Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/62/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313211045 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1313211045.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: F. K., nar. XX. XX. XXXX a E. K., nar. XX. XX. XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Vazovova ul. č. 7/A, Bratislava, deti rodičov: matka - K. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. V.. Č.. X, C., otec - Z.. A. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. V.. Č.. XX, C., o zvýšenie výživného, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13. februára 2014, č. k. 13P/244/2013 - 160, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh matky na zvýšenie výživného pre maloleté deti K.: F., nar. XX. XX. XXXX a E., nar. XX. XX. XXXX zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 26, § 62, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine a vecne tým, že na strane detí (všetkých v rodine) v období od 02. 12. 2011 do 01. 06. 2013 a na strane rodičov nedošlo k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá by zmenu posledného rozhodnutia o výživnom odôvodňovala, nakoľko deti sú staršie o rok a pol, za čas ktorý sa ich pravidelné mesačné výdavky podstatne nezvýšili a preto výživné určené a schválené súdom od 02. 12. 2011, na maloleté deti v sume 200 eur, 180 eur a 140 eur mesačne, zodpovedá aj od 01. 06. 2013 možnostiam a schopnostiam rodičov a pokrytiu ich mesačných výdavkov. Poukázal na skutočnosť, že otec má ďalšie dve vyživovacie povinnosti, k R., nar. XX. XX. XXXX, ktorá je vysokoškoláčka a k C. K., nar. XX. XX. XXXX, študentovi IV. ročníka gymnázia v Olomouci, na ktoré na základe mimosúdnej dohody prispieva výživným v sume 100 eur mesačne, na každé dieťa s tým, že obaja rodičia majú vyživovaciu povinnosť aj k R., ktorá je zdravotne postihnutá a jej výdavky sú vyššie, ako výdavky ďalších dvoch detí (F. B. E.). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. Proti tomuto rozsudku podala matka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko jej výdavky na maloletú F. a E. sa od roku 2011 podstatne zvýšili. Vo svojom odvolaní uviedla, že v čase rozvodu súhlasila so sumou 200 eur z dôvodu, že R. chodila do školy, v ktorej na rehabilitáciu prispievala sumou 50 eur mesačne s tým, že uvedený výdavok so zmenou školy pominul, pričom súd prvého stupňa neprihliadol na nutnosť vysokých výdavkov súvisiacich so zdravím F. a E., ktoré majú diagnostikovanú vážnu a ľahšiu ortodontickú anomáliu a maloletá F. aj astmu a otec by sa mal na zvýšených zdravotných výdavkoch a potrebách ich detí podieľať. Otec a kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu matky nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. v znení účinnom od 1.1.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 11. júna 2014 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrh matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca zamietol. V posudzovanej veci sa matka návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 10. 06. 2013 domáhala zvýšenia vyživovacej povinnosti otca k maloletej F., nar. XX. XX. XXXX zo sumy 180 eur mesačne na sumu 210 eur mesačne a k maloletej E., nar. XX. XX. XXXX zo sumy 140 eur mesačne na sumu 190 eur mesačne s tým, že o výške vyživovacej povinnosti bolo rozhodnuté naposledy rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. septembra 2011, č. k. 15C/68/2010 - 50, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 12. 2011 tak, že manželstvo rodičov bolo rozvedené a v časti úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom pochádzajúcim za manželstva účastníkov konania schválil súd rodičovskú dohodu, na základe ktorej bola maloletá R. K., nar. XX. XX. XXXX zverená do osobnej starostlivosti otca, maloletá F. K., nar. XX. XX. XXXX a maloletá E. K., nar. XX. XX. XXXX do osobnej starostlivosti matky s tým, že otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletej F. sumou 180 eur mesačne a na výživu maloletej E. sumou 140 eur mesačne a matka na výživu maloletej R. sumou 200 eur mesačne. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Je nutné uviesť, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť, druhou formou je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie), alebo stravovania a treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78 ods. 1 z. č. 36/2005 Z. z.). Hmotno-právnou podmienkou, aby súd mohol o veci opakovane rozhodovať, je zmena pomerov. Je potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. Dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti môžu byť len vtedy, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov, v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Zmena pomerov môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, okolnosťami na strane oprávneného; alebo objektívne - vývojom životných nákladov. Výživné súd určí podľa stavu zisteného v čase vydania rozhodnutia. Pri rozhodovaní o zmene výživného treba porovnať okolnosti dôležité pre určenie výživného tak v čase skoršieho rozhodnutia, ako aj v čase nového rozhodnutia. Predpokladom zmeny právoplatného rozhodnutia o výživnom je iba závažnejšia zmena pomerov. Toto je základná hmotno-právna podmienka pre rozhodovania o zvýšení výživného, resp. znížení výživného. Zmenou pomerov v zmysle § 78 ods. 1 sa rozumie výrazná zmena tých okolností, ktoré boli predpokladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, či už ide o zmenu okolností na strane oprávneného, alebo na strane povinného. Pôjde napríklad o také zvýšenie alebo zníženie zárobku, či iných príjmov, prípadne ostatného majetku, ktoré ovplyvní celkovú situáciu povinného, a to nielen na krátky čas. Takou zmenou pomerov môže byť vyšší vek dieťaťa, rozšírenie alebo zúženie vyživovacej povinnosti povinného a pod. Pri posudzovaní, či došlo k zmene pomerov podľa § 78 ods. 1, súd musí vždy prihliadať na vývoj životných nákladov s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 3 Zákona o rodine za celé obdobie, ktoré uplynulo od vydania rozhodnutia o určení výživného, ktoré sa navrhuje zmeniť, alebo o zmene ktorého súd začal konať bez návrhu. Po jednoznačnom preukázaní záveru, že došlo k zmene pomerov, či už na strane oprávneného alebo povinného, v dôsledku toho treba zmeniť aj výšku výživného, súd môže posúdiť predpoklady na zmenu právoplatného rozsudku o výživnom a výšku výživného upraviť. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca nedošlo k takej zmene pomerov na strane maloletých detí ale ani rodičov, ktorá by odôvodňovala matkou navrhované zvýšenie jeho vyživovacej povinnosti, nakoľko je síce nesporné, že obe deti sú o dva roky staršie, čím došlo k prirodzenému nárastu ich základných a odôvodnených potrieb, avšak na druhej strane je nutné poukázať na skutočnosť, že z tých istých dôvodov došlo k zvýšeniu základných a odôvodnených potrieb aj u maloletej R., ktorá bola zverená do osobnej starostlivosti otca a na ktorú matka prispieva výživným v sume 200 eur mesačne, pričom matka ďalšie vyživovacie povinnosti nemá, na rozdiel od otca, ktorý si plní vyživovaciu povinnosť aj voči svojim deťom z prvého manželstva (plnoletá R., študujúca na Univerzite Karlovej v Prahe, Matematicko - Fyzikálna fakulta a plnoletý C., nar. XX. XX. XXXX, na ktorého je povinný prispievať od 01. 09. 2010 sumou 100 eur mesačne, na základe rozsudku Okresného súdu v Olomouci zo dňa 05. novembra 2010, sp. zn. 0P274/98) s tým, že správne súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na plnenia, ktoré otec maloletej F. a E. poskytuje nad rámec doposiaľ určenej vyživovacej povinnosti (počas víkendov a iné vecné plnenia na ich sviatky). Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď matka maloletých detí v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine (ust. § 120 ods.1, § 153 ods. 1 O. s. p.), rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.