Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/135/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202326 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111202326.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: D. Y., bytom v H., T. W. XX, zastúpeného JUDr. Rastislavom Bajánkom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 1, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu funkčného platu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2014, č.k. 25C/13/2011-214, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 24. 9. 2010 č. 13581/2010/32/76 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer so žalovaným naďalej trvá. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady funkčného platu sumu 7.109,70 eur a s použitím § 151 ods. 3 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) napokon deklaroval, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 25, § 19 ods.1,2,7, § 46 ods.1 písm. b/, § 47 písm. b/, § 121 ods.2 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o doplnení niektorých zákonov (ďalej „ zákon č. 400/2009 Z.z.“), § 61 ods.2, § 74, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce „), keď vykonaným dokazovaním zistil, že služobnou zmluvou uzavretou dňa 30. 6. 2010 založil žalovaný so žalobcom počnúc dňom 1. 7. 2010 štátnozamestnanecký pomer v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare redakcia Zbierky zákonov, sekcie edičných činností, na neurčitý čas, s ustanoveným služobným časom 37,5 týždenne. Rozhodnutím zo dňa 14. 9. 2010, č. 15253/2010/32/36 ministerka spravodlivosti zrušila ku dňu 30. 11. 2010 štátnozamestnanecké miesto v redakcii Zbierka zákonov sekcie edičných činností, ktoré zastával žalobca a uložila vedúcemu služobného úradu zabezpečiť vykonanie všetkých úkonov potrebných pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom. Z obsahu výpovede súd prvej inštancie zistil, že služobný úrad dal žalobcovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. z dôvodu podľa § 47 písm. b/ zákona, keď nemal pre žalobcu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Podľa výpovede táto bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 23. 9. 2010. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že podľa zápisnice zo dňa 23. 9. 2010 bolo za účasti D. G. úradu I.. I. W., V.. U. T., vymenovaného na zastupovanie M. B. Ú. a V.. C. Y. ako C. B. B. prerokované skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu s odvolávaním sa na rozhodnutie ministersky spravodlivosti zo dňa 14. 9. 2010. Zo zoznamu štátnozamestnaneckých miest na ministerstve spravodlivosti ku dňu 24. 9. 2010 súd prvej inštancie zistil, že v sekcii edičných činností, redakcia Zbierky zákonov bolo vedených celkovo 9 štátnozamestnaneckých miest, z toho 7 miest v siedmej platovej triede, jedno v ôsmej a jedno v deviatej platovej triede. Tento stav sa zmenil k 31. 12. 2010, keď podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest k uvedenému dátumu existovalo celkovo 8 štátnozamestnaneckých miest, bez evidencie štátnozamestnaneckého miesta v ôsmej platovej triede. Zo zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone práce vo verejnom záujme súd prvej inštancie zistil, že ku dňu 24. 9. 2010 žalovaný evidoval 15 voľných miest a to i voľné miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva s kvalifikačným predpokladom úplného stredného vzdelania, ktoré bolo rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 11. 4. 2011 zrušené k 14. 4. 2011. 3. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že v danom prípade žalovaný splnil zákonom stanovené podmienky pre danie výpovede žalobcovi v zmysle § 61 ods.1,2 Zákonníka práce, ktorými sú: 1. písomná forma, 2. doručenie výpovede do vlastných rúk žalobcovi dňa 27.9.2010 a 3. dostatočná konkretizácia výpovedného dôvodu, ktorým bolo zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobcu v dôsledku rozhodnutia ministerky spravodlivosti zo dňa 14.9.2010. Zároveň, žalobca podal návrh na určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru na súd v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, keď vzhľadom na doručenie výpovede žalobcovi dňa 27.9.2010, začala počnúc od 1.10.2010 žalobcovi plynúť výpovedná doba 2 mesiacov (§ 48 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z.), ktorej koniec pripadol na 30.11.2010. Žalobca podal žalobu na súd dňa 27.1.2011. 4. Súd prvej inštancie nemal za dostatočne preukázanú požiadavku prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, t. j. s príslušným odborovým orgánom pôsobiacim u žalovaného, keď mal za to, že žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, bola urobená ústne, neformálne, návrh výpovede nebol predsedovi odborovej organizácie predložený, keďže tento vypracoval služobný úrad až dňa 24. 9. 2010 a v zápisnici z prerokovania výpovede chýba špecifikácia výpovedného dôvodu a je v nej len poukaz na prerokovanie výpovede žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru a na rozhodnutie ministerky spravodlivosti zo dňa 14. 9. 2010 bez výpovedného dôvodu. Naviac z obsahu zápisnice nie je ani zrejmé, či si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. Súd prvej inštancie mal za to, že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď podľa § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru obsahujú náležitosti výpovede podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, t. j., že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Z uvedeného vyvodil záver, že nepreukázané splnenie predpokladu riadneho prerokovania výpovede žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupkami odborovej organizácie, má s poukazom na ust. § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 74 Zákonníka práce za následok neplatnosť výpovede žalobcu. 5. Vo vzťahu k druhému argumentu neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu zo dňa 24.9.2010 po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., ktorej splnenie skúmal v zmysle ustálenej judikatúry ku dňu dania výpovede žalobcovi . Súd prvej inštancie mal za zrejmé, že v sekcii edičných činností, redakcia Zbierky zákonov skutočne došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta v 8. platovej triede, ktoré jediné zastával žalobca, kdeže toto miesto nebolo podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest ku dňu 31. 12. 2010 opätovne vytvorené, resp. obnovené. Uviedol, že z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti zamestnávateľa je významné jedine to, či zamestnávateľ disponoval voľnými pracovnými miestami v okamžiku dania výpovede a z tohto dôvodu bral za relevantný žalovaným predložený zoznam voľných pracovných miest zostavený ku dňu 24. 9. 2010, ktorý sa zhodoval so stavom ku dňu doručenia výpovede žalobcovi, t. j. ku dňu 27. 9. 2010. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom žalovaného , že jeho ponuková povinnosť bola obmedzená len na vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré by bol žalobca schopný zastávať. Podľa názoru súdu prvej inštancie z predmetných voľných miest do úvahy ako vhodné pre žalobcu prichádzalo štátnozamestnanecké miesto v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo funkcii odborného referenta v 3. platovej triede, keď z obsahu pracovnej náplne žalobcu a opisu činnosti jeho štátnozamestnaneckého miesta vyplynulo, že žalobca ako najnáročnejšie činnosti vykonával špecializovanú činnosť v procese vyhlasovania právneho predpisu v Zbierke zákonov, zabezpečoval spoluprácu so zástupcami predkladateľa právneho predpisu, kontrolnú činnosť a zodpovedal za súlad autorizovaného textu právneho predpisu s textom pripraveným na uverejnenie. Uviedol, že podľa požiadaviek žalovaného kladených na miesto odborného referenta, v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva a opisu jeho činností úlohy v tejto funkcii sa týkali čiastkovej odbornej agendy vo vecne vymedzenej oblasti tvoriacej podklady pre riadenie, rozhodovanie alebo na kontrolu, na ktorých výkon postačovalo úplne stredoškolské vzdelanie. Súd prvej inštancie následne vyhodnotil, že štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva v čase dania výpovede žalobcovi existovalo, nebolo zrušené a malo mu byť ako vhodné ponúknuté . Pokiaľ žalovaný skutočne predmetné štátnozamestnanecké miesto nepotreboval, nič mu nebránilo v tom, aby ho zrušil, neevidoval ako existujúce a voľné štátnozamestnanecké miesto a nevyčkával s jeho zrušením až do 14. 4. 2011. 6. Pokiaľ ide o nárok žalobcu súvisiaci s neplatnosťou výpovede štátnozamestnaneckého pomeru na náhradu funkčného platu v sume 7.109,70 eur za obdobie od 15.4.20 do marca 2012, t.j. za obdobie 11 mesiacov a 11 dní mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalobcovi patril počnúc od 1. 8. 2010 funkčný plat vo výške 744,50 eur mesačne a že z dôvodu ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru obdržal žalobca od žalovaného odstupné v celkovej výške 1.489 eur zodpovedajúce dvojnásobku funkčného platu žalobcu (2x 744,50 eur). Ďalej mal za preukázané, že žalobca požiadal žalovaného, aby ho ďalej zamestnával až dňa 15. 4. 2011, v ktorý deň bola žalovanému doručená žaloba na určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru spolu s požiadavkou o náhradu mzdy. Pri výpočte náhrady funkčného platu v období od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 vychádzal z ust. § 55 v spojení s § 112 zák. č. 400/2009 Z. z. a zistil, že žalobca mal mesačný príjem vo výške zodpovedajúcej funkčnému platu 744,50 eur, dohodnutý týždenný pracovný čas v počte 37,5 hodín, čo pri prepočte na kalendárny mesiac predstavuje 150 hodín týždenne a na jeden pracovný deň predstavuje 7,5 hodín denne. Hodinový zárobok žalobcu potom určil sumou 4,96 eur s tým, že funkčný plat žalobcu v jednom pracovnom dni zodpovedal hodnote 37,20 eur. Za obdobie od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 určil náhradu funkčného platu žalobcu v sume 8.598,70 eur, pričom z tejto sumy odpočítal sumu vyplateného odstupného vo výške 1.489 eur a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 7.109,70 eur. 7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 písm. f/, h/ O.s.p. ( účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d/) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods.2 písm. f/ O.s.p ). Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o nesplnení podmienky prerokovania výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce poukázal na výpoveď svedka V.. C. Y., ktorý ako predseda odborovej organizácie uviedol, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov a súd prvej inštancie napriek tomu dospel k absurdnému záveru, že nebol splnený predpoklad prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z.. Mal za to, že pokiaľ bol Ing. Kolenič ústne informovaný o osobe, ktorej sa prerokovanie bude týkať a mal informáciu o rozhodnutí ministerky spravodlivosti o zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobcu, bol týmto skutkovo vymedzený dôvod výpovede tak ako to ustanovuje § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Taktiež mal za to, že účelom ust. § 74 Zákonníka práce nebolo stanoviť písomnú formu žiadosti zamestnávateľa adresovanej zástupcom zamestnancov s tým, že zákon nedostatok písomnej formy nepostihuje sankciou neplatnosti tohto úkonu, tak ako to je napr. pri výpovedi. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, ak za podmienku riadneho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov považoval i predloženie návrhu výpovede s tým, že aj keby taká podmienka bola daná, z vykonaných dôkazov nie je možné dospieť k záveru, že návrh výpovede nebol predložený odborovému orgánu. Konštatoval, že o bezprecedentnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré nemá oporu v ustálenej judikatúre súdov, svedčí analýza rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa tento zaoberal podmienkou prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov (sp. zn. 1 Cdo 72/2006, 5 Cdo 140/2010, 5 Cdo 255/2006, 2 M Cdo 21/2009, 5 M Cdo 17/2008, 3 Cdo 12/2008, 3 Cdo 192/2007). 8. Odvolateľ ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec ak dospel k záveru, že ponuková povinnosť žalovaného sa vzťahovala i na štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbore legislatívy občianskeho a obchodného práva, keď mal za to, že pojem voľné štátnozamestnanecké miesto treba hodnotiť nielen z hľadiska jeho existencie v štruktúre pracovných miest v služobnom úrade žalovaného, ale s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Mal za nevyhnutné zohľadniť skutočnosť, že predmetné štátnozamestnanecké miesto nebolo obsadené od 1. 5. 2010 až do jeho zrušenia dňa 14. 4. 2011 a teda z tohto hľadiska toto miesto nebolo voľné na účely ponukovej povinnosti podľa § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR v otázke splnenia ponukovej povinnosti (resp. prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov ), ktorá pracuje s pojmom zdanlivý výkon práva o ktorý ide vtedy, ak tento síce formálne napĺňa ustanovenie právnej normy, jeho realizácia ale nesleduje účel dosiahnutia výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle dosiahnuť (rozsudky NS SR sp.zn. 5 Cdo 140/2010, 5 M Cdo 17/2008, 5 Cdo 255/2008). Práve ponúknutie štátnozamestnaneckého miesta, ktoré bolo síce formálne voľné, ale dlhodobo neobsadené až do jeho zrušenia, by bolo možné považovať za onen zdanlivý výkon práva, z formálneho hľadiska síce spĺňajúci zákonné požiadavky, z hľadiska výsledku ale popierajúci účel právnej normy. Záverom uviedol, že pri platnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou výrok o náhrade funkčného platu neobstojí. 9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, odvolanie podala strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je podané dôvodne len sčasti, avšak bez akéhokoľvek vplyvu na vecnú a právnu správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o uplatnených nárokoch. 11. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalovaného vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - odvolateľom napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. 12. Ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 taxatívne určovalo dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný odvolanie odôvodňuje ust. § 205 ods.2 písm. a/,c/,d/,f/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 13. Nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie bol podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2016 spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií uvedených v ustanovení § 132 - § 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska. Nesprávne právne posúdenie veci podľa § 205 ods.2 písm. f/ O.s.p. bolo spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak došlo k omylu súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považovalo použitie iného právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo síce aplikácia správneho právneho predpisu , ale jej nesprávny výklad. 14. Predmetom daného konania bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie žaloba o určenie neplatnosti výpovede štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 24.9.2010 a nadväzujúce určenie, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu so žalovaným trvá aj naďalej a žaloba o náhradu funkčného platu za obdobie od 15. 4. 2011 do 31. 3. 2012 v sume 7.109,70 eur. Súd prvej inštancie výrok o určení neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru danej žalobcovi listom žalovaného zo dňa 24. 9. 2010 č. 13581/2010/32/76 odôvodnil nedostatkom jej riadneho prerokovania so zástupcom zamestnancov a dôvodom nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného. 15. Podľa § 125 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 400/2009 Z.z.") spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. 16. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. do štátnej služby možno prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, ak spĺňa tieto predpoklady: a) dosiahol vek 18 rokov, b) má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, c) je bezúhonný, d) spĺňa kvalifikačné predpoklady, e) ovláda štátny jazyk, f) úspešne absolvoval výberové konanie alebo výber, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 17. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. do štátnej služby na príslušné štátnozamestnanecké miesto možno prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, ak okrem splnenia predpokladov podľa odseku 1 spĺňa tieto požiadavky: a) je zdravotne spôsobilý na vykonávanie štátnej služby, ak zdravotnú spôsobilosť vyžaduje osobitný predpis, b) ovláda cudzí jazyk, ak túto požiadavku na vykonávanie štátnej služby určí služobný úrad, c) spĺňa ďalšie požiadavky ustanovené osobitným predpisom alebo určené služobným úradom potrebné na riadne vykonávanie štátnej služby podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta. 18. Podľa § 19 ods. 7 zákona č. 400/2009 Z.z. kvalifikačný predpoklad na účely tohto zákona je a) vzdelanie, b) osobitný kvalifikačný predpoklad podľa osobitného predpisu. 19. Podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. štátnozamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou. 20. Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. 21. Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný zo zástupcami zamestnancov, je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo Zákonník práce. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. 22. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. 23. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. 25. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti, v ktorej sa zaoberal posúdením splnenia ponukovej povinnosti žalovaným, ktorá mu vyplývala z ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., v ktorej dostatočne, podrobne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenej žalobe podstatný význam, pričom sa v tejto časti rozhodnutia vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v časti vzťahujúcej sa k prijatým záverom o tom, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., keď žalobcovi neponúkol ako vhodné štátnozamestnanecké miesto (minimálne) v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo funkcii odborný referent, ktoré bolo v čase doručovania výpovede žalobcovi voľné a ktoré žalobca mohol ako vhodné štátnozamestnanecké miesto aj zastávať. 26. Pre doplnenie rozhodnutia v tejto časti a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. V odvolacích námietkach k záverom prijatým súdom prvej inštancie uvedeným v predchádzajúcom odseku žalovaný zdôraznil, že práve ponúknutie štátnozamestnaneckého miesta, ktoré bolo síce formálne voľné, ale dlhodobo neobsadené až do jeho zrušenia, by bolo možné považovať za zdanlivý výkon práva, z formálneho hľadiska síce spĺňajúci zákonné požiadavky, z hľadiska výsledku ale popierajúci účel právnej normy. S týmto názorom sa však nie je možné stotožniť. Z obsahu spisu v danej veci nepochybne vyplýva, že u žalobcu bol naplnený predpoklad zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, a to rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 14.9.2010, č. XXXXX/XXXX/XX/XX, ktorým v sekcii edičných činností, redakcie Zbierky zákonov došlo k zrušeniu jeho štátnozamestnaneckého miesta v 8. platovej triede a toto miesto nebolo podľa zoznamu štátnozamestnaneckých miest ku dňu 31.12.2010 opätovne vytvorené, príp. obnovené. Je treba sa stotožniť i s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že v súvislosti so žalobcom označenými voľnými štátnozamestnaneckými miestami, bola ponuková povinnosť žalovaného vyplývajúca z ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. obmedzená len na vhodné štátnozamestnanecké miesta, t.j. také, ktoré by žalobca bol schopný zastávať a i s tým, že ako vhodné pre žalobcu prichádzalo do úvahy štátnozamestnanecké miesto v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, vo funkcii odborného referenta v 3. platovej triede. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie ďalej v tom, že z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti žalovaného je významným jedine to, či žalovaný disponoval voľným štátnozamestnaneckým miestom v okamihu dania výpovede, t.j. nie pred tým, ale ani po tomto období. Na základe uvedeného za situácie, kedy štátnozamestnanecké miesto odborného referenta v sekcii legislatívy, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva v čase dania výpovede žalobcovi existovalo (k jeho zrušeniu došlo až k 14.4.2011), nebolo obsadené a malo byť žalobcovi ako vhodné ponúknuté (keď žalobca spĺňal všetky predpoklady a požiadavky, či už kvalifikačné alebo aj tie požadované služobným úradom žalovaného podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta), nemožno priznať obrane žalovaného úspech. Okolnosť, že označené štátnozamestnanecké miesto bolo od 1.5.2010 neobsadené a po šiestich mesiacoch od doručenia výpovede žalobcovi došlo k jeho zrušeniu (k 14.4.2011), nemá pri posudzovaní splnenia ponukovej povinnosti žalovaného v okamihu dania výpovede žalobcovi žiaden právny význam. Pokiaľ odvolateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudky NS SR sp.zn. 5 Cdo 140/2010, 5 M Cdo 17/2008, 5 Cdo 255/2008, tieto sa vzťahujú k povinnosti zamestnávateľa uloženej mu v ust. § 74 Zákonníka práce vopred prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov a závery z nich vyplývajúce nie je možné vzťahovať k splneniu povinnosti žalovaného vyplývajúcej mu z ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z.. Vychádzajúc z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2009 Z.z. podľa ktorej sa za voľné štátnozamestnanecké miesto považuje také štátnozamestnanecké miesto, na ktorom nik nevykonáva štátnu službu, nie je možné priznať úspech ani obrane žalovaného o zdanlivom výkone práva , popierajúceho účel právnej normy. 27. Pokiaľ ide o závery súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalovaného riadne prerokovať výpoveď žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami odborovej organizácie vyplývajúcej z ust. § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 74 Zákonníka práce je treba konštatovať, že súd prvej inštancie na dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval správnu právnu normu, ktorú však nesprávne vyložil. 28. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žiadosť služobného úradu o prerokovanie výpovede žalobcu adresovaná odborovému orgánu neobsahovala náležitosti kladené podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, bola urobená ústne, neformálne, návrh výpovede nebol predsedovi odborovej organizácie V.. C. Y. predložený, keďže tento vypracoval služobný úrad až dňa 24.9.2010. Naviac, v zápisnici z prerokovania výpovede chýba špecifikácia výpovedného dôvodu (podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z.) a je v nej len poukaz na prerokovanie výpovede žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru a na rozhodnutie ministerky spravodlivosti zo dňa 14.9.2010 bez uvedenia výpovedného dôvodu. Zároveň, z obsahu zápisnice zo dňa 23.9.2010 nie je zrejmé, či si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z.. Poukazujúc na ustálenú súdnu judikatúru súd prvej inštancie v rozhodnutí zdôraznil, že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď podľa § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru obsahujú náležitosti výpovede podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce. To znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Mal za zrejmé, že tento postup pri prerokovaní výpovede žalobcu zo štátnozamestnaneckého pomeru dňa 23.9.2010 dodržaný nebol. 29. Odvolací súd zdôrazňuje, že v citovanom ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť (t j. neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru). Smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007). Zároveň je však nutné zdôrazniť, že pre splnenie povinnosti vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď (alebo okamžité skončenie pracovného pomeru) Zákonník práce neurčuje spôsob prerokovania a neodkazuje ani na § 237 s tým, že pokiaľ rokovanie neprebehlo spôsobom tu uvedeným, je neplatné. Konkrétna forma prerokovania medzi zamestnávateľom a zamestnancom v zmysle § 237 Zákonníka práce závisí podľa čl. 1 a čl. 5 Smernice 2002/14/ES od dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Napokon Zákonník práce dáva možnosť zástupcom zamestnancom vyjadriť sa k skončeniu pracovného pomeru, ale nedáva im možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa, preto sa podľa § 74 za prerokovanie považuje, aj keď k nemu vôbec nedošlo (v uvedenej lehote). 30. Z uvedeného potom vyplýva, že ak zo zápisnice z prerokovania štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 23.9.2010 vyplýva, že v prítomnosti vedúceho služobného úradu, povereného riaditeľa osobného úradu a predsedu základnej organizácie odborového zväzu MS SR došlo „k prerokovaniu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, ktorého štátnozamestnanecké miesto bude zrušené k 30.11.2010 na základe rozhodnutia ministerky spravodlivosti SR zo 14.9.2010 č. 15253/2010/32/36 „ a ak Ing. Peter Kolenič v priebehu pojednávania nariadeného na deň 17.9.2012 počas výsluchu pred súdom uviedol, že „bol zavolaný k prerokovaniu výpovede danej žalobcovi v dôsledku zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta „ , odvolací súd sa nemôže zhodnúť s úvahou súdu prvej inštancie o nesplnení tejto hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede a má za to, že žalovaný si povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 121 ods.2 zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 74 Zákonníka práce splnil. 31. Úvaha ku ktorej dospel odvolací súd v predchádzajúcom odseku vo vzťahu k splneniu povinnosti žalovaného vopred prerokovať výpoveď danú žalobcovi s príslušným odborovým orgánom však nemá s prihliadnutím na nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného vyplývajúcej mu z ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. za následok vecnú nesprávnosť určovacieho výroku napadnutého rozhodnutia . 32. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane závislého výroku o náhrade funkčného platu, ktorý nebol odvolacími dôvodmi napadnutý) podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 33. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).