Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/307/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108213683 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1108213683.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: E. G., nar. XX.X.XXXX, bytom J. Č.. XX, štátny občan SR, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.12.2014, č.k. 24C/81/2008-148, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mali dopustiť orgány činné v trestnom konaní v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu ako člena predstavenstva spoločnosti SPECTRUM, a.s. a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 17 ods. 2, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“ alebo „zákon č. 514/2003 Z.z.“) § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom“ alebo „zákon č. 58/1969 Zb.“), § 12 ods. 11 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“) a vecne tým, že nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu posudzoval podľa ust. zákona č. 58/1969 Zb., a to z dôvodu, že k začatiu trestného stíhania žalobcu došlo v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. a vzhľadom na ust. § 27 ods. 2 zákona zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Skúmajúc pasívnu legitimáciu žalovaného v konaní a s poukazom na ust. § 9 ods. 1 písm. b) zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a ust. § 78 ods. 5, ods. 6 Trestného poriadku dospel k záveru, že pasívne legitimovaným v konaní je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, preto žalobu voči žalovanému ako neopodstatnenú zamietol. S poukazom na výsledky dokazovania (neexistenciu zodpovednosti Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za škodu), súd prvej inštancie ďalej neskúmal a nepokračoval v dokazovaní ohľadom zodpovednosti žalovaného za vznik nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy však konštatoval, že za splnenia zákonných podmienok (podania žaloby voči štátu, zastúpeného Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky) by mohla byť žalobcovi priznaná aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to napriek tomu, že na predmetnú vec bolo potrebné aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zákona č. 58/1969 Zb.), ktorý možnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo svojich ustanoveniach neupravuje (pozri rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/643/2012 zo dňa 21.10.2014). 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a žalovanému ako úspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žalovaný náhradu trov neuplatnil. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), f) O.s.p. a uviedol, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nezákonný a vecne nesprávny. Mal za to, že súd prvej inštancie na prejednávanú vec nesprávne aplikoval ust. zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko k zahájeniu trestného stíhania došlo 28.6.2004, teda 3 dni pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.. Dal do pozornosti, že svoj nárok odôvodňoval nielen nezákonným zahájením trestného stíhania, ale najmä dĺžkou jeho trvania, ktorá mu začala vznikať od mesiaca júla 2004, pričom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.4.2011, vo veci sp. zn. 9Co 281/00, v ktorom odvolací súd uviedol, že: „Nie je možné nečinnosť posudzovať v období ten 3 dni, t.j. ad 28.6.2004 do 30.6.2004, ak aj po 1.7.2004, keď nadovšetko prieťahy v konaní treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednávanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ bola v konaní navrhovateľovi spôsobená škoda prieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., avšak prieťahy pretrvávali aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa ustanovení uvedeného zákona (pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 107/2009). V danej veci je preto potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a to s poukazom na ust. § 27 ods. 1, v zmysle ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona." 5. Ohľadne nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného poukázal na to, že na skutkový stav je potrebné aplikovať zák. č. 514/2003 Z.z., a to ust. § 4 ods. 1, ktoré uvádza orgány konajúce v mene Slovenskej republiky, pričom ust. § 4 ods. 2 zákona stanoví: „Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky." Uznesenie o zahájení trestného stíhania bolo vydané Prezídiom policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, Odborom boja proti organizovanej kriminalite Stred, Oddelením vyšetrovania v J. J.. V zmysle § 174 ods. 1 Trestného poriadku, v znení účinnom do 31.12.2005, vykonáva dozor nad zákonnosťou v prípravnom konaní prokurátor. V zmysle § 174 ods. 2 môže prokurátor dávať záväzné pokyny pri vyšetrovaní trestných činov, taktiež zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľa. Ujmu, ktorá mu bola výkonom verejnej moci spôsobená, nemožno viazať len na vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania, pričom ujma mu bola spôsobená primárne neprimeranou dĺžkou samotného trestného stíhania. Mal tak za to, že nesprávneho úradného postupu sa nedopustilo nielen Prezídium policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, ale aj dozorujúca prokuratúra, ktorá napriek jednoznačnej zákonnej právomoci bola vo veci absolútne nečinná. Preto na tomto skutkovom základe prichádzali do úvahy dva orgány konajúce menom štátu vo veci náhrady ujmy spôsobenej výkonom verejnej moci, a to Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, tak i Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Pričom žalovaný v konaní nikdy nenamietal nedostatok pasívnej legitimácie, ale naopak v časti jeho nároku vyhovel (v sume 12.657,73 eur predstavujúcej trovy obhajoby). 6. Odvolateľ ďalej namietal, že písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je odlišné od jeho ústneho vyhlásenia, kedy súd prvej inštancie na ústnom pojednávaní dňa 16.12.2014 uviedol, že jeho nárok je opodstatnený, ale žalobu musí zamietnuť z dôvodu jeho premlčania. Pre úplnosť dodal, že samotný žalovaný námietku premlčania nevzniesol. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie alebo napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne. 9. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalobcu vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 28.6.2004 č. Č.:G.-XX/BOK-D.-W.-XXXX, bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1,5 Trestného zákona. Úrad Špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 29.3.2006 č. VII Gv XXX/XX trestné stíhanie žalobcu zastavil, podľa § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a podľa ust. § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Žiadosťou na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 2.7.2007, doručenou žalovanému dňa 3.7.2007, požiadal žalobca žalovaného o prerokovanie nároku na náhradu škody. Dňa 23.4.2008 doručil žalobca prvoinštančnému súdu žalobu, ktorou si uplatnil nárok na zaplatenie nákladov na trovy obhajoby v trestnom konaní vo výške 381 326,80Sk (12 657,73 eur) a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 000 Sk (99 581,75 eur). Listom zo dňa 11.9.2009 žalovaný žalobcovi oznámil, že uznáva jeho nárok v časti náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 427 197,98 Sk (14 197,98 eur) a vo zvyšnej časti (nárok na náhradu nemajetkovej ujmy) s poukazom na ust. § 58/1969 Zb. posúdil žiadosť ako nedôvodnú. Počas konania pred súdom prvej inštancie žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie náhrady nákladov na trovy obhajoby v trestnom konaní v sume 12 657,73 eur (381 326,80 Sk) späť, z dôvodu ich úhrady po začatí konania žalovaným. Predmetom konania tak zostal nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 99 581,75 eur (3 000 000 Sk). 13. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2004 do 31.12.2012, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. 14. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., účinného do 30.6.2004, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. 15. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. 16. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. 17. Podľa § 3 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom od 1.7.2004 do 31.8.2007 (t.j. účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 18. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 19. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. 20. Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 21. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ťažisko odvolacích námietok žalobcu smeruje proti nesprávnym právnym záverom súdu prvej inštancie, na základe ktorých aplikoval na ním uplatňovaný nárok ust. zákona č. 58/1969 Zb. a vo vzťahu k posúdeniu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného. 22. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že uvedené odvolacie dôvody boli naplnené. 23. K odvolacím námietkam odvolateľa, ktorými uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy skutkovo vymedzil nielen nezákonným zahájením trestného stíhania, ale najmä jeho dĺžkou, odvolací súd uvádza, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uvedenou v žalobe, ale je povinný vychádzať zo skutkových tvrdení, z ktorých odvodzuje svoj nárok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie nárok žalobcu výlučne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, i keď v prejednávanej veci žalobca žalobu zdôvodnil tým, že „začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia bolo bez akýchkoľvek relevantných dôkazov a podkladov.“...“ následný postup orgánov činných v trestnom konaní v období od vznesenia obvinenia do zastavenia trestného stíhania.. považuje za zjavne nezákonný a plne zodpovedajúci zákonnému pojmu „nesprávny úradný postup“. Odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 21.3.2013, na ktorom rovnako nárok skutkovo vymedzil ako nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ale zároveň doplnil, že začatím trestného stíhania došlo k nezákonnému zásahu do jeho osobnostných práv, pričom trestné stíhanie bolo začaté bez predloženia akýchkoľvek dôkazov. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup a s tým spojená právna zodpovednosť za vzniknutú škodu príslušným orgánom, predstavujú relatívne samostatné nároky odlišujúce sa okolnosťami, ktoré odôvodňujú ich vznik, obsah (rozsah), právne následky s nimi spojené, zánik, vrátane premlčania týchto práv. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup môžu ale i nemusia vzájomne súvisieť, preto je v takýchto prípadoch dôležité zrozumiteľne a určito vymedziť predpoklady právnej zodpovednosti za vzniknutú škodu. Konanie orgánu štátnej správy, ktoré je nesprávnym úradným postupom, môže byť ukončené vydaním nezákonného rozhodnutia. V prípade uvedenej kumulácie je preto potrebné rozlišovať, či príčinou vzniku škody (prípadne jej uplatnenej časti) bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup. 24. Vzhľadom ku skutkovým tvrdeniam žalobcu v podanej žalobe ako i s ohľadom na jeho námietky v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje, že žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje kumulatívne tak titulom nezákonného rozhodnutia ako aj titulom nesprávneho úradného postupu. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s dôvodnosťou uplatňovaného nároku žalobcu titulom nezákonného rozhodnutia, čím porušil právo na spravodlivý proces, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto jeho rozhodnutie možno považovať za predčasné, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. 25. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 26. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V prejednávanom prípade zo stručného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné jednoznačne vyvodiť, ako súd prvej inštancie vyhodnotil dokazovanie vykonané v priebehu konania a najmä absentuje v ňom jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku žalobcu uplatneného v žalobe. 27. Konštatovaná vada uvedená v ust. § 389 ods.1 písm. b) C.s.p. zistená v konaní pred súdom prvej inštancie nebráni odvolaciemu súdu uviesť nasledovné. 28. V prípade kvalifikovania nároku žalobcu ako nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v prieťahoch v konaní, ktoré síce začali dňa 28.6.2004 (za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) ale pokračovali až do 29.3.2006 (za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.), odvolací súd uvádza, že nemožno túto nečinnosť posudzovať len v období od 28.6.2004 do 30.6.2004 (za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.), ale v každom okamihu kedy dochádzalo k rovnakému porušovaniu práv účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov(čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ bola v konaní žalobcovi spôsobená škoda prieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., avšak tieto prieťahy pretrvávali aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., bolo potrebné uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. (uznesenie NS SR sp.zn. 1 Cdo 107/2009). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd posúdil námietky odvolateľa vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu súdom prvej inštancie ako dôvodné. 29. V prípade kvalifikovania nároku žalobcu ako nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, uznesením Prezídia PZ Banská Bystrica ČVS: PPZ 11/BOK- S- I-2004 zo dňa 28.6.2004, je na uplatnený nárok potrebné aplikovať ust. zákona č. 58/1969 Zb.. Podľa súdnej praxe a platnej judikatúry, posudzovanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a o väzbe, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania obvineného preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie týchto rozhodnutí pre nezákonnosť (uznesenie NS SR sp.zn. 4M Cdo 15/2009 a 1 Cdo 53/1992). 30. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu vo vzťahu k nesprávnym právnym záverom súdu prvej inštancie ohľadne nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v konaní. Tak podľa ust. zákona č. 58/1969 Zb. „za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom“ ako aj podľa ust. zákona č. 514/2003 Z.z. „za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“, zodpovedá štát, teda Slovenská republika. Nositeľom zodpovednosti za škodu je teda štát, ktorý má spôsobilosť byť účastníkom občianskoprávnych vzťahoch a má spôsobilosť byť účastníkom civilného sporového konania. Štát v takomto prípade, ako zodpovedný subjekt, nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý spôsobil škodu; tým je orgán štátu. Pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony samotné nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. Štát - Slovenská republika je teda pasívne vecne legitimovaná v konaní o náhradu škody podľa uvedených zákonov, keď vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu, pričom strana sporu, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. 31. V prejednávanej veci žalobca nepochybne žaloval o náhradu škody štát - Slovenskú republiku a teda svoju žalobu smeroval proti osobe pasívne vecne legitimovanej v zmysle tak zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z., preto jeho žaloba bola dôvodná a správna. Otázka, ktorý orgán má v takomto konaní za štát - Slovenskú republiku konať, je otázkou inou a aj prípadné nesprávne určenie takéhoto orgánu zo strany žalobcu nikdy nemôže viesť k zamietnutiu jeho žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 32. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že aj v prípade, ak by žalobca takýto štátny orgán neoznačil, prípadne ho označil hoci nesprávne, nejde o vadu žaloby, pre ktorú by mohlo byť konanie v prípade jej neodstránenia zastavené a ani o nedostatok podmienky konania. Podľa § 73 C.s.p. (predtým § 21 ods. 4 O.s.p.) na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. Konajúci súd je teda povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe alebo jeho absenciu - zabezpečiť, aby za štát, ktorý je stranou sporu pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a musí konať len s takýmto oprávneným subjektom. Je zákonnou povinnosťou konajúceho súdu v spore postupovať tak, aby štát ako strana sporu bol v konaní zastúpený štátnym orgánom alebo iným subjektom v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, a je bez právneho významu, že žalobca uvádza v žalobe, prípadne neskôr v priebehu konania takýto štátny orgán alebo subjekt chybne, prípadne ho vôbec neoznačí. 33. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca podal žalobu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti. Vychádzajú z toho, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, žalovaný jeho žiadosť prerokoval, v časti jeho nárok uspokojil a nenamietal, že nie je orgánom oprávneným konať v mene štátu, analogicky možno postupovať podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a ustáliť, že v mene štátu je oprávneným konať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. 34. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup alebo existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 35. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že rozsah náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. je posudzovaný podľa kritérií stanovených jednotne bez ohľadu na to, či ide o náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré sa skončilo inak než právoplatným odsúdením, za obmedzenie osobnej slobody alebo neprimeranú dĺžku konania. Z § 17 ods.2 vyplýva, že nemajetková ujma môže byť reparovaná dvoma spôsobmi: poskytnutím morálnej satisfakcie alebo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to buď samostatne alebo kumulatívne. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia jediného predpokladu, a to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú preto nemožno uspokojiť inak (§ 17 ods.2). Kritériá, podľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon príkladmo (§ 17 ods.3). Tieto sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva je alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa odvíja v kontexte okolností prípadu najmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo a pod.). Najvyšší súd Slovenskej republiky pre rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy zdôraznil rešpektovanie požiadavky spravodlivosti (ako korektív jednotlivých kritérií) tak, že hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy vzniknutej ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj Rč 21/1995). Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by mala byť určovaná i s ohľadom na mieru negatívneho ovplyvnenia psychickej sféry jednotlivca. Hodné odškodnenia je totiž práve (duševné) utrpenie, ktoré poškodený prežil v priebehu trestného stíhania či väzby. Je nesporné, že iba subjektívne prežívanie ako zásah do osobnosti poškodeného nemôže byť jediným kritériom určenia miery a intenzity zásahu, avšak objektivizácia následkov môže byť vykonaná v dokazovaní aj inak než posudzovaním toho, ako sa v dôsledku nezákonného obvinenia či väzby zmenil pohľad spoločnosti na poškodeného. Ustanovenie § 17 ods.3 citovaného zákona dovoľuje aplikovať princíp spravodlivosti a princíp povinnosti úplného odškodnenia poškodeného. Osobitné kritériá sú závislé od toho, či ide o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré sa skončilo inak než právoplatným odsúdením, alebo o náhradu za väzbu, obmedzenie osobnej slobody alebo nesprávny úradný postup (neprimeranú dĺžku trestného konania). 36. I keď zákon č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zákona č. 514/2003 Z.z. neupravuje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.05.2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005. Pričom pod pojmom škody, tak ako je výslovne upravená v zákone č. 58/1969 Zb., je potrebné rozumieť nielen škodu materiálnu, ale aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, nakoľko trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, keďže zasahuje do jeho súkromného a rodinného života, do jeho cti, vážnosti a dobrej povesti, je spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv jednotlivca a privodiť mu tak nemajetkovú ujmu, a trestné stíhanie tak môže mať v konečnom dôsledku za následok aj vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Absencia výslovnej právnej úpravy nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zákone č. 58/1969 Zb. však ešte neznamená, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy možno dovodiť už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby. I keď trestné stíhanie ako nezákonné rozhodnutie zakladajúce neoprávnenosť zásahu, nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, poškodeného však nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doložiť. 37. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm. b), c) C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci skôr, než pristúpi k vecnému prerokovaniu veci ustáliť, v akom rozsahu žalobca svoj nárok odvodzuje od nezákonného rozhodnutia a v akom rozsahu od nesprávneho úradného postupu, vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu vykonať potrebné dokazovania na zistenie, či došlo k naplneniu podmienok zodpovednosti štátu za škodu t.j. či došlo k nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní a či táto je v príčinnej súvislosti so vznikom škody, vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu rovnako vykonať potrebné dokazovanie na zistenie, či došlo k naplneniu podmienok zodpovednosti štátu za škodu, t.j. či v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia došlo u žalobcu k vzniku škody. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že podmienky zodpovednosti sú splnené, bude potrebné doplniť dokazovanie na určenie výšky nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., kedy je dôkazné bremeno na žalobcovi. Po doplnení dokazovania a jeho vyhodnotení súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods.2 C.s.p.), opätovne vo veci rozhodne a rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri nárokov uplatnených žalobcom. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania(§ 396 ods.3 C.s.p.). 38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).