Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/13/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313225030 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1313225030.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: U. B., O.. XX. XX. XXXX R. U. B.G., O.. XX. XX. XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova ul. č. 7/A, Bratislava, deti rodičov: matka - C.. Y. B., O.. XX. XX. XXXX, bytom V. H.. Č.. X, V., otec - U. B., nar. XX. XX. XXXX, V. G. Č.. XXX, Z., o nariadenie predbežného opatrenia, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. decembra 2013, č. k. 37P/299/2013 - 24, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne zakázal styk otca s maloletou U. B., nar. XX. XX. XXXX a U. B., O.. XX. XX. XXXX a matke uložil povinnosť v lehote 10 dní od právoplatnosti uznesenia podať na príslušnom súde návrh na zmenu úpravy styku otca s maloletými deťmi. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 102 ods. 1, § 75 ods. 1, 7 O. s. p., § 25 ods. 1, 2 a 3, § 28 ods. 2, 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. (Zákon o rodine) a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, nakoľko zistil, že rodičia maloletých detí boli rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 8. septembra 2009, č. k. 10C/141/2009 - 98 právoplatne dňom 17. 9. 2009 rozvedení, obe maloleté deti boli na základe rodičovskej dohody zverené do výchovy matky a súčasne bol rodičovskou dohodu upravený aj styk otca s deťmi, avšak z vyjadrení matky a psychológa mal súd prvého stupňa preukázané, že správanie sa otca nielen voči matke, ale aj voči obom maloletým deťom sa podstatne zmenilo a vzniká podozrenie, že otec sa maloletým deťom, ich matke a jej priateľovi nebezpečne vyhráža, aj použitím strelnej zbrane, ktorú má podľa vyjadrení maloletej U. v dome, kde býva a preto s prihliadnutím na záujmy maloletých a na ich priaznivý duševný vývoj dospel k záveru, že je potrebné na čas do nového rozhodnutia o zmene úpravy styku otca s maloletými, styk dočasne zakázať a eliminovať pokračovanie traumatických zážitkov oboch detí pri stretávaní sa s otcom. Poukázal na skutočnosť, že z kresieb a z vyjadrení maloletých detí, ako i psychologičky vyplýva, že deti majú z otca strach, sú traumatizované, vystrašené a ich zdravý psychický vývin je ohrozený, pričom k zmene úpravy styku otca s maloletými deťmi bude potrebné nové posúdenie odborníkmi z oblasti detskej psychológie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. a vecne citáciou tohto zákonného ustanovenia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých, v ktorom uviedol, že všetky obvinenia voči jeho osobe zo strany matky sú len v rovine jej subjektívneho a jednostranného podania, keď podľa jeho názoru manipuluje s údajnými výpoveďami oboch detí, s ich údajnými názormi a pocitmi, situáciu hodnotí veľmi subjektívne a nepodložene, keď ho označuje za alkoholika, násilníka a psychicky chorého, pričom svoje tvrdenia preukazuje iba trestným oznámením, ktoré naňho podala a zatiaľ nebolo prešetrené a správou zo psychologického vyšetrenia maloletej U., ktorá však bola vypracovaná na základe neobjektívneho a neúplného vyšetrenia na žiadosť matky, a preto považoval za pochopiteľné, že sa psychologička z neochoty maloletej U. podrobiť sa vyšetreniu snažila vytvoriť dojem, že známky psychotraumatizácie, ktoré u nej boli konštatované, spôsobil otec. Vytkol prvostupňovému súdu, že vo svojom rozhodnutí prihliadol na listinné dôkazy predložené matkou, t. j. kópie písomností oboch detí a stranu z denníka maloletej U., z ktorej má vyplývať, že u neho našla strelné zbrane, avšak lekársku správu, z ktorej by tvrdenie matky o sebapoškodzovaní sa maloletej U. žiletkami, nepredložila. Uviedol, že príčiny zmien v správaní sa maloletej U. síce nepozná, avšak sám ich postrehol, keďže je uzavretá, popudlivá, na bežné veci reaguje impulzívne a agresívne a nakoľko by s ním deti mali tráviť podľa súdneho rozhodnutia cca. 4 dni v mesiaci, v skutočnosti je to podstatne menej, keďže matka nedodržiavala rozhodnutie súdu o styku a neumožňovala mu vždy si deti, v súdom určených časoch u nej prevziať, z čoho vyplýva, že by bolo logickejšie preverovať, za účelom zistenia dôvodu traumatizácie maloletej U., možné negatívne vplyvy počas jej pobytu u matky X. V.. Poukázal na skutočnosť, že svoje deti má rád, nechce o ne prísť, keďže sa necíti byť len ich biologickým otcom s tým, že ich prípadné vzájomné problémy sú skôr dôsledkom obmedzeného spoločne stráveného času a tiež vplyvom ich matky a zároveň vyjadril obavu, že v prípade, ak bude s deťmi tráviť stále menej času, situácia sa ešte zhorší s poukazom na skutočnosť, že sa deťom vždy venoval. Nesúhlasil s tvrdením matky, že je násilník, keďže nikdy nikoho fyzicky nenapadol, ani deti ich matku, nikdy nebol ani priestupkovo za podobný čin riešený, nikomu sa nikdy nevyhrážal násilím a zároveň nesúhlasil s tvrdením matky, že je alkoholik s poukazom na skutočnosť, že do zamestnania pravidelne dochádza motorovým vozidlom, pričom aj v práci pravidelne preverujú prítomnosť alkoholu u všetkých zamestnancov s tým, že sa snažil matke vždy vo všetkom vyhovieť, v záujme maloletých detí. Matka maloletých detí vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla (§ 41 ods. 2 O. s. p.), že navrhuje napadnuté uznesenie potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko nariadené predbežné opatrenie považuje za nanajvýš opodstatnené, pretože má o deti strach a mieni podať návrh v zmysle povinnosti, ktorú jej uložil súd prvého stupňa napadnutým uznesením. Uviedla, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia podala po niekoľko rokov trvajúcom neprijateľnom správaní sa otca, keď nadobudla dojem, že je jej povinnosťou deti chrániť pred jeho prístupom a zo strachu pred jeho stupňujúcimi sa agresívnymi prejavmi so zbraňou v ruke, ktorých museli byť deti svedkami, z dôvodu ktorého na obmedzení styku otca s deťmi trvá. Súhlasila s tvrdením otca, že sa deťom venoval, nakoľko nebolo v jej finančných možnostiach zabezpečiť im voľnočasové aktivity tak, ako to bolo v možnostiach otca s tým, že nikdy deti otcovi neodmietla dať. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca poukázala na kópie úradných záznamov z vyšetrovania vedeného voči otcovi vo veci prečinu nebezpečného vyhrážania. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa nie je vecne správne, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil vec a vo veci rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Podľa § 76 ods. 1 písm. e/, f/ O. s. p., predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami, niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal. Predbežným opatrením môže súd pred začatím konania v súlade s ust. § 74 ods. 1 O. s. p), ako i po začatí konania (§ 102 ods. 1 O. s. p.), dočasne upraviť pomery účastníkov, ak je to potrebné a účelné alebo ak je tu obava, že by budúci výkon rozhodnutia bol ohrozený. Navrhovateľ predbežného opatrenia musí (pokiaľ chce byť v konaní o predbežnom opatrení úspešný) osvedčiť svoj nárok voči odporcovi alebo porušenie práva ním, ako aj potrebu dočasnej úpravy pomerov, t.j. naliehavosť situácie alebo obavu z ohrozenia výkonu rozhodnutia. Jednou z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia na návrh účastníka je vecná súvislosť medzi navrhovaným predbežným opatrením a právnym vzťahom, ktorý je, alebo má byť predmetom konania vo veci samej. Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 25 a 26 sa použijú primerane. Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby a vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Podľa § 25 ods. 3 Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho zakáže. Pri nariadení predbežného opatrenia sa uplatňuje zásada, ktorá limituje nariadenie predbežného opatrenia možnosťou navrátenia do predošlého stavu, ak sa v konaní vo veci samej ukáže, že dočasná, provizórna ochrana účastníka požadujúceho predbežné opatrenie, nemá oporu v konečnom rozhodnutí súdu. Úspešné uplatnenie a teda nariadenie predbežného opatrenia, t. j. predbežná, resp. dočasná úprava pomerov medzi účastníkmi konania vyžaduje preukázanie a osvedčenie existencie hmotnoprávneho nároku (pomeru, vzťahu) medzi účastníkmi, ohľadne ktorého majú byť upravené pomery účastníkov, t. j. ktorého sa má predbežné opatrenie týkať, ako aj naliehavú potrebu takejto dočasnej úpravy právnych pomerov do rozhodnutia vo veci samej, keďže táto je odôvodnená iba vtedy, ak existuje dôvodná obava, že jej nenariadením sa podstatne zhorší právne postavenie navrhovateľa v spore. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že predbežné opatrenie je procesným inštitútom, ktorý umožňuje poskytnúť ochranu porušeným alebo ohrozeným subjektívnym právam do toho času, kým sa definitívne nerozhodne o veci samej. Pred nariadením predbežného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí však byť aspoň osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení predbežného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda, že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť, nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť inak. Ústava SR v článku 41 zaručuje právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa oň. Dieťaťu rovnako zaručuje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Pri skúmaní dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je preto potrebné vychádzať z toho, že rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Obsahom ich práva vychovávať dieťa je v prvom rade právo a povinnosť chrániť záujmy dieťaťa, právo mať dieťa u seba a právo osobne sa o dieťa starať. Právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. K násilným zásahom do práv rodiča mať dieťa u seba patrí zadržanie, väzba rodiča alebo dieťaťa, ochranná výchova, výchovné opatrenie a pod. Okrem násilných zásahov do práva rodiča mať dieťa u seba sa toto oprávnenie redukuje tiež fakticky v dôsledku skutočnosti, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú. Pretože im vo väčšine prípadov patrí obom výkon rodičovských práv a povinností v rovnakej miere a dieťa nemôže byť súčasne členom dvoch domácností, je v takomto prípade nevyhnutné aj právne rozhodnúť, ktorému z rodičov zostane toto právo zachované v plnej miere a dieťa mu bude zverené do osobnej starostlivosti a ktorému z rodičov sa právo osobne sa o dieťa starať odoberie a vznikne mu úplne nové právo - právo styku s dieťaťom. Právo styku bude tomuto rodičovi poskytovať priestor na to, aby zabezpečoval výchovu dieťaťa tak, ako mu to ukladá Zákon o rodine. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, preukázanie potreby dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi je základným predpokladom nariadenia predbežného opatrenia. Môže ísť o ňu iba vtedy, ak už bol určitý zásah do práva uskutočnený, t. j., ak už došlo k jeho porušeniu, keďže predbežné opatrenie nie je úpravou faktických pomerov medzi účastníkmi, ale má vždy povahu ochrany práv a ústi do uloženia právnych povinností. Inštitút predbežného opatrenia v konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloletých má slúžiť k ochrane práv dieťaťa v situáciách, keď sú práva dieťaťa zjavne ohrozené, a to do doby, keď o výchove dieťaťa, ktoré je inštitútom hmotného práva, nebude rozhodnuté podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine. Súd obmedzí alebo zakáže styk maloletého dieťaťa s rodičom, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa. Zákon formuluje predpoklad obmedzenia alebo zákazu styku všeobecnou klauzulou „záujem dieťaťa“. Patria sem napr. prípady, kedy rodič ohrozuje mravnosť dieťaťa, spôsobom života nevhodne vplýva na jeho výchovu, na jeho zdravotný a psychický vývoj a pod. Obmedzenie alebo zákaz styku s maloletým dieťaťom je špecifickým druhom obmedzenia rodičovských práv, zúžením rodičovských práv, pokiaľ ide o časové rozpätie styku alebo jeho časové intervaly, prípadne určenie iných podmienok styku. Pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv súd vždy prihliada najmä na záujem maloletého dieťaťa. V prípadoch týkajúcich sa maloletých detí, je úprava rodičovských práv predbežným opatrením opodstatnená vtedy, ak je to potrebné na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa, ktorá z rôznych dôvodov zabezpečená nie je, a to najmä uložením povinnosti do rozhodnutia vo veci samej platiť výživné v nevyhnutnej miere (§ 76 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a odovzdaním dieťaťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo do striedavej osobnej starostlivosti (§ 76 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Občiansky súdny poriadok umožňuje v prípadoch, týkajúcich sa maloletých detí, nariadiť predbežné opatrenie aj z iných dôvodov, napríklad v prípade, ak je tu hrozba ohrozenia fyzického alebo psychického zdravia maloletých detí, a to napríklad aj zákazom styku, ktorý bol upravený súdnym rozhodnutím. Pre takéto rozhodnutie je však potrebné, aby bolo preukázané, že maloletým deťom hrozí taká bezprostredná ujma, pre ktorú by bol potrebný okamžitý zásah súdu formou predbežného opatrenia, teda, že toto rozhodnutie neznesie odklad a je tak potrebné upraviť vzťahy medzi účastníkmi konania ešte pred rozhodnutím vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že právo styku rodiča s dieťaťom je špeciálnou zložkou rodičovských práv a povinností vznikajúce v dôsledku reálne existujúcej osobnej starostlivosti druhého rodiča. V prípade maloletých detí a úpravy stretávania sa s rodičom, je rozhodujúci vek, vývinové možnosti a potreby, zdravotný stav detí, citové väzby a v akej miere a akým spôsobom tento rodič doposiaľ zabezpečoval starostlivosť o maloleté dieťa. Úplné alebo čiastočné obmedzenie styku rodiča s dieťaťom znamená nielen zásah do jeho práv, ale i zásah do práv dieťaťa, ktoré má právo vytvárať a budovať si vzťah s oboma rodičmi. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, ktorý návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel dôvodiac potrebou zákazom styku eliminovať pokračovanie traumatických zážitkov maloletých detí pri stretávaní sa s otcom, keď takýto záver nemá právne relevantnú oporu v dôkazoch, ktoré matka k svojmu návrhu pripojila, nakoľko Správa zo psychologického vyšetrenia maloletej U. a jej matky zo dňa 19. 10. 2013, spísanej Mgr. Martou Gašparíkovou v Psychologickej poradni Quo Vadis, nepredstavuje objektívny podklad pre tak závažný zásah do rodičovských práv otca a to ani v spojení s trestným oznámením matky, ktoré na otca podala dňa 25. 10. 2013, keďže matka na psychologickom vyšetrení dňa 19. 10. 2013 uviedla, že sa jej otec detí mal v poslednom období vyhrážať, ako i jej partnerovi a obidvom maloletým deťom ublížením, prípadne zabitím, keď naopak zo Zápisnice o výsluchu osoby zo dňa 18. 11. 2013, spísanej Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave III, ČVS: ORP-2117/NMZ-B3-2013 vyplýva, že sa otec priamo deťom uvedeným spôsobom nevyhrážal a jediný jeho údajný výrok v tomto smere mal byť vyslovený pred matkou ešte v roku 2008, t. j. v období manželskej krízy, poznačenej silnými emóciami na strane oboch rodičov. Z uvedenej Správy zo psychologického vyšetrenia zároveň vyplýva, že matka dňa 19. 10. 2013 navštívila psychologickú poradňu s maloletou U. z dôvodu, že sa chcela poradiť ohľadne ďalšieho postupu pri stretávaní sa oboch detí s ich otcom a zároveň, že maloletá U. sa snažila vyhnúť rozhovorom spojených s ohrozujúcou udalosťou (popísaných matkou), pričom súd prvého stupňa napadnutým uznesením zakázal otcovi styk aj s maloletou U., napriek tomu, že z Úradného záznamu spísaného Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave III zo dňa 28. 11. 2013, ČVS:ORP-2117/NMZ-B3-2013 vyplýva, že maloletá U. sa odmietla ku kladeným otázkam vyjadriť, neodpovedala, resp. tvrdila, že si nič nepamätá a nič nevie. Súd prvého stupňa dospel k absolútne nesprávnemu právnemu záveru, keď návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel a otca detí z výkonu jeho rodičovských práv napadnutým uznesením úplne vylúčil a to napriek tomu, že z troch listinných dôkazov predložených matkou (Správa zo psychologického vyšetrenia zo dňa 19. 10. 2013, trestné oznámenie zo dňa 25. 10. 2013, úradný záznam spísaný policajným orgánom dňa 28. 11. 2013) akútna potreba dočasne zabrániť styku otca s maloletými deťmi a tým eliminovať jeho kontakt s maloletými nevyplýva, keďže by bolo v príkrom rozpore s jednou so zásad, ako už odvolací súd uviedol vyššie a na ktoré je nutné prihliadať pri rozhodovaní o návrhoch na nariadenie predbežných opatrení a síce, že nie je možné nariadiť také predbežné opatrenie, ktoré by znemožnilo celkom alebo s nadmernými ťažkosťami privodiť pôvodný stav, a to faktický aj právny. Odvolací súd si v súlade s ust. § 213 ods. 5 O. s. p. zabezpečil uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III, Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto - východ ČVS: ORP-2117/NMV-B3-2013 zo dňa 28. januára 2014, ktorým bolo začaté trestné stíhanie voči otcovi maloletých U. B., obvineného pre trestný čin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona, z ktorého vyplýva, že skutkový stav, ktorý bol podkladom pre začatie trestného stíhania bol zistený z trestného oznámenia podaného matkou, z výsluchu otca, z úradného záznamu, z výpisu z registra trestov, z výpisu z priestupkového registra s tým, že od presne nezisteného času od roku 2007 do 25. 10. 2013 a na presne nezistenom mieste v Bratislave po tom, ako sa od otca matka maloletých detí odsťahovala, sa jej telefonicky opakovane vyhrážal zabitím ich spoločných detí, ako i jeho vlastnou smrťou, po tom, ako sa dozvedel, že má priateľa, sa jej vyhrážal smrťou a dokaličením s tým, že nedovolí, aby jeho ženu mal niekto iný a že si kúpi revolver, aby ju a ich spoločné deti zastrelil, v roku 2013, keď boli deti u otca, im pod vplyvom alkoholu ukazoval revolver a pýtal sa ich, či má ich matku a jej priateľa zastreliť, čo vzhľadom na uvedené okolnosti, povahu vyhrážok, povahové a fyzické vlastnosti otca dostatočne odôvodňovalo záver, že naplnil skutkovú podstatu prečinu nebezpečného vyhrážania. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady na nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia, nakoľko z predložených dôkazov nebolo preukázané, že by maloletým deťom hrozila taká ujma, pre ktorú by bolo potrebné okamžite zakázať styk otca s deťmi, ktorého styk bol upravený rodičovskou dohodu, ktorá je súčasťou súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na obsah listinných dôkazov predložených k návrhu matkou, je síce možné dospieť k záveru, že na psychickom stave maloletých nepochybne zanechala stopy skutočnosť, že boli svedkami verbálnych útokov a vyhrážok otca voči ich matke, ako i skutočnosť, že mali byť z jeho strany s absolútne neprimeraným komentárom konfrontované so zbraňou, tento fakt však nie je dostatočný na záver, že otec pre deti jednoznačne predstavoval také riziko, ktoré by odôvodňovalo najzávažnejší zásah do jeho rodičovských práv a povinností, t. j. neboli osvedčené také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sa otec k maloletým deťom správal agresívne, či verbálne alebo, že sa na nich dopúšťal fyzického násilia a to aj vzhľadom na značný časový odstup medzi jeho potenciálnym rizikovým správaním a podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva, avšak je nutné uviesť, že súd prvého stupňa (a ani odvolací súd) nemal dostatok skutkových podkladov na zaujatie stanoviska k v návrhu prezentovaným tvrdeniam matky, ktorých pravdivosť bude predmetom rozsiahleho dokazovania v trestnom konaní, začatom na základe jej trestného oznámenia a nakoľko matka žiadne iné listinné dôkazy nepredložila, podmienky na nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia (zákaz styku otca s maloletými deťmi) splnené neboli a preto odvolací súd v súlade s ust. § 220 O. s. p. napadnuté uznesenie zmenil a návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.