Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/191/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211201589 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211201589.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: V. A. U. P. Č. I. G. P. S. Á. , bytom A., M. Č.. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Vladimírom Beňačkom, Piešťany, Scherera č. 4803/8, proti odporcovi: K+B Elektro-Management, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy č. 71, IČO: 36 003 450, zastúpený Advokátskou kanceláriou MHS Legal, s.r.o., Bratislava, Seberíniho č. 1, IČO: 36 866 687, za ktorú koná Mgr. Marek Holečka, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. februára 2012, č.k. 21 C 15/2011-76, o navrhovateľkou vznesenej námietke zaujatosti, takto r o z h o d o l : Sudkyňa Okresného súdu Bratislava II. JUDr. Dagmar Buchalová n i e j e vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 21 C 15/2011. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. februára 2012, č.k. 21 C 15/2011-76, p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 10.2.2012, č.k. 21 C 15/2011-76, návrh zamietol. Ním sa navrhovateľka, po zmene, domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru „zo dňa 20.12.2010“ je neplatné, tiež náhrady mzdy v sume 1.225,-- € spolu s príslušenstvom. Dôvodila, že pracovný pomer s odporcom uzavrela dňa 17.5.2010 v pracovnej pozícii finančná účtovníčka na dobu určitú do 31.5.2011. Listom, ktorý jej bol doručený dňa 20.12.2010, s ňou odporca okamžite skončil pracovný pomer. Ten istý deň odporcovi oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nie sú dané, nikdy nemala možnosť vyjadriť sa k vymysleným absenciám, neohrozila záujmy zamestnávateľa, nespôsobila zamestnávateľovi žiadnu škodu, ani iné nepriaznivé dôsledky, neporušila pracovnú disciplínu závažným a ani menej závažným spôsobom. Skutočným dôvodom na skončenie pracovného pomeru bolo, že odporca už pracovné úlohy vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy viac nepotreboval. Svoju neprítomnosť kvôli zdravotným dôvodom najprv plánovala riešiť čerpaním dovolenky, keďže s tým ale zamestnávateľ nesúhlasil, tak na vyšetrenia chodila s potvrdenými priepustkami. Ďalšia procesná vada okamžitého skončenia pracovného pomeru spočíva v tom, že skončenie pracovného pomeru bolo prerokované dňa 3.12.2012, čiže ešte pred doručením napomenutia na porušenie pracovnej disciplíny a zástupca zamestnancov bol od zamestnávateľa. Podľa odporcu dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru bola skutočnosť, že navrhovateľka sa dňa 22.11.2010 nedostavila do práce, pričom túto svoju absenciu nijakým spôsobom neospravedlnila; táto neospravedlnená absencia trvala bez prerušenia aj naďalej až do okamžitého skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľka mu zaslala iba list datovaný dňom 23.11.2010, v ktorom oznámila, že je chorá, avšak nepredložila žiadny relevantný doklad o práceneschopnosti. Na to ju viackrát vyzval, aby nastúpila do práce alebo predložila doklad o práceneschopnosti. Navrhovateľka až dňa 9.12.2010 zaslala spoločnosti, ktorá mu vedie účtovníctvo, a teda nie jemu ako zamestnávateľovi, doklady o návštevách lekárov (priepustky) za obdobie od 22.11.2010 do 8.12.2010. Navrhovateľka závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu, pričom nejde o jednorazové porušenie pracovnej disciplíny (absencia 1 deň), čo by sa mohlo považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale o reťazenie neospravedlnených absencií. Tým mu vznikla aj škoda spočívajúca v nákladoch na iného zamestnanca, ktorý musel prácu navrhovateľky vykonať popri svojich povinnostiach. Navrhovateľku kontaktoval za účelom vysvetlenia absencií e-mailom, aj listami zo dňa 19.11.2010, 23.11.2010. To, že sa dostali do sféry navrhovateľky až dňa 11.12.2010 a 13.12.2010, je na jej ťarchu. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru sa predchádzajúce upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny ani nevyžaduje. Dňa 2.12.2010 navyše konateľ odporcu spolu so zamestnankyňou p. S. vykonal o 17.45 hod., teda v čase, keď už na žiadnom vyšetrení nebola, šetrenie v mieste bydliska navrhovateľky, avšak neúspešne. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Odporca do 31.5.2010 vykonával podnikateľskú činnosť pod obchodným menom K+B Elektro - Media, spol. s.r.o. K zmene obchodného mena v znení K+B Elektro-Management, s.r.o., došlo od 1.6.2010. Pracovná zmluva medzi K+B Elektro - Media, spol. s.r.o., IČO: 36 003 450 (odporcom) a navrhovateľkou bola uzavretá dňa 17.5.2010 na dobu určitú do 31.5.2011; druh práce finančná účtovníčka, miesto výkonu práce Bratislava. Dňa 19.11.2010 bola navrhovateľka napomenutá pre nedostatky vo vykonávanej práci; dňa 23.11.2010 bola navrhovateľka napomenutá pre porušenie pracovnej disciplíny, pretože sa dňa 22.11.2010 a ani 23.11.2010 (neoprávnene) nedostavila na pracovisko a ani nepožiadala o riadnu dovolenku, či náhradné voľno. Z e-mailovej komunikácie navrhovateľky a konateľa odporcu zo dňa 19.11.2010 vyplýva, že navrhovateľka odporcovi oznámila, že si od pondelka berie dovolenku v trvaní 10,5 dňa. Konateľ odporcu navrhovateľke oznámil, že nakoľko o dovolenku nepožiadala, jej prípadnú neprítomnosť v práci bude považovať za neospravedlnenú absenciu. Následne navrhovateľka odporcovi oznámila, že upresňuje druh svojej neprítomnosti, od soboty je chorá a predpoklad vyliečenia je 15-20 dní. Má samé lekárske vyšetrenia, a teda ide o ospravedlnenú neprítomnosť v práci. Listom zo dňa 3.12.2010 odporca s navrhovateľkou okamžite skončil pracovný pomer. U navrhovateľky bola vykonaná osobná kontrola za prítomnosti sl. S., na základe oznámenia zo dňa 23.11.2010, podľa ktorého je chorá. Navrhovateľka lekárske potvrdenie nedoložila, v mieste bydliska prítomná nebola, čo potvrdila aj v následnom telefonickom rozhovore. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že navrhovateľka opakovane porušila pracovnú disciplínu tým, že sa 9 pracovných dní nedostavila do práce. Keďže sa jedná o opakované hrubé porušenie pracovnej disciplíny, odporca nevidel inú možnosť ako pracovný pomer s okamžitou platnosťou ukončiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 3.12.2010, navrhovateľke bolo doručené dňa 20.12.2010. Listom zo dňa 20.12.2010 navrhovateľka odporcovi oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Neprítomnosť v práci dostatočne preukázala potvrdenými priepustkami. Z priepustiek vyplýva, že počas dní neprítomnosti navrhovateľka navštívila rôznych odborných lekárov. Z listu navrhovateľky (bez uvedenia dátumu a bez preukázania doručenia zamestnávateľovi) vyplýva, že odporcovi zasielala potvrdené priepustky za dni 22., 23., 24., 25., 26., 29. a 30.11.2010. Navrhovateľka tiež namietala, že okamžité skončenie pracovného pomeru jej dala iná firma, ako s ňou uzavrela pracovný pomer. Návrh navrhovateľky súd nepovažoval za dôvodný a okamžité skončenie pracovného pomeru bolo navrhovateľke dané odporcom v súlade so zákonom a za splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok, ktoré zákon pre platnosť tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru vyžaduje. Okamžité skončenie pracovného pomeru je právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Pokiaľ ide o formálne náležitosti, okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť písomné, doručené a zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, kedy tento dôvod vznikol. Pokiaľ ide o obsahové náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru musia byť skutočne dané. Platnosť právnych úkonov vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru je potrebné posudzovať so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený. Okamžité skončenie pracovného pomeru odporcom ako zamestnávateľom s navrhovateľkou ako zamestnancom je povinný súd preskúmať z hľadiska, či boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky skončenia pracovného pomeru, čo sa v tomto prípade stalo a zákonnosť postupu odporcu pri okamžitom skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou bola vykonaným dokazovaním preukázaná. Odporca ako zamestnávateľ písomným spôsobom okamžite skončil pracovný pomer so svojím zamestnancom, navrhovateľkou, listom zo dňa 3.12.2010, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo navrhovateľke podľa jej vlastných tvrdení doručené dňa 20.12.2010. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom bolo hrubé porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, tým, že navrhovateľka sa 9 pracovných dní nedostavila do práce. Uvedené skutočnosti v konaní medzi účastníkmi sporné ani neboli. Spornou bola skutočnosť, či boli dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzené dostatočne určito, či bol dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru skutočne daný, či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru prerokované so zástupcami zamestnancov zákonným spôsobom, či navrhovateľka dostala okamžité skončenie pracovného pomeru od právnickej osoby, s ktorou uzatvorila pracovnú zmluvu. Tvrdenie navrhovateľky o tom, že s ňou okamžite skončil pracovný pomer subjekt rôzny od subjektu, s ktorých uzatvorila pracovnú zmluvu, považoval súd za právne irelevantné. Z príslušnej evidencie obchodných spoločností (výpis z obchodného registra) vyplýva, že odporca ku dňu 1.6.2010 zmenil svoje obchodné meno. Zmenou obchodného mena však nedošlo k zmene zamestnávateľa ani k zmene právnickej osoby ako takej. Ak teda odporca ukončil pracovný pomer s navrhovateľkou pod svojím aktuálnym obchodným menom, nie je možné prijať záver o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru uskutočnil subjekt rôzny od zamestnávateľa, nakoľko sa jedná o totožnú právnickú osobu, t. j. totožnú obchodnú spoločnosť. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol vymedzený dostatočne určito; je zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. Zo skončenia pracovného pomeru odporcom jednoznačne vyplýva, že pracovný pomer bol skončený okamžite z dôvodu opakovaného hrubého porušenia pracovnej disciplíny tým, že navrhovateľka bez súhlasu nadriadeného opustila pracovisko a po dobu 9 pracovných dní sa do práce nedostavila. Takto vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je dostatočne určitý a nezameniteľný a bol konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých odporca videl naplnenie zákonného dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Právne bez významu zostala skutočnosť, či bola navrhovateľka s upozorneniami o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 19.11.2010 a zo dňa 23.11.2010 pred skončením pracovného pomeru oboznámená. Zákon upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny pred okamžitým skončením pracovného pomeru nevyžaduje. K závažnému porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľkou skutočne došlo, a teda skutkové dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru boli dané. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že k porušeniu pracovných povinností, a teda k porušeniu pracovnej disciplíny skutočne došlo, a to závažným spôsobom tým, že sa navrhovateľka bez predchádzajúceho relevantného ospravedlnenia a bez súhlasu zamestnávateľa nedostavila 9 dní na pracovisko. Zostalo nepochybné, že navrhovateľka dňa 19.11.2010 odporcovi oznámila, že si berie dovolenku 10,5 dňa. Nakoľko jej ale zamestnávateľ dovolenku nepovolil, následne zmenila dôvod svojej neprítomnosti v práci a uviedla, že je chorá, pričom jej práceneschopnosť bude trvať 15 až 20 dní. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľka odporcovi potvrdenie o práceneschopnosti nepredložila, a to ani dodatočne. Na ospravedlnenie svojej neprítomnosti odporcovi dodatočne predložila niekoľko priepustiek potvrdených rôznymi odbornými lekármi. Navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že by z dôvodu existujúcej prekážky v práci odporcovi svoju neprítomnosť v práci oznámila a už vôbec nie, že by o pracovné voľno z dôvodov osobných prekážok v práci požiadala. Súd považoval konanie navrhovateľky za nanajvýš účelové, úmyselné a obchádzajúce účel zákona, čo vyplýva najmä z e-mailovej komunikácie, ktorú v tomto konaní sama predložila; za závažné porušenie pracovnej disciplíny a povinností zamestnanca, ktoré odôvodňuje okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom. Jej konanie bolo v rozpore so zákonom i dobrými mravmi a jeho cieľom bolo poškodiť práva zamestnávateľa. Nebolo preukázané ani tvrdenie navrhovateľky o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov v súlade so zákonom. Jej tvrdenie, že skončenie pracovného pomeru bolo prerokované 3.12.2010, t. j. pred doručením napomenutia na porušenie pracovnej disciplíny, je právne irelevantné a bez významu. Skutočnosť, kedy navrhovateľka prevzala zásielky odporcu, je vo vzťahu k prerokovaniu skončenia pracovného pomeru nepodstatná o to viac, že upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny sa pri okamžitom skončení pracovného pomeru nevyžaduje. Zákon osobitnú formu pre prerokovanie skončenia pracovného pomeru so zástupcom zamestnancov nevyžaduje, a teda je prípustné aj ústne prerokovanie skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že odporca so zástupcami zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou prerokoval, vyplýva už zo samotného okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorom odporca navrhovateľke túto skutočnosť aj riadne oznámil. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že odporca neporušil žiadne ustanovenia zákona, ktoré by zakladali dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, naopak všetky hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru boli náležite splnené a odporca skončil pracovný pomer právnymi predpismi dovoleným spôsobom. Rozsudok odôvodnil čl. 2 Zákonníka práce, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 74,§ 81 písm. e/, § 144 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., keďže ich náhradu nežiadal. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka. Z obsahu úvodu odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že vzniesla námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi súdu prvého stupňa, keď dôvodila, že neverí súdom v Bratislave, u tejto sudkyne mala vec vyše jedného roka, po 8 mesiacoch vytýčila druhé pojednávanie, nehovoriac, že petit veci sa zákonne dal zmeniť v uznesení na prvom pojednávaní a nie robiť úmyselne prieťahy. Odporca v zastúpení konateľa Ing. Petroviča Pavla sa na chodbe pred pojednávacou miestnosťou hlasne vyjadroval, „včera som bol za sudkyňou, je to hotová vec.“ Pokiaľ by súdy rozhodovali spravodlivo, prostredníctvom súdnych trov sa naplní aj štátny rozpočet + odvody, dane za nevyplatenú, lekárom potvrdenú zdravotnú starostlivosť - existujúce prekážky v práci. V pracovnoprávnych sporoch sa prihliada na záujmy zamestnanca. Sudkyňa obsiahlym rozsudkom chce odpútať pozornosť od úplne jednoduchého prípadu. Sudkyňa sa dopustila viacerých procesných a vecnoprávnych pochybení takej závažnosti, že vzhľadom na jej predpokladanú úroveň profesionálnych znalostí a skúseností sa tieto procesné porušenia javia ako možnosť pochybností o jeho zaujatosti. Tiež pochybuje, že krajský súd zvýši dôveryhodnosť spravodlivého procesu, lebo obidva súdy nie sú ďaleko a odporca vie manipulovať. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, prípadne nevykonal ďalšie dôkazy, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd pochybil a zle vyhodnotil skutkový a právny stav veci, keď nedospel k záveru, že po formálnoprávnej stránke je zrušovací prejav odporcu v rozpore so zákonom. Zdôraznila, že „zamestnávateľ môže dať okamžitého skončenia pracovného pomeru výpoveď iba z dôvodov ustanovených v Zákonníku práce“ a/ zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b/ zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu; skutkový dôvod musí presne vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 3.12.2010 nie je uvedený zákonný dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny. Pokiaľ by išlo o absenciu, dôkazné bremeno neuniesol odporca. Jej pracovisko bolo v Bratislave, lekárov mala v Piešťanoch. Nesplnenie oznamovacej povinnosti môže byť kvalifikované ako porušenie pracovnej disciplíny, ktoré nemuselo byť zavinené. Zavinené nesplnenie povinností pracovníka pri prekážke v práci požiadať organizáciu o poskytnutie pracovného voľna je iba porušením pracovnej disciplíny, nemá za následok vznik neospravedlnenej absencie pracovníka. Okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Postih zamestnanca skončením pracovného pomeru okamžite je neprimerané k jeho previneniu, „pred doručením výpovede“ nikdy nebola upozornená na závažné porušenie pracovnej disciplíny. V okamžitom skončení pracovného pomeru absentujú formálne náležitosti, pretože nie je zrejmé, akého závažného porušenia - zavineného sa mala dopustiť. Za závažné porušenie pracovnej disciplíny možno považovať napr. neospravedlnenú absenciu, odmietnutie podrobenia sa skúške alkoholom a pod. Dostatočným spôsobom preukázala a ospravedlnila svoju neprítomnosť v práci príslušnými priepustkami. Svoje zdravotné problémy chcela riešiť dovolenkou a keď s tým zamestnávateľ nesúhlasil, návštevy lekárov riešila priepustkami. Dňa 21.11.2010 sa jej zhoršil zdravotný stav, nebola schopná odcestovať do Bratislavy; nejde u nej o zavinenú absenciu. Všetky dôvody sú vymyslené, neurčité, firme nevznikla škoda väčšieho rozsahu. Odporca zámerne porušil jej dobré meno. Zamestnávateľ jej nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, náhradu pre dôležité osobné prekážky v práci zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti, bezdôvodne sa obohatil tým, že jej nevyplatil lekárske potvrdenia, neodviedol štátu odvody a dane do štátneho rozpočtu. Zdôraznila, že bola vždy lojálna a chránila oprávnené záujmy zamestnávateľa. Svoju prácu vykonávala podľa najlepšieho svedomia a vedomia, riadne, zodpovedne, bez chýb, v súlade s vecným a časovým harmonogramom podľa pokynov a požiadaviek zamestnávateľa. Za skutočný dôvod rozviazania pracovného pomeru považuje nadbytočnosť. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru dňom 20.12.2010 neboli dané, odporca o existencii prekážky v práci od 22.11.2010 bol informovaný podľa vlastného vyjadrenia už 9.12.2010 po doručení potvrdených priepustiek od externej firmy, čo robí mzdy. Zmena obchodného mena odporcu nebola zapracovaná do pracovnej zmluvy. „Rozsudok Okresného súdu v Piešťanoch“ je extrémne nebezpečný, lebo neakceptoval Zákonník práce a súdne rozhodnutie (S IV, s. 912). Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok zmeniť a jej návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Na úvod vyjadrenia sa dôrazne ohradil voči tvrdeniu navrhovateľky, že v zastúpení konateľa Ing. Pavla Petroviča bol za sudkyňou a že sa vyjadril, že je to hotová vec. So sudkyňou sa stretol iba v pojednávacej miestnosti počas pojednávania. Ide o hrubé klamstvo navrhovateľky, takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde; podľa jeho názoru môže napĺňať znaky trestného činu ohovárania. V žiadnom prípade nemanipuloval, nemanipuluje a v budúcnosti v žiadnom prípade ani nemieni manipulovať akékoľvek súdne konanie. Predložené dôkazy jednoznačne preukazovali, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke bolo platné. Dôvod skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením je vymedzený dostatočne, určito, zrozumiteľne (opustenie pracoviska bez súhlasu nadriadeného a neospravedlnená absencia v práci po dobu 9 pracovných dní), v súlade so zákonom. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo datované na deň 3.12.2010, 9 pracovných dní predstavuje obdobie od 22.11.2010 do 2.12.2010. Absencia navrhovateľky nie je považovaná za ospravedlnenú z dôvodu, že vopred neoznámila absenciu v práci, na e-maily a listy od neho o vysvetlenie absencie nereagovala, pri osobnej návšteve zamestnávateľa v mieste jej bydliska dňa 2.12.2010 v čase, keď už nemohla byť na ošetrení u lekára, doma sa nezdržiavala. Tieto jeho závery potvrdilo aj to, že navrhovateľka dodatočne až dňa 9.12.2010 (viac ako dva týždne po tom, ako sa prvýkrát nedostavila do práce) zaslala spoločnosti, ktorá vedie zamestnávateľovi účtovníctvo, a teda nie priamo zamestnávateľovi, doklady o návšteve lekárov (priepustky) za obdobie od 22.11.2010 do 8.12.2010, tieto priepustky vzájomne spolu nesúvisia, nakoľko sa medzi nimi nachádzali priepustky od čeľustného ortopéda cez rehabilitácie až po kožného lekára. Žiadny z lekárov nevystavil navrhovateľke tzv. potvrdenie o pracovnej neschopnosti, všetky doklady mali charakter potvrdenia o ošetrení u lekára, pričom v niektorých prípadoch išlo o ošetrenie samotnej navrhovateľky, v iných prípadoch o sprevádzanie člena rodiny k lekárovi. Všetky priepustky mali ospravedlňovať navrhovateľku z práce počas celého pracovného dňa, čo je nereálne (je nereálne, aby bola navrhovateľka na vyšetrení u lekárov 9 po sebe nasledujúcich pracovných dní, každý jeden pracovný deň celý deň) aj s ohľadom na ordinačné hodiny väčšiny ambulancií. U navrhovateľky nejde o jednorazové porušenie pracovnej disciplíny a povinností zamestnanca (absencia jeden deň), čo by sa mohlo považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale ide o reťazenie neospravedlnených absencií trvajúce niekoľko týždňov. Nemá preto záujem navrhovateľku ďalej zamestnávať. Na vec nemožno použiť navrhovateľkou označený judikát S IV, s. 912 (Sborník stanovisek, správ o rozhodování soudu a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR), podľa ktorého nesplnenie oznamovacej povinnosti je iba porušením pracovnej disciplíny a nemá za následok vznik neospravedlnenej absencie pracovníka. V tomto prípade nie je sporom, či si navrhovateľka splnila alebo nesplnila svoju oznamovaciu povinnosť, ale sporom je to, či absencie navrhovateľky v práci v období od 22.11.2010 do 2.12.2010 je potrebné považovať s ohľadom na okolnosti za ospravedlnené alebo nie, a teda následne či existovali dôvody za okamžité skončenie pracovného pomeru alebo nie. Absencie navrhovateľky nie je možné považovať za ospravedlnené, všetky náležitosti stanovené v § 70 Zákonníka práce boli splnené. Je irelevantné, či zmenu obchodného mena bolo treba zapracovať do zmlúv. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré ale nevyčíslil. Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadrila. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa navrhovateľkou vznesenou námietkou zaujatosti voči zákonnej sudkyni súdu prvého stupňa JUDr. Dagmar Buchalovej a aj proti (zrejme celému) Krajskému súdu v Bratislave. Posudzujúc odvolanie navrhovateľky podľa obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) námietka zaujatosti proti JUDr. Dagmar Buchalovej (uplatnila ju prvý raz až v odvolaní) spočíva v tom, že neverí súdom v Bratislave, u tejto sudkyne bola vec vyše jedného roka, po 8 mesiacoch vytýčila druhé pojednávanie, nehovoriac, že petit veci sa zákonne dal zmeniť v uznesení na prvom pojednávaní a nie robiť úmyselne prieťahy. Odporca v zastúpení konateľa Ing. Petroviča Pavla sa na chodbe pred pojednávacou miestnosťou hlasne vyjadroval, „včera som bol za sudkyňou, je to hotová vec.“ Pokiaľ by súdy rozhodovali spravodlivo, prostredníctvom súdnych trov sa naplní aj štátny rozpočet + odvody, dane za nevyplatenú, lekárom potvrdenú zdravotnú starostlivosť - existujúce prekážky v práci. V pracovnoprávnych sporoch sa prihliada na záujmy zamestnanca. Sudkyňa obsiahlym rozsudkom chce odpútať pozornosť od úplne jednoduchého prípadu. Sudkyňa sa dopustila viacerých procesných a vecnoprávnych pochybení takej závažnosti, že vzhľadom na jej predpokladanú úroveň profesionálnych znalostí a skúseností sa tieto procesné porušenia javia ako možnosť pochybností o jeho zaujatosti. JUDr. Dagmar Buchalová sa vo veci necíti byť zaujatá. Tvrdenia navrhovateľky sú absolútne klamstvo a lož. Zo strany odporcu, resp. jeho právneho zástupcu nedošlo k žiadnemu kontaktu s ňou mimo pojednávaciu miestnosť. Ide o hrubý zásah do nezávislosti súdu zo strany navrhovateľky a súčasne krivé obvinenie zákonného sudcu. Podľa § 14 ods. l, 3 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa ustanovenia § 14 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. l Ústavy Slovenskej republiky). Sudcu preto možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia vec prejednať a rozhodnúť v súlade so zákonom, nezaujato a spravodlivo. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť teda len objektívne existujúce zákonné dôvody. Subjektívne hľadisko účastníkov konania, prípadne i sudcov samotných, je síce podnetom pre rozhodovanie o eventuálnej zaujatosti, avšak rozhodovanie o tejto otázke sa musí uskutočniť výlučne len na základe hľadiska objektívneho. K vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodnutia konkrétnej veci môže dôjsť len vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom dosahuje takej povahy, intenzity, že i napriek zákonom stanoveným povinnostiam nebude sudca schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Citované zákonné ustanovenie zabezpečuje nestrannosť výkonu súdnictva, pričom predpokladá taký (subjektívny) osobný, hospodársky alebo majetkový vzťah sudcu k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý i pri všetkej snahe o objektívnosť by mu bránil vec nestranne prejednať a rozhodnúť. Zaujatosť možno charakterizovať ako stav, keď je sudca osobne zainteresovaný na výsledku konania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu 1/ k veci, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, 2/ k účastníkom konania , ktorý by bol založený na príbuzenskom či obdobnom vzťahu, alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom účastníkov konania založenom na podobnom vzťahu ako k účastníkovi konania. Takýto vzťah u JUDr. Dagmar Buchalovej, sudkyne Okresného súdu Bratislava II., zistený nebol. Dôvodom samotným (bez ďalšieho) zakladajúcim vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemôže byť ani prípadná procesná nesprávnosť, ktorej by sa sudca v konaní dopustil, pretože na dosiahnutie nápravy rozhodnutí súdov v občianskom súdnom konaní slúži systém opravných prostriedkov, nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne iný. Ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti (spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale sa musí tiež javiť, že je poskytovaná), hoci rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa citovaného zákonného ustanovenia predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (č.l. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Nestrannosť sa posudzuje dvojako: jednak ide o zistenie osobného presvedčenia toho-ktorého sudcu v danej situácii, a jednak je nutné sa uistiť, že tento sudca poskytuje dostatočné záruky vylučujúce akúkoľvek legitímnu pochybnosť. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá dovtedy, kým nie je preukázaný opak. Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie, je treba sa zaoberať otázkou, či nezávisle na chovaní sudcu existujú určité overiteľné skutočnosti, ktoré spochybňujú jeho nestrannosť, pričom môže mať význam i samotné zdanie. Z toho vyplýva, že pri skúmaní, či v určitej konkrétnej veci existujú legitímne dôvody svedčiace o nedostatku nestrannosti sudcu, je treba vziať do úvahy aj názor účastníkov. Určujúcim prvkom je to, či je možné považovať obavy dotknutej osoby za objektívne ospravedlniteľné. Odvolací súd nezistil z obsahu spisu, ale ani zo vznesenej námietky zaujatosti voči JUDr. Dagmar Buchalovej, z jej vyjadrenia, také skutočnosti, dôvody, ktoré by zakladali čo i len domnienku zaujatosti sudkyne JUDr. Dagmar Buchalovej, žeby existovali konkrétne overiteľné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jej nestrannosť, že napriek ústavnej zásade (vyjadrenej v čl. 48 ods. l Ústavy Slovenskej republiky) by mala byť vec odňatá jej ako zákonnému sudcovi, resp. žeby vo veci samej rozhodol zaujatý sudca. V danej veci teda neboli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 14 ods. l O.s.p., a preto nadriadený súd JUDr. Dagmar Buchalovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Ostatné dôvody zaujatosti spočívajú v postupe súdu vo veci a už len tieto okolnosti nie sú spôsobilé odôvodniť vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľka v odvolaní vzniesla aj námietku zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Bratislave dôvodiac len tým, že tiež pochybuje, že krajský súd zvýši dôveryhodnosť spravodlivého procesu, lebo obidva súdy nie sú ďaleko a odporca vie manipulovať. V každej námietke zaujatosti musia byť uvedené tieto podstatné náležitosti: l/ proti komu smeruje, 2/ dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, 3/ kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel (§ 15a ods. 3 veta prvá O.s.p.). Absencia čo i len jednej podstatnej náležitosti má ten následok, že súd na takúto námietku zaujatosti neprihliadne a v tomto prípade ani vec nadriadenému súdu nepredloží (§ 15a ods. 3 veta druhá O.s.p., nadväzne na ustanovenie § 15a ods. 1, 2 O.s.p.). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 (okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v takom prípade sa rovnako vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 15a ods. 5 O.s.p.). Námietka zaujatosti voči sudcom odvolacieho súdu je veľmi všeobecná, neobsahuje podstatné náležitosti, a síce údaj o tom, kedy sa navrhovateľka o dôvode zaujatosti sudcov odvolacieho súdu dozvedela, proti ktorým (konkrétnym) sudcom odvolacieho súdu jej námietka zaujatosti smeruje, aké sú konkrétne dôvody, pre ktoré má byť konkrétny sudca odvolacieho súdu vylúčený. Nadväzne na vyššie uvedené potom odvolací súd na navrhovateľkou vznesenou námietkou zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Bratislave neprihliadal a z tohto dôvodu ani vec svojmu nadriadenému súdu nepredložil (§ 15a O.s.p.). Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.10.2013,ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. marca 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu (aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania; § 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.) potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu priaznivé rozhodnutie. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď na argument týkajúci sa otázky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru; vysvetlil, prečo návrh navrhovateľky zamietol. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Okamžité skončenie pracovného pomeru odporcu s navrhovateľkou spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, dôvod v ňom je presný, jasný, nie je možné ho zameniť s iným, stalo sa tak v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa odporca o dôvode na okamžité skončenie dozvedel (v priebehu plynutia objektívnej lehoty), dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru (závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom - navrhovateľkou) mal odporca zistený (§ 68 ods. l písm. b/, ods. 2, § 70 Zákonníka práce). Dôvod skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením bol preukázaný nad akúkoľvek pochybnosť; bol prerokovaný so zástupcom zamestnancov. Navrhovateľka bezdôvodne nebola v práci 9 pracovných dní, po tieto dni mala neospravedlnenú absenciu, priepustky potvrdené rôznymi lekármi nepredložila zamestnávateľovi, len externej spoločnosti, ktorá pre zamestnávateľa práce vykonávala. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že jej počas celých 9 pracovných dní bránili objektívne závažné skutočnosti, pre ktoré sa nemohla dostaviť na pracovisko a vykonávať prácu v súlade s pracovnou zmluvou, žeby sa odporca dopustil konania, resp. opomenutia, ktoré by zakladalo dôvod pre vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Neobstojí tvrdenie navrhovateľky v tom, že bola chorá, že sa jej zdravotný stav zhoršil, pretože ho vyvracia práve jej chovanie. Ak by skutočne bola chorá, lekár by jej vystavil doklad o práceneschopnosti hneď, tento by aj hneď zaslala zamestnávateľovi, zdržiavala by sa v domácom prostredí, dodržiavala by liečebný režim. Naopak pri náhodnej kontrole odporcom v čase, kedy už nemohla byť na vyšetrení, sa doma nenachádzala. Bez právneho významu je aj skutočnosť, že v priebehu trvania pracovného pomeru zamestnávateľ zmenil svoj názov. Stále ide o tú istú právnickú osobu, s tým istým identifikačným (nezameniteľným) číslom. Na vec nemožno aplikovať navrhovateľkou označený judikát, pretože základom veci nie je splnenie alebo nesplnenie oznamovacej povinnosti, ale to, či absencia navrhovateľky na pracovisku v trvaní 9 pracovných dní má charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny majúci za následok okamžité skončenie pracovného pomeru alebo nie. Ako je uvedené vyššie, navrhovateľka sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny. Keďže pracovný pomer s navrhovateľkou bol rozviazaný platne, nebol daný žiaden zákonný dôvod pokračovať v konaní o náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Odporca žiadal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré však nevyčíslil do vyhlásenia rozsudku. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol dňa 19.3.2014 tak, že v súlade s ustanovením § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 149 ods. l, § 151 ods. 1, 5 veta druhá O.s.p. uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť do troch dní odporcovi, úspešnému aj v odvolacom konaní v celom rozsahu, náhradu trov odvolacieho konania s tým, že presná výška bude uvedená v písomnom vyhotovení rozsudku. Do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku však odporca trovy odvolacieho konania nevyčíslil. Z tohto dôvodu odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi a napokon o náhrade trov odvolacieho konania odporcovi rozhodol tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, žeby odporcovi na úspešné uplatňovanie, bránenie práva v odvolacom konaní vznikli okrem trov právneho zastúpenia aj iné trovy. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.