Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403898813 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1403898813.5 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: M.. G. C., J. P. XX, Y., zast. JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom, Klincova 35, Bratislava, proti odporcovi: Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. novembra 2009, č.k. 7Cpr 55/2003-381 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13. januára 2011, č.k. 7Cpr 55/2003-421, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13.01.2011, č.k. 7Cpr/55/2003-421 v napadnutej časti zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 40.923,32 eur brutto, a náhradu trov konania v sume 8.516,77 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, a zároveň zaviazal odporcu zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 2.079,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením č.k. 7Cpr 55/2003-421 zo dňa 13.01.2011 opravil výrokovú časť rozsudku a doplnil do nej riadne na pojednávaní dňa 23.11.2009 vyhlásený výrok rozsudku, ktorým vo zvyšku návrh na náhradu mzdy zamietol. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom domáhal určenia neplatnosti zrušenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 26.05.2003, určenia, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá, a zaplatenia náhrady mzdy s príslušenstvom, pričom rozsudkom zo dňa 15.02.2006 návrhu vyhovel a určil, že výpoveď daná navrhovateľovi odporcom dňa 26.05.2003 je neplatná a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá, a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy od 01.09.2003 do doby kým mu bude prideľovaná práca. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 6Co 162/06-313 zo dňa 23.09.2008 predmetný rozsudok v určovacej časti potvrdil, a v časti o náhradu mzdy a o trovách konania ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v tejto časti bol rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. V ďalšom konaní navrhovateľ trval na priznaní náhrady mzdy za obdobie od 01.09.2003 do 17.10.2008, kedy nadobudol rozsudok odvolacieho súdu právoplatnosť, a to vo výške 58.173,62 eur, s tým, že od 01.11.2008 u navrhovateľa znovu pracuje, a tento mu riadne prideľuje prácu. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že od 01.09.2003 do 31.12.2005 navrhovateľ pracoval ako odborný asistent VŠMU Bratislava, kde za uvedené obdobie zarobil sumu 15.465,71 eur, a od 01.01.2006 bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 79 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce, a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 40.923,32 eur, keď pri výpočte náhrady mzdy vychádzal zo mzdových listov navrhovateľa za obdobie január, február, marec 2003. Zárobok navrhovateľa bol za január 2003 vo výške 21.046,- Sk, za február 2003 vo výške 23.809,- Sk a za marec 2003 vo výške 27.508,- Sk, pričom za január odpracoval 128 hodín, za február 160 hodín a za marec 168 hodín. Vypočítal, že za rozhodujúce obdobie zarobil navrhovateľ celkom 72.363,- Sk, odpracoval 456 hodín, jeho hodinový zárobok činí 158,70,- Sk pri 8 hodinovom dennom pracovnom čase (40 hodín týždenne), a teda jeho priemerný denný zárobok je 1.269,50 Sk x koeficient 21,74, čo v rozhodujúcom období predstavovalo jeho priemerný mesačný zárobok 27.599,50,- Sk, po prepočte 916,12 eur. Na základe priemerného mesačného zárobku priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od septembra 2003 do septembra 2009, za 61 mesiacov 55.883,32 eur, za október 2008 za 12 pracovných dní z 23 sumu 505,70 eur, a od tejto sumy odpočítal 15.465,71 eur, a celkovo navrhovateľovi za rozhodujúce obdobie priznal sumu 40.923,32 eur. V časti prevyšujúcej sumu 40.923,32 eur návrh zamietol, keďže v období od 01.09.2003 do 31.12.2005 mal navrhovateľ pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 149 O.s.p., a priznal úspešnému navrhovateľovi náhradu trov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 8.516,77 eur za 16 úkonov právnej pomoci. O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, a zaviazal ho na zaplatenie súdneho poplatku 5 % z priznanej sumy vo výške 2.046,- eur a 33,- eur za návrh na určenie neplatnosti výpovede. Proti uvedenému rozsudku v časti, v ktorej mu prvostupňový súd nepriznal náhradu mzdy vo výške 17.250,30 eur a prislúchajúce trovy konania podal včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť, a jeho návrhu na náhradu mzdy v celom rozsahu vyhovieť. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s tým, že súd prvého stupňa ním uplatnený nárok na náhradu mzdy znížil o sumu, ktorú zarobil ako odborný asistent VŠMU Bratislava. Zdôraznil, že súd prvého stupňa prehliadol právny záver odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený v rozsudku č.k. 6Co 162/06-313 zo dňa 23.09.2008, keď podľa názoru odvolacieho súdu vo veci došlo zo strany odporcu k množine pochybení a to aj v oblasti povinností zamestnávateľa pri hromadnom prepúšťaní. Argumentoval, že v zmysle intencií predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu mu neuplynula výpovedná doba, a preto bol u odporcu stále v pracovnom pomere, aj keď vo výpovednej dobe. Z toho vyvodil, že ak u neho nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru (neplatnému), bolo posudzovanie jeho nárokov spôsobom vymedzeným v ust. § 79 Zákonníka práce vadné, nakoľko vo veci absentoval základný predpoklad takéhoto postupu, a to skončenie pracovného pomeru. Mal za to, že ak vo veci absentuje moment skončenia pracovného pomeru, bol a stále je zamestnancom odporcu, preto vznikol stav predpokladaný ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru a existujúcej právnej úpravy mu prináleží náhrada mzdy po celú uplatnenú dobu z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa. Uviedol, že z vyjadrení odporcu je zrejmé, že odporca mal úkony spojené s prepúšťaním vopred pripravené, pričom bývalé vedenie kalkulovalo s tým, že ak využijú zvolený postup, množina zamestnancov nepodá žaloby na súd, a zo strany odporcu dôjde k úspore finančných prostriedkov oproti stavu, keď by odporca postupoval spôsobom, ktorý vymedzuje Zákonník práce. Považoval za nesporné, že jedinou pohnútkou, ktorú sledoval odporca, bolo zneužitie pozície zamestnávateľa a minimalizovanie či oddialenie uspokojenia vyrovnania nárokov zamestnancov. Vyjadril názor, že odporcovi by pre príkry rozpor jeho úkonov s právnou úpravou, všeobecnými morálnymi zásadami a podobne, nemala byť poskytnutá akákoľvek výhoda. Uvedený rozsudok napadol včas odvolaním aj odporca, a to v jeho vyhovujúcej časti prevyšujúcej sumu 10.993,44 eur, v časti trov konania a v časti uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok, dôvodiac, že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a uložil mu povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 10.993,44 eur a trovy konania v sume 4.492,33 eur s DPH, a na účet súdu súdny poplatok vo výške 582,76 eur. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, v rozsudku nezdôvodnil svoje rozhodnutie o nevykonaní dôkazov, a ani nevysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Tiež, že neakceptoval návrhy odporcu a neskúmal, či bol navrhovateľ v čase od 01.01.2006 do 01.11.2008 zamestnaný, neskúmal, aký zárobok dosiahol, z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Poukázal na to, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé ani preskúmateľné, aké konkrétne podmienky pre priznanie náhrady mzdy navrhovateľovi súd prvého stupňa skúmal, a akým konkrétnym spôsobom ich navrhovateľ splnil. Mal za to, že na základe uvedených skutočností dospel súd prvého stupňa k nesprávnemu záveru, že nie je dôvod na zníženie náhrady mzdy. Uviedol, že predložil dôkazy, ktoré preukazovali dostatočný počet voľných pracovných miest, ktoré dávali množstvo možností na zamestnanie sa navrhovateľa, pričom súd prvého stupňa tieto listinné dôkazy nevzal do úvahy, a ani ich nevyhodnotil. Uviedol, že odvolaním napáda aj výšku trov konania a výšku súdneho poplatku a navrhuje ich zníženie v dôsledku navrhovanej zmeny rozsudku prvého stupňa v tom zmysle, aby odvolací súd zohľadnil žiadosť odporcu v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce a povinnosť odporcu nahradiť mzdu navrhovateľovi primerane znížil na náhradu mzdy za 12 mesiacov v sume 10.993,44 eur. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že z hľadiska hospodárnosti konania bolo správne, že súd prvého stupňa na návrhy odporcu na dokazovanie skutočností, ktoré s vecou nemajú žiadny vzťah, nereagoval a nevykonal ich, nakoľko by išlo o dokazovanie nadbytočné. Uviedol, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách rozsudku odvolacieho súdu č.k. 6Co 162/06-313 zo dňa 23.09.2008, kde mu odvolací súd vrátil vec na ďalšie konanie v časti náhrady mzdy a trov konania a prvostupňový súd mal konať a rozhodnúť v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Opätovne poukázal na svoje odvolanie proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým mu nebola časť jeho náhrady mzdy priznaná. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukázal na § 73 Zákonníka práce účinného v čase výpovede (dňa 26.05.2003) a mal za to, že odvolací súd zrejme nesprávne vyložil ustanovenie § 73 ods. 6 Zákonníka práce. Uviedol, že zrejmý omyl odvolacieho súdu využil navrhovateľ, ktorý tvrdí, že „výpovedná lehota ešte neskončila“, čo považoval za znevažovanie súdu. Namietal, že navrhovateľ popiera moderačné právo súdu zakotvené v ust. § 79 Zákonníka práce a požaduje nároky podľa ust. § 142 ods. 3, čo považoval za bezdôvodné. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania ako navrhovateľa tak i odporcu sú dôvodné, a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, účinného v čase výpovede, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, účinného v čase výpovede, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že o návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede, ktorú mu dal odporca dňa 26.05.2003, bolo rozhodnuté tak, že súd prvého stupňa tomuto návrhu vyhovel, a určil neplatnosť predmetnej výpovede rozsudkom č.k. 7Cpr 55/2003-80 zo dňa 15.02.2006, pričom odvolací súd rozsudkom č.k. 6Co 162/2006-313 zo dňa 23.09.2008 výrok rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnosti výpovede potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.10.2008. Vo výroku o náhrade mzdy bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie pre nedostatok dôvodov. Predmetom konania pred súdom prvého stupňa, ako i tohto odvolacieho konania, bol potom nárok navrhovateľa na náhradu mzdy uplatnený navrhovateľom v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Odvolací súd považuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť s poukazom na odvolacie námietky navrhovateľa, ktorý si zrejme nesprávne vyložil cit. rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 6Co 162/2006-313 tak, že jeho pracovný pomer doposiaľ neskončil, a preto je jeho mzdové nároky potrebné posúdiť podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce, teda ako prekážky na strane zamestnávateľa, keď pri rozhodovaní o nárokoch z nich neprichádza do úvahy moderačné právo súdu. I keď odvolací súd pripúšťa, že niektoré právne názory iného senátu odvolacieho súdu, prezentované v cit. rozsudku, by mohli byť predmetom polemiky, nič nemenia na jednoznačnom závere v tom čase rozhodujúceho senátu odvolacieho súdu, že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi je neplatná, čo bol i dôvod potvrdenia predmetného rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti. Z uvedeného je potom nevyhnutné prijať záver, že nároky navrhovateľa na náhradu mzdy sa odvíjajú práve od neplatného skončenia pracovného pomeru, čo bolo napokon skonštatované i v rozsudku č.k. 6Co 162/2006-313 zo dňa 23.09.2008. Z cit. rozsudku totiž vyplýva, že v tom čase konajúci senát odvolacieho súdu zrušil napadnutý rozsudok v časti navrhovateľovi priznanej náhrady mzdy a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku (spočívajúcej v absencii spôsobu výpočtu zročnej mzdy, nešpecifikovania rozhodujúceho obdobia pre výpočet mesačného zárobku navrhovateľa ako i spôsobu výpočtu), a nie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že nároky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, sa vždy posudzujú právne podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce (vyplýva to už zo znenia predmetného ustanovenia), preto námietky navrhovateľa, že nárok na náhradu mzdy mu vznikol z prekážok na strane zamestnávateľa, nepovažoval za dôvodné. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade mzdy dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa správne určil podľa ust. § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce priemerný mesačný zárobok navrhovateľa na pracovnoprávne účely vo výške 916,12 eur (27.599,50,- Sk). Takto určený priemerný mesačný zárobok nebol ani v odvolaniach účastníkov konania spochybnený, a odvolací súd sa s výpočtom súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil. Nepreskúmateľnými však zostali výroky napadnutého rozsudku v časti priznanej náhrady mzdy ako i v časti zamietnutia návrhu vo zvyšku navrhovateľom požadovanej náhrady mzdy, nakoľko doposiaľ nebol ustálený predmet konania, teda výška navrhovateľom požadovanej náhrady mzdy, ani obdobie, za ktoré ju žiada priznať. Z vyššie cit. ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Z predloženého spisu je však zrejmé, že súd prvého stupňa vôbec neskúmal, kedy odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci (resp. kedy došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru), a ani v napadnutom rozsudku sa s touto zásadnou otázkou nevysporiadal. Taktiež si vôbec neujasnil, za aké obdobie a v akej výške vlastne navrhovateľ žiadal náhradu mzdy priznať. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že navrhovateľ na pojednávaní dňa 20.04.2009 uviedol, že odporca ho opätovne zamestnáva od 01.11.2008, a že náhradu mzdy (bez uvedenia jej výšky) požaduje priznať za obdobie od 01.09.2003 do 17.10.2008, teda do právoplatnosti rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť výpovede. Následne písomným podaním zo dňa 24.04.2009, doručeným súdu dňa 18.05.2009 žiadal priznať náhradu mzdy vo výške 58.173,62 eur za obdobie od 01.09.2003 do 15.12.2008, kedy mu mal odporca umožniť pokračovať v práci. Na pojednávaní dňa 23.11.2009 zase žiadal priznať náhradu mzdy vo výške 57.715,56 eur za bližšie neurčené obdobie. Vzhľadom na tieto zistenia nemôže byť správny záver súdu prvého stupňa, prezentovaný v napadnutom rozsudku, že navrhovateľ žiadal priznať náhradu mzdy vo výške 58.173,62 eur za obdobie od 01.09.2003 do 17.10.2008. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že náhrada mzdy patrí navrhovateľovi do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, pričom toto zákonom dané časové ohraničenie musí byť predmetom dokazovania v konaní. Preto súd prvého stupňa pochybil, keď vzhľadom na rozporné vyjadrenia navrhovateľa neskúmal, kedy odporca umožnil navrhovateľovi opätovne pracovať. Ak mal však za to, že navrhovateľ navrhol zmenu návrhu, a nepožadoval náhradu mzdy do času, kedy mu odporca umožnil pokračovať v práci, ale len do 17.10.2008, mal rozhodnúť o zmene návrhu, a následne o zmenenom návrhu aj rozhodovať. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude najskôr ustáliť výšku navrhovateľom požadovanej náhrady mzdy a obdobia, za ktoré ju žiada priznať, a buď rozhodnúť o zmene návrhu v zmysle ust. § 95 O.s.p., alebo dokazovaním zistiť, kedy odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci. Až po ustálení predmetu konania, bude možné o ňom rozhodnúť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že súd prvého stupňa navrhovateľom požadovanú náhradu mzdy znížil argumentujúc tým, že navrhovateľ mal v období od 01.09.2003 do 31.12.2005 pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti, a tento odpočítal od náhrady mzdy, ktorá by mu prináležala za obdobie od 01.09.2003 do 17.10.2008. Zároveň nezistil dôvody na zníženie náhrady mzdy (podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce) za obdobie, kedy nebol navrhovateľ zamestnaný a nemal žiadny príjem. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa si nesprávne vyložil a následne aj nesprávne aplikoval ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Toto ustanovenie upravuje, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať, preto je ho potrebné vykladať tak, že súd môže znížiť resp. nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy jedine za čas presahujúci 12 mesiacov, pričom priznanie náhrady mzdy za 12 mesiacov je obligatórne. Preto ak súd prvého stupňa od celkového vypočítaného nároku navrhovateľa na náhradu mzdy mechanicky odpočítal aj zárobok navrhovateľa, ktorý dosiahol počas prvých 12-tich mesiacov, a o tento náhradu mzdy znížil, nepostupoval správne. V ďalšom považoval odvolací súd odôvodnenie rozhodnutia o priznaní náhrady mzdy, o jej čiastočnom znížení, a o nevyhovení návrhu odporcu na nepriznanie náhrady mzdy za čas, presahujúci 12 mesiacov, za nepreskúmateľné. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie, ktoré nerešpektuje zásady, uvedené v cit. ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. je nepreskúmateľné. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, keďže sa ním odníma účastníkom konania možnosť skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Odvolací súd nepovažoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za dostatočne odôvodnené, nakoľko z neho vôbec nevyplýva, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani prečo nehodnotil dôkazy, predložené odporcom, a nevykonal ďalšie ním navrhnuté dôkazy. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné zistiť len to, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za celé požadované obdobie, túto znížil o zárobok navrhovateľa, ktorý dosiahol v období, keď bol zamestnaný. Zamietnutie návrhu vo zvyšku požadovanej náhrady mzdy odôvodnil konštatovaním, že navrhovateľ mal v období od 01.09.2003 do 31.12.2005 pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti, a nezníženie náhrady mzdy v zmysle návrhu odporcu odôvodnil tým, že nezistil dôvod na takýto postup, a navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za obdobie, kedy nebol zamestnaný a nemal žiadny príjem. Takéto súhrnné hodnotenie dôkazov nezodpovedá ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti so starostlivým prihliadnutím na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré oprie svoje skutkové závery, a ktoré opomenie. Uvedenie len súhrnného hodnotenia dôkazov vykonaných v konaní, na základe ktorých súd rozhodol, neumožňuje preskúmanie takéhoto rozhodnutia odvolacím súdom. Keďže súd prvého stupňa vôbec neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri mechanickom odpočítaní zárobku navrhovateľa u iného zamestnávateľa od požadovanej náhrady mzdy, nemohol odvolací súd preskúmať, prečo skutočnosť, že sa navrhovateľ po určitý čas zamestnal, vyhodnotil ako dôvod pre zníženie náhrady mzdy. Taktiež nebolo možné preskúmať jeho záver, že na ďalšie zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy nezistil dôvod. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd môže ale nemusí náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov znížiť (prípadne nepriznať), pričom je potrebné vychádzať z premisy, že navrhovateľovi náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí. Dôkazné bremeno v súvislosti so splnením podmienok pre možnosť jej zníženia, resp. nepriznania za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce však znáša zamestnávateľ, keďže o znížení, resp. nepriznaní tejto náhrady môže súd rozhodnúť len na základe jeho žiadosti. Preto ak súd prvého stupňa vôbec nevyhodnotil tvrdenia a dôkazy predložené odporcom, vôbec na ne neprihliadal, a neuviedol, prečo odporcom navrhované dôkazy nevykonal, odňal mu možnosť preukázať splnenie podmienok na zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov, a teda možnosť konať pred súdom. Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, s ktorou sa stotožnil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo 157/2010). Pri opätovnom rozhodovaní bude preto súd prvého stupňa vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody konania, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi, vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia, a aby sa vyplatilo konať protiprávne. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, teda vo vyhovujúcej časti prevyšujúcej priznanú náhradu mzdy vo výške 10.993,44 eur, v časti trov konania a v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok, podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom najskôr za aktívnej účasti navrhovateľa ustáli predmet konania a rozhodne o pripustení resp. nepripustení zmeny návrhu jeho rozšírením v zmysle žiadosti navrhovateľa doručenej odvolaciemu súdu, vykoná doplnenie dokazovania podľa návrhov účastníkov, a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo požiadavku § 157 ods. 2 O.s.p.. Právnym názorom odvolacieho súdu, vyjadreným v tomto uznesení, je viazaný. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.