Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/397/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113232744 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Michalková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1113232744.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: SLOVENSKÉ ENERGETICKÉ STROJÁRNE, a. s., so sídlom Továrenská 210, 935 28 Tlmače, IČO: 31 411 690, zast. Advokátska kancelária Kovár a partneri, s. r. o., so sídlom Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava, IČO: 35 789 697, proti odporcovi: Crédit Agricole Corporate and Investment Bank, 929 20 Paríž, vo veci organizačnej zložky: Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Námestie 1. mája 18, 811 06 Bratislava, IČO: 36 361 968, zast. White & Case, s. r. o., Hlavné nám. č. 5, 811 01 Bratislava, IČO: 35 908 891, o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní odporcu a spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Rut 91.081.000-6, Santa Rosa 76, Santiago, Chile, zast. Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Eurovea Central 1, Pribinova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857 897 proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/63/2013-214 zo dňa 21. 10. 2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd odvolanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Rut 91.081.000-6, Santa Rosa 76, Santiago, Chile proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/63/2013-214 zo dňa 21. 10. 2013 o d m i e t a . Krajský súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/63/2013-214 zo dňa 21. 10. 2013 v I. výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Rut 91.081.000-6, Chile, na základe záručných listín vystavených odporcom č. LGI07109753 na sumu 14.250.221,60 USD v znení jej dodatku a č. B200498 na sumu 4.690.073,24 USD v znení jej dodatkov zabezpečujúcich porušenie povinností spoločnosti SLOVENSKÉ ENERGETICKÉ STROJÁRNE, a. s., IČO: 31411690, vyplývajúcich zo zmluvy o dielo č. ACB-003.06 uzavretej dňa 25. 07. 2007 so spoločnosťou EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Rut 91.081.000-6, Chile a to až do právoplatnosti rozsudku v konaní vo veci samej p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. (ďalej len ENDESA) základe záručných listín vystavených odporcom č. LGI07109753 na sumu 14.250.221,60 USD v znení jej dodatku a č. B200498 na sumu 4.690.073,24 USD v znení jej dodatkov zabezpečujúcich porušenie povinností navrhovateľa vyplývajúcich zo zmluvy o dielo č. ACB-003.06 uzavretej dňa 25. 07. 2007 so spoločnosťou ENDESA a to až do právoplatnosti rozsudku v konaní vo veci samej. Vo zvyšnej časti súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Súčasne uložil navrhovateľovi povinnosť v lehote 30 dní odo dňa doručenia uznesenia podať návrh na začatie konania vo veci samej. O trovách konania rozhodol tak, že o týchto bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 02. 10. 2013 domáhal nariadenia predbežného opatrenia v znení tak, ako je vyššie uvedené a to z dôvodu, že navrhovateľ uzavrel s odporcom, v mene ktorého konala jeho organizačná zložka so sídlom na území SR, mandátnu zmluvu dňa 09. 10. 2007 v znení jej dodatkov. Na prvej strane predmetnej mandátnej zmluvy je uvedené, že zmluvné strany ju uzavreli podľa ust. § 566 až 576 Obch. zák. v platnom znení, pričom v bode 10.5. sa jej zmluvné strany výslovne dohodli, že táto zmluva bude podliehať a riadiť sa právnymi predpismi SR, pričom všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú s konečnou platnosťou rozhodnuté príslušným súdom SR. Uvedená časť zmluvy nebola ani v znení jej dodatkov menená. Predmetom mandátnej zmluvy bolo podľa jej bodu 1.2 poskytnutie bankových záruk pre príjemcu záruk Endesa Chile, Santa Rosa 76, Santiago, Čile (ďalej len „beneficient“). Odporca vzal na vedomie, že navrhovateľ a beneficient uzavreli dňa 25. 07. 2007 zmluvu o dielo č. ACB 003.06 (ďalej len zmluva o dielo) o dodávke na kľúč tepelnej elektrárne na uhlie 370 MW v kontraktačnej cene 558 mil. USD. Zmluvné strany v bode 1.2. zmluvy výslovne dohodli, že bankové záruky vystavené odporcom majú zabezpečovať záväzky mandanta navrhovateľa voči beneficientovi vyplývajúce z uvedenej zmluvy o dielo do výšky 36.625.554,- USD, čo bolo špecifikované ako záväzok odporcu. Uvedená suma záruk sa v súlade s bodom 1.4. mandátnej zmluvy postupne znižovala. Predmetnú zmluvu o dielo neuzatváral s beneficientom výlučne navrhovateľ, ale konzorcium, ktorého členmi boli štyri spoločnosti, t. j. štyri právne subjekty vrátane navrhovateľa, z ktorých každá zvlášť zodpovedala za riadne plnenie svojich záväzkov, pričom rozsah týchto záväzkov bol pre každú spoločnosť určený osobitne a tieto sa líšili svojím obsahom a rozsahom. V súlade s čl. 6 zmluvy o dielo každá z uvedených spoločností bola povinná odovzdať beneficientovi záruky - záručné listiny zabezpečujúce kvalitu a rozsah prác tej ktorej spoločnosti, pričom navrhovateľ mal poskytnúť záručný certifikát, ktorý by zodpovedal ručeniu za rozsah jeho dodávky. Na základe mandátnej zmluvy uzavretej s navrhovateľom odporca dňa 11. 10. 2007 vystavil bankovú záruku, záručnú listinu v prospech beneficienta za riadne plnenie zmluvy č. LGI07109753 na sumu 14.250.221,60 USD, ktorej platnosť bola predĺžená do 24. 02. 2013 prvým dodatkom zo dňa 29. 09. 2010. Dňa 13. 02. 2012 vystavil bankovú záruku, záručnú listinu v prospech beneficienta za zádržné č. B200498 na sumu 4.690.073,24 USD, ktorej platnosť bola predĺžená prvým až tretím dodatkom do 08. 01. 2013. Podľa tvrdenia navrhovateľa uvedené bankové záruky, záručné listiny, vystavil odporca v rozpore s ustanovením bodu 1.2. mandátnej zmluvy, pretože v texte bankových záruk odporca uviedol, že tieto záručné listiny a všetky práva a povinnosti zúčastnených strán sa riadia a vykladajú v súlade s rozhodcovskou doložkou zmluvy o dielo, a to napriek ustanoveniu bodu 1.2. mandátnej zmluvy, v ktorom sa zaviazal odporca bankové záruky vystaviť podľa ust. § 313 - 322 Obchodného zákonníka, t. j. slovenského právneho poriadku a že z textu bankových záruk nijakým spôsobom nevyplýva, že tieto majú pokrývať výlučne záväzky navrhovateľa, t. j. odporca nijakým spôsobom neošetril záujmy a pokyny navrhovateľa, ktoré mu boli známe a to, aby sa bankové záruky nedali zneužiť na pokrytie záväzkov iných subjektov spadajúcich do konzorcia, ktoré boli účastníkmi zmluvy o dielo, pričom túto skutočnosť mohol odporca ošetriť jednoduchým odkazom na príslušnú prílohu zmluvy o dielo. Navrhovateľ mal za to, že v uvedených rozsahoch odporca porušil ust. § 567 Obch. zák. v platnom znení, keď nekonal s odbornou starostlivosťou, odchýlil sa od pokynov navrhovateľa a nekonal v súlade s jeho záujmami, ktoré poznal a musel poznať. Spoločnosť ENDESA, t. j. beneficient si uplatnila vyplatenie bankových záruk u odporcu v plnej výške a to dňa 17. 10. 2012 prostredníctvom banky BANCO SANTANDER. Vyššie uvedené bankové záruky mali zabezpečovať plnenie, resp. záväzky navrhovateľa, ktoré sa týkali výlučné dodávky kotla. Beneficient nijakým spôsobom nespochybnil, resp. nedeklaroval vo vzájomnej komunikácii s konzorciom porušenie zmluvných povinností týkajúcich sa plnení, na ktoré bol zaviazaný navrhovateľ a ktoré boli uvedenými bankovými zárukami zabezpečené. Podľa tvrdenia navrhovateľa si beneficient protiprávne uplatnil bankové záruky vystavené odporcom z dôvodu ním tvrdeného porušenia iných záväzkov než tých, na ktoré bol povinný navrhovateľ a na ktoré sa predmetné bankové záruky vzťahujú. O uvedených skutočnostiach navrhovateľ informoval odporcu, resp. jeho zriaďovateľa listom zo dňa 18. 10. 2012. Naviac navrhovateľ sa v mesiaci október 2013 dozvedel z Výročnej správy spoločnosti Tecnimont S.p.A, že spoločnosti beneficienta už boli vyplatené bankové záruky tohto člena konzorcia vo výške 94 mil. USD. Spoločnosť Tecnimont S.p.A pritom výslovne uviedla, že tento nárok beneficienta je nezákonný, pričom súd v Miláne dočasne poskytol uvedenej spoločnosti ochranu pred vyplatením protizáruk iných bánk. Spoločnosť Tecnimont S.p.A taktiež uviedla, že jej v súvislosti s vyplatením záruk a súvisiacimi porušeniami zmluvných aktov vznikla škoda odhadnutá na 1,3 mld. USD, ktorá zahŕňa náhradu vyplatených bankových záruk, ako aj škody vyplývajúce z uplatnenia bankových záruk beneficientom. Na základe uvedeného vznikla navrhovateľovi škoda, napr. značné náklady na právne služby a prekladateľské služby s tým súvisiace, ktoré vznikli pred začatím konania a neboli a nie sú pokryté inštitútom náhrady trov konania, resp. hrozí vznik ďalšej značnej škody a to v príčinnej súvislosti s vystavením bankových záruk, vystavením ktorých porušil odporca, tak ako už bolo vyššie uvedené ust. § 567 Obch. zák. s poukazom na ust. bodu 1.2. mandátnej zmluvy. Uvedeným predbežným opatrením sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi zdržania sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech beneficienta na základe vyššie špecifikovaných bankových záruk, ktoré boli podľa názoru navrhovateľa vystavené v rozpore so zákonom a preto sú podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatné, keďže odporca prostredníctvom nich zvýhodnil záujmy beneficienta na úkor záujmov mandanta, teda navrhovateľa, ktoré mu boli známe. Navrhovateľ mal za to, že existuje reálna hrozba vzniku neoprávnenej pohľadávky voči navrhovateľovi v sume 18.940.294,84 USD vo forme regresného nároku odporcu alebo tretích osôb, na ktoré prípadne odporca postúpi tento regresný nárok a v prípade, ak konajúci súd neposkytne navrhovateľovi dočasnú ochranu formou nariadenia predbežného opatrenia, vystaví navrhovateľa riziku regresného nároku odporcu alebo tretích osôb v hore uvedenej výške, ktorý je pre navrhovateľa likvidačný, resp. majúci značný negatívny dopad ohrozujúci konkurencieschopnosť podnikateľského subjektu na trhu. Zdôraznil, že práve v dôsledku porušenia záväzkových a zákonných povinností zo strany odporcu, si beneficient protiprávne uplatňuje u odporcu vyplatenie bankových záruk. Odporca tak v dôsledku porušenia uvedených povinností navodil domnelý stav, že v prípade, ak poskytne beneficientovi akékoľvek plnenie z predmetných bankových záruk, bude povinný v súlade s ust. § 321 ods. 2 Obch. zák. v platnom znení zaplatiť banke to, čo banka plnila podľa svojej povinnosti zo záručnej listiny vystavenej v tomto prípade v rozpore s mandátnou zmluvou. Odporca pritom pri vystavovaní bankových záruk ako jednostranných právnych úkonov porušil svoje záväzkové a zákonné povinnosti konať v zaujme a podľa pokynov mandanta, pričom zvýhodnil postavenie beneficienta, s ktorým nebol v žiadnom zmluvnom ani inom vzťahu na úkor mandanta, s ktorým mal uzatvorenú mandátnu zmluvu a konal v rozpore s povinnosťami mandatára. Podľa tvrdenia navrhovateľa, keďže beneficient požiadal odporcu o vyplatenie bankových záruk, t. j. predmetné bankové záruky si u odporcu uplatnil, existuje odôvodnené nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy pre navrhovateľa vo forme regresného nároku odporcu vo výške 18,9 mil. USD, ktorý je pre navrhovateľa likvidačný. Nakoľko má tento regresný nárok odporca zabezpečený početnými inštitútmi ručenia a záložnými právami, tak ako to vyplýva z bodu 4.1. mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, má navrhovateľ za to, že potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania je viac než naliehavá. Nariadením predbežného opatrenia nevznikne ani odporcovi ani tretej osobe zrejme väčšia ujma, než by vznikla navrhovateľovi, keby predbežné opatrenie nariadené nebolo. V prípade jeho nenariadenia by vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane beneficienta v sume takmer 19 mil. USD a v prípade nariadenia predbežného opatrenia sa len dočasne zamedzí vzniku sporných neoprávnených nárokov a obohatení, kým nedôjde k vyriešeniu ich spornosti. V prípade nenariadenia predbežného opatrenia bude mať negatívny ekonomický dopad na celú oblasť územia Slovenskej republiky, v ktorej navrhovateľ zamestnáva vyše 1 600 zamestnancov, ktorých pracovné miesta budú ohrozené, nakoľko navrhovateľ bude nútený minimalizovať dopad finančnej straty v dôsledku vyplatenia bankových záruk odporcom. Súd prvého stupňa v odôvodnení poukázal na ust. § 102 ods. 1 veta prvá O.s.p., ust. § 74 ods. 1 O.s.p., § 75 ods. 1 až 6 O.s.p. ako i na ust. § 76 ods. 1 písm. f) O.s.p. a ustálil, že mandátna zmluva bola uzavretá medzi slovenskou právnickou osobou a pobočkou francúzskej zahraničnej banky v SR. Odporca, v tomto prípade francúzska banka vo veci týkajúcej sa pobočky v SR, má sídlo na území iného štátu EÚ. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa týka činnosti pobočky francúzskej banky v SR, ktorá ako zmluvná strana uzavrela mandátnu zmluvu. Podľa nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel 1) má právomoc výlučne slovenský súd, pričom zmluvné strany si dojednali mandátnu zmluvu podľa právneho poriadku SR a týmto právnym poriadkom sa dohodli aj riadiť v prípade sporu. Po vyriešení otázky právomoci súdov SR a po oboznámení sa s obsahom spisu súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ osvedčil naliehavosť na nariadenie predbežného opatrenia, pretože medzi medzi účastníkmi konania je stav právnych vzťahov taký, že vyžaduje dočasnú a rýchlu súdnu úpravu a stotožnil sa so všetkými skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenia predbežného opatrenia. Ďalšie dôvody s poukazom na ust. § 76 ods. 4 O.s.p. neuviedol. Súd prvého stupňa návrh na nariadenia predbežného opatrenia vo zvyšnej časti návrh z dôvodu, že výrokom č. 1 bola poskytnutá dostatočná ochrana ohrozeného nároku, ktorá sa má poskytnúť nariadeným predbežným opatrením ako i z dôvodu, že súd nemôže zakázať odporcovi vymáhať akýkoľvek jeho nárok, ako nedôvodný zamietol. Súčasne s poukazom na ust. § 76 ods. 3 prvá veta O.s.p. uložil navrhovateľovi povinnosť podať návrh vo veci samej. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie spoločnosť ENDESA, ktorá poukázala na skutočnosť, že súčasný návrh je v poradí už štvrtým totožným návrhom na vydanie predbežného opatrenia doručeným Okresného súdu Bratislava I, ktorým sa spoločnosť Slovenské energetické strojárne, a.s. ako jej majoritný akcionár snaží zabrániť legitímnej výplate peňažných prostriedkov z bankových záruk vystavených odporcom v prospech spoločnosti ENDESA. Ďalej uviedol, že predchádzajúcim trom návrhom navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia proti odporcovi okresný súd vyhovel a predbežné opatrenie s požadovaným obsahom vydal. Všetky tri tieto predbežné opatrenia však boli následne Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom na základe odvolaní podaných odporcom a spoločnosťou Endesa pre ich nezákonnosť zrušené, resp. zmenené tak, že návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý. Aj napriek existencii vyššie uvedených rozhodnutí krajského súdu (rozhodnutie KS v Bratislave č. k. 2Cob/74/2013-469 zo dňa 14. 03. 2013, č. k. 8Cob/6/2013-384 zo dňa 29. 05. 2013 a č. k. 3Cob/271/2013-411 zo dňa 30. 09. 2013) zakladajúcich prekážku rei iudicatae sa však spoločnosť SEZ obrátila na okresný súd znova s ďalším návrhom. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal otázkou svojej právomoci a vôbec sa nezaoberal otázkou, či jeho konaniu nebráni prekážka litispendencie a prekážka už rozhodnutej veci. Spoločnosť má za to, že je oprávnená na podanie odvolanie, keď navrhovateľ vo svojom návrhu na vydanie predbežného opatrenia podľa jej názoru úmyselne uvedenú spoločnosť neoznačil za účastníka konania, aj keď spoločnosť Endesa hoci jej práva sú v uznesení vo forme predbežného opatrenia priamo dotknuté, by účastníkom mala byť. Takýto účelový postup navrhovateľa však nič nemení podľa jej názoru na tom, že v situácii kedy uznesenie priamo a negatívnym spôsobom zasahuje do práv spoločnosti Endesa, je spoločnosť Endesa oprávnená podať odvolanie. Ďalej namieta, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre nariadenia predbežného opatrenia, nebola splnená podmienka existencie bezprostredne hroziacej ujmy a preto navrhla uznesenie v napadnutej časti zrušiť a konanie zastaviť, resp. uznesenie zmeniť a návrh zamietnuť. Súčasne si uplatnila náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodov, že súd nemal právomoc vydať napadnuté uznesenie, že neboli splnené viaceré procesnoprávne a hmotnoprávne podmienky pre vydanie uznesenia, že súd nesprávne právne posúdil záruky a porušil zásadu proporcionality a v konečnom dôsledku namietol nedostatočné a nezrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia a poukázal na jeho nepreskúmateľnosť. Uviedol, že napadnuté uznesenie je už v poradí tretím predbežným opatrením vydaným na návrh navrhovateľa voči odporcovi, ktoré ukladá odporcovi rovnaké povinnosti ako uznesenie s jediným rozdielom, že predbežné opatrenie č. 2 (uznesenie súdu zo dňa 04. 04. 2013 č. k. 32Cb/64/2013-100) ukladalo odporcovi aj povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k vymáhaniu poskytnutých plnení od navrhovateľa. Mal za to, že existencia predchádzajúcich konaní a rozhodnutí zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. V úvode odvolania namietal nedostatok právomoci súdov SR. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý založil právomoc na vydanie uznesenia na ust. čl. 5 ods. 5 nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a uviedol, že čl. 10.5 mandátnej zmluvy vôbec nezakladá právomoc súdov SR. Čl. 10.5 mandátnej zmluvy hovorí o tom, že má rozhodnúť príslušný súd a nie príslušný súd SR. Jediné čo vyplýva z čl. 10.5 mandátnej zmluvy je, že mandátna zmluva sa spravuje právnym poriadkom SR a spory z nej bude rozhodovať príslušný súd. Odporca má za to, že právomoc slovenských súdov nebola daná podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia Brusel 1, nakoľko povinným zo záruk nie je pobočka, ale sám odporca, t. j. spoločnosť so sídlom vo Francúzsku. Pobočka v súčasnosti nevykonáva v SR žiadne bankové činnosti a záruky je povinný vyplatiť priamo odporca. Predbežné opatrenie preto nevyvoláva na území SR žiadne účinky a nemôže tu byť ani vykonané, nakoľko tu niet subjektu, proti ktorému by sa malo vykonať. Ďalším dôvodom odôvodňujúcim absenciu právomoci súdu v SR je skutočnosť, že uznesenie sa týka záruk a nie mandátnej zmluvy. V zárukách sa jasne dohodlo, že spory z nich vyplývajúce sa budú riešiť pred medzinárodným arbitrážnym súdom medzinárodnej obchodnej komory v Paríži. A preto aj keby v mandátnej zmluve bola založená príslušnosť súdov SR, v tomto prípade by nešlo o spor týkajúci sa mandátnej zmluvy, pred ktorý bola príslušnosť súdov SR dohodnutá. Pre spory týkajúce sa záruk je právomoc súdu jednoznačne vylúčená dohodou zmluvných strán. V prípade ak odvolací súd má za to, že je daná právomoc súdov SR, namietal prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Uviedol, že uznesenie je v poradí už tretím predbežným opatrením proti odporcovi vydaným na návrh navrhovateľa. A to medzi rovnakými účastníkmi konania a s rovnakým predmetom konania. Zdôraznil, že v porovnaní so skutkovými okolnosťami konaní, v ktorých boli vydané predbežné opatrenia č. 1 a 2, nenastala žiadna nová skutková okolnosť, ktorá by odôvodňovala vydanie uznesenia. Navrhovateľ zakladá svoje nároky na tých istých argumentoch a novou skutkovou okolnosťou nie je ani namietané údajné porušenie mandátnej zmluvy. Ďalej namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Uviedol, že v uznesení boli ako účastníci konania označení len navrhovateľ a odporca. Ak sa má podľa navrhovateľa rozhodovať vo veci samej o neplatnosti záruk a teda o záväzkovoprávnych vzťahoch medzi odporcom a spoločnosťou ENDESA, mal za to, že účastníkom konania mala byť aj spoločnosť ENDESA ako účastník konania vo veci samej. Zdôraznil, že v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť označení ako účastníci konania tí istí účastníci ako v konaní vo veci samej. Súd pochybil, keď sa nezaoberal otázkou vecnej legitimácie účastníkov a vydal predbežné opatrenie, čím zaťažil prvostupňové konanie vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal tiež absenciu bezprostredne hroziacej ujmy, preto neboli splnené predpoklady uvedené v ust. § 75 ods. 2 O.s.p. Z uznesenia vyplýva, že navrhovateľ odôvodňoval existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy tým, že existuje voči nemu odôvodnené nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy vo forme regresného nároku odporcu vo výške takmer 19 mil. USD, ktorý je pre navrhovateľa likvidačný. V tejto súvislosti odporca uviedol, že dňa 21. 12. 2012 bola, okrem iných, medzi navrhovateľom a odporcom uzavretá zmluva o neuplatňovaní práv, kde sa počíta s tým, že môže dôjsť k plneniu zo záruk vystavených odporcom ako aj inými veriteľmi navrhovateľa a v prípade, že sa tak stane, sa odporca a akcionár navrhovateľa dohodli, že dôjde k postúpeniu pohľadávky odporcu voči navrhovateľovi na akcionára navrhovateľa. V dôsledku takejto dohody by v prípade plnenia zo záruk odporcom nedošlo k vymáhaniu plnenia od navrhovateľa, ale regresný nárok odporcu by prevzal akcionár navrhovateľa, ktorý ako sa dá predpokladať, nebude chcieť navrhovateľa finančne zlikvidovať. Zmluvu o neuplatňovaní práv uzavrel navrhovateľ už v čase, keď spoločnosť ENDESA uplatnila nároky zo záruk a napriek tomu, že už v tom čase bol navrhovateľ presvedčený o neoprávnenosti nároku spoločnosti Endesa, pripustil možnosť, že k plneniu zo záruk odporcom dôjde a pre takýto prípad sa dohodlo, že nenastanú účinky dohodnuté v zmluve o budúcej zmluve o postúpení pohľadávky. Vyplatením záruk by došlo len k vzniku nároku odporcu vyzvať akcionára navrhovateľa k podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky. Žiadne ďalšie kroky by odporca v zmysle zmluvy o neuplatňovaní práv nemohol a ani nemal v pláne uskutočniť, čoho si bol navrhovateľ vedomý. Argument, že podmienka hrozby vzniku bezprostrednej ujmy nie je splnená v prípade ak hrozí výplata z bankovej záruky, podporuje aj ust. § 321 ods. 4 Obch. zák., kedy na základe tohto ustanovenia by mal navrhovateľ právo požadovať od spoločnosti Endesa vrátenie plnenia, takže plnenie by mohol ihneď po vyplatení odporcom vymáhať od spoločnosti Endesa bez toho, aby on sám plnil odporcovi. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie záruk a porušenie zásady proporcionality, keď podľa jeho názoru, predmetné uznesenie predstavuje radikálny zásah do práv a povinností odporcu, ktorý by bol spravodlivý a odôvodnený len v prípade hroziacej ujmy a len ak by rešpektoval zásadu proporcionality. Na záver poukázal na pochybenia súdu pri doručovaní uznesenia, keď mal za to, že súd pochybil, keď doručoval uznesenie len pobočke. Súd pri doručovaní uznesenia tiež pochybil, keď nedoručil spolu s rozhodnutím i návrh na jeho vydanie, keď v odôvodnení uznesenia sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu podľa § 76 ods. 4 O.s.p. Z týchto dôvodov preto navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a konanie zastaviť, resp. zmeniť a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnuť. Súčasne si uplatnil i náhradu trov konania. K odvolaniam sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý považuje odvolanie spoločnosti ENDESA za odvolanie podané neoprávnenou osobou a navrhol, aby ho odvolací súd odmietol a to s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo 50/2013 zo dňa 24. 10. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 11. 2013, v ktorom sa konštatuje, že odvolací súd v tomto konaní správne dospel k záveru, že za účastníka konania nemožno považovať toho kto nebol navrhovateľom v návrhu označený ako odporca, pričom tento fakt je nesporný a preto odvolací súd nemal konať o odvolaní spoločnosti ENDESA. Ide pritom o konanie skutkovo a právne súvisiace a obdobné, avšak nie totožné, nakoľko ide o rozdielnosť konaní vo veci samej. Uviedol, že odporca v úvode svojho odvolania upozornil odvolací súd, že v tomto prípade ide už o tretie predbežné opatrenie vydané na návrh navrhovateľa voči odporcovi, pričom poukázal na uznesenie OS BA I zo dňa 31. 10. 2012 č. k. 35Cb/201/2012-351, ktoré bolo v odvolacom konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/74/2013 zrušené a konanie zastavené z dôvodu nedostatku právomoci súdov SR, ktoré je však toho času vedené na Ústavnom súde SR sp. zn. Rvp 19554/2013, čo však už odporca opomenul uviesť, nakoľko rozhodnutie KS BA ako aj NS SR v tomto konaní je predmetom ústavnej sťažnosti zo strany navrhovateľa. Odporca rovnako opomenul uviesť, že ide o rozdielnosť konaní vo veci samej a teda tieto konania nie sú totožné, nakoľko v konaní vo veci samej bolo v tomto prípade rozhodcovské konanie medzi navrhovateľom a ENDESOU, avšak v tomto konaní je konaním vo veci samej určenie neplatnosti bankových záruk medzi navrhovateľom a odporcom. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04. 04. 2013 č. k. 32Cb/64/2013-100, ktoré bolo v odvolacom konaní Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 8Cob/6/2013 zrušené a konanie bolo zastavené, avšak toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo uznesením NS SR sp. zn. 3Obdo 50/2013 zo dňa 24. 10. 2013 zrušené a vec bola vrátená KS BA na ďalšie konanie. Odporca rovnako i v tomto prípade neuviedol, že ide o rozdielnosť konaní vo veci samej, nakoľko konaním vo veci samej bolo v tomto prípade určenie, že záväzok odporcu na vyplatenie bankových záruk v prospech beneficienta - ENDESA zaniklo, avšak v tomto konaní je konaním vo veci samej určenie neplatnosti bankových záruk medzi navrhovateľom a odporcom. K námietke nedostatku právomoci súdov SR navrhovateľ uviedol, že uznesenie č. 1 Krajského súdu v Bratislave, na ktoré sa odvoláva odporca, vychádzalo z úplne odlišného skutkového a právneho základu vo veci otázky právomoci súdov SR vo veci konať. Predmetné uznesenie posudzovalo otázku právomoci za situácie, keď samotný navrhovateľ označil ako konanie vo veci samej rozhodcovské konanie medzi navrhovateľom a ENDESOU. V tomto konaní je však konaním vo veci samej výlučne otázka platnosti, resp. neplatnosti vystavených bankových záruk a teda výlučne vzťah medzi navrhovateľom a odporcom vyplývajúci z predmetnej mandátnej zmluvy. Predmetom tohto konania je vzťah medzi bankou - odporcom a dlžníkom - navrhovateľom, ktorý sa s poukazom na ust. § 322 ods. 2 Obch. zák. v platnom znení pri bankovej záruke spravuje podľa ustanovení o mandátnej zmluve, ktorú účastníci tohto konania písomne uzavreli dňa 09. 10. 2007 v znení dodatkov a ktorá je pre nich záväzná. Druhé uznesenie Krajského súdu v Bratislave, na ktoré sa odvoláva odporca a ktoré malo konštatovať nedostatok právomoci súdov SR v tomto konaní a bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 50/2013 zo dňa 24. 10. 2013, v rámci ktorého Najvyšší súd SR konštatoval, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom upravený mandátnou zmluvou nie je pokrytý rozhodcovskou doložkou uzavretou medzi navrhovateľom ako členom konzorcia a ENDESOU. Najvyšší súd SR sa stotožnil v danom prípade s dovolateľom a keď odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci súdov konanie zastavil, Najvyšší súd SR uznesenie súdu prvého stupňa zrušil, keď takýmto postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ naďalej trval na neplatnosti rozhodcovskej doložky uvedenej v bankových zárukách vystavených organizačnou zložkou odporcu, najmä namietal jej platnosť vo vzťahu k navrhovateľovi, nakoľko v prípade bankových záruk ide o jednostranný právny úkon a preto s uvedenou doložkou navrhovateľ nijakým spôsobom nevyslovil svoj súhlas. Uvedené bankové záruky boli vystavené organizačnou zložkou odporcu so sídlom v SR a nedošlo k dohode o rozhodcovskej doložke a táto záruka sa teda riadi slovenským právnym poriadkom. Uvedený záver potvrdzuje samotné znenie bodu 10.5 mandátnej zmluvy. Tvrdenie odporcu o tom, že tento spor sa netýka pobočky odporcu a jej označenie v návrhu je účelové a zavádzajúce, je prinajmenšom absurdné s poukazom na tú skutočnosť, že samotnú mandátnu zmluvu, ktorej porušenie zo strany odporcu bude predmetom posúdenia vo veci samej, uzatvárala na strane odporcu jeho pobočka so sídlom na území SR v slovenskom jazyku podľa slovenských právnych predpisov. V tejto súvislosti považoval navrhovateľ za absurdné tvrdenie, že predbežné opatrenie nevyvoláva na území SR žiadne účinky a rovnako absurdné je aj tvrdenie odporcu, že napadnuté uznesenie sa týka bankových záruk a nie mandátnej zmluvy. K námietke nesplnenia procesnoprávnych a hmotnoprávnych podmienok pre vydanie uznesenia a to k prekážke právoplatne rozhodnutej veci navrhovateľ uviedol, že predmetom konania vo veci samej a teda obsahom konečného návrhu nie je ani v jednom z predchádzajúcich konaní určenie neplatnosti bankových záruk vystavených odporcom v dôsledku porušenia ustanovení mandátnej zmluvy a Obchodného zákonníka zo strany odporcu a teda nemožno hovoriť o totožnosti veci s poukazom na ustálenú judikatúru súdov. K otázke nedostatku pasívnej legitimácie uviedol, že argumentácia odporcu o tom, že v prípade platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu mali byť účastníkmi sporu všetci účastníci právneho vzťahu, neobstojí, nakoľko banková záruka jednostranným právnym úkonom odporcu, ktorý je účastníkom tohto konania, pričom účastníkmi mandátnej zmluvy, ktorej porušenie bude predmetom dokazovania vo veci samej, boli výlučne navrhovateľ a odporca. Je teda nesprávne tvrdenie odporcu, že súd má rozhodovať o záväzkovoprávnych vzťahoch medzi odporcom a Endesou, keď predmetom konania vo veci samej je výlučne vzťah medzi navrhovateľom a odporcom, ktorému dáva právny rámec mandátna zmluva a ktorý nie je pokrytý rozhodcovskou doložkou dohodnutou medzi navrhovateľom a Endesou. K otázke nesprávneho označenia účastníkov uviedol, že označenie účastníkov je výlučne dispozičným právom navrhovateľa koho ako žalovaného označí, pričom zo žiadnych ustanovení O.s.p. nevyplýva povinnosť navrhovateľa označiť za účastníka konania i spoločnosť EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD (ENDESA). K otázke absencie bezprostredne hroziacej ujmy uviedol, že doloženie zmluvy o neuplatňovaní práv zo strany odporcu považuje za účelové a odporca vytrhol niektoré jej ustanovenia z kontextu. Upozornil, že podľa ust. čl. 8.2. je postúpenie pohľadávky iba jedným z možných riešení. Odporca už zámerne neuvádza povinnosť odplaty akcionára navrhovateľa ani povinnosti ručiteľské podľa čl. 8.1 písm. b) majúce zásadný dopad na podnikateľskú činnosť navrhovateľa a znamenajú možnosť vymáhania pohľadávok značného rozsahu proti nemu aj zo strany tretích subjektov. Teda uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky regresného nároku na akcionára navrhovateľa nemožno s istotou predpokladať, pričom odporca má k dispozícii niekoľko ručiteľských inštitútov, prípadne záložných práv k nehnuteľnostiam, prostredníctvom ktorých môže vykonať priamy postih majetkových práv navrhovateľa. Určite by teda nepristúpil len k podaniu žaloby tak, ako to deklaruje v bode 36 svojho odvolania. Poukaz odporcu na ust. § 321 ods. 4 Obch. zák. je podľa navrhovateľa absurdný v spojitosti s tvrdením o neexistencii bezprostredne hroziacej ujmy, nakoľko predmetné ustanovenie len dáva navrhovateľovi možnosť potom, čo mu táto bezprostredná ujma bude spôsobená zo strany odporcu alebo tretích osôb, následne v dlhoročných súdnych sporoch si ju vymáhať od Endesy. K otázke nesprávneho právneho posúdenia záruk a porušenia zásady proporcionality uviedol, že na jednej strane odporca tvrdí, že záruky sa riadia čilským právom, na strane druhej poukazuje v ich spojitosti na ust. § 321 ods. 4 Obch. zák. platného v SR. Práve tá skutočnosť, že záruky odporca vystavil ako nepodmienené, je jedným z porušení mandátnej zmluvy zakladajúcim ich neplatnosť. V konečnom dôsledku by takýto postup znamenal, že ak banka jednostranne vystaví bankové záruky v rozpore so zákonom a mandátnou zmluvou, dotknutý subjekt - klient banky nemá zákonnú možnosť domôcť sa ochrany svojich práv pred bezprostredne hroziacou ujmou len s poukazom na základný atribút inštitútu bankovej záruky. Zo strany odporcu nedochádza k žiadnemu porušeniu zmluvných či zákonných povinností voči spoločnosti ENDESA a vystavené bankové záruky s jednostranným právnym úkonom. Zdôraznil, že v tomto konaní sa navrhovateľ nedomáha preskúmania zmluvného vzťahu navrhovateľ - ENDESA, ale povinností odporcu vyplývajúcich z mandátnej zmluvy a príslušných zákonných ustanovení. Uviedol, že v prípade úspechu navrhovateľa v konaní vo veci samej dôjde k ďalším súdnym sporom, nakoľko neexistujúci regresný nárok odporcu by bol v prípade zrušenia predbežného opatrenia medzičasom postupovaný na tretie osoby a vznikali by na základe neho akcesorické ručiteľské vzťahy v zmysle zmluvy o neuplatňovaní práv. Uvedené skutočnosti preukazujú naliehavosť predbežného opatrenia, ktoré má za účel ponechať status quo medzi účastníkmi, pričom nedochádza k nezvratnému stavu a práve predbežné opatrenie zabráni vzniku ďalších súdnych konaní a teda zásada proporcionality bola súdom prvého stupňa zachovaná. K námietke odporcu v súvislosti s pochybením súdu pri doručovaní uznesenia uviedol, že predmetom tohto konania je tak ako už bolo i vyššie uvedené porušenie povinností organizačnou zložkou odporcu so sídlom v SR. Poukázal na ust. § 21 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého za právnickú osobu koná vedúci organizačnej zložky, o ktorých zákon ustanovuje, že sa zapisujú do obchodného registra ak ide o veci týkajúce sa tejto zložky. K vyčísleniu trov odvolacieho konania odporcom navrhovateľ namietol ich výšku. K podanému odvolaniu spoločnosti ENDESA sa navrhovateľ vyjadril v súvislosti s potrebou odmietnuť podané odvolanie, keďže spoločnosť Endesa v danom konaní nie je a nebola ani účastníkom konania ani vedľajším účastníkom a teda nebola oprávnená na podanie odvolania. Z týchto dôvodov navrhuje odvolaciemu súdu odvolanie podané spoločnosťou EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A. v zmysle ust. § 218 ods. 1 O.s.p. písm. b) odmietnuť a vo zvyšnej napadnutej časti rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Súčasne si uplatnil i náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Chile (ENDESA) ako aj odvolanie odporcu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Chile (ENDESA) je potrebné odmietnuť a odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 76 ods. 1 O.s.p. predbežným opatrením môže súd uložiť povinnosti len účastníkovi konania. Podľa ods. 2 citovaného ust. predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť aj niekomu inému než účastníkovi avšak len vtedy ak to možno od neho spravodlivo žiadať. V takomto prípade tak účastník ako aj tretia osoba má právo podať odvolanie proti uzneseniu nariaďujúcemu predbežného opatrenie, ktorým sa jej ukladá povinnosť. Napadnuté uznesenie však súd prvého stupňa neuložil povinnosť tretej osobe, ale odporcovi, ktorému uložil povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Chille (ENDESA) na základe záručných listín vystavených odporcom. Spoločnosti ENDESA sa žiadna povinnosť predbežným opatrením neuložila. Podľa § 90 O.s.p. účastníkmi konania sú navrhovateľ a odporca alebo tých, ktorých zákon za účastníkov označuje. Navrhovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 02. 10. 2013 označil za odporcu spoločnosť Credit Agricole Corporate and Investment Bank, Paríž 92920 vo veci organizačnej zložky: Credit Agricole Corporate and Investment Bank S. A., pobočka zahraničnej banky, Bratislava 811 06, IČO: 36 361 968. Spoločnosť EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A., Chile (ENDESA) nie je v návrhu označená ako účastník konania, ani ako vedľajší účastník a taktiež jej predbežným opatrením nebola uložená žiadna povinnosť. Tak ako už bolo vyššie uvedené predbežným opatrením je možné uložiť povinnosť aj tretej osobe inej ako účastníkovi konania, a to za podmienky, že je to možné od neho spravodlivo žiadať a pokiaľ účel predbežného opatrenia nie je možné dosiahnuť iným spôsobom. V takom prípade tretia osoba môže v konaní uplatňovať svoje procesné práva a povinnosti a teda má právo i podať odvolanie aj v prípade keď tretia osoba nie je účastníkom konania vo veci samej. Takáto možnosť uplatnenia procesných práv je však spojená s uložením povinnosti a to vo forme nariadenia predbežného opatrenia čo sa v danom prípade nestalo. Súd prvého stupňa uložil povinnosť účastníkovi konania, teda odporcovi, aby sa zdržal určitého konania podľa ust. § 76 ods. 1 písm. f) O.s.p. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť ENDESA nie je účastníkom konania, navrhovateľ ako jediný disponent návrhom nenavrhol jej vstup do konania a keďže spoločnosť ENDESA nie je ani v postavení tretej osoby v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie spoločnosti ENDESA s poukazom na ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. je potrebné odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou. Odvolací súd zistil, že navrhovateľ súdom uloženú povinnosť podať návrh vo veci samej v 30 dňovej lehote od doručenia uznesenia splnil, keď dňa 22. 11. 2013 podal návrh na určenie neplatnosti bankových záruk vystavených odporcom, kedy za odporcu označil spoločnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A., Paríž vo veci organizačnej zložky Crédit Agricole Corporate and Investment Bank Paríž, pobočka zahraničnej banky so sídlom Námestie 1. mája 18, 811 06 Bratislava, IČO: 36 361 968, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I oddiel PO vložka 1375/B. K odvolacej námietke odporcu týkajúcej sa nedostatku právomoci súdov SR vec prejednať a rozhodnúť odvolací súd uvádza, že táto námietka je neopodstatnená. Súd prvého stupňa sa otázkou právomoci súdov SR konať vo veci zaoberal v napadnutom uznesení a ustálil správny záver, že súdy SR majú právomoc vo veci konať a rozhodnúť. K tomuto záveru dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení 3Obdo 50/2013 zo dňa 24. 10. 2013, ktorý rozhodoval vo veci dovolania navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/6/2013-384 zo dňa 29. 05. 2013 medzi účastníkmi konania navrhovateľom SLOVENSKÉ ENERGETICKÉ STROJÁRNE, a. s. Tlmače a odporcom Crédit Agricole Corporate and Investment Bank, Quai du Président Paul Doumer, Paris La Défense Cedex 9, Paríž 92920, v ktorom ustálil, že právny vzťah medzi účastníkmi konania upravený mandátnou zmluvou nie je pokrytý rozhodcovskou doložkou uzavretou medzi navrhovateľom ako členom konzorcia a spoločnosťou ENDESA v rámci zmluvy o dodávke elektrárne na kľúč. K rovnakému záveru dospel aj odvolací súd v tomto konaní, ktorý berúc do úvahy znenie bodu 10.5 mandátnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom, podľa ktorého táto zmluva bude podliehať a riadiť sa právnymi predpismi SR a všetky spory vzniknuté v tejto zmluve a v súvislosti s ňou budú s konečnou platnosťou rozhodnuté príslušným súdom. Z predmetnej mandátnej zmluvy vyplýva, že ju uzatváral navrhovateľ s pobočkou so sídlom na území SR v slovenskom jazyku a podľa slovenských právnych predpisov. Výpisom z obchodného registra navrhovateľ preukázal, že Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A., je pobočkou zahraničnej banky, ktorá je v obchodnom registri zapísaná ako organizačná zložka zriaďovateľa Crédit Agricole Corporate and Investment Bank, Quai du Président Paul Doumer, Paris La Défense Cedex 9, Paríž 92920 a to ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na námietku odporcu v podanom odvolaní týkajúcej sa doručovania napadnutého uznesenia tejto organizačnej zložky, kedy odvolací súd mal za to, že pri doručovaní organizačnej zložke nedošlo k porušeniu príslušných právnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o doručovaní (§ 21 ods. 1, písm. c) O.s.p.), keď predmetné uznesenie bolo správne doručované organizačnej zložke, nakoľko sa jedná o vec týkajúcu sa tejto organizačnej zložky. Rovnako námietka odporcu o prekážke právoplatne rozhodnutej veci je podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodná. Po oboznámení sa s obsahom spisu, predmetom konania vo veci samej, a teda obsahom návrhu nie je ani v jednom z predchádzajúcich konaní predmetom určenie neplatnosti bankových záruk vystavených odporcom v dôsledku porušenia ustanovení mandátnej zmluvy a Obchodného zákonníka odporcom. Totožnosť vecí charakterizujú určité znaky, ktoré musia byť súčasne splnené a sú nimi totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. V prípade, že uvedené znaky nie sú splnené súčasne, nemôže takýto stav zakladať prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo skôr začatého konania. K ďalšej námietke odporcu, že v prípade platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu majú byť účastníkmi sporu všetci účastníci právneho úkonu a keď navrhovateľ označil vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, resp. v konaní vo veci samej len zriaďovateľa organizačnej zložky vo veci jeho organizačnej zložky, a účastníkom konania mala byť aj spoločnosť ENDESA, odvolací súd uvádza, že predmetná mandátna zmluva, na základe ktorej boli vystavené bankové záruky, bola uzavretá medzi navrhovateľom a pobočkou francúzskej zahraničnej banky v SR. Odporca, t. j. francúzska banka vo veci týkajúcej sa pobočky v SR má sídlo na území iného členského štátu EÚ. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa týka činnosti pobočky zahraničnej banky v SR, ktorá uzavrela mandátnu zmluvu, na základe ktorej boli vystavené bankové záruky. Banková záruka je jednostranný právny úkon odporcu, ktorý je označený ako účastník konania a mandátnu zmluvu ako zmluvní partneri uzavreli navrhovateľ a odporca. K námietke odporcu v podanom odvolaní, že v návrhu absentuje nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal, odvolací súd tak ako i súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ osvedčil základné skutočnosti preukazujúce potrebu predbežnej úpravy pomerov účastníkov až do rozhodnutia vo veci samej. Predmetom konania vo veci samej je určenie, že bankové záruky č. LGI07109753 na sumu 14.250.221,60 USD a č. B200498 na sumu 4.690.073,24 USD, ktoré boli vystavené v prospech spoločnosti ENDESA, sú neplatnými právnymi úkonmi. Navrhovateľ sa domáhal nariadenia predbežného opatrenia z dôvodu, že uzavrel s odporcom, v mene ktorého konala jeho organizačná zložka so sídlom na území SR zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, mandátnu zmluvu zo dňa 09. 10. 2007 podľa ust. § 566 až § 576 Obch. zákonníka. V bode 10.5 tejto zmluvy sa jej zmluvné strany výslovne dohodli, že táto zmluva bude podliehať a riadiť sa právnymi predpismi SR, pričom všetky spory a vzniknuté z tejto zmluvy budú s konečnou splatnosťou rozhodnuté príslušným súdom. Predmetom zmluvy bolo podľa bodu 1.2 poskytnutie bankových záruk podľa ust. § 313 až § 322 Obch. zákonníka. Odporca vzal na vedomie, že navrhovateľ a beneficient (príjemca záruk spoločnosť ENDESA) uzavreli dňa 25. 07. 2007 zmluvu o dielo č. ACB-003.006 na dodávku „Dodávka na kľúč tepelnej elektrárne na uhlie 370 MW“ v kontraktačnej cene 558.000.000,- USD. V mandátnej zmluve sa zmluvné strany v bode 1.2., upravujúceho jej predmet, výslovne dohodli, že bankové záruky vystavené odporcom majú zabezpečovať záväzky mandanta - navrhovateľa - voči beneficientovi vyplývajúce z uvedenej zmluvy o dielo do výšky 35.625.554,- USD, čo bolo špecifikované ako záväzok odporcu. Uvedená suma sa v súlade s bodom 1.4 mandátnej zmluvy postupne znižovala. Zmluvu o dielo, ako vyplýva z návrhu, neuzatváral navrhovateľ s beneficientom ako výlučný zmluvný partner, ale konzorcium, ktorého členmi boli štyri právne subjekty. Rozsah záväzkov bol pre každú spoločnosť určený osobitne a tieto sa líšili svojim obsahom a rozsahom. V súlade s článkom 6 Zmluvy o dielo každá z uvedených spoločností bola povinná odovzdať beneficientovi záruky, záručné listiny zabezpečujúce kvalitu a rozsah práce tej ktorej spoločnosti, pričom navrhovateľ mal poskytnúť záručný certifikát, ktorý by zodpovedal ručeniu za rozsah výlučne jeho dodávky. Odporca na základe mandátnej zmluvy vystavil bankovú záruku v prospech beneficienta č. LGI07109753 a bankovú záruku č. B200498 pričom, podľa názoru navrhovateľa, uvedené bankové záruky vystavil odporca v rozpore s ustanovením v bode 1.2 Mandátnej zmluvy, keď v texte bankových záruk odporca uviedol, že tieto záručné listiny a všetky práva a povinnosti sa riadia a vykladajú v súlade s rozhodcovskou doložkou zmluvy o dielo a to napriek ustanoveniu v bode 1.2. mandátnej zmluvy, v ktorej sa zaviazal bankové záruky vystaviť podľa ust. § 313 - § 322 Obch. zákonníka t. j. Slovenského právneho poriadku a z textu bankových záruk nijakým spôsobom nevyplýva, že tieto majú pokrývať výlučne záväzky navrhovateľa. Podľa ust. § 74 ods. 1 O.s.p. pred začatím môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa ods. 2 veta prvá uvedeného zákonného ustanovenia príslušný na nariadenie predbežného opatrenia je súd, ktorý je príslušný na konanie vo veci. Podľa § 76 ods. 1 písm. e), f) O.s.p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami alebo aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia aj ďalšie dôvody. Z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie obsahovalo len odkaz na návrh na nariadenie predbežného opatrenia s poukazom na ust. § 76 ods. 4 O.s.p., odvolací súd pristúpil k odôvodneniu správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v jej napadnutom rozsahu, tak ako je vyššie uvedené a uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré bolo vo výroku vecne správne, potvrdil. Je potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia dokazovanie neprebieha. Je iba potrebné osvedčiť, teda preukázať opodstatnenosť predbežného opatrenia. To vyplýva predovšetkým z toho, že podstatným znakom predbežných opatrení je ich provizórnosť, dočasnosť potreby procesnej ochrany či úpravy pomerov účastníkov konania s cieľom umožniť ničím nerušené judikovanie vo veci samej. Takéto dočasné rozhodnutie môže navyše slúžiť aj ako záruka efektívnosti budúceho núteného výkonu súdneho rozhodnutia. Skúmanie podmienok pre vydanie predbežného opatrenia však nemá povahu dokazovania ako ho upravuje O.s.p. pri konaní vo veci samej. Predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím, preto pri jeho zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Z jeho charakteru vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia. Je však nutné, aby boli prostredníctvom označených dôkazov osvedčené základné skutočnosti pre opodstatnenosť a dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia. Výsledkom tzv. osvedčenia nároku je to, že osvedčované skutočnosti sa so zreteľom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Osvedčenie je povinnosťou toho účastníka konania, ktorý žiada nariadenie predbežného v konaní. To ako už bolo vyššie uvedené pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia sa nevykonáva dokazovanie tak, ako v konaní vo veci samej a preto je nevyhnutné, aby mal súd možnosť posúdiť dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia na základe skutočností uvádzaných v návrhu. Odvolací súd má za to, že neodkladným vyplatením záruk hrozí navrhovateľovi ujma a to vznikom prípadného regresného nároku odporcu. Keďže predmetom konania vo veci samej je určenie, že bankové záruky, ktoré vystavil odporca v prospech spoločnosti ENDESA sú neplatné, v prípade nenariadenia predbežného opatrenia v spojení s predmetom konania vo veci samej až do skončenia konania vo veci samej existuje reálna hrozba vzniku ujmy navrhovateľovi vyplatením bankovej záruky na základe zmluvy, ktorej určenia neplatnosti sa navrhovateľ domáha vo veci samej. Vzhľadom k tomu, že ide o vysokú sumu, ktorá reálne môže byť pre navrhovateľa likvidačná, resp. majúca dosah na jeho konkurencieschopnosť ako podnikateľského subjektu na trhu odvolací súd tak ako i súd prvého stupňa stotožnil s návrhom navrhovateľa a poskytol navrhovateľovi právnu ochranu vo forme nariadenia predbežného opatrenia, čím bude ponechaný status quo, aby nedošlo k prípadnému nezvratnému stavu, prípadne k vzniku ďalších súdnych konaní. Odvolací súd tak ako i súd prvého stupňa má za to, že nariadením predbežného opatrenia sa nezasiahne do práv odporcu v takom rozsahu, ktoré by porušilo zásadu proporcionality vo vzťahu k poskytnutej ochrane práv navrhovateľa. Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa námietkami odporcu ako i navrhovateľa v podanom odvolaní a vyjadrení týkajúcich sa náhrady trov konania nezaoberal, keďže o trovách konania bude rozhodnuté s poukazom na ust. § 145 v konečnom rozhodnutí (podľa § 145 O.s.p. účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania, prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazov). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.