Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/237/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212224056 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212224056.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: mal. N. M., nar.: XX. 8. XXXX, bytom K. XX, Bratislava, zastúpená Ing. W. M., bytom K. XX, Bratislava, proti odporcovi: W. I., bytom W. 7, Z., o vylúčení odporcu z užívania bytu, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V, č. k. 42C/211/2012 - 86 zo dňa 7. januára 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd rozhodol o vylúčení odporcu z užívania bytu č. XX, na 2. poschodí bytového domu s. č. XXXX na K. ul. č. XX v Bratislave, zapísaného na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, k. ú. N. O.. Návrh odôvodnila tým, že odporca nie je manželom druhého rodiča a nie je vlastníkom bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 2. poschodí bytového domu v Bratislave na K. ul. č. XX, zapísanom na LV č. XXXX a napriek tomu vymámil od matky navrhovateľky kľúče od bytu a obťažuje a otravuje v ňom maloleté deti M.. Od roku 2006 ich odporca prenasleduje v spoločnej domácnosti matky, nevhodne vplýva na výchovu navrhovateľky a v dôsledku jeho agresívneho správania a neustáleho vyhľadávania jej prítomnosti v čase, keď doma nie je žiadna dospelá osoba sa navrhovateľka cíti byť ohrozená a vo veľkom nebezpečenstve. Na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 23C/68/2005 - 333 je navrhovateľka zverená do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju pred neželanou prítomnosťou odporcu, keď je doma sama, nechráni. Mala za to, že agresívne správanie odporcu a prenasledovanie maloletého dieťaťa, tým aj hrozba násilia zo strany odporcu pretrváva naďalej a je predovšetkým v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 19, § 20, § 22, § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. a § 8 ods. 1, ods. 2 a § 9 Obč. zák. a vecne tým, že navrhovateľkou je maloletá N. M., nar. XX. 8. XXXX, ktorej otcom je Ing. W. M., pričom z rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 23C/68/2005 - 333 zistil, že otec nie je oprávnený zastupovať maloletú, nakoľko maloletá bola týmto rozsudkom zverená do výchovy matke, Ing. W. M., ktorá je oprávnená maloletú aj zastupovať. Skonštatoval, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV Ing. W. M. ako otcovi nezanikajú rodičovské práva k maloletej, ale zaniká možnosť podať za maloletú návrh na súd, vzhľadom k tomu, že oprávnenie zastupovať maloletú navrhovateľku má výlučne matka maloletej. Maloletá navrhovateľka nemôže pred súdom samostatne konať a musí byť zastúpená zákonným zástupcom (§ 22 O.s.p.), ktorým však podľa názoru súdu prvého stupňa nie je v zmysle uvedeného rozsudku otec maloletej. Dospel k záveru, že z dôvodu nedostatku v zastúpení navrhovateľky tak musel konanie zastaviť. Uviedol, že Ing. W. M. nie je ničím obmedzovaný v podaní rovnakého návrhu vo svojom vlastnom mene prihliadnuc i na skutočnosť, že je spoluvlastníkom bytu č. XX na K. ul. č. 26 v Bratislave. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu vyhovie alebo aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažovala za vecne správne, nakoľko mal súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdiť podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.. Poukázala na § 26 ods. 1 zák. č. 94/1963 Zb., § 1 O. s. p. a § 24 ods. 1, § 28 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine. Mala za to, že súd môže odstrániť nedostatok podmienky konania podľa § 31 O. s. p.. Uviedla, že rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé, žiaden z rodičov však nemôže zastupovať maloleté dieťa ak ide o úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. Bola názoru, že v takom prípade súd ustanoví maloletému kolízneho opatrovníka. Poukázala na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, PL.ÚS 26/05 - 37 podľa ktorého použitím jazykového výkladu zo spojenia „kto ho bude zastupovať“ nevyplýva, že súd môže v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželov určiť len jedného rodiča, ktorý bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Taktiež bola názoru, že keby sa uvedené ustanovenie vykladalo tak, znamenalo by to de facto obmedzenie výkonu rodičovských práv jedného z rodičov, čo však nie je splnené, ak nie sú splnené podmienky podľa § 38 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine, nakoľko takýto výklad by v konečnom dôsledku znamenal, že ani jeden rozvedený rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, by nemohol zastupovať svoje dieťa. Poukázala na skutočnosť, že samotný rozvod preto nemôže byť dôvodom na obmedzenie výkonu rodičovských práv, keď podľa § 28 ods. 2 zák. č. 36/2005 Z. z. majú rodičovské práva obaja rodičia; jeden z rodičov vykonáva rodičovské práva len v prípade, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu čo platí aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu výkon rodičovských práv a povinností bol obmedzený alebo pozastavený podľa § 28 ods. 3 cit. zákona. Uviedla, že z napadnutého ustanovenia (§ 24 ods. 1 zákona o rodine) nijako nevyplýva, že by súd bol povinný priznať zastúpenie a správu majetku len jednému z rodičov, naopak, po zvážení všetkých konkrétnych okolností môže súd určiť, že zastupovanie maloletého dieťaťa a/alebo správu jeho majetku zverí obom rodičom, alebo - ak nájde dôvody hodné osobitného zreteľa a zodpovedajúce zákonným predpokladom - určiť, že sú splnené podmienky pre obmedzenie či inú úpravu predmetných rodičovských práv. Ďalej bola názoru, že už Ústavný súd vo svojom rozhodnutí musel rozlíšiť podstatu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností od zásahov do rodičovských práv a povinností upravených v čl. I § 38 zákona o rodine, majúcich za následok ich pozastavenie, obmedzenie alebo pozbavenie, kým pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností podľa čl. I § 24 ods. 1, ods. 2 zákona o rodine sa rozhoduje v zásade o realizovaní rodičovských práv a povinností bez toho, aby sa do nich negatívne zasahovalo. Pri pozastavení, obmedzení a pozbavení rodičovských práv podľa čl. I § 38 zákona o rodine ide o meritórny zásah do týchto práv. Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca nemal v úmysle obmedziť rodičovské práva podľa čl. I § 38 zákona o rodine, hoci spôsob formulácie signalizuje možnosť výkladu aplikácie tohto ustanovenia ako obmedzenie rodičovských práv jedného z rodičov (ktorým potom je ale aj zverenie dieťaťa do výchovy - starostlivosti jedného z rodičov na čas po rozvode manželstva), ku ktorému reálne po rozvode rodičov musí dochádzať. Nejde však o zásah do rodičovských práv za podmienok ustanovených v čl. I § 38 zákona o rodine, ale o zásah vyvolaný rozvodom manželstva, ktorý zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému dieťa nie je zverené do starostlivosti. Toto však nemá taký dosah, obsah a charakter, ktorý by bolo možné označiť ako obmedzenie rodičovských práv, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne posúdiť napadnuté ustanovenie vo vzťahu k čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. I keď bola maloletá rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zverená do výchovy matke a súd rozhodol o zastupovaní maloletej Kataríny iba matkou, podľa názoru navrhovateľky sú nepochybne jej zákonnými zástupcami obidvaja rodičia. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 23C/68/2005 - 333 tak mala za právne neudržateľný a arbitrárny. Nedostatok v zastúpení navrhovateľky mala za neexistentný a nebol tak daný dôvod na zastavenie konania. V rozhodnutí podľa názoru navrhovateľky absentuje súdna ochrana a hrozí násilie zo strany odporcu. Vytkla súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s použitím čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa a riadne sa nezaoberal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami. Poukázala na skutočnosť, že odôvodnenie v tejto časti tak nespĺňa požiadavku spravodlivého súdneho konania, ktoré vyžaduje riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak mala za nepreskúmateľné a nesprávne. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné. Podľa § 20 O.s.p. každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Podľa § 22 O.s.p. fyzická osoba, ktorá nemôže pred súdom konať samostatne, musí byť zastúpená zákonným zástupcom. To neplatí, ak tento zákon ustanovuje inak. Podľa § 9 Obč. zák. maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Podľa § 28 ods. 1 písm. b/ zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä zastupovanie maloletého dieťaťa. Podľa § 28 ods. 2 cit. zákona rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Podľa § 28 ods. 3 cit. zákona rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený. Podľa § 31 ods. 1 cit. zákona rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé. Podľa § 31 ods. 2 cit. zákona žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len "kolízny opatrovník"). Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor“) štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo nedbanlivým zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek iných osôb starajúcich sa o dieťa. Z obsahu spisu súdu vyplýva, že maloletá navrhovateľka, zastúpená otcom Ing. W. M. sa domáhala vylúčenia odporcu z užívania bytu č. XX na K. XX v Bratislave, poukazujúc na údajné fyzické a psychické násilie, ktorého sa má odporca voči maloletej dopúšťať pri užívaní uvedeného bytu. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením konanie vo veci samej zastavil a to s poukazom na nedostatok zastúpenia navrhovateľky, nakoľko maloletá navrhovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 23C/68/2005 - 333 zo dňa 2. 5. 2007 (č. l. 75), ktorým bolo rozvedené manželstvo rodičov maloletej zverená do osobnej starostlivosti matky navrhovateľky s tým, že zastupovať maloletú je oprávnená výlučne matka. Súd prvého stupňa tak mal daný neodstrániteľný nedostatok podmienky konania spočívajúci v nedostatku zastúpenia maloletou v konaní. Odvolací súd má za to, že podľa § 9 Obč. zák. v spojení s § 22 O.s.p. a § 28 ods. 1 písm. b/ zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine sú zákonnými zástupcami maloletých rodičia. Podľa § 31 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. rodičia zastupujú maloletého pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé. Nakoľko navrhovateľka vzhľadom na svoj vek nie je spôsobilá na podanie návrhu na začatie konania, v konaní je zastúpená otcom, Ing. W. Sabolom i keď podľa vyššie uvedeného rozsudku, ktorým bolo manželstvo rodičov maloletej rozvedené bolo zastupovanie maloletej zverené výlučne matke maloletej navrhovateľky. Z konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd nemá za zrejmé, že by otec maloletej podľa § 28 ods.3 zák. č. 36/2005 Z. z. nebol oprávnený vykonávať rodičovské práva k maloletej a túto zastupovať z dôvodu, že by mu bola obmedzená spôsobilosť na právne úkony alebo bol spôsobilosti na právne úkony pozbavený, rodičovské práva mu neboli obmedzené či pozastavené. Poukazuje tiež na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. PL.ÚS 26/05 - 37 zo dňa 6. júla 2006, na ktorý poukazovala navrhovateľka v odvolaní. V tomto náleze ústavný súd uviedol, že je potrebné rozlíšiť podstatu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností upravených v čl. I § 38 zákona o rodine, majúcich za následok ich pozastavenie, obmedzenie alebo pozbavenie. Kým pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností podľa čl. I § 24 ods. 1, ods. 2 zákona o rodine sa rozhoduje v zásade o realizovaní rodičovských práv a povinností bez toho, aby sa do nich negatívne zasahovalo, pri pozastavení, obmedzení a pozbavení rodičovských práv podľa čl. I § 38 zákona o rodine ide o meritórny zásah do týchto práv. V súvislosti s posúdením čl. I § 24 ods. 1 zákona o rodine so zameraním na časť ustanovenia, „kto bude zastupovať a spravovať jeho majetok“, a teda či sa jedná o súčasť úpravy výkonu rodičovských práv alebo obmedzenie rodičovských práv idúcich nad rámec úpravy výkonu rodičovských práv ústavný súd poukazoval na nevyhnutnosť úpravy výkonu rodičovských práv v súvislosti s rozvodom manželstva s následkom zúženia možnosti plného uplatnenia rodičovských práv druhého z rodičov. Nejedná sa tak o obmedzenie rodičovských práv podľa § 38 zákona o rodine, jedná sa o zásah vyvolaný rozvodom manželstva, ktorý zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému dieťa nie je zverené do starostlivosti. Predmetný zásah však nedosahuje obsah, rozsah či charakter, ktorý by bolo možné označiť ako obmedzenie rodičovských práv. Z uvedeného má odvolací súd za zrejmé, že vyššie uvedeným rozsudkom, ktorým bola maloletá navrhovateľka zverená do osobnej starostlivosti matky, ktorá je podľa rozsudku tiež oprávnená maloletú zastupovať, neboli obmedzené či pozastavené rodičovské práva otca k maloletej. Ako Ústavný súd SR skonštatoval, jedná sa len o faktické obmedzenie rodičovských práv jedného z rodičov po rozvode, ku ktorému reálne musí dochádzať po rozvode, nejedná sa však o zásah do rodičovských práv podľa § 38 zákona o rodine. Bez skúmania ďalších okolností konania sa preto nemožno jednoznačne stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že otec maloletej nie je oprávnený na zastupovanie maloletej v konaní. Súd prvého stupňa mal skutočnosť, že navrhovateľka nebola v konaní zastúpená v zmysle vyššie uvedeného rozsudku, sp. zn. 23C/68/2005 - 333 matkou, za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a preto konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa nedostatočne zaoberal skutočnosťou, či sa v predmetnom prípade jedná o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Odstrániteľnosť či neodstrániteľnosť podmienky konania závisí jednak na povahe podmienky konania ako aj na konkrétnej úprave spôsobu skúmania tej ktorej podmienky. Odvolací súd zdôrazňuje predovšetkým povahu konania o vylúčenie z užívania bytu, ktorého sa maloletá domáha na tom skutkovom základe, že z užívania bytu odporcom maloletej plynie hrozba fyzického či psychického násilia. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa nie je odvolaciemu súdu zrejmé, či sa odporca v predmetnom byte zdržiava so súhlasom matky maloletej ako zákonnej zástupkyne alebo má len v držbe kľúče od predmetného bytu a maloletú ohrozuje či obťažuje v neprítomnosti matky, s ktorou maloletá žije v spoločnej domácnosti. Pokiaľ tak mal súd prvého stupňa za to, že nedostatok podmienky konania spočíval v nedostatku zastúpenia maloletej, bolo jeho povinnosťou skúmať či uvedený nedostatok možno odstrániť tým, že by maloletú v konaní zastupovala matka maloletej a teda skúmať odstrániteľnosť nedostatku podmienky zastúpením maloletej v konaní podľa § 20 O.s.p.. Súd prvého stupňa taktiež neskúmal okolnosti týkajúce sa pasivity matky maloletej, ktorej bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti pri odstraňovaní hrozby eventuálneho násilia voči maloletej titulom užívania predmetného bytu odporcom. Vzhľadom na uvedené bude úlohou súdu prvého stupňa ozrejmiť, či sa v predmetnom konaní pre prípad odstránenia nedostatku procesnej podmienky zastúpenia maloletej otcom či matkou nejedná o prípad rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom podľa § 31 ods. 2 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine a teda či v danom prípade bude resp. nebude potrebné maloletej na zastupovanie v konaní ustanoviť kolízneho opatrovníka. Nemožno sa totiž stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že pre prípad hrozby násilia voči maloletému nemožno takémuto účastníkovi poskytnúť súdnu ochranu z dôvodu, že je v konaní zastúpený rodičom, ktorý nie je oprávnený maloletého zastupovať (bez zistenia možnosti zastúpenia maloletého v konaní rodičom, ktorému bolo zastupovanie maloletého zverené rozsudkom, ktorým súd rozhodoval o úprave práv a povinností k maloletým na čas po rozvode) a to práve s poukazom na možnosť zastúpenia maloletého kolíznym opatrovníkom, resp. orgánom sociálnoprávnej ochrany maloletých a orgánom sociálnej kurately. Z hľadiska skúmania odstrániteľnosti podmienky konania podľa úpravy spôsoby skúmania podmienky odvolací súd poukazuje aj na čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého sa zmluvné strany zaväzujú vykonať všetky sociálne či výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným či duševným násilím aj počas doby, kedy sú deti v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov či akýchkoľvek iných osôb starajúcich sa o dieťa, ako aj na čl. 16 Dohovoru, podľa ktorého sú zmluvné štáty povinné zabezpečiť, že dieťa nebude vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života či domova. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že v spise súdu prvého stupňa absentuje akékoľvek vyjadrenie maloletej v konaní vykonané bez zastúpenia otcom maloletej (ktorého nedostatok a účelovosť súd prvého stupňa v konaní namieta), a to s poukazom na dosiahnutý vek maloletej (nar.: XX. 8. XXXX). Podľa čl. 12 Dohovoru je totiž povinnosťou zmluvných strán umožniť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory tieto slobodne formulovať a vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú a to buď priamo, prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu. Vzhľadom na vyššie uvedené je odvolací súd toho názoru, že práve názor maloletej v konaní zistený podľa čl. 12 Dohovoru je predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu prvého stupňa v konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.