Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/706/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212201719 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212201719.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5 Bratislava, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5 Bratislava, proti odporcovi : T., za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, Važecká 16, Prešov, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov. hrdinov 66, Svidník, o zaplatenie 104,90 eur s prísl., o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 10.10.2012, č.k. 31Ro/73/2012-41, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 10.10.2012, č.k. 31Ro/73/2012-41 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepriznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania. O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, že ako dôvod hodný osobitného zreteľa vidí skutočnosť, že vedľajším účastníkom je Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorého základnou úlohou je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch, a takéto združenie by malo byť spôsobilé poskytovať kvalifikovanú právnu ochranu a pomoc spotrebiteľovi bez toho, aby muselo byť zastúpené advokátom. Preto vzniknuté trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nemožno podľa súdu považovať za účelné a hospodárne. Z uvedeného podľa súdu vyplýva skutočnosť, že ak sa združenie rozhodlo využiť pre zastupovanie v konaniach pomoc právneho zástupcu, advokáta, musí trovy právneho zastúpenia znášať z vlastných prostriedkov. Súd tiež poukázal na to, že advokát, ktorý oznámil vstup združenia do predmetného konania, nemal o predmete konania žiadnu vedomosť, lebo požadoval doručenie návrhu na začatie konania aj spolu s prílohami, ale zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Súhlasom odporcu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nedisponoval, z čoho vyplýva, že žiaden jeho úkon nie je v konaní preukázaný, a preto trovy konania nie sú trovami účelne vynaloženými. Proti tomuto uzneseniu, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V podstate namietol, že uznesenie vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci. S názorom súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia nesúhlasí a aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. v danej veci považuje za nenáležitú. V tejto súvislosti poukázal aj na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Žiadal preto zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 48,19 eur. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa navrhovateľ ani odporca nevyjadrili. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Jednou z podmienok priznania náhrady trov je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť, má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno- technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho konania (aj vedľajšieho účastníka), nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať, predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22. 12. 2010. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec, a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez vyzvania odporcu. Dôjdením jeho písomného oznámenia o vstupe do konania na súd - dňa 29.2.2012, sa stal vedľajším účastníkom. Do konania vstúpil v čase, keď súd vo veci už rozhodol v rozkaznom konaní (konanie o vydanie platobného rozkazu, ktoré je skrátenou formou súdneho konania), ktorého výsledkom bolo vydanie platobného rozkazu dňa 13.2.2012, č.k. 31Ro/73/2012-21. Účastníci konania platobný rozkaz riadne prevzali, ale ani jeden z nich nepodal proti nemu opravný prostriedok. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, v čase zahlásenia svojho vstupu do konania nemal vedľajší účastník zjavne žiadne vedomosti, do akého konania vlastne vstupuje, o čom svedčí nielen skutočnosť, že súčasťou jeho oznámenia o vstupe do konania bola aj žiadosť, aby mu súd zaslal návrh na začatie konania s prílohami, ale aj obsah (len všeobecnej) plnej moci zo dňa 22.2.2013. Zjavne tak vedľajší účastník pri udeľovaní plnej moci neposkytol svojmu právnemu zástupcovi žiadne informácie o tomto konkrétnom konaní a o žalobnom návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preto samotné prevzatie zastupovania ani nie je možné považovať za úkon právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení platnom do 30.6.2013, tak, ako si ho vedľajší účastník uplatnil vo svojom odvolaní (prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom). Pretože aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu, súd doručoval písomné oznámenie o vstupe do konania obom účastníkom konania. Súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chcel vystupovať, t.j. súhlas odporcu, však v spise absentuje. Na výzvu súdu na vyjadrenie sa k vstupu vedľajšieho účastníka reagoval len navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 31.5.2012 tak, že svoj návrh na začatie konania berie v celom rozsahu späť. Toto späťvzatie návrhu na začatie konania je však právne neúčinné, keďže ho navrhovateľ urobil až po uplynutí lehoty na podanie odporu zo strany odporcu, t.j. v čase, kedy už platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť. Preto nemožno platobný rozkaz zrušiť postupom podľa § 174 ods. 5 O.s.p.. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože ho považuje vo výroku za vecne správne. Náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi nepriznal z dôvodu, že navrhovateľ nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a v odvolacom konaní mu ani žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.