uviedol, že počas trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu nikdy tento nebol písomne napomínaný za menej závažné alebo hrubé porušenie plnenia pracovných povinností. Dal do pozornosti, že odporca vyplatil pri uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru navrhovateľovi odmenu, ktorú nie je možné dôvodne očakávať v prípade dlhodobo neuspokojivých pracovných výsledkov zamestnanca. Ak súd uviedol, že vzhľadom na funkciu, ktorú navrhovateľ zastával mal vedieť, čo má obsahovať dohoda o skončení pracovného pomeru, poukázal na to, že splnenie povinnosti podľa ustanovenia § 60 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. zákonodarca ukladá účastníkom právneho úkonu. Preto je namieste, aby súd posúdil túto povinnosť nielen vo vzťahu k navrhovateľovi ale i vo vzťahu k odporcovi. Preto nie je možné vylúčiť ani ten skutkový stav veci, že zástupcovia odporcu predložili v čase vzniku právneho úkonu navrhovateľovi nesprávny zmluvný formulár, nakoľko z vykonaných dôkazov je nesporné, že minimálne jeden z nich nevedel v čase vzniku právneho úkonu posúdiť obsahové náležitosti takéhoto návrhu dohody. Súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal ani s podaným návrhom navrhovateľa na odročenie pojednávania zo dňa 23.06.2011, neuviedol prečo návrh na odročenie pojednávania zamietol, a súčasne týmto podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. navrhovateľovi neumožnil ešte pred vydaním uznesenia o ukončení dokazovania predložiť na vykonanie prípadne ďalších dôkazov. Súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal ani s otázkou, prečo nepripustil vykonanie ďalších navrhovateľom v návrhu navrhnutých dôkazov. Podľa právneho názoru navrhovateľa mal súd správne právne posúdiť návrh aj v časti, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá aj naďalej vo vzťahu k ustanoveniu § 77, § 78 ods. I a ods. 3, § 79 ods. I a ods. 3 a ustanoveniu § 80 zákona č. 311/2001 Z.z. ( Zákonník práce ). V neposlednom rade navrhovateľ namietol aj tú skutočnosť, že súd nesprávne právne posúdil vec, ak následne uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok na účet Okresného súdu Bratislava I vo výške 99,50 € a ktorý pod hrozbou sankcie o zastavení konania navrhovateľ zaplatil pred jeho začatím. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca k tvrdeniam navrhovateľa uviedol, že sú skreslené a zavádzajúce, nakoľko z výpovede svedka Ing. Nemčického jednoznačne vyplýva, že na rokovaní s navrhovateľom vo veci ukončenia jeho pracovného pomeru dohodou za prítomnosti Ing. Hippovej, ako pracovníčky oddelenia ľudských zdrojov - 5 - odporcu, sa hovorilo len o „predpokladaných zmenách v organizačnej štruktúre, nakoľko zámer bol prehodnocovať výsledky....“, pričom ukončenie pracovného pomeru s navrhovateľom podľa vyjadrenia svedka bolo „komplexným rozhodnutím“, pri ktorom sa brali do úvahy „...výsledky daného regiónu, náklady aj hodnotenie kvality regiónu...“. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že existenciu rozhodnutia zamestnávateľa o navrhovanej organizačnej zmene ako dôvod ukončenia pracovného pomeru s navrhovateľom neuviedol, pričom podľa jeho vyjadrenia dôvodom takého ukončenia pracovného pomeru mohla byť „kvalita navrhovateľa a výsledky práce“. Rovnako z výpovede svedkyne Mgr. Hippovej vyplýva, že sa viackrát komunikovalo medzi manažérmi a navrhovateľom ohľadom nespokojnosti s výsledkami regiónu Trenčín, keďže región mal obrovský potenciál, ku ktorého využitiu nedošlo. Svedkyňa uviedla, že navrhovateľ vedel, čo „bude predmetom rokovania a mohol sa slobodne rozhodnúť či ukončenie pracovného pomeru dohodou akceptuje. Ďalej uviedla, že na rokovaní hovorili aj o zámeroch banky do budúcnosti, avšak o tých v čase rokovania s navrhovateľom rozhodnuté nebolo. Odporca ďalej poukázal na skutočnosť, že vykonanie dôkazov výsluchom oboch svedkov, Ing. Nemčického, ako aj Mgr. Hippovovej, bolo súdom realizované na návrh samotného navrhovateľa. Podľa názoru odporcu, jeho písomný návrh smerujúci k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, podľa § 60 ZP, predložený navrhovateľovi na rokovaní dňa 31.07.2008, bol slobodný, vážny, určitý a dostatočne zrozumiteľný a navrhovateľ tento návrh odporcu svojim slobodným, vážnym, určitým a zrozumiteľným súhlasným prejavom vôle a podpisom prijal, a to bez akýchkoľvek výhrad, dodatkov, obmedzení alebo iných zmien. K označeniu článku uverejneného v internom časopise odporcu č. 1/2009, ktorý preukazuje zmenu organizačnej štruktúry....ako dôkaz, odporca poukázal, že navrhovateľ túto skutočnosť ako dôkaz v konaní nepredložil a navyše, predmetný interný časopis bol vydaný v mesiaci január 2009, teda 6 mesiacov po podpise dohody o ukončení pracovného pomeru navrhovateľa, pričom pre jeho vydanie boli rozhodujúce skutočnosti z času jeho vydania a preto nemôže vzhľadom na čas jeho vydania slúžiť na preukázanie žiadnej zo skutkových okolností z mesiaca júl 2008, kedy došlo k rokovaniu a podpisu dohody o ukončení pracovného pomeru navrhovateľa, ako ani na preukázanie tvrdení navrhovateľa v tomto konaní. Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa v odvolaní týkajúce sa jeho pracovných výsledkov pri riadení regiónu a jeho odmeňovanie, odporca uviedol, že sú to skutočnosti pre konanie právne irelevantné z dôvodu, že predmetom sporu a dokazovania je navrhovateľom tvrdená neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodu aj s odvolaním sa na § 37 a 49a Občianskeho zákonníka a nie určenie, či a ako navrhovateľ počas trvania pracovného pomeru plnil svoje pracovné úlohy. Ďalej poukázal na pozíciu navrhovateľa ako - 6 - regionálneho riaditeľa, ktorý mal poznať náležitosti dohody o ukončení pracovného pomeru, a preto ak by bolo došlo k ukončeniu pracovného pomeru na základe organizačných zmien, bol by na ich uvedení v dohode trval. Navyše, navrhovateľ z titulu svojej riadiacej pozície bežne participoval na ukončovaní pracovného pomeru podriadených zamestnancov a pri výkone jeho funkcie regionálneho riaditeľa sa vyžadovala znalosť Zákonníka práce. V súvislosti s neakceptovaním návrhu na odročenie pojednávania navrhovateľom, poukázal odporca na stanovisko Ústavného súdu SR v náleze zo dňa 13.01.1991 sp.zn. 68/1998, podľa ktorého: „obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkých vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie“ a zároveň „posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu“. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p., potvrdil. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa nie je dôvodné. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Vzhľadom na znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy podliehajú režimu Zákonníka práce iba v rozsahu ustanovenom v jeho prvej časti; inak sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru, ako aj existenciu požadovaných náležitostí je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 43a a nasl.). Obsah dohody o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky podstatné náležitosti platného právneho úkonu, absencia niektorého z nich má za následok neplatnosť dohody. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzavierajú písomne. Hoci dohoda najviac zodpovedá zásade zmluvnej voľnosti, Zákonník práce čiastočne túto zmluvnú autonómiu obmedzuje tým, že zamestnávateľovi ukladá povinnosť uviesť dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c). Predmetom prejednávanej veci je neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa čI. II dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.08.2008, uzavretej podľa § 60 - 7 - Zákonníka práce medzi navrhovateľom a odporcom s určením, že pracovný pomer naďalej trvá. Súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný zamietol s poukazom na výpovede vypočutých svedkov ktorými bol preukázaný dôvod skončenia pracovného pomeru ako neuspokojivé pracovné výsledky navrhovateľa, teda dôvody ktoré nezakladajú povinnosť zamestnávateľa na ich uvedenie do dohody o skončení pracovného pomeru. Pokiaľ navrhovateľ ich absenciu v dohode namietal, resp. táto predstavuje hmotný základ na podanie návrhu na začatie konania, navrhovateľ z titulu svojej pozície mal základnými znalosťami pracovného práva disponovať a v prípade jeho presvedčenia o ukončení pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov tento nedostatok dohody namietať. Uviedol, že samotné neuvedenie dôvodov nerobí právny úkon neplatným, nakoľko sankciu za neuvedenie dôvodov v dohode ust. § 17ods. 2 Zákonníka práce neukladá. Navrhovateľ svoje rozsiahle odvolanie založil na svedeckých výpovediach svedkov Ing. Nemčického a Mgr. Hippovej, a prvostupňovému súdu vyčítal, že sa ich tvrdeniami nezaoberal, prípadne že tieto neposúdil, alebo zle posúdil. Je pravdou, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, hoci vecne správneho, neodzrkadľuje navrhovateľom nastavovanú argumentáciu a jeho smerovanie k existencii organizačných zmien, ktoré mali byť hmotnoprávnym základom pre rozviazanie pracovného pomeru s navrhovateľom, ale treba zdôrazniť, že pri tomto svojom smerovaní navrhovateľ opomenul, že argumentačný základ jeho návrhu je postavený na formálno-právnom nedostatku dohody, ktorým je absencia jej dôvodov (podľa mienky navrhovateľa, organizačných). Teda vezmúc za základ výpovede uvedených svedkov, založil v prvom rade navrhovateľ svoje odvolanie na detailnom rozbore nimi vypovedaného. Poukázal na výpoveď svedka, Ing. Nemčického, z ktorej vyplynulo, že dňa 31.07.2007, za prítomnosti p. Hippovej z personálneho oddelenia, rokovali s navrhovateľom o ukončení pracovného pomeru navrhovateľa dohodou, z dôvodu predpokladaných zmien v organizačnej štruktúre, nakoľko zámer bol prehodnocovať výsledky banky, znížiť zaťaženosť a počet pobočiek. Zámer bol jasný, zoštíhliť počet regiónov, avšak proces bol dlhodobý. V priebehu rokovania o ukončení pracovného pomeru dohodou, ponúkli navrhovateľovi finančné doplatenie mzdy do konca celého obdobia, vzhľadom na zmluvu uzavretú na dobu určitú. Išlo o mzdu za obdobie väčšieho počtu mesiacov, s čím navrhovateľ súhlasil. O tom, že s navrhovateľom bude rozviazaný pracovný pomer rozhodlo predstavenstvo, riaditeľ divízie a svedok. Či mal svedok písomné rozhodnutie o navrhovanej organizačnej zmene uviesť nevedel, ale vedel, že existenciu takéhoto rozhodnutia ako dôvod skončenia pracovného pomeru pri rokovaní s navrhovateľom neuviedol. Z výpovede svedkyne Mgr. Hany Hippovej vyplynulo, že už počas dlhšieho obdobia pred letom 2008 sa medzi manažérmi a navrhovateľom komunikovalo o nespokojnosti s výsledkami regiónu Trenčín, s obrovským ale nevyužitým potenciálom a nespokojnosť s - 8 - riadením regiónu navrhovateľom bola už dlhodobejšie známa. Záverečný míting, zvolaný z iniciatívy odporcu, prebiehal za prítomnosti svedkyne, Ing. Nemčického a navrhovateľa, bolo na ňom spomenuté všetko, od minulosti banky, výsledkov regiónu, plánov a jeho záverom bolo podpísanie dohody o rozviazaní pracovného pomeru navrhovateľom. Dohodu mali pripravenú vopred, nebol v nej uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru, ale čo bude predmetom rokovania, vedel i navrhovateľ vopred. Ústne ako dôvod uviedli nespokojnosť manažérov, hovorili o tom, že dôjde k zlúčeniu regionálnych pobočiek, keďže mali informácie o tom, že aj väčšie banky majú omnoho menej regionálnych riaditeľov. Išlo o zámery banky do budúcna, o ktorých v čase rokovania rozhodnuté nebolo. Navrhovateľ dostával odmeny, bol pozitívne hodnotený z dôvodu, že systém odmeňovania bol odvodený od celkových výsledkov banky, nie organizačnej zložky, ktorú riadil. Pre navrhovateľa rokovanie nebolo prekvapením o výsledkoch regiónu vedel a vzhľadom na funkciu ktorú zastával, musel vedieť i to, čo má obsahovať dohoda o skončení pracovného pomeru a mal možnosť sa rozhodnúť, či dohodu akceptuje alebo nie. Regionálny riaditeľ bol vždy prizvaný na rozväzovanie a uzatváranie pracovných pomerov a z titulu jeho funkcie sa predpokladala aj základná znalosť Zákonníka práce. Rozhodnúť sa mohol slobodne. Odvolateľ uvádza, že nebola preukázaná skutočnosť rozviazania pracovného pomeru z dôvodu neuspokojivých výsledkov v regióne ale z dôvodu predpokladaných zmien v organizačnej štruktúre, nakoľko aj z výpovedí svedkov jednoznačne vyplýva uvedená zmena organizačnej štruktúry odporcu. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje na judikatúru súdov k problematike skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov: predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 b) Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Za rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nemožno považovať iba prerokovanie rozvrhu funkcií na budúce obdobie, na základe ktorého by potom o zmenách u zamestnávateľa rozhodoval iný príslušný orgán (R 54/1999). Konanie zamestnávateľa po rozhodnutí o zmene organizačnej štruktúry, spočívajúce v tom, že dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme inú pre neho vhodnú prácu alebo bude s ním pracovný pomer skončený výpoveďou alebo dohodou, nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a nejde o psychické donútenie zamestnanca k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, ak zamestnávateľ po tom, ako zamestnanec odmietne prijať inú ponúkanú prácu, mu najskôr doručí výpoveď pre nadbytočnosť v zmysle § 63 ods. 1 písm.) ZP ( NS SR 4 Cdo 306/2009). - 9 - Rozhodnutie zamestnávateľa nie je právnym úkonom, je to hmotnoprávny predpoklad pre právny úkon. Pretože nejde o právny úkon, nie je možné ho preskúmať z hľadiska platnosti na súde. Súd sa môže zaoberať otázkou, či také rozhodnutie bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ. (6Cdo 69/1994, tiež 21Cdo 1105/2001). Ak rozhodnutie zamestnávateľa bolo skutočne prijaté k dosiahnutiu zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre danie platnej výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; to platí aj vtedy, ak nebol organizačnou zmenou sledovaný efekt neskôr dosiahnutý alebo sa prijatá organizačná zmena neskôr ukázala ako neúčinná. (21Cdo 2204/2003). Z vyššie citovaného a aj v prepojení na článok uverejnený v internom bankovom časopise, na ktorý vo svojom odvolaní navrhovateľ poukázal, limitujúcim pre uplatnenie dôvodu organizačnej zmeny v rozväzovacom prejave účastníka takéhoto úkonu, je rozhodnutie o takejto zmene a existencia príčinnej súvislosti medzi ňou a rozväzovacím prejavom. Táto skutočnosť je prioritná práve pre vytvorenie dostatočného časového priestoru na uplatnenie právneho úkonu rozviazania pracovného pomeru. Je potom irelevantné poukazovanie na článok uverejnený v januári 2009, odzrkadľujúci aktuálne zmeny u odporcu ako i na argumentáciu svedkov o pripravovaných organizačných zmenách, na ktorej odporca založil svoje odvolanie. A napokon i na tvrdenia samotného navrhovateľa v návrhu, ktorý sa mal v priebehu mesiaca október 2008, t.j. 3 mesiace po uzavretí dohody, dozvedieť, že odporca neuskutočnil organizačnú zmenu a jeho pracovná pozícia nie je zrušená. Odvolací súd musí prisvedčiť argumentácii odporcu, že navrhovateľom v odvolaní predostretý rozsiahly rozbor dôvodov o svedkyňou Mgr. Hippovou prezentovaných neuspokojivých pracovných výsledkoch na poste regionálneho riaditeľa, ktoré nemohli byť reálnym podkladom na rozviazanie pracovného pomeru dohodou, nakoľko s navrhovateľom bol opakovane uzatváraný pracovný pomer na dobu určitú, naposledy dňa 31.03.2008 na ďalšie obdobie ako i o jeho odmeňovaní, vykonávanom tzv. MBO metodológiu, v rámci ktorej bolo plnenie nastavených kvalitatívnych ako aj kvantitatívnych cieľov vyhodnocované za celý rok a bolo viazané na celkové výsledky odporcu, je vo vzťahu k predmetu konania právne irelevantný, nakoľko predmetom sporu je neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou na základe absencie uvedenia organizačných dôvodov v nej. Ak navrhovateľ opätovne poukázal na výpovede svedkov k znalostiam náležitostí dohody o ukončení pracovného pomeru, prikláňa sa aj odvolací súd k názoru, že k výkonu pozície navrhovateľa ako regionálneho riaditeľa sa predpokladá aspoň základná znalosť pracovného práva. V tejto súvislosti treba uviesť, že ak dochádza k dohode o skončení - 10 - pracovného pomeru medzi účastníkmi z dôvodu organizačných zmien na strane zamestnávateľa, skutočnosť, že dôvod skončenia pracovného pomeru nie je uvedený priamo v písomnej dohode, nespôsobuje jej neplatnosť. Navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať existenciu rozhodnutia odporcu o vykonanej organizačnej zmene, ani to že by táto bola podkladom pre rozviazanie pracovného pomeru dohodou, nakoľko neboli naplnené predpoklady použitia tohto výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 pís. b./ ZP. Odvolací súd opätovne dáva do pozornosti, znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého pracovnoprávne vzťahy podliehajú režimu Zákonníka práce iba v rozsahu ustanovenom v prvej časti Zákonníka práce; inak sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru, ako aj existenciu požadovaných náležitostí je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 43a a nasl.). Obsah dohody o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky podstatné náležitosti platného právneho úkonu, absencia niektorého z nich má za následok neplatnosť dohody. Podstatnou náležitosťou právneho úkonu, teda aj dohody o skončení pracovného pomeru je vôľa, ktorá musí byť slobodná a vážna a osobitným prípadom vady vôle je omyl. K neexistencii vôle uzavrieť dohodu o rozviazaní pracovného pomeru odvolací súd dodáva, že vôľu ako psychickú kategóriu nie je možné dokazovať, avšak jej výrazom je právny úkon, v ktorom sa vôľa prejavila. V danom prípade sa vykonaným dokazovaním preukázalo uzatvorenie dohody o rozviazaní pracovného pomeru medzi účastníkmi konania, čo deklaruje aj vôľu zmluvných strán k uzatvoreniu tohto dvojstranného právneho úkonu. Občiansky zákonník v ustanovení § 49a považuje právny úkon za neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle, vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Základným predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka právneho úkonu. Druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel vedieť. Toto sa navrhovateľovi preukázať nepodarilo. Ak aj svedok na pohovore s navrhovateľom argumentoval budúcimi možnými zmenami v organizačnej štruktúre odporcu, bolo by v priamom rozpore s príslušnými ustanoveniami Zák. práce uviesť tieto ako dôvod do dohody o rozviazaní pracovného pomeru. Ak by v nej boli uvedené a písomné rozhodnutie o jej existencii jej nepredchádzalo, bol by práve toto dôvod zakladajúci neplatnosť napadnutej dohody o rozviazaní pracovného pomeru a preukázané uvedenie navrhovateľa do omylu. - 11 - V súvislosti s odročením pojednávania odvolací súd len okrajovo poukazuje na uznesenie NS SR 2Cdo 111/92, podľa ktorého ak zástupkyňa účastníka prevzala predvolanie na pojednávanie s dostatočným časovým predstihom, v čerpaní dovolenky touto zástupkyňou v čase pojednávania nemožno vidieť dôležitý dôvod pre jeho odročenie. Navrhovateľ, ktorý návrhom žiadal aj určiť, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá neprijal odôvodnenie súdu, že na určení, že pracovný pomeru trvá nie je naliehavý právny záujem, pretože z ustanovenia § 77 Zák. práce vyplýva. že toto ustanovenie účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu umožňuje uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, tým je však zároveň - z aspektu § 80 písm. c) O.s.p. vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého dôvodu ( základu) žalobou, podanou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. určenia, že pracovný pomer trvá (Rozs. NS SR sp. zn. 3Cdo 147/2008). Tu odvolací súd musí dať navrhovateľovi čiastočne za pravdu, a to z toho dôvodu, že pri zamietnutí jeho návrhu bolo odôvodňovanie časti petitu návrhu, že pracovný pomer trvá, neopodstatnené a nadbytočné. Odvolací súd musí prisvedčiť navrhovateľovi, ktorému podaním návrhu ani odvolania nevznikla poplatková povinnosť z dôvodu personálneho oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v rozhodnom čase. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenie že pracovný pomer trvá. Nakoľko navrhovateľovi za časť petitu, že pracovný pomer trvá, nevznikla poplatková povinnosť, odvolací súd musel napadnuté prvostupňové uznesenie, pre ktorého vydanie dôvody neexistovali, podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušiť. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.