Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/405/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111224730 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111224730.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: W. A., bytom M. R. - R. U. R., M. XX/XX, zast. JUDr. Dušanom Repákom, advokátom v Bratislave, Krížna 47, Bratislava, proti odporcovi: DIAMOND HOTELS SLOVAKIA, s.r.o., Hodžovo námestie 2, Bratislava, IČO: 35 838 833, zast. JUDr. Martinom Čižmárikom, advokátom BADUCCI Legal, s.r.o., AK, Mostová 2, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19. februára 2014, č.k. 14C 124/2011-112, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých vyhovujúcich častiach, a to v časti určenia neplatnosti výpovede, určenia, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá, v časti náhrady mzdy, ako aj v časti týkajúcej sa trov konania potvrdzuje. V napadnutej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok mení tak, že odporca je povinný zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške 832,50 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 482,78 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Dušana Repáka, advokáta so sídlom Krížna 47, Bratislava, vedený v G. Q. P., J..P.., číslo účtu: XXXXXXX/XXXX do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a/ (správne písm. e/) Zákonníka práce zo dňa 23.2.2011 danou odporcom navrhovateľovi dňa 23.2.2011 je neplatné, určil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.7.2005 uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 10.560,48 € brutto do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu 833,08 € titulom súdneho poplatku do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.760,23 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Dušana Repáka, advokáta Krížna 47, Bratislava, vedený v G. Q. P., číslo účtu: XXXXXXX/XXXX do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa z pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 1.3.2006 medzi navrhovateľom a odporcom zistil, že navrhovateľ bol zaradený ako konferenčný technik s miestom výkonu práce prevádzka hotela Crowne Plaza Bratislava so základnou mzdou 22.000,- Sk brutto mesačne a od 1.4.2010 vo výške 823,- € brutto mesačne. Z výpovede zo dňa 23.2.2011 danej navrhovateľovi odporcom, označenej ako skončenie pracovného pomeru zistil, že táto bola navrhovateľovi daná podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) z dôvodu opakovaného porušenia pracovnej disciplíny tým, že dňa 26.1.2011 ho odporca upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny z dôvodu nedodržiavania interných predpisov zamestnávateľa, odmietania nosenia pracovnej rovnošaty, nesplnenia si pracovných úloh a požiadaviek klientov, nedodržiavania začiatku a konca pracovnej doby, opakovaný oneskorený príchod do práce, oneskorené oznamy neprítomnosti v práci alebo platné doklady preukazujúce existenciu prekážok, ktoré by oneskorené príchody do práce navrhovateľa ospravedlňovali. Napriek pravidelným verbálnym upozorneniam v predošlých rokoch až ku dňu 23.2.2011 v rozpore s internými predpismi zamestnávateľa navrhovateľa nemal rešpektovať povinnosť registrácie čítačkou kariet pri príchode na pracovisko a odchode z pracoviska. Svojim konaním mal navrhovateľ neustále porušovať nielen interné predpisy, ale aj vystavovať zamestnávateľa riziku sankcie od inšpektorátu práce, nakoľko zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu príchodov a odchodov zamestnancov na pracovisko, čím zamestnávateľ nemôže plniť svoje povinnosti riadne. Mal byť tiež upozornený na možnosť výpovede z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny a že výpoveď bola prerokovaná 7.2.2011 s odborovou organizáciou. Z tejto výpovede súd prvého stupňa tiež zistil, že bola doručovaná navrhovateľovi dňa 23.2.2011 za prítomnosti svedkov, avšak navrhovateľ túto výpoveď odmietol prevziať, o čom svedčia podpisy svedkov. Písomným oznámením zo dňa 19.5.2011, doručeným odporcovi dňa 1.6.2011, navrhovateľ odporcovi oznámil, že danú mu výpoveď považuje za neplatnú a žiadal o prideľovanie práce na základe pracovnej zmluvy. Z písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 26.1.2011 súd prvého stupňa zistil, že dňa 22.1.2011 mal navrhovateľ porušiť pracovnú disciplínu tým, že nepripravil miestnosť pre klienta včas a podľa dispozície tak, ako to bolo od klienta požadované. Súčasne mal byť upozornený, že oblečenie, ktoré používa počas pracovnej doby, nespĺňa štandardy IHG, ako aj predpisy hotela Crowne Plaza, s ktorými bol oboznámený a ktoré sú v pracovnom poriadku. Súčasne mal byť niekoľkokrát verbálne upozornený na uvedený priestupok už aj v rokoch 2008, 2009 a 2010 a poučený, že v prípade ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny v priebehu 6 mesiacov na možnosť rozviazania pracovného pomeru. Toto upozornenie navrhovateľ prevzal dňa 21.6.2011. Z druhého písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 31.1.2011 zistil, že navrhovateľ sa mal dopustiť porušenia pracovnej disciplíny v mesiaci január 2011 a to tým, že aj napriek niekoľkonásobným urgenciám nerešpektoval povinnosť registrovať príchody a odchody do práce a z práce. Tvrdil, že to vyplýva z elektronického systému o dochádzke. Odporca hodnotil konanie navrhovateľa neregistrovať sa pridelenou elektronickou registračnou kartou, ktorá slúži na evidenciu dochádzky v práci, ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny a porušenie základných povinností zamestnanca v zmysle § 81 písm. a/ Zák. práce. Toto upozornenie malo byť navrhovateľovi oznámené na personálnom oddelení dňa 31.1.2011 a odmietol ho prevziať. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľom nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny spôsobom, ako bolo odporcom formulované a kvalifikované podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zo dňa 23.2.2011. Bol toho názoru, že skutok tak, ako je formulovaný vo výpovedi z pracovného pomeru, ktorý odporca kvalifikoval ako opakované porušenie pracovnej disciplíny, je nepreskúmateľný. Samotné skutkové vymedzenie dôvodu výpovede uvedené odporcom vo výpovedi zo dňa 23.2.2011 považoval za nedostatočne špecifikované, nejasné a neurčité. Mal za nesporné, že v nadväznosti na písomné prvé upozornenie zo dňa 26.1.2011 nie je zrejmá príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok skončenie pracovného pomeru. Samotný skutok, ktorý tvorí dôvod výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce nemal za jasne formulovaný a ani časovo a skutkovo vymedzený tak, aby ho bolo možné meniť a tento mal za neurčitý a všeobecný, čo je v rozpore s ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Naviac z výpovede z pracovného pomeru podľa neho nie je možné zistiť, v čom sa mal navrhovateľ dopustiť porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu ako zamestnávateľa podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. V konaní ani nemal za preukázané, že by odporca oboznámil navrhovateľa s výpovedným dôvodom výpovede pre údajné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo je tiež v rozpore s ust. § 63 ods. 5 Zákonníka práce. Vychádzal z toho, že skutok popísaný a uvedený vo výpovedi z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce odporcom musí byť podľa ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce striktne skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, čo v danom prípade posúdil ako nepreskúmateľné, pričom dôvod výpovede nemožno meniť. Z formálnych dôvodov tak mal skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce za neplatné a určil tiež, že pracovný pomer trvá. Pri náhrade mzdy vychádzal súd prvého stupňa z ustanovení § 79 ods. 1 a 2 a § 134 a nasl. Zákonníka práce. Nakoľko navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 1.6.2011, ako aj na odporcom vznesenú námietku podľa § 79 ods. 2 zák. práce priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za 12 mesiacov. Za nesporné mal to, že navrhovateľovi bola vyplatená dávka v nezamestnanosti za obdobie od 1.7.2011 do 31.12.2011 mesačne vo výške 426,30 €, celkom vo výške 2.530,20 €. Z výpovede navrhovateľa mal tiež preukázané, že aj keď bol evidovaný na Úrade práce od 4.7.2011 do rozhodnutia, počas tohto obdobia brigádoval a jeho príjem mesačne cca 350,- € stačil pokryť jeho nevyhnutné náklady na bežný život a zabezpečenie rodiny a spotreboval úspory. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z rozhodného obdobia IV. štvrťroku 2010 (október, november, december 2010) a z priemerného zárobku navrhovateľa za toto obdobie v sume 1.821,85 €, hodinového zárobku 82,21 €, priemerného denného zárobku 40,48 € a priemernej mesačnej mzdy 880,04 € (40,48 x 21,74). Navrhovateľovi tak priznal náhradu mzdy za 12 mesiacov v sume 10.560,48 € brutto a vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 3 O.s.p. s odôvodnením, že aj keď navrhovateľ mal neúspech v časti o náhradu mzdy v nepatrnej časti, výška náhrady mzdy závisela od úvahy súdu. Navrhovateľovi tak priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v uplatnenej výške 1.760,23 € v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov, napriek tomu, že náhrada trov právneho zastúpenia by mu bola patrila vo vyššej výške a tento si neuplatnil ani trovy právneho zastúpenia za určovací petit návrhu v zmysle § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Nakoľko bol navrhovateľ v konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch zaviazal na zaplatenie tohto súdneho poplatku vo výške 833,08 € odporcu, na ktorého v zmysle § 2 ods. 2 cit. zákona prešla poplatková povinnosť. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach týkajúcich sa určenia neplatnosti výpovede, určenia trvania pracovného pomeru, v časti priznania náhrady mzdy navrhovateľovi, v časti uloženia mu zaplatiť na účet súdu súdny poplatok a v časti uloženia mu povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania, teda okrem zamietajúcej časti vo zvyšku náhrady mzdy, zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Poukázal na ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a na to, že dal navrhovateľovi dve písomné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, a to písomné upozornenie zo dňa 26.1.2011 z dôvodu, že dňa 22.1.2011 nepripravil miestnosť pre klienta včas a podľa dispozície tak, ako bolo od klienta požadované s tým, že takéto konanie sa opakovalo aj v minulosti a k náprave napriek verbálnym upozorneniam nedošlo a zároveň ho upozornil na skutočnosť, že na pracovisku používa oblečenie nespĺňajúce štandardy zamestnávateľa, s ktorými bol oboznámený a ktoré sú obsahom pracovného poriadku s tým, že aj na túto skutočnosť bol navrhovateľ ním ako zamestnávateľom v minulosti viacnásobne upozornený. Dňa 31.1.2011 navrhovateľa písomne upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustil v mesiaci január 2011 tým, že aj napriek niekoľkonásobným upozorneniam naďalej nerešpektoval povinnosť registrovať svoje príchody a odchody na pracovisko a z pracoviska, pričom uvedená skutočnosť bola potvrdená dňa 31.1.2011 elektronickým systémom o dochádzke zamestnancov. Mal za to, že navrhovateľ si bol svojho konania v rozpore s pracovnou disciplínou vedomý, čo potvrdzuje skutočnosť, že nikdy proti písomným upozorneniam nič verbálne ani písomne nenamietal, hoci takúto možnosť mal. Uviedol, že nakoľko došlo k naplneniu zákonných podmienok v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a nebol s pracovnou disciplínou navrhovateľa dlhodobo spokojný, rozhodol sa s ním dňa 23.2.2011 skončiť pracovný pomer výpoveďou, v ktorej podrobne špecifikoval dôvody, pre ktoré sa s ním rozhodol pracovný pomer skončiť. Považoval špecifikáciu výpovedného dôvodu vo výpovedi za dostatočnú, je z nej zrejmé, akého konania porušujúceho pracovnú disciplínu sa navrhovateľ dopustil a takéto časové a skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu považoval za v súlade s ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, v dôsledku čoho nie je tento dôvod zameniteľný so žiadnym iným. Poukázal na to, že v dôsledku nepoužívania čítačky kariet pri príchode do zamestnania a odchode zo zamestnania, nemohol ako zamestnávateľ kontrolovať dochádzku navrhovateľa, vznikali tak neospravedlnené absencie v práci, čo samo o sebe rozhodovacia prax hodnotí ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, následkom čoho možno okamžite skončiť pracovný pomer. Mal za to, že súd prvého stupňa pri posudzovaní platnosti predmetnej výpovede postupoval v rozpore s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom a výpoveď je neplatná len vtedy, ak nemožno ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bola daná zamestnancovi. Konštatoval, že právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. Uviedol, že dňa 23.2.2011 navrhovateľa zavolal za účelom odovzdania mu výpovede na personálne oddelenie, kde ho verbálne oboznámil s dôvodmi výpovede a umožnil mu vyjadriť sa k nim a tento aj následne výpoveď odmietol prevziať. V časti uloženia mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 833,08 € považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď súd prvého stupňa nešpecifikoval, na základe čoho výšku tohto poplatku určil. Namietal aj priznanie náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľovi priznanej vo výške 1.760,23 € s poukazom na to, že advokát sa môže dať zastupovať iným advokátom alebo advokátskym koncipientom, pričom na pojednávaniach dňa 19.3.2013, 28.1.2014 a 19.2.2014 navrhovateľa zastupovala na základe poverenia JUDr. Lucia Flochová, ktorá bola a je zamestnancom právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Dušana Repáka a táto navrhovateľa aj po upozornení súdom na pojednávaní dňa 28.1.2014 zastupovala ako fyzická osoba podľa ust. § 27 O.s.p., pričom odmena podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. patrí len advokátovi. Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v sume 482,78 € považujúc tvrdenia odporcu v odvolaní za účelové. K tvrdeniu odporcu, že si bol svojho konania v rozpore s pracovnou disciplínou vedomý, uviedol, že v konaní namietal písomné upozornenia a samotnú výpoveď danú mu odporcom a jednoznačne prejavil svoj nesúhlas s porušením pracovných povinností, keď odmietol podpísať a prevziať prvé písomné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ako aj výpoveď z pracovného pomeru. Zdôraznil, že k porušeniu pracovnej disciplíny tak, ako to uvádza odporca z jeho strany nikdy nedošlo. Vždy si plnil svoje pracovné povinnosti a postupoval na základe interných a verbálnych pokynov odporcu, aby výsledok jeho práce bol čo najuspokojivejší a za príkladné plnenie pracovných povinností bol zo strany odporcu aj ocenený. Konštatoval, že Zákonník práce jednoznačne upravuje povinnosť zamestnávateľa dostatočne skutkovo vymedziť dôvod výpovede, kedy nesplnenie tejto povinnosti má za následok jej neplatnosť podľa § 63 ods. 2 zákonníka práce. Z hľadiska vymedzenia skutkového dôvodu považoval výpoveď danú mu odporcom za nejasnú, neurčitú a nezrozumiteľnú. Mal tiež za to, že neboli splnené ani hmotnoprávne podmienky pre platné skončenie jeho pracovného pomeru. V zmysle čl. VII bod 5. Pracovného poriadku bol odporca podľa neho tiež povinný údajné porušenie pracovnej disciplíny s ním priamo prerokovať a spísať o tom záznam, v dôsledku čoho odporca konal v rozpore s Pracovným poriadkom a porušil aj Zákonník práce, keď pred uplatnením výpovedného dôvodu z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny bol povinný ho ako zamestnanca oboznámiť s výpovedným dôvodom a umožniť mu vyjadriť sa k nemu, čo odporca neurobil. Obranu odporcu spočívajúcu v tvrdení, že ho verbálne oboznámil s dôvodmi výpovede dňa 23.2.2011 na personálnom oddelení, t.j. bezprostredne pred doručením výpovede a umožnil sa mu vyjadriť sa k nim, považoval za nekorešpondujúce zákonnej úprave a postupu uvedenom v Pracovnom poriadku. Pokiaľ odporca doložil zápisnicu zo zasadnutia zamestnávateľa s odborovou organizáciou zo dňa 7.2.2011, z tejto podľa neho nie je zrejmé, či odporca si vôbec splnil zákonnú povinnosť prerokovať skončenie jeho pracovného pomeru s odborovou organizáciou, nakoľko z uvedenej zápisnice je zrejmé, že odborová organizácia „len“ vzala na vedomie disciplinárne konanie voči nemu. Poukázal tak na to, že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa prerokovať skončenie pracovného pomeru s odborovou organizáciou nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce (rozsudok NS SR 1Cdo 72/2006). K námietke odporcu týkajúcej sa priznania mu náhrady trov právneho zastúpenia, poukázal na to, že súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 28.1.2014 JUDr. Luciu Flochovú upozornil na to, že nie je možné, aby na predmetnom pojednávaní ho zastupovala v mene JUDr. Dušana Repáka a z uvedeného dôvodu po jeho súhlase ho zastupovala ako fyzická osoba v súlade s § 27 O.s.p. a za tento úkon -zastupovanie na pojednávaní dňa 28.1.2014 si náhradu trov právneho zastúpenia jeho právny zástupca ani neuplatnil a uplatnil si náhradu trov len za 6 úkonov poskytnutých právnych služieb, ktoré mu len tiež aj súd prvého stupňa priznal. Zároveň zdôraznil, že v čase zastupovania JUDr. Dušana Repáka na pojednávaní dňa 19.3.2013 JUDr. Lucia Flochová bola advokátskou koncipientkou JUDr. Dušana Repáka a na pojednávaní dňa 19.2.2014 zastupovala JUDr. Dušana Repáka už ako splnomocnený advokát zapísaný v zozname vedenom Slovenskou advokátskou komorou vykonávajúcim advokáciu samostatne a tieto skutočnosti vyplývajú aj z doložených plnomocenstiev. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Výpoveď je jedným zo spôsobov skončenia pracovného pomeru. Je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorý nadobúda právne účinky doručením druhému účastníkovi bez ohľadu na jeho vôľu. Právne účinky doručenia výpovede nastanú aj vtedy, ak ju zamestnanec odmietne prijať (§ 38 ods. 4 druhá veta Zákonníka práce). Na základe výpovede sa pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby ustanovenej v § 62 Zák. práce. Výpoveď musí spĺňať hmotnoprávne podmienky ku ktorým patria: prejav vôle účastníka smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou, ktorého náležitosťou je predovšetkým uvedenie výpovedného dôvodu, musí mať písomnú formu, musí sa doručiť druhému účastníkovi. Ich nesplnenie zákon spája so sankciou neplatnosti tohto právneho úkonu. Výpoveď nemusí obsahovať výslovné uvedenie výpovednej doby, jej dĺžka a plynutie vyplýva priamo zo zákona (§ 62), je platná aj vtedy, ak v nej výpovedná doba nie je uvedená vôbec alebo je uvedená nesprávne. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť (§ 61 ods. 2 Zák. práce). Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Ak je výpovedný dôvod podmieňovaný viacerými skutočnosťami, k jeho uvedeniu v písomnej výpovedi nestačí iba uvedenie zákonnej skutkovej podstaty, ale je potrebné jeho podrobnejšie skutkové odôvodnenie, aby nevznikli pochybnosti o tom, v čom sa vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu. Pokiaľ zo znenia písomnej výpovede z pracovného pomeru pre neurčitosť, či nezrozumiteľnosť prejavu nemožno vyvodiť, v čom spočíva skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnancovi je neplatným právnym úkonom, pričom pomocou výkladu vôle nemožno nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú ten, kto výpoveď dáva, v rozhodujúcom čase nemal, alebo ktorú síce nemal, ale neprejavil ju dostatočne jasným spôsobom. Výpoveď daná zamestnávateľom podľa § 63 odsek 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodov: 1/ pre ktoré môže s ním zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer (t. j. z dôvodov uvedených v § 68 ods. 1 písm. a/, b/ ZP), 2/ pre menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny (ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede) Za porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať zavinené porušenie povinností, ktoré zamestnancovi vyplývajú z právnych, pracovnoprávnych predpisov, pokynov zamestnávateľa, z kolektívnej či pracovnej zmluvy, resp. z pracovného poriadku. Zákonník práce pojem zavinenia bližšie neupravuje, pričom zavinené konanie môže dosahovať rôznu intenzitu a v závislosti na nej je potrebné zvoliť aj prostriedok porušenia pracovnej disciplíny a pri prípadnom skončení pracovného pomeru posúdiť, či intenzita porušenia zodpovedá výpovedi alebo okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Jednotlivé porušenia pracovnej disciplíny je potrebné posudzovať individuálne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Dôležitými kritériami sú závažnosť porušenia pracovnej disciplíny, postoj zamestnanca k porušeniu, miera jeho zavinenia, ako aj následky takéhoto konania. Dôraz sa kladie aj na dodržiavanie pracovnej disciplíny u zamestnávateľa všeobecne, to znamená, že nie je možné za porušenie pracovnej disciplíny s následnou výpoveďou považovať konanie, ktoré je tolerované u ostatných zamestnancov, bez toho vyplývajúcich dôsledkov. V opačnom prípade by zo strany zamestnávateľa došlo k takému výkonu práva vyplývajúceho z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore s článkom II základných zásad Zákonníka práce. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu § 63 ods. 1 písm. e/ ZP v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel (subjektívna lehota). Pre včasné uplatnenie výpovede Zákonník práce ustanovuje aj tzv. objektívnu lehotu, t. j. do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede nastal, bez ohľadu na to, kedy sa zamestnávateľ o ňom dozvedel. Dôvodom stanovenia objektívnej prekluzívnej lehoty je, aby so zamestnancom nemohol byť pracovný pomer skončený po neprimerane dlhom čase. V praxi sa často opomína povinnosť zamestnávateľa určená ustanovením § 63 ods. 5 Zákonníka práce, a to povinnosť oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť vyjadriť sa k nemu, ak chce doručiť zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny. Zákonník práce bližšie neurčuje formu tohto rozhodnutia, teda či má ísť o oboznámenie písomné alebo ústne, jednoznačne v záujme právnej istoty a uznesenia dôkazného bremena v prípadnom súdnom spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa odporúča písomná forma s preukázateľným doručením tohto oboznámenia zamestnancovi. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že výpoveď daná navrhovateľovi odporcom dňa 23.2.2011 vo vymedzení dôvodu, uvedeného vo výpovedi nespĺňa náležitosti z hľadiska určitosti vytýkaného nedostatku v pracovnej činnosti navrhovateľa. Samotné vymedzenie je neurčité, bez bližšieho vymedzenia skutkového dôvodu, keď nie je zrejmé ako konkrétne malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľom, čo je nevyhnutné pre posúdenie o akú intenzitu porušenia malo ísť, resp. v čom konkrétne malo opakované porušenie pracovnej disciplíny spočívať, pre posúdenie, či išlo konkrétne o opakované porušenie pracovnej disciplíny, pretože v tomto smere ide zo strany navrhovateľa len o všeobecné skutkové vymedzenie bez bližšej konkretizácie a tiež bez bližšieho časového určenia, nevyhnutného pre posúdenie kedy a koľkokrát malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľom a preto takto neurčite a nezrozumiteľne uvedený výpovedný dôvod výpovede, danej navrhovateľovi odporcom, má za následok jej neplatnosť. V nadväznosti na písomné prvé upozornenie zo dňa 26.1.2011 nie je zrejmá príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok skončenie pracovného pomeru. Samotný skutok, ktorý tvorí dôvod výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a v súvislosti s druhým písomným upozornením zo dňa 31.1.2011 nie je konkrétnejšie časovo a skutkovo vymedzený tak, aby ho bolo možné meniť a tento je len neurčitý a všeobecný, čo je v rozpore s ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Nedostatočne jasné vymedzenie výpovedného dôvodu bez bližšej konkretizácie a bližšieho časového vymedzenia, pokiaľ malo ísť u odporcu o opakované porušenie pracovnej disciplíny uvedené v predchádzajúcich upozorneniach daných navrhovateľovi, z hľadiska vôle prejavu nemožno dopĺňať ani pomocou jazykového výkladu. Pokiaľ by malo mať porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré odporca dal navrhovateľovi výpoveď, s druhým upozornením na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 31.1.2011, toto navrhovateľ neprevzal, preto námietka odporcu, že navrhovateľ si bol svojho konania v rozpore s pracovnou disciplínou vedomý, čo potvrdzuje skutočnosť, že nikdy proti písomným upozorneniam nič verbálne ani písomne nenamietal, hoci takúto možnosť mal, nebola dôvodná. Naopak odporca nepreukázal splnenie si povinnosti ako zamestnávateľa určenej ustanovením § 63 ods. 5 Zákonníka práce, a to povinnosť oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť vyjadriť sa k nemu pred doručením zamestnancovi výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny. V zmysle čl. VII bod 5. Pracovného poriadku bol odporca podľa povinný údajné porušenie pracovnej disciplíny s navrhovateľom priamo prerokovať a spísať o tom záznam, v dôsledku čoho odporca pred uplatnením výpovedného dôvodu z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny bol povinný ho ako zamestnanca oboznámiť s výpovedným dôvodom a umožniť mu vyjadriť sa k nemu, čo odporca neurobil. Obranu odporcu spočívajúcu v tvrdení, že ho verbálne oboznámil s dôvodmi výpovede dňa 23.2.2011 na personálnom oddelení, t.j. bezprostredne pred doručením výpovede a umožnil sa mu vyjadriť sa k nim, nekorešponduje zákonnej úprave a postupu uvedenom v Pracovnom poriadku. Čo sa týka prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa prerokovať skončenie pracovného pomeru s odborovou organizáciou nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce (rozsudok NS SR 1Cdo 72/2006). Ustanovenie § 74 Zák. práce tiež požaduje prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď a nielen jej návrh alebo dokonca len „zámer“ obsiahnutý v žiadosti o prerokovanie. Zákonník práce a ani iný zákon tiež nepozná pojem „návrh výpovede“ t. j. návrh jednostranného právneho úkonu. Nemožno nič iné, ako sa stotožniť napríklad s názorom NS SR vysloveným v Uznesení sp. zn. 5Cdo 255/2008, že za prerokovanie výpovede podľa § 74 Zákonníka práce nemožno považovať len predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, takéto konanie zamestnávateľa možno považovať len za jeho oznámenie o úmysle skončiť pracovný pomer so zamestnancami. Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného mesačného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi nepriznať (§ 79 ods. 2 Zák. práce). Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade mzdy navrhovateľovi v zmysle vyššie uvedených ustanovení správne postupoval a výšku náhrady mzdy navrhovateľovi aj správne vyčíslil a odvolací súd sa aj v tejto časti rozsudku so súdom prvého stupňa stotožnil. Taktiež správne rozhodol aj o náhrade trov konania v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., keď navrhovateľovi priznal ním uplatnenú výšku náhrady trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, pričom námietka odporcu s poukazom na to, že na pojednávaniach dňa 19.3.2013, 28.1.2014 a 19.2.2014 navrhovateľa zastupovala na základe poverenia JUDr. Lucia Flochová, ktorá bola a je zamestnancom právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Dušana Repáka a táto navrhovateľa aj po upozornení súdom na pojednávaní dňa 28.1.2014 zastupovala ako fyzická osoba podľa ust. § 27 O.s.p., pričom odmena podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. patrí len advokátovi, nebola dôvodná. Za úkon poskytnutej právnej služby navrhovateľovi na pojednávaní dňa 28.1.2014 si právny zástupca navrhovateľa neuplatnil a za tento úkon mu súd prvého stupňa ani náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal, v čase zastupovania JUDr. Dušana Repáka na pojednávaní dňa 19.3.2013 JUDr. Lucia Flochová bola advokátskou koncipientkou JUDr. Dušana Repáka a na pojednávaní dňa 19.2.2014 zastupovala JUDr. Dušana Repáka už ako splnomocnený advokát zapísaný v zozname vedenom Slovenskou advokátskou komorou vykonávajúcim advokáciu samostatne a tieto skutočnosti vyplývajú aj z doložených plnomocenstiev. Výšku priznaných trov konania spočívajúcich na právnom zastúpení navrhovateľa súd prvého stupňa aj správne vyčíslil a priznal v navrhovateľom uplatnenej výške. Odvolací súd preto z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých vyhovujúcich častiach, a to v časti určenia neplatnosti výpovede, určenia, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá, v časti náhrady mzdy, ako aj v časti týkajúcej sa trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Pokiaľ odporca namietal uloženie mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok na účet súdu prvého stupňa vo výške 833,08 € považujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné a arbitrárne z dôvodu, že súd prvého stupňa nešpecifikoval, na základe čoho výšku tohto poplatku určil, táto námietka odporcu bola čiastočne dôvodná, avšak len čo sa týka nesprávne vyčíslenej výšky tohto súdneho poplatku. V predmetnom konaní bol navrhovateľ oslobodený pod súdneho poplatku v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v dôsledku čoho prešla táto poplatková povinnosť na odporcu podľa § 2 ods. 2 cit. zákona, čím svoje rozhodnutie v časti uloženia tejto poplatkovej povinnosti odporcu súd prvého stupňa aj odôvodnil, z ktorého dôvodu nemožno považovať jeho rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné a arbitrárne ako namietal odporca. Avšak pri výpočte výšky tohto súdneho poplatku došlo k chybe v nepatrnej výške. Základ poplatku sa zaokrúhľuje na celé eurá nadol. Poplatok sa vypočíta s presnosťou na eurocenty tak, že ak suma prevyšujúca celé číslo je a) menšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na celé euro nadol, b) rovná 50, poplatok sa nezaokrúhli, c) väčšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na pol eura nadol (§ 7 ods. 11 zákona o súdnych poplatkoch). V predmetnej veci išlo u uplatnenie dvoch určovacích petitov (určenie neplatnosti výpovede a určenia, že pracovný pomer trvá), kedy nemožno predmet konania oceniť peniazmi a výška súdneho poplatku je 99,50 € (t.j. 2 x 99,50 €) podľa položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych poplatkoch a pri uplatňovanom nároku na náhrady mzdy výška súdneho poplatku podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov činí 6% z prisúdenej výšky náhrady mzdy, t.j. 6% zo sumy 10.560,- €, čo predstavuje sumu 633,50 €, t.j. výška súdneho poplatku predstavuje celkom sumu 832,50 €. Odvolací súd preto v napadnutej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške 832,50 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p a navrhovateľovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal ním uplatnenú náhradu trov konania spočívajúcu na právnom zastúpení za 1 úkon poskytnutej právne služby (vyjadrenie k odvolaniu ) v sume 394,28 € v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, režijný paušál 8,04 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a 20% DPH v sume 80,46 € (§ 26 ods. 3 cit. vyhlášky), spolu vo výške 482,78 €. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.