Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/511/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212203985 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212203985.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Slovenské elektrárne, a.s., Mlynské Nivy 47, Bratislava, IČO: 35 829 052, zastúpený: Allen & Overy Bratislava, s.r.o., Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, Mierová 19, Bratislava, zastúpený: JUDr. Martin Krivák, advokát, Gajova 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 51C 81/2012-202, zo dňa 19. júla 2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č.k. 51C 81/2012-202 zo dňa 19.07.2012 p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 227.312,98 € k rukám právneho zástupcu, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti odporcovi náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 94.486.116,- € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 94.486.116,- € od 11.02.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Zároveň ho zaviazal na zaplatenie náhrady trov konania odporcovi vo výške 1.818.503,89 € k rukám právneho zástupcu odporcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, a to rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008 z 03.07.2008, rozklad proti rozhodnutiu MH SR, rozhodnutie ministra hospodárstva SR č. 102/2008 zo dňa 26.09.2008, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 168/2008 zo dňa 03.07. 2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžo/360/2009 zo dňa 18.03.2010, rozhodnutie MH SR zo dňa25.08.2010 č. 10/2010, rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0012/2009/E zo dňa 27.10.2008 a žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 09.02.2011. Po právnej stránke posúdil vec v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. , § 5 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 6 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že po dôkladnom zvážení spomínaných skutkových okolností veci, zistených vykonaným dokazovaním s poukazom na cit. ustanovenia dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Poukázal na to, že pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými súd nezákonné rozhodnutie, existencia škody a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom danej škody. Uviedol, že jeho úlohou v tomto konaní bolo zaoberať sa dôsledne otázkou, či rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, mohlo mať za následok vznik zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., teda skúmať otázku existencie kvalifikovanej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím štátu a možným vznikom škody, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáhal. Dospel k záveru, že v danej veci navrhovateľom tvrdené nezákonné rozhodnutie nemohlo samotné mať za následok vznik navrhovateľom tvrdenej škody. Uviedol, že navrhovateľ odôvodňuje svoj návrh existenciou nezákonného rozhodnutiam ktorým je rozhodnutie MH SR č. 5/2008 zo dňa 03.08.2008, pričom označením rozhodnutia, ktoré navrhovateľ považuje za nezákonné, je súd viazaný. Z obsahu zrušeného rozhodnutia je zrejmé, že toto rozhodnutie neobsahuje určenie ceny za akú je navrhovateľ povinný vykonávať dodávky elektriny a z tejto skutočnosti je nesporné, že z tohto rozhodnutia nie je možné odvodzovať existenciu škody vo väzbe na konkrétne zmluvné vzťahy, do ktorých navrhovateľ vstúpil, rešpektujúc cenové rozhodnutie vydané ÚRSO, ktorým bola určená konkrétna cena, za ktorú bol navrhovateľ povinný realizovať obchod. Z toho vyplynulo, že nie je daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím, ktoré bolo podľa navrhovateľa zrušené pre nezákonnosť a škodou, ktorá mala navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia vzniknúť, nakoľko prípadná škoda mohla vzniknúť iba v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii, nie však v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia. Mal za to, že nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa, že nie je rozhodné, či protiprávnosť vznikla konaním jedného subjektu alebo reťazením protiprávnosti konania viacerých subjektov. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 základným predpokladom zodpovednosti je existencia právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená a jeho zrušenie príslušným orgánom pre nezákonnosť, ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi zrušeným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Mal za to, že ak sa navrhovateľ domnieva, že mu vznikla škoda v dôsledku reťazenia nezákonných rozhodnutí, mal využiť všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia všetkých týchto rozhodnutí ako nezákonných a až z týchto zrušených rozhodnutí odvodzovať zodpovednosť. Uviedol, že ak by to aj bolo tak, že dôvodom vzniku škody boli na sebe vzájomne závislé rozhodnutia, vo vzťahu k jednému z nich nie je naplnený predpoklad vyžadovaný zákonom č. 514/2003 Z.z., ktorým je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť. Zároveň dodal, že pre založenie zodpovednosti v prípade cenového rozhodnutia nie je naplnený ani zákonný predpoklad, že pre uplatnenie práva na súde je potrebné jeho predbežné prerokovanie na orgáne, ktorý ho vydal - Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Uviedol, že je zrejmé, že navrhovateľom tvrdený stav mohol byť zapríčinený len spojením viacerých príčin a následkov, medzi ktoré nemožno v žiadnom prípade zaradiť výlučne rozhodnutie MH SR č. 5/2008. Samotné toto rozhodnutie nespôsobilo samo o sebe tento stav a nemalo bez ďalšieho za následok to, že navrhovateľovi vznikla ním tvrdená škoda. Vzhľadom na to, že medzi namietaným rozhodnutím a možným vznikom škody na strane navrhovateľa neexistuje nevyhnutná priama príčinná súvislosť, nie je v danej veci naplnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a preto návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol, a to bez potreby osobitného a podrobného posúdenia otázky škody navrhovateľa. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov konania vo výške 1.818.503,89 € s DPH za 9 úkonov právnej služby. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodu, že v prejednávanej veci dospel prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku a z toho vyplývajúcej nepreskúmateľnosti rozsudku. Mal za to, že vadou rozsudku je predovšetkým nesprávne posúdenie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím ministerstva a škodou na strane navrhovateľa. Uviedol, že záver súdu prvého stupňa je nesprávny, pretože nemá žiadnu oporu v zákone; je v rozpore s ustálenou judikatúrou slovenských aj českých súdov týkajúcou sa príčinnej súvislosti, ktorá hovorí, že nezákonné rozhodnutie nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou a porušuje základné práva navrhovateľa chránené Ústavou, najmä právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Mal za to, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či ak by neexistovalo rozhodnutie ministerstva, bola by vznikla navrhovateľovi škoda. Namiesto toho sa zaoberal vzťahom medzi cenovým rozhodnutím a škodou. Podľa jeho názoru sa prvostupňový súd v rozpore so zásadami občianskeho súdneho procesu relevantne nezaoberal tou skutočnosťou, ktorú ako príčinu škody on označil. Uviedol, že v doterajšom konaní preukázal, že nebyť rozhodnutia ministerstva žiadna škoda by mu nevznikla, a teda táto škoda vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím ministerstva a aj keby rozhodnutie ministerstva a cenové rozhodnutie boli spoločnými príčinami vzniku škody navrhovateľa, rozhodnutie ministerstva zostáva podstatnou, dôležitou a značnou príčinou, škody navrhovateľa, v dôsledku čoho je splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím ministerstva a škodou. Uviedol, že prvostupňový súd sa v rozsudku zaoberal výlučne príčinnou súvislosťou medzi rozhodnutím a škodou a vôbec sa nezaoberal ďalšími podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu. Mal za to, že súd prvého stupňa jednoznačne neodpovedal na otázku, či rozhodnutie ministerstva bolo alebo nebolo príčinou škody a tým sa vyhol posúdeniu otázky, či išlo o príčinu podstatnú, značnú a dôležitú, tak ako to tvrdil. Opätovne zdôraznil, že súd prvého stupňa nevykonal test conditio sine qua non a bez vykonania tohto testu nie je možné správne rozhodnúť žiadny prípad týkajúci sa náhrady škody. Uviedol, že otázka zákonnosti cenového rozhodnutia nie je podstatná, pretože cenové rozhodnutie malo vplyv iba na výšku škody, ktorá mu vznikla a nie na jej vznik. Poukázal na to, že nezákonné rozhodnutie ministerstva totiž ako jediné mu uložilo adresnú právnu povinnosť dodať určité množstvo elektriny v určitom čase určitému okruhu odberateľov. Uviedol, že škoda by mu bola vznikla aj keby žiadne cenové rozhodnutie neexistovalo, ale rozhodnutie ministerstva áno, pričom rozdiel by bol vo výške škody. Mal za to, že odôvodnenie prvostupňového súdu neobsahuje ani len základnú analýzu skutkového deja, ktorý viedol k vzniku škody a možno sa iba domnievať, že súd prvého stupňa nepovažuje príčinnú súvislosť za priamu preto, lebo medzi rozhodnutie ministerstva a vznik škody vstúpila iná skutočnosť, a to cenové rozhodnutie. Podľa jeho názoru vzťah medzi rozhodnutím ministerstva a škodou na strane navrhovateľa je dostatočne bezprostredný (priamy). Rozhodnutie ministerstva obralo navrhovateľa o slobodu rozhodovania v jeho podnikateľskej činnosti a možnosť inkasovať za svoj tovar obvyklú trhovú cenu a zo skutkového deja vyplýva, že tak malo v úmysle tento dôsledok dosiahnuť. Uviedol, že rozhodnutie ministerstva priamo počítalo s vydaním cenového rozhodnutia s tým, že mu prenechá určenie ceny, za ktorú má byť elektrina dodaná a dalo sa predpokladať, že toto rozhodnutie určí cenu pod úrovňou trhovej ceny. K prerušeniu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a škodou dôjde iba v takom prípade, ak je nová skutočnosť výlučnou príčinou škody. Aplikujúc uvedenú zásadu na daný prípad cenové rozhodnutie by mohlo prerušiť príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím ministerstva a škodou vzniknutou navrhovateľovi iba vtedy, ak by bolo výlučnou príčinou vzniknutej škody. Ako však uviedol vyššie a preukázal v konaní pred prvostupňovým súdom, cenové rozhodnutie by samo osebe nespôsobilo navrhovateľovi žiadnu škodu, nakoľko škoda by mu vznikla, aj keby cenové rozhodnutie neexistovalo. Uviedol, že škodca sa nemôže zbaviť zodpovednosti vtedy, ak do reťaze príčinnej súvislosti vstúpi skutočnosť, ktorá je buď (i) konaním samotného škodcu, alebo (ii) skutočnosťou vyvolanou konaním škodcu, pričom v danom prípade je aj rozhodnutie ministerstva, aj cenové rozhodnutie konaním jedného subjektu - Slovenskej republiky. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa v odôvodní rozsudku vôbec nezaoberal otázke súladu svojho rozhodnutia s Ústavou SR a nevykonal ústavný test proporcionality. Ďalej napádal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nakoľko mal za to, že súd prvého stupňa iba zopakoval argumenty, ktoré uviedli sporové strany a relevantne sa s nimi v odôvodnení nevysporiadal. Súd prvého stupňa ani neanalyzoval skutkový dej vedúci k vzniku škody, pričom sa obmedzil len na konštatovanie, že rozhodnutie ministerstva neurčilo cenu, a preto nemohlo spôsobiť škodu. Uviedol, že nedostatočné odôvodnenie rozsudku zakladá porušenie § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Čo sa týka náhrady trov konania, tak mal za to, že súd prvého stupňa neposudzoval, či boli trovy skutočne vynaložené a ak áno, či boli účelné. Poukázal na zmluvu o právno-poradenských službách č. 136/2012-4220-2000, kde má právny zástupca odporcu stanovenú zmluvnú odmenu vo výške 165,97 € za hodinu plus DPH a zároveň hodnota zákazky bola suma 200.000,- € bez DPH, čo znamená maximálnu predpokladanú hodnotu právnych služieb podľa uvedenej zmluvy. Uviedol, že pokiaľ trovy konania vypočítané podľa vyhlášky prevyšujú skutočne zaplatené trov, musí súd priznať náhradu trov, ktoré boli skutočne vyplatené za podmienky, že boli vynaložené účinne. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určí, že základ nároku navrhovateľa je daný a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie o výške škody alebo zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie prvostupňovému súdu, v ktorom bude prvostupňový súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v rozhodnutí o tomto odvolaní. V prípade, že by odvolací súd chcel rozsudok potvrdiť, navrhol, aby vyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ nešpecifikoval, ktoré skutkové zistenia považoval za nesprávne. Uviedol, že navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa nevykonal žiaden test kauzality, ktorý označuje ako conditio sine qua non. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa dôkladne skúmal existenciu príčinnej súvislosti a jasne odpovedal na otázku, či mohlo dôjsť k vzniku škody aj bez existencie rozhodnutia ministerstva. Test conditio sine qua non uskutočnil zodpovedaním otázky, či obsahuje súdom zrušené rozhodnutie ministerstva určenie ceny, za ktorú bol navrhovateľ povinný vykonať dodávku elektriny. Uviedol, že odpoveď súdu prvého stupňa na inak položenú otázku navrhovateľa je, že k vzniku škody by došlo, aj keby neexistovalo rozhodnutie ministerstva. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa posúdil neexistenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím ministerstva a tvrdenou škodou na strane navrhovateľa právne správne, vyhodnotil atribúty príčinnej súvislosti v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, dostatočne sa vecou zaoberal, zodpovedal potrebné otázky a svoj právny názor náležite odôvodnil, a preto nie je dôvod na zmenu rozsudku a priznanie základu škodového nároku navrhovateľa tak, ako to navrhuje navrhovateľ v odvolaní. Uviedol, že navrhovateľ vo svojom odvolaní nevyhovujúcu interpretáciu zákona kvalifikuje ako porušenie jeho ústavného práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, porušenie jeho ústavného práva na súdnu ochranu a porušenie jeho základného práva na súdne konanie. Poukázal na to, že hoci navrhovateľ počas prvostupňového konania vo svojich vyjadreniach viackrát zdôraznil, že napriek vysokej hodnote uplatnenej škody je právna podstata prípadu jednoduchá, priamočiara a jasná, avšak v odvolaní už tvrdí, že v konaní boli nastolené závažné právne otázky. Dôvodil, že navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu nedostatočnosť analýzy skutkového stavu, avšak sám nebol schopný jednoznačne označiť skutkový dej, na základe ktorého malo dôjsť k vzniku škody až do konca prvostupňového konania. Mal za to, že súd prvého stupňa jasne odôvodnil, prečo v danom prípade uvedená príčinná súvislosť chýba a opísal sled relevantných príčin a následkov, ktoré odôvodňujú prečo nedošlo na strane navrhovateľa k vzniku nároku na náhradu škody. Považoval argumentáciu súdu prvého stupňa za jasnú a preskúmateľnú, nakoľko súd prvého stupňa nepovažoval rozhodnutie ministerstva za také rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať navrhovateľovi škodu. Uviedol, že námietky navrhovateľa voči reštriktívnemu a formalistickému postupu súdu prvého stupňa pri právnom posúdení príkro nekorešpondujú s jeho odvodzovaním zodpovednosti od nevykonateľného rozhodnutia ministerstva. Považoval za potrebné zdôrazniť, že žiaden zo súdov zaoberajúcich sa rozhodnutím ministerstva, ktoré bolo napokon zrušené nijako nepreskúmaval podstatu rozhodnutia ministerstva a podľa názoru súdov bolo toto rozhodnutie nevykonateľné, pretože chýbala konkretizácia ceny určeného množstva elektrickej energie a pretože nemal nástroje na kontrolu spôsobu, či budú koneční dodávatelia dodávať energiu určenému kruhu odberateľov. Bol presvedčený, že nevykonateľné rozhodnutie nebolo spôsobilé vyvolať škodu na strane navrhovateľa. Uviedol, že tvrdenie navrhovateľa, že obidve rozhodnutia sú konaním jedného škodcu t.j. Slovenskej republiky, a preto stačí, ak je zrušené súdom iba jedno z nich, nemajú právnu relevanciu, nakoľko len ak by boli zrušené pre nezákonnosť obidve rozhodnutia dotknutých orgánov, mohlo dôjsť k naplneniu podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Poukázal na to, že z navrhovateľových tvrdení vyplýva len to, že keby nebolo rozhodnutia ministerstva, elektrickú energiu by predal v prospech iných subjektov ako sú domácnosti a malé podniky a toto svoje tvrdenie ničím nepodložil ani nepreukázal. Čo sa týka náhrady trov konania uviedol, že v zmysle akejkoľvek dostupnej judikatúry postupujú súdy pri určení trov právneho zastúpenia v zmysle druhej hlavy vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Bol presvedčený, že účelnosť a potrebnosť trov právneho zastúpenia vynaložených v konaní príslušnou stranou, ktorej sa trovy priznávajú, má súd skúmať z hľadiska charakteru týchto úkonov a nie z hľadiska právneho základu určenia výšky odmeny za príslušný úkon právnej služby. Uviedol, že si uplatnil len účelne vynaložené trovy v rozsahu deviatich úkonov právnej služby. Poukázal na to, že názor navrhovateľa, že náhrada trov konania, ktoré sa neodvíja od výšky odmeny právneho zástupcu dohodnutej v zmluve o právnych službách a že uplatňovanie trov konania vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzajúcej z vyhlášky, je v príkrom rozpore so samotným postupom navrhovateľa pri uplatnení trov konania, keď sám navrhovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v súvislosti s návrhom na vydanie platobného rozkazu vo výške 454.625,98 € a sám navrhovateľ vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vo výške 189.427,49 €, t.j. z rovnakej základnej sadzby vychádzal aj odporca. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne. Podaním doručeným súdu dňa 05.02.2013 sa navrhovateľ vyjadril k vyjadreniu odporcu, v ktorom opätovne uviedol, že prvostupňový súd sa namiesto vzťahu medzi rozhodnutím ministerstva a škodou zaoberal vzťahom medzi cenovým rozhodnutím a škodou. Opätovne zdôraznil, že škoda by bola vznikla aj keby cenové rozhodnutie nebolo vydané, nakoľko ako preukázal v prvostupňovom konaní, rozhodnutie ministerstva ho nútilo rezervovať určité množstvo elektrickej energie, pričom rezerváciou sa rozumie nemožnosť navrhovateľa daný objem elektriny v danom čase predať na voľnom trhu. Uviedol, že po uplynutí rezervačnej doby boli ceny elektriny nižšie, a preto utrpel stratu. Mal za to, že súd prvého stupňa nevykonal a presvedčivo nezdôvodnil posúdenie základných právnych otázok dôležitých pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody, vôbec sa nezaoberal ústavnoprávnymi a medzinárodnoprávnymi argumentmi uvedenými navrhovateľom v konaní a bez logického a presvedčivého zdôvodnenia kládol na preukázanie príčinnej súvislosti dodatočné nároky, ktoré z právneho poriadku nevyplývajú. Opätovne uviedol, že vadou prvostupňového rozsudku je predovšetkým nesprávne posúdenie otázky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím ministerstva a škodou na jeho strane. Poukázal na to, že odporca vynaložil na právne služby sumu 113.921,80 €, vrátane DPH a preto, ak by odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, odporca resp. jeho právny zástupca, by sa bezdôvodne obohatil o sumu 1.704.582,09 € a takýto výsledok by bol jednoznačne nespravodlivý a ústavne neudržateľný. Odporca vo svojom vyjadrení na vyjadrenie navrhovateľa uviedol, že cenové rozhodnutie je tzv. actus invervenius prerušujúcim tok skutkových udalostí podstatným, značným a zásadným spôsobom, predstavujúcim z právneho hľadiska takú súčasť reťaze udalostí, bez ktorej by nemohla vzniknúť škoda tvrdená navrhovateľom a spôsobilosť zapríčiniť vznik navrhovateľom tvrdenej škody len pôsobením rozhodnutia ministerstva vyvrátil prvostupňový súd v rozsudku jasne. Poukázal na to, že v prvostupňovom konaní síce navrhovateľ uvádzal, že od júla 2008 do novembra 2008 predal na voľnom trhu len 6 TWh elektriny a zvyšných 6 TWh, ktoré mal k dispozícii, musel rezervovať a neskôr ich predať za voľnú cenu, vždy však výlučne tvrdil, že škoda spočíva v rozdiele medzi trhovou cenou elektriny v období od júla 2008 a regulovanou cenou. Uviedol, že odvolací súd nemôže brať do úvahy a prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné skutočnosti tieto tvrdenia navrhovateľa, a to tvrdenie, že škoda, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatňuje, mu vznikla výlučne pôsobením rozhodnutia ministerstva a tvrdenie, že škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla, spočíva v rozdiele medzi trhovou cenou elektriny v čase od 01. júla 2008 do 31. decembra 2008 a cenou, za ktorú by mohol elektriny predať na voľnom trhu. Poukázal na to, že ak navrhovateľ vytýka prvostupňovému súdu nesprávne posúdenie právneho vzťahu medzi správne zistenými skutkovými okolnosťami, ktoré mali viesť k vzniku tvrdenej škody, môže ísť len o nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že navrhovateľ počas prvostupňového konania uvádzal viaceré alternatívy možnej skutkovej línie, ktorá mala viesť k vzniku škody a hoci ho viackrát vyzval na jasné vyjadrenia k viacerým skutkovým okolnostiam a na preukázanie viacerých tvrdených skutočností, navrhovateľ tak v prvostupňovom konaní nikdy neurobil. Zdôraznil, že v prvostupňovom konaní nedošlo k preukázaniu vzniku všetkých atribútov škodového nároku, a preto nie sú splnené predpoklady na to, aby mohlo byť vo veci rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom. Čo sa týka náhrady trov konania uviedol, že tvrdenie, že by v prípade právoplatného priznania trov uplatnených voči navrhovateľovi, došlo k bezdôvodnému obohateniu odporcu, nie je na mieste, nakoľko takto priznané trovy by mali riadny právny titul. Naďalej navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň zaviazal navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa v časti, ktorým súd zamietol jeho návrh, nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania dospel odvolací súd k záveru, že tu je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v intenciách § 219 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval § 3 ods. 1, § 5 ods. 1,3, § 6 ods. 1,2,3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli § 157 ods. 2 O.s.p. a v odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú 1. existencia nezákonného rozhodnutia, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nimi, 4. zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu z nezákonného rozhodnutia je teda existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov, pričom nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu však je, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. Odvolací súd mal za preukázané, že navrhovateľ odvodzuje vznik zodpovednosti štátu za škodu od nezákonného rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008 zo dňa 03.07.2008. Toto rozhodnutie vo svojom výroku obsahovalo uloženie povinnosti navrhovateľovi dodať v rokoch 2009 a 2010 elektrickú energiu vo všeobecnom hospodárskom záujme podľa § 15 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 3 ods. 2 písm. f/ zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike v znení neskorších predpisov. Škodu vo všeobecnosti možno chápať ako majetkovú vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá sa prejavuje buď ako skutočná škoda alebo ako ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Navrhovateľ sa v danej veci domáha skutočnej škody, ktorá mu podľa jeho názoru vznikla tým, že na základe rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR mu bola uložená povinnosť dodať elektrickú elektrinu za cenu určenú mu rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že kauzálny nexus medzi rozhodnutím a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. V zmysle vyššie uvedeného, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu, nie len sprostredkovanú príčinu vzniku škody. Zároveň má odvolací súd za to, že nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii, pretože príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol, pričom základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Zároveň považuje odvolací súd za potrebné dodať, že ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom však nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. Navrhovateľ v odvolaní v prvom rade namietal, že vadou rozsudku súdu prvého stupňa je predovšetkým nesprávne posúdenie otázky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím ministerstva a škodou na strane navrhovateľa, keď súd dospel k záveru, že príčinná súvislosť medzi rozhodnutím ministerstva a škodou na strane navrhovateľa nie je daná, keď rozhodnutie ministerstva nie je jedinou a výlučnou príčinou škody. Takýto záver súdu prvého stupňa považoval za nesprávny, mal za to, že nezákonné rozhodnutie nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Následne zdôraznil, že súd prvého stupňa nevykonal test conditio sine qua non a teda, že súd prvého stupňa si nepoložil otázku, či by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa posúdil neexistenciu právnej príčinnej súvislosti správne, keď konštatoval že v zrušenom rozhodnutí absentuje určenie ceny, za akú je navrhovateľ povinný vykonať dodávky elektriny s tým, že prípadná škoda by mohla vzniknúť iba v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii, nie však v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia. Atribútom príčinnej súvislosti je v prvom rade priamosť pôsobenia príčiny na následok, keď príčina priamo a bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na sled jednotlivých skutkových okolností, ktoré opísal v odôvodení svojho rozhodnutia a uzavrel, že navrhovateľom tvrdený stav mohol byť zapríčinený len spojením viacerých príčin a následkov, medzi ktoré však v žiadnom prípade nemožno zaradiť výlučne rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008. Konštatoval, že samotné toto rozhodnutie, na ktoré navrhovateľ poukázal vo svojom návrhu zo dňa 28.02.2012, nemohlo spôsobiť samo o sebe tento stav a teda nemalo bez ďalšieho za následok to, že navrhovateľovi vznikla ním tvrdená škoda. Rozhodnutie ministerstva bolo výsledkom správneho konania o uložení povinnosti vo všeobecnom hospodárskom záujme s tým, že navrhovateľ mal v zmysle tohto rozhodnutia povinnosť vykonať v roku 2009 a 2010 prostredníctvom koncových dodávateľov elektrickej energie dodávku elektriny pre domácnosti a malé podniky v objeme zodpovedajúcom dopytu týchto subjektov, nie však v objeme väčšom ako 6 TWh. To znamená rozhodnutím ministerstva stanovilo len povinnosť dodať elektrinu v určitom množstve, určitým osobám, počas určitého obdobia, nestanovilo však cenu takto dodanej elektrickej energie. Konkrétna výška ceny bola určená úradom pre reguláciu sieťových odvetví pod č. 0012/2009/E, zo dňa 27.10.2008 (ďalej len cenové rozhodnutie). To znamená takéto rozhodnutie ministerstva hospodárstva nebolo spôsobilé vyvolať škodu samo o sebe, jednak preto, že nebolo vykonateľné, keď škodu môže spôsobiť len také rozhodnutie, ktoré je spôsobilé vykonať právne účinky, pričom takéto rozhodnutie nie je príčinou tou podstatnou, priamou a značnou. Nejedná sa o nezákonné rozhodnutie, tak ako sa to predpokladá zákonodarcom pri stanovení zodpovednosti orgánu verejnej moci za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Správne súd prvého stupňa vychádzal z vykonaného dokazovania a vykonal i test conditio sine qua non a dospel k správnemu záveru, že zo zrušeného rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008 nie je možné vyvodzovať existenciu škody vo väzbe na konkrétne zmluvné obchodné vzťahy, do ktorých navrhovateľ vstúpil, keď navrhovateľ mal pri tom rešpektovať i rozhodnutie vydané úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým bola určená konkrétna cena, za ktorú mal navrhovateľ povinnosť predmetné obchody realizovať. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že medzi namietaným rozhodnutím a možným vznikom škody na strane navrhovateľa neexistuje nevyhnutná priama príčinná súvislosť, a teda nie je v danej veci naplnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu ako takú. Chýba príčinná súvislosť medzi rozhodnutím orgánu štátu a tvrdenou škodou, ktorú si navrhovateľ uplatnil a vyčíslil v celkovej výške 94.486.116,- € s príslušenstvom. K ďalšej námietke navrhovateľa uvedenej v odvolaní v súvislosti s tým, že sa súd prvého stupňa zaoberal výlučne príčinnou súvislosťou medzi rozhodnutím a škodou, a vôbec sa nezaoberal ďalšími podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu, je potrebné uviesť, že ak čo i len jeden atribút predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím absentuje, nie je potrebné sa zaoberať existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Napriek tomu správne súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na tri základné predpoklady (nezákonné rozhodnutie, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody), pričom v prvom rade sa zaoberal otázkou, či zrušené nezákonné rozhodnutie mohlo, resp. nemohlo samotné mať za následok vznik navrhovateľom tvrdenej škody. Vychádzal tak z tvrdenia navrhovateľa, ktorý svoj návrh odôvodňoval existenciou nezákonného rozhodnutia - a to rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008 z 03.07.2008, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Navyše nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov. V prejednávanej veci nešlo o prípad, kedy by v čase, v ktorom sa rozhodovalo o návrhu proti rozhodnutiu Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008 z 03.júla 2008, už netrvali dôvody pre ich existenciu a teda o prípad ich zrušenia z iných dôvodov, než pre nezákonnosť. Rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR bolo zrušené z dôvodu procesnoprávnych nedostatkov v postupe správneho orgánu. Správne preto súd prvého stupňa sa vzhľadom na splnenie prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu a to existenciu právoplatných rozhodnutí, z ktorých jedno bolo zrušené pre nezákonnosť, bola čiastočne splnená, správne sa súd prvého stupňa zaoberal existenciou príčinnej súvislosti medzi zrušeným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a ak navrhovateľ v priebehu konania sa domnieval a poukazoval na tú skutočnosť, že mu škoda vznikla v dôsledku reťazenia nezákonných rozhodnutí, tak ako to vyplývalo i z písomného vyjadrenia navrhovateľa k odporu proti platobnému rozkazu (podanie došlé súdu dňa 07.06.2012) a pokiaľ navrhovateľ následne v priebehu prvostupňového konania tvrdil, že škoda mu vznikla spoločným pôsobením rozhodnutia ministerstva a cenovým rozhodnutím, záver súdu prvého stupňa o tom, že vo vzťahu k cenovému rozhodnutiu nie je naplnený predpoklad vyžadovaný zákonom č. 514/2003 Z.z. a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, bol správny, navrhovateľ totiž nevyužil voči cenovému rozhodnutiu všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia takéhoto rozhodnutia ako nezákonného, keď proti tomuto rozhodnutiu síce podal odvolanie, avšak v konečnom dôsledku nepodal žalobu na súd, v ktorej by bol žiadal preskúmanie jeho zákonnosti. Z vyššie uvedeného taktiež je nesporný záver, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, že pre uplatnenie práva na súde je potrebné predbežné prerokovanie na orgáne, ktorý takéto rozhodnutie vydal, v danom prípade je to Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Správne súd prvého stupňa poznamenal, že ide o orgán odlišný od Ministerstva hospodárstva SR. Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľa, že obidve rozhodnutia sú konaním jedného subjektu, t.j. Slovenskej republiky (viď. str. 13 odvolania navrhovateľa) a že preto by malo stačiť, ak je zrušené súdom len jedno z týchto rozhodnutí. Možno súhlasiť so stanoviskom odporcu, že vzťah medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom hospodárstva SR a Úradom pre reguláciu sieťových odvetví je nezávislý, každý z týchto subjektov má samostatné rozhodovacie právomoci, ide o rozhodnutia dvoch rôznych procesných postupov, upravených v rozdielnych právnych predpisoch, pričom v prvom rade je potrebné, aby obidve takéto rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť a len v takom prípade by došlo k naplneniu podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobnej pri výkone verejnej moci. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že nebol splnený zákonný predpoklad pre založenie zodpovednosti v prípade cenového rozhodnutia a to predbežné prerokovanie nároku na orgáne, ktorý ho vydal. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví je odlišným orgánom od Ministerstva hospodárstva SR, od ktorého si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím. Navrhovateľ v písomne podanom odvolaní poukazuje okrem iného na to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom v konaní malo dôjsť k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to konkrétne k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku a z toho vyplývajúcej nepreskúmateľnosti rozsudku. Odvolací súd tieto námietky navrhovateľa nepovažoval za dôvodné. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. II. ÚS 373/08 poukázal na článok 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorých účastník súdneho konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Ústavný súd SR vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však konštatoval, že toto právo neznamená, že na každý argument účastníka je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/2004). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba vždy podľa názoru Ústavného súdu SR posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad a v danom prípade i so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Ústavný súd SR zároveň dodal, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník (IV. ÚS 340/04). Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím nebolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý proces, ktorý zahrňuje právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, ako aj vyhodnotil dôkazy v zmysle ustanovenia § 132 O.s.p. a to je vzhľadom na charakter daného konania, rozsiahle vyjadrenia účastníkov konania, najmä navrhovateľa, a preto námietka navrhovateľa v tomto smere nie je dôvodná. Súd prvého stupňa svojím rozhodnutím dal odpovede na podstatné dôkazy a argumenty tohto prípadu, ktoré dostatočne objasnili skutkový a právny základ veci. Súd prvého stupňa pri vykonaní a hodnotení dôkazov postupoval v zmysle § 132 O.s.p., tieto hodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a na základe zisteného skutkového stavu dospel i k správnemu právnemu záveru. Bolo vecou súdu ako s prípadnými rozpormi medzi vykonanými dôkazmi naloží. To, že nebolo rozhodnuté podľa predstáv navrhovateľa ako účastníka konania, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Odvolateľ vo svojom odvolaní namietal aj výšku trov právneho zastúpenia priznanú súdom prvého stupňa odporcovi. Poukázal na zmluvu o právno-poradenských službách č. 136/2012-4220-200, na základe ktorej mal právny zástupca odporcu stanovenú zmluvnú odmenu vo výške 165,97 € za hodinu vrátane DPH, pričom zároveň hodnota zákazky bola 200.000,- € bez DPH, ktorá znamenala maximálnu predpokladanú hodnotu právnych služieb v zmysle vyššie uvedenej zmluvy. Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z.z.) odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len zmluvná odmena); ak nedôjde k dohode, na určení odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 - § 14). Podľa § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokát upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa mal postupovať tak, že plne úspešnému odporcovi mal priznať náhradu trov právneho zastúpenia len vo výške, ktorú si dohodol odporca so svojím právnym zástupcom, teda do maximálnej výšky 200.000,- € + DPH, nakoľko priznaním vyššej odmeny by došlo k bezdôvodnému obohateniu sa odporcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vyššie uvedené ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a má za to, že súd v súvislosti s rozhodnutím o trovách prvostupňového konania postupoval správne, keď plne úspešnému odporcovi v konaní priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a to v zmysle ustanovení o tarifnej odmene. Podľa názoru odvolacieho súdu zmluva o právno-poradenských službách, na ktorú poukázal navrhovateľ vo svojom odvolaní, je zmluva, ktorú uzatvoril klient so svojím advokátom, teda ide o zmluvný vzťah medzi dvoma stranami. Nezávisle od tejto dohodnutej zmluvnej odmeny postupuje súd pri stanovení odmeny právnemu zástupcovi v zmysle ustanovení o tarifnej odmene. Odvolací súd, ktorý bol viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), nepreskúmaval správnosť vyčíslenia trov prvostupňového konania súdom prvého stupňa, pretože navrhovateľ v odvolaní nespochybnil a nerozporoval správnosť vyčíslenia týchto trov konania, rozporoval len jednotlivé úkony právnej služby, ktoré súd prvého stupňa priznal právnemu zástupcovi odporcu. Navrhovateľ v odvolaní spochybnil a rozporoval tri porady právneho zástupcu odporcu so svojím klientom v trvaní dvoch hodín vo výške 378.854,97 € s tým, že záznamy z porád, ktoré predložil právny zástupca odporcu sú označené s názvom MH SR - TRANSPETROL, z čoho vzniká dojem, že sa týkajú inej veci. Poukázal na záznam z porady zo dňa 17.07.2012, ktorá nezahŕňa informovanie klienta o prvom pojednávaní vo veci, napriek tomu, že na tomto pojednávaní odzneli skutočnosti dôležité pre ďalší vývoj prípadu, taktiež namietal účel náhrady takýchto trov konania v súvislosti s Občianskym súdnym poriadkom. Keď náhrada takých trov, ktoré úspešný účastník reálne nevynaložil, je v rozpore nielen s O.s.p., ale aj s Ústavou. Odvolací súd má za to, že odmena za právny úkon, ďalšia porada alebo rokovanie s klientom v trvaní dvoch hodín zo dňa 10.05.2012 doložená záznamom z rokovania, porada s klientom zo dňa 29.05.2012 v trvaní dvoch hodín a ďalšia porada alebo rokovanie s klientom v trvaní dvoch hodín, rokovanie s generálnym riaditeľom sekcie Energetika MH SR zo dňa 17.07.2012 doložená záznamom z rokovania boli súdom prvého stupňa priznané správne, keď i odvolací súd má za to, že takéto právne úkony boli účelne vynaložené. Prvý z uplatnených právnych úkonov ďalšia porada alebo rokovanie s klientom zo dňa 10.05.2012 súvisela s ďalším postupom a spracovaním prvého vyjadrenia k návrhu navrhovateľa, pričom i z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že zástupca odporcu podaním zo dňa 12.06.2012 (č.l. 110) zaslal súdu písomné vyjadrenie odporcu k návrhu. Druhé stretnutie zo dňa 30.05.2012 nadväzovalo na predchádzajúce prvé pracovné stretnutie zo dňa 10.05.2012. Pokiaľ sa týka tretieho stretnutia zo dňa 18.07.2012, toto reagovalo na potrebu zodpovedania niektorých otázok pred ďalším vytýčeným pojednávaním zo dňa 19.07.2012 v nadväznosti na písomné vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 02.07.2012. Všetky porady boli zo strany odporcu doložené záznamom z rokovania, pričom z ich obsahu je zrejmé a jednoznačné, že predmetné rokovania sa týkali rokovania tém priamo súvisiacich s predmetným návrhom, súvisiacich s reakciou na písomné stanoviská a podania navrhovateľa, prípadne týkajúce sa priebehu prípravy pojednávaní zo dňa 13.06.2012 a 19.07.2012. K námietke navrhovateľa, že v hlavičke takýchto záznamov sa nachádza označenie MH SR - TRANSPETROL, z čoho má vzniknúť dojem, že sa týkajú inej veci, je potrebné v danom prípade jednoznačne vychádzať z obsahu doložených záznamov z rokovania, z ktorých jednoznačne vyplýva, že predmetné porady sa týkali práve prejednávanej veci a odvolací súd takéto porady považoval tak v zhode so súdom prvého stupňa za účelne vynaložené. Odvolací súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na pripustenie dovolania, ktoré žiadal s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešené v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenia tejto právnej otázky. Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1, v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. V tomto konaní plne úspešnému odporcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 227.312,98 € v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platnej k 31.10.2012. Odvolací súd vychádzal z tarifnej hodnoty veci vo výške 94.486.116,- €; zo základnej sadzby tarifnej odmeny v predmetnej veci vo výške 189.427,49 € + po pripočítaní DPH vo výške 20% v sume 37.885,49 € je výška odmeny za úkon vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 31.10.2012 stanovený vo výške 227.312,98 €. Odporca si prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 23.apríla 2014, došlého na súd dňa 28.04.2014, uplatnil a následne aj vyčíslil trovy odvolacieho konania v celkovej výške 871.366,45 € za štyri úkony právnej služby, a to: 1. ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom v trvaní dvoch skončených hodín podľa § 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky v znení účinnom do 30.júna 2013, a to vo výške 2/3 základnej sadzby tarifnej odmeny za každú skončenú hodinu, predmetom ktorej bolo rokovanie s generálnym riaditeľom sekcie Energetika MH SR a riaditeľkou odboru Právnych služieb MH SR dňa 25.10.2012 v zmysle pripojeného záznamu z rokovania, 2. písomné podanie na súd podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky v znení účinnom do 30.júna 2013, a to vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 31.10.2012, 3. písomné podanie na súd podľa § 14 ods. 1 písm. b/ odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny ako reakcia odporcu na vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 08.03.2013, 4. zastúpenie na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia podľa § 13a ods.4 vyhlášky č. 184/2013 Z.z., a to odmena vo výške 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny zastúpenie na pojednávaní, na ktorom došlo k verejnému vyhláseniu rozhodnutia dňa 23.04.2014. Spolu odmenu za úkony právnej služby bez DPH si odporca vyčíslil vo výške 726.138,71 € po pripočítaní DPH vo výške 145.227,42 €, celkovú sumu trov právneho zastúpenia vyčíslil vo výške 871.366,45 €. Odvolací súd odporcovi nepriznal tri právne úkony, a to ďalšia porada alebo rokovanie s klientom v trvaní dvoch skončených hodín zo dňa 25.10.2012, písomné podanie na súd -reakcia odporcu na vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 08.03.2013, ako aj zastúpenie na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia zo dňa 23.04.2014 z dôvodu, že takéto právne úkony v danej veci vzhľadom na predmet sporu a vzhľadom na doterajší priebeh konania nie sú účelne vynaložené. Za účelne vynaložený právny úkon odvolací súd považoval len písomné podanie na súd podľa § 14 ods. 1 písm. b/, a to vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 31.10.2012. Prvý nepriznaný úkon ďalšia porada alebo rokovanie s klientom zo dňa 25.10.2012 síce bola doložená záznamom, avšak z jeho obsahu vyplýva, že predmetom rokovania boli najmä otázky týkajúce sa obsahu vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa, avšak nie k odborným otázkam, ale smerujúce k riešeniu právnych otázok a k zastupovaniu klienta v konaní pred súdom, vrátane právneho rozboru písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa. Úkon písomné podanie na súd ako reakcia odporcu na vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 08.03.2013 podľa odvolacieho súdu nie je účelne vynaloženým úkonom vzhľadom na vyjadrenie samotného navrhovateľa a obsah reakcie odporcu na predmetné vyjadrenie, keď ide o vyjadrenie právnych zástupcov oboch účastníkov konania k otázkam, ku ktorým sa, či už ústne alebo písomne vyjadrili a zaujali k nemu stanovisko. Podľa obsahu išlo o obsahovo totožné a opakujúce sa stanoviská. Napokon odvolací súd nepriznal ani tretí úkon, a to zastúpenie na pojednávaní, na ktorom došlo k verejnému vyhláseniu rozhodnutia zo dňa 23.04.2014. Tak ako i predchádzajúce úkony i tento úkon je síce uvedený v položke č. 13a ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, avšak odvolací súd tento úkon nepovažoval za účelný, i keď právny zástupca odporcu bol pri tomto úkone zastúpený substituentom. Pri tomto úkone došlo len k vyhláseniu rozsudku, jeho odôvodneniu a poučeniu o opravnom prostriedku. Účasť právneho zástupcu odporcu na takomto vyhlásení nebola nutná, súd účastníkov konania na vyhlásenie rozsudku nepredvolával, oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo zabezpečené v súlade s ust. § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pričom odvolací súd vzal v úvahu doterajší priebeh konania v súvislosti so zastupovaním a skúmal potrebnosť a účelnosť trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Ako jediné a účelné vynaložené trovy v odvolacom konaní odvolací súd priznal trovy odvolacieho konania v súvislosti s písomným podaním vyjadrením k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 31.10.2012 v celkovej výške tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.