Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/416/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109227010 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109227010.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov: 1. K. Z., bytom O. D. XX, I., zastúpeného spoločnosťou AS Legal s.r.o., Hlučínska 1, Bratislava, IČO: 36 857 688, 2. O. Z., bytom O. D. XX, I., zastúpeného XX,, proti odporcom: 1. Slovenská republika, zastúpená Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky, Cesta na Červený most 6, Bratislava, zastúpenému JUDr. Milanom Trnovským, advokátom, Lotyšská 16, Bratislava, 2. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, o určenie neplatnosti konfiškačného rozhodnutia, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12.7.2011, č.k. 14C/200/2009-149, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12.7.2011, č.k. 14C/200/2009-149 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol, zaviazal navrhovateľov v 1. a 2. rade, aby spoločne a nerozdielne zaplatili odporcovi v 1. rade náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 343,71 eur, a odporcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Zároveň zaviazal navrhovateľov na zaplatenie 99,50 eur titulom súdneho poplatku. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že návrhom na začatie konania, doručenom súdu dňa 21.7.2009, sa navrhovatelia domáhali určenia neplatnosti konfiškačného rozhodnutia č.k. K./XX-XXXX zo dňa XX.X.XXXX, vydaného konfiškačnou komisiou v I., ako aj výmeru č. XXX XXX/VI-XX zo dňa XX.X.XXXX. Svoj návrh odôvodnili tým, že konfiškácia sa týkala majetku L. D., ktorému bol konfiškovaný majetok zapísaný v Z. č. XXXX v katastrálnom území I. a ktorý zomrel dňa 4.11.1934. Syn tohto pôvodného vlastníka U. D. zomrel XX.X.XXXX. Vnučka pôvodného vlastníka D. Z. zomrela XX.X.XXXX. Navrhovateľ v 1. rade je pravnuk pôvodného vlastníka a navrhovateľ v 2. rade je manžel D. Z.. Navrhovatelia sa domáhali určenia neplatnosti rozhodnutia podľa § 80 písm. c) O.s.p.. Podľa ich názoru konfiškačná komisia porušila voči L. D. zákonné nariadenia a neriešila právny vzťah o platnosti všeobecného intabulačného princípu na konfiškovaný majetok. Podľa ich názoru, konfiškačný dekrét v zmysle záverov § 424 V.O.Z. ex lege založil právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, samo vlastníctvo sa však v zmysle § 431 V.O.Z. nadobúdalo len a najskôr intabuláciou. Pokiaľ teda vlastník nehnuteľnosti nebol vymazaný, bol stále považovaný za vlastníka a tento princíp nezmenili ani zákon č. XX/XXXX, ani zákon č. 142/1947 Zb.. Na sporné nehnuteľnosti bola poznamenaná dočasná národná správa a potom konfiškácia na základe dekrétu prezidenta č. 108/1945 Zb.. Voči tejto konfiškácii bolo podané odvolanie, následne však konfiškačná komisia rozhodnutím K./XX-XXXX zo dňa XX.X.XXXX znova majetok konfiškovala. Štát, ktorý vec nadobudol konfiškáciou, nemôže tú istú vec neskôr platne znárodniť. Navrhovatelia zdôraznili, že pôvodný vlastník zomrel počas druhej pozemkovej reformy a zostalo neobjasnené, či bol nepriateľom ČSR, pričom išlo o predpoklad samotnej konfiškácie. Poukázali tiež na to, že navrhovateľ v 1. rade požiadal o prejednanie dedičstva ako pravnuk L. D., konanie však bolo zastavené. Navrhovatelia sa domnievali, že konfiškačné rozhodnutie je absolútne neplatné a vyriešenie tejto otázky je podstatnou okolnosťou s vplyvom na dedičské konanie, čím je preukázaný naliehavý právny záujem v konaní. Súd prvého stupňa pri ustálení skutkového stavu vychádzal z vykonaného dokazovania, najmä z obsahu písomných podaní navrhovateľov, ktorí žiadali určiť neplatnosť konfiškačného rozhodnutia, ako aj neplatnosť výmeru, a ustálil, že navrhovatelia si uplatnili právo na vydanie nehnuteľnosti aj podľa zák. č. 503/2003 Z.z. na Obvodnom pozemkovom úrade v Bratislave, avšak ich žiadosti vyhovené nebolo pre jej podanie po lehote. Svoje právo si uplatňovali aj v dedičskom konaní, kde sa ich nárok neriešil z dôvodu konfiškácie. Naliehavý právny záujem navrhovatelia odôvodnili tým, že L. D. zomrel XX.X.XXXX a na základe konfiškačných dekrétov mu bol majetok zhabaný ako mŕtvemu. Uznesením č.k. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX bol konfiškovaný majetok L. D., bytom na neznámom mieste. Dôvodom bola jeho nemecká národnosť. Z výsluchu navrhovateľov súd prvého stupňa zistil, že L. D. mal osem detí, pričom navrhovateľ pochádzal z vetvy druhého manželstva, z ktorého pochádzal U. D., t.j. starý otec navrhovateľa v 1. rade. Navrhovateľ v 1. rade nemal vedomosť o tom, že by žili ďalší jeho príbuzní, ktorí by prichádzali do úvahy ako dedičia. Z rozhodnutia konfiškačnej komisie v I. č. K-K./XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX súd prvého stupňa zistil, že Konfiškačná komisia rozhodla, že L. D. treba považovať za osobu nemeckej národnosti. Následkom tejto skutočnosti poľnohospodársky majetok v rozsahu § 2 nar. č. XXX/XXXX Sb. patriaci L. D. bol skonfiškovaný ku dňu 1.3.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území na území Slovenska sa tento nachádzal. Z výmeru Povereníctva priemyslu a obchodu v Bratislave č. U./X-XXX/XX-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX okresný súd zistil, že Povereníctvo doplnilo národnú správu uvalenú na podnik L. D. a spol. účt. spoločnosť tak, že menovala O. F.. Z uvalenia dočasnej správy na podnik zo dňa 26.5.1945, ktoré vydalo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre priemysel a obchod v Bratislave zistil, že Povereníctvo uvalilo dočasnú správu na podnik L. D. a spol. úč. spol. v I.. Doterajší majiteľ bol v zmysle uvedenej dočasnej správy povinný ihneď pod hrozbou exekúcie odovzdať celý podnik dočasnému správcovi do držby a ďalšej správy. Z uznesenia Národného výboru v Bratislave č. XXXXX K.-XXXX zo dňa XX.X.XXXX zistil, že Rada Národného výboru v Bratislave rozhodla podľa § 1 ods. 4 dekrétu prez. republiky zo dňa 25.10.1945 č. 108 Sb. o konfiškácii nepriateľského majetku, že sú dané podmienky pre konfiškáciu podľa § 1 ods. 1,2,3, u L. D. úč. spol. a jeho majetok sa prehlásil za konfiškovaný dňom 30.10.1945. Jeho majetok pozostával z domu a dvora a nachádzal sa v I. v A. doline. S. prvého stupňa tiež zistil, že L. D. zomrel dňa X.XX.XXXX, čo mal za preukázané smrtným listom vydaným Štátnym matričným úradom Bratislava zo dňa 23.6.1949. Tiež bolo zistené, a to zo spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. D 810/00, že navrhovateľ v 1. rade podal na Okresný súd Bratislava II dňa 3.9.1998 návrh na prejednanie znovuobjaveného dedičstva po nebohom L. D. a o určenie okruhu dedičov po nebohom. Súd konanie zastavil. Z úmrtného listu zo dňa 16.12.1992 súd zistil, že otcom zomretého U. D., bol L. D.. Z oznámenia o úmrtí zo dňa X.X.XXXX zistil, že O. Z. ako navrhovateľ v 2. rade bol manželom D. Z., ktorej rodičmi boli U. a A. D.. Súd prvého stupňa vyhodnotil návrh navrhovateľov ako nedôvodný pre nepreukazovanie naliehavého právneho záujmu. Okresný súd bol toho názoru, že vyslovením určenia neplatnosti konfiškačných dekrétov by sa právne postavenie navrhovateľov nezmenilo. Vychádzajúc z cieľa určovacieho návrhu, a to poskytnutia preventívnej ochrany, je zrejmé, že navrhovatelia naliehavý právny záujem nepreukázali. Naviac, v konaní navrhovatelia nepreukázali, akého práva sa okrem určenia neplatnosti konfiškačných dekrétov domáhajú. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s námietkou odporcu v 2. rade týkajúcou sa aktívnej legitimácie navrhovateľov, pretože títo preukázali aktívnu legitimáciu na podanie návrhu, čo vyplýva z predložených listinných dokladov. V konaní bolo preukázané, že rozhodnutím č. K-K./XX-XXXX zo dňa XX.X.XXXX bolo určené, že osobu L. D. treba považovať za osobu nemeckej národnosti a na základe tejto skutočnosti poľnohospodársky majetok v rozsahu § 2 nar. č. XXX/XXXX Sb. patriaci L. D. bol ku dňu X.X.XXXX skonfiškovaný, bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území na území Slovenska sa tento majetok nachádza. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že L. D. zomrel dňa X.XX.XXXX. Konfiškačné rozhodnutie bolo vydané zo zákona, ale malo len deklaratórnu povahu, pričom sa jedná o administratívny správny akt, ktorý všeobecný súd preskúmava podľa V. časti druhej hlavy O.s.p.. Naviac s takýmto rozhodnutím sa neviažu právne účinky. Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovatelia mali možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na základe právnej úpravy podľa zák. č. 87/1991 Zb.. Účelom prijatia zák. č. 87/1991 Zb. bolo podľa zákonodarcu práve zjednať nápravy krívd. Uplatnenie práva podľa tohto zákona bolo viazané na zákonom dané lehoty, pričom samotní účastníci potvrdili, že takýto návrh podaný nebol. Oprávnené osoby podľa § 5 ods. 2 mali podľa tohto zákona právo na uplatnenie si nároku na vydanie do 6 mesiacov od účinnosti zákona, t.j. od 1.4.1991, inak právo zaniklo, čiže sa jednalo o lehotu prekluzívnu. V danom prípade navrhovateľom neuplatnením ich práva na vydanie veci podľa § 5 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb., právo zaniklo dňom 1.10.1991. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal aj na okolnosť, že podľa § 34 zák. č. 87/1991 Zb., ak nebolo oprávnenej osoby alebo ak žiadna z oprávnených osôb neuplatnila nárok na vydanie veci v lehote ustanovenej v § 5 ods. 2, tak sa stal oprávnenou osobou štát, ktorý si uplatnil toto svoje právo najneskôr do 18 mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, t.j. do 1.10.1992. Súd prvého stupňa poukázal aj na obranu odporcu v 2. rade, že časť pozemkov nadobudol samostatnou právnou skutočnosťou, a to zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, s účinnosťou od 1.5.1991, pričom tvrdil, že odvtedy je vlastníkom ex lege a dobromyseľným držiteľom, a v prípade neplatného prechodu na štát namietali vydržanie. Pokiaľ ide o námietku pasívnej legitimácie a označenia odporcu v 2. rade, navrhovatelia v podaní zo dňa 21.4.2010 ( č.l. 57) uviedli, že: „Okresný súd v Bratislave nepovažuje za štátny orgán Hlavné mesto Slovenskej republiky, potom považujú tento názov za späťvzatie“, avšak súd na pojednávaní dňa 22.2.2011 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby presne definoval okruh účastníkov na strane odporcu, pričom právny zástupca uviedol po nahliadnutí do podania navrhovateľov zo dňa 22.2.2011, že on tu má podaný návrh a v žalobnom návrhu je napísané, že kto to užíva. Ďalej uviedol, že úkon zo dňa 21.4.2010 neberie späť a trvá na tom, že odporcom je Slovenská republika- Hlavné mesto Bratislava, pričom predmetný úkon navrhovateľov posúdil súd podľa obsahu v zmysle § 41 ods. 2 O.s.p.. Okresný súd vyhodnotil úkon navrhovateľov zo dňa 21.4.2010 ( č.l. 57) ako zmätočný, ale podľa obsahu ho nepovažoval za späťvzatie návrhu, ktoré by malo za následok zastavenie konania voči odporcovi v 2. rade. Samotný návrh považuje súd za právny úkon, ktorý obchádza právnu úpravu prijatú v Slovenskej republike, a to zákon lex specialis č. 87/1991 Zb.. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na úspech odporcov v 1. a 2. rade v konaní. Predmetný rozsudok napadli odvolaním navrhovatelia. Z obsahu odvolania je zrejmé, že podľa názoru navrhovateľov je nutné konfiškačný výmer vydaný na osobu, ktorá v čase jeho vydania už nežila, považovať za taký, ako keby nebol nikdy vydaný, teda neexistujúci. V tomto prípade sú splnené podmienky na aplikáciu § 6 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 87/1991 Zb. - uplatnenie nároku oprávnených osôb na vydanie veci alebo na podanie žaloby na ochranu vlastníckeho práva - napr. na určenie, že sporná vec patrí do dedičstva po nebohom poručiteľovi, ktorý ju za takých podmienok ani vydaním konfiškačného výmeru nestratil, a pod.. Poručiteľ L. D., nar. dňa XX.X.XXXX, zomrel dňa X.XX.XXXX. Dňa 30.8.1946 pod č. XXXX a podľa uznesenia NV č. XXXXX/VIII-XX poznamenáva sa konfiškácia majetku parc. č. XXXX do pozemnoknižnej vložky č. XXXX pôvodnému vlastníkovi, ktorý v tom čase nebol nažive, ako mŕtvemu bol odňatý majetok. Ďalšia konfiškácia bola vyznačená Z. zo dňa XX.XX.XXXX pod č. XXXX podľa uznesenia NV č. XXXXXX/VIII-XX, poznamenáva sa konfiškácia majetku už vtedy mŕtvemu L. D.. Konfiškačná komisia v Bratislave vydala ďalšie rozhodnutie pod č. K-K./XX-XXXX zo dňa 26.8.1948 a uvalila konfiškáciu proti L. X.XX.XXXX., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel L..XXozhodnutie bolo doručené pod poradovým číslom č.D. predmetné konfiškačné rozhodnutie nie je opatrené pečiatkou ani podpisom konajúceho orgánu. Na základe uvedeného Konfiškačného rozhodnutia bolo vydané opatrenie pod č. XXXX povereníka pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa XX.XX.XXXX. Podľa organizačného poriadku, „dekréty, čistopisy rozhodnutí, listiny, ktorými sa niekomu priznáva alebo ukladá povinnosť, musia byť opatrené vlastnoručným podpisom schvaľujúceho, ako aj úradnou pečiatkou. Preto majú navrhovatelia za to, že konfiškačné rozhodnutie je neplatné od počiatku svojho vydania, t.j. od 26.1.1948, a štát nemohol takýmto protiprávnym spôsobom nadobúdať vlastníctvo iných vlastníkov. L. D., nar. XX.X.XXXX, bol štátnym občanom republiky Československej a držiteľom osvedčenia o štátnom občianstve. Bol vyňatý zo všetkých opatrení proti Nemcom a Maďarom, a bol pod ochranou československých úradov. Nepodliehal odsunu, jeho majetok a byt nepodliehali zabaveniu; v pracovnom pomere a zásobovaní bol postavený na roveň československým občanom českej a slovenskej národnosti. Napriek tomu mu bol majetok konfiškovaný v čase, keď už nebol nažive. Preto navrhovatelia považujú všetky konfiškačné rozhodnutia za neplatné a protizákonné. Ďalej uviedli, že po smrti L. D. sa dožadoval dedičského práva jeho syn U., pričom podľa vyhlášky č. XXX povereníka pre pravosúdie zo dňa XX.X.XXXX, § 1 ods. 1 až 4 vyhlášky, právne účinky závetov, dedičských zmlúv a darovaní pre prípad smrti, urobených na oslobodenom území pred oslobodením, posudzovali sa podľa právnych ustanovení platných v čase ich vzniku. Ak zostaviteľ zomrel pred oslobodením územia, pre posúdenie spôsobilosti dediť, ako aj otázky, kto je zákonným dedičom, sú rozhodné ustanovenia právneho poriadku platného v čase smrti poručiteľa. Navrhovatelia tiež poukázali na vyhlášku č. XXX Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa XX.X.XXXX, na základe ktorej bola vydaná smernica o podmienkach pre konfiškáciu. Išlo o poľnohospodársky majetok nadobudnutý po 29.9.1938, ktorý patril Nemcovi, Maďarovi alebo zradcovi a nepriateľovi slovenského alebo českého národa alebo Československej republiky. Podľa tejto smernice, majetok nadobudnutý dedením alebo odkazom nepodliehal konfiškácii podľa § 1 ods. 3 a nariadenia č. 104/1945 Zb.. L. D. nenadobudol majetok po XX.X.XXXX, ale podľa majetkovej podstaty bol v Z. prevedený zápis dňa XX.X.XXXX z titulu kúpy. Oprávnení dedičia si nemohli uplatniť reštitučný nárok z dôvodov uvedených v Z. č. XXXX - konfiškácia bola vyznačená v rokoch XXXX, t.j. pred rozhodným obdobím v čase od XX.X.XXXX do X.X.XXXX. Súdy a pozemkové úrady pri uplatňovaní nárokov neuznávajú konfiškácie pred rozhodným obdobím a nepriznávajú vlastnícke práva. Po vyhlásení konfiškačných rozhodnutí by štát nadobudol len užívacie právo a vlastníctvo zostáva zachované (NSSR sp. zn. 3Cdo 21/2000). Podľa tohto rozhodnutia sporná vec patrí do dedičstva po nebohom poručiteľovi na základe neplatnosti konfiškačného rozhodnutia (preto aj mal súd prvého stupňa vyhlásiť konfiškačné rozhodnutie za neplatné). Navrhovatelia ako dedičia chcú riešiť vec v rámci dedičského konania, ale až po vyhlásení konfiškačného rozhodnutia za neplatné. Navrhujú preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie. Odporca v 2. rade sa k odvolaniu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 20.9.2011. Zdôraznil, že súd prvého stupňa návrh zamietol hlavne z dôvodu nepreukázania existencie naliehavého právneho záujmu. Navrhovatelia nepreukázali, že by sa ich právne postavenie určovacím rozhodnutím zmenilo, resp. sa ním dosiahlo odstránenie neistoty v jeho právnom postavení. Nepreukázali, že by bolo ich právne postavenie bez určenia neplatnosti konfiškačného dekrétu neisté, a ani ochrany akého práva, ktorého sú preukázateľne nositeľmi, sa dožadujú. Odporca v 2. rade sa nestotožnil ani s názorom súdu v otázke aktívnej legitimácie navrhovateľov, keď podľa jeho názoru nepreukázali, že sú právnymi nástupcami, resp. jedinými právnymi nástupcami L. D.. Za správny naopak považoval názor súdu prvého stupňa, že navrhovatelia mali pri uplatňovaní svojho práva využiť lex specialis - zákon č. 87/1991 Zb., ktorý mal prednosť pred použitím všeobecného predpisu, v tomto prípade Občianskeho zákonníka. Odporca v 1. rade vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 20.9.2011, v podstate vyjadril súhlas s názorom okresného súdu, že navrhovatelia touto žalobou obchádzajú zákon č. 87/1991 Zb., ktorý slúžil na zmiernenie majetkových krívd práve v takýchto skutkových situáciách. Taktiež poukázal na uplynutie prekluzívnej lehoty. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal a prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť, lebo v danom prípade nie sú podmienky ani na potvrdenie, a ani na zmenu rozsudku. K tomuto záveru dospel odvolací súd po preskúmaní konania prvostupňového súdu, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, na základe ktorého považuje napadnuté rozhodnutie za predčasné, a aj za nepreskúmateľné, čím došlo aj k odňatiu práva účastníkom konania konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým došlo k odňatiu zákonom garantovaných procesných práv účastníka konania. Jedným zo základných práv účastníka je aj právo na logické, konzistentné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, pričom toto právo je jedným zo zákonných vyjadrení ústavného práva na spravodlivé konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A č. 303-A) a Ústavného súdu Slovenskej republiky ( nález z 12.5 2004 sp.zn. I ÚS 226/O3 ) a Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa § l57 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia je nevyhnutné, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo nielen stručný a výstižný opis prednesov a tvrdení účastníkov konania, vrátane ich konečných návrhov, ale najmä uvedenie konkrétnych dôkazov, ktoré súd vykonal a o ktoré oprel svoje skutkové závery a zistenia, odôvodnenie prípadného nevykonania navrhnutých dôkazov, úvahy, ktorými sa súd spravoval pri samotnom hodnotení dôkazov a uvedenie skutočností, ktoré mal súd za preukázané. Odôvodnenie každého rozsudku musí tiež obsahovať prezentáciu právnych úvah súdu, teda právne posúdenie zisteného skutkového stavu a jeho subsumpciu pod konkrétne právne normy. V prípade, že uvedené náležitosti v odôvodnení rozhodnutia absentujú, je rozhodnutie nepreskúmateľné a dochádza k porušeniu procesného práva účastníka, čo sa prejavuje tiež v následnej nemožnosti náležitej obrany účastníka pri podaní riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedených právnych úvah, poukazuje na nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozhodnutia. V tejto otázke je nutné poukázať v prvom rade na zložitosť posúdenia predmetu sporu v tomto konaní, tak z pohľadu ustálenia skutkového stavu veci, ako aj z pohľadu následného právneho posúdenia veci a subsumovania ustáleného skutkového stavu pod prislúchajúcu právnu normu. Práve v sporoch tohto typu, kedy účastníkom konania je fyzická osoba bez právneho vzdelania a predmet sporu je pomerne náročný na právne posúdenie, je potrebné, aby súd adekvátne a hlavne zrozumiteľne odôvodnil svoje autoritatívne rozhodnutie. Odvolací súd teda zastáva názor, že hoci navrhovatelia v obsahu svojho odvolania výslovne nenamietali nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia, v prípade výskytu takejto, svojim charakterom podstatnej vady, musí krajský súd na ňu prihliadnuť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že okresný súd zamietol návrh najmä z dôvodu nepreukázania existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti konfiškačných rozhodnutí. Súd prvého stupňa svoj záver v tejto otázke vyslovil len všeobecne a konštatoval, že právne postavenie navrhovateľov by sa rozhodnutím súdu nezmenilo a že navrhovatelia nepreukázali, akého práva sa okrem určenia neplatnosti domáhajú. Podľa názoru odvolacieho súdu, je takéto jeho konštatovanie, bez bližšieho vysvetlenia a hlavne konkretizácie úvah súdu, nedostatočné. Absencia riadneho odôvodnenia v tomto prípade, pri už spomínanej skutkovej a právnej náročnosti sporu, spôsobuje, že účastníkovi konania sa odníma možnosť konať pred súdom tým, že sa mu neumožňuje podať riadne odvolanie, vychádzajúce z logických súdnych úvah a zrejmých záverov. Tým, že účastníkovi konania nie sú zrejmé pohnútky, úvahy, závery a najmä dôvod ustálenia právneho názoru o neexistencii naliehavého právneho záujmu, znemožňuje mu to podať náležité a argumentačne zrozumiteľné odvolanie, v ktorom by mohol uvádzať tvrdenia na svoju obranu. Súd prvého stupňa nesplnil svoju zákonnú povinnosť a neodôvodnil prijatý záver v tejto podstatnej právnej otázke riadne, čím znemožnil aj samotnému odvolaciemu súdu, zaujať už v rámci druhostupňového rozhodnutia adekvátne stanovisko a vyrovnať sa s názorom súdu v konfrontácii s odvolacími námietkami účastníkov. Okrem uvedeného sa odvolací súd nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa o obchádzaní zákonnej úpravy zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách navrhovateľmi. Je nesprávny záver, že navrhovatelia mali možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na základe tohto zákona ako lex specialis, v rámci plynutia zákonnej prekluzívnej lehoty. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. sa tento vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktami, urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Znamená to, že zákon č. 87/1991 Zb. vymedzuje časovo rozhodné obdobie, kedy mali byť vydané rozhodnutia, na ktoré sa táto zákonná úprava vzťahuje a ktoré mohli byť za dodržania zákonných podmienok konvalidované spôsobom stanoveným zákonom v prípade uplatnenia si nároku oprávnenými osobami. Z vykonaného dokazovania nie je sporné, že oba napadnuté správne akty (konfiškačné rozhodnutia) boli vydané pred 25.2.1948, preto je aplikácia tohto zákona absolútne vylúčená. Prvostupňové rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné v časti, kde okresný súd poukazuje na obranu odporcu v 2. rade, ktorý tvrdil, že nehnuteľnosti nadobudol zákonom s účinnosťou od 1.5.1991, že od tejto doby je ich dobromyseľným držiteľom a namietal ich vydržanie. Z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom sa s touto obranou súd prvého stupňa vysporiadal, resp. či túto vôbec reflektoval. Podľa názoru odvolacieho súdu, mal súd prvého stupňa vychádzať v tejto otázke v prvom rade z predmetu sporu, vymedzeného v samotnom petite návrhu, kde sa účastníci domáhajú určenia neplatnosti konfiškačných rozhodnutí (a nie určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania nehnuteľností) a posúdiť, či je táto obrana, vzhľadom na vyššie uvedené vôbec relevantná. Ďalšie pochybenie súdu prvého stupňa možno vidieť v nedôslednom vyporiadaní sa s okruhom účastníkov konania na strane odporcu. Odvolací súd poukazuje na nesprávne označenie odporcu v 2. rade, kedy v samotnom prvostupňovom rozhodnutí je odporca označený ako Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Samotný okresný súd uvádza, že označenie odporcu v 2. rade bolo predmetom úpravy zo strany navrhovateľov. Táto úprava bola ustálená na pojednávaní konanom dňa 22.2.2011 (č.l. 91 spisu), kde zástupca navrhovateľov uviedol, že trvá na označení odporcu v 2. rade ako SR - Hlavné mesto SR Bratislava. Je preto zarážajúce, že súd prvého stupňa označil odporcu v 2. rade len ako Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, bez bližšieho odôvodnenia, resp. vysvetlenia tohto rozporu medzi označením odporcu navrhovateľmi a označením odporcu v konečnom súdnom rozhodnutí. Toto jeho konanie samo o sebe spôsobuje zmätočnosť a rozporuplnosť napadnutého rozhodnutia, najmä s prihliadnutím na to, že ustálenie účastníkov v konaní je elementárnym predpokladom ďalšieho konania vo veci. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní preto nielen odstráni vadu označenia odporcu v 2. rade, ale v novom rozhodnutí v prvom rade náležite odôvodní svoj právny názor ohľadne preukázania, resp. nepreukázania existencie naliehavého právneho záujmu v konaní. Pri ustálení tejto právnej otázky bude nutné prihliadnuť na celkovú skutkovú situáciu, ktorú je potrebné náležite konfrontovať s právnou úpravou účinnou v čase vydania napadnutých konfiškačných rozhodnutí. V konaní je zrejmé, že na základe nariadenia SNR č. 104/1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, bolo vydané rozhodnutie konfiškačnej komisie č.k. K./XX-XXXX zo dňa XX.X.XXXX o tom, že L. D. treba považovať za osobu nemeckej národnosti a tiež o tom, že následkom tejto skutočnosti je konfiškácia pôdohospodárskeho majetku na území Slovenska, bez ohľadu na to, kde sa nachádza. Taktiež bol vydaný výmer na základe samotného dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy č. 120/226/VI zo dňa 26.9.1946, kde bolo konštatované, že boli splnené podmienky pre konfiškáciu na firmu L. D. a spol. a majetok tejto firmy bol konfiškovaný z dôvodu, že majiteľ podniku je nemeckej národnosti. Súd prvého stupňa musí v ďalšom konaní vychádzať zo skutočnosti, že L. D. zomrel v roku XXXX. Čo sa týka konfiškačného rozhodnutia zo dňa XX.X.XXXX je nutné vychádzať pri jeho posúdení z názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Cdo 21/2000), na ktorý poukazuje a s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, že ak bolo konfiškačné rozhodnutie adresované osobe, ktorá v tom čase už nežila, treba z tejto skutočnosti vyvodiť záver, že na toto rozhodnutie treba nazerať tak, ako keby nebolo nikdy vydané. Ide o nulitný správny akt, a hoci ku konfiškácii dochádzalo priamo zo zákona, jej podmienkou bolo právoplatné a vykonateľné správne rozhodnutie. Ku konfiškácii došlo len za podmienky, že došlo k nadobudnutiu právoplatnosti a účinnosti správneho rozhodnutia a že konkrétna osoba bola uznaná za zradcu alebo nepriateľa českého alebo slovenského národa. Je potrebné si uvedomiť, že na konfiškačné rozhodnutie sa vzťahoval vtedy platný a účinný správny poriadok, podľa ktorého bolo doručenie rozhodnutia súčasťou správneho aktu. Tento názor bude musieť reflektovať v ďalšom konaní aj súd prvého stupňa po tom, ako ustáli otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení a odstráni procesné nedostatky v označení účastníkov konania. Následne podrobí skúmaniu oba napadnuté správne akty, a to s prihliadnutím na vyššie prezentovaný názor tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj názoru odvolacieho súdu. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že v prípade nulity správnych aktov, nemožno vylúčiť možnosť oprávnených osôb domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva (napríklad aj určením, že vec patrí do dedičstva). Okolnosť, že fyzická osoba si nemôže uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa zák. č. 87/1991 Zb. ju nezbavuje možnosti uplatniť žalobu na ochranu vlastníckeho práva. Je preto zrejmé, že v prípade rozhodnutia súdu o určení neplatnosti konfiškačných rozhodnutí, by do úvahy prichádzalo dedičské konanie, čo musí v rámci prvostupňového rozhodnutia opätovne vyhodnotiť súd prvého stupňa pri ustaľovaní stanoviska o osvedčení existencie naliehavosti právneho záujmu. V ďalšom konaní sa okresný súd bude musieť vyporiadať aj s obranou odporcov, ktorí zdôrazňujú neexistenciu aktívnej legitimácie navrhovateľov. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V novom rozhodnutí vo veci samej súd rozhodne aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.