Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/195/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109242774 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109242774.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: T.. B. O., K. O., F.. C. Q. Č..X, zastúpenom JUDr. Marekom Morochovičom, advokátom so sídlom v Bratislave, Krížna 56, proti odporcovi: Chemko, a.s. Strážske v likvidácii, so sídlom v Bratislave, Moskovská 13, zastúpeného Advokát Pirč, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kpt. Nálepku 17, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. decembra 2013, č.k.25C 306/2009-613, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 9. decembra 2013 č.k. 25C 306/2009 - 613 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi, titulom náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, sumu 89.455,33 eur, vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol, vzájomný návrh odporcu - na určenie, že nemožno od neho spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie navrhovateľa, zamietol a o trovách konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že čiastočným rozsudkom zo dňa 16.01.2012 č.k. 25 C306/2009 - 331, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.06.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.04.2013 sp.zn. 14Co 510/2012, bolo rozhodnuté, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 02.06.2009 a zo dňa 05.06.2009 je neplatné a návrh na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania ďalej trvá, bol zamietnutý, rozhodol konečným rozsudkom o navrhovateľom uplatňovanom nároku na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1,2, § 134 Zákonníka práce. Konštatoval, že navrhovateľ si v danom prípade uplatňoval nárok na náhradu mzdy za obdobie od 15.06.2009, kedy písomne oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával; do 17.06.2013; kedy nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na námietku odporcu, aby navrhovateľovi nebola priznaná náhrada mzdy za viac ako 12 mesiacov, zisťoval, či navrhovateľ v tomto období pracoval, či vykonával prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, za akých podmienok, aké zárobky dosahoval, prípadne prečo sa po skončení pracovného pomeru do práce nezapojil. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ výkonom podnikateľskej činnosti, ako aj výkonom práce v Slovenskej sporiteľni, a.s. využíval svoje vedomosti, schopnosti a kvalifikáciu, a tak plne zabezpečoval svoje existenčné a iné potreby, preto uzavrel, že by bolo neprimerané a nespravodlivé žiadať od odporcu, aby mu za daného stavu vyplatil náhradu mzdy za celé požadované obdobie. Z uvedených dôvodov nepriznal navrhovateľovi ním uplatňovaný nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov. Pri výpočte náhrady mzdy za obdobie od 15.06.2009 do 15.06.2010 vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľa za obdobie 1. štvrťroka 2009, ktorý ustálil vo výške 7.418,78 eur a navrhovateľovi tak priznal za obdobie dvanástich mesiacov náhradu mzdy v celkovej výške 89.455,33 eur a vo zvyšnej časti jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Odporcom uplatnenú kompenzačnú námietku, na základe ktorej žiadal započítať proti nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru svoje pohľadávky, a to vo výške 995,82 eur - z titulu vrátenia odmeny za výkon funkcie člena dozornej rady z dôvodu, že do predmetnej funkcie bol navrhovateľ vymenovaný na základe uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré bolo rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach určené za neplatné, a pohľadávku vo výške 355.194,34 eur - z titulu náhrady škody za zanedbanie povinnosti člena dozornej rady nepovažoval za odôvodnenú. Vychádzajúc z § 1 ods. 1, ods. 4 Zákonníka práce konštatoval, že Zákonník práce; ako právny predpis upravujúci individuálne pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom; nepozná inštitút započítania; právna úprava tohto inštitútu je obsiahnutá v Ôsmej časti Občianskeho zákonníka s názvom Záväzkové právo v ustanoveniach § 580 a nasl. - ako jeden zo spôsobov zániku záväzkov. Mal za to, že na právne vzťahy upravené Zákonníkom práce sa vzťahujú len všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorých úprava je zakotvená v Prvej časti Občianskeho zákonníka, teda nie aj ustanovenia spadajúce pod Ôsmu časť Občianskeho zákonníka, a preto dospel k záveru, že pohľadávky odporcu uplatnené ako kompenzačné námietky nemožno započítať proti pohľadávke navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. Ďalej poukázal na to, že odporca žiadal započítať pohľadávky podliehajúce rôznym režimom právnej úpravy, pričom pohľadávka navrhovateľa má základ v pracovnoprávnom vzťahu, avšak pohľadávky odporcu vychádzajú z obchodnoprávneho vzťahu, nakoľko súvisia s výkonom funkcie člena dozornej rady upraveného mandátnou zmluvou, ktorá spadá pod úpravu Obchodného zákonníka. Vzájomný návrh odporcu; ktorým žiadal, aby súd určil, že nie je povinný navrhovateľa ďalej zamestnávať z dôvodu, že to od neho nemožno spravodlivo požadovať; posúdil ako nedôvodný a ním uvádzané dôvody nepovažoval za opodstatnené, keďže tieto sú dôvodom na postup podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda na skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti. Zároveň poukázal na to, že odporca s navrhovateľom skončil pracovný pomer okamžitým spôsobom - listom zo dňa 05.08.2013, platnosť ktorého je predmetom konania vedeného pod sp.zn.6Cpr 9/2013. S poukazom na § 42 ods. 1, § 43 ods. 1 a § 17 ods. 2 Zákonníka práce vyhodnotil námietku odporcu týkajúcu sa neplatnosti pracovnej zmluvy ako neopodstatnenú, keď mal za to, že druh práce bol v pracovnej zmluve zo dňa 21.09.2005 vymedzený funkciou a zaradením navrhovateľa na pozíciu finančného riaditeľa, a pokiaľ v pracovnej zmluve absentovalo bližšie vymedzenie druhu práce, konštatoval, že táto skutočnosť nespôsobuje neplatnosť pracovnej zmluvy. S poukazom na § 70 ods. 3 vety prvej a § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka nepovažoval za opodstatnenú ani obranu odporcu založenú na tvrdení o nedostatku procesných podmienok konania a v tomto smere poukázal na to, že likvidátor odporcu nebol oprávnený skončiť pracovný pomer s navrhovateľom, nakoľko nešlo o úkon súvisiaci a smerujúci k likvidácii spoločnosti, bol však oprávnený odporcu zastupovať v súdnom spore. S odkazom na § 151 ods. 3 O.s.p. si vyhradil o náhrade trov konania rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy a výroku, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh odporcu, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa ich zmeny tak, aby návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru bol zamietnutý a jeho vzájomnému návrhu - na určenie, že nie je povinný navrhovateľa ďalej zamestnávať z dôvodu, že to od neho nemožno spravodlivo požadovať, bolo vyhovené dôvodiac tým, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza v týchto častiach z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho odôvodnenie je nepresvedčivé a nezrozumiteľné. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o platnosti pracovnej zmluvy, ktorú s ním navrhovateľ uzavrel dňa 21.09.2005. S poukazom na § 43 ods. 1 Zákonníka práce argumentoval, že pracovná zmluva navrhovateľa neobsahuje podstatnú obligatórnu náležitosť, ktorou je „druh práce“ so stručnou charakteristikou, a ktorú podmienku nemôže nahradiť ani uvedenie funkcie finančného riaditeľa v pracovnej zmluve. Nevymedzenie druhu práce je tak v rozpore s kogentným ustanovením § 43 Zákonníka práce, vyvoláva dôsledky absolútnej neplatnosti, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo. Navrhovateľovi preto nebolo možné priznať ním uplatňovaný peňažný nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatne uzatvorenej pracovnej zmluvy, nakoľko neplatné skončenie pracovného pomeru, titulom ktorého sa navrhovateľ priznania náhrady mzdy domáha, predpokladá existenciu platne uzatvorenej pracovnej zmluvy. Vo vzťahu k otázke oprávnenosti likvidátora na konanie vo veciach skončenia pracovného pomeru poukázal na to, že všetci členovia jeho predstavenstva sa vzdali svojich funkcií, a tak nemá žiadneho člena predstavenstva, a preto v jeho mene koná len likvidátor, a to vo všetkých veciach vo vzťahu k tretím subjektom; samotný navrhovateľ v priebehu konania uviedol, že za svojho nadriadeného, od vstupu do likvidácie, považoval likvidátora, riadil sa jeho pokynmi, následne po nadobudnutí právoplatnosti čiastočného rozsudku sa ohlásil u likvidátora, ako zástupcu svojho zamestnávateľa. Z uvedených dôvodov nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že skončenie pracovného pomeru nesúvisí s likvidáciou alebo nesmeruje k likvidácii; napokon dodal, že zrušením spoločnosti s likvidáciou táto už nie je oprávnená ďalej vykonávať podnikateľskú činnosť, respektíve pokračovať vo svojom predmete činnosti, a preto logickým dôsledkom ukončenia podnikania je usporiadanie aj súvisiacich pracovnoprávnych vzťahov. Napokon zdôraznil v tejto súvislosti zdôraznil, že zákonná úprava prekročenie oprávnenia likvidátora nesankcionuje jeho neplatnosťou. Namietal zúžený výklad zákonnej úpravy pôsobnosti likvidátora súdom prvého stupňa a vytýkal mu, že v súvislosti so zaujatým výkladom neuviedol, prečo skončenie pracovného pomeru nesúvisí s procesom likvidácie, kto mal ukončiť pracovný pomer za zamestnávateľa so zamestnancom, ak už nemá členov štatutárneho orgánu a prečo je spravodlivé požadovať od neho, aby naďalej zamestnával navrhovateľa vo vedúcej funkcii bez akýchkoľvek podriadených. Namietal protirečivé odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, pre ktoré ho považoval za nezrozumiteľný. Nesúhlasil s odôvodnením súdu prvého stupňa, pre ktoré zamietol jeho vzájomný návrh namietajúc, že preukázal, že nemá žiadnych zamestnancov, nepodniká a navrhovateľ ako vedúci zamestnanec (finančný riaditeľ) nemá koho riadiť. Namietal, že odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa v odvolacom konaní nezrušil tak, aby bolo o návrhu navrhovateľa a aj o jeho protinávrhu rozhodované súčasne. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že Zákonník práce nepozná inštitút započítania, a preto v pracovnoprávnych vzťahoch nie je možné započítanie vzájomných pohľadávok dôvodiac, že takýto názor nie je ústavnoprávne konformným a v tejto súvislosti s poukazom na článok 2 ods. 3 Ústavy SR dôvodil, že započítanie pohľadávok nie je podľa ustanovení Zákonníka práce vylúčené ani zakázané a jeho prekážkou nemôže byť ani skutočnosť, že Zákonník práce nepozná inštitút započítania. Pokiaľ sú ním vznesené kompenzačné námietky nárokmi obchodnoprávnymi, uviedol, že peňažné pohľadávky podliehajúce rôznym právnym režimom nemôžu byť vylúčené zo započítania. So zreteľom na uvedené mal za to, že vznesenie kompenzačnej námietky nebolo v danom prípade vylúčené procesným predpisom ani hmotnoprávnym predpisom, zodpovedá zásade rovnosti účastníkov konania, ako aj účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. V súvislosti so svojou argumentáciou poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 MCdo 15/2008 a 2 Cdo 76/2011, ako aj na právny názor vyslovený v obdobnej v právnej veci v rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 11.06.2003 sp.zn. 12 C /155/2010, v ktorom konajúci súd zamietol návrh na náhradu mzdy z dôvodu jeho započítacieho prejavu a priklonil sa k jeho názoru, že pracovná zmluva riaditeľa pre správu a personálne činnosti neobsahuje podstatné náležitosti právneho úkonu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu poukazoval na to, že pokiaľ súd prvého stupňa právoplatne rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vyporiadal sa súčasne aj s otázkou existencie pracovného pomeru, respektíve platnosťou pracovnej zmluvy. Z odôvodnenia čiastočného rozsudku totiž vyplýva, že mal za to, že pracovný pomer medzi nám a odporcom bol dojednaný platne a konajúci súd preto v danej veci bol viazaný týmto skorším rozhodnutím a nemohol mu preto nepriznať náhradu mzdy z dôvodu, že pracovný pomer bol dojednaný neplatne. Rovnako právoplatný čiastočný rozsudok vyriešil aj otázku oprávnenia likvidátora skončiť pracovný pomer. Ďalej argumentoval, že inštitút započítania Zákonník práce neupravuje a ani neumožňuje jeho využitie či už vo forme jednostranného úkonu alebo vo forme dohody, preto započítanie v pracovnoprávnych vzťahov je podľa platnej právnej úpravy neprípustné. Z uvedených dôvodov považoval rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach za správny a navrhol ho v celom rozsahu potvrdiť. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie a námietok odporcu, na ktorých založil svoju obranu v konaní (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 79 ods. 1, 2, § 134 ods.1, 2, § 1 ods. 1, 4, § 42 ods.1, §43 ods.1, § 17 ods.2), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k uloženiu povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie dvanástich mesiacov, aj riadne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporca nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko súd prvého podrobne zdôvodnil na základe akých úvah k svojim záverom dospel a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Odôvodnenie súdu prvého stupňa tak zodpovedá zákonným požiadavkám riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. S ohľadom na uvedené odporcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. Súd prvého stupňa rozhodol o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v súlade so zákonnou právnou úpravou (§ 79 ods. 1,2 Zákonníka práce), správne ustálil celkové obdobie, za ktoré navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu mzdy (od 15.06.2009 do 17.06.2013), ako aj výšku priemerného mesačného zárobku a v súvislosti s námietkou odporcu - nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, správne zameral svoje ďalšie dokazovanie, na zisťovanie, či navrhovateľ po tom, ako s ním odporca neplatne skončil pracovný pomer, pracoval, akú prácu vykonával, aké zárobky v práci dosahoval, prípadne prečo sa do práce nezapojil a v tomto smere výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, keď dospel k záveru, že výkonom podnikateľskej činnosti, ako aj výkonom práce, navrhovateľ využíval svoje vedomosti, schopnosti a kvalifikáciu a zabezpečoval tak plne svoje životné potreby, na základe čoho správne uzavrel, že navrhovateľovi patrí nárok na náhradu mzdy len za obdobie 12 mesiacov. V tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie jeho rozsudku. V súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu mzdy sa súd prvého stupňa správne vyporiadal aj s platnosťou pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania, z hľadiska dojednaného druhu práce, aj odvolací súd považoval pracovnú zmluvu, v ktorej bol ako druh práce - dojednaná práca - vo funkcii finančného riaditeľa, a správne v tomto smere poukázal na § 17 ods. 2 Zákonníka práce a na jeho základe vyvodil aj správny právny záver, podľa ktorého ak by aj nebol platne dojednaný druh práce v písomnej pracovnej zmluve, nemalo by takéto dojednanie za následok neplatnosť právneho úkonu; keď navyše k uvedenému je potrebné poznamenať, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak ju nespôsobil sám (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce). Odporca dôvodne argumentuje, že neplatné skončenie pracovného pomeru predpokladá existenciu platne uzatvorenej pracovnej zmluvy, a preto aj súdy, ktoré rozhodovali o návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, sa museli aj s touto (predbežnou) otázkou vyporiadať a v tomto smere nedospeli k záveru o neplatnosti pracovnej zmluvy, ktorou bol založený pracovný pomer navrhovateľa u odporcu a súd konajúci už len o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, musí z týchto záverov vychádzať. V danom štádiu konania preto považoval odvolací súd túto odvolaciu námietku odporcu za účelovú. Otázka oprávnenia likvidátora odporcu okamžite skončiť pracovný pomer s navrhovateľom bola vyriešená s konečnou platnosťou v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, odvolací súd preto v tejto časti odkazuje na odôvodnenie čiastočného rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, a nepovažuje za potrebné bližšie sa touto obranou odporcu v tomto konaní zaoberať. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce umožňujúce súdu na návrh zamestnávateľa rozhodnúť, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Súd prvého stupňa zamietol vzájomný návrh odporcu na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie navrhovateľa, aj s poukazom na skutočnosť, že odporca opätovne skončil s navrhovateľom pracovný pomer okamžitým spôsobom listom zo dňa 05.08.2013, ktorého neplatnosť je predmetom konania vedeného pod sp.zn.6Cpr 9/2013. Aj odvolací súd považoval ako relevantný dôvod na zamietnutie protinávrhu odporcu tú skutočnosť, že po tom ako dňom 17.06.2013 nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru; na základe ktorého bol navrhovateľ povinný nastúpiť do práce a odporca bol povinný mu prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy; odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom listom zo dňa 05.08.2013 z dôvodu jeho neprítomnosti na pracovisku odo dňa 17.06.2013, kedy nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok. Za stavu, keď už odporca opätovne skončil s navrhovateľom pracovný pomer; posudzovanie platnosti ktorého je predmetom súdneho konania; javí sa aj odvolaciemu súdu vzájomný návrh odporcu ako neopodstatnený. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že odporcom uplatňovaná obrana vo forme kompenzačných námietok nie je dôvodná. Odvolací súd v tomto smere nepovažoval prioritne za rozhodujúce, či Zákonník práce pripúšťa, respektíve nepripúšťa možnosť započítania vzájomných pohľadávok účastníkov pracovnoprávnych vzťahov vzhľadom na dikciu § 1 ods.4, ale vzhľadom na jeho ustanovenie § 1 ods.1; v spojitosti s ktorým je potrebné § 1 ods.4 vykladať; považoval za relevantné to, že išlo o pohľadávky podliehajúce rôznym právnym režimom, keď pohľadávka navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru mala svoj základ v pracovnoprávnom vzťahu založenom medzi účastníkmi pracovnou zmluvou a pohľadávky odporcu vychádzali z obchodnoprávneho vzťahu, založeného medzi účastníkmi konania mandátnou zmluvou, nakoľko súviseli s výkonom funkcie člena dozornej rady, a teda spadali pod právnu úpravu Obchodného zákonníka. Pokiaľ by teda aj započítanie pohľadávok v pracovnoprávnych vzťahov umožňoval taký (širší) výklad § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého na pracovnoprávne vzťahy je potrebné subsidiárne použiť nielen všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka uvedené v jeho Prvej časti, ale aj všeobecné ustanovenia uvedené v jeho Ôsmej časti - upravujúcej Záväzkové právo (§ 488 - § 587); tak, ako je to podľa konštantnej súdnej judikatúry aj v prípadoch aplikácie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na omeškanie zamestnávateľa so zaplatením náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru a v tejto súvislosti vzniknutého nároku zamestnanca na úroky z omeškania; tieto všeobecné ustanovenia Ôsmej časti Občianskeho zákonníka, teda aj ustanovenia upravujúce započítanie, je možné použiť len na právne vzťahy uvedené v § 1 ods. 1 Zákonníka práce, a teda len na vzájomné pracovnoprávne vzťahy účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, vzniknuté v súvislosti s výkonom závislej práce. Z uvedeného vyplýva, že započítanie je možné len medzi vzájomnými pracovnoprávnymi nárokmi vzniknutými medzi účastníkmi pracovnoprávnych vzťahov, a teda nie je prípustné vzájomné započítanie nároku zamestnanca vyplývajúceho z pracovnoprávneho vzťahu proti nároku zamestnávateľa vyplývajúcemu z obchodnoprávneho vzťahu; navyše by sa v prípade započítania pracovnoprávneho a obchodnoprávneho nároku prednostne uplatnila osobitá právna úprava započítania v Obchodnom zákonníku (§ 358- § 364) a až subsidiárne všeobecná úprava v Občianskom zákonníku (§ 580, § 581), čo nie je možné vzhľadom na to, že (subsidiárne) použitie Obchodného zákonníka nie je v zmysle dikcie § 1 ods. 4 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch prípustné. Pokiaľ aj Okresný súd v Michalovciach riešil vo svojom rozsudku zo dňa 11.06.2013 č.k. 12C/155/2010-242 v obdobnej právnej veci inak otázku započítania a platnosti pracovnej zmluvy, nie sú jeho právne závery pre konajúci súd v danej veci právne významné a ani záväzné z hľadiska § 135 O.s.p., resp. § 159 ods. 2 O.s.p. Po právnom zhodnotení tých rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa, dospel odvolací súd k záveru, že odporca nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti; stotožňujúc sa s vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom i právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením jeho rozsudku; ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V súvislosti s návrhom odporcu na pripustenie dovolania odvolací súd konštatuje, že vyriešenie otázky týkajúcej sa prípustnosti započítania v pracovnoprávnych vzťahoch a oprávnenia likvidátora skončiť pracovný pomer nebolo v danej veci pre rozhodovanie o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodujúce. Nakoľko si súd prvého stupňa vyhradil rozhodovanie o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.