Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/261/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110200862 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110200862.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľky: P.. Z. N., bytom T. Č.. XX, R., zastúpenej JUDr. Evou Borovskou, advokátkou so sídlom Štefánikova 7, Bratislava, proti odporcovi: v 1. rade: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, v 2. rade: AVUS International spol. s r.o., so sídlom Mliekarenská 13, Bratislava, IČO: 35 863 137, zastúpenému AK Detvai - Ludik - Malý - Udvaros, so sídlom Cukrová 14, Bratislava, o zaplatenie príslušenstva, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 8C 22/2010-229 zo dňa 17. apríla 2012, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej - zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . V časti náhrady trov prvostupňového konania odporcovi v 2. rade rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom č.k. 8C 22/2010-229 zo dňa 17. apríla 2012 zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľky (po tom, čo pre späťvzatie návrhu zastavil konanie v časti uplatnenej istiny 1062,21 Eur), ktorým sa domáhala proti odporcom v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne z istiny od 06.03.2008 do 10.02.2010, odporcovi v 1. rade nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 2. rade náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaním dokazovaním zistil, že navrhovateľka uzavrela dňa 17.07.2007 s odporcom v 1. rade poistnú zmluvu pre havarijné poistenie vozidiel na motorové vozidlo zn. Mazda 2 DY, EČV: R.-XXXBX, ktoré vozidlo bolo poškodené pri dopravnej nehode zo dňa 06.01.2008 zavinenej vodičom poľského nákladného motorového vozidla zn. Renault Master, EČV: K.- XXXXX, na ktoré motorové vozidlo mal jeho prevádzkovateľ v čase nehody uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u poľského poisťovateľa PZU SA Poľsko, pričom navrhovateľka poistnú udalosť nahlásila odporcovi v 1. rade, ktorý po vykonaní šetrenia poistnej udalosti poukázal navrhovateľke poistné plnenie vo výške 191.904,- Sk, keď pri určení výšky poistného plnenia vychádzal z ním určenej všeobecnej hodnoty vozidla vo výške 277.004,- Sk, od ktorej odpočítal ním určenú zostatkovú hodnotu motorového vozidla v sume 75.000,- Sk (keďže poistnú udalosť likvidoval ako totálnu škodu) a spoluúčasť v sume 10.100,- Sk. Ďalej zistil, že odporca v 1. rade pri určení hodnoty zvyškov vozidla navrhovateľky nezohľadnil kúpnu zmluvu zo dňa 20.02.2008, na základe ktorej navrhovateľka odpredala vrak vozidla za cenu 43.000,- Sk, keď predmetná kúpna zmluva aj so sprievodným listom navrhovateľky sa nenachádzali v škodovom spise odporcu v 1. rade. Odporca v 2. rade listom zo dňa 29.09.2008 oznámil navrhovateľke, že jej vyplatil ako odškodnenie sumu 10.100,- Sk; ktorú jej odporca v 1. rade odpočítal ako spoluúčasť; a zároveň ju vyzval na predloženie kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2008, ktorú zmluvu mu navrhovateľka doručila až dňa 25.01.2010, pričom odporca v 2. rade následne dňa 11.02.2010 poukázal navrhovateľke sumu 32.000,- Sk (1.062,20 Eur) ako rozdiel medzi zostatkovou hodnotou vozidla určenou odporcom v 1. rade a kúpnou cenou, za ktorú navrhovateľka vrak vozidla odpredala (75.000,- Sk - 43.000,- Sk). Navrhovateľka následne zobrala svoj návrh na začatie konania (podaný dňa 11.01.2010) v časti zaplatenia istiny 1062,21 Eur späť; keď po podaní návrhu došlo k jej zaplateniu dňa 11.02.2010 odporcom v 2. rade; z ktorého dôvodu bolo dňa 12.12.2010 konanie v tejto časti zastavené. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa § 11 ods. 5 písm. a/, b/, § 11 ods. 6, 7, § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. e/, § 24 ods. 3, 5 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zák. č. 381/2001 Z.z.“) a dospel k záveru, že odporca v 1. rade správne postupoval pri likvidácii poistnej udalosti; keď správne určil všeobecnú hodnotu vozidla vo výške 277.004,- Sk a správne určil i hodnotu zvyškov vozidla na sumu 75.000,- Sk; nakoľko navrhovateľka nepreukázala, že odporcovi v 1. rade riadne doručila kúpu zmluvu zo dňa 20.02.2008 aj so sprievodným listom, na základe ktorej zmluvy navrhovateľka predala vrak vozidla za sumu 43.000,- Sk; a preto neuznal námietku navrhovateľky ohľadne nesprávneho určenia hodnoty zvyškov vozidla. Ďalej konštatoval, že v danej veci nie je možné domáhať sa voči odporcom v 1. a 2. rade zaplatenia príslušenstva (ani istiny) titulom pasívnej solidarity, nakoľko v danej veci neexistuje zákonom alebo zmluvou ustanovená právna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvodnosť pasívnej solidarity; keď navrhovateľka sa domáhala zaplatenia príslušenstva od každého z odporcov na základe iného právneho titulu (odporca v 1. rade - havarijné poistenie, odporca v 2. rade - povinné zmluvné poistenie); pričom už táto skutočnosť je dôvodom na zamietnutie návrhu voči obom odporcom. Námietku odporcu v 2. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vyhodnotil ako dôvodnú, nakoľko v danej veci došlo k dopravnej nehode na území Slovenskej republiky a táto bola spôsobená občanom iného členského štátu; keď v takomto prípade nie je možné aplikovať ust. § 15a zák. č. 381/2001 Z.z.; a na takúto situáciu sa vzťahuje iný právny režim - tzv. Systém zelenej karty, ktorý upravuje mechanizmus náhrady škody osobám, ktoré boli poškodené prevádzkou cudzozemského motorového vozidla, tzn., že ak poľský motorista spôsobil škodu pri návšteve Slovenskej republiky; ktorá je členským štátom Systému zelenej karty; tak Slovenská kancelária poisťovateľov v štáte dopravnej nehody uhradí za neho spôsobenú škodu a následne požiada člena Poľskej kancelárie poisťovateľov alebo Poľskú kanceláriu poisťovateľov o náhradu toho, čo plnila za poľského motoristu. Vzhľadom na uvedené mal za to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom, voči ktorému sa môže navrhovateľka domáhať svojho nároku, je podľa zákona č. 381/2001 Z.z. Slovenská kancelária poisťovateľov; ktorá je povinným subjektom na náhradu škody, ktorá vznikla navrhovateľke v dôsledku dopravnej nehody zavinenej poľským vodičom; a nie odporca v 2. rade, ktorý za ňu, v jej mene a na jej účet len vyporiadal nároky navrhovateľky, a to na základe písomného poverenia. Vzhľadom na uvedené sa už ďalej nezaoberal meritom veci vo vzťahu k odporcovi v 2. rade a konštatoval, že v prípade správne uvedeného pasívne vecne legitimovaného subjektu by pri rozhodovaní o merite veci bolo potrebné vychádzať zo zásady, podľa ktorej príslušenstvo zdieľa právny osud istiny. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. 151 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi v 1. rade ich náhradu nepriznal; keď tento si ich v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil a v konaní mu ani žiadne nevznikli; a úspešnému odporcovi v 2. rade priznal ich náhradu vo výške 606,19 Eur. Proti tomuto rozsudku; do jeho zamietajúcej časti a do výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť náhrady trov konania odporcovi v 2. rade; podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jej návrhu vyhovené. Namietala, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d/ O.s.p.) a v neposlednom rade jeho rozhodnutie spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Dôvodila, že svojím návrhom na začatie konania podaným dňa 11.01.2010 sa domáhala zaplatenia sumy 1.062,21 Eur s príslušným úrokom z omeškania voči obom odporcom, nakoľko jej vzniklo právo na uplatnenie tohto nároku z dvoch právnych titulov, a to titulom poistného plnenia z poistnej zmluvy uzavretej s odporcom v 1. rade a titulom náhrady škody voči odporcovi v 2. rade. Odporca v 1. rade mal pri určení výšky poistného plnenia vychádzať zo všeobecnej hodnoty vozidla, od ktorej mal následne odpočítať zostatkovú hodnotu motorového vozidla, a preto bolo povinnosťou odporcu v 1. rade vyzvať ju na predloženie kúpnej zmluvy, na základe ktorej vrak vozidla predala, a to za účelom preukázania hodnoty vraku vozidla, resp. predložiť výpočet, na základe ktorého dospel k ním určenej zostatkovej hodnote vozidla. Uvedenú povinnosť si však odporca v 1. rade nesplnil, čím podľa jej názoru porušil zmluvné podmienky a má preto za to, že návrh bol voči nemu podaný dôvodne, keď jeho povinnosť poskytnúť predmetné plnenie mu zanikla až plnením odporcu v 2. rade, keďže plnením jedného z odporcov zanikla povinnosť plniť druhému z odporcov. Keď odporca v 2. rade celú ňou uplatňovanú sumu vo výške 1.062,21 Eur uhradil až po podaní návrhu na začatie konania; vzhľadom na čo návrh v časti uplatňovanej istiny zobrala dňa 12.02.2010 späť, v dôsledku čoho súd prvého stupňa konanie dňa 15.12.2010 v tejto časti zastavil; bola v konaní plne úspešná, a súd prvého stupňa preto pochybil, keď jej uložil povinnosť nahradiť odporcovi v 2. rade trovy konania. Nestotožnila sa so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu v 2. rade, a to s poukazom na príslušné ustanovenia zák. č. 381/2001 Z.z. ako aj smernice ES, ktoré ukladajú všetkým poisťovateľom, likvidačným zástupcom a osobám, ktoré vyporiadavajú za poisťovateľa nároky na náhradu škody, povinnosť začať bez zbytočného odkladu prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť poistné plnenie, ale aj povinnosť ukončiť prešetrovanie do 3 mesiacov a písomne vyrozumieť poškodeného o výške poistného plnenia, resp. poskytnúť mu vysvetlenie dôvodov, pre ktoré mu bolo znížené alebo odmietnuté poskytnutie poistného plnenia. Vzhľadom na to, že odporca v 2. rade nezačal po udelení poverenia Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ďalej len „SKP“) na doriešenie škodovej udalosti zisťovať rozsah povinnosti plnenia a toto šetrenie neukončil v zákonom stanovenej lehote, zodpovedá za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti podľa § 420 Obč. zák. a súčasne i za škodu spôsobenú svojou prevádzkovou činnosťou podľa §420a Obč. zák., súd prvého stupňa preto podľa jej názoru pochybil, ak neprihliadol na uvedené skutočnosti. Záverom si uplatnila trovy konania. Odporca v 1. rade vo svojom vyjadrení na odvolanie navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach potvrdiť, dôvodiac že v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľka si nesplnila svoju povinnosť, keď mu napriek jeho výzve nedoručila v procese likvidácie poistnej udalosti kúpnu zmluvu, na základe ktorej odpredala vrak vozidla, a v konaní predložila iba listinný dôkaz - nedatovaný list, z ktorého však nevyplýva predajná cena vraku vozidla, správne preto súd prvého stupňa konštatoval neunesenie dôkazného bremena. S poukazom na ust. § 799 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého ten, kto má právo na plnenie, je povinný bez zbytočného odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť, dať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada; uviedol, že navrhovateľka odpovedala na jeho výzvy a výzvy odporcu v 2. rade zo dňa 07.04.2009 a 30.04.2009 na predloženie predmetnej kúpnej zmluvy až listom doručeným dňa 25.01.2010, v ktorom táto uviedla, že nedopatrením založila jeho výzvu zo dňa 07.04.2009 do spisového materiálu bez toho, aby na ňu odpovedala; a spolu s týmto doručila i kúpnu zmluvu, vzhľadom na čo odporca v 2. rade uhradil navrhovateľke sumu 1.062,21 Eur; ktorým plnením zanikla i jeho povinnosť plniť navrhovateľke. Uviedol, že z jeho strany nemohlo dôjsť k zaplateniu v tomto konaní vymáhanej istiny titulom likvidácie poistnej udalosti z dôvodu, že navrhovateľka napriek opakovaným výzvam nepredložila predmetnú kúpnu zmluvu, a teda nepreukázala hodnotu vraku. Vzhľadom na uvedené má za to, že nárok navrhovateľky je nedôvodný, čo do základu ako aj výšky, nakoľko navrhovateľka žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti, a teda neuniesla dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že sa dostal do omeškania, a teda jemu a prípadne odporcovi v 2. rade vznikla povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. Záverom si uplatnil trovy konania. Odporca v 2. rade vo svojom vyjadrení na odvolanie navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť, keď tvrdenia navrhovateľky sú mylné a pri argumentácii ohľadne jeho pasívnej vecnej legitimácie poukazuje na nesprávne ustanovenie § 11 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z., ktoré upravuje povinnosti poisťovateľa pri likvidovaní poistnej udalosti, keď poisťovateľom sa na účely citovaného zákona rozumie poisťovňa, poisťovňa z iného členského štátu alebo zahraničná poisťovňa, ktorá je oprávnená vykonávať poistenie zodpovednosti na území SR, pričom on nie je subjektom ani jednej tejto kategórie. Má za to, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní a to, kto je nositeľom práv a povinností poisťovateľa v predmetnej veci vyplýva z § 24 ods. 2 písm. e/, ods. 3 zák. č. 381/2011 Z.z. Uviedol, že si riadne plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z poverenia udeleného od SKP; keď listom zo dňa 07.04.2009 a 30.04.2009 vyzval navrhovateľku na predloženie dokladu preukazujúceho hodnotu odpredaného vraku vozidla, na ktoré výzvy navrhovateľka odpovedala až dňa 25.01.2010, t.j. viac ako 9 mesiacov po zaslaní výziev; pričom po doručení mu kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2008 poukázal na účet navrhovateľky sumu 1.062,21 Eur, a teda konal v mene a na účet SKP, ktorá si týmto ako povinný subjekt splnila svoju zákonnú povinnosť a nahradila navrhovateľke jej škodu v zákonných lehotách. Vzhľadom na uvedené má za to, že nie je možná aplikácia § 420 Obč. zák.; keď v danom prípade neporušil žiadnu právnu povinnosť a navrhovateľke tak nemohla vzniknúť žiadna škoda; ani § 420a Obč. zák., keďže v žiadnom prípade nemohla byť škoda spôsobená jeho prevádzkovou činnosťou. Nesúhlasí s argumentáciou navrhovateľky; že bola v konaní plne úspešná; nakoľko práve navrhovateľka zavinila zastavenie konania v časti uplatňovanej istiny; keď vzala návrh na začatie konania v tejto časti späť; a navyše návrh bol proti nemu podaný nedôvodne, keď nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní, z dôvodu ktorého bol návrh navrhovateľky i zamietnutý. Záverom si uplatnil trovy konania. Odvolací súd prejednal vec v medziach a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je čiastočne dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, na základe ktorých vyvodil aj správne právne závery o nedôvodnosti návrhu navrhovateľky vo vzťahu k obom odporcom, t.j. vo vzťahu k odporcovi v 1. rade z dôvodu neunesenia dôkazného bremena a vo vzťahu k odporcovi v 2. rade z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, keď na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia § 11 ods. 5 písm. a/, b/, § 11 ods. 6, 7, § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. e/, § 24 ods. 3, 5 zákona č. 381/2001 Z.z., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľky aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. V danej veci navrhovateľka v podanom odvolaní len zopakovala svoje námietky týkajúce sa veci samej prednesené už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku vyporiadal a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozsudku, a preto jeho rozsudok v napadnutej - zamietajúcej časti možno považovať v tomto ohľade za presvedčivý. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obsah odvolania navrhovateľky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol tento ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ustálenej súdnej praxe pri tomto odvolacom dôvode podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda týka sa tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. Predmetom konania v preskúmavanej veci je už len návrh navrhovateľky, ktorým sa domáha proti odporcom v 1. a 2. rade, spoločne a nerozdielne, zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne z istiny (pôvodne uplatňovanej vo výške 1.062,21 Eur) od 06.03.2008 do 10.02.2010, a to proti odporcovi v 1. rade titulom vyplatenia poistného plnenia z havarijného poistenia vozidla patriaceho navrhovateľke na základe poistnej zmluvy zo dňa 17.07.2007 uzavretej s odporcom v 1. rade a proti odporcovi v 2. rade ako likvidačnému zástupcovi poľského poisťovateľa PZU SA Poľsko, v ktorej bolo na motorové vozidlo poľského vodiča dojednané povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V danej veci vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa je nesporným, že navrhovateľka uzavrela dňa 17.07.2007 s odporcom v 1. rade poistnú zmluvu pre havarijné poistenie vozidiel na motorové vozidlo zn. Mazda 2 DY, EČV: R.-XXXBX, ktoré vozidlo bolo poškodené pri dopravnej nehode zo dňa 06.01.2008 zavinenej vodičom poľského nákladného motorového vozidla zn. Renault Master, EČV: K.-XXXXX, na ktoré motorové vozidlo mal jeho prevádzkovateľ v čase nehody uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u poľského poisťovateľa PZU SA Poľsko, pričom navrhovateľka poistnú udalosť nahlásila odporcovi v 1. rade dňa 06.01.2008, ktorý listom zo dňa 26.03.2008 oznámil navrhovateľke ukončenie šetrenia poistnej udalosti a predložil jej výpočet výšky poistného plnenia; pri výpočte ktorej vychádzal z ním určenej všeobecnej hodnoty vozidla vo výške 277.004,- Sk, od ktorej odpočítal ním určenú zostatkovú hodnotu motorového vozidla v sume 75.000,- Sk a spoluúčasť v sume 10.100,- Sk; na základe ktorého jej následne koncom marca 2008 i poukázal poistné plnenie vo výške 191.904,- Sk. Rovnako je nesporné, že odporca v 2. rade listom zo dňa 29.09.2008 oznámil navrhovateľke, že jej vyplatil ako odškodnenie sumu 10.100,- Sk a zároveň ju vyzval na predloženie kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2008, ktorú zmluvu mu navrhovateľka doručila až dňa 25.01.2010, pričom odporca v 2. rade následne dňa 11.02.2010 poukázal navrhovateľke sumu 32.000,- Sk (1.062,20 Eur) ako rozdiel medzi zostatkovou hodnotou vozidla určenou odporcom v 1. rade a kúpnou cenou, za ktorú navrhovateľka vrak vozidla odpredala (75.000,- Sk - 43.000,- Sk), ktorá suma bola predmetom tohto konania na návrh navrhovateľky podaný na súde dňa 11.01.2010 (t.j. podaný predtým, než navrhovateľka doručila odporcom kúpnu zmluvu, ktorá bola podstatným dôkazom pre uplatnenie predmetnej pohľadávky). Spornou teda zostala skutočnosť, či odporca v 1. rade postupoval správne pri likvidácii poistnej udalosti, a to najmä pri určení hodnoty vraku motorového vozidla navrhovateľky; keď tento pri jej určení neprihliadol na kúpnu zmluvu zo dňa 20.02.2008, na základe ktorej navrhovateľka predala vrak vozidla za kúpnu cenu 43.000,- Sk, t.j. za hodnotu nižšiu ako bola hodnota vraku vozidla určená odporcom v 1. rade (75.000,- Sk); a taktiež skutočnosť, či je odporca v 2. rade pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní. Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie; v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa odporcu v 1. rade; na závere, že navrhovateľka v konaní dostatočne dôkazne nepreukázala dôvodnosť ňou uplatňovaného nároku, keď nepreukázala svoje tvrdenie, že riadne doručila odporcovi v 1. rade predmetnú kúpnu zmluvu zo dňa 20.02.2008 a neprodukovala ani žiadny iný dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver o tom, že odporca v 1. rade mal pri likvidácii poistnej udalosti vedomosť o kúpnej cene, za ktorú navrhovateľka vrak vozidla predala, a teda nepreukázala oprávnenosť požadovanej pohľadávky, keď nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru o dôvodnosti navrhovateľkou uplatňovaného nároku voči odporcovi v 1. rade. Odvolací súd poznamenáva, že v občianskom súdnom konaní súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Účastníci konania sú povinní prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Podľa ust. § 120 ods. 1, 4 O.s.p. sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa ust. § 205a ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní neprihliada. Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní nebolo preukázané jeho tvrdenie a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre nečinnosť účastníka konania (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej mu § 120 ods. 1 O.s.p.) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy, ak hodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka, ale ani o tom, že by boli tieto tvrdenia nepravdivé. Pri označení dôkazov, ktorých sa účastník konania dovoláva, ide o druhú procesnú povinnosť uloženú mu príslušnými ustanoveniami O.s.p. (okrem povinnosti tvrdenia), a to o tzv. dôkaznú povinnosť; keď účastník musí označiť a predložiť dôkazy tak, aby z nich jeho skutkové tvrdenia logickým spôsobom vyplývali, pričom najmä v sporových konaniach je požiadavka na logickú bezrozpornosť vyššia ako v konaniach nesporových; a napriek tomu, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú procesnými povinnosťami, ich splnenie nemôže súd vynucovať ani sankcionovať a jedinou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia dôkaznej povinnosti je spravidla neunesenie tzv. bremena tvrdenia a dôkazného bremena a v sporových konaniach strata sporu. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník konania preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má na sporný vzťah aplikovať a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov konania je povinný stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorého potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoj záver; že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a teda nepreukázala dôvodnosť ňou uplatňovaného nároku vo vzťahu k odporcovi v 1. rade; založil na správnom právnom posúdení veci, keď nie je povinnosťou súdu pátrať po dôkazoch, ktoré by preukazovali oprávnenosť navrhovateľkou uplatňovaného nároku, nakoľko jeho povinnosťou z procesného hľadiska bolo len poučiť navrhovateľku ako účastníka konania, že má označiť a predložiť všetky dôkazy na svoju obranu do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, čo sa aj stalo. Navrhovateľka ani v odvolacom konaní neoznačila a nepredložila žiadny relevantný dôkaz preukazujúci ňou uplatňovaný nárok, resp. jej tvrdenia o doručení predmetnej kúpnej zmluvy odporcovi v 1. rade, a teda o jeho omeškaní s plnením. V tomto smere nie je totiž dôvodná obrana navrhovateľky, že bolo povinnosťou odporcov požadovať predloženie kúpnej zmluvy; o existencii ktorej zmluvy odporcovia ani nemali vedomosť; keď nie je sporným, že povinnosťou navrhovateľky bolo oznámiť skutočnosť, že predala vrak motorového vozidla za inú kúpnu cenu, než s akou kalkuloval odporca v 1. rade pri likvidácii poistnej udalosti a zároveň predložiť kúpnu zmluvu; keď navyše odporca v 1. rade oznámil navrhovateľke dňa 26.03.2008, že ukončil šetrenie poistnej udalosti a predložil jej i výpočet výšky poistného plnenia; ktoré plnenie jej zaslal koncom marca 2008; pričom predmetnú kúpnu zmluvu o predaji vraku motorového vozidla navrhovateľka uzavrela už dňa 20.02.2008; takže už dňa 27.03.2008 mohla navrhovateľka namietať a požadovať zaplatenie rozdielu v sume 1.062,21 Eur, ktorá bola predmetom tohto konania. Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z., poistný garančný fond sa tvorí z príspevkov členov kancelárie podľa § 20 ods. 5, z mimoriadnych príspevkov podľa § 20 ods. 6 a z poistného podľa § 16. Podľa § 24 ods. 2 písm. e/ zák. č. 381/2001 Z.z., kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou cudzozemského motorového vozidla vodičom, ktorému nevzniká pri prevádzke tohto motorového vozidla na území Slovenskej republiky povinnosť uzavrieť hraničné poistenie, s výnimkou cudzozemského motorového vozidla, ktoré sa spravidla nachádza na území iného členského štátu; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 24a a 24b. Správa poistného garančného fondu je najdôležitejšou kompetenciou SKP. Poistný garančný fond je financovaný z riadnych a mimoriadnych príspevkov členov SKP a poistného, ktoré SKP vyberie na základe poistnej zmluvy o hraničnom poistení. Z poistného garančného fondu sa hradia škody, ktoré boli spôsobené prevádzkou motorového vozidla, avšak z akéhokoľvek dôvodu škodu nehradia poisťovatelia. Medzi tieto prípady patrí od 1. novembra 2003 náhradné poistné plnenie, ktoré zákon upravuje v novom § 24a zákona a vznik odškodňovacieho centra zakotveného v § 24b zákona. Jedným z týchto prípadov plnenia z garančného fondu je náhrada škody spôsobenej cudzozemským vozidlom na území SR, ak ide o vozidlo poistené zmluvou o hraničnom poistení, ktorú s vodičom cudzozemského vozidla uzavrela kancelária pri vstupe tohto vozidla na územie SR. Kancelária ručí za škodu spôsobenú cudzozemským vozidlom v rovnakom rozsahu, ako keby išlo o škodu spôsobenú tuzemským motorovým vozidlom. Kancelária môže vybavením tejto škody poveriť poisťovateľa, aby v jej mene a na jej účet uspokojil nároky poškodeného. Škoda sa poškodenému uhradí v rovnakom rozsahu, ako keby škodu spôsobilo tuzemské motorové vozidlo. Ďalším prípadom plnenia z garančného fondu je náhrada škody za cudzozemské vozidlá, ktoré spôsobili na území SR škodu, pričom tieto vozidlá sú poistené v zahraničí. SKP môže škodu spôsobenú uvedenými osobami vybaviť v mene a na účet zahraničnej poisťovne priamo alebo môže vybavením škody poveriť tuzemského poisťovateľa. Vyplatenú náhradu v zmysle medzinárodných dohôd refunduje kancelárii alebo tuzemskému poisťovateľovi zahraničná poisťovňa. Kancelária poverí likvidáciou týchto škôd tuzemského poisťovateľa, ak škodu spôsobilo vozidlo, ktoré je poistené u zahraničného poisťovateľa, s ktorým má tuzemský poisťovateľ uzavretú zmluvu o likvidácii škôd spôsobených prevádzkou motorového vozidla. Kancelária môže uvedenú škodu likvidovať, ak zahraničná poisťovňa nemá na území SR uzavretú korešpondenčnú zmluvu so žiadnou tuzemskou kanceláriou. Novelou zákona č. 381/2001 Z.z. bola v ustanovení § 24 ods. 2 písm. e/ citovaného zákona zavedená výnimka na poistné plnenie za škodu kanceláriou, ak ide o škodu spôsobenú motorovým vozidlom, ktoré má trvalé stanovište na území iného členského štátu Európskej únie. Táto výnimka bola zavedená z toho dôvodu, že poisťovne z iných členských štátov Európskej únie majú povinnosť na území každého členského štátu menovať svojho likvidačného zástupcu (pozri § 15a zákona), ktorý je poverený vybavovaním škody v mene a na účet poisťovateľa, ktorého zastupuje. V takýchto prípadoch škodu za poisťovateľa z iného členského štátu Európskej únie, ktorá vznikla na území SR, nebude vybavovať SKP, ale likvidačný zástupca tohto poisťovateľa. Dôvodom pre zavedenie inštitútu likvidačných zástupcov bola predovšetkým skutočnosť, že systém zelenej karty nerieši všetky problémy poškodenej strany, ktorá musí žiadať odškodnenie v inej krajine voči strane, ktorá tam má sídlo a voči poisťovni, ktorá tam má oprávnenie vykonávať činnosť (zahraničný právny systém, cudzí jazyk, neznáme postupy pri vybavovaní a často neprimerane dlhá doba vybavovania poistných udalostí), ďalej existencia rozdielov medzi právnymi poriadkami členských krajín EÚ, ťažkosti poškodených osôb s identifikáciou zodpovednostného poisťovateľa a existencie prípadov, kedy hrozí poškodenej osobe, že zostane bez oprávneného odškodnenia. Úlohou likvidačného zástupcu je poskytovať zvýšenú ochranu osobám, ktoré sú poškodené v členských štátoch EÚ. V prípade, ak je slovenský občan v inom členskom štáte EÚ poškodený prevádzkou motorového vozidla členského štátu EÚ, má možnosť uplatniť si svoje nároky na náhradu škody na území SR voči likvidačnému zástupcovi, ktorý bol vymenovaný zahraničnou poisťovňou. Likvidačný zástupca prešetrí a uspokojí nároky slovenského občana v slovenskom jazyku. Voči poškodeným osobám likvidačný zástupca vystupuje spôsobom ako likvidátor poistnej udalosti. Ak likvidačný zástupca škodu nevybaví v lehotách alebo spôsobom uvedeným v § 11 ods. 5 zákona, vznikne poškodenému právo na náhradné poistné plnenie, pričom toto právo si môže uplatniť v národnej kancelárii poisťovateľov, na území ktorého pôsobí likvidačný zástupca. Vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže návrhu vyhovieť len vtedy, ak navrhovateľ žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť nepreukáže, súd návrh zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. O nedostatok vecnej legitimácie na strane odporcu pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto - o kom navrhovateľ v návrhu tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia o ktoré v konaní ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným. O takomto nedostatku návrhu - vedúceho v konečnom dôsledku jeho zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku, neposkytuje súd ani poučenie v zmysle ust. § 5 O.s.p., príp. iných ustanovení a to predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov len o ich procesných právach a povinnostiach, pričom so žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že odporca označený v návrhu nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože by to už nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré súd nie je povinný ani oprávnený poskytnúť (R 38/94). Možno preto uzavrieť, že v sporovom konaní stíha navrhovateľa zodpovednosť za voľbu návrhu na začatie konania, za jeho obsah a za formuláciu petitu, súd je povinný ho len poučiť v intenciách jeho procesných práv a povinností, nemôže však za navrhovateľa vykonať priamu vecnú formuláciu návrhu výroku rozsudku a vymedziť za neho relevantný skutkový dej, či poučiť ho o vhodnosti voľby toho ktorého návrhu na začatie konania v konkrétnom prípade. Odvolací súd poznamenáva, že existencia nároku poškodeného na vyplatenie poistného plnenia z havarijného poistenia nevylučuje nárok poškodeného aj voči škodcovi podľa povinného zmluvného poistenia; keď tieto nároky možno uplatniť i v jednom konaní; v tomto smere nie je preto správny záver súdu prvého stupňa, že už uvedená skutočnosť je dôvodom na zamietnutie návrhu; keď súd nie je viazaný návrhom navrhovateľky na začatie konania, aby bola odporcom v 1. a 2. rade uložená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne. V posudzovanej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie označeného odporcu v 2. rade v tomto konaní, keď v zmysle citovaného zák. č. 381/2001 Z.z. je povinným subjektom; voči ktorému sa môže navrhovateľka domáhať svojho nároku na náhradu škody, ktorá navrhovateľke vznikla v dôsledku dopravnej nehody zavinenej poľským vodičom na území SR; je Slovenská kancelária poisťovateľov a nie v návrhu označený odporca v 2. rade, ktorý za kanceláriu len vyporiadal nároky navrhovateľky na základe udeleného písomného poverenia, a to v jej mene a na jej účet. Po právnom zhodnotení tých rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľka nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie tak spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy, ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v dôsledku absencie náležitostí podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť jasným, zrozumiteľným a presvedčivým podkladom pre zistenie opodstatnenosti výroku súdneho rozhodnutia a povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať spôsobom uloženým v § 157 ods. 2 O.s.p. je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces, vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie účastníkov konania, že súd sa ich vecou dostatočne a náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Porušenie práva účastníka konania na riadne odôvodnene rozsudku, resp. uznesenia znamená upretie jeho práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a súčasne mu odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Ustanovenie § 142 O.s.p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Tzn., že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania, t.j. trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva, ktorú účelnosť treba posudzovať vzhľadom na celý priebeh toho - ktorého konania. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Ak súd zastavuje konanie z akéhokoľvek dôvodu, musí sa nevyhnutne pri rozhodovaní o náhrade trov konania najprv zaoberať tým, či niektorí z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie zastavenia konania sa posudzuje z hľadiska procesného, tzn. podľa procesného výsledku. Preto tam, kde zastavenie konania bolo účastníkom zavinené, súd prizná ostatným účastníkom (druhej strane sporu) náhradu trov konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p. z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť trovy konania odporcovi (R 49/1993). Ak je dôvodom zastavenia konania späťvzatie návrhu, navrhovateľ nezavinil zastavenie konania, ak vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, a to pre správanie sa odporcu. Ide o prípady, keď odporca po začatí konania navrhovateľa uspokojil, t.j. zaplatil vymáhanú pohľadávku, pričom dôvodnosť podania návrhu je treba vždy posudzovať z procesného hľadiska, tzn. z hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu k požiadavke navrhovateľa vyjadrenej v návrhu na začatie konania. V takomto prípade má navrhovateľ právo, aby mu odporca nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa "jeho výsledku", ak bolo konanie zastavené a len výnimočne možno aj v takomto prípade uložiť niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť druhému účastníkovi náklady (trovy) zastaveného konania podľa § 146 ods.2 O.s.p., v ktorom ustanovení sa premieta zásada náhrady trov vzniknutých zbytočne - zavineným konaním niektorého z účastníkov, a to podľa vety prvej - tomu, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené, ktoré zavinenie súd skúma len z hľadiska procesného výsledku a podľa vety druhej - odporcovi, ak sa pre jeho správanie vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, t.j. veta druhá vyžaduje splnenie jednak dôvodne podaný návrh a jednak správanie (konanie) odporcu, v dôsledku ktorého sa stal návrh po jeho podaní bezdôvodný; dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje len procesne, teda nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok konania keby k späťvzatiu návrhu nedošlo, ale podstatné je to, že odporca splnil to, čoho sa navrhovateľ domáhal a len v dôsledku tohto plnenia navrhovateľ zobral návrh späť. Z hľadiska aplikácie ust. § 146 ods. 2 O.s.p., teda ak navrhovateľ vezme návrh späť, a nejde o prípad § 146 ods. 2 vety druhej, z procesného hľadiska zásadne platí, že navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, a preto je povinný uhradiť trovy konania protistrane, čím sa uplatní § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.. V danej veci; keď v priebehu konania pred súdom prvého stupňa navrhovateľka zobrala svoj návrh na začatie konania v časti zaplatenia istiny 1062,21 Eur späť, nakoľko po podaní návrhu došlo dňa 11.02.2010 k jej zaplateniu odporcom v 2. rade, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa uznesením č.k. 8C 22/2010-52 zo dňa 12.12.2010 konanie v tejto časti zastavil, o trovách konania však nerozhodol (hoci mu v tom nič nebránilo) s tým, že tak urobí až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; je rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti; týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania odporcovi v 2. rade; nepreskúmateľný, nakoľko pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť záveru vysloveného v tejto napadnutej časti, neobsahuje totiž odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, prečo súd prvého stupňa nepostupoval aj podľa 146 ods. 2 O.s.p. a neskúmal, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť v časti navrhovateľkou uplatňovanej istiny 1062,21 Eur zastavené, a vychádzal len zo zásady úspešnosti, keď posudzoval len výsledok tohto konania - ohľadne uplatňovaných úrokov z omeškania; ktoré ostali predmetom tohto konania po späťvzatí návrhu navrhovateľkou; a to vo vzťahu k obom odporcom, najmä však vo vzťahu k odporcovi v 2. rade; keď odporca v 1. rade si náhradu trov konania neuplatňoval. Rozhodnutie vo veci odvolacím súdom by však v danom prípade nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť záverov na inštančne vyššom súde. Posúdenie správnosti výroku rozhodnutia na podklade jeho riadneho odôvodnenia v rámci dvojinštančného súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým uložil navrhovateľke povinnosť nahradiť odporcovi v 2. rade trovy konania, nemá dostatočnú oporu v odôvodnení rozhodnutia, ktoré tak pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť rozhodnutia o trovách konania v jeho výrokovej časti. Z tohto dôvodu odvolací súd pre túto vadu konania - nepreskúmateľnosť výrok rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti nemohol preskúmať a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti; týkajúcej sa náhrady trov konania odporcovi v 2. rade; zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom súd prvého stupňa odstráni vytknuté nedostatky. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.