Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/545/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212201323 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212201323.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: J. M., T. X, T. proti odporcovi: E. P., F.. XX.XX.XXXX, bytom Ľ.. M. X, T., zastúpený matkou L. P., bytom Ľ.. M. X, T., o zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.07.2013, č.k. 15P/264/2012-100, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi, naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 28P/248/2010-90 zo dňa 10.3.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP/146/2011-136 zo dňa 27.09.2011, a to s účinnosťou od 02.12.2012. Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol a určil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil § 62 ods.1,2,3,4,5 Zákona o rodine, § 70 ods.2 zák.č. 461/2001 Z.z. o sociálnom poistení, kedy mal z vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľ je rodičom ( otcom ) odporcu a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 28P/248/2010-90 zo dňa 10.03.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP/146/11-136 mu bola s účinnosťou od 01.09.2010 určená povinnosť prispievať na výživu odporcu sumou vo výške XX euro mesačne. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní konštatoval, že v čase podania návrhu vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči odporcovi trvala, a táto zanikla až v priebehu konania dňom priznania invalidného dôchodku odporcovi. Z vysvedčenia Základnej školy, Nevädzová ul. v Bratislave a potvrdenia riaditeľa uvedenej školy mal preukázané, že odporca ukončil povinnú školskú dochádzku dňa 30.06.2011 a v ďalšom štúdiu nepokračoval. V odôvodnení uviedol, že skutočnosť ukončenia povinnej školskej dochádzky sama osebe neznamená automaticky zánik vyživovacej povinnosti rodiča. Pri skúmaní dôvodov, pre ktoré odporca nepokračoval v ďalšom štúdiu mal z vykonaného dokazovania ďalej za preukázané, že v ďalšom pokračovaní v štúdiu bránil odporcovi jeho zdravotný stav . Z lekárskych správ E.. C. D. a E.. M. T. vyplynulo, že odporca bol hospitalizovaný v čase od 28.07.2011( t.j. po ukončení školskej dochádzky ) do 14.7.2011 v H. H., v čase od 25.10.2012 do 30.10.2012 v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave, od 30.10.2012 do 20.12.2012 v H. H. z dôvodu, že trpí schizofréniou. Z posudku ÚPSVaR Bratislava zo dňa 18.01.2012 číslo T. ( v ktorom sa konštatuje, že od septembra 2011 nie je odporca schopný pripravovať sa na budúce povolanie, vykonávať zárobkovú činnosť a má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav) mal preukázané, že zamestnať sa bráni odporcovi jeho zdravotný stav . Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že označené rozhodnutie ÚPSVaR tiež preukazuje, že v čase podania návrhu ( 18.11.2011) nebol odporca schopný ďalej pokračovať v štúdiu pre svoj zdravotný stav, a preto vyživovacia povinnosť navrhovateľa k nemu i naďalej trvala. Zdravotný stav odporcu sa v priebehu konania nezmenil v tom smere, že by odporca nadobudol schopnosti pripravovať sa na budúce povolanie štúdiom alebo schopnosti pracovať - práve naopak, bol opakovane hospitalizovaný na psychiatrii. Neschopnosť odporcu sám sa živiť preukazuje aj posudok Úradu samosprávneho kraja zo dňa 28.08.2012, v ktorom sa konštatuje odkázanosť odporcu na sociálnu službu s tým, že bol zaradený do 6. stupňa odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby a je odkázaný na poskytovanie sociálnej služby v rehabilitačnom stredisku. V priebehu konania odporca dosiahol plnoletosť a rozhodnutím Sociálnej poisťovne mu bol od 02.12.2012 priznaný invalidný dôchodok. Vzhľadom na to, že odporca nadobudol status invalidného dôchodcu, poberá invalidný dôchodok ( čím je kompenzovaná jeho neschopnosť pripravovať sa na budúce povolanie resp. obmedzená pracovná neschopnosť) súd prvého stupňa dospel k názoru, že až k tomuto dátumu je možné zrušiť vyživovaciu povinnosť navrhovateľa; na základe uvedeného návrhu vyhovel až s účinnosťou ku dňu 02.12.2012 a v prevyšujúcej časti ho ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle návrhu navrhovateľa podľa § 142 ods.2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a jeho návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti vyhovel s účinnosťou od 01.07.2011. Podľa názoru odvolateľa súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, ním navrhnuté dôkazy nebral do úvahy a tým dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Proces bol vedený jednostranne, v prospech matky. Už pri určovaní otcovstva Okresný súd Bratislava IV nepredvolal ním navrhnutého svedka, s ktorým matka žila a ktorý je skutočným otcom odporcu. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí neriešil obdobie po skončení základnej školy odporcom, t.j. že si nesplnil svoju zákonnú povinnosť zaevidovať sa ako uchádzač o zamestnanie so zdravotným postihnutím na príslušnom úrade práce . Ako otcovi určeného štátom pre odporcu mu odmietli o ňom podať informácie, resp. sa ho niečo priamo na súde opýtať. Rovnako nebolo zistené, či odporca nepoberal podporu. Odporca nemá lekárske potvrdenie od posudkového lekára o 100% invalidite, t.j. o tom, že nemôže vôbec pracovať. Okolnosť že bol chorý nemá vplyv na to, že sa nezaevidoval na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie so zdravotným postihnutím. Do doby priznania invalidného dôchodku mal byť evidovaný na úrade práce a v rámci svojich možností pracovať. Splnomocnená zástupkyňa odporcu v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedla, že s odvolaním nesúhlasí a žiada, aby bolo navrhovateľovi odvolanie zamietnuté a aby zostal v platnosti pôvodný rozsudok, podľa ktorého má odporcovi povinnosť platiť výživné v sume 90 euro mesačne. Poukázala na to, že odporca je ťažko zdravotne postihnutý a choroba ktorou trpí ( schizofrénia ), mu sťažuje akokoľvek sa uplatniť. Odporca sa ťažko vyjadruje a potrebuje pomoc aj pri bežných činnostiach v domácnosti Navrhovateľ na svojho syna neprispel od 01.09.2010 a jeho dlh na výživnom je vymáhaný prostredníctvom kriminálnej polície a exekútorského úradu. Navrhovateľ je síce starobný dôchodca, ale zároveň podniká a nemal by byť pre neho problém i naďalej na syna prispievať. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa vo vzťahu k rozhodnutiu, v ktorom zamietol návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa na odporcu za obdobie pred 02.12.2012 riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel v tejto otázke k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V prejednávanom prípade je ( vychádzajúc z obsahu podaného odvolania ) podstatným pre právne a skutkové posúdenie podaného odvolania okolnosť, či odporca bol pred 02.12.2012 v postavení osoby schopnej sa sama živiť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že právo dieťaťa na výživu voči rodičom vzniká najskôr narodením. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu - medzi rozhodujúce okolnosti na strane dieťaťa ( bez významu je v tomto smere jeho plnoletosť ) patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Súhrnne možno konštatovať, že dieťa je schopné sa samo živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby - v odôvodnených prípadoch sa môže stať, že takáto okolnosť nikdy nenastane ( napr. v prípade ťažkej invalidity dieťaťa ). Povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá v prípade, ak dieťa už ukončilo primeranú prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Zo skutkového stavu vyplývajúceho v danej veci z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa vyplýva, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči ( v tom čase neplnoletému ) odporcovi bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 28P/248/2010-90 zo dňa 10.03.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP/146/2011-136 zo dňa 27.09.2011 na sumu 90 euro mesačne, a to od 01.09.2010. Z výsluchu účastníkov a z predložených listinných dôkazov zaobstaraných súdom prvého stupňa je nesporné ( táto okolnosť v odvolaní namietaná nebola) , že odporca ukončil základné vzdelanie ku dňu 30.6.2011. Za nesporné mal odvolací súd vykonaným dokazovaním zistenú skutočnosť, že odporca bol Posudkom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 14.04.2010, č. XXXX/XXXXX/ KP/KXX uznaný za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím majúceho sociálne dôsledky v oblasti mobility a orientácie, v oblasti komunikácie a v oblasti sebaobsluhy a Posudkom Úradu práce , sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 18.01.2012, č. T. bol s účinnosťou od septembra 2011 uznaný za osobu majúcu dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vylučujúci schopnosť sústavne sa pripravovať na povolanie a vykonávať zárobkovú činnosť. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo i to, že odporca bol po ukončení základnej školy hospitalizovaný s diagnózou jednoduchá schizofrénia v období od 28.07.2011 do 14.09.2011 a od 30.10.2012 do 20.12.2012 a od 02.12.2012 ( nadobudnutím plnoletosti ) mu bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 14.2.2013, č. XXX XXX XXXX priznaný invalidný dôchodok v sume XXX,XX euro s konštatovaním poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. S poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že v danom prípade nemal odporca v období pred 02.12.2012 postavenie dieťaťa, ktoré je schopné sa samo živiť ( § 62 ods.1 Zákona o rodine ). Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov ( § 120 ods. 1 O.s.p.) vyplynulo, že odporca nebol v období pred 02.12.2012 schopný samostatne uspokojovať svoje potreby a nepoberal žiadnu dávku v hmotnej núdzi. Bez akéhokoľvek právneho významu je v tomto smere námietka navrhovateľa o nesplnení povinnosti odporcu sa zaevidovať po ukončení povinnej školskej dochádzky na príslušnom úrade práce s poukazom na to, že miera zdravotného postihnutia odporcu majúca nepochybné závažné dôsledky takmer vo všetkých oblastiach jeho života vznikla ešte v čase, kedy bol nezaopatreným dieťaťom a právo na sociálne zabezpečenie mu v súvislosti so zdravotným postihnutím ( priznanou invaliditou ) mohlo byť priznané podľa § 70 ods.2 zák.č. 461/2003 Z.z. o dôchodkovom zabezpečení najskôr dovŕšením veku 18 rokov. Poukazujúc na výrazné obmedzenia odporcu súvisiace s nepriaznivým zdravotným stavom ( vyžadujúceho si o.i. i nepretržitý dohľad a sprievod inej osoby ) z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa nevyplynulo, že odporca by bol pred 02.12.2012 v postavení osoby schopnej sa uchádzať o výkon akejkoľvek nekvalifikovanej práce. V záujme zodpovedania odvolacích námietok odvolací súd ďalej konštatuje, že procesnému postupu súdu prvého stupňa pri vykonávaní dokazovania nie je možné v danom prípade nič vytknúť. Súd prvého stupňa postupoval pri vykonávaní dokazovania v súlade s § 120 a nasl. O.s.p. tak, aby vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Námietky navrhovateľa súvisiace s tvrdenou okolnosťou o tom, že nie je otcom odporcu sú vzhľadom na právny stav v tejto otázke ( rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 30.11.2005, č.k. 5C 224/95-279 bolo určené jeho otcovstvo k odporcovi) pre právne a skutkové posúdenie prípadu nepodstatné. S poukazom na uvedené, stotožniac sa i s rozhodnutím súdu o trovách konania ( § 142 ods.2 O.s.p. ), odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1, § 224 ods.1 v spojení s ust. § 151 ods.1 O.s.p., keďže odporca si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a trovy odvolacieho konania mu z obsahu spisu ani nevyplývajú. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.