Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/14/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111214303 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111214303.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobcu: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., Košická 37, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie odškodného, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. augusta 2012, č. k. 21C/44/2012-105, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. augusta 2012, č. k. 21C/44/2012-105, p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur titulom zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenú mu súdom prvého stupňa v konaní sp. zn. 23Cb/19/2006 (od 14.12.2009 označenom ako sp. zn. 25Cb/70/06) vydaním nezákonných rozhodnutí a nesprávnym úradným postupom. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca svoj nárok opieral o tvrdenia, že mu bola spôsobená morálna ujma vyvolaná stavom právnej neistoty a vzhľadom na dĺžku konania prebiehajúceho na tomto súde vedenom pod sp. zn. 42Rob/17/04, 23Cb/19/06 došlo k znehodnoteniu jeho pohľadávky uplatnenej v tomto konaní, konkrétne v dôsledku nezákonných rozhodnutí vydaných súdom prvého stupňa: 1/ uznesenia č. k. 23Cb/19/06-60 (súd prvého stupňa zo dňa 27.02.2006, ktorým bol odmietnutý odpor proti platobnému rozkazu č. k. 42Rob/17/04-12 zo dňa 14.01.2004, 2/ uznesenia sp. zn. 23Cb/19/06 zo dňa 10.11.2006 o prerušení konania a 3/ uznesenia č. k. 23Cb/19/06-147 zo dňa 21.05.2008, ktorým bol zrušený právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz č. k. 42Rob/17/04-12 zo dňa 14.01.2004 pre nemožnosť doručenia ho žalovanému v konaní sp. zn. 23Cb/19/06, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/254/2008-196 zo dňa 29.05.2009 zrušené s konštatovaním, že neboli splnené podmienky § 173 ods. 2 O.s.p., ako aj v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu prvého stupňa spočívajúceho v prieťahoch v konaní v období od 27.02.2006 do 14.10.2009, teda viac ako 3,5 roka s akcentom na vyššie uvedené nezákonné rozhodnutia majúce za následok porušenie práva rovnosti, porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku znehodnotenie žalovanej pohľadávky prihlásenej žalobcom do konkurzného konania, a tým vyvolaný stav právnej neistoty v uvedenom období. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že dňa 14.01.2004 vydal platobný rozkaz č. k. 42Rob/17/04-12 vo veci žalobcu VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. voči žalovanému LIVAK PLAST, s.r.o., o zaplatenie sumy 200.000,- Sk s príslušenstvom, s vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 04.02.2004 (vyznačené dňa 25.02.2004). Na majetok dlžníka LIVAK PLAST, s.r.o. bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.12.2004, č. k. 8K/1/04-109, vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Peter Lenský. Podaním došlým Krajskému súdu v Bratislave dňa 02.02.2005 a upraveným dňa 22.07.2005 žalobca na podklade právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu súdu prvého stupňa č. k. 42Rob 17/04-12 zo dňa 14.01.2004 prihlásil do konkurzu pohľadávku voči dlžníkovi LIVAK PLAST, s.r.o. vo výške 200.000,- Sk s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Správca konkurznej podstaty úpadcu LIVAK PLAST, s.r.o. v rámci prieskumného konania podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.03.2007 v konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 8K/1/2004 pohľadávku žalobcu poprel z dôvodu, že predmetný platobný rozkaz nikdy nebol doručený úpadcovi a dňa 23.01.2006 bol podaný vo veci odpor. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že jeho uznesením č. k. 23Cb/19/06-121 zo dňa 10.11.2006 bolo konanie vo veci žalobcu voči žalovanému LIVAK PLAST, s.r.o. o zaplatenie sumy 200.000,- Sk s prísl. a zmluvnou pokutou prerušené z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetok odporcu LIVAK PLAST, s.r.o. Na odvolanie správcu konkurznej podstaty LIVAK PLAST, s.r.o. proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prípisom zo dňa 19.02.2007, doručeným súdu prvého stupňa dňa 08.03.2007 spis sp. zn. 23Cb/19/06 vrátil bez vydania rozhodnutia o odvolaní správcu konkurznej podstaty z dôvodu, že správca požiadal o pokračovanie v konaní, v dôsledku čoho nebolo uznesenie potrebné zrušovať v zmysle § 14 ods. 5 zákona č. 328/91 Z. z. Odvolací súd v tomto prípise uviedol, že konanie bolo prerušené bez toho, aby súd prvého stupňa vyzval správcu či súhlasí s pokračovaním v konaní. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/254/2008-196 zo dňa 29.05.2009 bolo uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 23Cb/19/06-147 zo dňa 21.05.2008, ktorým bol zrušený platobný rozkaz súdu prvého stupňa č. k. 42Rob/17/04-12 zo dňa 14.01.2004 pre nemožnosť doručenia ho spoločnosti LIVAK PLAST, s.r.o., zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudkom súdu prvého stupňa č. k. 25Cb/70/06-92 zo dňa 16.03.2010, právoplatným dňa 20.05.2010, bolo návrhu žalobcu pôvodne vedeného pod sp. zn. 42Rob/17/04, 23Cb/19/06, proti žalovanému LIVAK PLAST, s.r.o., o zaplatenie 200.000,- Sk s prísl. a zmluvnou pokutou vyhovené v plnom rozsahu. Konkurz na majetok úpadcu LIVAK PLAST, s.r.o. bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8K/1/2007-702 zo dňa 10.08.2009, právoplatným dňa 16.09.2009, z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačoval ani na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Súčasne bol JUDr. Lenský zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty a z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov súd nepriznal odmenu a výdavky správcovi. Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.07.2004 do 31.08.2007, ako aj § 101 ods. 1 O.s.p. V prvom rade sa súd prvého stupňa vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku zaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Z Rozhodnutia jediného spoločníka spoločnosti žalobcu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.07.2011 a zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.07.2011 zistil, že pohľadávka voči žalovanému, ktorú žalobca postúpil na O.. T.. D. J., je síce pohľadávkou v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., avšak ide o odlišnú pohľadávku, v inej sume a z iného dôvodu - náhrada ušlého zisku ako v prejednávanej veci. Žalobca tak podľa súdu prvého stupňa je v spore aktívne legitimovaný. Súd prvého stupňa ďalej vychádzal zo skutočnosti, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobcom uplatnené právo na náhradu škody vo výške 5.000 eur titulom nemajetkovej ujmy nebolo v rámci predbežného prerokovania vôbec uspokojené. Vo vzťahu k žalobcom namietaným nezákonným rozhodnutiam žalovanej, o ktoré opieral svoju žalobu, súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ani jedno z namietaných rozhodnutí nespĺňa predpoklady v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. pre uplatnenie si nároku na náhradu škody. Ani jedno z nich totiž nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, t. j. nebola nezákonnosť v rozhodnutiach vyslovená. Uviedol, že sa jednalo o procesné rozhodnutia v rámci súdneho konania v súlade s dvojinštančným princípom rozhodovania v zmysle O.s.p., pričom poukázal na skutočnosť, že žalobca ani voči jednému z predmetných uznesení nepodal riadny opravný prostriedok, resp. tento ani nebol prípustný. Keďže predmetné rozhodnutia nespĺňajú charakter nezákonnosti vyslovenej príslušným orgánom v zmysle § 6 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súd prvého stupňa mal za to, že žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho nároku na náhradu škody spôsobenej mu žalovanou v dôsledku existencie nezákonných rozhodnutí. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný nesprávny úradný postup žalovanej, tento preukazoval prieťahmi v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 42Rob/17/04, 23Cb/19/2006 za obdobie od 27.02.2006 do 14.10.2009 tým, že súd prerušil konanie bez toho, aby vyzval správcu konkurznej podstaty LIVAK PLAST, s.r.o., či súhlasí s pokračovaním v konaní sp. zn. 23Cb/19/06; predčasným správoplatnením platobného rozkazu sp. zn. 42Rob/17/2004 vydal nezákonné uznesenie o zrušení platobného rozkazu a prvýkrát vytýčil termín pojednávania vo veci samej až dňa 14.09.2009 napriek tomu, že sa jednalo o nie veľmi zložitú vec, v dôsledku čoho došlo k znehodnoteniu pohľadávky žalobcu voči LIVAK PLAST, s.r.o. a vzniku morálnej ujmy z dôvodu neistoty žalobcu o výsledok konania sp. zn. 23Cb/19/2006. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že prerušenie konania v dôsledku konkurzu v prípade LIVAK PLAST, s.r.o. nastáva priamo zo zákona podľa § 47 ods. 1 prvá veta zákona č. 7/2005 Z. z. Dodal, že nebolo povinnosťou súdu podľa § 47 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. vyzvať správcu konkurznej podstaty LIVAK PLAST, s.r.o., či súhlasí s pokračovaním prerušeného konania a ani by to nemalo žiaden vplyv na prerušenie konania ako účinok vyvolaný konkurzom. Nakoľko konkurz na spoločnosť LIVAK PLAST, s.r.o. bol dňa 16.9.2009 právoplatne zrušený z dôvodu, že jej majetok nepostačoval ani na úhradu výdavkov a odmeny správcu, výsledok konania sp. zn. 23Cb/19/06 nemohol ovplyvniť vymožiteľnosť pohľadávky žalobcu voči LIVAK PLAST, s.r.o. a súčasne ani v prípade právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu č. k. 42Rob/17/04-12 zo dňa 14.01.2004 by pohľadávka žalobcu v konkurze uspokojená nebola pre insolventnosť LIVAK PLAST, s.r.o. Žalobca podľa názoru súdu prvého stupňa nepreukázal existenciu prieťahov v konaní ani zložitosť prejednávanej veci, správanie účastníkov a postup súdu ako kritériá posudzovania namietaných prieťahov v konaní, hoci dôkazné bremeno bolo na ňom. Súd prvého stupňa mal z listinných dokladov založených v spise za preukázané, že v konaní sp. zn. 42Rob/17/04 a následne pod sp. zn. 23Cb/19/06 rozhodoval priebežne, predovšetkým o procesných otázkach. V dôsledku prebiehajúceho konkurzu dlžníka LIVAK PLAST, s.r.o. bolo toto konanie v období od 07.12.2004 do 16.09.2009 prerušené. Žalobca pritom namietal prieťahy v konaní za obdobie, počas ktorého bolo konanie zo zákona prerušené z dôvodu prebiehajúceho konkurzu. Navyše počas konania sp. zn. 23Cb/19/06 žalobca nepodával sťažnosti na prieťahy v konaní, neurgoval vytýčenie termínu pojednávania ani žiadne úkony smerujúce k odstráneniu údajných pochybení. Podľa záverov súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal ani existenciu škody. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do postavenia žalobcu ako právnickej osoby. Odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné len vtedy, ak iná forma odškodnenia nie je postačujúca. U žalobcu - podnikateľa je podľa súdu prvého stupňa možné konštatovať vyššiu mieru odolnosti voči nezákonným zásahom ako u fyzickej osoby. Preto aj mieru nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať ohľadne poškodenia jeho obchodného mena, dobrej povesti, obchodného tajomstva alebo iného zhoršenia jeho postavenia v obchodných kruhoch, čo však žalobca v takomto kontexte vôbec nepreukázal. Požadovanú výšku nemajetkovej ujmy 5.000 eur totiž preukazoval výlučne len tvrdením ohľadne existencie neistoty výsledku konania prebiehajúceho na súde prvého stupňa pod sp. zn. 23Cb/19/06 a znehodnotením jeho pohľadávky voči LIVAK PLAST, s.r.o. Napokon mal súd prvého stupňa za to, že absentuje aj posledný predpoklad pre vyhovenie žalobe žalobcu, a to príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, príp. nezákonným rozhodnutím. Keďže súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania nemal preukázanú existenciu akejkoľvek škody vzniknutej v dôsledku prebiehajúceho konania sp. zn. 23Cb/19/06, žalobca nepreukázal, že by práve v dôsledku takéhoto postupu žalovanej, príp. v dôsledku rozhodnutí (procesných) žalovanej mu vznikla akákoľvek škoda. Svedčí o tom aj skutočnosť, že podľa vykonaného dokazovania v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka LIVAK PLAST, s.r.o. v roku 2004 nedošlo k uspokojeniu žiadnej pohľadávky I. triedy z dôvodu nedostatku prostriedkov. Predmetné súdne konanie teda nebolo spôsobilé ovplyvniť postavenie žalobcu v žiadnom smere. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj k nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúcemu v určitých prieťahoch v konaní sp. zn. 23Cb/19/06 došlo, žalobca, na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal existenciu akejkoľvek škody vo forme nemajetkovej ujmy a už vôbec nie existenciu príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, príp. nezákonnými rozhodnutiami, čím neboli naplnené podmienky vzniku požadovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (súd prvého stupňa zrejme chybou v písaní uvádza zákon č. 514/2004 Z. z.). O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko žiadne trovy nepožadovala. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a navrhol, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd prvého stupňa si nesplnil povinnosť uloženú mu podľa § 5 ods. 1 O.s.p. a § 118 ods. 2 O.s.p., a preto je napadnutý rozsudok v kontexte procesnoprávnych pochybení a nepresvedčivého odôvodnenia nespravodlivý a konanie súdu prvého stupňa odporuje § 1 a § 3 O.s.p. Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa zjavnú a účelovú svojvôľu v otázke posudzovania namietaných prieťahov v konaní sp. zn. 23Cb/19/06 (predtým sp. zn. 42Rob/17/04) vedenom na Okresnom súde Bratislava III a zavinených neperfektným konaním, odopretím spravodlivosti žalobcovi, odopretím práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote a majúcim za následok absolútne znehodnotenie žalovanej pohľadávky súdom. To všetko za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. a v príčinnej súvislosti s tým, že súd odignoroval žiadosť správcu konkurznej podstaty JUDr. P. Lenského o pokračovanie v konaní, a teda rozhodnutie vo veci samej, pretože na prieskumnom pojednávaní dňa 12.03.2007 poprel judikovanú pohľadávku žalobcu (konkurzného veriteľa) prihlásenú do konkurzného konania sp. zn. 8K/1/04 vedeného na Krajskom súde v Bratislave. Poukázal na skutočnosť, že dlžník v období od vydania platobného rozkazu Okresným súdom Bratislava III do vyhlásenia konkurzu 07.12.2004 mal majetok, čo žalobca osvedčoval potvrdením štatutára WEIMAL TRADE a.s., A. R., zo dňa 26.04.2012, priloženým k odvolaniu. Podľa názoru žalobcu preto, ak by Okresný súd Bratislava III konal v danej veci v súlade so zásadou „iura novit curia“, efektívne a účinne a poskytol by žalobcovi ochranu v primeranom čase, tak by mu nevznikla škoda na majetku a nemohlo by dôjsť ani k stavu, za ktorého Okresný súd Bratislava III svojou pasivitou znehodnotil žalobcom uplatnenú pohľadávku v súdnom konaní voči dlžníkovi LIVAK PLAST s.r.o. Vyjadrenia súdu prvého stupňa o tom, že dlžník LIVAK PLAST s.r.o. do vyhlásenia konkurzu nemal žiaden majetok, a teda že žalobcovi v príčinnej súvislosti s prieťahmi a porušovaním povinnosti súdu konať podľa § 6 O.s.p. žiadna škoda nemohla vzniknúť a ani nevznikla, považoval za zmätočné. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní uviedol, že bolo povinnosťou žalovanej tvrdiť, že mu morálna ujma nevznikla a tieto tvrdenia aj preukázať, čo však žalovaná nesplnila. Preto súd prvého stupňa podľa jeho názoru odviedol neprípustnú a diskriminačnú nadprácu v prospech žalovanej a odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere vnímal ako arbitrárne, v právnom štáte neprípustné. Poznamenal, že podľa ustálenej judikatúry sa morálna ujma, ktorá vznikla v súvislosti s prieťahmi v konaní, v zásade nepreukazuje. Žalobca tiež vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s tým, že v kompenzačnom konaní vo veci prieťahov v súdnom konaní sa žiadne dôkazy nevyžadujú, najmä ak je nesporným, že prieťahy, a teda aj porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a neprejednanie veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), boli zavinené práve Okresným súdom Bratislava III v danej veci v rozhodnom a namietanom období, tak ako to jasne a nezameniteľne špecifikoval. Mal za to, že pokiaľ ide o skutočnosť, ktorá strana v kompenzačnom konaní je povinná dokazovať, tvrdiť a jednoznačne aj preukázať, súd prvého stupňa konal v rozpore s § 1 a § 18 prvá veta O.s.p. a diskriminoval ho. Namietal, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že pre výšku zadosťučinenia má význam iba to, aká bola celková doba konania v porovnaní s dobou, ktorú by bolo možné vzhľadom ku skutkovej a právnej náročnosti veci a s prihliadnutím k počínaniu si účastníkov považovať za dobu primeranú. Žalobca zastával názor, že v prípade namietaného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 23Cb/19/06, nie je možné v právnom štáte legalizovať Okresným súdom Bratislava III zavinené prieťahy a dospieť k záveru, že žalobcovi morálna ujma v dôsledku prieťahov a porušenia zásady rýchlosti, odignorovaním žiadosti správcu konkurznej podstaty pokračovať v konaní nevznikla, a teda mu nevznikol nárok na priznanie odškodnenia. Dodal, že prieťahy vyplývajú z obsahu spisu sp. zn. 23Cb/19/06 (predtým sp. zn. 42Rob/17/04) a najmä zo záverov Krajského súdu v Bratislave v danej veci. Vzhľadom na povahu veci a nesporný skutkový základ tak žalobca nebol povinný osvedčovať prieťahy v konaní sp. zn. 23Cb/19/06 ich deklarovaním predsedom súdu, či rozhodnutím Ústavného súdu SR, resp. ESĽP. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nie je podľa názoru žalobcu dostatočne presvedčivé, a teda ani vecne správne a odporuje požiadavke na spravodlivosť súdneho konania ako celku. Podotkol, že v kontexte rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011 zo dňa 25.04.2012, ktorým bolo judikované odškodnenie za prieťahy zavinené súdom v sume 1.713,98 eur/ rok, je ním požadovaný nárok na priznanie odškodnenia vo výške 5.000 eur pod sumou odškodňovanou ESĽP, resp. slovenskými súdmi. Súd prvého stupňa pritom odignoroval tri základné kritériá na posúdenie odškodnenia obete prieťahov v súdnom konaní, ktorými napr. podľa nálezu Ústavného súdu SR z 03.05.2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Zároveň sa presvedčivo nevyrovnal ani s ust. § 9 ods. 1, § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 6 ods. 1 a § 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a teda aj s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. K žalobcom namietaným vadám konania poukázala na znenie ust. § 212 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca navyše vady konania a procesné pochybenia formuluje len veľmi všeobecne. Namietanie vád a nedostatkov sa preto podľa žalovanej javí ako účelové, smerujúce len k predĺženiu konania bez reálneho vplyvu na jeho výsledok. Žalovaná považovala za správne závery súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Uviedla, že žalobca neoznačil žiadne rozhodnutie, ktoré by spĺňalo pojmové znaky nezákonného rozhodnutia. Mala za to, že žalobca opomenul, že ním namietané konanie bolo prerušené zo zákona a nesprávne s ním spájal vznik zbytočných prieťahov v konaní či neprimeranú dĺžku konania. V opačnom prípade by každé konanie prerušené napr. v dôsledku konkurzu bolo neprimerane dlhé a zakladalo by vznik nároku voči štátu. Žalovaná ďalej poukázala na skutočnosť, že všeobecný súd nemôže samostatne posudzovať existenciu prieťahov (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/285/2011) a žalobca mohol prieťahy v konaní preukázať predovšetkým nálezom Ústavného súdu SR konštatujúcim porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prípadne podanou sťažnosťou na prieťahy, pri ktorej by predseda súdu porušenie práva konštatoval. Žalobca však nevyužil žiadne z týchto ani obdobný inštitút. Podľa žalovanej žalobca nepreukázal ani vznik ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti uviedla, že spoločnosť LIVAK PLAST s.r.o. bola úpadcom v konkurze, pričom konkurz bol zrušený pre nedostatok prostriedkov ani na úhradu výdavkov a odmeny správcu konkurznej podstaty. Predmetná pohľadávka žalobcu bola v tomto konkurze popretá správcom konkurznej podstaty a žalobca nevyužil možnosť podať žalobu na určenie jej pravosti. Namietané súdne konanie podľa žalovanej nemohlo ovplyvniť postavenie žalobcu v žiadnom smere, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom a uplatneným nárokom. Zistený skutkový stav teda vylučuje vznik ujmy na strane žalobcu. V závere svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že na nemožnosť vzniku ujmy, príp. na jej minimálny dosah na žalobcu, ako aj na nedostatok príčinnej súvislosti neustále upozorňovala, a preto nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, že netvrdila ani nepreukázala skutočnosti vyvracajúce vznik ujmy. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady škody, konkrétne nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená jednak nezákonnými rozhodnutiami vydanými súdom prvého stupňa v konaní sp. zn. 23Cb/19/06, ako aj nesprávnym úradným postupom súdu prvého stupňa v uvedenom konaní. Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo každého voči štátu na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. V zmysle ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 (t. j. v čase žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu prvého stupňa) štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Pre vznik práva na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť kumulatívne splnené tri predpoklady, a to jednak existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za to, že žalobca v danej veci nepreukázal splnenie týchto predpokladov, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď jeho žalobe nevyhovel. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní nespochybňoval závery súdu prvého stupňa ohľadom ním namietaných údajne nezákonných rozhodnutí súdu prvého stupňa, odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania správnosť záverov súdu prvého stupňa v tomto smere nepreskúmaval a zaoberal sa len splnením zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu prvého stupňa. Nesprávny úradný postup žalobca videl v prieťahoch a nečinnosti súdu prvého stupňa v konaní sp. zn. 23Cb/19/06, v dôsledku čoho malo dôjsť k znehodnoteniu jeho pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní, keďže nemohlo dôjsť k jej ustáleniu a zaradeniu do konečnej správy správcu konkurznej podstaty a do rozvrhového uznesenia, takže pohľadávka sa nemohla stať exekučným titulom, čo malo za následok jej absolútne znehodnotenie a vznik škody v sume prihlášky do konkurzného konania 55.643,19 eur. Odškodného vo forme nemajetkovej ujmy 5.000 eur sa žalobca domáhal za vyvolaný stav právnej neistoty v období od 27.02.2006 do 14.10.2009. Podľa okolností konkrétneho prípadu nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Správnosť úradného postupu je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci "bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Prieťahy v súdnom konaní teda nepochybne sú nesprávnym úradným postupom. V danej veci vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa v konaní súdu prvého stupňa sp. zn. 23Cb/19/06 došlo zo zákona k prerušeniu konania, nakoľko na žalovaného LIVAK PLAST, s.r.o. bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 0.12.2004, č. k. 8K/1/04-109, dňom 04.10.2006 vyhlásený konkurz a konanie sp. zn. 23Cb/19/06 (predtým sp. zn. 42Rob/17/04-12), ktoré sa týkalo nárokov, ktoré mali byť uspokojené z podstaty, nebolo v čase jeho vyhlásenia právoplatne skončené. V zmysle § 14 ods. 1 písm. d/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v čase vyhlásenia konkurzu išlo pritom o automatické prerušenie konania ako procesno-právneho účinku vyhlásenia konkurzu. Nebolo preto potrebné vydávať osobitné rozhodnutie, hoci tak súd prvého stupňa urobil uznesením zo dňa 10.11.2006, č. k. 23Cb/19/06-121. Správca konkurznej podstaty úpadcu LIVAK PLAST, s.r.o. JUDr. Peter Lenský však požiadal o pokračovanie v konaní sp. zn. 23Cb/19/06, ako to vyplýva aj z prípisu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.02.2007 (založený na č. l. 59), ktorým vrátil spis sp. zn. 23Cb/19/06 bez rozhodnutia o odvolaní správcu konkurznej podstaty proti uzneseniu o prerušení konania , čím odpadol dôvod prerušenia konania a súd prvého stupňa bol v súlade s § 14 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. povinný pokračovať v prerušenom konaní. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že zákonné prekážky postupu v konaní podľa ustálenej judikatúry nemožno považovať za prieťahy v konaní, a teda v čase, v ktorom bolo konanie sp. zn. 23Cb/19/06 zo zákona prerušené, t. j. do požiadania správcu konkurznej podstaty o pokračovanie v konaní, nie je možné uvažovať o prieťahoch v konaní. Na základe žiadosti správcu konkurznej podstaty mal však súd prvého stupňa pokračovať v konaní v súlade s právom účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa obsahu spisového materiálu súd prvého stupňa v danej veci aj konal. Dňa 21.05.2008 vydal uznesenie č. k. 23Cb/19/06-147, ktorým zrušil platobný rozkaz č. k. 42Rob/17/04-12 zo dňa 14.01.2004 pre nemožnosť doručiť ho žalovanému LIVAK PLAST, s.r.o. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca a na jeho základe ho Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.05.2009, č. k. 3Cob/254/2008-196, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa pre nesplnenie podmienok podľa § 173 ods. 2 O.s.p. Následne súd prvého stupňa po vrátení veci vytýčil pojednávanie na deň 14.10.2009 a rozsudkom zo dňa 16.03.2010 už pod sp. zn. 25Cb/70/06-92, právoplatným dňa 20.5.2010 a vykonateľným dňa 25.05.2010 (založený na č. l. 66), vo veci rozhodol. Z uvedeného je zrejmé, že vo veci boli priebežne vykonávané úkony. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa č. k. 23Cb/19/06-147 bolo zrušené odvolacím súdom v rámci riadneho inštančného postupu podľa názoru odvolacieho súdu nie je nesprávnym úradným postupom. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Odvolací súd pripúšťa, že v období od požiadania správcu konkurznej podstaty o pokračovanie v konaní do vydania uznesenia zo dňa 21.05.2008, č. k. 23Cb/19/06-147, mohlo dôjsť k určitým prieťahom v konaní súdu prvého stupňa, avšak tieto na základe doterajšieho obsahu spisového materiálu nie je možné spoľahlivo posúdiť. Táto skutočnosť by napriek tomu nemala vplyv na vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, keďže žalobca nepreukázal ani splnenie ďalších kumulatívnych podmienok, a to vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy ani príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom súdu prvého stupňa a škodou, ktorá mu mala vzniknúť. Odvolací súd považuje za mylnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, že v kompenzačnom konaní vo veci prieťahov v súdnom konaní sa žiadne dôkazy nevyžadujú. Práve naopak, odvolací súd poukazuje na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a nie je ju možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Rovnako neopodstatnená je aj odvolacia argumentácia žalobcu, že pre výšku zadosťučinenia má význam iba to, aká bola celková doba konania v porovnaní s dobou, ktorú by bolo možné vzhľadom ku skutkovej a právnej náročnosti veci a s prihliadnutím k počínaniu si účastníkov považovať za dobu primeranú. Základné kritéria pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú totiž uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 01.01.2009) a sú nimi jednak osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby, pričom je podstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp. dobré meno a povesť právnickej osoby. Žalobca v prejednávanej veci neoznačil a už vôbec nepreukázal, že v prípade existencie ním tvrdeného základu nároku by vznikli následky takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Zadosťučinenie v peniazoch má pritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Odvolací súd poznamenáva, že zo znenia zákona č. 514/2003 Z. z. nevyplýva možnosť súdu poskytnúť primeranú nemajetkovú ujmu len na základe konštatovania porušenia práva účastníka konania bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie svojich práv a slobôd. Vychádzajúc z odvolacej argumentácie si žalobca zrejme primerané finančné zadosťučinenie v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nesprávne zamieňa s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a podmienkami pre jej priznanie. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď sa zaoberal splnením podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcom v tom smere, či preukázal značnú mieru zásahu do jeho postavenia ako právnickej osoby a dospel aj k správnemu záveru, že neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže žalobca požadovanú výšku nemajetkovej ujmy preukazoval len tvrdením ohľadne existencie neistoty výsledku konania prebiehajúceho na súde prvého stupňa pod sp. zn. 23Cb/19/06 a znehodnotením jeho pohľadávky voči LIVAK PLAST, s.r.o., a teda nie z hľadiska kritérií vyplývajúcich z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd nezistil v takomto postupe súdu prvého stupňa žiaden diskriminačný prístup k žalobcovi v prospech žalovanej a odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa uvedeného nepovažoval za dôvodné. Žalobca navyše ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti či mena, a teda by boli spôsobilé ovplyvniť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy, nakoľko ako vyplýva z vyššie uvedeného samotná nemajetková ujma preukázaná nebola. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je preukázané, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny úradný postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku a príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu ako poškodeného. Pokiaľ nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti. V konaní zároveň nebolo jednoznačne preukázané, že žalobca by sa dostal do stavu právnej neistoty len v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu súdu prvého stupňa v konaní sp. zn. 23Cb/19/06 a že by v prípade riadneho postupu v uvedenom konaní nedošlo k znehodnoteniu jeho pohľadávky voči spoločnosti LIVAK PLAST, s.r.o. Skôr naopak, keďže konkurz na majetok úpadcu LIVAK PLAST, s.r.o. bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.08.2009, č. k. 8K/1/2004-702, zrušený pre nedostatok majetku, ktorý by postačoval aspoň na ďalšie krytie nákladov konania, je zrejmé, že ani v prípade, ak by pohľadávka žalobcu nebola správcom konkurznej podstaty popretá, nedošlo by k jej uspokojeniu pre nedostatok majetku úpadcu a žalobca by bol až do skončenia konkurzného konania v stave neistoty, či bude uspokojená alebo nie. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a preto mu požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno priznať. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zároveň podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa podmienky vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. pre riadne odôvodnenie rozhodnutia, je dostatočne presvedčivý a dáva odpoveď na relevantné otázky prejednávanej veci. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.