Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/390/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112207577 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112207577.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: I. Q., L.. XX.XX.XXXX, J. N. XXX/XX, K. E.ice, zastúpený: Pavol Trnka, advokát, Advokátska kancelária Novomeského 1322/16, P.O.BOX 23, Bánovce nad Bebravou, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody vo výške 589,99 €, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C/63/2012-53 zo dňa 15. apríla 2013, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 55,19 € na účet JUDr. Pavla Trnku, advokáta v Bánovciach nad Bebravou, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 589,99 € a k rukám právneho zástupcu navrhovateľa Pavol Trnka, advokát náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 359,16 €, všetko spolu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 08.03.2012 domáhal voči odporcovi náhrady škody vo výške 589,99 € titulom náhrady škody (náhrady nákladov obhajoby navrhovateľa v trestnom konaní) v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 2. inšpekčné oddelenie, Bratislava ČVS: SKIS-118/IS-2-V-2010 zo dňa 30.08.2010 bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písmeno a), ods. 2 písmeno a) Trestného zákona. Navrhovateľ proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal dňa 11.09.2010 sťažnosť, ktorú prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava uznesením sp. zn. OPv 108/10 zo dňa 06.10.2010 ako nedôvodnú zamietol. Ďalej zistil, že uznesením sp. zn. OPv 108/10-120 zo dňa 15.04.2011 prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava trestné stíhanie obvineného navrhovateľa podľa § 215 ods. 1 písmeno a) Trestného poriadku zastavil, pretože bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.04.2011. Navrhovateľ predložil doklad preukazujúci, že právnemu zástupcovi Pavol Trnka, advokát, ktorého splnomocnil, aby ho obhajoval v trestnom konaní vedenom proti nemu v uvedenej veci, uhradil trovy za zastúpenie, keď predložil príjmové pokladničné doklady vystavené Pavlom Trnkom, advokátom. Podľa predložených príjmových dokladov Pavol Trnka, advokát od navrhovateľa prijal za obhajobu v trestnej veci spolu sumu 589,99 € (349,66 € + 240,33 €). Ďalej zistil, že navrhovateľ dňa 09.06.2011 podal na Ministerstve vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a uplatnil si náhradu škody vo výške 589,99 €, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o stíhaní a s následným nezákonným postupom titulom odmeny advokáta. Ministerstvo vnútra SR listom číslo SLV-PS-644/2011 zo dňa 14.12.2011 navrhovateľovi oznámilo, že uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie o náhradu škody považuje za nedôvodnú. Po právnej stránke posúdil vec v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/ (v znení účinnom do 31.12.2012 a v znení účinnom od 01.01.2013), § 4 ods. 1 písm. m/, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 15 ods. 2, § 16 ods. 1 (v znení účinnom do 31.12.2012), § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 120 ods. 1 a § 132 O.s.p., prísl. (v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odcitovaných) ust. zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona ako i Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb; a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný, a preto mu v celom rozsahu vyhovel. Podľa súdu prvého stupňa v konaní bolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2./ nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím). Z tohto dôvodu rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 589,99 € titulom náhrady škody, ktorá navrhovateľovi vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a ktorá predstavuje náhradu nákladov spojených s výkonom obhajoby v trestnom konaní. Mal pritom za preukázané, že celková náhrada za trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní je spolu v sume 589,99 €, pričom odporca v priebehu konania výšku uplatneného nároku navrhovateľa na náhrada škody a vykonanie jednotlivých úkonov právnej služby nenamietal. Súd prvého stupňa zastával názor, že vplyv samotného nezákonného rozhodnutia - vznesenie obvinenia na zmenšení majetku navrhovateľa v podobe škody - zaplatenia trov právneho zastúpenia za účelom dosiahnutia zrušenia tohto rozhodnutia v rozsahu 589,99 € bol priamy, bezprostredne vyvolaný dosiahnutím uvedeného cieľa, pričom navrhovateľ v konaní preukázal vznik vymáhanej škody, keď preukázal, že škoda, ktorej náhrady sa v tomto konaní domáhal, vznikla v priamej príčinnej súvislosti vo vzťahu k zastaveniu trestného stíhania. Súd prvého stupňa argumentoval tým, že v prípade obhajoby navrhovateľa v trestnom konaní boli jednotlivé úkony vykonané na účelnú ochranu navrhovateľa ako obvineného podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní. Nezákonné rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní - vznesenie obvinenia vyvolali zo strany obhajoby procesné úkony smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov pre navrhovateľa, ktoré by v prípade správneho rozhodnutia neboli potrebné. Nezákonné rozhodnutie, vznesenie obvinenia bolo teda príčinou vzniku trov za úkon obhajoby v záujme navrhovateľa. Náklady vynaložené na takéto úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, lebo boli ním vyvolané. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový súd tiež poukázal na to, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.7.2004, a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."), účinného do 30.6.2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospel k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (por. rozsudok NS SR z 28.6.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery, prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné rozsudok NS SR 1Cdo 64/2008, 4 Cdo 183/2009, 4 M Cdo 15/2009 (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 54/2011). Zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí v dôsledku čoho zanikajú účinky rozhodnutia o vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia. Štát nesie objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v prvostupňovom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania a to trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške t.j. vo výške 359,16 €. Uvedený rozsudok napadol (v celom rozsahu) v zákonom stanovenej lehote odvolaním odporca. Vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci, žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne. Úvodom odvolania uviedol, že začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch a vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba predbežný charakter a pomocnú úlohu. Pri vznesení obvinenia musia byť predovšetkým splnené dve kumulatívne podmienky: konkretizovaná osoba a dôkazy, ktoré dostatočne odôvodňujú postup na vznesenie obvinenia. Policajt je oprávnený zastaviť trestné stíhanie, iba ak nebolo vznesené obvinenie. Keďže vyšetrovateľ Policajného zboru nemal inú zákonnú možnosť na postup v predmetnej trestnej veci (ak nechcel postupovať v rozpore s Trestným poriadkom a tým sa sám vystaviť nebezpečenstvu možného trestného stíhania pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, prípadne marenie úlohy verejného činiteľa podľa § 327 Trestného zákona) podľa odporcu vyšetrovateľ postupoval zákonne. V dôvodoch odvolania odporca poukázal na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 251/2010, z ktorého vyplýva, že v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Podľa názoru odvolacieho súdu i keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, nemožno paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok obvineného, ale v každej trestnej veci je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného konania z hľadiska vývoja dôkaznej situácie, ako aj základných zásad trestného konania (tento názor vyplýva aj z nálezu Ústavního soudu ČR sp. zn. III. ÚS 162/02). Následne v dôvodoch odvolania odporca poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/194/2012 z ktorého vyplýva, že: zákonom č. 412/2012 Z. z. bol zákon č. 514/2003 Z. z. zmenený, pričom daný zákon nadobudol účinnosť dňa 01.01.2013. Keďže touto novelou nebolo dané prechodné ustanovenie a ide o procesnoprávny predpis, nakoľko upravuje zastupovanie Slovenskej republiky, tak pre ďalšie konanie od 01.01.2013 sa aplikuje znenie dané novelou - zákonom č. 412/2012 Z. z. Na základe uvedeného súd v konaní ďalej konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky. Hoci navrhovateľ pôvodne v návrhu označil tento orgán - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, na ktorom podal aj žiadosť o predbežné prerokovanie, čo správne označil, avšak zmenou zákona došlo k zmene konajúceho orgánu v mene Slovenskej republiky, súd ďalej konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene SR v danom konaní. Súd poznamenal, že je irelevantné, že žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná na Ministerstve vnútra SR, hoci v súčasnosti je príslušným orgánom Generálna prokuratúra SR. Súd zároveň podotkol, že v čase podania žiadosti bolo Ministerstvo vnútra SR orgánom konajúcim v mene odporcu a to do 31.12.2012. Ďalej odporca uviedol, že podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov cit.: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu“. Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku „Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor“. Podľa odporcu neboli v danej veci zistené skutočnosti, ktoré by potvrdzovali resp. preukazovali nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, dôsledkom ktorého, bolo vydané predmetné rozhodnutie. V zmysle Trestného poriadku § 230 ods. 1 vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní prokurátor. Z uvedenej novely ďalej vyplýva, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ. Považujúc odvolanie odporcu za nedôvodné, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľ zastával názor, že prvostupňový súd predmetnú vec správne posúdil, keď uplatnený nárok považoval v plnom rozsahu za dôvodný. Rozhodol tak v súlade s ustálenou súdnou praxou, na ktorú poukázal prvostupňový súd aj v odôvodnení svojho rozhodnutia (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 53/93, rozsudok NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 64/2008, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 183/2009). Vychádzajúc z ustálenej súdnej judikatúry ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. resp. zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Ako uviedol aj prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, systematickým a logickým výkladom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. dospejeme k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Odporcove tvrdenia o tom, že vyšetrovateľ v predmetnej trestnej veci postupoval zákonne nezodpovedajú neskoršiemu výsledku trestného konania, nakoľko prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava uznesením sp. zn. Opv 108/10-120 zo dňa 15.4.2011 trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi zastavil a to z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo. Vzhľadom na uvedené bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi vedené nedôvodne a nemalo byť voči nemu vôbec vznesené obvinenie. Na to, aby príslušný orgán činný v trestnom konaní bol povinný vydať uznesenie o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe, zistené skutočnosti musia nasvedčovať dostatočne dôvodnému záveru, že bol spáchaný trestný čin a že tento trestný čin spáchala táto konkrétne osoba. V súvislosti s otázkou, ktorý orgán je legitimovaný konať v danej právnej veci za Slovenskú republiku, podľa navrhovateľa odporca celkom neopodstatnene poukazuje na novelu zákona účinnú od 1.1.2013, pretože v čase uplatnenia nároku na náhradu škody nebola spomínaná novela účinná a preto ju nemožno ani daný prípad aplikovať (zásada zákazu retroaktivity). Rovnako neopodstatnene podľa navrhovateľa odporca poukazuje na ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (zrejme mal odporca na mysli ust. § 4 ods. 1 zákona), keďže v čase, kedy si navrhovateľ uplatnil nárok voči odporcovi nebolo toto ustanovenie tak ako ho cituje odporca v podanom odvolaní účinné. Pokiaľ odporca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C 194/2012, z odvolania vôbec nevyplýva, či toto nadobudlo právoplatnosť a napokon rozsudkom okresného súdu nie je súd konajúci v predmetnej právnej veci vôbec viazaný. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ zastával názor, že prvostupňový súd rozsudkom vydaným v predmetnej právnej veci rozhodol o uplatnenom nároku správne. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď zistil, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú vec aplikoval najmä príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (predovšetkým ustanovenie § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b/ - v znení účinnom do 31.12.2012 a v znení účinnom od 01.01.2013, § 4 ods. 1 písm. m/, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 3). Následne prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný, keďže mal v konaní dostatočne preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.). Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, a to tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 589,99 € titulom náhrady škody, ktorá navrhovateľovi vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a ktorá predstavuje náhradu nákladov spojených s výkonom obhajoby v trestnom konaní, jeho rozhodnutie je vecne správne. Pritom s dôvodmi, na ktorých prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie, sa odvolací súd plne stotožňuje a v podrobnostiach na tieto poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 54/2011 súd prvého stupňa správne uzavrel, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Ak teda došlo k zastaveniu trestného stíhania (tak ako je tomu v prejednávanej veci) tzn. podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, je potrebné vychádzať z toho, že občan (v danom prípade navrhovateľ) čin nespáchal a trestné stíhanie nemalo byť proti nemu ani začaté. Vzhľadom na uvedené je preto nutné prisvedčiť argumentácii navrhovateľova uplatnenej vo vyjadrení k odvolaniu, že odporcove tvrdenia o tom, že vyšetrovateľ v predmetnej trestnej veci postupoval zákonne, nezodpovedajú neskoršiemu výsledku trestného konania, nakoľko prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava uznesením sp. zn. Opv 108/10-120 zo dňa 15.4.2011 trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi zastavil a to z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo. Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, v súlade s ktorou náležite posúdil prejednávanú vec a rozhodol vo veci samej aj súd prvého stupňa, ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009 zo dňa 30.11.2009; obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010). Odvolacie námietky odporcu týkajúce sa otázky určenia orgánu, ktorý v prípade náhrady škody má resp. mal v danom prípade konať ako orgán verejnej moci v mene štátu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, a to z dôvodu nižšie uvedenej právnej argumentácie. V súdenej veci došlo ku škode navrhovateľa v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok policajt a prokurátor. Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ policajného zboru (pozri bližšie Výklad niektorých pojmov - § 10 Trestného poriadku). Na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011 je z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v danom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý - § 4 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, resp. písm. m/ v znení účinnom od 01.01.2013. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podal v predmetnom prípade navrhovateľ na Ministerstve vnútra SR, v dôsledku čoho sa toto ministerstvo stalo orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát. Pokiaľ teda navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil ako odporcu štát zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky jeho postup bol správny, keďže z hľadiska určenia orgánu konajúceho v mene štátu je rozhodujúca tá skutočnosť, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo vnútra SR. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súd prvého stupňa založil na správnom závere o tom, ktorý orgán koná v preskúmavanej veci za štát. Vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 18C/194/2012 a Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 8Co 251/2010, na ktoré poukázal vo svojom odvolaní odporca, odvolací súd uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami iných (okresných, krajských) súdov v obdobných veciach. Po oboznámení sa s obsahom týchto rozhodnutí odvolací súd okrajom poznamenáva, že ide o odklon v rozhodovaní slovenských súdov o otázke náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (vzhľadom na špecifiká predmetných prípadov, ktoré sa vo vzťahu k súdenej veci významne odlišujú a nevykazujú známky podobnosti s prejednávaným prípadom), keď v právnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18C/194/2012 ide o prípad existencie nezákonného rozhodnutia pri ktorom však nevzniká nárok na náhradu škody a v právnej veci na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Co 251/2010 ide o prípad neexistencie nezákonného rozhodnutia. Z vyššie uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.), a to včítane výroku o trovách prvostupňového konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal podľa podaného vyčíslenia náhradu trov vynaložených v odvolacom konaní za podané vyjadrenie k odvolaniu vo výške 55,19 €, ktoré uložil odporcovi, s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p., zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 17.06.2013, doručené súdu prvého stupňa dňa 21.06.2013, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 38,18 € a aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a/ citovanej vyhlášky predstavuje sumu 45,99 € / 38,18 € + 1 x 7,81 € režijný paušál za rok 2013 /. Táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 9,20 € / 45,99 € x 20% = 9,198 € /, t. j. odmena spolu vo výške 55,19 €. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.