Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/162/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1300898996 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1300898996.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana v právnej veci navrhovateľa: L.. V. A., A.. P. XX, Š. proti odporcovi: MARKÍZA- SLOVAKIA, spol. s r. o. , IČO: 31 444 873, Bratislavská 1/a, Bratislava- Záhorská Bystrica, zastúpeného JUDr. Antonom Blahom, advokátom so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vydanie bezdôvodného obohatenia a zničenie veci, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. novembra 2012, č. k. 30C/99/200-622 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 342.235,93 Eur s príslušenstvom, ďalej vydania bezdôvodného obohatenia v sume 59.749,05 Eur s príslušenstvom, náhrady nemajetkovej ujmy v sume 16.596,95 Eur s príslušenstvom a zničenia neoprávnene vyhotovených napodobenín (falzifikátov) diela navrhovateľa, ktoré odporca u seba archivuje na audiovizuálnych kazetách typu BETACAM, pod číslami a názvami jednotlivých kaziet navrhovateľom presne špecifikovaných. Navrhovateľ návrhom uplatnený nárok odôvodnil skutočnosťou, že pre odporcu na základe Zmluvy o výrobe diela a jeho šírení, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 23. 05. 1996 vytvoril dielo - cyklus 10 - tich dokumentárnych filmov z oblasti západného pobrežia USA s celkovou minutážou 10 x 26 minút, ktoré mu odovzdal dňa 07. 03. 1997. Nakoľko odporca odmietol navrhovateľovi zaplatiť autorskú odmenu, uplatnil si svoj nárok v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15C/14/1999. V uvedenom konaní sa odporca vyjadril, že dielo nemá. Z toho dôvodu sa navrhovateľ domáha priamo náhrady škody za zničené dielo. O vrátenie diela podľa § 23 ods. 3 zák. č. 35/1965 Zb. Autorského zákona ( resp. § 33 ods. 3 zák. č. 383/1997 Z.z. autorského zákona ) nežiadal, nakoľko spor o vydanie produktu, ktorý by pred súdom ako nedôveryhodný dôkaz o pravosti diela, neobstál. Prvostupňový súd o veci rozhodol rozsudkom zo dňa 03. 12. 2009, č. k. 30C/99/2000-451, ktorým konanie v časti istiny vo výške 5.032.961,56 Eur s úrokom z omeškania 30% zo sumy 178.822,28 Eur od 08.09.1996 do 07.09.2001, úroku z omeškania 17,6 % zo sumy 163.413,66 Eur 08.09.2001 do zaplatenia, úroku z omeškania 17,6 % zo sumy 4.869.547,90 Eur od 14.09.1999 do 07.09.2001 a v časti 896.235,81 Eur zastavil (výrok I.) a vo zvyšnej časti návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatením náhrady trov konania úspešnému odporcovi. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. januára 2012, č. k. 7Co 151/10 - 536 napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytkol nesprávne opakované rozhodnutie o čiastočných späťvzatiach navrhovateľa, o ktorých bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 22. 05. 2007, č. k. 30C/99/200-295, ktorého výrok nebol v tejto časti napadnutý odvolaním. Konajúci súd preto opätovne rozhodol o niečom, čo už nebolo predmetom konania, preto odvolací súd rozsudok v časti výroku I. zrušil. V ďalšom uviedol, že nie je možné sa uspokojiť s rozsahom doposiaľ zisteného skutkového stavu, keď stále nie je vyjasnené, či navrhovateľ odporcovi odovzdal originál diela na kazetách, ktoré preukázateľne v počte 10 ks zakúpil v rovnaký deň, alebo bolo dielo po zostrihaní a ozvučení odporcovi odovzdané na kazetách, ktoré boli súdu v konaní predložené odporcom. K týmto skutočnostiam považoval za nevyhnutné, aby sa prvostupňový súd sám pokúsil o zabezpečenie a vykonanie dôkazných prostriedkov, ktorými bude možné rozpory v tvrdení účastníkov odstrániť (výsluchom priamo na výrobe diela zainteresovaných pracovníkov), aj keď sa udiali pred značným časom. K názoru navrhovateľa o bezvýnimočnej viazanosti súdu právoplatným rozhodnutím v inej veci (rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20. 10. 1999, č. k. 15C/14/1999-98) uviedol, že súd je viazaný len výrokom takéhoto rozsudku a nie jeho odôvodnením, o to viac, keď došlo k zmene skutkového stavu, z ktorého súd vychádza. Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie v zmysle procesných návrhov účastníkov opätovným výsluchom svedkyne Evy Sklenárovej, výsluchom navrhovateľa, oboznámením sa so spisom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV, ČVS: ORP-157/1-OSV-B4-2004, listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorých zistil nasledovný skutkový stav veci: Zo Zmluvy o výrobe diela a jeho šírení (ďalej len „ Zmluvy “), uzavretej medzi účastníkmi dňa 23. 05. 1996 vyplýva, že predmetom Zmluvy v zmysle čl. 1 bod 1 bolo vytvorenie diela - cyklu 10 - tich dokumentárnych filmov z oblasti západného pobrežia USA (San Francisko, Los Angeles a ostatné oblasti ) s celkovou minutážou 10 x 26 minút a udelenie súhlasu autora s využitím diela a jeho šírenia v rozsahu, spôsobom a za podmienok stanovených Zmluvou. Odmena za dielo bola dohodnutá v čl. 2 bod 1 tak, že za vytvorenie diela, udelenie súhlasu s prevodom práv v rozsahu vymedzenom touto zmluvou a za každé použitie a šírenie diela podľa tejto Zmluvy, zaplatí odporca navrhovateľovi odmenu vo výške 300.000,- Sk. V zmysle čl. 2 bod 5 Zmluvy sa navrhovateľ zaviazal znášať všetky náklady spojené s cestou do USA a výrobou diela v teréne. Podľa čl. 3 bod 6 sa autor zaviazal ponúknuť nakrútené dokumentárne filmy exkluzívne na šírenie v rámci SR jedine odporcovi, a to spôsobmi uvedenými pod písmenami a) - i). Podľa čl. 3 bod 11 šírenie diela podľa zmluvy sa začne najneskôr do 5 rokov od jej prijatia. V čl. 3 bod 13 sa odporca zaviazal vo svojich kapacitách a na svoje náklady umožniť navrhovateľovi kompletizáciu a dokončovanie diela ako protihodnotu za premiérové a dve reprízové odvysielania, ktoré budú v priebehu dvoch rokov po odvysielaní premiéry. V čl. 3 bod 15 Zmluvy sa navrhovateľ zaručil, že dielo bude mať príslušné technické normy (Betacam), obsah a kvalitu, a že bude ako autor diela koordinovať dokončovacie práce tak, aby tieto mali patričnú umeleckú a technickú kvalitu a boli dokončené včas. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20. 10. 1999, č. k. 15C 14/1999-98 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 14Co 42/2001-168, zo dňa 23. 5. 2001 súd zistil, že odporca bol zaviazaný na doplatenie dohodnutej zvyšnej časti autorskej odmeny za vytvorenie diela v sume 200.000,- Sk. Súd sa v tomto konaní prejudiciálne vysporiadal s otázkou platnosti odstúpenia od tejto zmluvy zo strany odporcu, keď ustálil, že odporca neplatne odstúpil od zmluvy z dôvodu prekludovania jeho práva, nakoľko nepreukázal, že by uplatnil vady diela u navrhovateľa v šesťmesačnej lehote na uplatnenie nároku zo zodpovednosti za vady, a preto došlo k zániku tohto práva. V odôvodnení súd tiež uviedol, že vady diela vytýkané navrhovateľovi v odstúpení od zmluvy nemohol súd zodpovedne posúdiť, nakoľko dielo vytvorené na kazetách, ako dôkaz nebol účastníkmi konania predložený, nakoľko títo uviedli, že ho nemajú. Kým navrhovateľ v konaní preukázal, že dielo odovzdal odporcovi (potvrdenie o prevzatí cyklu zo dňa 07. 03. 1997), odporca súdu dôkaz o tom, že kazety s dielom vrátil navrhovateľovi, nepredložil. Navrhovateľ mal za to, že odporcovi dielo odstúpil na obmedzený čas ( čl. 3 ods. 9 a 11 zmluvy) a záznam diela (ktorý je len jeden a z neho sa potom robia vysielacie kópie ) mal zostať navrhovateľovi. Odporca mal oprávnenie používať dielo vysielaním v televízii a patrila mu vysielacia kópia, nie oprávnenie mať u seba záznam diela. Záznam diela mal po jeho schválení vrátiť navrhovateľovi. Navrhovateľ má za to, že spor sa vedie o súhrnnú hodnotu diela, a nie len o cenu Betacam kaziet, preto otázka - koho vlastníctvom boli kazety, na ktorých odovzdal dielo odporcovi - je podružná a z celkovej škody predstavuje len nepatrnú čiastku. Podľa navrhovateľa, len on ako autor je spôsobilý identifikovať nad akúkoľvek pochybnosť pravosť svojho diela, a preto postačí jeho vyhlásenie pred súdom, že odporcom predložené kazety s dielom na pojednávaní dňa 28. 11. 2006 sú sfalšovaným dielom, keď do navrhovateľovho diela bolo zasiahnuté (do úvodnej zvučky si odporca nastrihal svoje logo, čím dielo znehodnotil). Podľa navrhovateľom predloženej špecifikácie, návrhom uplatnený nárok pozostával z: 1./ náhrady škody za zničené dielo v sume 178.822,27 Eur (5.387.200,- Sk). Túto vypočítal ako súčet sumy 27.219 Eur (820.000,- Sk) za prenájom kamery, ktorá síce bola v jeho vlastníctve, ale za čas zhotovovania diela pre odporcu mohol kameru prenajať niekomu inému; sumy 49.790,87 Eur (1.500.000,- Sk) ako výdavky na vytvorenie totožného diela za dielo zničené; položky za nákup kaziet Betacam sumu 8.142,60 Sk a VHS. Ako súčasť škody si uplatnil výdavky týkajúce sa cesty do USA, a to za letenky 140.898,- Sk a 384,- USD, poistenie členov štábu 10.519,- Sk, poplatok za udelenie víza 180,- USD, poplatok za vývozné povolenie televíznej techniky v sume 6.160,- Sk, poplatok za kontrolný servis kamery v sume 1.230,- Sk, odmenu kameramanovi v sume 54.900,- Sk, za poskytnutie finančného, ekonomického a organizačno-právneho poradenstva zaplatil firme Juraj Slávik Konzultia so sídlom v Šali sumu 300.000,- Sk, za preklady 150.000,- Sk; 2./ náhrady škody, ktorú predstavuje suma 163.413,66 Eur (4.923.000,- Sk) za nútenú archiváciu 60 ks videokaziet - pracovných videokaziet, na ktoré nakrúcal surový obrazový materiál v USA od 09. 03. 1997 ( od schválenia diela odporcom ) do 07. 09. 2001, t. j. do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu v právnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 15C/14/99 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/42/2001. K uvedenej sume navrhovateľ dospel na základe vyjadrenia inej firmy zaoberajúcej sa archiváciou videokaziet, keď si vynásobil počet dní za vyššie uvedené obdobie x 50,- Sk /deň, keďže uvedené kazety musel uchovávať a nemohol si na nich nič nahrávať z dôvodu vedenia uvedeného súdneho sporu; 3./ bezdôvodného obohatenia sa odporcu vo výške 59.749,05 Eur (1.800.000,- Sk), keď neoprávnene nakladal s dielom prestrihávaním obrazovej zložky a vytváraním diela odlišného, bez toho, aby na to získal licenciu - do úvodnej zvučky si odporca nastrihal svoje logo, čím dielo znehodnotil. Navrhovateľ si výšku bezdôvodného obohatenia uplatňuje vo výške ako bola na základe čl. 2 zmluvy zo dňa 23. 05. 1996 dohodnutá autorská odmena 9.958,17 Eur (300.000,- Sk) a na základe čl. 3 bod 13 zmluvy si uplatňuje 49.790,87 Eur ( 1.500.000,- Sk) ako prípadnú odmenu za získanie takejto licencie; 4./ nemajetkovej ujmy v sume 16.596,95 Eur (500.000,- Sk) ako náhrady za brutalitu zásahu do navrhovateľom vytvoreného diela, keď hlavným právom autora je nedotknuteľnosť diela a zničením jeho diela, o tvorbe ktorého bol informovaný veľký počet osôb v odbornej i laickej verejnosti a uvedenie diela sa očakávalo, znížilo spoločenské postavenie jeho osoby, privodilo ujmu v rodinnom živote navrhovateľa, keď do výroby diela vložil z rodinného rozpočtu veľké finančné prostriedky. 5./ zničenia 10 - tich kaziet špecifikovaných a číselne označených v uznesení súdu zo dňa 31. 8. 2009 ( č. l. 429 ) - 1. kazeta č.101078 č. A101078 - Kalifornské túlačky 1/10, 2. kazeta č.006518 č. A065188 - Kalifornské túlačky 2/10, 3. kazeta č.001363 č. A01363 - Kalifornské túlačky 3/10, 4. kazeta č.001409 č. A01409 - Kalifornské túlačky 4/10, 5. kazeta č.001361 č. A01361 - Kalifornské túlačky 5/10, 6. kazeta č.001364 č. A01364 - Kalifornské túlačky 6/10, 7. kazeta č.001362 č. A01362 - Kalifornské túlačky 7/10, 8. kazeta č.003545 č. A3545 - Kalifornské túlačky 8/10, 9. kazeta č.002711 č. A02711 - Kalifornské túlačky 9/10, 10. kazeta č.101077 č. A101077 - Kalifornské túlačky 10/10, pokladaných navrhovateľom za neoprávnene vyhotovené falzifikáty jeho diela, ktoré má odporca vo svojom archíve, aby následky porušovania jeho autorského diela nepretrvávali, s tým, že odporca je povinný vydať navrhovateľovi písomné potvrdenie o zničení neoprávnene vyhotovených napodobenín; Odporca, ktorý žiadal návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť uviedol, že dielo navrhovateľa nezničil, keď doteraz sa nachádza v jeho archíve na vysielacích kazetách, ako ho predložil súdu. K uplatnenému nároku na náhradu škody spočívajúceho v náhrade nákladov na cestu do USA (cena leteniek, štábu, víza, poplatky za techniku, jej vývoz, odmeny kameramanom, tlmočníkom, odbornú pomoc) uviedol, že tieto výdavky sa zaviazal znášať navrhovateľ sám podľa čl. II. bod 5 zmluvy, podľa ktorého sa navrhovateľ ako autor zaviazal znášať všetky náklady spojené s cestou do USA a výrobou diela v teréne. Návrh žiadal zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal základné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti odporcom, vznik skutočnej škody a jej výšku, ušlý zisk, ktorého výšku zdôvodnil špekulatívne a bez akéhokoľvek reálneho podkladu. Z výsluchu svedkyne Márie Polákovej, ktorá bola zamestnaná u odporcu od apríla 1997 ako vedúca archívov, prvostupňový súd zistil, že svedkyňa nemala žiadnu vedomosť o pôvodnom založení kaziet s názvom „ Kalifornské túlačky “, keďže do archívu boli založené v marci 1997 a ona do pracovného pomeru u odporcu nastúpila až od apríla. Asi pred rokom a pol ich na požiadanie konateľky odporcu z archívu vybrala a odovzdala jej ich, dovtedy s nimi nebolo žiadnym spôsobom disponované. Označenie „A“ pred číselným označením kazety znamená analógový Betacam, toto označenie sa nachádza len fyzicky priamo na kazete, v počítačovej evidencii nie je. Archív vykonáva kontrolu kvality obrazu a zvuku nahrávky zakaždým, keď je s nahrávkou disponované, teda pri každom jej výbere aj ukladaní späť do archívu. Svedkyňa Eva Sklenárová, ktorá bola produkčnou na projekte série dokumentárnych filmov „ Kalifornské túlačky “ uviedla, že na diele sa navrhovateľ podieľal tak, že ho natočil v Amerike, ale Markíza k tomu dielu dodala to, že zaplatila strižne, strihačov, zvukárov, moderátorov, hudbu, a až tento celok vytvoril konečné dielo. Nevie či v zmluve bolo uvedené, že by mal odporca navrhovateľovi vracať kazety, na ktorých dielo odovzdal, veď on si mohol urobiť svoju kópiu autorského diela, ale Markíze musel dielo odovzdať podľa zmluvy. Nebolo to autorské dielo, ktoré by komplet natočil a vyrobil navrhovateľ sám. Technológia výroby je rovnaká v každej televízii, keď navrhovateľ natočil na svoje kazety materiál v Amerike, pričom išlo o mnoho kaziet a potom na zariadení Markízy z týchto mnohých kaziet zostrihal, napríklad jeden diel 26 minút, a tak postupne ostatné diely. Čiže on vyberal z tých kaziet rôzne časti, ktoré sa prehrali do strihacieho zariadenia a hotový 26 minútový diel sa prehral na vysielaciu kazetu, pričom je jedno či kazeta bola jeho, alebo odporcova. Svedkyňa uviedla, že určite prebrala kazety od navrhovateľa tak, ako je to uvedené v potvrdení zo dňa 07. 03. 1997 s tým, že postup bol taký, že išli do technickej kontroly v archíve a je možné, že tam boli predpísané na vysielacie kazety Markízy, pretože dielo, keď sa dá do výroby každá vysielacia kazeta má svoje číslo, podľa ktorého sa uvádza aj vo vysielacom pláne, takže to nemohla byť hocijaká kazeta. Podľa svedkyne kazety navrhovateľovi nevracali, pretože na to nemali dôvod, lebo on Markíze na nich odovzdal svoje dielo, ktoré mal pre ňu vyrobiť podľa zmluvy. Originály všetkého zostali navrhovateľovi (kazety so surovým, nezostrihaným obrazovým materiálom z Ameriky) a on, keď zostrihal všetky kazety, ktoré mal v Amerike, tieto mu zostali a keby sa rozhodol, že z nich zostrihá nejaký ďalší dokument tak to môže urobiť. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že kazety boli jeho, svedkyňa uviedla, že nemá dôvod ho spochybňovať, avšak pre Markízu pracovalo veľké množstvo externých firiem a všetci dostali pred zostrihom vysielacie kazety od Markízy na základe toho, že mali s ňou zmluvu. Robilo sa to tak, že svedkyňa neformálne produkčnému odovzdala vysielacie kazety Markízy a nechápe prečo by to neurobila práve u navrhovateľa. Len prvé dva mesiace existencie televízie si relácie po zostrihu dávali na vlastné kazety, ale keďže každá bola iná, Markíza pristúpila k tomu, že dávala aj externistom svoje vysielace kazety, čo sa dá overiť u kohokoľvek, kto robil diela pre Markízu. Po natočení diela zo strihacieho zariadenia na vysielacie kazety sa to premazávalo ďalšími záznamami, pretože strihacie zariadenie malo obmedzenú pamäť cca 2 hodiny vysielacieho času a po skončení nahrávania s jedným autorom sa obsah záznamu na strihacom stroji prepísal inou následne vytvorenou reláciou a na rovnakom systéme fungovalo aj ozvučenie kaziet. Po ukončení zostrihu a ozvučenia vznikla tzv. vysielacia kazeta, kontrolu ktorej realizoval archív, následne sa vyrobili tzv. schvaľovacie kópie v tom čase na VHS nosiči, v súčasnosti na CD. Tieto schvaľovacie kópie sa predložili vtedajšiemu vedeniu (okolo 5 ľudí ), každý z nich si kazetu doma pozrel. V danom čase mala rozhodujúce slovo v otázke vysielacej štruktúry Ing. Tatiana Heldová v pozícii programovej riaditeľky, ktorá rozhodla, že daný typ relácie nie je vhodný do vysielacej štruktúry Markízy, s čím sa ostatní členovia vedenia stotožnili. Na pracovné kópie VHS boli potom nahraté ďalšie programy iných autorov určené na posúdenie vhodnosti zaradenia do programu televízie. Svedkyňa nemá vedomosť o tom, že by boli do diela vykonané odporcom nejaké zásahy, nebol na to dôvod , keďže dielo sa napokon vôbec neodvysielalo. Ona ako produkčná tohto diela by o tom musela vedieť. Keďže dielo nebolo odvysielané, tak sa nemohol porušiť autorský zákon. Dielo nikto nevidel okrem osôb, ktorým bolo predložené na schvaľovanie, tak prečo by vznikol problém, že by do neho niekto zasahoval, a ako o tom navrhovateľ získal vedomosť. Kvalitu diela nikto nespochybňuje, aj jej sa dielo páčilo, avšak nehodilo sa do vysielacej štruktúry Markízy. Podľa vedomosti svedkyne navrhovateľ z pôvodných kaziet s materiálom z Ameriky zostrihal pre televíziu VTV niekoľko cestopisných relácií. (výsluch svedkyne v trestnom konaní vo vyhľadávacom spise Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV ČVS: ORP-157/1-OSV-B4-2004 zo dňa 26. 02. 2002) Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa vyjasniť, či navrhovateľ odporcovi odovzdal originál diela na kazetách, ktoré preukázateľne v počte 10 ks zakúpil v rovnaký deň, alebo bolo dielo po zostrihaní a ozvučení odporcovi odovzdané na kazetách, ktoré boli súdu v konaní predložené odporcom. K týmto skutočnostiam mal súd prvého stupňa aj bez návrhu účastníkov doplniť dokazovanie za účelom odstránenia rozporov v tvrdeniach účastníkov konania. Súd preto doplnil dokazovanie pripojením vyhľadávacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV ČVS: ORP-157/1-OSV-B4-2004, z ktorého zistil, že v rámci trestného konania bola svedkyňa Sklenárová vypočutá dňa 26. 02. 2002 a 02. 04. 2003, pričom jej výpovede v tejto otázke boli zhodné s výpoveďou pred súdom. Nakoľko svedkyňa Sklenárová vo svojej poslednej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 05. 09. 2012 pripustila, že kazety, na ktorých navrhovateľ dielo odovzdal mohli byť jeho, súd považoval tento rozpor za vyriešený v prospech tvrdenia navrhovateľa, že dielo odovzdal na kazetách, ktoré v ten deň zakúpil. Z tohto skutkového záveru vyplýva, že navrhovateľ sa môže domáhať od odporcu vydania kaziet, ktoré boli jeho vlastníctvom. Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval ust. § 27 ods. 1,2, § 22, § 32 ods. 1 zák. č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon) v znení noviel - zák. č. 89/1990Zb., 468/1991Zb., 13/1993 Z.z., ďalej ust. § 420 ods. 1, 2, 3, § 451 ods. 1 O.z. a § 120 ods. 1 O.s.p. V právnom zdôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je preukázanie vzniku škody, porušenia právnej povinnosti, príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, pričom zavinenie sa predpokladá a škodca sa môže zbaviť zodpovednosti ak preukáže, že škodu nezavinil. Porušenie právnej povinnosti môže spočívať v porušení povinností vyplývajúcich zo zákona, zo zmluvy, alebo iných právnych skutočností. Protiprávnosť konania, resp. porušenie právnej povinnosti musí preukázať poškodený. Škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Občiansky zákonník rozlišuje škodu na veci, na majetku a na zdraví. Pri vecnej škode rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti a škodou sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Zo zmluvy uzavretej dňa 23. 05. 1996 mal za preukázané, že účastníci konania - navrhovateľ ako autor a odporca ako zadávateľ, uzatvorili zmiešanú zmluvu o vytvorení diela (§ 27 AZ) a jeho rozširovaní (§ 22 AZ). V časti o vytvorení diela obsahuje zmluva všetky zákonné náležitosti (špecifikáciu diela, záväzok autora vytvoriť dielo osobne, vymedzenie účelu, na ktorý má byť dielo použité a privolenie autora na použitie diela zadávateľom, stanovenie autorskej odmeny). V časti o šírení diela zmluva obsahuje - určenie spôsobu a rozsahu rozširovania diela, čas, kedy sa tak stane, autorskú odmenu, súčinnosť autora, záväzok odporcu, že rozširovanie vykoná na svoj účet. Zmluva však neobsahuje dobu ukončenia rozširovania diela odporcom z čoho vyplýva, že táto doba nebola účastníkmi obmedzená, je neurčitá a umožňuje neohraničenú dobu rozširovania diela odporcom. Účastníci teda uzavreli zmluvu televíznu - t.j. o vysielaní diela televíziou (§ 22 ods. 2 AZ), pričom ak nevyplýva zo zmluvy opak, možno považovať udelenie privolenia autora na vysielanie diela zároveň aj za privolenie zachytiť televízne dielo na hmotný substrát (pomocný záznam) za účelom riadneho programovania a kvality vysielania (Karel Knap, Smluvní vztahy v právu autorském, Orbis Praha 1967, str. 253). V tomto smere teda súd bol toho názoru, že odporca bol oprávnený si dielo zachytiť na svoje vysielacie kazety. Ak nie je v zmluve ustanovené inak, zostáva hmotný substrát vo vlastníctve autora, ktorý má nárok, aby mu bol po uplynutí zmluvnej doby vrátený. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje osobitné ustanovenie, ktoré by sa týkalo otázky vlastníctva hmotného substrátu predmetného diela. V tomto smere súd ďalej poukázal na skutočnosť, že zmluva o šírení predmetného diela uzavretá medzi účastníkmi, neobsahuje dobu ukončenia rozširovania diela odporcom a umožňuje neohraničenú dobu jeho rozširovania odporcom. Navrhovateľ ako vlastník hmotného substrátu diela sa pritom na súde nikdy vydania svojho diela od odporcu nedomáhal, ale uplatnil si priamo nárok na náhradu škody za údajne zničené dielo. K jednotlivým nárokom uplatneným navrhovateľom uviedol nasledovné: 1./ Nárok na náhradu škody za zničené dielo v sume 178.822,27 Eur : Jedným z predpokladov dôvodnosti tohto nároku v zmysle ust. § 420 O.z. je porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávne konanie odporcu, ktoré podľa navrhovateľa spočíva v údajnom zničení diela odporcom. V tomto smere súd mal za to, že skutočnosť, že odporca hmotný substrát (t.j. kazety, na ktorých navrhovateľ dielo odovzdal) navrhovateľovi nevrátil nepreukazuje, že dielo zničil. Autorský zákon rozlišuje medzi pojmami „hmotný substrát“ a „dielo“ . Hmotný substrát diela je vec, v ktorej je dielo zhmotnené (materializované), pričom väčšina diel sa viaže na hmotnú podstatu (výtvarné, filmové, fotografické) s tým, že dielo môže mať jediný substrát (originál maliarskeho diela ) alebo viac, ak sa dá obnoviť v novom substráte. Substrát nie je dielom a treba ho od diela odlišovať (napr. nesprávne sa filmové dielo zamieňa s kazetou). Autorské dielo podlieha autorskoprávnemu režimu a je predmetom autorského práva. Hmotný substrát podlieha vlastníckemu režimu a je predmetom vlastníckeho práva. Aj keby bolo v zmluve určené, že zmluvou o vytvorení diela nadobudne vlastníctvo substrátu objednávateľ (odporca), autorské práva zostanú autorovi zachované. Vlastník nie je oprávnený disponovať substrátom diela spôsobom porušujúcim osobné práva autora, ktoré majú vždy prednosť pred majetkovým právom. Ak by odporca hmotný substrát zničil, má poškodený autor nárok na náhradu škody. ( Karel Knap, Smluvní vztahy v právu autorském, Orbis Praha 1967). Hmotný substrát sám o sebe však nepreukazuje existenciu resp. neexistenciu diela, teda skutočnosť, že odporca predložil súdu dielo navrhovateľa zachytené podľa jeho tvrdenia na iných kazetách neznamená, že nejde o dielo identické s dielom vytvoreným navrhovateľom. Súd má za to, že v prípade televízneho diela sa toto môže zachovať aj v kópiách (vysielacích kazetách), lebo jeho existencia nie je nevyhnutne viazaná na pôvodný hmotný substrát (10 ks kaziet Betacam). V tomto smere súd dospel k záveru, že tak, ako to konštatoval aj odvolací súd,+ v priebehu konania došlo k zmene skutkového stavu oproti stavu, aký bol v konaní 15C 14/1999 (v ktorom obaja účastníci uviedli, že dielo nemajú), a súdu bolo predmetné dielo odporcom predložené. Na základe tejto skutočnosti súd dospel k záveru, že odporca preukázal, že dielo nezničil, teda vyvrátil predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody - protiprávne konanie odporcu ( protiprávne disponovanie s dielom) spočívajúce v zničení diela. Navrhovateľ ďalej tvrdí, že odporca sa dopustil konania v rozpore s autorským právom, keď do diela zasiahol bez jeho vedomia ako autora nastrihnutím svojho loga do úvodnej zvučky. Odporca poprel zásahy do diela, pričom túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Sklenárová, keď uviedla, že do diela nebol dôvod zasahovať, keďže sa vedenie televízie rozhodlo, že ho nezaradí do vysielania. Naproti tomu navrhovateľ svoje tvrdenie o zásahoch odporcu do diela nepreukázal, pričom súd nepovažuje za dostatočný dôkaz prehlásenie navrhovateľa pred súdom po vzhliadnutí úryvku z odporcom predloženého diela, že do jeho diela bolo neoprávnene zasiahnuté. Súd má za to, že existencia zásahov do diela by sa dala objektívne posúdiť len v prípade premietnutia diela predloženého v konaní odporcom a jeho následným porovnaním s dielom, ktoré by predložil navrhovateľ, ktorý však tvrdí, že pre svoje potreby si neponechal kópiu odovzdaného diela, a to ani na VHS kazete. V tomto smere je navrhovateľ v dôkaznej núdzi, keď neuniesol dôkazné bremeno o neoprávnených zásahoch odporcu do jeho diela, teda nepreukázal, že odporca porušil právnu povinnosť ako predpoklad priznania nároku na náhradu škody. Nakoľko všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu (porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, zavinenie) musia byť splnené súčasne a navrhovateľ nepreukázal, že odporca dielo zničil, resp. do diela neoprávnene zasiahol, teda nepreukázal porušenie právnej povinnosti odporcom, súd sa už ďalej nezaoberal vyhodnocovaním ďalších predpokladov na náhradu škody a návrh v časti o zaplatenie náhrady škody za zničené dielo v sume 178.822,27 Eur zamietol . 2./ Nárok za zaplatenie sumy 163.413,66 Eur ( 4.923.000,- Sk) za nútenú archiváciu 60 ks videokaziet. Navrhovateľ tento nárok zdôvodňoval skutočnosťou, že archivoval tzv. surový materiál (na ktorý natáčal v USA), a to od 9. 3. 1997 do 7. 9. 2001, t. j. do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15C 14/99 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co 42/2001, z dôvodu, že tieto kazety musel uchovávať a nemohol si na ne nič nahrávať z dôvodu vedenia uvedeného súdneho sporu, ak by odporca obhájil svoje tvrdenia o nekvalite. Súd považoval tento nárok navrhovateľa za nedôvodný, keď povinnosť pre navrhovateľa uchovávať tieto kazety zo zmluvy nevyplývala. Sám navrhovateľ v konaní potvrdil, že dielo odporca dňa 09. 03. 1997 schválil, preto nebol dôvod na archiváciu kaziet, z ktorých dielo vytvoril. Navrhovateľ tiež tvrdil, že kazety so surovým materiálom nemožno považovať za dielo, lebo až ich spracovaním - zostrihaním, ozvučením, hudbou a sprievodným komentárom dielo vytvoril, preto súd nevidí dôvod ich archivácie, keď by sa nimi nedala preukazovať kvalita, resp. nekvalita samotného diela. Vzhľadom na uvedené mal za to, že neexistuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím navrhovateľa (ako vlastníka kaziet) archivovať tieto kazety vo vzťahu k zodpovednosti odporcu za túto skutočnosť, keď navrhovateľ súdu nepreukázal, že by v predmetnom období napr. tvoril iné dielo, ku ktorému by potreboval uvedené kazety použiť. Naopak z dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ materiál z Ameriky použil na výrobu cestopisných relácií pre inú televíziu. Ani v tomto smere navrhovateľ nepreukázal porušenie právnej (alebo zmluvnej) povinnosti odporcom, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi vznikla tvrdená škoda, a preto návrh aj v tejto časti zamietol ako bezzákladný. 3./ Nárok na zaplatenie sumy 59.749,05 Eur titulom bezdôvodného obohatenia sa. Uvedený nárok si navrhovateľ uplatnil na tom skutkovom základe, že odporca neoprávnene zasiahol do diela, keď do neho nastrihol na svoje vysielacie kazety svoje logo. Súd nepovažoval túto skutočnosť za neoprávnené nakladanie s dielom, nakoľko podľa čl. 3 bod 6 písm. c) bol odporca oprávnený zriadiť si rozmnoženiny diela v akomkoľvek množstve a formáte na ľubovoľných nosičoch, akýmkoľvek technickým spôsobom. Keďže dielo nebolo odporcom zaradené do vysielania nie je zjavné, akým spôsobom sa mohol odporca obohatiť uvedením svojho loga na svoju vysielaciu kazetu. Podľa čl. 3 bod 8 zmluvy navrhovateľ dal odporcovi súhlas na rozdelenie relácie na časti za účelom vkladania reklamných blokov. Súd mal preto ustálil, že u odporcu nedošlo k tvrdenému bezdôvodnému obohateniu vložením svojho loga, keď zo zmluvy vyplýva, že odporca nadobudol aj licenčné oprávnenie k dielu ( čl. 3 bod 6, 13 ). Z týchto dôvodov súd tento nárok navrhovateľovi nepriznal. 4./ Nemajetková ujma v sume 16.596,95 Eur. Uvedený nárok si navrhovateľ uplatnil ako náhradu za brutalitu zásahu do diela, o tvorbe ktorého bol informovaný veľký počet osôb v odbornej i laickej verejnosti a uvedenie diela sa očakávalo, čo znížilo spoločenské postavenie navrhovateľa, privodilo ujmu v rodinnom živote. Konštatoval, že v zmysle ust. § 32 ods. 1 AZ musia byť pre úspešné uplatnenie tohto práva splnené zákonné predpoklady, a to existencia závažnej ujmy nemajetkovej povahy vzniknutá v príčinnej súvislosti s porušením autorského práva, predpokladom dôvodnosti ktorej je preukázanie skutočnosti, že v spoločnosti bola znevážená osoba autora, znížená jeho česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, v odborných či podnikateľských kruhoch a v rodine. Navrhovateľ tomto smere porušenie autorského práva videl v zničení diela odporcom. Tento tvrdený „brutálny zásah do diela“ však v konaní navrhovateľ nepreukázal, naopak, v priebehu konania odporca dielo predložil, čím je zjavné, že nedošlo zo strany odporcu k zničeniu diela, ako to navrhovateľ vyvodzoval z odôvodnenia rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 15C 14/1999. V tomto smere aj krajský súd skonštatoval viazanosť len výrokom rozsudku, a nie jeho odôvodnením, naviac za situácie, keď došlo k zmene skutkového stavu, z ktorého súd vychádza. Navrhovateľ dôkazne nepreukázal ani tvrdenie, že uverejnenie diela bolo v odbornej a laickej verejnosti očakávané, a v čom spočíva závažná ujma nemajetkovej povahy, ktorej náhrady sa domáha. Nárok v tejto časti ako nepreukázaný zamietol. 5./ Zničenie 10 kusov kaziet špecifikovaných a číselne označených v uznesení súdu zo dňa 31. 08. 2009, č. k. 30C 99/2000-429, ktoré navrhovateľ považoval za neoprávnene vyhotovené falzifikáty jeho diela, ktoré má odporca vo svojom archíve, aby následky porušovania jeho autorského diela nepretrvávali. Ani dôvodnosť tohto nároku nemal súd prvého stupňa navrhovateľom za preukázaný. Navrhovateľ svoje tvrdenie o zásahoch odporcu do diela nepreukázal a súd nepovažoval za dostatočný dôkaz len samotné vyhlásenie navrhovateľa pred súdom, po vzhliadnutí úryvku z odporcom predloženého diela, že do jeho diela bolo neoprávnene zasiahnuté a odporcom predložené vysielacie kazety sú falzifikátom diela navrhovateľa. Odporca poprel zásahy do diela, pričom túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Sklenárová, ktorá uviedla, že do diela nebol dôvod zasahovať, keďže sa vedenie televízie rozhodlo, že ho nezaradí do vysielania a ona ako produkčná tejto relácie by musela o tom vedieť. Existencia zásahov by sa podľa súdu dala objektívne posúdiť len v prípade premietnutia diela predloženého v konaní odporcom a jeho následným porovnaním s dielom, ktoré by predložil navrhovateľ. Za situácie, že navrhovateľ svoje dielo súdu nevedel predložiť, jeho tvrdenie o údajných falzifikátoch diela nepreukázal a neuniesol tak dôkazné bremeno v preukázaní dôvodnosti uloženia povinnosti odporcovi zničiť označené vysielacie kazety, ktoré si odporca bol oprávnený vyhotoviť v zmysle čl. 3 bod 6 písm. c) Zmluvy (zriadiť si rozmnoženiny diela v akomkoľvek množstve a formáte na ľubovoľných nosičoch, akýmkoľvek technickým spôsobom). Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a v konaní úspešnému odporcovi podľa § 142 ods. 1 O.s.p. veta prvá v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. priznal 100 % náhrady trov konania, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu uvedeného v ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zmeniť tak, že súd návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní prvostupňovému súdu vyčítal viaceré pochybenia, v podobe nesprávneho procesného postupu, nesprávneho výkladu elementárnych princípov autorského práva, nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, zmätočnosť rozhodnutia. Namietal, že prvostupňový súd neaplikoval v danej veci ustanovenia zákona č. 1/1996 Z.z. o audiovízii. V dôsledku deficitu aplikácie zákona o audiovízii na daný prípad nesprávne dospel súd k záveru, že zmluva zo dňa 23. 05. 1996 je televíznou zmluvou podľa § 22 ods. 2 zákona č. 35/1965 Zb. V predmetnej zmluve navrhovateľ odporcovi odstúpil právo na použitie svojho audiovizuálneho diela v oveľa širšom rozsahu než len pre potreby televízneho vysielania. Z dikcie ust. § 22 ods. 2 starého autorského zákona expressis verbis vyplýva, že výpočet jednotlivých zmlúv v ňom uvedených je explikatívny, čo je zreteľné i z použitia slova „najmä“, pričom od účinnosti zákona o audiovízii (ktorý však okresný súd neaplikoval) sa medzi zmluvy o rozširovaní diela ráta i tzv. distribučná zmluva, ktorej predmet je širší a vzťahuje sa naň používanie a šírenie audiovizuálneho diela aj inak než len v televíznom vysielaní. Patrí doň predaj, požičiavanie, prenájom, či uvádzanie diela verejnosti mnohorakými formami, napr. audiovizuálnym predstavením, jeho premietaním v kinách a pod. Distribučná zmluva zahŕňa aj vývoz diela do zahraničia. Presne tak je formulovaný aj rozsah použitia a šírenia diela v zmluve zo dňa 23. 05. 1996. Z dôvodu, že súd prvého stupňa v danom prípade neaplikoval ustanovenia zákona o audiovízii, nedokázal rozlíšiť obsah a nadväzne tomu ani účel a zmysel zásadných právne významných pojmov vo veci samej. Nerozlíšil tak ani rozdiel medzi originálom a rozmnoženinou audiovizuálneho diela. Podľa právnej vedy a konštantnej judikatúry je záznam audiovizuálneho diela (originálny nosič) len jeden. Naproti tomu rozmnoženín audiovizuálneho diela môže existovať ľubovoľné množstvo. Záznam z audiovizuálneho diela sa tiež vyznačuje inými technickými parametrami ako rozmnoženina. Rozdiely majú vecný, ale i právny efekt. Súd preto nesprávne konštatoval, že v prípade televízneho diela sa toto môže zachovať aj v kópiách, lebo existencia diela nie je nevyhnutne viazaná na pôvodný hmotný substrát. Pri požadovanej náhrade škody za zničenie ničím nenahraditeľného originálneho nosiča, ktorý bol majetkom navrhovateľa, je podľa navrhovateľa celkom irelevantné, či sa audiovizuálne dielo zachovalo (existuje) na inom než originálnom nosiči, pretože na inom nosiči audiovizuálne dielo nikdy nemôže mať technickú kvalitu záznamu. Originálny nosič je pre jeho vysokú technickú kvalitu pre výrobcu a autora diela nenahraditeľný z dôvodu, že len z neho je možné produkovať rozmnoženiny takej kvality, ktoré sú akceptovateľné pre obchodné, či iné použitie na relevantnom trhu. Držitelia autorských práv môžu plody svojej tvorivej práce zhodnocovať práve iba cez originálny nosič, ktorý je preto aj zárukou hmotného zabezpečenia autora a jeho rodiny. Za absolútnu preto označil väzbu medzi nehmotným autorským dielom a jeho hmotným substrátom. V odvolaní ďalej opätovne poukázal na to, že kazety predložené odporcom na pojednávaní súdu neboli originálne nosiče, ktoré mu boli odovzdané navrhovateľom (už na prvý pohľad sa líšili rozmerom a etiketami). Odporcom predložené kazety nemohli obsahovať ani kópiu diela, nakoľko sám odporca uviedol, že nemal žiadny dôvod robiť si z uvedeného diela kópie. Na odporcom predložených kazetách preto museli byť falzifikáty diela. Poukázal tiež na to, že navrhovateľovi nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu povinnosť vytvárania si kópií audiovizuálneho diela na akýchkoľvek nosičoch kvôli preukazovaniu prípadného porušenia autorských práv. Zdôraznil, že pri dokazovaní pravosti diela by sa malo vychádzať z princípu pravdivosti vyhlásenia autora. Prvostupňový súd mal tiež navrhovateľovi odňať možnosť konať pred súdom z dôvodu, že ho odmietol vo veci vypočuť v procesnom postavení svedka. Rozmiestnenie vizuálu loga odporcu na vysielacie kazety označil za neprípustnú skrytú reklamu, ktorá je v rozpore so zák. č. 308/2000 Z.z o vysielaní a retransmisii a vo vzťahu k zásahu do autorského diela aj v rozpore s autorským zákonom. Poukázal tiež na to, že zmluvou zo dňa 23. 05. 1996 nedal odporcovi súhlas na spracovanie diela napr. jeho prestrihaním na dielo odlišné od pôvodného diela. Uviedol, že skutočnosť, či odporca spracované dielo aj fakticky rozširoval, napr. jeho zaradením do televízneho vysielania, môže byť relevantná iba vo vzťahu k počtu a rozsahu neoprávnených zásahov. K uplatnenému nároku na náhradu za nútenú archiváciu pomocných videokaziet uviedol, že archivácia pomocných videokaziet so surovým obrazovým materiálom až do schválenia originálneho nosiča je v audiovizuálnej tvorbe štandardným postupom a táto povinnosť vyplýva pre autora priamo zo zákona a nemusí byť zmluvne fixovaná. Okresný súd však nesprávne vychádzal z toho, že táto povinnosť nebola zmluvne fixovaná, nakoľko bola implicitne zahrnutá v čl. 3 ods. 15 zmluvy. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že navrhovateľ odovzdal protokolárne dielo odporcovi dňa 07. 03. 1997 na schválenie a odporca schválenie diela navrhovateľovi nikdy neoznámil. Navrhovateľ sa o schválení diela (dňa 09. 03. 1997) dozvedel nepriamo až po rokoch z výpovede svedka v skoršom súdnom konaní. Odo dňa nasledujúceho po schválení diela navrhovateľ archivoval pomocné videokazety už len z dôvodu, že odporca si voči nemu nesplnil oznamovaciu povinnosť. Prvostupňovému súdu tiež vytkol, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku opätovne zaoberal s nárokom na zničene 10 kusov videokaziet, pričom navrhovateľ si takto uplatnený nárok nikdy neuplatnil. Namietal tiež neodôvodnenosť rozhodnutia súdu o priznaní 100 % náhrady trov konania. Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 19. 02. 2013, ktorým žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Za podstatnú skutočnosť označil, že navrhovateľ domáhajúci sa náhrady škody doposiaľ nepreukázal neoprávnený zásah do jeho autorského diela. Za správny považoval záver súdu o tom, že skutočnosť, na akom hmotnom substráte sa v súčasnosti dielo nachádza nemá žiaden vplyv na posúdenie nároku navrhovateľa. V súlade so zmluvou o výrobe dielo bol odporca oprávnený zhotovovať rozmnoženiny diela v akomkoľvek množstve a formáte a na ľubovoľných nosičoch. Je preto irelevantné, či išlo o kazety navrhovateľa alebo rozmnoženiny zriadené na kazetách odporcu. Rozhodné je, že navrhovateľ dodnes neuviedol, akým spôsobom malo byť zasiahnuté do jeho diela a neoznačil žiadny dôkaz, ktorým by zásah preukázal. Jediným údajným dôkazom navrhovateľa má byť jeho tvrdenie. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a výsledkami vykonaného dokazovania odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo a nepreukázal dôvodnosť žiadneho z ním uplatnených nárokov, ktorých právnym podkladom mala byť Zmluva o výrobe diela a jeho šírení, uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 23. 05. 1996. O nároku na náhradu škody vo výške 178.822,27 Eur, uplatneného navrhovateľom titulom zničenia autorského diela, súd prvého stupňa správne uzavrel, že v konaní nebolo preukázané zničenie diela odovzdaného dňa 07. 03. 1997 navrhovateľovi odporcom a rovnako ani skutočnosť, či do diela predloženého odporcom na pojednávaní súdu, bolo neoprávnene zasiahnuté. Uvedenú skutočnosť súd nemal možnosť posúdiť pre absenciu porovnávacieho materiálu, t. j. predložením kópie diela odovzdaného odporcovi. Prvostupňový súd nemohol preukázanosť tohto nároku odôvodniť len subjektívnym a ničím nepodloženým tvrdením navrhovateľa, nakoľko odporca popieral existenciu akéhokoľvek neoprávneného zásahu do diela vyhotoveného navrhovateľom na základe uvedenej zmluvy. Rovnako pokiaľ sa týka nároku na náhradu škody spočívajúcej v navrhovateľom vynaložených nákladoch na archiváciu 60 ks pracovných videokaziet, na ktoré nakrúcal surový materiál, súd prvého stupňa správne ustálil, že jeho priznaniu bráni nepreukázateľnosť porušenia právnej povinnosti odporcom v príčinnej súvislosti s ktorou mala navrhovateľovi vzniknúť škoda v uplatnenej výške. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje povinnosťou archivácie videokaziet z dôvodu vedenia sporu vo veci sp. zn. 15C/14/1999, k uvedenému odvolací súd považuje za potrebné dodať, že uvedený spor inicioval navrhovateľ, a dôvodom, pre ktorý videokazety archivoval bolo unesenie dôkazného bremena v tomto spore. K zmenenej argumentácii uvedenej v odvolaní odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že archivácia videokaziet nebola ani zmluvne podmienená, a nevyplýva ani z čl. 3 bod 15 zmluvy, ako tvrdí navrhovateľ. Z uvedeného potom vyplýva absencia akejkoľvek priamej (nie nepriamej) príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním odporcu, ktorý sa v danom spore bránil navrhovateľom uplatnenému nároku. Správne prvostupňový súd poukázal aj na to, že na uvedených videokazetách bol len surový obrazový materiál z nakrúcania v USA, ktorý nemal výpovednú hodnotu k dielu, ktoré vzniklo následným spracovaním tohto surového materiálu (zostrihaním, ozvučením, sprievodným komentárom atď). Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 59.749,05 Eur vyhodnotil aj odvolací súd za bezzákladný a neopodstatnený, nakoľko zo strany navrhovateľa nebolo žiadnym spôsobom preukázané bezdôvodné obohatenie odporcu, t. j. akýkoľvek neoprávnený majetkový prospech získaný na jeho úkor. Aj vzhľadom k skutočnosti, že odporca audiovizuálne dielo nikdy nezaradil do programovej štruktúry a neodvysielal, je argumentácia navrhovateľa v tomto smere nelogická a arbitrárna. K ďalšiemu navrhovateľom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, z titulu „brutálneho“ zásahu odporcu do diela navrhovateľa odvolací súd uvádza, že ani v tomto smere neuniesol navrhovateľ dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie žiadneho zo zákonných predpokladov pre jeho uplatnenie podľa § 32 ods. 2 Autorského zákona. Okrajovo odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že bolo právom a nie povinnosťou odporcu dielo neodvysielať a nezverejniť jeho obsah. Posledným uplatneným nárokom, ktorým sa súd prvého stupňa zaoberal, bolo právo na zničenie neoprávnene vyhotovených napodobenín (falzifikátov) diela navrhovateľa, archivovaných na kazetách typu BETACAM pod presne špecifikovaným označením. Z obsahu zmluvy o výrobe diela a jeho šírení vyplýva, že odporca mal právo vyhotoviť rozmnoženiny diela v akomkoľvek množstve a formáte na ľubovoľných nosičoch akýmkoľvek technickým spôsobom (čl. 3 bod 6 písm. c) zmluvy) a pokiaľ by malo neoprávneným zásahom dôjsť k zmene diela a zhotoveniu jeho falzifikátu, ktoré by zakladalo dôvodnosť tohto nároku navrhovateľa, musel by mať súd túto skutočnosť riadne preukázanú. Nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, konajúci súd nemal možnosť porovnať pôvodné dielo, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva, s dielom, ktoré predložil odporca na pojednávaní súdu, a preto si nemožno osvojiť len samotné tvrdenie navrhovateľa, ktorý dielo predložené odporcom bez ďalšieho označil za napodobeninu. Zhrnúc uvedené možno konštatovať, že navrhovateľ, ktorého dielo nebolo nikdy odporcom zaradené do programovej štruktúry odporcu a sprístupnené jeho divákom, si podaným návrhom uplatňuje voči odporcovi subjektívne vnímané škody, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V konaní sa naviac nepreukázalo žiadne iné využitie, resp. šírenie predmetného diela spôsobom uvedeným v čl. 3 bod 6. zmluvy. Na vecnú správnosť rozhodnutia nemá vplyv ani argumentácia navrhovateľa v odvolaní, ktorú odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedenými názormi súdu prvého stupňa, ako aj s precíznym zdôvodnením napadnutého rozhodnutia, svoje rozhodnutie v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju nevyčíslil v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.