Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/643/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111207911 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111207911.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľky: H. G., bytom M. 2, U., občan SR, zastúpená: JUDr. Peter Vačok, advokát, Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 26C 39/2011-183 zo dňa 3.9.2012, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 26C/39/2011-183 zo dňa 3.9.2012 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke na účet právneho zástupcu 425,12 Eur na náhradu trov odvolacieho konania, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke na náhradu škody sumu 708,82,- Eur a na náhradu nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- Eur. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol. Odporcu súčasne zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 3 427,31 Eur. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 11. 03. 2011 domáhala od odporcu podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Z.z.) a zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody. Škoda mala byť spôsobená vydaním nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v trestnom konaní Ministerstvom vnútra SR, Úradom inšpekčnej služby, Inšpekčný odbor Bratislava, dňa 3.2.2003 pod ČVS: I.-XXX/IBA-PO-XXXX (ďalej len "nezákonné rozhodnutie") ako aj prieťahmi v konaní pri písomnom vyhotovovaní a doručovaní rozsudku Okresného súdu Bratislava III vyhlásenom dňa 14.6.2005 pod sp. zn. 3T/75/2003. Nezákonným rozhodnutím jej bolo vznesené obvinenie za trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery spolupáchateľstvom podľa §9 ods. 2 k §176 ods. 1 TZ. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote sťažnosť z dôvodu, že sa trestného činu kladeného jej za vinu nedopustila. Vojenská obvodová prokuratúra Bratislava jej sťažnosť ako nedôvodnú zamietla uznesením zo dňa 7.3.2003 sp. zn. K./XX/XX. Dňa 28.3.2003 podala navrhovateľka návrh na zastavenie trestného stíhania a zároveň návrh na doplnenie dokazovania. Ministerstvom vnútra SR, Úradom inšpekčnej služby, boli dňa 2.4.2003 jej návrhy zamietnuté a zároveň bol dňa 3.4.2003 spracovaný návrh na podanie obžaloby. Prokurátor vojenskej obvodovej prokuratúry následne podal na navrhovateľku obžalobu dňa 4.6.2003 pre pokračujúci trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery spolupáchateľstvom. V konaní pred Okresným súdom Bratislava III bola navrhovateľka rozsudkom zo dňa 14.6.2005 sp. zn. 3T/75/2003 spod obžaloby oslobodená, nakoľko súd dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku sa odvolal prokurátor priamo na pojednávaní. Podané odvolanie písomne odôvodnil až dňa 1.8.2006, nakoľko Vojenskej obvodovej prokuratúre bolo písomné vyhotovenie rozsudku Okresného súdu Bratislava III doručené s odstupom viac ako jedného roka od jeho vyhlásenia, dňa 25.7.2006. Okresný súd Bratislava III doručil spis Krajskému súdu v Bratislave s odstupom ďalšieho pol roka od doručenia vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľky k podanému odvolaniu resp. jeho zdôvodneniu. Termín verejného zasadnutia na krajskom súde bol dňa 6.11.2007 zrušený, nakoľko okresný súd nepredložil krajskému súdu kompletný spis, ktorého súčasťou mal byť aj vyšetrovací spis. Odvolací súd preto o podanom odvolaní voči rozsudku okresného súdu rozhodol až dňa 11.3.2008, kedy na verejnom zasadnutí odvolanie vojenského prokurátora zamietol ako nedôvodné. Navrhovateľke bola spôsobená ujma uvedenými nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom; najmä vzhľadom na závažnosť nesprávneho úradného postupu a skutočnosť, že v dôsledku trestného stíhania sa navrhovateľka nemohla pracovne realizovať v rámci svojich schopností a možností, t.j. nemohla naďalej pracovať v štátnej správe. Navrhovateľka pracovala na Generálnej prokuratúre SR, avšak v dôsledku jej trestného stíhania prestala byť bezúhonnou osobou a musela toto pracovisko opustiť. Následne mala v dôsledku trestného stíhania vážne problémy pri hľadaní zamestnania. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podala odporcovi dňa 11.2.2011, avšak na žiadosť nereagoval. Vzhľadom na uvedené navrhovateľka má za to, že v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Domáha sa náhrady škody vo výške 708,82,- Eur za vynaložené náklady na právne zastupovanie v trestnom konaní a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- Eur. Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. K vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, úkonov orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ako i k podaniu obžaloby došlo pred 1.7.2004, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Z.z., podľa ktorého je potrebné posudzovať i prípadný vznik nároku na náhradu škody. Odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.6.2005 ako i navrhovateľkou namietané prieťahy v konaní však už spadajú do obdobia po 1.7.2004 a prípadný vznik nároku na náhradu škody sa posudzuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia postupovali nesprávne resp. nezákonne. Preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania resp. nesprávnosť ich postupu, len z tohto titulu. Sťažnosť navrhovateľky proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola dozorujúcim prokurátorom vyhodnotená ako neopodstatnená, a ani v ďalšom priebehu trestného stíhania nedošlo k zrušeniu tohto uznesenia. Nie je možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 4 ods. 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Z, pretože nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Neboli tak splnené zákonné podmienky na náhradu škody navrhovateľke. Nebolo preukázané ani to, že by akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní porušil ustanovenia príslušných predpisov upravujúcich postup v trestnom konaní a takto nedovolene zasiahol do práv navrhovateľky. Trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a vývojom dôkaznej situácie vo veci. Pokiaľ ide o uplatnenú škodu, odporca považuje za sporné, či došlo na strane navrhovateľky k vzniku uplatňovanej škody. Absentuje tretia podmienka vzniku nároku - príčinná súvislosť medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Za škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím sa považujú len náklady vynaložené v rámci povinnej (nutnej) obhajoby, kedy je obvinený zo zákona povinný zvoliť si obhajcu, prípadne je mu tento súdom pridelený. Skutok, pre ktorý bolo voči navrhovateľke vznesené obvinenie, nepredstavuje skutok, ktorý by zakladal povinnosť nutnej obhajoby v trestnom konaní a takisto nebola splnená ani žiadna iná z okolností uvedených v § 36 ods. 1 až 4 Trestného poriadku. Absentuje tak príčinný vzťah vyvolania nákladov obhajoby navrhovateľky a sporným rozhodnutím. V časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy odporca poukázal na to, že podľa zákona č. 58/1969 Z.z. nie je možné uplatňovať si popri iných nárokoch i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň ani nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona. Na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby. Podľa odporcu navrhovateľka nespĺňa podmienky vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. a ani podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa konštatoval, že medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav veci, pokiaľ ide o priebeh vedenia trestného stíhania voči navrhovateľke. Je zrejmé aj to, že Okresný súd Bratislava III bol približne 1 rok nečinný pri doručovaní prvostupňového rozsudku. Z pripojeného trestného spisu je zrejmé, že tento bol spisovej kancelárii predložený na doručovanie dňa 15.7.2005, avšak k jeho doručovaniu zo strany spisovej kancelárie došlo až dňom 23.6.2006. Zároveň zo spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by bránila doručovaniu predmetného rozsudku v čase jeho odovzdania spisovej kancelárii. V tomto smere možno konštatovať, že pri doručovaní rozsudku prvostupňového súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní v takomto rozsahu. Navrhovateľka k následkom predmetného trestného stíhania v jej osobnom živote uviedla, že s ňou bol ukončený štátnozamestnanecký pomer na Generálnej prokuratúre SR a nemohla sa zamestnať. V priebehu jej trestného stíhania (hoci už po vyhlásení prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku) sa dňa 14.6.2006 zúčastnila výberového konania na voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii samostatného referenta na GP SR, kde z približne 16 uchádzačov výberové konanie vyhrala. Už pri nástupe do zamestnania v termíne deklarovanom písomne dňa 3.7.2006, poslali navrhovateľku domov s odôvodnením, že sa ozvú a nastúpiť zatiaľ nemôže. Písomne jej až následne zaslali potvrdenie, že má nastúpiť o dva týždne neskôr. Dňa 17.7.2006 navrhovateľka zisťovala dôvody, prečo je tomu tak, a len z kuloárov jej bolo oznámené, že sa to týka jej kauzy, o ktorej prokurátor GP SR a zároveň dozorujúci prokurátor H.. X. informoval "budovu" ako aj samotného generálneho prokurátora. Svoju prácu na prokuratúre navrhovateľka odvádzala profesionálne a často na úkor vlastného osobného voľna, všetci boli s jej prácou spokojní a nikdy jej nič nebolo vytknuté. Napriek tomu po troch mesiacoch obdržala rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, čo sa na GP SR nestalo pred ňou nikomu spätne 9-10 rokov. Následne sa navrhovateľka v máji 2007 zúčastnila výberového konania na štátnozamestnanecké miesto sekretárky - administratívnej pracovníčky poradcov Predsedu vlády SR, v ktorom opätovne uspela na prvom mieste. Bola pozvaná k vedúcemu poradcov predsedu vlády p. A. na pohovor, kde rokovali o termíne jej nástupu a ďalších organizačných záležitostiach. Týždeň po tomto rozhovore jej ale p. A. telefonicky oznámil, že nemôže do zamestnania nastúpiť nakoľko "ich ľudia niečo na ňu našli v súvislosti so stíhaním". O relevantné doklady požiadala ústne aj písomne personálne oddelenie Úradu vlády SR, avšak žiadne potvrdenie v tomto smere od tejto inštitúcie nedostala. Rovnaká situácia u navrhovateľky nastala aj v apríli 2007, kedy navrhovateľka vyhrala výberové konanie na štátnozamestnanecké miesto v Národnej rade SR na funkciu asistentky na odbore pre medzinárodné vzťahy. Napriek tomu, že navrhovateľka ovláda 6 cudzích jazykov, nemohla sa zamestnať z dôvodu vedenia trestného stíhania. Vykonávala preto aj "podradné práce" ako napr. upratovačku, opatrovateľku, nekvalifikovanú čašníčku a pod. V čase dôsledného a zodpovedného hľadania si adekvátneho zamestnania sa navrhovateľka snažila hľadať si prácu aspoň na dohodu o výkone práce, čo bolo veľmi zložité. Napríklad v období roku 2005 si takto dokázala na tlmočníckych prácach v mesiaci august zarobiť 13 090,- Sk za 40 odpracovaných hodín. Iní potenciálni zamestnávatelia nemali záujem o jej prácu práve z dôvodu, že spoločnosť bola informovaná o jej trestnom stíhaní. Navrhovateľka sa tak na dlhú dobu ocitla doslova v krajnej núdzi. Bola rozvedená a do výchovy jej boli zverené 3 maloleté deti. Čelila viacerým exekúciám, pretože strata jej pôvodného zamestnania jej zamedzila príjem, ktorý jej predtým umožňoval splácať hypotekárny úver. Toto bol dôvod prečo stratila byt. Musela bývať u svojej matky a v podnájmoch, často krát odkázaná na milosť a nemilosť tých, ktorí ju s troma maloletými deťmi prichýlili. Jej byt na M. ulici č. X v U. predala W. banka v dražbe a navrhovateľka sa tak s rodinou ocitla na ulici. Ešte v termíne od 12/2005 do termínu 10/2006 bolo možné ustáť banku zmenou podmienok a následne splácaním úveru práve z dôvodu, že sa opäť zamestnala. V kritickom momente však prišla o zamestnanecké miesto na GP SR a banka následne byt predala. Z týchto dôvodov navrhovateľka zastáva názor, že jej môže byť poskytnutá náprava za neoprávnené vedenie trestného stíhania zo strany štátu jedine poskytnutím finančnej satisfakcie, ktorú zákon pozná pod pojmom nemajetková ujma, s prihliadnutím na intenzitu zásahu a na obrovské dopady na jej život a život jej troch maloletých detí. V tomto smere súd vypočul aj dve navrhovateľkou navrhnuté svedkyne X. U. a J. T., ktoré jej tvrdenia potvrdili. Z listinných dôkazov mal súd za preukázané, že navrhovateľka mala s W. bankou uzavretú úverovú zmluvu na spotrebný úver (nie hypotekárny úver), pričom k 1.12.2005 mala dlh na nesplatených splátkach vo výške 53.133,91,-Eur. Banka dala navrhovateľke lehotu na zaplatenie dlžnej sumy do 7.12.2005. Je síce pravdou, že splatenie úveru bolo zabezpečené záložným právom na základe záložnej zmluvy zo dňa 16.11.2004, avšak toto sa netýkalo bytu na M. ulici v U., ale nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX vedenou správou katastra Y.. Banka zároveň vo výzve upozornila navrhovateľku na možnosť speňaženia zálohu formou dražby. Nebolo dostatočne preukázané tvrdenie navrhovateľky, že prišla o byt na M. ulici v U. z dôvodu nemožnosti splácania úveru pre jej prepustenie zo zamestnania na GP SR v súvislosti s jej trestným stíhaním pre trestný čin falšovania verejnej listiny, nakoľko: 1. navrhovateľka sa na GP SR zamestnala až v roku 2006 na základe výberového konania, ktoré prebehlo v júni 2006. Samotná banka umožnila navrhovateľke splatiť dlžné splátky len do konca roku 2005. Z toho možno vyvodiť, že ukončenie zamestnania navrhovateľky na GP SR nemohlo mať vplyv na nemožnosť splácania úveru, keďže dlh na úvere tu bol už v januári 2005 s lehotou na splatenie (pred pristúpením k dražbe) najneskôr do konca roka 2005. V tomto období ešte neprebehlo ani výberové konanie na pozíciu na GP SR. 2. predmetom zabezpečenia úverovej pohľadávky bola nehnuteľnosť v kat. úz. Y., čo nemohol byť byt na M. ulici v U.. Súd tak nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi prepustením navrhovateľky zo zamestnania na GP z dôvodu vedenia trestného stíhania voči jej osobe a nemožnosťou splácania úveru a v samotnom dôsledku k pristúpeniu k dražbe bytu na M. ulici. Q. žiadnym iným dokladom nepreukázala, že by došlo k dražbe tohto bytu, že stratila svoj domov výlučne z dôvodu, že nemohla pre prepustenie z GP SR splácať dlžný úver. Odhliadnuc od toho súd má za to, že nemožnosť splácania úveru v roku 2005 bola predovšetkým daná prepustením navrhovateľky z pracovného pomeru u SFZ resp. jej núteným odchodom zo SFZ, nakoľko navrhovateľka sama dala výpoveď. V dôsledku toho stratila svoj stabilný zárobok. V konaní nebolo preukázané ani to, že k prepusteniu zo SFZ došlo práve z dôvodu trestného stíhania navrhovateľky pre trestný čin falšovania verejnej listiny. Preto prípadné škody spôsobené nezákonným prepustením z pracovného pomeru resp. spôsobené núteným odchodom zo SFZ si navrhovateľka musí uplatňovať voči bývalému zamestnávateľovi. Súd ďalej zistil, že navrhovateľke bolo dňa 7.3.2006 uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídium policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania Bratislava č.k. ČVS: R.-XX/BOK-C-XXXX vznesené ďalšie obvinenie za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,4 písm. b) TZ. Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 1.12.2010 sp. zn. 5T/40/2007 navrhovateľku spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná sa stal. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 2To/69/2011 rozhodol tak, že predmetný skutok nie je trestným činom. Dôsledky, ktoré vyplývali z tohto trestného konania si navrhovateľka mieni uplatňovať v inom súdnom konaní. V svojom podaní zo dňa 23.8.2012 navrhovateľka sama uviedla, že dôsledky tohto trestného konania boli v rozsahu, ktoré mali za následok absolútny úpadok kvality jej života, ako profesionálneho, tak aj spoločenského, rodinného, finančného. Prišla o pravidelný mesačný príjem zo SFZ, teda istotu, že dokáže zabezpečiť jej deti a rodinu. Prišla o veľké finančné príjmy, ktoré vyplývali z postavenia v medzinárodných komisiách FIFA a UEFA a právom jej prináležali. Taktiež pôsobenie v nadnárodných futbalových organizáciách bolo nielen zdrojom nemalého príjmu, ale išlo o funkciu čestnú s možnosťou kariérneho a vedomostného rastu, komunikácie s elitnou medzinárodnou spoločnosťou. Vzhľadom na ujmu, ktorá jej vznikla v súvislosti s týmto trestným stíhaním a s tým súvisiacim negatívnym dopadom na jej kvalitu života, so zreteľom na očierňovanie a podávanie klamlivých informácií o jej osobe médiami a SFZ, si bude uplatňovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, za stratu jej minimálneho finančného ohodnotenia v uvedených komisiách, nedobrovoľného odchodu so SFZ vo výške jej príjmu bez odmien do času, kedy bola schopná sa opätovne zamestnať. Súd tak ustálil, že voči navrhovateľke sa viedli dve trestné stíhanie, a to: 1. trestné stíhanie pre trestný čin falšovania verejnej listiny (cestovných dokladov) začaté uznesením o vznesení obvinenia dňa 3.2.2003, nároky z ktorého sú predmetom tohto súdneho sporu, 2. trestné stíhanie pre trestný čin podvodu začaté uznesením zo dňa 7.3.2006, nároky z ktorého budú v budúcnosti predmetom samostatného konania. Obidve trestné stíhania boli skončené právoplatne oslobodením navrhovateľky spod obžaloby, a ich priebehy sa navzájom v určitom časovom období prelínali. Práve z tohto dôvodu bolo veľmi komplikované špecifikovať jednotlivé nároky z nich vyplývajúce tak, aby bolo nepochybné, z ktorého trestného stíhania ten ktorý nárok vznikol, a ktoré z nich uškodilo navrhovateľke viac. Preto za týmto účelom súd vychádzal z vymedzenia tak, ako nároky špecifikovala sama navrhovateľka. Z prezentovaných mediálnych článkov je zrejmé, že tieto sa týkali kauzy podvodu a nie kauzy falšovania cestovných dokladov. Súd vyhodnotil, že tak odvolanie navrhovateľky z funkcie vedúcej medzinárodného oddelenia FIFA ako aj jej následný "nútený" odchod zo SFZ boli vyvolané práve podozrením zo spáchania trestného činu podvodu a nie podozrením z trestného činu falšovania verejnej listiny. Sama navrhovateľka v podaní zo dňa 18.5.2012, príloha č. 2, uvádza, že výpoveď zo SFZ dala sama pod tlakom médií. Rovnako uviedla, že kauza falšovania verejnej listiny vznikla až v čase, kedy už vyše roka nepracovala na SFZ. Je zrejmé, že dôvodom jej tlaku na odchod zo SFZ (a tým straty jej príjmu a s tým spôsobených následkov) bola kauza "podvodu" a nie predmetná kauza. Všetky nároky týkajúce sa predovšetkým nedostatku peňazí spôsobenej stratou zamestnania by preto mali byť uplatňované v konaní týkajúcom sa nárokov na náhradu škody pre vedenie trestného stíhania pre podvod. Ťažké bolo aj ustálenie dôvodu, v dôsledku ktorého trestného stíhania bol s navrhovateľkou skončený štátnozamestnanecký pomer na GP SR ako aj jej ďalšie neprijatia do pracovného pomeru na Úrade vlády SR a v NR SR. Trestné stíhanie pre falšovanie žiadostí o cestovné doklady začalo uznesením o vznesení obvinenia dňa 3.2.2003 a trestné stíhanie pre podvod uznesením zo dňa 7.3.2006. Navrhovateľka bola prijatá do pracovného pomeru na GP SR dňom 17.7.2006. Výberové konania v NR SR a na Úrade vlády SR sa konali v apríli a v máji roku 2007. V tomto čase sa viedli voči navrhovateľke obe trestné stíhania. Ani jeden zo svedkov (najmä svedkyňa U. ako pracovníčka personálneho oddelenia GP SR) nevedeli presne potvrdiť, pre ktoré z nich nebola navrhovateľka prijatá do zamestnania resp. bola prepustená zo zamestnania na GP SR. Navrhovateľka v tomto smere ďalší dôkaz nepredložila, čo musel súd vyhodnotiť v jej neprospech. Napokon v uvedenom rozhodnom čase bola navrhovateľka pre skutok falšovania žiadostí o vydanie cestovných dokladov aspoň prvostupňovo oslobodená spod obžaloby. Pre druhý skutok podvodu sa ešte len viedlo trestné stíhanie v prípravnom konaní (v marci 2007 bola podaná obžaloba). Je preto možné viac predpokladať, že za závažnejší skutok bol považovaný skutok podvodu, za ktorý ešte nebola navrhovateľka ani prvostupňovo oslobodená. Nasvedčuje tomu aj vyjadrenie svedkyne U., že pracovníci GP SR, ako fanúšikovia futbalu, vyťahovali o navrhovateľke články a tak sa začalo hovoriť o jej trestnom stíhaní. V článkoch sa pritom písalo o podozrení z trestného činu podvodu. Rovnako svedkyňa T. uviedla, že navrhovateľka raz odišla na služobnú cestu. Počas tohto pobytu sa začala na Slovensku mediálne štvavá kampaň, že ju obviňujú zo sprenevery. Po vykonanom dokazovaní mal súd za preukázané, že vedenie trestného stíhania voči navrhovateľke pre podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania verejnej listiny negatívne zasiahlo do jej osobnostných práv, avšak niektoré ňou deklarované následky (strata zárobku, a tým spojená nemožnosť splácať úver, dražba bytu, strata cti v profesijných kruhoch športovej obci, strata spoločenského postavenia a kreditu v oblasti v ktorej pôsobila, strata zamestnania na GP SR) nemali priamu príčinnú súvislosť s týmto trestným stíhaním. Ide skôr o následky zapríčinené konaním pôvodného zamestnávateľa SFZ a následky spojené s trestným stíhaním pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu. Nemožno však zľahčovať, že samotné vedenie trestného stíhania pre závažný trestný čin má nepochybne negatívne dôsledky na osobnostnú sféru takto poškodenej osoby, ak táto bola právoplatne spod obžaloby oslobodená, navyše ak sa takéto trestné stíhanie vedie viac ako 5 rokov. Rovnako nemožno opomenúť skutočnosť, že v konaní Okresného súdu Bratislava III zároveň došlo aj k zbytočným prieťahom v konaní pri doručovaní rozsudku, čo nepochybne malo vplyv na samotnú dĺžku trestného konania a trvania negatívnych dopadov na osobu navrhovateľky. Aj tieto skutočnosti potom súd bral na zreteľ pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd poukázal na ustanovenia zákona č. 58/1969 a 514/2003 Z.z. a svoje právne závery odôvodnil nasledovne: Stotožnil sa s názorom odporcu, že nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, úkonom orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ako i k podaniu obžaloby došlo pred 1.7.2004, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Z.z. je potrebné prípadný vznik nároku na náhradu škody z týchto úkonov posudzovať podľa uvedeného zákona. Odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.6.2005 ako i navrhovateľkou namietané prieťahy v konaní však už spadajú do obdobia po 1.7.2004 a preto prípadný vznik nároku na náhradu škody z týchto úkonov sa posudzuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z. I. K náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Z.z. Navrhovateľka za nezákonné rozhodnutie označila uznesenie Ministerstva vnútra, Úradu inšpekčnej služby, Inšpekčný odbor Bratislava ČVS: Z. o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania verejnej listiny zo dňa 3.2.2003. Uznesenie navrhovateľka neúspešne napadla sťažnosťou a považovala ho za nezákonné, pretože trestné stíhanie proti nej nemalo byť vôbec vedené. Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 citovaného zákona, súd sa zaoberal otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Z.z., ako aj v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. a jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5, § 6 citovaného zákona, ktoré jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie). Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v §5 a 6 ). Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím, sa vyžaduje aj vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Podľa ustanovenia § 442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná škoda treba zahrnúť aj škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových právach, alebo aj ujmu, ktorú poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. V danom prípade súd konštatoval, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov na obvineného štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona č. 58/1969 Z.z. a §1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.). Bolo preukázané, že navrhovateľke bola uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda vo forme vynaložených nákladov na právne zastúpenie v trestnom konaní. Škoda tak vznikla v príčinnej súvislosti s vydaním sporného uznesenia. Navrhovateľka včas požiadala odporcu o predbežné prerokovanie jej nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátila so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o takomto nároku na náhradu škody neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Ak navrhovateľka skutočne zo svojho majetku uhradila v súvislosti s jej zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jej majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jej osobe. Nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie trestného stíhania. Súd poukázal na Listinu základných práv a slobôd, ktorá bola do nášho právneho poriadku začlenená ústavným zákonom č. 23/1991 Z.z. s účinnosťou od 8. 2. 1991. Podľa § 1 ods. 1 tohto "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou", a § 6 ods. 1 stanovil, že "zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31.12.1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Bolo by v rozpore s Listinou po 8.2.1991, používať pri aplikácii zákona č. 58/1969 Z.z.. a zákona č. 514/2003 Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny. V uvedenom ustanovení Listina priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Ustanovenie všeobecne vychádza zo skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území, chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č. 58/1969 Zb. (neskôr zákon č. 514/2003 Z.z.) Osobitný zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody anulovať (negovať), hoci aj sčasti. Zákonu je zverená úprava podmienok a podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého, kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 58/1969 Z.z. Súd v tejto súvislosti poukázal na nález ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007, podľa ktorého "Zmyslom a účelom ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. je zaistenie úhrady nákladov konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám". Ústavne konformným výkladom je tak namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 58/1969 Z.z. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania. Súd preto priznal navrhovateľke náhradu škody vo výške 708,82,- Eur, o ktorú sumu sa zmenšil jej majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jej osobe. Túto sumu navrhovateľka skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradila, čo vyplýva z predložených príjmových dokladov. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Z.z. súd poukázal na to, že trestné stíhanie (bez ohľadu na to o aký trestný čin ide) predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969 Z.z. Je síce pravdou, že zákon č. 58/1969 Z.z. vo svojich ustanoveniach náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, ale táto skutočnosť však sama o sebe podľa súdu neznamená, že takúto náhradu nie je možné priznať. Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Konkrétne súd poukázal na články 1, 17 a 46 ods. 3 Ústavy SR. Pri výklade zákona č. 58/1969 Z.z. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Z. z. a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Z.z., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla (denegatio justitie). V právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako 5 rokov trestné stíhanie, toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celých päť rokov vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že túto zákon č. 58/1969 Z.z. neupravoval (hoci ak by k vzneseniu obvinenia došlo za účinnosti nového zákona č. 514/2003 Z.z. tak by tu k odškodneniu došlo). Uvedený záver súd zaujal aj z dôvodu, že inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenia sú založené na súkromnoprávnej báze, a štát môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti len za predpokladu, že konal ako subjekt súkromného práva. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. U navrhovateľky bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jej práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľku, čo do jej postavenia v rodine a v spoločnosti. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery tohto zásahu v jej rodinnom, pracovnom či inom prostredí, túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. V tomto smere vypočul svedkov navrhnutých navrhovateľkou a vykonal aj výsluch samotnej navrhovateľky. Z tohto dokazovania mal súd za nepochybné, že navrhovateľka trestné stíhanie (resp. obe trestné stíhania), ktoré sa viedlo voči jej osobe veľmi ťažko zvládala, pociťovala ho ako prejav nespravodlivosti a "pomsty" za to, že sa sama snažila poukazovať na nezákonnú činnosť niektorých funkcionárov SFZ. Namiesto toho, aby boli prešetrené tieto skutky, sama bola neoprávnene obvinená z viacerých trestných činov, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé. Navrhovateľka aj v dôsledku tohto trestného stíhania (hoci podľa súdu oveľa väčší zásah malo trestné stíhanie pre podvod) bola očierňovaná v očiach verejnosti, najmä v oblasti športu, kde nepochybne stratila svoje postavenie a morálny kredit, ktorý si vždy budovala. Následky trestných stíhaní mali nepochybný dopad na jej rodinu, kedy zostala prakticky sama s troma maloletými deťmi a bola odkázaná výlučne na pomoc svojej rodiny, hoci v minulosti dosahovala nadpriemerné zárobky. Táto situácia sa nepochybne prejavila aj na psychickom rozpoložení navrhovateľky, ktorá sama uviedla, že sa dostala na úplné (absolútne) dno. Nebyť pomoci zo strany jej rodiny, nevie ako by to zvládla. Napriek tomu, že bola právoplatne spod obžaloby oslobodená, nik jej doposiaľ zo strany štátu neposkytol ani len morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia sa. Aj keď väčšina ňou deklarovaných následkov sa spája práve s trestným stíhaním za podvod, nebolo možné jednoznačne vylúčiť, že k jej prepusteniu z GP SR skutočne došlo pre trestné stíhanie za falšovanie verejnej listiny. Podľa súdu už len samotné vedenie (akéhokoľvek) trestného stíhania voči osobe zanechá (a najmä u osôb labilnejšej povahy) na jeho psychike určité následky. Tým, že v prípade zásahu do osobnostných práv treba každý prípad posudzovať individuálne (okrem iného) aj s prihliadnutím k osobe poškodeného, mal súd za to, že aj vedenie trestného stíhania pre trestný čin falšovania verejnej listiny spôsobilo taký zásah do osobnostných práv navrhovateľky, ktorý si vyžadoval priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľky - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, najmä v oblasti športu. Navrhovateľka bola totiž v rozpore so skutočnosťou označená za „páchateľa“ protiprávnej činnosti závažného charakteru, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Nemožno opomenúť, že dôsledky tohto trestného stíhania, navrhovateľka, napriek tomu, že toto bolo právoplatne skončené ešte začiatkom roka 2008, znáša až dodnes (otrasená psychika, ťažkosti s hľadaním zamestnania a pod.). Dôležitou skutočnosťou je aj to, že nie je možné ujmu, ktorá vznikla navrhovateľke tým, že sa voči nej celých 5 rokov viedlo trestné stíhanie pre závažný a morálne odsúdeniahodný trestný čin, odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Doposiaľ totiž navrhovateľke nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto súd považuje výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú. Vo zvyšku súd nárok na nemajetkovú ujmu zamietol, pretože vzhľadom na výsledky dokazovania považoval nemajetkovú ujmu vo výške 10 000,- Eur vzhľadom na osobu navrhovateľky, jej doterajší život a následky vyvolané práve týmto trestným stíhaním za primeranú. Súd uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy znížil predovšetkým preto, že väčšina deklarovaných následkov má príčinnú súvislosť v trestnom stíhaní za podvod a v konaní jej zamestnávateľa SFZ (viď výklad vyššie). II. Náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V tomto smere súd uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že pri doručovaní prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava III došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Rozsudok nebol takmer 1 rok vôbec doručovaný účastníkom trestného konania. Zodpovednosť za škodu tým spôsobenú je potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k zbytočným prieťahom v postupe súdu došlo už za účinnosti tohto zákona. Táto skutočnosť potom nepochybne prispela aj k samotnej dĺžke trestného stíhania, ktoré z uvedeného dôvodu prebiehalo takmer o rok viac ako mohlo. Je pritom nepochybné, že akékoľvek bezdôvodné predlžovanie trestného konania zvyšuje intenzitu jeho zásahu do osobnostných práv obvineného (za predpokladu, že sa neskôr preukáže že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť ani len začaté). Vzhľadom k tomu súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj k tejto významnej skutočnosti (existencia nesprávneho úradného postupu) a preto navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy priznal. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovateľke priznal plnú náhradu trov konania, hoci mala vo veci len čiastočný úspech pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko rozhodnutie o výške tohto plnenia záviselo len od úvahy súdu. Žaloba bola čo do dôvodnosti uplatnených nárokov (čo do základu) podaná dôvodne. Z priznanej náhrady 10 708,82,- Eur ako tarifného základu pre výpočet odmeny súd priznal navrhovateľke náhradu trov právnej pomoci v celkovej výške 3 427,31 Eur. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca podaním zo dňa 16.10.2012. Namietol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a odporcovi v konaní odňal možnosť konať pred súdom. Odvolanie odôvodnil v podstate nasledovnými odvolacími námietkami: 1. Navrhovateľka označila ako nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia ÚIS PZ Inšpekčný odbor Bratislava zo dňa 3.2.2003, ktoré nebolo v súlade so zákonom č. 58/1969 Z.z. po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť. Nebola tak splnená zákonná podmienka pre jeho posúdenie ako nezákonného rozhodnutia podľa § 1 citovaného zákona. Nešlo ani o osobitnú úpravu odškodnenia podľa § 5 a 6 citovaného zákona na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní v súvislosti s rozhodnutím o väzbe alebo treste v dôsledku obmedzenia osobnej slobody jednotlivca. Orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom a rozhodnutie súdu o oslobodení navrhovateľky spod obžaloby je legitímnym výsledkom trestného konania. 2. V súvislosti s konštatovaným nesprávnym úradným postupom v konaní pred Okresným súdom Bratislava III v trestnom konaní pod sp. zn. 3T/75/2003, za zbytočné prieťahy v konaní v trvaní takmer jedného roka pri doručovaní oslobodzujúceho rozsudku, prvostupňový súd prekročil svoju právomoc. Ako všeobecný súd v konaní o náhradu škody, nie je orgánom príslušným na ustálenie zásahu do ústavou garantovaného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a prípadné priznanie primeraného zadosťučinenia. Súd môže skúmať vznik škody v takýchto prípadoch až na základe ustáleného porušenia práva príslušným orgánom, napríklad predsedom súdu alebo ústavným súdom. Na prvostupňovom súde nebolo preukázané, žaby v trestnom konaní pred súdom pod sp. zn. 3T/75/2003 boli orgánmi na to príslušnými konštatované zbytočné prieťahy v konaní. 3. V časti priznanej majetkovej aj nemajetkovej ujmy navrhovateľky je rozsudok nedostatočne odôvodnený, zmätočný a arbitrárny, a súd vec nesprávne právne posúdil. V priebehu prvostupňového konania odporca namietal, že podľa zákona č. 58/1969 Z.z. nie je možné uplatňovať si popri iných nárokoch aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon takého ustanovenie neobsahuje. Aj podľa Občianskeho zákonníka možno priznať náhradu nemajetkovej ujmy len v osobitných prípadoch, pričom zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci medzi ne nepatrí. Pokiaľ prvostupňový súd aplikoval vo veci priamo Ústavu Slovenskej republiky nevyporiadal sa s tým, že právo na náhradu škody podľa čl. 46. ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty podlieha v súlade s čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady pre jej uplatnenie. V danom prípade je takýmto osobitným zákonom zákon č. 58/1969 Z.z. Súd jeho ustanovenia svojvoľne modifikoval, čím neprípustne zasiahol do výkonu moci zákonodarnej. Nebol preukázaný ani vznik ujmy navrhovateľky v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným rozhodnutí a nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne relevantné zistenia, že práve namietané trestné stíhanie spôsobilo v osobnom živote navrhovateľky následky, za ktoré je potrebné poskytnúť náhradu v peniazoch. Tieto boli vyvolané inými skutočnosťami, za ktoré môžu niesť zodpovednosť v konaní iné subjekty, avšak nie Slovenská republika. Samotný súd konštatoval, že v rozhodnom čase sa voči navrhovateľke viedli dve trestné stíhania, a nie je možné ustáliť, „ktoré z nich malo uškodiť navrhovateľke viac“. Z dokazovania nevyplýva, že došlo k zásahu do osobnostných práva navrhovateľky namietaným trestným stíhaním. Absolútne nie je zdôvodnená ani samotná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Aj voľná úvaha súdu pri posúdení výšky nemajetkovej ujmy by mala byť odôvodnená kvantitatívnym posúdením základných súvislostí prípadu. Súd nemôže vychádzať len zo sumy, ktorú si navrhovateľka uplatnila, ale musí odôvodnene ustáliť zásah do osobnostných práv, určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje. V danom prípade nedošlo ani k preukázaniu zásahu. Odporca sa preto domáha, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke 708,82 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur tak, že žalobný návrh zamietne. Alternatívne, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila. Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu podaného odvolania, ktorým je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo. Po opätovnom vypočutí zástupcov oboch účastníkov na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Zástupca odporcu na pojednávaní k podanému odvolaniu doplnil, že je pravdou, že navrhovateľka sa odvoláva aj na rozhodnutie súdov v obdobných veciach. Konkrétne napr. na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/53/2003, podľa ktorého je možné priznať náhradu škody aj v prípadoch, keď nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, ale len k oslobodeniu obžalovaného. Sú však aj iné rozhodnutia, či už českých alebo slovenských súdov, z ktorých vyplýva, že nie je možné takúto škodu priznávať paušálne. Vždy je potrebné skúmať aj to, či boli dodržané procesné ustanovenia v prípravnom konaní, čo by malo vyplynúť z rozhodnutia súdu. V danom prípade takýto prípad nebol. Pokiaľ ide o priamo aplikáciu právnych noriem o ľudských právach a slobodách v súvislosti s priznaním nemajetkovej ujmy, sú známe rozhodnutia súdov, kedy došlo k ich priamej aplikácii, ale len v súvislosti s prípadmi, kedy došlo v trestnom konaní k obmedzeniu osobnej slobody obvineného. V danom prípade to rovnako nebolo splnené. Poukázal v tomto smere na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/37/2012. Je pravdou, že ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.8.2007, nevyžadovalo pre posudzovanie nesprávneho úradného postupu súdov spojeného so zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní, existenciu iných rozhodnutí, napr. disciplinárneho alebo ústavného súdu, ako je to podľa úpravy platnej v súčasnom znení tohto zákona. Zástupca odporcu napriek tomu zotrval na podaných odvolacích námietkach v tom smere, že v podmienkach Slovenskej republiky môže zbytočný prieťah v súdnom konaní konštatovať len predseda súdu, disciplinárny súd alebo Ústavný súd SR. Súd navrhovateľke priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10 000,- Eur, pričom nie je zistiteľné, ktorá časť tejto náhrady sa vzťahuje nemajetkovej ujme za nezákonné rozhodnutie a ktorá za nesprávny úradný postup v súvislosti s prieťahmi v konaní. V tomto smere je rozsudok nepreskúmateľný. Právna zástupkyňa navrhovateľky sa v celom rozsahu sa stotožnila so závermi prvostupňového rozsudku, ktorý je správny a náležite odôvodnený. Trestné konanie sa skladá z dvoch fáz - prípravného konania, ktoré sa končí podaním obžaloby, a následne súdneho konania. Súdne konanie navrhovateľky bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom, ktorým sa vec akoby dostala úplne na začiatok, pretože z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd nezistil dôvody na vznesenia obvinenia. Trestné stíhanie tak nemalo byť vôbec začaté. Ide o rovnaký dôsledok ako má rozhodnutie o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Z tohto dôvodu tvrdia, že ak došlo takýmto rozhodnutím k vzniku škody, treba ju navrhovateľke priznať. Zdôraznila, že z trestného spisu nevyplýva, že by navrhovateľka nespolupracovala s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo sa trestnému stíhaniu vyhýbala. V súvislosti s konštatovaním prieťahov v súdnom konaní, zástupkyňa uviedla, že podľa platnej právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z.z. v rozhodnom čase vzniku namietaných prieťahov, dikcia zákona priamo oprávňovala všeobecné súdy, aby mohli skúmať nesprávny úradný postup aj v súvislosti so vzniknutými prieťahmi v súdnom konaní. Nebolo na to potrebné žiadne ďalšie rozhodnutie. Je pravdivá námietka zástupcu odporcu, že v priznávajúcom výroku o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur prvostupňový súd nešpecifikoval, ktorá časť sa vzťahuje k náhrade za nezákonné rozhodnutie, a ktorá k náhrade za nesprávny úradný postup. Toto však nezakladá vadu konania a ani napadnutého rozhodnutia. Súd náležite odôvodnil, prečo považoval za dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy, ktorá v podstate vznikla súbežne aj na základe nezákonného rozhodnutia a aj v súvislosti s prieťahmi v konaní. Preto nie je nevyhnutné túto náhradu rozdeľovať. Na otázku súdu, či navrhovateľka podala žalobu o náhradu škody aj v súvislosti s ďalším trestným konaním v roku 2006 pre trestný čin podvodu, v ktorom bola tiež oslobodená, zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že má vedomosť, že takáto žaloba bola podaná na Okresný súd Bratislava I. Konanie doposiaľ nie je skončené. Odvolací súd zistil, že druhý žalobný návrh navrhovateľky je vedený na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/14/2013. Navrhovateľka sa v tomto konaní domáha celkovej náhrady škody v sume 153 600,60 Eur. Z toho 44 479,- Eur ako náhradu na stratu na zárobku po nútenom odchode zo zamestnania v Slovenskom futbalovom zväze (ďalej len SFZ); 9 121,60 Eur za trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní; a 100 000,- Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Náhradu si uplatňuje v súvislosti s jej trestným stíhaním pre trestný čin podvodu, ktoré bolo začaté dňa 7.3.2006 a právoplatne skončené jej oslobodením spod obžaloby dňa 13.10.2011. Trestné konanie tak trvalo približne 5 a pol roka. Svoje nároky navrhovateľka odôvodnila v podstate tým, že v roku 2000 bola nútená odísť zo zamestnania v SFZ a prišla aj o nomináciu v medzinárodných komisiách UEFA a FIFA. Utrpela tak škodu za ušlý zárobok. Nemala zdroj príjmu, pretože sa nemohla zamestnať. Bola na pokraji životného minima. Zamestnala sa až v roku 2006 na E. prokuratúre. T. utrpela aj v súvislosti s nákladmi, ktoré v tomto trestnom konaní zaplatila za právnu pomoc. Vo veci doposiaľ nebolo rozhodnuté a doposiaľ neprebehlo ani pojednávanie vo veci. Odvolací súd preskúmal a vyhodnotil všetky odvolacie námietky odporcu. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, ustálený skutkový stav správne právne posúdil, a odôvodnenie jeho záverov je jasné a presvedčivé. S odôvodnením rozsudku sa stotožňuje aj odvolací súd (§ 219 ods. 1,2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti jeho záverov odvolací súd uvádza nasledovné: K odvolacej námietke odporcu pod bodom 1.: Striktne formálny výklad zákona č. 58/1969 Z.z. pripúšťa odškodnenie dotknutej osoby len v prípadoch, kedy bolo právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené. Výnimku tvoria len prípady podľa § 5 a 6 zákona, v súvislosti s výkonom väzby alebo trestu odňatia slobody. Odvolateľ tvrdí, že uplatnený nárok v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nespĺňa tieto zákonné kritéria a navrhovateľka na náhradu škody nemá nárok. Takýto výklad zákona už bol prekonaný súdnou praxou. Ustálil sa právny názor, že v zmysle § 1 a 4 citovaného zákona má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Napríklad podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 1Cz/35/1991 takéto právo nemá len ten, kto si obvinenie sám zavinil, a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby len preto, že nie je trestne zodpovedný, alebo mu bola udelená milosť, alebo bol trestný čin amnestovaný. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom, ktorý zaujal aj prvostupňový súd, že zastavenie trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú pri aplikácii § 4 citovaného zákona rovnaký význam ako zrušenie alebo zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ak bol niekto oslobodený spod obžaloby preto, že skutok nespáchal, alebo skutok nie je trestným činom, znamená to, že bol stíhaný nezákonne. Iná situácia je v prípadoch uvedených v citovanom judikáte, kedy došlo k zastaveniu alebo oslobodeniu obvineného z iných dôvodov, ktoré nespochybňujú zákonnosť ich trestného stíhania. V danom prípade navrhovateľka bola oslobodená spod obžaloby preto, že skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná nie je trestným činom. Takéto oslobodenie má preto rovnaké účinky ako zastavenie trestného stíhanie pre nezákonnosť. Navrhovateľka z týchto dôvodov má nárok na odškodnenie v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 3.2.2003. K odvolacej námietke pod bodom 2.: Súd prvého stupňa priznal navrhovateľke odškodnenie aj za zbytočné prieťahy v konaní na Okresnom súde Bratislava III v trvaní takmer jedného roka. Odvolateľ namieta, že neboli splnené zákonné podmienky, aby všeobecný súd v tomto konaní mohol sám preskúmavať vznik bezdôvodných prieťahov v konaní iného súdu bez toho, aby to nebolo konštatované rozhodnutím kompetentného orgánu, akým je predseda súdu, disciplinárny súd alebo Ústavný súd SR. K nezákonnému úradnému postupu v prejednávanej veci došlo v súvislosti so zbytočnými prieťahmi pri doručovaní rozsudku súdu v období od 15.7.2005 do 23.6.2006. V tomto období bolo platné ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v znení platnom do 31.12.2012, ktoré umožňovalo všeobecným súdom skúmať nesprávny úradný postup aj v konaniach iných súdov bez splnenia ďalšej podmienky. Až novela zavedená zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 stanovila podmienku, že súd pri konštatovaní zbytočných prieťahov musí vychádzať z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, alebo rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Na daný prípad sa takáto zákonná podmienka ešte nevzťahovala a súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď skúmal vznik zbytočných prieťahov bez toho, aby tomu predchádzalo niektoré z citovaných rozhodnutí. K odvolacej námietke pod bodom 3.: Odvolateľ namieta svojvoľné rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý navrhovateľke priznal náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, hoci to zákon č. 58/1969 Z.z. neumožňoval. Namieta aj, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a konštatovanými zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní na jednej strane a deklarovanými následkami v osobnom živote navrhovateľky na druhej strane. Za nepreskúmateľnú považuje časť rozsudku ohľadne výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom nie je zistiteľné ani to, aká časť priznanej náhrady sa vzťahuje k nezákonnému rozhodnutiu a aká k nesprávnemu úradnému postupu. Prvostupňový súd dostatočne podrobne odôvodnil svoje právne závery, na základe ktorých dospel k tomu, že sú splnené zákonné podmienky aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 58/1969 Z.z. S jeho závermi sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Takýto právny názor je podložený judikátmi v iných obdobných prípadoch. Napríklad podľa rozsudku NS SR č. 4Cdo/177/2006 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie vznikol za účinnosti § 5 ods. 1 zák. č.58/1969 Z.z. Obdobný právny názor zaujal aj NS ČR v rozsudku 30Cdo/2357/2010. Odvolací súd je toho názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969 Z.z. treba posudzovať rovnako bez ohľadu na to, či ide o nezákonné rozhodnutie obmedzujúce osobnú slobodu dotknutej osoby alebo nie. Podľa čl. 11 Ústavy SR „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republiky ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd.“ Listina základných práv a slobôd bola do slovenského právneho poriadku začlenená zákonom č. 23/1991 Z.z., teda viac ako po 20 rokoch od prijatia zákona č. 58/1969 Z.z. Ustanovenia tohto zákona sa musia vykladať v súlade s platným znením ústavy, a podľa citovaného článku 11 aj v súlade s ratifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Na túto potrebu reflektovala aj právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá priamo upravila nároky poškodených osôb aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Článok 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutiu súdu alebo iného štátneho orgánu. Občiansky zákonník neobsahuje zákonnú definíciu škody a nepriamo ju definuje len tým, čo sa má nahradiť. Európske deliktné právo pritom definuje škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Podľa výkladu zákonodarcu účelom práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom je poskytnúť oprávneným osobám ochranu. Zákon č.58/1969 bol pritom prijatý za účinnosti znenia ústavy, ktoré neupravovalo základné práva priznané v čl. 46 ods. 3. Tento nedostatok je preto možné preklenúť len ústavne konformným výkladom jeho ustanovení tak, ako k tomu dospel aj prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí, ktorým priznal navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy aj za nezákonné rozhodnutie. K ďalším námietkam v tejto časti odvolania odvolací súd len dodáva, že prvostupňový súd dôsledne vyhodnotil svoje závery, v čom vidí príčinnú súvislosť medzi sporným trestným konaním a následkami v osobnom živote navrhovateľky. Bolo ustálené, že sporné trestné konanie bolo začaté už vo februári roku 2003 a právoplatne skončené v marci 2008. Trestné stíhanie navrhovateľky pre trestný čin podvodu bolo začaté v marci roku 2006 a právoplatne skončené v októbri 2008. Sčasti sa tieto trestné konania teda prelínali v rokoch 2006 až 2008. Súd dostatočne odôvodnil, prečo dospel k záveru, že navrhovateľku v jej osobnom živote viac poškodilo trestné stíhanie za podvod ako predmetné trestné stíhanie. Uviedol v čom a prečo videl vážne následky poškodzujúce navrhovateľku priamo v súvislosti s prejednávaným trestným stíhaním. Keďže išlo o jedno trestné konanie a výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu, nie je reálne možné presne určiť hranicu, ktorá časť náhrady sa vzťahuje len na nezákonné rozhodnutie a ktorá na nesprávny úradný postup. Logicky pociťovala navrhovateľka ujmu v jednom trestnom konaní aj za jej nezákonné obvinenie a aj za zbytočné predlžovanie trestného konania do jej právoplatného oslobodenia. Súd priznal navrhovateľke z uplatnenej sumy 35 000,- Eur len sumu 10 000,- Eur, čo odôvodnil predovšetkým tým, že navrhovateľke poškodilo najmä druhé trestné konanie. K sume 10 000,- Eur, t.j. 301 260,- Sk, dospel voľnou úvahou, keďže zákon k tomu neurčil bližšie kritériá. Takáto suma za nezákonné obvinenie a trestné stíhanie navrhovateľky po dobu takmer 5 rokov, ktoré závažným spôsobom znížilo česť, dobrú povesť, dôstojnosť a vážnosť navrhovateľky a výrazne negatívne ovplyvnilo aj jej spoločenské a pracovné uplatnenie, sa javí primerané aj odvolaciemu súdu. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.. V odvolacom konaní bola navrhovateľka úspešná v celom rozsahu. Prostredníctvom právneho zástupcu si uplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v podaní zo dňa 8.10.2014 v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. Odvolací súd jej priznal náhradu z tarifného základu 10 708,82 Eur (priznaná výška náhrady škody) za dva úkony právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 30.9.2014 vo výške odmeny 334,30 Eur (tarifná odmena 270,54 Eur, s paušálom 8,04 Eur a DPH 55,72 Eur); a za účasť na pojednávaní dňa 21.10.2014, na ktorom bol len vyhlásený rozsudok, vo výške 1 odmeny, t.j. 90,82 Eur (tarifná odmena 67,64 Eur, s paušálom 8,04 Eur a DPH vo výške 15,14 Eur). Celkovo navrhovateľke priznal náhradu trov za dovolacie konania v sume 425,12 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.