Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/255/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205228244 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1205228244.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: FREE ZONE SIPOX, a.s, so sídlom Kopčianska 92, Bratislava, IČO: 35 749 245, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľudmilou Vachulovou, so sídlom Krížna 47, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 18. mája 2011, č.k. 50C 221/2005-359, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania m e n í tak, že návrh v tejto časti z a m i e t a . Vo zvyšnej napadnutej časti týkajúcej sa veci samej rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . V časti náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 18. mája 2011 č.k. 50C 221/2005-359 uložil súd prvého stupňa odporcovi; po tom, čo pre späťvzatie návrhu zastavil konanie v časti uplatnenej istiny 242.403,30 Eur spolu s príslušenstvom; povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 78.664,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,35 % ročne od 01.05.2004 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania vo výške 10.136,99 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a to titulom náhrady škody uplatnenej podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ dňa 04.07.1996 zaplatil na základe rozhodnutí Colného úradu v Bratislave č. 6316501655 zo dňa 28.07.1995 (suma 1.538.745,- Sk), č. 6316501656 zo dňa 28.07.1995 (suma 1.907.439,- Sk) a č. 6316501657 zo dňa 28.07.1995 (suma 1.913.478,- Sk) colný dlh spolu v sume 5.359.662,- Sk (DPH predstavovala 1.318.003,- Sk), ktoré rozhodnutia boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2004 č.k. 1S/72/2003-35, čím Colnému úradu v Bratislave vznikla povinnosť vrátiť navrhovateľovi nezákonné vymerané a zadržiavané colné dlhy. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava č. H-2702/2001 zo dňa 29.04.2002 vznikla navrhovateľovi povinnosť zaplatiť colný dlh v celkovej sume 5.567.660,- Sk, pričom časť zaplateného a zadržiavaného colného dlhu v sume 2.907.660,- Sk bola započítaná na zaplatenie tohto colného dlhu a zostatok zadržiavaného colného dlhu v sume 2.452.002,- Sk bol dňa 30.04.2004 pripísaný na účet navrhovateľa. Takto zistený skutkový stav; súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v danej veci; posúdil po právnej stránke podľa ust. § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 písm. b/, § 10, zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“) v spojení s § 106 ods. 1, 2, § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a § 369 ods. 1, § 502 Obchodného zákonníka a konštatoval, že bola splnená hmotnoprávna podmienka nároku navrhovateľa - existencia právoplatne zrušených nezákonných rozhodnutí a teda je nepochybne daná zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú navrhovateľovi, a ďalej sa v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2009 č.k. 8Co 38/2007-273 zameral na zisťovanie a výpočet rozsahu škody vzniknutej navrhovateľovi v príčinnej súvislosti so zrušenými nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov; na základe ktorých bola navrhovateľovi nezákonne zadržiavaná suma peňažných prostriedkov (znížená o sumu platby DPH 1.318.003,- Sk) vo výške 4.041.659,- Sk; keď výšku priznanej náhrady škody ustálil na sume 2.369.835,96 Sk (78.664,14 Eur). O úrokoch z omeškania rozhodol § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a navrhovateľovi priznal úrok z omeškania v ním uplatňovanej (nižšej) výške 8,35% ročne z istiny 78.664,14 Eur od 01.05.2004 (deň nasledujúci po vrátení zadržiavaných finančných prostriedkov) do zaplatenia, keď v prvý deň omeškania odporcu predstavovala výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania odporcu s plnením peňažného dlhu. Neuznal námietku premlčania vznesenú odporcom; keď pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o škode a vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, pričom okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; a mal za to, že vyčísliť škodu, ktorá bola navrhovateľovi nezákonnými rozhodnutiami správneho orgánu spôsobená, bolo možné až po vrátení finančných prostriedkov navrhovateľovi dňa 30.04.2004. Taktiež sa nestotožnil s argumentáciou odporcu ohľadne tvrdenia, že medzi úradom (verejnoprávnym subjektom) a navrhovateľom nikdy nedošlo k vzniku súkromnoprávneho vzťahu, ktorý by opodstatňoval vznik súkromnoprávneho záväzku; keď na vznik konkrétneho právneho vzťahu spravidla nestačí len existencia právnej normy, ktorá takýto vzťah vo všeobecnej rovine predvída a aby právny vzťah vznikol, musí byť v konkrétnej situácii splnená zákonom predvídaná okolnosť, s ktorou právna norma spája vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu; nakoľko právne skutočnosti sú okolnosti, s ktorými právna norma spája práve vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu, pričom vznik škody je nepochybne právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spája vznik záväzkového vzťahu súkromnoprávneho charakteru. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu v sume 10.136,99 Eur pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia (za sedemnásť úkonov právnej pomoci), keď pri ich výpočte vychádzal z výšky priznaného plnenia. Proti tomuto rozsudku; do jeho vyhovujúcej časti; podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Dôvodil, že medzi rozhodnutiami colného orgánu a uplatnenou škodou absentuje nielen časová a logická následnosť, ale najmä príčinná súvislosť, keď navrhovateľ uhradil colný dlh; ktorý je základom pre výpočet ním uplatnenej náhrady škody; dňa 04.07.1996 a rozhodnutia; ktoré sú základom ním uplatneného nároku na náhradu škody; boli vydané až 23.10.2002, 24.10.2002 a 25.01.2003. Uviedol, že škoda uplatňovaná navrhovateľom ako - úrok z omeškania o 1% vyšší ako úrok požadovaný bankami za úvery v rozhodnom období - nemôže byť škodou, nakoľko navrhovateľ spája dva inštitúty, ktorých kombinácia je pri vyčíslovaní škody neprípustná, a to úrok z úveru a úrok z omeškania. Taktiež mal za to; keď navrhovateľ mu doručil žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku dňa 09.03.2005 a zákonná 6- mesačná lehota na prerokovanie nároku uplynula dňa 09.09.2005; že do omeškania sa nemohol dostať už dňom 01.05.2004; ako to nesprávne ustálil súd prvého stupňa; ale najskôr márnym uplynutím lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, t.j. dňom 10.09.2005. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení na odvolanie odporcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že v konaní nebolo sporné, že colný dlh zaplatil dňa 04.07.1996 a za nespornú považuje i skutočnosť, že odporca neoprávnene zadržiaval jeho finančné prostriedky v sume 5.359.662,- Sk, keď tieto prostriedky boli vrátené až po iniciovaní viacerých súdnych sporov. Mal za to, že nárok na náhradu škody sa nemôže premlčať skôr, ako je možné výšku škody vyčísliť, a preto považuje námietku premlčania vznesenú odporcom za nedôvodnú. Uviedol, že existencia príčinnej súvislosti bola v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaná, čo konštatoval i Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 10.02.2009 č.k. 8Co 38/2007-273, a preto sa domáha náhrady škody; ktorá korešponduje tomu, čo z jeho majetku ušlo v príčinnej súvislosti s porušením povinností dotknutého orgánu verejnej moci, pre ktorý je ním uplatnený nárok zodpovedajúcou sankciou; tak, ako mu ho priznáva platný právny poriadok pri aplikácii tzv. analógie legis podľa ust. § 823 Obč. zák., na základe ktorého sa domáha úroku z omeškania v jeho zákonnej sadzbe za čas neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov. Vyjadrenia odporcu k otázke ním uplatneného nároku a spôsobu jeho výpočtu považuje za ignoráciu záväzného právneho názoru odvolacieho súdu; vysloveného v uznesení zo dňa 10.02.2009 č.k. 8Co 38/2007-273; keď odporcom deklarovaná nemožnosť kombinácie úroku z úveru a úroku z omeškania nemá oporu v platnom právnom poriadku. Za nedôvodnú považuje i argumentáciu odporcu týkajúcu sa počiatku jeho omeškania, keď podľa jeho názoru sa odporca dostal do omeškania už okamihom vzniku škody, t.j. okamihom kedy bolo možné škodu vyčísliť a nie až po márnom uplynutí lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Odvolací súd prejednal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je čiastočne dôvodné. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dostatočne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnemu skutkovému záveru a na jeho základe následne vyvodil aj správne právne závery o dôvodnosti navrhovateľom uplatňovaného nároku na náhradu škody 78.664,14 Eur; keď odporcovi povinnosť vrátiť navrhovateľovi to, čo mu poskytol, vyplýva zo Zmlúv o pôžičke zo dňa 13.12.2004, 09.11.2006, 22.11.2006 vrátane Dodatku č. 1 zo dňa 10.11.2008 ako i Uznania dlhu zo dňa 10.11.2008, pričom odporca si túto povinnosť v stanovenej lehote nesplnil; keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 písm. b/, § 10, zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 106 ods. 1, 2, § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a § 369 ods. 1, § 502 Obchodného zákonníka, ktoré aj správne vyložil, v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľa v časti ním uplatňovanej a vyčíslenej náhrady škody vo výške 78.664,14 Eur aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie v tejto časti možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. V podanom odvolaní odporca len zopakoval svoje námietky týkajúce sa veci samej, prednesené už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku vyporiadal a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozsudku, a preto rozsudok; v časti - týkajúcej sa veci samej; možno považovať v tomto ohľade za presvedčivý. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa; v časti - týkajúcej sa veci samej; z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol tento ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. Predmetom konania v preskúmavanej veci je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha voči odporcovi náhrady škody vo forme ušlého zisku v konečnej výške 78.664,14 Eur (2.369.835,96 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,35 % ročne od 01.05.2004 do zaplatenia, a to titulom náhrady škody uplatnenej podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom; konkrétne nezákonnými rozhodnutiami colného orgánu, ktoré boli neskôr súdmi pre ich nezákonnosť zrušené a na ktorých základe mu boli v období od 04.07.1996 do 30.04.2004 neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky vo výške 5.359.662,- Sk, z ktorých mu časť bola vrátená a časť preúčtovaná na základe jeho žiadosti na inú platbu jeho colného dlhu; keď výšku náhrady škody v sume 78.664,14 Eur i s príslušenstvom si uplatnil podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka, a to v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu zo dňa 10.02.2009 č.k. 8Co 38/2007-273. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1. júl 2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Týmto doterajším predpisom bol zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda nesporné, že navrhovateľ si návrhom na začatie konania v danej veci uplatnil náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami orgánov štátu vydanými pred 1. júlom 2004, t.j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., a preto aj súd prvého stupňa v danom prípade správne posudzoval túto zodpovednosť podľa zákona č. 58/1969 Zb., a správne; konajúc o tomto návrhu až po jeho predbežnom prerokovaní podľa § 9 ods. 1 písm. b/ a § 10 citovaného zákona; dospel k záveru, že v danom prípade bola splnená hmotnoprávna podmienka zodpovednosti štátu za uplatnenú náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia právoplatne zrušeného nezákonného rozhodnutia správneho orgánu. Zodpovednosť podľa uvedeného zákona je jedna z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti uplatňovanej bez ohľadu na zavinie, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné podmienky, a to existencia škody, ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, existencia nezákonného rozhodnutia zrušeného príslušným orgánom, po tom, ako účastník využil všetky možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť a príčinná súvislosť medzi škodou a takýmto nezákonným zrušeným rozhodnutím. Ani zákon č. 58/1969 Zb. ani Občiansky zákonník nevymedzuje pojem „príčinná súvislosť“, ale túto otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom prípade. V podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok takéhoto nezákonného rozhodnutia, tzn., ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by tu nebolo vydané nezákonné rozhodnutie, nedošlo by ani k vzniku škody). Z vykonaného dokazovania v danej veci nepochybne vyplýva; čo konštatoval i Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.02.2009 č.k. 8Co 38/2007-273; že navrhovateľ nemohol v dôsledku existencie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, po dobu takmer ôsmych rokov disponovať s finančnými prostriedkami vo výške 5.359.662,- Sk, ktorú sumu po túto dobu a bez právneho dôvodu, t.j. protiprávne zadržiaval štát, čím je daná i príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Zákon č. 58/1969 Zb. priznáva právo na náhradu škody tým, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení takýmto nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Zákon nedefinuje a neobsahuje úpravu škody a rozsah jej náhrady a vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako predpisu lex generalis, je predpisom špeciálnym, kde ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy, keď špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu (§ 20 citovaného zákona). V prípade uplatneného nároku na náhradu škody je preto potrebné použiť a postupovať podľa ust. § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa teda neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. Úrok z omeškania je taktiež jedným zo základných inštitútov súkromného práva, ktorý súvisí so záväzkovými právnymi vzťahmi, ktorých predmetom je peňažné plnenie. Úrok z omeškania tvorí príslušenstvo pohľadávky. V zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, sa za príslušenstvo pohľadávky považujú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky, pričom táto definícia príslušenstva platí i pre obchodné záväzkové vzťahy. Pre slovenskú právnu úpravu je typická dvojkoľajnosť úpravy niektorých právnych inštitútov v Občianskom zákonníku (pre oblasť občianskoprávnych vzťahov) a v Obchodnom zákonníku (pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov). Tento prístup v súčasnosti platí i pre oblasť úrokov z omeškania. V prípade omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku je teda dlžník povinný platiť predovšetkým úroky z omeškania vo výške dohodnutej zmluvnými stranami. Zákon neobmedzuje výšku úrokov z omeškania, pri jej stanovovaní však treba dbať, aby nebola v rozpore s dobrými mravmi alebo so zásadami poctivého obchodného styku. Ak v zmluve absentuje dohoda o výške úrokov z omeškania, nastáva povinnosť platiť úroky z omeškania vo výške stanovenej zákonom. V súvislosti s novelizáciami ust. § 369 Obch. zák. a zmenami výšky zákonného úroku z omeškania možno určovanie výšky zákonného úroku z omeškania pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov rozdeliť do piatich časových pásiem, pričom do 31.01.2004 platilo, že ak bol dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nebola dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, bol dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania o 1 % vyššie, než bola úroková sadzba určená podľa § 502 Obch. zák., t.j. 1 % nad obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Pri posúdení navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody súd prvého stupňa; keď navrhovateľ nemohol v dôsledku existencie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu po dobu takmer ôsmych rokov disponovať s finančnými prostriedkami vo výške 5.359.662,- Sk; správne vypočítal priznanú náhradu ušlého zisku vo výške 78.664,14 Eur (2.369.835,96 Sk); ktorý výpočet vykonal v rámci intencií zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 10.02.2009 č.k. 8Co 38/2007-273, podľa ktorého sú obsahom aj účelom najbližšie posúdeniu ušlého zisku v danej veci ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce následky omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku, pričom za dobu omeškania možno považovať dobu, po ktorú štát bez právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné prostriedky navrhovateľa v predmetnej výške; ako úrok z omeškania s použitím analógie legis podľa ust. § 369 ods. 2 v spojení s ust. § 502 Obch. zák., t.j. vo výške 1% vyššej než bola úroková sadzba za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy (júl 1996 - 1% + 13,23%) - 14,23% ročne zo sumy 4.041.659 Sk (neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky znížené o zákonnú sadzbu DPH) od 04.07.1996 do 13.05.2002 (kedy došlo k započítaniu časti zadržiavaných finančných prostriedkov na iný colný dlh) = 3.370.408,09 Sk, ďalej 14,23% ročne zo sumy 1.333.999 Sk (zadržiavaná suma 4.041.659 Sk znížená o započítanú sumu 2.907.660 Sk) od 13.05.2002 do 30.04.2004 (kedy bol navrhovateľovi vyplatený zostatok neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov) = 317.430,86 Sk, čo spolu (3.370.408,09 Sk + 317.430,86 Sk) činí sumu vo výške 3.687.838,96 Sk, ktorá po odpočítaní sumy vyplateného zostatku neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov po zohľadnení DPH (2.452.002 Sk - DPH = 1.318.003 Sk) predstavuje škodu vo výške 2.369.835,96 Sk (78.664,14 Eur). Vzhľadom na uvedené, po právnom zhodnotení rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa, odvolací súd neuznal opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazoval odporca vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody v sume 78.664,14 Eur, rozhodol vecne správne, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Ustanovenie 369 ods. 3. Obch. zák. (platné a účinné do 30.04.2004) je dispozitívnym ustanovením, ktoré rieši súbeh nárokov na náhradu škody a nároku na úrok z omeškania, a podľa ktorého veriteľovi vznikol nárok na náhradu škody len v prípade, ak nebol krytý úrokmi z omeškania, pričom zmluvné strany toto ustanovenie mohli dohodou vylúčiť, čím bol dlžník v pozícii, že v prípade vzniku škody v dôsledku jeho omeškania, musel zaplatiť veriteľovi plnú sumu úrokov z omeškania a poskytnúť i náhradu škody. Od 01.02.2013, kedy bolo toto ustanovenie mierne upravené a doplnené znením ust. § 369b Obch. zák., je táto právna úprava kogentná a účastníci záväzkového vzťahu ju nemôžu svojou dohodou modifikovať alebo vylúčiť, pričom dôvodová správa k doplneniu tohto ustanovenia uvádza, že uvedené pravidlo predstavuje zákonný korektív, ktorého účelom je zabezpečiť, aby sa veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka neprimerane neobohatil, pretože úroky z omeškania nie sú paušalizovanou náhradou škody. Peňažný záväzkový vzťah sa v právnej teórií všeobecne rozlišuje ako hlavný a vedľajší. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým vzťahom je záväzkový vzťah úrokový, ktorý vzniká len pokiaľ medzi účastníkmi existuje hlavný peňažný záväzkový vzťah, ku ktorého zmene dochádza priamo zo zákona, a to práve omeškaním dlžníka. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) i akcesorický záväzok - úrokový, pričom pretrváva iba povinnosť uhradiť už vzniknuté úroky. Tým, že dlžník nesplatí úroky z istiny včas, sa tento nedostáva do omeškania s plnením samotného dlhu (istiny), ale dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva. Pokiaľ sa pohľadávkou rozumie v zmysle úpravy obsiahnutej v ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. istina (plnenie z hlavného záväzku), tak nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ust. § 517 ods. 2 Obč. zák.; keď úsudok, že je možné priznať úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, by totiž viedol k absurdnému záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (v danej veci úroky z omeškania zo sumy ušlého zisku tvoreného úrokmi z omeškania) teda veriteľ nemá preto, že tak Občiansky ako ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznáva, tzn. tak Obchodný ako ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd; na rozdiel od súdu prvého stupňa; dospel k záveru, že funkcia náhrady škody je v prvom rade reparačná a nie obohacujúca, a preto by sa úrok z omeškania nemal sám o sebe stať prostriedkom odškodnenia, keď tento sám môže byť predmetom náhrady ušlého zisku (tak ako je tomu i v danej veci) spočívajúceho v strate výnosu peňažnej čiastky, nakoľko v takomto prípade by mohlo dôjsť k situácii platenia úroku z úroku. Preto pokiaľ ide o úroky z omeškania; ktoré žiadal navrhovateľ priznať vo výške 8,35 % ročne zo sumy 78.664,14 Eur od 01.05.2004 do zaplatenia; odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky podľa § 220 O.s.p. zmenil a návrh navrhovateľa v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy, ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v dôsledku absencie náležitostí podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť jasným, zrozumiteľným a presvedčivým podkladom pre zistenie opodstatnenosti výroku súdneho rozhodnutia a povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať spôsobom uloženým v § 157 ods. 2 O.s.p. je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces, vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie účastníkov konania, že súd sa ich vecou dostatočne a náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Porušenie práva účastníka konania na riadne odôvodnene rozsudku, resp. uznesenia znamená upretie jeho práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a súčasne mu odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Ustanovenie § 142 O.s.p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Tzn., že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech má právo na náhradu všetkých trov konania, t.j. trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva, ktorú účelnosť treba posudzovať vzhľadom na celý priebeh toho - ktorého konania. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Ak súd zastavuje konanie z akéhokoľvek dôvodu, musí sa nevyhnutne pri rozhodovaní o náhrade trov konania najprv zaoberať tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie zastavenia konania sa posudzuje z hľadiska procesného, tzn. podľa procesného výsledku. Preto tam, kde zastavenie konania bolo účastníkom zavinené, súd prizná ostatným účastníkom (druhej strane sporu) náhradu trov konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p. z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť trovy konania odporcovi (R 49/1993). Ak je dôvodom zastavenia konania späťvzatie návrhu, navrhovateľ nezavinil zastavenie konania, ak vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, a to pre správanie sa odporcu. Ide o prípady, keď odporca po začatí konania navrhovateľa uspokojil, t.j. zaplatil vymáhanú pohľadávku, pričom dôvodnosť podania návrhu je treba vždy posudzovať z procesného hľadiska, tzn. z hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu k požiadavke navrhovateľa vyjadrenej v návrhu na začatie konania. V takomto prípade má navrhovateľ právo, aby mu odporca nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa "jeho výsledku", ak bolo konanie zastavené a len výnimočne možno aj v takomto prípade uložiť niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť druhému účastníkovi náklady (trovy) zastaveného konania podľa § 146 ods.2 O.s.p., v ktorom ustanovení sa premieta zásada náhrady trov vzniknutých zbytočne - zavineným konaním niektorého z účastníkov, a to podľa vety prvej - tomu, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené, ktoré zavinenie súd skúma len z hľadiska procesného výsledku a podľa vety druhej - odporcovi, ak sa pre jeho správanie vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, t.j. veta druhá vyžaduje splnenie jednak dôvodne podaný návrh a jednak správanie (konanie) odporcu, v dôsledku ktorého sa stal návrh po jeho podaní bezdôvodný; dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje len procesne, teda nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok konania keby k späťvzatiu návrhu nedošlo, ale podstatné je to, že odporca splnil to, čoho sa navrhovateľ domáhal a len v dôsledku tohto plnenia navrhovateľ zobral návrh späť. Z hľadiska aplikácie ust. § 146 ods. 2 O.s.p., teda ak navrhovateľ vezme návrh späť, a nejde o prípad § 146 ods. 2 vety druhej, z procesného hľadiska zásadne platí, že navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, a preto je povinný uhradiť trovy konania protistrane, čím sa uplatní § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. V danej veci; keď v priebehu konania pred súdom prvého stupňa navrhovateľ zobral svoj návrh na začatie konania v časti náhrady škody v sume 242.403,30 Eur s príslušenstvom späť, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa konanie v tejto časti zastavil; je rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti; týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania; nepreskúmateľný, nakoľko pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť záveru vysloveného v tejto napadnutej časti, neobsahuje totiž odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, prečo súd prvého stupňa nepostupoval aj podľa 146 ods. 2 O.s.p. a neskúmal, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť v časti navrhovateľom uplatňovanej náhrady škody v sume 242.403,30 Eur s príslušenstvom zastavené, a vychádzal len zo zásady úspešnosti, keď posudzoval výsledok konania ohľadne uplatňovanej náhrady škody v sume 78.664,14 Eur s príslušenstvom, ktorá ostala predmetom tohto konania po späťvzatí návrhu navrhovateľom. Rozhodnutie vo veci odvolacím súdom by však v danom prípade nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť záverov na inštančne vyššom súde. Posúdenie správnosti výroku rozhodnutia na podklade jeho riadneho odôvodnenia v rámci dvojinštančného súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania, nemá dostatočnú oporu v odôvodnení rozhodnutia, ktoré tak pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť rozhodnutia o trovách konania v jeho výrokovej časti. Z tohto dôvodu odvolací súd pre túto vadu konania - nepreskúmateľnosť výrok rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti nemohol preskúmať a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti; týkajúcej sa náhrady trov konania; zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom súd prvého stupňa odstráni vytknuté nedostatky. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.