Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/356/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410201615 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1410201615.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: U. E. V. Š. H. Í. Q. X. N. Á. , bytom C., K. Č.. X, zastúpená spoločnosťou Matejka Friedmannová s.r.o., Bratislava, Svätoplukova 28, IČO: 47 248 998, za ktorú koná JUDr. Ondrej Matejka, proti odporkyni: K. P. F. F. É. Š. X. N. Á. , bytom P. S. M., H. K.. Q. Č.. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Silvia Predná, s.r.o., Bratislava, Plynárenská č. 7/A, IČO: 36 859 044, za ktorú koná JUDr. Silvia Predná, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 19. júna 2012, č.k. 6 C 51/2010-50, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 19. júna 2012, č.k. 6 C 51/2010-50, vo výroku, ktorým vyslovil, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou je neplatné a pracovný pomer navrhovateľky u odporkyne naďalej trvá, z m e ň u j e tak, že u r č u j e , že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou podaním odporkyne zo dňa 10.12.2009 podľa § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka práce je neplatné. Od odporkyne ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ako zamestnanca naďalej zamestnávala. Vo výroku, ktorým súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru a náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 19.6.2012, č.k. 6 C 51/2010-50, určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou je neplatné a pracovný pomer navrhovateľky u odporkyne naďalej trvá; odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy v sume 9.852,69 € a náhradu trov konania v sume 2.039,78 €. Navrhovateľka sa svojím návrhom zo dňa 12.2.2010 domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.12.2009 je neplatné. Zároveň žiadala v tejto súvislosti náhradu mzdy v sume 386,38 € mesačne od 18.2.2010 do 5.4.2012 spolu v sume 9.852,69 €. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané, že pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.10.2008 od 15.10.2008 ako predavačka s miestom výkonu práce Polus City Center, Bratislava, Vajnorská č. 10, s mesačnou hrubou mzdou v sume 8.100,-- Sk (268,87 €). Podaním zo dňa 10.12.2009 odporkyňa okamžite skončila pracovný pomer s navrhovateľkou podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v tom, že v období od 20.11.2009 do 30.11.2009 odcudzila z pokladne finančné prostriedky v sume 50,-- €. Listom zo dňa 21.12.2009 navrhovateľka odporkyni oznámila, že neakceptuje jej okamžité skončenie pracovného pomeru. Listom zo dňa 12.2.2010 navrhovateľka oznámila odporkyni podľa § 79 Zákonníka práce, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a žiada, aby bola naďalej zamestnávaná v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy. Z výplatného lístka navrhovateľky súd zistil, že za november 2009 mala netto zárobok v sume 322,51 €, za október 2009 v sume 169,53 €. Z potvrdenia o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti a preddavkov na daň za rok 2009 na meno navrhovateľky zo dňa 9.12.2009 zistil, že za obdobie január až november mala zárobok v sume 3.400,26 €. Navrhovateľka popierala, žeby odcudzila nejaké peniaze. Odporkyňa dôvodila, že sa dostala do ťažkej situácie, mala rodinné problémy a bola nútená ukončiť podnikanie, preto zamestnankyniam zabezpečila náhradné zamestnanie v tej istej prevádzke, kde pracovali; jediná navrhovateľka s týmto nesúhlasila. Pri odovzdávaní predajne zistila, že v pokladni jej chýba 55,-- € a bolo jej povedané jednou z pracovníčok, že peniaze zobrala sama a tiež aj navrhovateľka. Stalo sa to dňa 30.11.2009; dňom 1.12.2009 mal predajňu prevziať nový vlastník. Nakoľko sa odporkyňa nedohodla s navrhovateľkou na ukončení pracovného pomeru, skončila s ňou pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru podaním zo dňa 10.12.2009, keď trvala na tom, že navrhovateľka odcudzila peniaze z pokladne. Odporkyňa nenavrhovala žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení dôvodiac tým, že z podnikania jej nezostali žiadne dokumenty, ani záznamy v počítači. Návrh navrhovateľky považoval za dôvodný. Odporkyňa okrem svojho tvrdenia, že navrhovateľka zobrala z pokladne sumu 50,-- € v období od 20.11.2009 do 30.11.2009, neprodukovala žiadny dôkaz, ktorý by túto skutočnosť preukazoval. Navyše dňom 30.11.2009 odporkyňa chcela ukončiť svoju činnosť, odovzdávala túto predajňu inému subjektu a nechcela už nikoho zamestnávať. To, že navrhovateľka odmietla ukončiť pracovný pomer ku dňu 30.11.2009, nie je dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Odporkyňa navyše neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že navrhovateľka zobrala z pokladne predajne peniaze v sume 50,-- €. Okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 10.12.2009 zo strany odporkyne považoval preto za neplatné a súčasne vyslovil, že pracovný pomer navrhovateľky naďalej trvá. Navrhovateľka si uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 18.2.2010 do 5.4.2012 v celkovej sume 9.852,69 €. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzala zo mzdy zúčtovanej na úhradu v mesiaci október 2009 v sume 372,19 € a v mesiaci november 2009 v sume 1.827,42 € a celkového počtu odpracovaných hodín v týchto mesiacoch 252; výške priemerného hodinového zárobku zodpovedala suma 2,2206 €. Súd sa stotožnil s výpočtom navrhovateľky, jej mzdových nárokov. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 68 ods. l písm. b/, ods. 2, § 70, § 79 ods. l, § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce. Výrok o náhrade trov konania súd prvého stupňa odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 a § 149 O.s.p. a len tým, že navrhovateľka mala v konaní plný úspech. Priznal jej náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za päť úkonov advokáta po 253,94 €, tri úkony advokáta po 63,48 €, za jeden úkon 169,29 €, paušálnu sumu náhrad dva krát 7,21 €, dva krát 7,41 €, päť krát 7,63 €, DPH v sume 339,96 €, spolu v sume 2.039,78 €. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie odporkyňa dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Navrhovateľka hrubo porušila pracovnú disciplínu a okamžité skončenie pracovného pomeru je platné. Namietala tiež výšku priznaného nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru a navrhla nepriznať navrhovateľke náhradu mzdy. Je absolútne nespravodlivé a prieči sa dobrým mravom, aby pracovníčka, ktorá permanentne vážne porušovala pracovnú disciplínu (sama to priznala), mala priznaný nárok na náhradu mzdy vo výške vyše dvoch rokov. Súd sa vôbec nezaoberal ustanoveniami § 79 ods. 2 Zákonníka práce, skutočnosťou, že pracovný pomer nemôže trvať, lebo zanikla jej prevádzka, prebral ju iný podnikateľ, sama ďalej nepodniká, takže ju nemá kde zamestnať; rozsudok je preto nevykonateľný. Ak by aj súd dospel k názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, mal pracovníkovi priznať 12-mesačný plat, resp. rozhodnúť o skončení pracovného pomeru a zároveň skúmať, či sa pracovník medzičasom zamestnal a aké sú jeho majetkové pomery. V konaní pred súdom prvého stupňa navrhla vypočuť G. X. listom zo dňa 20.4.2012 a B. K., ktorí by dosvedčili pravdivosť jej tvrdení. Práve G. X. v inkriminovanom čase bola jej zamestnankyňou a práve ona ju upozornila na to, že navrhovateľka kradne peniaze z pokladne. B. K. preberal po nej prevádzku a ku skutočnostiam okolo toho a vzťahom k navrhovateľke by sa určite vedel vyjadriť. K dispozícii nemá žiadne účtovné doklady, ani záznamy v počítači. Dôvody ukončenia prevádzky nesúvisia s tým, že navrhovateľka peniaze z pokladne ukradla a dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru existoval. Odvolaciemu súdu navrhla preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie považuje za neopodstatnené, nedôvodné a neodôvodnené, zakladá sa na irelevantných právnych skutočnostiach. Nie je pravdou, žeby G. X. a B. K. odporkyňa navrhla v konaní pred súdom prvého stupňa vypočuť ako svedkov. V podaní zo dňa 20.4.2012 spomína síce G. X., ale nenavrhla ju vypočuť ako svedkyňu. Ani pri zachovaní postupu podľa § 41 ods. 2 O.s.p. nebolo možné považovať dané podanie za návrh na vykonanie dôkazu. Dôkazné bremeno zaťažuje odporkyňu a nie je prípustné prenášanie dôkazného bremena tak, aby súd z vlastnej iniciatívy bez podnetu a návrhu účastníka konania vykonával dôkazy na podporu a preukázanie tvrdení tohto účastníka. V tejto súvislosti zdôraznila ustanovenie § 120 ods. l O.s.p. Súd prvého stupňa konal zákonným spôsobom, správne právne posúdil predmet sporu, napadnuté rozhodnutie súdu má správny právny základ a vychádza zo správneho právneho posúdenia; nie sú dané odvolacie dôvody. Tvrdenie odporkyne v tom, že výrok napadnutého rozsudku ohľadom povinnosti odporkyne ju naďalej zamestnávať je nevykonateľný, lebo už nepodniká a nevie jej dávať prácu, je zjavne neopodstatnený. Odporkyňa bližšie nešpecifikuje, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, neuvádza pochybenia, ktorých sa mal súd dopustiť, ako mal súd vec správne právne posúdiť. Odporkyňa vo svojom vyjadrení zdôraznila, že súd prvého stupňa mal za nesporné a preukázané zhodnými tvrdeniami účastníkov, že ku dňu 1.12.2009 došlo k prevodu hospodárskej jednotky. Zamestnanci, ktorí boli pôvodne ňou zamestnávaní, plynule pokračovali v pracovnoprávnom vzťahu s nadobúdateľom predajne ako s novým zamestnávateľom, pričom išlo o rovnakú predajňu, Shocker, umiestnenú v nákupnom centre Polus City Center, Bratislava. Sama navrhovateľka vo svojom vyjadrení zo dňa 21.12.2009, že po ukončení práceneschopnosti nastúpi na svoje pracovné miesto na výkon práce, si musela byť vedomá, že predajňa ďalej funguje za nezmenených podmienok. V tejto súvislosti zdôraznila ustanovenie § 28 ods. l až 4 Zákonníka práce. Pojem prevod hospodárskej jednoty musí spĺňať dve podmienky: 1/ musí dôjsť k zmene zamestnávateľa, 2/ hospodársky subjekt si musí zachovať svoju identitu. Zachovanie identity hospodárskej jednotky je charakteristické výkonom rovnakých (alebo podobných) činností novým zamestnávateľom a zároveň zachovania zamestnancov, vedenia, organizácie práce, prevádzkových postupov alebo dostupných operačných zdrojov. V prípade prevodu hospodárskej jednotky - predajne Shocker v Polus City Centrum Bratislava, boli dodržané obe podmienky. Došlo k zmene zamestnávateľa, k zachovaniu identity hospodárskej jednotky, keďže nadobúdateľ predajne pokračoval v prevádzkovaní rovnakej predajne vykonávaním rovnakých činností - predajom tovaru konečnému spotrebiteľovi so zachovaním materiálnej zložky - priestorov na vykonávanie činnosti - predajňa Shocker v Polus City Center Bratislava, zachovaním osobnej zložky predajne - zamestnávaním pôvodných zamestnancov predajne. Súdny dvor Európskych spoločenstiev konštatoval, že skutočnosť, že medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom neexistuje zmluvný vzťah, nemá rozhodujúci význam pri určení, či ide alebo nejde o prevod podniku (rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C - 173/96 Hidalgo a C - 247/96 Zieman, C - 340/2001 Sodexho, C - 175/99 Mayer). V zmysle vyššie uvedeného práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 14.10.2008 medzi účastníkmi prešli na nadobúdateľa predajne zo zákona podľa ustanovenia § 28 Zákonníka práce v deň 1.12.2009 na základe prevodu hospodárskej jednotky - predajne, keďže sama ukončila svoju činnosť v predajmi ako jej vlastník. Prechod týchto práv nastal zo zákona, preto nemôže byť podriadený vôli prevádzajúceho, nadobúdateľa alebo zamestnancov. Tento prechod sa týka všetkých práv vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu existujúceho ku dňu prevodu. Dňa 12.2.2010, kedy bol podaný návrh na súd, zamestnávateľom navrhovateľky nebola ona, ale od 1.12.2009 bol zamestnávateľom iný subjekt. Znamená to, že nemá v prejednávanej veci pasívnu legitimáciu. V tejto súvislosti zdôraznila uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.1.2012, sp.zn. 6 Cdo 214/2011, z ktorého okrem iného vyplýva, že súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval na posúdenie zisteného skutkového stavu ustanovenie § 28 Zákonníka práce. Ďalej súd prvého stupňa pochybil, vec nesprávne právne posúdil, keď určil, že pracovný pomer naďalej trvá napriek nesporným skutočnostiam, že od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnávala, pretože dňa 8.12.2009 ukončila svoju podnikateľskú činnosť, ďalej nevykonávala a ani nevykonáva zamestnávateľské aktivity. V prípade, žeby sa súd nestotožnil s jej dôvodmi, podala žiadosť o nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov, resp. jej primerané zníženie v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce (ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať). Táto náhrada mzdy má mať povahu satisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec utrpel od zamestnávateľa neplatným skončením pracovného pomeru. Vzhľadom k tomu a aj na skutočnosť, že sa navrhovateľka zakrátko zamestnala u iného zamestnávateľa, nie je dôvodné jej priznávať náhradu mzdy za celé obdobie od 18.2.2010, kedy jej oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do 5.4.2012. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.5.2011, sp.zn. 9 Co 439/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.10.2012, sp.zn. 7 Cdo 160/2011. Napokon vecne nesprávne je rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v otázke náhrady trov konania, keď navrhovateľke súd priznal náhradu trov konania za úkony, ktoré neboli účelne vynaložené; v ďalšom podrobne svoje tvrdenie odôvodnila. Napokon dôvodila, že súd prvého stupňa porušil procesnú poučovaciu povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Ak by si ju súd splnil, musela vyplývať zo zápisnice o pojednávaní; zo zápisnice o pojednávaní dňa 31.5.2012 splnenie tejto povinnosti však nevyplýva. V odvolacom konaní preto môže uplatňovať aj skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 205a ods. l písm. c/ O.s.p. Žiadala náhradu trov konania, ktoré súčasne vyčíslila. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.10.2013, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie (§ 214 ods. l písm. a/ O.s.p.), zopakoval dokazovanie návrhom vo veci samej zo dňa 12.2.2010, doplnením návrhu zo dňa 5.5.2010, 24.6.2011, dokladom o ukončení živnostenského oprávnenia odporkyne zo dňa 12.2.2010, pracovnou zmluvou zo dňa 14.10.2008, dokladom o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 10.12.2009, o jeho doručení navrhovateľke, vyjadrením navrhovateľky a oznámením zo dňa 21.12.2009, vyjadrením účastníkov konania vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa, vyjadrením navrhovateľky, výsluchom odporkyne na pojednávaní na odvolacom súde dňa 26.3.2014 (§ 213 ods. 1, 3, 5 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je sčasti dôvodné. Odporkyňa podnikala na základe živnostenského oprávnenia od apríla 2006 v oblasti (o.i.) kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod), kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod); oprávnenie podnikať jej zaniklo dňa 8.12.2009. Od vtedy doteraz nemá oprávnenie podnikať. Účastníci uzavreli dňa 14.10.2008 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej navrhovateľka pre odporkyňu pracovala od 15.10.2008 ako predavačka v Polus City Center Bratislava. Podaním zo dňa 10.12.2009 odporkyňa s navrhovateľkou okamžite skončila pracovný pomer podľa § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka práce, ktorý odôvodnila len tým, že sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že v období od 20.11.2009 do 30.11.2009 z prevádzky Polus City Center odcudzila finančné prostriedky z pokladne v sume 50,-- €; doklad o rozviazaní pracovného pomeru navrhovateľke nebol doručený do vlastných rúk, tento prevzala matka navrhovateľky dňa 16.12.2009. Podaním zo dňa 21.12.2009 navrhovateľka oznámila odporkyni, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je ničím podložený a právne absolútne irelevantný. O uvedenú sumu 50,-- € jej znížila mzdu za mesiac november 2009. Nič z pokladne nezobrala, ide o absolútny nezmysel, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru neakceptuje. K 1.12.2009 firma zmenila majiteľa, odvtedy je práceneschopná. Ďalším podaním zo dňa 12.2.2010 navrhovateľka odporkyni oznámila, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ju ďalej zamestnávala. Opätovne uviedla, že nič neukradla, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa nezakladá na pravde. Návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 12.2.2010, po jeho zmene podaním zo dňa 24.6.2011, sa navrhovateľka domáha vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer naďalej trvá. Žiadala tiež náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru v sume 386,38 € mesačne od 18.2.2010 do času, keď jej odporkyňa umožní pokračovať v práci; žiadala tiež náhradu trov konania. Centrum právnej pomoci rozhodnutím zo dňa 14.2.2014, sp.zn. 1490/2014-KaBA (9896/2013), odporkyni priznalo nárok na poskytovanie právnej pomoci s finančnou účasťou 30,-- €, ktorú je povinná uhradiť do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia k rukám advokátskej kancelárie; určilo jej za právneho zástupcu Advokátsku kanceláriu JUDr. Silvia Predná, s.r.o., Bratislava, Plynárenská č. 7/A. Následne dňa 5.3.2014 odporkyňa danej spoločnosti plnomocenstvo na zastupovanie v prejednávanej veci aj udelila. Na pojednávaní pred odvolacím súdom odporkyňa zdôraznila, že od 1.12.2009 došlo k prechodu a prevodu hospodárskej jednotky na iný subjekt, a teda akékoľvek následné právne úkony už nemali byť urobené, odvtedy nebola oprávnená robiť úkon ako zamestnávateľ voči zamestnancovi. Z toho dôvodu jej vo veci nesvedčí pasívna vecná legitimácia. Mala malú prevádzku, len tri zamestnankyne. Skutočnosť, že ju preberá iný subjekt od 1.12.2009 navrhovateľka poznala, osobne túto skutočnosť prerokovala so svojimi zamestnancami. Nedostatok prerokovania v písomnej podobe nespôsobuje jej neplatnosť; navrhovateľka sa krátko na to zamestnala. Navrhovateľka považovala tvrdenie odporkyne o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie za účelové a vymyslené. Ak došlo k prechodu hospodárskej jednotky na iný subjekt, čo nespochybnila, odporkyňa mala splniť § 29 Zákonníka práce, podľa ktorého minimálne jeden mesiac mala túto skutočnosť oznámiť zamestnancom, čo sa nestalo. V čase od 1.12.2009 do 12.1.2010 bola práceneschopná, do 30.11.2009 nepočula od odporkyne, že chce ukončiť podnikanie a podnik chce previesť na iný subjekt. Ak by malo dôjsť od 1.12.2009 k prechodu hospodárskej jednotky na iný subjekt, potom konanie odporkyne po tomto dni vyvracia jej tvrdenia o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Ak nesúhlasila pracovať u nástupcu odporkyne, odporkyňa jej mala dať výpoveď z organizačných dôvodov. So znížením náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov nesúhlasila. Zdôraznila okolnosti, za ktorých k rozviazaniu pracovného pomeru došlo, na to, že u odporkyne mala mzdu na hranici minimálnej mzdy, že odporkyňa porušila ustanovenie § 38 Zákonníka práce pri doručovaní rozviazania pracovného pomeru. Zamestnala sa v priebehu 12 mesiacov nasledujúcich po takomto rozviazaní. Žiadala náhradu trov konania. Po zopakovaní dokazovania pred súdom prvého stupňa a po doplnení dokazovania odvolacím súdom odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k tomu právnemu záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou zo strany odporkyne je neplatné. Odporkyňa nad akúkoľvek pochybnosť nepreukázala dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplývajúceho z ustanovenia § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka práce, a síce že navrhovateľka jej z pokladne zobrala 50,-- €. Ani len netvrdila, kedy sa tak stalo, či sa táto skutočnosť odzrkadlila vo výkaze, či navrhovateľka v daný deň pracovala pri pokladni, ak nie, či mala k nej prístup, či jej skutočne po ukončení práce v daný deň pokladničná hotovosť chýbala; ako sama odporkyňa vykonávala a v daný deň vykonala kontrolu v prevádzke, kto tržbu zrátal a komu odovzdal v daný deň. Z tohto dôvodu preto hoci by aj odporkyňa navrhla vykonať dôkaz svedeckou výpoveďou bývalej zamestnankyne, akékoľvek ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné, nehospodárne; vzhľadom na vyššie uvedené inak povedané, nebolo čo dokazovať. Ďalším dôvodom, pre ktorý je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné, je ten, že nebolo účinne doručené navrhovateľke (§ 38 ods. l, 5 Zákonníka práce). Samo tvrdenie odporkyne v odvolacom konaní v tom, že po 1.12.2009 akýkoľvek jej úkon vo vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec je neplatný, len podčiarkuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré dala v postavení zamestnávateľ navrhovateľke ako zamestnankyni podaním zo dňa 10.12.2009. Nebolo sporné to, že prevádzku (predajňu) odporkyne prevzal iný subjekt, že zamestnanci mali možnosť v práci pokračovať u nadobúdateľa predajne. Nebolo preukázané, ani sama odporkyňa netvrdila, že odporkyňa prechod práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu v tejto súvislosti oznámila svojim zamestnancom v lehote a spôsobom uvedeným v ustanovení § 29 Zákonníka práce, žeby navrhovateľka s takouto zmenou nesúhlasila. Totiž v prípade, žeby sa prevodom predajne na iný subjekt zmenili pracovné podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve a zamestnanec nesúhlasil so zmenou pracovných podmienok, zo zákona mal pracovný pomer zamestnávateľ s takýmto zamestnancom skončiť z dôvodov uvedených v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b/ (zamestnanec zostal nadbytočný) alebo dohodou z tých istých dôvodov, čo sa však v prejednávanej veci nestalo (§ 27 až § 29a Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase /do 28.2.2010/). V tejto časti preto nebolo možné prisvedčiť dôvodom odporkyne. V ďalšom však treba prisvedčiť odvolateľke. Nemožno od nej spravodlivo očakávať, aby navrhovateľku ďalej zamestnávala. Totiž od 8.12.2009 postráda akékoľvek oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť; odvtedy nemá zákonné podmienky pre plnenie, výkon, práv a povinností zamestnávateľa. Odvolací súd sledujúc cieľ, aby výroky rozsudku boli jasné, presné, vykonateľné, zvolil spôsob rozhodnutia tak, že celý v poradí prvý výrok rozsudku súdu prvého stupňa zmenil (§ 220 O.s.p.) a opätovne určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou podaním odporkyne zo dňa 10.12.2009 podľa § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka práce je neplatné; s tou zmenou, že od odporkyne ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ako zamestnanca naďalej zamestnávala, a teda pracovný pomer medzi účastníkmi sa skončil (§ 79 ods. l Zákonníka práce). Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade mzdy odvolací súd zrušil (§ 221 ods. l písm. h/, f/, ods. 2 O.s.p.), pretože v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný, odôvodňujúci záver minimálne v tom, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci. Nie je z neho zrejmé, prečo priznal navrhovateľke náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru až do 5.4.2012, ako dospel k počtu odpracovaných hodín navrhovateľke za rozhodné obdobie, akým postupom dospel k priemernému hodinovému zárobku 2,2206 €, ako vypočítal mesačný zárobok, prečo sa stotožnil s výpočtom navrhovateľky. Odhliadnuc od uvedeného vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu (od odporkyne nemožno spravodlivo očakávať, aby navrhovateľku naďalej zamestnávala) dôvodom zrušenia rozsudku v danej časti je aj skutočnosť, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru za iné obdobie (§ 79 ods. l, 2 Zákonníka práce). V prípade, že medzi účastníkmi k dohode nedôjde, súd prvého stupňa písomné vyhotovenie rozsudku podrobne odôvodní čas, za ktorý poskytol navrhovateľke náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, spôsob výpočtu výšky náhrady mzdy vyplývajúci zo zákonných dôvodov; tak, aby rozsudok obsahoval náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. Je notorietou, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia má za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná, ktorá má pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia (bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania), čo nepochybne v prejednávanej veci naplnené nebolo. Rovnako odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov konania (§ 221 ods. l písm. h/, f/ ods. 2 O.s.p.), pretože aj v uvedenej časti je rozsudok nepreskúmateľný. Nie je z neho zrejmé, za aké úkony právneho zastúpenia priznal navrhovateľke náhradu trov konania, ako vyrátal jeden úkon právnej služby, z akého základu vychádzal, v akej výške a z akej sumy priznal daň z pridanej hodnoty. V novom rozhodnutí preto súd prvého stupňa opätovne rozhodne o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa (§ 142 a nasl. O.s.p.); rozhodne tiež o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, 3, § 142 a nasl. O.s.p.). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.