Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/640/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225190 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225190.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 14. apríla 2014, č. k. 8C/157/2012-74, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, súčasne zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 3.433,08 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 686,62 Eur, z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní. O náhrade trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému odporcovi (§ 142 ods. 1 O. s. p.) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Dňa 10. 04. 2014 doručil právny zástupca navrhovateľa žiadosť o zrušenie pojednávania, vytýčeného na 14. 04. 2014 z dôvodu, že podal sťažnosť na Ústavný súd SR, podľa § 127 Ústavy SR, týkajúcu sa nestrannosti a zákonného sudcu v prejednávanej veci, preto žiadal pojednávanie odročiť do času rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti. V súvislosti s touto sťažnosťou navrhovateľ navrhol prerušiť toto konanie, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania. Súd poukázal na skutočnosť, že účasť na pojednávaní je procesným právom a nie povinnosťou účastníka konania. Súd v záujme plynulosti a hospodárnosti konania nie je len oprávnený, ale aj povinný, prejednať vec aj v prípade neprítomnosti niektorého z účastníkov, pričom na začiatku pojednávania zisťuje, či nie je daný dôležitý dôvod, pre ktorý by prejednanie a rozhodnutie vo veci v neprítomnosti účastníka znamenalo porušenie práva na spravodlivý proces. Súd skúma existenciu dôvodov podľa § 119 ods. 1 O. s. p. (napr. závada v doručení, zdravotný stav, resp. iná vážna prekážka na strane účastníka). V prejednávanej veci nebol súdu známy ani zistený žiadny z dôležitých dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie odročiť. Pokiaľ ide o žiadosť navrhovateľa o zrušenie pojednávania, súd jej nevyhovel, nakoľko odpadol dôvod, pre ktorý chcel navrhovateľ pojednávanie zrušiť, resp. odročiť. Súd šetrením na webovej stránke Ústavného súdu SR zistil, že o sťažnosti navrhovateľa ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 295/2013-12 zo dňa 02. 07. 2013 tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci. Voči uvedenému uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok. Vzhľadom k tomu, že konanie, o ktorom mal navrhovateľ za to, že v ňom bola riešená otázka, ktorá mohla mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu, skončilo tak, že sťažnosť navrhovateľa bola odmietnutá, súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako neopodstatnený zamietol. Zo spisu prvostupňového súdu sp. zn. 39Er/264/2011 súd zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľa, ako oprávneného, zo dňa 25. 01. 2011, na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, zo dňa 19. 11. 2010, sp. zn.: SR 10994/10, vydaného v prospech oprávneného proti povinnému L. I., bola doručená súdu dňa 15. 02. 2011 žiadosť súdneho exekútora V.. L. N. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 1608/11. Uznesením zo dňa 21. 07. 2011, č. k. 39Er/264/2011-9, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora V.. L. N. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v plnom rozsahu z dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok priznáva oprávnenému plnenia, ktoré sú vo väčšom rozsahu právom nedovolené. Uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 08. 2011. Súd následne uznesením zo dňa 11. 10. 2011, právoplatným dňa 04. 11. 2011, exekučné konanie zastavil. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného proti povinnému, L. I., vedenej na prvostupňovom súde pod sp. zn. 39Er/264/2011, vydal súd dňa 21. 07. 2011 uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenú súdu dňa 15. 02. 2011. Z uvedených skutkových okolností jednoznačne vyplýva, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 156 dňoch od podania žiadosti. Navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy voči odporcovi, z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Pokiaľ exekučný súd v danom prípade nerozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučným súdom nevydaním rozhodnutia zákonom stanovenej lehote, keďže vzhľadom na exekučný titul (vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu), nebol exekučný súd lehotou stanovenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V danom prípade exekučný súd žiadosť súdneho exekútora V.. L. N. o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom pre tento úkon zákon lehotu na rozhodnutie nestanovuje. V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom ku dňu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zároveň uvedené, že 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Pokiaľ teda navrhovateľ, ako oprávnený, podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 25. 01. 2011 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 15. 02. 2011 na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu a súd uznesením predmetnú žiadosť zamietol, v danej veci existujú súčasne oba dôvody, pre ktoré sa na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nevzťahuje 15-dňová zákonná lehota. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že nebol splnený už prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu porušením povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Pokiaľ navrhovateľ v žalobe uvádza, že konanie začalo dňa 25. 01. 2011 a exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 19. 08. 2011 (pričom súd v skutočnosti rozhodol dňa 21. 07. 2011), teda došlo k omeškaniu viac ako 206 dní, súd poukázal na tú skutočnosť, že navrhovateľ podal žalobu tvrdiac, že exekučný súd nevydal rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote a na tomto základe aj uplatňuje náhradu škody. Nie je preto možné exekučnému súdu pričítať čas od podania návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi do podania žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (exekútor má podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložiť návrh oprávneného na vykonanie exekúcie s exekučným titulom a žiadosťou o udelenie poverenia exekučnému súdu do 15 dní od doručenia návrhu, čo súd nemohol ovplyvniť a navrhovateľ ani netvrdí, že by zo strany súdneho exekútora došlo k nejakému porušeniu povinnosti) a tiež nezodpovedá skutočnosti tvrdenie navrhovateľa, že by o žiadosti bolo exekučným súdom rozhodnuté až 19. 08. 2011 (21. 07. 2011). Nejde teda v žiadnom prípade o taký časový úsek, ako to tvrdí navrhovateľ, teda tvrdenia v žalobe v tomto smere nezodpovedajú skutočnosti. K tvrdeniu navrhovateľa, že exekučný súd nelegálne postupoval, keď skúmal predložený exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, súd poukázal na to, že exekučný súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Zákon v tomto ustanovení, ale ukladá exekučnému súdu povinnosť vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie až po vykonaní prieskumnej činnosti exekučného súdu, v rámci ktorej súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie , návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Znamená to, že postup exekučného súdu (prieskumná činnosť) ustanovený právnym predpisom, ktorým je v danom prípade Exekučný poriadok, bezprostredne predchádza a súvisí s rozhodovacou činnosťou exekučného súdu, ktorá sa prejaví v samotnom rozhodnutí vydaním poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi alebo zamietnutím žiadosti exekútora o udelenie poverenia, v závislosti na výsledku prieskumnej činnosti exekučného súdu, ktorá predchádza vydaniu samotného rozhodnutia. Z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky (viď rozsudky NS SR sp. zn. 4Cdo/60/2003, sp. zn. 4Cdo/24/2004, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 129/1997), ktorých závery sú, podľa názoru súdu aplikovateľné aj na činnosť súdu (jeho úradný postup), činnosť súdu, ktorá sa prejaví v samotnom rozhodnutí, ako i vydanie samotného rozhodnutia, nie je možné subsumovať pod nesprávny úradný postup. V danom prípade výsledkom prieskumnej činnosti príslušného exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v exekučnom konaní, vedenom pod sp. zn. 39Er/264/2011, bolo vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ navrhovateľ namieta nesprávnosť právneho posudzovania otázky splnenia predpokladov a podmienok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v jeho prieskumnej činnosti, vylučuje tým možnosť označiť tento postup za nesprávny na účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právne posúdenie exekučného súdu, ku ktorému dospel v rámci prieskumnej činnosti, sa totiž premietlo v samotnom rozhodnutí, ktorým rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následne o zastavení exekučného konania. Rozhodnutie súdu nebolo zrušené odvolacím súdom pre rozdielnosť právneho posúdenia otázky splnenia predpokladov a podmienok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v jeho prieskumnej činnosti, a toto ani nebolo ako právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Zo spisu prvostupňového súdu sp. zn. 39Er/264/2011 ani nevyplýva, že by navrhovateľ podal proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a uzneseniu o zastavení konania riadny opravný prostriedok. Žaloba navrhovateľa na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu, založená na namietanom nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení otázky splnenia predpokladov a podmienok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v jeho prieskumnej činnosti, je podaná na súd nedôvodne, keďže uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora a uznesenie o zastavení exekučného konania neboli napadnuté odvolaním, nadobudli právoplatnosť a nebola konštatovaná nezákonnosť týchto rozhodnutí príslušným orgánom. Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ním tvrdený nesprávny postup exekučného Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní, vedenom pod sp. zn. 39Er/264/2011. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť, súd už neskúmal splnenie ďalších podmienok (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom) a návrh ako nedôvodný zamietol. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O. s. p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/ O. s. p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Opätovne navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému je prípustné odvolanie. V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami, založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané dokazovanie, t. j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež ignoroval ust. § 153b O. s. p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval. V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľ označil napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi nevznikla. Súdu vyčítal aj to, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého stupňa odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ pritom chcel v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy. K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že súd žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Za irelevantné označil úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako irelevantnými sú aj úvahy súdu o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom). Súčasne odvolací súd konštatuje, že návrhu navrhovateľa by nebolo možné vyhovieť, aj pokiaľ postup exekučného súdu by bol vyhodnotený ako zbytočné prieťahy v konaní, nakoľko navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody a príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou a nesprávnym úradným postupom. S poukazom na ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. poškodenému sa priznáva skutočná škoda, ako reálny úbytok na jeho majetkových hodnotách a ušlý zisk ako očakávané rozmnoženie majetkových hodnôt pri pravidelnom a škodovou udalosťou neovplyvnenom priebehu vecí. Zo spisu je pritom aj odvolaciemu súdu zrejmé, že navrhovateľ nepredložil žiaden relevantný dôkaz na preukázanie vzniku a výšky majetkovej škody, ktorá mu údajne mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Obsah exekučného spisu pritom nepotvrdil ani vznik výdavkov navrhovateľa v súvislosti s urgenciami exekučného súdu. Naviac škoda, tak ako si ju vyčíslil navrhovateľ, t. j. paušálne vyčíslené administratívne výdavky, nemôže v žiadnom prípade odrážať skutočnú škodu vzniknutú navrhovateľovi v tomto konkrétnom prípade, ktorú by bolo možné aj riadnym spôsobom verifikovať. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej majetkovej škody, nemôže byť v danom prípade splnená ani tretia podmienka zodpovednostného vzťahu, ktorou je kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou. Navrhovateľ rovnako neuniesol dôkazné bremeno ani v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že právo na náhradu škody, spôsobenej nesprávny úradným postupom, nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, potvrdil už Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 467/08. K týmto predpokladom patrí v zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. U právnických osôb sa skúma predovšetkým dopad nesprávneho úradného postupu na dobrú povesť právnickej osoby, či neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ síce tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a zneistila ho v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, avšak ani na podporu týchto (subjektívnych) tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, čo prvostupňový súd správne vyhodnotil v jeho neprospech. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací súd len dopĺňa, že samotné porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Všeobecný súd by preto nemohol v tomto konaní skúmať, či bolo porušené ústavné právo navrhovateľa a žiadne konanie, v ktorom bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo, resp. navrhovateľ túto skutočnosť netvrdil, ani nepreukázal. Naviac aj v prípade potvrdeného porušenia ústavných práv by navrhovateľ musel preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy, čo v danom prípade splnené nebolo. K procesným námietkam odvolateľa, týkajúcim sa porušenia práva na kontradiktórny proces z dôvodu prejednania veci v neprítomnosti navrhovateľa, s odkazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. odvolací súd uvádza, že nezistil pochybenie ani v postupe súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ dňa 10. 04. 2014 doručil súdu žiadosť o zrušenie termínu pojednávania, nariadeného na 14. 04. 2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil predmetnú žiadosť navrhovateľa ako nedôvodnú, keďže o námietke navrhovateľa o zaujatosti zákonného sudcu bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave, ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. l O. s. p., uznesením zo dňa 19. 10. 2012, č. k. 14NcC/223/2012-20 tak, že zákonný sudca Okresného súdu Bratislava II nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8C/157/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 16. 11. 2012. Okrem toho Ústavný súd SR o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 295/2013-12 zo dňa 02. 07. 2013 tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci. Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke, ako aj prikázaniu veci inému súdu už bolo zákonným postupom aj rozhodnuté, súd prvého stupňa správne nevidel dôvody pre prerušenie konania a jeho návrh na prerušenie ako nedôvodný zamietol. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Relevantnosť odvolacej námietky nestrannosti a zaujatosti konajúceho sudcu vylučuje skutočnosť, že po postupe podľa § 16 ods. 1 O. s. p. bolo Krajským súdom v Bratislave, ako nadriadeným súdom, uznesením zo dňa 19. 10. 2012, č. k. 14NcC/223/2012-20 rozhodnuté, že zákonný sudca W.. L. B., nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci. Ani v odvolacom konaní druhostupňový súd nezistil žiadne iné skutočnosti, spochybňujúce nestrannosť zákonného sudcu. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom.“ Z úradnej činnosti je konajúcim súdom známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb, týkajúcich sa rovnakých účastníkov, s totožným skutkovým základom. Sám navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a nasledovné procesné návrhy odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba označenia exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí, pokiaľ vychádza zo správne zisteného skutkového stavu. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný. Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Z obsahu spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa skutkový stav zisťoval aj z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39Er/264/2011, ktorého oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si náhradu neuplatnil. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.