Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/600/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202326 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111202326.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: D. Y., H. T. W. XX, H., zast. advokátom JUDr. Rastislavom Bajánkom, Vajnorská 1, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu funkčného platu, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 25C 13/2011 - 176 zo dňa 24. septembra 2012 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach a v časti trov konania z r u š u j e a vec sa v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 24. 9. 2010 č. 13581/2010/32/76 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer s odporcom naďalej trvá. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady funkčného platu sumu 7.109,70 eur a nahradiť mu trovy konania v sume 773,73 eur titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že služobnou zmluvou uzavretou dňa 30. 6. 2010 založil odporca s navrhovateľom počnúc dňom 1. 7. 2010 štátnozamestnanecký pomer v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare redakcia Zbierky zákonov, sekcie edičných činností, na neurčitý čas, s ustanoveným služobným časom 37,5 týždenne. Rozhodnutím zo dňa 14. 9. 2010, č. 15253/2010/32/36 ministerka spravodlivosti zrušila ku dňu 30. 11. 2010 štátnozamestnanecké miesto v redakcii Zbierka zákonov sekcie edičných činností, ktoré zastával navrhovateľ a uložila vedúcemu služobného úradu zabezpečiť vykonanie všetkých úkonov potrebných pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom. Z obsahu výpovede súd prvého stupňa zistil, že služobný úrad dal navrhovateľovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. z dôvodu podľa § 47 písm. b/ zákona, keď nemal pre navrhovateľa iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Podľa výpovede táto bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 23. 9. 2010. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že podľa zápisnice zo dňa 23. 9. 2010 bolo za účasti vedúceho služobného úradu I., vymenovaného na zastupovanie riaditeľa osobného úradu a V.. C. Y. ako predsedu odborovej organizácie prerokované skončenie štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa s odvolávaním sa na rozhodnutie ministersky spravodlivosti zo dňa 14. 9. 2010. Zo zoznamu štátnozamestnaneckých miest na ministerstve spravodlivosti ku dňu 24. 9. 2010 súd prvého stupňa zistil, že v sekcii edičných činností, redakcia Zbierky zákonov bolo vedených celkovo 9 štátnozamestnaneckých miest, z toho 7 miest v siedmej platovej triede, jedno v ôsmej a jedno v deviatej platovej triede. Tento stav sa zmenil k 31. 12. 2010, keď podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest k uvedenému dátumu existovalo celkovo 8 štátnozamestnaneckých miest, bez evidencie štátnozamestnaneckého miesta v ôsmej platovej triede. Zo zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone práce vo verejnom záujme súd prvého stupňa zistil, že ku dňu 24. 9. 2010 odporca evidoval 15 voľných miest a to i voľné miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva s kvalifikačným predpokladom úplného stredného vzdelania, ktoré bolo rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 11. 4. 2011 zrušené k 14. 4. 2011. Súd prvého stupňa námietku odporcu ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyhodnotil za nedôvodnú, keď mal za to, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za účastníka konania vystupujúceho na strane odporcu Ministerstvo spravodlivosti SR a v konaní voči tomuto subjektu poveril svojim zastupovaním i právneho zástupcu. Taktiež mal za to, že pokiaľ v podaní zo dňa 28. 6. 2011, ktorým odstraňoval vady žalobného petitu navrhovateľ uviedol ako odporcu Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti SR, išlo o zrejmú nesprávnosť a nezrovnalosť v označení účastníka konania na strane odporcu. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru bola uskutočnená v písomnej forme a bola riadne doručená navrhovateľovi dňa 27. 9. 2010 a dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru bol dostatočne špecifikovaný tak, aby nevznikli pochybnosti o tom, z akého konkrétneho dôvodu odporca prikročil k rozviazaniu štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom. Súd prvého stupňa nemal za dostatočne preukázanú požiadavku prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, t. j. s príslušným odborovým orgánom pôsobiacim u odporcu, keď mal za to, že žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods. 2 Zák. práce, bola urobená ústne, neformálne, návrh výpovede nebol predsedovi odborovej organizácie predložený, keďže tento vypracoval služobný úrad až dňa 24. 9. 2010 a v zápisnici z prerokovania výpovede chýba špecifikácia výpovedného dôvodu a je v nej len poukaz na prerokovanie výpovede navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru a na rozhodnutie ministerky spravodlivosti zo dňa 14. 9. 2010 bez výpovedného dôvodu. Naviac z obsahu zápisnice nie je ani zrejmé, či si odporca splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. Mal za to, že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď podľa § 74 Zák. práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru obsahujú náležitosti výpovede podľa § 61 ods. 2 Zák. práce, t. j., že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Súd prvého stupňa nemal za preukázané splnenie predpokladu riadneho prerokovania výpovede navrhovateľa zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupkami odborovej organizácie, ktorá skutočnosť má s poukazom na ust. § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 74 Zák. práce za následok neplatnosť výpovede navrhovateľa. Súd prvého stupňa ďalej vyvodil záver, že i keby došlo k riadnemu prerokovaniu výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa z vykonaného dokazovania vyplynul i ďalší dôvod neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa a to nesplnenie ponukovej povinnosti odporcu podľa § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. Súd prvého stupňa mal za zrejmé, že v sekcii edičních činností, redakcia Zbierky zákonov skutočne došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta v 8. platovej triede, ktoré jediné zastával navrhovateľ, kdeže toto miesto nebolo podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest ku dňu 31. 12. 2010 opätovne vytvorené, resp. obnovené. Uviedol, že z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti zamestnávateľa je významné jedine to, či zamestnávateľ disponoval voľnými pracovnými miestami v okamžiku dania výpovede a z tohoto dôvodu bral za relevantný odporcom predložený zoznam voľných pracovných miest zostavený ku dňu 24. 9. 2010, ktorý sa zhodoval so stavom ku dňu doručenia výpovede navrhovateľovi, t. j. ku dňu 27. 9. 2010. Súd prvého stupňa sa stotožnil s právnym názorom odporcu, že jeho ponuková povinnosť bola obmedzená len na vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré by bol navrhovateľ schopný zastávať. Podľa názoru súdu prvého stupňa z predmetných voľných miest do úvahy ako vhodné pre navrhovateľa prichádzalo štátnozamestnanecké miesto v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo funkcii odborného referenta v 3. platovej triede, keď z obsahu pracovnej náplne navrhovateľa a opisu činnosti jeho štátnozamestnaneckého miesta vyplynulo, že navrhovateľ ako najnáročnejšie činnosti vykonával špecializovanú činnosť v procese vyhlasovania právneho predpisu v Zbierke zákonov, zabezpečoval spoluprácu so zástupcami predkladateľa právneho predpisu, kontrolnú činnosť a zodpovedal za súlad autorizovaného textu právneho predpisu s textom pripraveným na uverejnenie. Uviedol, že podľa požiadaviek odporcu kladených na miesto odborného referenta, v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva a opisu jeho činností úlohy v tejto funkcii sa týkali čiastkovej odbornej agendy vo vecne vymedzenej oblasti tvoriacej podklady pre riadenie, rozhodovanie alebo na kontrolu, na ktorých výkon postačovalo úplne stredoškolské vzdelanie. Súd prvého stupňa mal za to, že štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva v čase dania výpovede navrhovateľovi existovalo, nebolo zrušené a malo byť ako vhodné ponúknuté navrhovateľovi. Poukázal na to, že pokiaľ odporca skutočne predmetné štátnozamestnanecké miesto nepotreboval, nič mu nebránilo v tom, aby ho zrušil, neevidoval ako existujúce a voľné štátnozamestnanecké miesto a nevyčkával s jeho zrušením až do 14. 4. 2011. Súd prvého stupňa mal za nesporné, že navrhovateľovi patril počnúc od 1. 8. 2010 funkčný plat vo výške 744,50 eur mesačne a rovnako mal za nesporné, že navrhovateľ z dôvodu ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru obdržal od odporcu odstupné v celkovej výške 1.489,- eur. Ďalej mal za preukázané, že navrhovateľ požiadal odporcu, aby ho ďalej zamestnával až dňa 15. 4. 2011, v ktorý deň bola odporcovi doručená žaloba na určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru spolu s požiadavkou o náhradu mzdy. Pri výpočte náhrady funkčného platu v období od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 vychádzal z ust. § 55 v spojení s § 112 zák. č. 400/2009 Z. z. a zistil, že navrhovateľ mal mesačný príjem vo výške zodpovedajúcej funkčnému platu 744,50 eur, dohodnutý týždenný pracovný čas v počte 37,5 hodín, čo pri prepočte na kalendárny mesiac predstavuje 150 hodín týždenne a na jeden pracovný deň predstavuje 7,5 hodín denne. Hodinový zárobok navrhovateľa potom určil sumou 4,96 eur s tým, že funkčný plat navrhovateľa v jednom pracovnom dni zodpovedal hodnote 37,20 eur. Za obdobie od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 určil náhradu funkčného platu navrhovateľa v sume 8.598,70 eur, pričom z tejto sumy odpočítal sumu vyplateného odstupného vo výške 1.489,- eur a odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 7.109,70 eur. Vo zvyšnej časti návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p. Proti časti rozsudku o určenie neplatnosti výpovede a náhrady funkčného platu podal odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil a návrh zamietol, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že navrhovateľ doručil dňa 27. 1. 2011 na Okresný súd Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, v ktorej ako žalovaný subjekt označil „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, F.“. Uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 9. 6. 2011 bol navrhovateľ vyzvaný na doplnenie, resp. opravu žaloby v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p.. Na túto výzvu navrhovateľ reagoval podaním zo dňa 28. 6. 2011 a uviedol: „účastníci konania sú označení v tomto dodatku v súlade s § 79 ods. 1 O. s. p.“ a žalovaný subjekt označil nasledovne: „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, F. nám. XX, H.“. Mal za to, že z výzvy súdu prvého stupňa ako i z podania navrhovateľa bez pochybností vyplýva, že navrhovateľ pristúpil k oprave žaloby i v časti označenia odporcu. Poukázal na to, že tento úkon zostal nepovšimnutý a súd prvého stupňa sa ním v priebehu konania nezaoberal, ale k tomuto objasneniu pristúpil na poslednom pojednávaní až po záverečných prednesoch účastníkov. Taktiež mal za to, že súd prvého stupňa musel v priebehu konať vedieť, s akým účastníkom koná, keďže táto okolnosť zásadným spôsobom ovplyvňuje rozhodnutie, či žalovaný subjekt je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a navrhovateľ nositeľom práva, ktorého sa voči žalovanému dožaduje. Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa nemal ustálený okruh účastníkov, o čom svedčia i jeho označenia žalovaného subjektu, keď v predvolaní na prvé pojednávanie zo dňa 3. 1. 2012, súd prvého stupňa ako žalovaný subjekt označil Ministerstvo spravodlivosti SR a pri tomto označení zotrval i v zápisnici z pojednávania. V zápisnici z druhého pojednávania, ktoré sa malo uskutočniť dňa 2. 4. 2012 je už žalovaný účastník označený ako „SR - Ministerstvo spravodlivosti“. V zápisnici z pojednávania uskutočneného dňa 2. 5. 2012 sa súd prvého stupňa vrátil k označeniu Ministerstvo spravodlivosti SR a pri tomto zotrval i v uznesení zo dňa 14. 5. 2012. V zápisnici z pojednávania zo dňa 13. 6. 2012 sa súd prvého stupňa vrátil k označeniu žalovaného SR - Ministerstvo spravodlivosti a takto bol označený žalovaný subjekt i v zápisnici z pojednávania zo dňa 17. 9. 2012 i zo dňa 24. 9. 2012. Bol toho názoru, že ak súd prvého stupňa nezrovnalosť v označení odporcu nemal vyriešenú v priebehu celého konania, konanie malo takú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej poukázal na výpoveď svedka V.. C. Y., ktorý ako predseda odborovej organizácie uviedol, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov a súd prvého stupňa napriek tomu dospel k záveru, že nebol splnený predpoklad prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 ods. 1 Zák. práce v spojení s § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z.. Mal za to, že pokiaľ bol Ing. Y. ústne informovaný o osobe, ktorej sa prerokovanie bude týkať a mal informáciu o rozhodnutí ministerky spravodlivosti o zrušení štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa, bol týmto skutkovo vymedzený dôvod výpovede tak ako to ustanovuje § 61 ods. 2 Zák. práce. Taktiež mal za to, že účelom ust. § 74 Zák. práce nebolo stanoviť písomnú formu žiadosti zamestnávateľa adresovanej zástupcom zamestnancov s tým, že zákon nedostatok písomnej formy nepostihuje sankciou neplatnosti tohto úkonu, tak ako to je napr. pri výpovedi. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil, ak za podmienku riadneho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov považoval i predloženie návrhu výpovede s tým, že aj keby taká podmienka bola daná, z vykonaných dôkazov nie je možné dospieť k záveru, že návrh výpovede nebol predložený odborovému orgánu. Ďalej bol názoru, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec ak dospel k záveru, že ponuková povinnosť odporcu sa vzťahovala i na štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbore legislatívy občianskeho a obchodného práva, keď mal za to, že pojem voľné štátnozamestnanecké miesto treba hodnotiť nielen z hľadiska jeho existencie v štruktúre pracovných miest v služobnom úrade odporcu, ale s ohľadom na všetky okolnosti prípadu a teda je nevyhnutné zohľadniť i tú skutočnosť, že predmetné štátnozamestnanecké miesto nebolo obsadené od 1. 5. 2010 až do jeho zrušenia dňa 14. 4. 2011 a teda z tohto hľadiska toto miesto nebolo voľné na účely ponukovej povinnosti podľa § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. Záverom uviedol, že pri platnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou výrok o náhrade funkčného platu neobstojí. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že v návrhu na začatie konania na strane odporcu bol jasne označený ako účastník konania Ministerstvo spravodlivosti SR a v priebehu konania súd prvého stupňa nerozhodol postupom podľa § 92 O. s. p.. Súhlasil s odôvodnením súdu prvého stupňa v tom, že žiadosť o prerokovanie výpovede adresovaná odborovému orgánu neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods. 2 Zák. práce. Mal za to, že ak odporca len formálne konal v medziach svojho práva, prostredníctvom jeho realizácie však sledoval poškodenie navrhovateľa, ide o chybný výkon práva a nie je ho možné hodnotiť ako splnenie hmotnoprávnej podmienky, ktorú stanovuje § 74 Zák. práce. Bol toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že odporca v čase dania výpovede mal voľné štátnozamestnanecké miesto pre navrhovateľa vhodné a toto mu neponúkol. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal určenia, že výpoveď daná odporcom listom č. 13581/201032/76 zo dňa 24. 9. 2010 je neplatná, štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa s odporcom trvá a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške jeho priemernej mesačnej mzdy v sume 744,50 eur mesačne odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t. j. od 1. 12. 2010 do dňa, od ktorého mu začne prideľovať prácu podľa služobnej zmluvy proti odporcovi, ktorého označil ako Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, F.. V texte návrhu na začatie konania výslovne uvádza, že odporca mu dňa 27. 9. 2010 doručil výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu Ministerstva spravodlivosti SR z organizačných dôvodov podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. k 30. 11. 2010 z dôvodov uvedených v § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. Navrhovateľ sa teda domáhal určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru náhrady mzdy podľa zák. č. 400/2009 Z. z.. Podaním tohto návrhu začalo sporové konanie, účastníkmi ktorého sú navrhovateľ a odporca - teda ten, koho v návrhu navrhovateľ za odporcu označil (za účastníka konania nemožno považovať toho, kto nebol navrhovateľom v návrhu označený ako odporca). Navrhovateľ v návrhu označil za odporcu ústredný orgán štátnej správny (Ministerstvo spravodlivosti SR) - teda právnickú osobu so samostatnou právnou subjektivitou. Pokiaľ navrhovateľ v priebehu konania podaním zo dňa 28. 6. 2011 za odporcu označil Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti SR a požiadal o pripustenie zmeny žaloby v časti označenia odporcu, nešlo o spresnené, doplnené alebo opravené označenie v návrhu už skôr označeného účastníka konania, ale o označenie úplne iného (odlišného a nového) subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 309/2008). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že uvedené podanie navrhovateľa bolo reakciou na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 9. 6. 2011, ktorou bol vyzvaný na označenie účastníkov konania v súlade s § 79 ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa potom nesprávne postupoval, keď bez ďalšieho konal ako s odporcom Slovenskou republikou zastúpenou - Ministerstvom spravodlivosti SR. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou odporcu, že i následný postup súdu prvého stupňa bol zmätočný, nakoľko v priebehu konania sám označoval odporcu ako Ministerstvo spravodlivosti SR i ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR. Odvolací súd má za to, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o návrhu na „pripustenie zmeny žaloby v časti označenia odporcu“, t.j. podľa obsahu uvedeného podania o návrhu na zámenu odporcu v zmysle § 92 ods. 4 O. s. p.. Postupom súdu prvého stupňa, keď o návrhu na zámenu odporcu nerozhodol a konal ďalej s novým odporcom, došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď pôvodne označený odporca nemal možnosť vyjadriť súhlas alebo nesúhlas s navrhovanou zámenou a prípadne domáhať sa preskúmania rozhodnutia o návrhu na zámenu odporcu v odvolacom konaní a novooznačený odporca bol napadnutým rozsudkom zaviazaný bez toho, aby súd prvého stupňa rozhodol o jeho vstupe do konania. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude postupovať v konaní naznačeným smerom a rozhodnúť o návrhu na zámenu odporcu. Následne bude v konaní pokračovať (buď s pôvodným, alebo s novým odporcom), pričom v závislosti od odporcu, s ktorým bude v konaní pokračovať, sa bude opätovne zaoberať určením platnosti, resp. neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru a pasívnou vecnou legitimáciou. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku v časti, ktorou bolo žaloba vyhovené, musel odvolací súd zrušiť i výrok o trovách konania. Výrok, ktorým bol návrh zamietnutý nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.