Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/14/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1303899791 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1303899791.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: NOVEX Martin, s.r.o., Martin, Bottova 23, zastúpená JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, Bratislava, Podbrezovská 34, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, Bratislava, Limbova 2, o zaplatenie náhrady škody 377.543,82 € s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22. 9. 2011 č.k. 6C 39/2003 - 1129, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 188.013,43 € s úrokom z omeškania 15,5 % ročne od 11. 10. 2002 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľa z a m i e t a . Žiadny z účastníkov n e m á na náhradu trov právo. Štátu náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým ( v poradí druhým ) rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľa v celom rozsahu a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 377.543,82 € ( v prepočte 11.373.885,20,- Sk ) s úrokom z omeškania 15,5 % ročne z istiny od 11. 10. 2002 do zaplatenia, titulom náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď z priznanej sumy predstavovala suma 188.013,43 € ( v prepočte 5.664.092,60,- Sk ) náhradu skutočnej škody a suma 189.530,39 € ( v prepočte 5.709.792,60,- Sk ) ušlý zisk. Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, že Ministerstvo zdravotníctva SR dňa 9. 2. 1996 vydalo rozhodnutie č. 1/1996, ktorým za správcu zdroja prírodnej minerálnej vody KM-1 v Kláštore pod Znievom bol určený navrhovateľ. Listom zo dňa 23. 5. 1996 ministerstvo oznámilo navrhovateľovi, že rozhodnutie č. 1/1996 je bezpredmetné, keď dňa 22. 5. 1996 Ministerstvo zdravotníctva SR vydalo nové rozhodnutie č. 1232/1996 - A/376/IKZ, právoplatné dňa 10. 6. 1996, ktorým bol navrhovateľ opätovne určený za správcu zdroja KM-1 a dodatkom odporcu č. 1659/1996 - A/533/IKZ zo dňa 25. 7. 1996, právoplatným dňa 12. 8. 1996 bol navrhovateľ určený tiež za užívateľa zdroja KM-1. Dňa 23. 10. 1996 vydalo ministerstvo opätovne rozhodnutie č. 2354/1996 - A/706 - IKZ, ktorým znovu určilo navrhovateľa za správcu zdroja minerálnej stolovej vody s názvom „Kláštorný“ s označením KM-1 v Kláštore pod Znievom. Listom zo dňa 27. 11. 1996 ministerstvo navrhovateľovi potvrdilo právoplatnosť posledného rozhodnutia ku dňu 26. 11. 1996, s poukazom na to, že dôvodom vydania nového rozhodnutia bola nezákonnosť predchádzajúcich rozhodnutí. Rozhodnutie ministerstva č. 2354/1996 - A/706 - IKZ bolo potvrdené rozhodnutiami Ministerstva zdravotníctva SR č. 2018/1998 - A - 798/1998 - OLP a č. 2049/1998 - A, ktorými boli zamietnuté rozklady proti prvostupňovým rozhodnutiam. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 25. 5. 1999 sp. zn. 4Sž 137/1998 zrušil rozhodnutia ministerstva č. 2049/98 - A a č. 2354/96 - A/706 - IKZ, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ich nezákonnosť a na nesúlad postupu ministerstva s platnými právnymi postupmi. Ministerstvo zdravotníctva SR vyzvalo navrhovateľa listom č. 2205/99 - SLP - He na ukončenie užívacích a správcovských práv k zdroju. Ďalším rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 6. 1999 pod sp. zn. 6Sž 142/1998 bolo zrušené aj rozhodnutie ministerstva č. 2354/1996 - A/706 - IKZ. Dňa 21. 11. 2000 si navrhovateľ u odporcu uplatnil nárok na prejednanie náhrady škody v zmysle § 9 zák.č. 58/1969 Zb., na ktorú ale odporca reagoval nesúhlasne. Keďže v priebehu konania navrhovateľ vzal svoj návrh ( pôvodne uplatnený vo výške 11.419.585,20,- Sk ) v časti o náhradu skutočnej škody vo výške 45.700,- Sk späť; súd prvého stupňa v tejto časti konanie uznesením zo dňa 4. 12. 1998 č.k. 6C 39/2003 - 501 zastavil ( § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. ). Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 2049/1998 - A zo dňa 5. 12. 1998 napadla na Najvyššom súde SR žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti spoločnosť Slovaqua, a.s. Martin, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR dňa 25. 5. 1999 v konaní sp. zn. 4Sž 137/1998 tak, že rozhodnutie ministerstva zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na nesprávny úradný postup Ministerstva zdravotníctva SR, keď toto ministerstvo vydalo individuálne právne akty, ktorými ministerstvo zrušilo spoločnosti Slovaqua, a.s. právo využívať zdroj KM-1; ministerstvo o odvolaní spoločnosti Slovaqua, a.s. nerozhodlo, ani svoje predchádzajúce rozhodnutie vydané v prospech spoločnosti Slovaqua, a.s. nezrušilo. Za uvedeného stavu potom ministerstvo nemohlo svojím rozhodnutím za ďalšieho užívateľa toho istého zdroja minerálnej vody určiť iný právny subjekt - v danom prípade spoločnosť NOVEX Martin, s.r.o.. ministerstvo však tak urobilo svojím rozhodnutím 1/1996. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vytýkalo Ministerstvu zdravotníctva SR nesprávny úradný postup, spočívajúci hlavne v tom, že spoločnosť Slovaqua, a.s. ako žiadateľ a užívateľ zdroja KM-1 neprestala byť účastníkom konania; uvedené rozhodnutia ministerstva preto mali byť spoločnosti Slovaqua, a.s. doručené a na základe odvolania aj preskúmané. Ministerstvo zdravotníctva nemohlo opätovne rozhodnúť o využití zdroja minerálnej vody v prospech navrhovateľa bez zrušenia predchádzajúcich svojich rozhodnutí. Rozhodnutie ministerstva č. 2354/1996 - A/706 - IKZ zo dňa 23. 10. 1996 označil za nezákonné pre súbeh rozhodnutí o tej istej veci, pre evidentné porušenie práv spoločnosti Slovaqua, a.s., ale aj pre nezistenie skutočného stavu veci, nepreukázanie zákonných podmienok, za ktorých možno priznať právo užívania minerálnej vody. Prvostupňový súd ďalej zistil, že uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR doručilo ministerstvo navrhovateľovi dňa 11. 10. 1999; pokiaľ ministerstvo tvrdilo, že tento rozsudok doručilo navrhovateľovi už skôr, a to listom zo dňa 17. 8. 1999, toto svoje tvrdenie odporca v konaní nevedel preukázať. Po tom, ako Najvyšší súd SR vrátil vec Ministerstvu zdravotníctva SR pre nezákonnosť rozhodnutia ním vydaného, rozhodlo ministerstvo o veci opätovne rozhodnutím č. 2798/2000 - A/511 - IKZ zo dňa 4. 8. 2000, právoplatným dňa 7. 12. 2001, ktorým povolilo využívanie prírodného zdroja minerálnej stolovej vody spoločnosti Znievska spol. s r.o., Bratislava. Za účelom zistenia výšky skutočnej škody ako aj ušlého zisku prvostupňový súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie; v znaleckom posudku č. 7/2009, korigovaného výsluchom znalca a dodatkom č. 1 bola stanovená skutočná škoda vo výške 5.670.394,26 €, táto spočívala vo vynaložených nákladoch navrhovateľa na realizáciu podnikateľského zámeru. Výšku ušlého zisku stanovili výsledky znaleckého dokazovania v sume 331.448,18 €, s tým, že tento zisk treba považovať za najnižšiu mieru zisku, kedy znalec vychádzal z konzervatívneho odhadu tržieb, ktoré by spoločnosť navrhovateľa počas sledovaného obdobia ( t.j. od 26. 11. 1996 do 19. 11. 1999 ) dosiahla; ide teda o minimálny zisk. Uvedené skutkové zistenia posúdil súd prvého stupňa podľa zák.č. 58/1969 Zb., ust. § 1 ods. 1, 2, § 2, § 18 ods. 1, 2, § 20, § 22 ods. 1, § 25 ods. 1. Dospel pritom k nasledovným právnym záverom. Predovšetkým uzavrel, že navrhovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. z nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom štátu, ale len z nesprávneho úradného postupu. Okruh účastníkov konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím totiž vymedzuje ust. § 2 zák.č. 58/1969 Zb. tak, že právo na náhradu škody v tomto prípade majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. V zmysle uvedeného navrhovateľ nebol účastníkom konania , v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 2354/1996 - A/706 - IKZ. Zo záhlavia rozhodnutia ministerstva č. 2354/1996 - A/706 - IKZ ako aj zo záhlavia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 137/1998, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministerstva č. 2354/1996 - A/706 - IKZ vyplýva, že účastníkmi týchto konaní boli spoločnosť Slovaqua, a.s. Martin a Ministerstvo zdravotníctva SR. V prípade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom však zákon č. 58/1969 Zb. neurčuje taxatívne okruh subjektov, oprávnených domáhať sa škody; za takých potom treba považovať každý subjekt, ktorému bola nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda. Samotný nesprávny úradný postup ministerstva je konštatovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 137/1998, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministerstva č. 2354/1996 - A/706 - IKZ. Najvyšší súd SR zrušil predmetné rozhodnutie ako nezákonné práve z dôvodu, že jeho vydaniu predchádzal nesprávny úradný postup ministerstva, spočívajúci v tom, že ministerstvo len listom zrušilo spoločnosti Slovaqua, a.s. Martin právo využívať zdroj KM-1. To ho nezbavovalo povinnosti rozhodnúť o odvolaní spoločnosti Slovaqua, a.s. Martin zo dňa 13. 3. 1996, podaného proti uvedenému zrušeniu. Súd prvého stupňa pri posudzovaní existencie nesprávneho úradného postupu vychádzal z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 137/1998 a stotožnil sa s ním v tom, že Ministerstvo zdravotníctva SR sa v danej veci dopustilo nesprávneho úradného postupu. Prvostupňový súd ďalej pri skúmaní podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom dospel k záveru, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu ministerstva došlo k odňatiu licencie navrhovateľa na využitie a správcovstvo zdroja minerálnej vody, takže všetky dovtedy vynaložené náklady navrhovateľa za účelom realizácie jeho podnikateľského zámeru boli vynaložené zbytočne, čím bola zmenšená majetková sféra navrhovateľa, ktorý neinkasoval ani objektívne očakávateľný zisk z realizácie podnikateľského zámeru. Výšku škody ( skutočnej ako aj ušlého zisku ) mal súd prvého stupňa preukázanú z výsledkov znaleckého dokazovania. Keďže odporca v konaní vzniesol námietku premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, súd prvého stupňa skúmal, či bola námietka premlčania vznesená dôvodne. Zistil, že v zmysle § 22 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. sa nárok na náhradu škody premlčuje v trojročnej subjektívnej premlčacej dobe, pričom premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode, a to bez ohľadu na to, či ide o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V predmetnej právnej veci potom začala navrhovateľovi plynúť trojročná subjektívna premlčacia doba najskôr odo dňa, kedy sa dozvedel o existencii nesprávneho úradného postupu Ministerstva zdravotníctva SR, ktorým bol deň doručenia mu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o zrušení rozhodnutia ministerstva č. 2354/1996 - A/706 - IKZ, v konaní zistený ako 11. október 1999; skoršie doručenie rozhodnutia navrhovateľovi odporca v konaní nepreukázal. Keďže navrhovateľ svoj nárok uplatnil na súde žalobným návrhom doručeným súdu dňa 11. 10. 2002, podal návrh na súde včas. Úrokoch z omeškania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a tieto navrhovateľovi priznal, nakoľko odporca sa s plnením dostal do omeškania, ktoré navrhovateľ uplatňoval od podania návrhu na súd, t.j. 11. 10. 2002 vo výške 15, 5 % ročne, ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej NBS k prvému dňu omeškania. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1, 3, § 146 ods. 2 O.s.p. k zastaveniu konania pre čiastočné späťvzatie návrhu došlo len v pomerne nepatrnej časti; v podstatnej časti svojho návrhu bol navrhovateľ v konaní úspešný. Priznal mu preto plnú náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za celkom 20 úkonov právnej služby, s 20 % DPH, celkom vo výške 28.367 €. Navrhovateľovi tiež priznal náhradu ním zaplatených preddavkov na trovy znaleckého dokazovania 2 x 200 €, ako aj náhradu navrhovateľom zaplateného súdneho poplatku za odvolanie proti v poradí prvému rozsudku súdu prvého stupňa vo výške 99,58 € ( v prepočte 3.000,- Sk ). Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca, v celom rozsahu, domáhajúc sa buď jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo jeho zmeny tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa zamietne. Odporca v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca v odvolaní trval na ním vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že vznik škody navrhovateľom posudzoval so zreteľom na ust. § 20 zák.č. 58/1969 Zb. potom mal prvostupňový súd posudzovať aj námietku premlčania v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a nie podľa § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. odporca považoval za neprípustné, aby súd posudzoval vznik škody a uplatnenie právneho nároku podľa Občianskeho zákonníka a námietku premlčania podľa iného právneho predpisu. Podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá; takže premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody potom navrhovateľovi uplynula dňa 11. 10. 2001 a keďže navrhovateľ podal návrh na súde až dňa 11. 10. 2002, urobil tak po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Odporca v odvolaní ďalej uviedol, že za správne považuje tie právne závery, ku ktorým dospel súd prvého stupňa vo svojom v poradí prvom rozhodnutí v prejednávanej veci, ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý. Odporca zastával názor, že navrhovateľovi nebola spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom, nakoľko nedošlo k naplneniu všetkých troch zákonných podmienok vzniku zodpovednosti za takúto škodu. Navrhovateľ počas správneho konania nevyužil možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor, sťažnosť alebo opravný prostriedok, čo je logické, nakoľko týmto „nezákonným rozhodnutím“ ( č. 1232/1996 - A/376/IKZ - určenie za správcu zdroja KM-1 a č. 1659/1996 - A/533/IKZ - určenie za užívateľa zdroja KM-1 ) bolo vyhovené jeho žiadosti. Spoločnosť NOVEX Martin, s.r.o. nebola rozhodnutím správneho orgánu ukrátená na svojich právach, naopak, rozhodnutie ministerstva č. 2354/1996-A/706-IKZ zo dňa 23. 10. 1996 v spojitosti s rozhodnutím č. 2049/1998-A zo dňa 5. 12. 1998 bolo v prospech navrhovateľa, nakoľko mu ním boli priznané určité práva ( určenie za správcu a užívateľa zdroja minerálnej stolovej vody s názvom „Kláštorný“ s označením KM-1 v Kláštore pod Znievom ). Preto by NOVEX Martin, s.r.o. nemohol byť aktívne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, nakoľko nebol rozhodnutím správneho orgánu ukrátený na svojich právach. Nebyť podania žaloby spoločnosťou Slovaqua, a.s. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného ministerstvom č. 2354/1996-A/706-IKZ zo dňa 23. 10. 1996 v spojitosti s rozhodnutím č. 2049/1998-A zo dňa 5. 12. 1998, nedošlo by k vydaniu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ( sp. zn. 4Sž 137/1998 ), ktorým boli tieto rozhodnutia ministerstva zrušené a ktoré sa stali základom žaloby spoločnosti NOVEX Martin, s.r.o. o náhradu škody. Aj v prípade nesprávneho úradného postupu, ktorého sa malo ministerstvo dopustiť v konaní o udelenie povolenia na využívanie prírodného zdroja minerálnej stolovej vody, navrhovateľ nepreukázal, že v príčinnej súvislosti s ním mu bola spôsobená škoda. Ak bol niekto nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, príp. aj vydaním nezákonného rozhodnutia poškodený, tak to bola spoločnosť Slovaqua, a.s. Martin. V priebehu konania navrhovateľ nepreukázal, že boli naplnené všetky predpoklady vyžadované zákonom pre vznik zodpovednosti štátu za škodu; dôkazné bremeno pritom zaťažovalo navrhovateľa. V prípade samotnej výšky škody odporca nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že výdavky, ktoré vynaložil s uskutočňovaním svojho podnikateľského zámeru a súvisiace so zabezpečovaním rôznych prác na zabezpečenie zdroja KM-1 a následnej výstavby plniarne minerálnej vody, náklady na cestovné, a iné sú škodou, ktorá mu vznikla. Všetky uvedené činnosti vynakladal navrhovateľ s očakávaním ich návratu v budúcnosti počas prevádzkovania plniarne minerálnych vôd podľa podnikateľského plánu. Tieto náklady možno kvalifikovať ako prirodzenú investíciu súvisiacu s realizáciou podnikateľského zámeru, na ktorý dostal povolenie. Navrhovateľ nepreukázal existenciu ušlého zisku, pretože pre nesplnenie procesnoprávnych podmienok na udelenie povolenia na využívanie prírodného zdroja minerálnej vody ( nepodal kvalifikovanú žiadosť o vydanie povolenia, nepredložil výpis z obchodného registra a registra trestov, záväzné stanovisko obce špecifikáciu zabezpečenia ochrany zdroja ), ale ani hmotnoprávnych podmienok, bolo podnikanie navrhovateľa spochybnené a nie je isté, či by navrhovateľ mohol podnikať počas doby 10 rokov. Pokiaľ ide o financovanie stavby plniarne minerálnej vody navrhovateľ ani jeho zmluvný partner ( Turčianske žriedla, a.s. - dodávateľ stavby na kľúč ) neboli schopní zabezpečiť financovanie tejto stavby ani splatiť pôžičku v rozsahu 314.000,- Sk od 20. 12. 1996, v dôsledku čoho nakoniec navrhovateľ prišiel o vlastníctvo pozemku parc.č. XXX/X. Táto skutočnosť mala podstatný vplyv na podnikanie navrhovateľa. Dotknutý pozemok bol vydražený v rámci exekúcie. Navrhovateľ ani jeho zmluvný partner neboli pripravení realizovať výstavbu plniarne, keď od decembra 1996 mal platné stavebné povolenie a až do zrušenia rozhodnutia stavbu ani nezačal stavať. Odporca tiež poukazoval na to, že podľa § 50 ods. 5 zák. č. 538/2005 Z.z. o prírodných liečivých vodách, prírodných liečivých kúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách, povolenia na využívanie prírodných liečivých zdrojov a povolenia na využívanie zdrojov prírodných minerálnych stolových vôd vydané podľa doterajších predpisov na dobu neurčitú, zostávajú v platnosti do 31. decembra 2007. Uvedené zákonné ustanovenie malo byť zohľadnené pri vyčísľovaní spôsobenej škody; nemal byť preto braný do úvahy interval rokov 1999 - 2009. Ušlý zisk vyčíslený v znaleckom posudku po 31. 12. 2007 právne neobstojí. Súdny znalec tiež nebral do úvahy skutočnosť, že vinou navrhovateľa nebola vybudovaná plniareň minerálnej vody a že pozemok, na ktorom mala stáť, bol vydražený. Pokiaľ navrhovateľ vlastnou vinou nezačal od decembra 1996 stavať plniareň minerálnej vody, túto podľa platného povolenia nepostavil, nakoľko nevedel zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov, nestalo sa tak v dôsledku nesprávneho úradného postupu ministerstva. Navrhovateľ potom nemohol následne dosahovať predpokladaný zisk z titulu plnenia minerálnych vôd. Odporca v odvolaní osobitne namietal súdom prvého stupňa priznanú výšku úrokov z omeškania 15,5 % ročne, vytýkajúc súdu, že nevzal do úvahy meniacu sa diskontnú sadzbu NBS. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vo vyjadrení k námietke premlčania uplatneného nároku, vznesenej odporcom navrhovateľ uviedol, že odporca nerozumie všeobecnej zásade „lex specialis derogat lex generalis“, podľa ktorej je zákon č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k Občianskemu zákonníku osobitným ( špeciálnym ) zákonom; v zmysle tejto zásady sú ustanovenia Občianskeho zákonníka podporne použiteľné pre právne vzťahy upravené zákonom č. 58/1969 Zb. potiaľ, pokiaľ tento osobitný zákon neobsahuje sám vlastnú úpravu. Zákon č. 58/1969 Zb. samostatne upravuje premlčaciu dobu pre právo na náhradu škody ( § 22 ods. 1 ), preto je vylúčená úprava v § 106 ods. 1 Obč. zák. navrhovateľ ďalej vo vyjadrení poukazoval na to, že nevidí súvislosť medzi podaním žaloby spoločnosťou Slovaqua, a.s. a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o zrušení právoplatného a vykonateľného rozhodnutia ministerstva z r. 1996 a 1998, ktoré navrhovateľovi priznávali právo využívať prírodný zdroj minerálnej stolovej vody. Navrhovateľovi inkriminované rozhodnutia priznávali subjektívne právo na využívanie prírodného zdroja a keď sa toto oprávnenie ocitlo v rozpore s objektívnym právom a pre tento rozpor bolo ako nezákonné zrušené, tak sa táto objektívna nezákonnosť stala príčinou škody, zbytočne vynaloženej navrhovateľom na ťažbu a využívanie minerálnej vody. Je potom irelevantné, kto inicioval preskúmavacie konanie. V prípade výšky škody je irelevantná námietka odporcu spochybňujúca podnikanie v trvaní 10 rokov len preto, že po zrušujúcom rozhodnutí NS SR už navrhovateľovi nebolo vydané povolenie na využívanie prírodného zdroja. Ak by mu toto povolenie bolo opätovne vydané, žiadna škoda by navrhovateľovi nevznikla. Námietky týkajúce sa nedostatočného financovania stavby a o vydražení pozemku slúžia len na zahmlievanie podstaty sporu. Navrhovateľ mal dostatok finančných prostriedkov na svoj podnikateľský zámer, a to svojich i cudzích, a do ťaživej finančnej situácie sa dostal až po zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a následnom určení iného subjektu za správcu vodného zdroja. Aj pozemok musel byť vydražený pre nemožnosť navrhovateľa splácať svoje záväzky, zapríčinenú práve nezákonným rozhodnutím. K dražbe však došlo až v januári 2004, t.j. v čase, kedy už prebiehal predmetný súdny spor o náhradu škody. Námietka o obmedzení podnikania na základe novej právnej úpravy č. 538/2005 Z.z. je právne bezvýznamná, a to pre ústavný princíp zákazu retroaktivity, a tiež zásadu úplnej náhrady škody, bez ohľadu na to, či by využívanie trvalo 8 alebo 10 rokov. Podobné úvahy odporcu sú preto len účelové. Neobstojí ani námietka, týkajúca sa úrokov z omeškania - na tieto má veriteľ nárok vo výške sadzby, splatnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Navrhovateľ si napokon uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, vyčíslených za jeden úkon právnej služby ( vyjadrenie k odvolaniu odporcu ). Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 písm.a/ O.s.p. ), na ktorom zopakoval dokazovanie podľa § 129 ods. 1, § 213 ods. 3 O.s.p., čítaním listinných dôkazov : 1/ rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 1/1996 zo dňa 9. 2. 1996, 2/ rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 1232/1996 - A/376/IKZ zo dňa 22. 5. 1996, 3/ rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 2354/1996 - A/706 zo dňa 23. 10. 1996, 4/ rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 5. 1999 sp. zn. 4Sž 137/1998, 5/ list Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 17. 8. 1999 s výzvou ukončiť užívanie prírodného zdroja minerálnej stolovej vody navrhovateľom, 6/ rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 2798/2000 - A/511 - IKZ zo dňa 4. 8. 2000 o povolení na využívanie prírodného zdroja minerálnej stolovej vody pre spoločnosť Znievska s.r.o., Bratislava, 7/ znalecké posudky vypracované Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 7/2009, č. 6/2010 a doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 7/2009. Odvolací súd zistil, že odvolaniu odporcu je nutné sčasti priznať úspech. Súd prvého stupňa správne na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. , keďže ku konaniu, ktoré malo za následok vznik škody, došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Rovnako správne posúdil nárok uplatnený navrhovateľom ako nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, keď spôsobená škoda nemohla byť dôsledkom nezákonného rozhodnutia ( § 2 cit. zák. ), a to z dôvodov, ako ich v napadnutom rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom popísal prvostupňový súd, na ktoré dôvody odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Odporca v odvolaní spochybňoval existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom odporcu a vznikom škody, podľa názoru odvolacieho súdu, bezdôvodne. Navrhovateľa priznané oprávnenie správy a využívania prírodných zdrojov minerálnej vody oprávňovalo realizovať jeho podnikateľský plán, postavený práve na využívaní prírodného zdroja minerálnej vody, čo bolo nepochybne spojené aj vynaložením nákladov rôznej povahy. Nebyť rozhodnutia ministerstva, ktoré navrhovateľa určilo za správcu a využívateľa tohto zdroja, navrhovateľ by svoj podnikateľský plán realizovať nemohol. Po zrušení priznaného oprávnenia musel navrhovateľ ďalšie podnikanie ohľadom využívania zdroja minerálnej vody ukončiť, takže ním dovtedy vynaložené náklady tak boli vynaložené márne, a teda predstavovali škodu, ktorú utrpel v dôsledku nesprávneho úradného postupu navrhovateľa. Navrhovateľ v konaní o náhradu škody zo zodpovednosti štátu žiadal priznať náhradu jednak v podobe skutočnej škody a tiež ako ušlý zisk. V prípade náhrady skutočnej škody odvolací súd vyhodnotil návrh navrhovateľa v zhode so závermi prvostupňového súdu ako opodstatnený. Skutočnú škodu navrhovateľa predstavujú zmarené investície navrhovateľa, t.j. už spomínané márne vynaložené náklady spojené s uskutočňovaním jeho podnikateľského zámeru - výstavby plničky minerálnych vôd. Navrhovateľ nemohol svoj podnikateľský zámer dokončiť, nakoľko práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporcu musel využívanie prírodného zdroja minerálnej vody ukončiť predčasne. Zmarené investície navrhovateľa boli aj podľa názoru odvolacieho súdu vynaložené v priamej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu, boli jeho priamym následkom. Výšku skutočne vynaložených nákladov určili výsledky znaleckého dokazovania - predstavujú predovšetkým výdavky na prípravné práce, ako geologický prieskum, projektové práce, stavebné činnosti a pod. V prípade skutočnej škody tak odvolací súd považoval návrh navrhovateľa rovnako ako súd prvého stupňa za odôvodnený. K inému právnemu záveru ale dospel odvolací súd v prípade navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody titulom ušlého zisku. Navrhovateľ v konaní neprodukoval také dôkazy, ktorými by preukázal, že pri predpokladanom chode vecí by bol získal určitý - ním predpokladaný - prospech. Navrhovateľa pritom v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno. Pre priznanie náhrady škody v podobe ušlého zisku nestačí tvrdenie poškodeného ( navrhovateľa ), že jeho podnikateľský zámer bol zmarený. Navrhovateľ musí v konaní preukázať, že odporca ( škodca ) zasiahol do priebehu deja, ktorý by inak viedol k zisku. Získanie zisku nemôže byť len hypotetické. V prejednávanej právnej veci skladba okolností, ktoré tvorili „chod vecí“ nedospela do takého štádia, aby bolo možné dosiahnutie ušlého zisku predpokadaného navrhovateľom vyhodnotiť ako reálne. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za nesporné, že nevyhnutnou podmienkou dosiahnutia zisku, očakávaného navrhovateľom, bolo vybudovanie plničky minerálnych vôd, ktorá ale až do ukončenia využívania zdroja minerálnej vody navrhovateľom vybudovaná nebola. Navrhovateľ tiež nepredložil súdu napr. zmluvy o odbyte, zmluvy s odberateľmi, príp. zamestnancami, v štádiu podnikania po vybudovaní plničky ( čo ale zjavne ani nemohol, keďže plničku nevybudoval ), z čoho by sa potom dalo zistiť, do akej miery jeho podnikateľská činnosť mohla byť efektívna, t.j. či mohol dosahovať taký zisk, o ktorý, ako tvrdí, zmarením podnikania prišiel. Jeho podnikateľský zámer tak nebol dotiahnutý do takého štádia, kedy by bolo možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za vysoko pravdepodobné. Za daných okolností - bez plničky minerálnej vody, na vybudovaní ktorej bolo postavené podnikanie navrhovateľa - sa dosiahnutie zisku javí ako hypotetické, nedostatočne reálne. V prípade ušlého zisku tak podľa názoru odvolacieho súdu neboli naplnené všetky tri zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa zák.č. 58/1969 Zb., konkrétne chýbal predpoklad vzniku škody v podobe ušlého zisku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Pokiaľ prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí návrh navrhovateľa posúdil ako dôvodný v celom rozsahu, vec nesprávne právne posúdil v časti týkajúcej sa priznania náhrady ušlého zisku navrhovateľovi. Odvolací súd ešte záverom dodáva, že námietka premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, vznesená v konaní odporcom, nebola dôvodná. Prvostupňový súd správne na ňu neprihliadal. Odporca v konaní nepreukázal, že sa navrhovateľ o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá dozvedel skôr, než 11. 10. 1999 a správne ju prvostupňový súd posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý ako špeciálny právny predpis má vlastnú právnu úpravu otázky premlčania. Na použitie všeobecnej právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka teda nebol dôvod. Nesprávna je tiež námietka odporcu v odvolaní, týkajúca sa nezohľadnenia skutočnosti, že výška diskontnej sadzby určovanej NBS nie je nemenná, z ktorého dôvodu nesúhlasil s určením úrokov z omeškania vo výške 15,5 % po celú dobu omeškania. Podľa ustálenej súdnej praxe sa však výška úrokov z omeškania, určená k prvému dňu omeškania po dobu omeškania nemení. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania teda nepochybil, keď tieto uložil odporcovi zaplatiť vo výške 15,5 % ročne, t.j. vo výške, platnej k prvému dňu omeškania, požadovaného navrhovateľom. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, podľa § 220 O.s.p. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a vzhľadom na takmer rovnaký pomer úspechu i neúspechu oboch účastníkov v konaní rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. O trovách, ktoré v konaní vznikli štátu ( zo štátnych prostriedkov boli hradené trovy znaleckého dokazovania ) rozhodol odvolací súd na základe § 148 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. , a to tak, že štátu náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ako u navrhovateľa, tak i u odporcu boli splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.