Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/9/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111239312 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111239312.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: J. S., bytom W. XXX, W., zastúpeného JUDr. Róbertom Madejom, PhD., advokátom, so sídlom Mýtna 42, Bratislava, proti odporcovi: Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 23.apríla 2013, č.k. 15Cpr 2/2011-507, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu odporcom dňa 08.07.2011 a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu náhradu mzdy, ktorú po úprave petitu (pripustenej súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 05.02.2013) vyčíslil v sume 16.015,68 € od 02.11.2011 do 31.10.2012 s príslušenstvom. Rozhodol tak podľa § 38 ods. 4, § 61 ods. 1,2,3, § 62 ods. 1,2, § 63 ods. 1 písm. b/ a § 74 Zákonníka práce, keď vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ uzavrel s odporcom dňa 29.06.2007 pracovnú zmluvu a od 01.07.2007 pracoval v pozícii vedúci vydania. Z rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 10.06.2011 mal za preukázané, že generálna riaditeľka RTVS s cieľom zvýšiť efektívnosť práce zrušila nadbytočné funkčné miesto - vedúci vydania, na ktorom bol zaradený navrhovateľ a zo systemizácie zamestnancov sekcia programu - Centrum spravodajstva - tím dramaturgov, kde navrhovateľ pracoval, mal za preukázané, že pred organizačnou zmenou malo 13 zamestnancov a po organizačnej zmene malo 11 zamestnancov, čím cieľ organizačnej zmeny bol naplnený o 2 pracovné miesta. Zo žiadosti o prerokovanie výpovede zo dňa 10.06.2011 mal preukázané, že Výborom odborovej organizácie ZV ZO SLOVES pri RTVS-STV Bratislava bola dňa 21.06.2011 výpoveď podľa § 74 Zákonníka práce prerokovaná. Ďalej z úradných záznamov zo dňa 24.06.2011 a dňa 08.07.2011 mal preukázané, že pri týchto osobných pohovoroch zamestnávateľa s navrhovateľom bolo navrhovateľovi oznámené, že keďže zamestnávateľ nemá možnosť ponúknuť mu iné vhodné miesto ani na kratší pracovný čas, stal sa pre neho (odporcu) nadbytočným a nemožnosť ponuky iného vhodného pracovného miesta ani na kratší pracovný čas v čase dania výpovede dňa 08.07.2011, ktorý čas považoval za rozhodujúci pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti odporcu, mal z listiny Registrácia prijatých pracovníkov za rok 2011 za preukázané, že odporca nemal voľné žiadne vhodné pracovné miesto ani na kratší pracovný čas, keďže v mesiaci júl 2011 neprijal žiadneho zamestnanca. Vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že pracovnú náplň navrhovateľa zabezpečil odporca pôvodnými zamestnancami a jedným externým pracovníkom, ktorého pracovnú pozíciu v zmysle Zákonníka práce nemožno posudzovať, keďže prácu vykonával v zmysle autorského zákona. Skutočnosť, že odporca nevytvoril počas troch mesiacov po daní výpovede znovu zrušené pracovné miesto, mal za preukázané registrom prijatých pracovníkov za rok 2011 a Organizačnou štruktúrou pracovných pozícií. Pokiaľ ide o doručenie výpovede pri pohovore dňa 08.07.2011, svedeckými výpoveďami Z.. D. T. a P. X., ako i úradným záznamom z tohto pohovoru, mal za preukázané, že zamestnávateľ - odporca predložil navrhovateľovi vypracované možnosti skončenia pracovného pomeru dohodou alebo výpoveďou; ktoré boli položené priamo na stole pred navrhovateľom; tento sa odmietol k nim vyjadriť, a preto zamestnávateľ - vzhľadom na reakciu navrhovateľa - odchodom z miestnosti, pri odchode oznámil navrhovateľovi, že týmto považuje výpoveď za doručenú. Tieto okolnosti vyhodnotil tak, že navrhovateľ odmietol s odporcom uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru a výpoveď z pracovného pomeru odmietol prevziať, čím bolo naplnené ust. § 38 ods. 4 vety poslednej Zákonníka práce a účinky doručenia výpovede nastali dňom 08.07.2011; výpovedná doba začala plynúť dňa 01.08.2011 a skončila dňa 31.10.2011. Námietku navrhovateľa, týkajúcu sa porušenia časti III. čl. 3 bod 3 písm. b/ Kolektívnej zmluvy RTVS, podľa ktorého „RTVS pri znižovaní stavu zamestnancov nepristúpi k rozviazaniu pracovného pomeru, ak to nebude nevyhnutné so zamestnancami v období 5 rokov pred vznikom nároku na starobný dôchodok“ posúdil ako nedôvodné, s odôvodnením, že posúdenie nevyhnutnosti je vecou zamestnávateľa a zamestnávateľ v čase hromadného prepúšťania sám zvážil mieru nevyhnutnosti, pričom súd nemá právomoc takéto rozhodnutie preskúmavať. Ako nedôvodnú posúdil aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa porušenia dobrých mravov podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s ust. § 39 Obč. zákonníka s odôvodnením, že odporca relevantným použitím príslušných ustanovení Zákonníka práce neporušil princípy dobrých mravov vo vzťahu k navrhovateľovi. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, zmeniť a určiť, že výpoveď odporcu, ktorá mu bola daná dňa 08.07.2011 je neplatná, a v časti náhrady mzdy a trov konania žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že odporca; ktorého v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodu porušenia ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce zaťažuje dôkazné bremeno; nepreukázal jednak existenciu písomného vyhotovenia výpovede v čase jej doručovania, ani jej samotné doručenie, vrátane prípadného odmietnutia jej prevzatia. Nesúhlasil s tvrdením odporcu, že by mu mali byť na predmetnom pohovore doručované písomnosti týkajúce sa skončenia jeho pracovného pomeru, alebo že by sa mal možnosť s týmito dokumentmi čo i len oboznámiť, alebo, že by sa nachádzali na stole priamo pred ním. Zo svedeckej výpovede svedkyne T. podľa jeho názoru vyplynulo, že svedkyňa ako jeho nadriadený zamestnanec neuskutočnila samotný akt doručenia mu výpovede, keď tvrdenia o tom, ako sedeli oproti sebe, obaja mali dokumenty pred sebou, sú účelové, pričom on ani nemal prístup k dokumentom, ktoré mala pani T. položené pred sebou a namietal, že ani údajné položenie dokumentov pred svedkyňu nenahrádza akt doručenia, ku ktorému malo dôjsť ale nedošlo. Poukázal na to, že samotná svedkyňa vo svojej výpovedi priznala, že výpoveď z pracovného pomeru mu na tomto pohovore neodovzdala, lebo chcel od nej originál výpovede, a teda výpoveď svedkyne T. svedčí o tom, že žiadna výpoveď mu doručená nebola. Doručenie výpovede nepotvrdila ani svedkyňa X. vo svojej svedeckej výpovedi. Súd prvého stupňa sa však nezaoberal skutočnosťou, či vôbec došlo k doručovaniu výpovede a ani vadami písomného zápisu o odmietnutí prevzatia výpovede na zázname z pohovoru, na ktoré poukazoval v prvostupňovom konaní, keď zo zápisnice nevyplýva ani len existencia písomnej výpovede a dohody o skončení pracovného pomeru; podľa zápisnice bol iba oboznámený s možnými spôsobmi skončenia pracovného pomeru. Namietal, že ak by výpoveď, ktorá mu mala byť doručená dňa 08.07.2011, skutočne existovala, bola by položená na stole pred ním a zápis o odmietnutí prevzatia výpovede by bol spísaný priamo na výpovedi. Keďže neexistuje výpoveď s písomnou doložkou o odmietnutí jej prevzatia, vznikajú pochybnosti o tom, či bola v čase údajného doručovania výpovede zachovaná jej písomná forma. Ďalej namietal, že tento záznam mal byť opatrený podpismi dvoch osôb, ktoré vykonali pohovor, avšak tento záznam podpísala výlučne jedna osoba a to pani T.. Dôvodil, že odmietnutie prevzatia výpovede zamestnancom je zamestnávateľ povinný preukázať bez akýchkoľvek pochybností, navrhovateľ však túto skutočnosť nepreukázal, keď neexistuje vierohodný písomný dôkaz o jeho údajnom odmietnutí prevzatia výpovede a vzhľadom na rozpory vo výpovediach svedkýň, nebola táto skutočnosť preukázaná ani svedeckými výpoveďami. Ďalej namietal, že jeho pracovné miesto fakticky nebolo zrušené, len ho vykonával externista a odporca si nesplnil ponukovú povinnosť. Ponuková povinnosť sa podľa jeho názoru vzťahuje na celé obdobie od rozhodnutia o organizačnej zmene (apríl alebo jún 2011) až do doručenia výpovede (jún 2011) a v tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 9Co/190/2011 zo dňa 02.12.2012, z ktorého vyplýva rovnaký právny názor. Poukázal na to, že v období trvania ponukovej povinnosti zamestnávateľa, prijal odporca ďalších zamestnancov, a to v období od 01.06. do 01.07.2011, ako aj na skutočnosť, že jeho nahradil v rozsahu jeho doterajšej práce externý pracovník Ľ. S., ktorý vykonával tú istú prácu, len v menšom rozsahu, čo vyplynulo aj zo svedeckých výpovedí Z.. N. a J.. Y., a teda nepochybne ho odporca mohol zamestnávať minimálne na kratší pracovný čas. Externý pracovník Ľ. S. mal vykonávať prácu na základe zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela zo dňa 27.09.2011, ale v skutočnosti vykonával závislú prácu ako dramaturg a nevytvoril žiadne audiovizuálne dielo. Súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že predmet zmluvy nezodpovedá zmluve o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie, ale v okolnostiach prípadu išlo o zmluvný vzťah, ktorý nahrádzal výkon závislej práce. Ďalej uviedol, že k tomu, aby došlo k zrušeniu funkčného miesta vedúceho vydania, je nevyhnutné, aby relácie, ktoré on dramaturgicky zastrešoval, sa buď nevyrábali, alebo sa počet dramaturgov potrebných na chod danej relácie znížil, ale nič také sa nestalo a všetky relácie, ktoré on dramaturgicky zastrešoval, zostali zachované a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na jeho pozícii sa striedali iní zamestnanci a externista. Pokiaľ ide o posúdenie porušenia časti III. čl. 3 bod 3 písm. b/ Kolektívnej zmluvy RTVS namietal, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyhodnotiť, či rozviazanie pracovného pomeru s ním bolo nevyhnutné, pretože „nevyhnutnosť“ musí byť daná objektívne a nemožno takúto úvahu ponechať na ľubovôli odporcu ako zamestnávateľa. Uviedol, že výpoveď odporcu zo dňa 08.07.2011 ako právny úkon je neplatný aj vzhľadom na rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zákonníka, a to vzhľadom na okolnosti a spôsob vedenia rozhovoru so zamestnancom, na pochybnosti ohľadne doručovania výpovede, na porušenie záväzku vyplývajúceho z Kolektívnej zmluvy zamestnávateľom, na nesplnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa, ako aj na neexistenciu výpovedného dôvodu. Odporca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že pri doručovaní výpovede postupoval v súlade s ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, keď výpoveď doručil navrhovateľovi priamo na pracovisku, pričom navrhovateľ bez akýchkoľvek pochybností vyjadril svoju vôľu a svojím konaním odmietol prevziať výpoveď, pričom odmietnutie prevziať výpoveď bolo riadne preukázané najmä výpoveďou svedkýň. Navrhovateľ nemá právny nárok na podmieňovanie prevzatia výpovede plnením jeho svojvoľných požiadaviek z jeho strany a subjektívne predstavy navrhovateľa o povinnostiach zamestnávateľa pri doručovaní výpovede, nemôžu nahradiť zákonnú úpravu doručovania, ktorá bola z jeho strany dodržaná. Vzhľadom na ustálenú súdnu prax považoval za správny právny názor súdu prvého stupňa, že pre ponukovú povinnosť je rozhodujúci deň dania výpovede, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo 54/03, R 54/1998, rozsudok Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 21Cdo 369/2000, S III S.59 a S 130 (Zborník stanovísk, záverov, rozborov a zhodnotení súdnej praxe, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu, vydal Najvyšší súd ČSSR, Praha 1980). Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že prijal niekoľko zamestnancov v období trvania jeho ponukovej povinnosti, pretože ponukovú povinnosť mal v čase dania výpovede, t.j. dňa 08.07.2011 a navrhovateľom uvedený zamestnanci boli prijatí do pracovného pomeru ku dňu 01.06.2011 a 01.07.2011, teda v čase, keď nemal ponukovú povinnosť voči navrhovateľovi. Ďalej poukázal na nesprávnu citáciu ust. § 1 ods. 3 Zákonníka práce a v dôsledku toho nesprávny výklad uvedeného ustanovenia navrhovateľom a uviedol, že z jeho strany nedošlo k obchádzaniu uvedeného ustanovenia, keď zmluvný vzťah medzi ním a pánom Ľ. S. bol vzťahom založeným na základe autorského zákona a v žiadnom prípade nešlo o závislú prácu, pretože absentoval princíp osobnej závislosti a podriadenosti zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, ktorý najviac charakterizuje pracovný pomer ako záväzkový právny vzťah a súčasne ho odlišuje od iných druhov právnych vzťahov. Ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pracovné miesto bolo zrušené a samotná skutočnosť, že po organizačnej zmene on dokázal ďalej vyrábať relácie, ktoré pôvodne zastrešoval navrhovateľ, len dokazujú opodstatnenosť organizačnej zmeny, na základe ktorej došlo k zrušeniu pracovnej pozície navrhovateľa. Navrhovateľ podľa jeho názoru nepreukázal ani porušenie dobrých mravov z jeho strany a ani neuviedol žiadne konkrétne dobré mravy v danom prípade, ktoré mali byť údajne porušené. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny. Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinnosti zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú zásielku. Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme, alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. Citované ustanovenia upravujú spôsob doručovania písomností týkajúcich sa vzniku, zmeny, skončenia pracovného pomeru zamestnanca, pričom uprednostňuje priame doručovanie pred doručovaním poštou. Ak zamestnávateľ nedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá by mala byť podľa Zákonníka práce doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú, a to aj vtedy, ak by zamestnanec písomnosť získal do faktickej držby. Za zmarenie doručenia písomnosti ani za odmietnutie jej prijatia nemožno považovať skutočnosť, že sa zamestnanec na výzvu nedostavil na príslušný orgán zamestnávateľa, kde sa mu mala doručiť písomnosť zamestnávateľa (R 43/1984). Účinky doručenia výpovede nastanú aj v tom prípade, ak adresát odmietne doručovanú písomnosť prevziať, alebo ak svojím počínaním jej doručenie zmarí. O odmietnutie doručovanej výpovede pôjde nielen vtedy, keď ju adresát odmietne prevziať pri osobnom odovzdávaní, ale aj vtedy, keď odoprie prijatie poštovej zásielky. Doručenie výpovede je adresátom marené napríklad vtedy, keď adresát riadne oznámenú poštovú zásielku si v odbernej lehote bez vážnych dôvodov nevyzdvihol, keď spôsobil nedoručiteľnosť zásielky neoznámením zmeny adresy a pod. Či išlo o marenie doručenia výpovede, treba posudzovať podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu. O marenie však nepôjde a výpoveď nebude možné považovať za doručenú, ak tu bola možnosť priameho doručenia výpovede adresátovi. (z III.s.44) V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu odporcom dňa 08.07.2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a náhrady mzdy, pričom ako jeden z dôvodov neplatnosti výpovede uviedol už v návrhu na začatie konania, ako aj vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 27.03.2012 skutočnosť, že výpoveď mu nebola doručená, ani predložená v písomnej forme a napriek tomu, že sám žiadal o predloženie týchto listín, bolo mu to odmietnuté, a preto je podľa jeho názoru výpoveď neplatná podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením sa s úradným záznamom zo dňa 08.07.2011 a výsluchom svedkýň Z.. D. T. a P. X. a na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ vedel a bol oboznámený s predmetom rozhovoru dňa 08.07.2011 s Z.. T. za prítomnosti P. X.; bol opakovane informovaný o rozhodnutí generálnej riaditeľky RTVS zo dňa 10.06.2011, ktorým bolo funkčné miesto vedúci vydania, na ktorom bol navrhovateľ zaradený, zrušené, a keďže zamestnávateľ nemal možnosť ponúknuť mu iné vhodné pracovné miesto ani na kratší pracovný čas, stal sa nadbytočným a zamestnávateľ mu predložil vypracované možnosti skončenia pracovného pomeru dohodou alebo výpoveďou, ktoré boli priamo na stole pred navrhovateľom, odmietol sa k nim vyjadriť, a preto zamestnávateľ vzhľadom na reakciu navrhovateľa odchodom, pri jeho odchode z miestnosti navrhovateľovi oznámil, že týmto považuje výpoveď z pracovného pomeru za doručenú. Z ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Na doručovanie písomností týkajúcich sa vzniku, zmeny alebo skončenia pracovného pomeru, sa vzťahuje ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého tieto písomnosti, a teda aj výpoveď, musí byť doručená zamestnancovi do vlastných rúk, a to nielen v prípade doručovania písomnosti poštou, ale aj v prípade doručovania na pracovisku, v byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý, a preto podľa názoru odvolacieho súdu za doručenie písomnosti, ktorú je podľa Zákonníka práce potrebné doručiť do vlastných rúk, nemožno považovať len ich ponechanie na stole počas pohovoru so zamestnancom v súvislosti so zrušením jeho pracovného miesta, keď ani v úradnom zázname z tohto pohovoru nie je uvedené, že by prítomné pracovníčky odporcu počas pohovoru pred odchodom navrhovateľa z miestnosti pristúpili k vykonaniu aktu doručenia výpovede navrhovateľovi, keď táto skutočnosť nevyplynula ani z výpovedí vypočutých svedkýň. Súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď na daný prípad neaplikoval ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, nezaoberal sa posúdením samotného doručovania výpovede navrhovateľovi odporcom z hľadiska tohto ustanovenia, najmä skutočnosťou, či bol uskutočnený akt doručenia výpovede navrhovateľovi zo strany niektorej z prítomných pracovníčok odporcu počas pohovoru s navrhovateľom, pri ktorom by mohlo dôjsť k prípadnému odmietnutiu prijatia písomnosti navrhovateľom a taktiež svedecké výpovede, ale aj úradný záznam z tohto pohovoru ako listinný dôkaz, z hľadiska preukázania doručenia výpovede navrhovateľovi do vlastných rúk v súlade s ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce nevyhodnotil. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď aplikoval len ust. § 38 ods. 4 poslednej vety Zákonníka práce, upravujúce spôsoby splnenia povinnosti doručiť písomnosť a účinky doručenia, a to v nadväznosti na ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré však súd prvého stupňa pri posudzovaní doručenia výpovede navrhovateľovi nepoužil. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p., v ktorom súd prvého stupňa odstráni uvedený nedostatok, posúdi splnenie povinnosti odporcu doručiť výpoveď navrhovateľovi aj v súlade s ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá skutočnosť je rozhodujúca pre ďalší postup v konaní. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 3 O.s.p. v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.