Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/3/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403898813 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1403898813.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: M.. G. C., J. P. XX, Y., zast. advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, proti žalovanému: Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, o náhradu mzdy s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 17. decembra 2014, č.k. 7Cpr 55/2003-530, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 56.799,44 eur od 01.05.2010 do zaplatenia, m e n í tak, že žalobu žalobcu v tejto časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania z a m i e t a. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 45.876 eur brutto spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 56.799,44 eur od 01.05.2010 do zaplatenia, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrada mzdy, ktorých sa žalobca domáhal žalobou doručenou súdu dňa 15.10.2003. Rozsudkom č.k. 7Cpr 55/2003-80 zo dňa 15.02.2006 bolo žalobe vyhovené a odvolací súd rozsudkom č.k. 6Co 162/2006-313 zo dňa 23.09.2008 výrok rozsudku súdu prvej inštancie o neplatnosti výpovede potvrdil (toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.10.2008) a vo výroku o náhrade mzdy predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie následne rozsudkom č.k. 7Cpr 55/2003-381 zo dňa 23.11.2009 v spojení s opravným uznesením č.k. 7Cpr 55/2003-421 zo dňa 13.01.2011 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 40.923,32 eur brutto a náhradu trov konania a súdneho poplatku, a vo zvyšku žalobu žalobcu o náhradu mzdy zamietol. Uviedol, že počas konania o odvolaní voči tomuto rozsudku si žalobca podaním zo dňa 29.04.2013 uplatnil úrok z omeškania za tri roky spätne odo dňa 01.05.2010 vo výške 9 % ročne z uplatnenej náhrady mzdy. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoPr 4/2012-464 zo dňa 29.04.2014 bol tento rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením) v odvolaním napadnutej časti zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Ustálil, že v ďalšom konaní bol po poslednom pripustení zmeny petitu žaloby predmetom konania nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie 45.876 eur brutto spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 56.799,44 eur brutto od 01.05.2010 do zaplatenia. 3. Vykonaným dokazovaním ustálil, že žalobca pracoval u žalovaného na pracovnej pozícii majster zvuku do roku 2003, a po výpovedi zo strany žalovaného mu dňa 01.09.2003 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Medzi stranami nebola sporná výška priemerného mesačného zárobku žalobcu, ktorý bol ustálený vo výške 916,12 eur, taktiež nebolo sporné, že žalovaný ako zamestnávateľ zaradil žalobcu od 01.11.2008 opätovne do pracovného pomeru s dohodnutým druhom práce majster zvuku. Po podrobnom opísaní zisteného skutkového stavu a vyhodnotení vykonaného dokazovania, právnom posúdení veci podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 Obč. zák., § 1 ods. 2, § 79 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1,2,4 a § 79 ods. 2 Zákonníka práce a viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, vyjadrenom v zrušovacom uznesení, vyhodnotil žalobou uplatnený nárok žalobcu na náhradu mzdy za dôvodný a žalovaného zaviazal na zaplatenie ďalšej náhrady mzdy vo výške 45.876 eur, a to s poukazom na záver, že žalobcovi vznikol za obdobie od 01.09.2003 do 31.10.2008 nárok na náhradu mzdy v celkovej výške 56.869,44 eur, pričom náhrada mzdy vo výške 10.993,44 eur za obligatórnych 12 mesiacov (za obdobie od 01.09.2003 do 31.08.2004) už bola žalobcovi voči žalovanému právoplatne priznaná predchádzajúcim rozsudkom. 4. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal žalobcom dňa 29.04.2013 uplatneným nárokom na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 56.799,44 eur od 01.05.2010 do zaplatenia, proti ktorému vzniesol žalovaný námietku premlčania. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania za dôvodný, a žalovaného zaviazal v zmysle posledného pripustenia zmeny petitu žaloby na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 56.799,44 eur od 01.05.2010 do zaplatenia. Vyhodnotil, že žalobcovi patrí právo požadovať úroky z omeškania v prípade omeškania zamestnávateľa so zaplatením náhrady mzdy, keď v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 116/2008 zo 17.12.2009, podľa ktorého povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva (§ 79 Zákonníka práce), pričom nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Námietku premlčania nároku žalobcu na uplatnenie si úrokov z omeškania, vznesenú žalovaným, nepovažoval za dôvodnú, keď vysvetlil, že právo na úrok z omeškania vzniká za každý deň omeškania, a je vecou žalobcu, za aké obdobie omeškania žalovaného si právo na zaplatenie úroku z omeškania uplatní. Ustálil, že v tomto prípade si žalobca právo na úrok z omeškania z priznanej náhrady mzdy uplatnil až za obdobie od 01.05.2010 do zaplatenia, a to podaním zo dňa 29.04.2013, z čoho vyvodil, že premlčacia doba vzhľadom na uplatnené obdobie, teda za 3 roky od podania návrhu na súd spätne (od 01.05.2010), začala plynúť až dňom 01.05.2010, aj keď žaloba vo veci samej bola súdu doručená dňa 15.10.2003. Dospel potom k záveru, že žalobca si svoje právo na priznanie úrokov z omeškania za obdobie od 01.05.2010 uplatnil riadne a včas v trojročnej premlčacej dobe. Z týchto dôvodov žalovaného zaviazal podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a ust. § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. na zaplatenie z úrokov z omeškania z náhrady mzdy 56.799,44 eur vo výške 9 % ročne odo dňa 01.05.2010 do zaplatenia. Záverom s poukazom na ust. § 3 Obč. zák. dodal, že predmetné ustanovenie mu dáva možnosť posúdiť, či je výkon práva v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že to tak nie je, môže požadovanú ochranu odoprieť. Uviedol, že ak by sa aj stotožnil s právnym názorom žalovaného, že žalobcov nárok na uplatnenie úrokov z omeškania je premlčaný, s poukazom na to, že ide o výnimočný prípad (vzhľadom na konanie žalovaného od roku 2003 vyplývajúce z priebehu celého konania) skonštatoval, že by námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil ako prostriedok umožňujúci poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, teda žalobcu, zatiaľ čo dosiahnutie zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie, a išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhej strany sporu a teda o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. 5. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti priznaného úroku z omeškania podal žalovaný včas odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o priznaní príslušenstva zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvej inštancie sa s jeho námietkou premlčania nároku na uplatnenie si úrokov z omeškania nevysporiadal správne a jeho rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že hoci sa žalobca žalobou zo dňa 15.10.2003 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, úroky z omeškania z náhrady mzdy si po prvýkrát uplatnil až v odvolacom konaní podaním zo dňa 29.04.2013. Vyjadril názor, že pri uplatnení nároku na úroky z omeškania platí podľa ust. § 110 ods. 3 Obč. zák. trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Uviedol, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru patrí zamestnancovi náhrada mzdy (§ 79 Zákonníka práce), ktorá je splatná pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr do konca kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak, teda je splatná rovnako ako mzda (§ 129 ods. 1 a § 132 Zákonníka práce). S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 116/2008 mal za to, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, uplatnený žalobcom až dňa 29.04.2013, bol už v tom čase premlčaný. V tejto súvislosti argumentoval tým, že podľa predpisov Zákonníka práce sa do omeškania dostal deň po výplatnom termíne mzdy, a ak sa má náhrada vyplácať za obdobie od 01.09.2003, po prvýkrát sa dostal do omeškania v 10. mesiaci 2003, od kedy žalobcovi plynula trojročná premlčacia doba na uplatnenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa nesprávne vysporiadal so začiatkom plynutia premlčacej doby pre uplatnenie nároku na úrok z omeškania, keď vyjadril názor, že začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné počítať odo dňa podania žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy na súd. Nesúhlasil ani s argumentáciou súdu prvej inštancie o odopretí mu požadovanej ochrany s poukazom na ustanovenie § 3 Obč. zák., keď mal za to, že o žiadny výnimočný prípad nejde, a teda natoľko významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania, nie je odôvodnený. V tejto súvislosti podporil svoju argumentáciu poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu ČR, Najvyššieho súdu ČR a iných súdov, v ktorých bola riešená problematika aplikácie ustanovenia § 3 Obč. zák. na vznesenú námietku premlčania, a mal za to, že takýto postup je možné použiť iba v krajnom prípade, pričom v posudzovanej veci nemôže byť ani reči o zneužití práva na úkor žalobcu tak, ako to posúdil súd prvej inštancie. 6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, zmenil, a žalobu žalobcu v tejto časti (o zaplatenie úroku z omeškania) zamietol. Odvolací súd rozhodol verejným vyhlásením rozsudku, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keď skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie nebol medzi stranami sporný, nebol predmetom odvolacích námietok, a odvolací súd ho vyhodnotil ako zistený a ustálený správne. Preto nepovažoval ani za potrebné nariadiť pojednávanie. Dospel však k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatnený úrok z omeškania, je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. 8. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 10. Podľa ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. 11. Podľa ust. § 132 Zákonníka práce sa ustanovenia § 129 až 131 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2001/311/20030701.html> vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. 12. Podľa ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>. 13. Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. 14. Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 15. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20160701>). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 16. Podľa ust. § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa úroky a opakujúce sa plnenia premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní. 17. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že predmetom odvolacieho prieskumu je len časť rozsudku súdu prvej inštancie, a to výlučne odvolaním žalovaného napadnuté rozhodnutie o uložení mu povinnosti zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 56.799,44 eur od 01.05.2010 do zaplatenia. Rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede a o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2003 do 31.08.2004 vo výške 10.993,44 eur brutto a za obdobie od 01.09.2004 do 31.10.2008 vo výške 45.876 eur brutto sú právoplatné. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že žalobca si uplatnil a súd mu aj priznal náhradu mzdy v celkovej výške 56.869,44 eur za obdobie 01.09.2003 do 31.10.2008 (teda do času, kedy žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci). Žalobca žiadal počas konania, a to podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.05.2013, pripustiť zmenu žaloby, a uložiť žalovanému popri povinnosti zaplatiť mu náhradu mzdy aj povinnosť zaplatiť mu 9 % úrok z omeškania ročne zo „mzdy“ od 01.05.2010 do zaplatenia (teda za tri roky spätne). Súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil a po jej následných zmenách pripustil na pojednávaní dňa 01.12.2014 poslednú zmenu žaloby, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia 45.876 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 56.799,44 eur od 01.05.2010 do zaplatenia. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, keď mal za to, že žalobcom dňa 02.05.2013 uplatnený nárok na úrok z omeškania je premlčaný. 18. Súd prvej inštancie žalobe o zaplatenie úroku z omeškania vyhovel po vyhodnotení, že námietka premlčania nebola žalovaným vznesená dôvodne, a že žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie tri roky spätne od podania návrhu na zmenu žaloby (teda od 01.05.2010), ktorý podal dňa 02.05.2013, riadne a včas v trojročnej premlčacej dobe. Pri tomto právnom posúdení vychádzal z názoru, že právo na úrok z omeškania vzniká za každý deň omeškania, a je teda len vecou žalobcu, za aké obdobie omeškania žalovaného s plnením si právo na zaplatenie úroku z omeškania uplatní, pričom v posudzovanej veci si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania až za obdobie omeškania od 01.05.2010 do zaplatenia priznanej náhrady mzdy. Odporca v odvolaní takéto právne posúdenie veci namietal a zotrval na svojom názore o premlčaní nároku. 19. Odvolací súd dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie považoval nárok na zaplatenie úroku z omeškania (za tri roky spätne), podaný žalobcom na súde dňa 02.05.2013, za uplatnený riadne a včas, neposúdil vec po právnej stránke správne a jeho vyhovujúce rozhodnutie je preto nesprávne. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy, ktorý si aj riadne uplatnil a bol mu tiež právoplatne priznaný, a to za obdobie od 01.09.2003 do 31.10.2008. Úrok z omeškania z celej nárokovanej náhrady mzdy (teda z náhrady mzdy za celé uvedené obdobie) si žalobca uplatnil dňa 02.05.2013 a požadoval ho za tri roky spätne, teda od 01.05.2010 do zaplatenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že i keď Zákonník práce osobitne splatnosť náhrady mzdy neupravuje, vychádzajúc z ust. § 129 ods. 1 v spojení s § 132 Zákonníka práce je nepochybné, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje, avšak najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca (pokiaľ nie je dohodnuté inak). Právo na náhradu mzdy možno prvýkrát uplatniť, keď sa náhrada mzdy stane splatnou, teda keď nastane čas jej plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku. Rozsudok priznávajúci žalobcovi ako zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, a iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti. Priznaním náhrady mzdy sa teda nekonštituuje žiadny nový právny stav, keďže povinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady, nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. 20. Pri náhrade mzdy teda ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom zamestnávateľ (žalovaný) je povinný nárok zamestnanca (žalobcu) uspokojiť včas a riadne. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má potom za následok omeškanie zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy, ku ktorému dochádza uplynutím času určeného na plnenie (teda ak zamestnávateľ neposkytne zamestnancovi plnenie najneskôr v posledný deň splatnosti náhrady mzdy), a zároveň vznik nároku zamestnanca na úrok z omeškania z včas nevyplatenej náhrady mzdy, a to podľa občianskoprávnych predpisov (Občianskeho zákonníka), keďže Zákonník práce nárok na úrok z omeškania neupravuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Čo sa týka premlčania, jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac sa premlčujú podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za daný mesiac, za ktorý sa požaduje, pričom počiatok plynutia premlčacej doby úrokov z omeškania je totožný s počiatkom plynutia premlčacej doby každej jednotlivej náhrady mzdy. 21. Odvolací súd potom dospel k záveru, že splatnosťou každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac a právnou možnosťou vykonať právo po prvý raz, začne plynúť premlčacia doba aj pre úroky z omeškania. Ak táto premlčacia doba uplynula a zamestnávateľ (v našom prípade žalovaný) vzniesol námietku premlčania, nemožno žalobcovi priznať premlčané právo na úroky z omeškania, a to ani za ďalšie obdobie, napriek tomu, že samotná istina predstavujúca celú náhradu mzdy za požadované obdobie nebola ešte splatená. Ak totiž právo na úroky z omeškania nebolo uplatnené s nárokom na náhradu mzdy, počiatok premlčacej doby úrokov z omeškania je totožný s počiatkom premlčacej doby každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, a premlčí sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania, nemožno úroky z omeškania žalobcovi priznať ani v prípade, že by bol žalovaný doposiaľ stále v omeškaní s plnením náhrady mzdy. Právo na úroky z omeškania sa totiž premlčí ako celok, a preto nemožno priznať jednotlivé časti úrokov z omeškania iba za niektoré obdobia. V posudzovanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2003 do 31.10.2008. Každá jednotlivá žalobcom uplatnená náhrada mzdy bola splatná najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom náhrada mzdy za posledný uplatnený mesiac október 2008, bola potom splatná najneskôr dňa 30.11.2008. Nárok na úrok z omeškania z uplatnenej náhrady mzdy za mesiac október 2008 mohol byť uplatnený v prvý deň omeškania žalovaného so zaplatením náhrady mzdy za tento mesiac, teda dňa 01.12.2008. Premlčacia doba je trojročná a uplynula dňa 01.12.2011. Preto ak žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania uplatnil až podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.05.2013, uplatnil ho po márnom uplynutí premlčacej doby. Z uvedeného je tiež zrejmé, že nárok na úrok z omeškania z náhrad mzdy splatných pred poslednou uplatnenou náhradou mzdy (za október 2008) je rovnako premlčaný. Možno potom uzavrieť, že ak žalovaný vzniesol námietku premlčania, nie je možné žalobcovi premlčané právo na úroky z omeškania priznať, pretože povinnosť platiť úroky z omeškania z nesplnenej povinnosti zaplatiť náhradu mzdy nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ako nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie, ale vzniká jednorazovo v deň, v ktorom sa zamestnávateľ ocitol v omeškaní so zaplatením náhrady mzdy, a týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Odvolací súd postupoval pri právnom posúdení uplatneného nároku a pri rozhodovaní o ňom v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít (s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 180/2009, 1Cdo 116/2008, 1Cdo 157/2009, 6Cdo 246/2010 a iné). Teoretickou úvahou súdu prvej inštancie o tom, že ak by aj bol nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania premlčaný, považoval by potom žalovaným vznesenú námietku premlčania za v rozpore s dobrými mravmi, sa odvolací súd nezaoberal, pretože nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by mu vôbec umožňovali akékoľvek posudzovanie súladu námietky premlčania vznesenej žalovaným s dobrými mravmi. Niet totiž žiadnej pochybnosti o tom, že sám žalobca sa rozhodol uplatniť si nárok na zaplatenie úroku z omeškania na súde až dňa 02.05.2013, a že žalovaný nemal na konanie žalobcu žiadny dosah. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nič, a už vôbec nie žalovaný, nebránilo žalobcovi uplatniť si nárok za zaplatenie úroku z omeškania včas. 22. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vecne správny. Preto ho odvolací súd v tejto napadnutej časti, týkajúcej sa úroku z omeškania podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil a žalobu žalobcu v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania zamietol. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).