Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/186/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412203060 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412203060.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobkyne: V.. I. G., H. R. O.. Č.. XX, H., zast. advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, Stará Prievozská č. 2, Bratislava, proti žalovanému: V.. I. G., H. R. O.. Č.. XX, H., o vylúčenie z užívacieho práva druhého manžela k bytu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 27. novembra 2013 č. k. 16C/47/2012- 318, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Žalobkyni sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vylúčil žalovaného z užívania bytu č. 14, nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu na R. O.. Č.. XX H., až do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9C 171/2007. Žalovanému súd prvého stupňa uložil povinnosť nahradiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne trovy právneho zastúpenia 373,255 eur a náhradu iných trov vo výške 165,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 2. 5. 2007 č. k. 23 C 68/2005 - 333. Maloleté deti boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne s tým, že ich bude zastupovať a spravovať ich majetok. Žalovanému bola uložená povinnosť platiť výživné na mal. I. vo výške 2500 Sk mesačne a na mal. Y. vo výške 2000 Sk mesačne. Zároveň bol upravený styk žalovaného s deťmi tak, že žalovaný má právo stretávať sa s maloletými deťmi každý víkend v párnom týždni od piatka od 18. 00 hod. do nedele do 18. 00 hod. s tým, že maloleté deti prevezme a odovzdá žalobkyni v mieste ich bydliska. Príčinu rozvratu manželstva súd ustálil v tom, že účastníci neboli schopní kompromisne riešiť konflikty a mali rozdielne názory na inštitút manželstva, rodinu a životné hodnoty, taktiež nesúlad pri riešení zásadných problémov, ktoré by ich manželstve vznikli ako aj ich postoj k vzájomnému spolužitiu. Vzťahy medzi účastníkmi ešte pred rozvodom ich manželstva boli vyostrené a z dôvodu agresívneho správania žalovaného sa žalobkyňa s deťmi v roku 2006 zo spoločnej domácnosti - bytu na R. O.. Č.. XX D. H., ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania - odsťahovala. Na Okresnom súde Bratislava IV prebieha pod sp. zn. 9C 171/2007 konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, ktoré doposiaľ nie je skončené a predmetom ktorého je aj uvedený byt. Žalobkyňa sa ešte pred rozvodom z predmetného bytu odsťahovala z dôvodu fyzického a psychického týrania zo strany žalovaného. Po tom, ako sa žalobkyňa spolu s deťmi odsťahovala do podnájmov v H. ( I. O.., G. F. ), žalovaný ju a aj deti tak pred rozvodom ako aj po rozvode ich manželstva prenasledoval. Žalovaný túto skutočnosť popieral, ale v konaní bolo preukázané, že v minulosti sa na žalobkyni dopúšťal fyzického ako aj psychického násilia, ( lekárske správy z rokov 2005, 2006 a 2010), v dôsledku čoho bol, resp. je trestne stíhaný ( rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 1T 197/07 z 19. 8. 2008, právoplatný dňa 2. 6. 2009 a rozsudok č. k. 5T 101/2010-368 z 18.7. 2013, proti ktorému sa žalovaný odvolal) a vyplýva to aj z výpovede svedka I. T.. V rámci tohto súdneho konania sa žalobkyňa domáhala nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť nevstupovať do predmetného bytu až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a povinnosť zdržať sa akéhokoľvek kontaktu s ňou, najmä telefonického, písaním správ alebo priblížením sa na vzdialenosť kratšiu ako 15 metrov, s výnimkou úradného styku a v rámci realizácie práva styku. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 16C 47/2012 - 77 z 23. 3. 2012 tento návrh zamietol. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne zmenil uvedené uznesenie a nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanému vstupovať do predmetného bytu a približovať sa k navrhovateľke na vzdialenosť kratšiu ako 15 metrov, okrem úradného styku a v rámci realizácie styku žalovaného s maloletými deťmi, do skončenia konania v prejednávanej veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 6. 2012. Žalobkyňa sa spolu s deťmi do bytu na R. O.. Č.. XX D. H. vrátila po tom, ako nadobudlo právoplatnosť vyššie uvedené predbežné opatrenie z dôvodu, že už nemohla bývať v podnájme, keďže musela najneskôr do 31. 3. 2012 uvoľniť byt na G. F. Č.. XX D. H., ktorý užívala spolu s deťmi od decembra 2009, pretože osoba, ktorá jej ho prenajala, ho potrebovala pre svoju potrebu. Žalobkyňa okrem bytu na R. O.. D. H. iné nehnuteľnosti nevlastní. Okresný súd Bratislava II rozhodnutím č. k. 28P 39/2012 - 64 z 22. 6. 2012 zakázal styk žalovaného s deťmi s výnimkou párnych týždňov, kedy sa s deťmi môže stretávať od piatka od 18. 00 hod. do nedele do 18. 00 hod. do skončenia konania vedeného na uvedenom súde pod spisovou značkou 28 P 145/2009. Žalovaný v rámci určeného styku s mal. Y. ( I. nadobudla dňa 7. 2. 2013 plnoletosť ) prichádza k predmetnému bytu. Okrem toho sem prichádza aj mimo týchto víkendov, a to takmer denne, čo potvrdili obaja účastníci a aj svedok I. T.. Z konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 28 P 145/2009, ktoré sa vedie vo veci zmeny úpravy styku, súd prvého stupňa zistil, že na pojednávaní konanom dňa 13. 7. 2012 boli vypočuté obe deti účastníkov, ktoré okrem iného uviedli, že žalovaný ich každé ráno odprevádzal do školy, najskôr I. odprevadil na zastávku a potom sa vrátil ku Y., za ktorou chodí popoludní do školy 2 až 3 krát do týždňa. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný ju aj deti prenasleduje, chodí za deťmi do školy, sleduje ich aj v byte, čo v nej vyvoláva strach a obavy. Zo znaleckého posudku č. 6/2010, ktorý bol vypracovaný v rámci konania 28 P 184/2005 vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom a úprave styku súd prvého stupňa zistil, že žalovaný pod rúškom „otcovskej lásky“ v prístupe k maloletým deťom uplatňuje psychické násilie, ktoré sa permanentne opakuje (vynucovanie si neprimeraného každodenného styku s deťmi ). Vyšetrovateľ OR PZ v Bratislave 4 uznesením z 10. 4. 2013 č. ČVS: ORP - 787 /1/ OVK- B 4 - 2012 začal trestné stíhanie pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia z dôvodu, že neznámy páchateľ odo dňa 20. 7. 2012 do 10. 4. 2013 marí rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II z 22. 6. 2012 sp. zn. 28 P 39/2012, rozhodnutie Krajského súdu Bratislave zo 4.5. 2012 sp. zn. 2Co 128/2012, na základe ktorého sa nesmie priblížiť k žalobkyni na vzdialenosť kratšiu ako 15 metrov a marí ich takým spôsobom, že každé ráno čaká na žalobkyňu pred domovým vchodom na adrese R. XX D. H. a odprevádza ju, keď vedie maloletú dcéru Y..G.. do školy a následne s maloletou vstúpi do priestorov školy, kde sa jej prihovára, čo urobil naposledy dňa 10. 4. 2013 a dňa 8. 4. 2013 a taktiež tým, že asi 2 krát týždenne čakáva maloletú Y..G.. pred základnou školou na D. ulici D. H. a následne ju odprevádza domov a potom načúva za dverami a pozerá cez okno do bytu. Okresný súd Bratislava II uznesením č. k 47Em 11/2012 -18 zo 6. 3. 2013 uložil žalovanému pokutu 200 eur z dôvodu, že neplní vykonateľné rozhodnutie o zákaze styku s maloletou Y., styku sa neustále domáha mimo vymedzeného času, čím nerešpektuje právny stav vyplývajúci z nariadeného predbežného opatrenia ani vôľu svojej maloletej dcéry. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k 5 T 101/2010 - 368 z 18. 7. 2013 uznal žalovaného vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a porušovania domovej slobody, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 5 rokov. Okrem toho súd uložil žalovanému nepriblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a uložený príkaz nezdržiavať sa v blízkosti obydlia žalobkyne s výnimkou výkonu rodičovských práv na základe vykonateľného rozhodnutia súdu. Taktiež mu bol uložený príkaz osobne sa ospravedlniť žalobkyni a podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Uvedený príkaz mu bol uložený preto, lebo z viacerých listinných dôkazov vyvstala potreba preskúmať psychicky stav žalovaného vzhľadom na jeho dlhodobé správanie sa voči žalobkyni a obom dcéram. Aj keď v súčasnosti žalovaný nepácha fyzické násilie voči žalobkyni alebo deťom, tým, že za nimi do bytu na R. O.. Č.. XX D. H. dochádza, vyvoláva u žalobkyne obavy a strach vzhľadom na jeho správanie sa v minulosti k nej a deťom. V súčasnosti žalovaný v predmetnom byte síce nebýva, ale z titulu vlastníckeho práva má právo predmetný byt užívať. Z dôvodu doterajšieho správania žalovaného voči žalobkyni aj ich spoločným deťom hrozí, že v prípade ich spoločného bývania v predmetnom byte, by bolo ich spolužitie neznesiteľné, keďže žalobkyňa má obavy zo správania žalovaného. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie žalovaného z užívania predmetného bytu z dôvodu hrozby fyzického a psychického týrania z jeho strany. Vzhľadom na to súd prvého stupňa rozhodol o vylúčení žalovaného z užívania predmetného bytu a to do doby, kým nebude právoplatne skončené konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov vedené na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9 C 171/2007. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď žaloba žalobkyne je založená na nepravdivých hrubo osočujúcich tvrdeniach v snahe diskreditovať žalovaného a získať ich 3 byty ( F. XX, I.Č. XX Z. R. XX H. ) do vlastného užívania. Žalobkyňa na žalovaného ako otca maloletej a plnoletej dcéry sústavne útočí a odmieta sa dohodnúť. Súd prvého stupňa konal a rozhodol bez preukázania nepravdivých a hrubo osočujúcich tvrdení žalobkyne ( psychologická správa z občianskeho združenia Pomoc ohrozeným deťom - centrum nádej je neprijateľným a neobjektívnym dôkazom, nakoľko je v ňom zamestnaná právna zástupkyňa žalobkyne). Nepripustením výsluchu I. G. a nezistením názoru maloletej Y.T. G. bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ďalej ich základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa článku 47 ods. 3 ústavy ako aj ďalšie práva zakotvené v článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil vzťahmi účastníkov pred rozvodom spôsobenými údajným agresívnym správaním žalovaného. Nezohľadnil však neveru a násilie žalobkyne so F. Z. T., nerešpektovanie rodičovskej dôstojnosti zo strany matky žalobkyne, odmietanie prenájmu spoločného bytu na I. XX, odmietanie starať sa spoločne o deti, prenechávanie ich do starostlivosti svojej matky, vytváranie nezdravého rodinného prostredia telefonovaním pred maloletými so zákazníkmi sex zoznamky a súloženie s milencom v jednej miestnosti bytu v prítomnosti maloletých dcér. Plnoletej I. G. je proti jeho vôli bránené, aby ju v jej bydlisku počas choroby ošetroval a inokedy navštevoval. Maloletej Y. G. je proti jej vôli bránené, aby ju v jej bydlisku počas choroby ošetrovali druhí starí rodičia. Súd prvého stupňa neprihliadol na skutočnosť, že rodičia spoločne bývali s deťmi na R. XX od roku 1995 a druhý byt na I. XX prenajímali a umožňovali v ňom bývať aj starej mame žalovaného a sestre žalobkyne. V roku 2005 žalobkyňa v zamestnaní vymenila milenca F. o 24 rokov staršieho, za kolegu T. o 9 rokoch staršieho, a bez ohľadu na maloleté deti, ktoré ponechala so žalovaným na R. XX, sa odsťahovala už v roku 2005 s milencom T. do prázdneho bytu na I. XX, keďže jej sestra sa odsťahovala do bytu na G. F. XX. V roku 2006 uniesla matka žalobkyne maloletú Y. do bytu na G. Ú. XX, kde ju izolovala od sestry I., žalovaného a starých rodičov. Žalobkyňa, jej matka a milenec T. bránili maloletým deťom stretávanie sa s druhým rodičom, jeho rodičmi a širšou polovicou rodiny a nasťahovala deti do bytu na I. XX, ktorý podvodne nechala prepísať zo svojho vlastníctva na syna prokurátora F.. V roku 2009 sa sestra žalobkyne presťahovala do domu na Č. D. a recipročne za predchádzajúci prenájom I. XX v rokoch 1992 až 2005 poskytla žalobkyni byt na G. F. XX s tým, že žalobkyňa prenajala byt na I. XX kolegovi svojho milenca T.. V roku 2012 sa žalobkyňa vrátila do bytu na R. XX o, ktorý sa súdi, že nepatrí do masy BSM, pretože ho zmluvne previedla na bratranca. V ďalšom žalovaný poukázal na lekárske správy z ktorých má byť zrejmé, že práve on je napádaný žalobkyňou a jej druhom T., a to verbálne aj fyzicky. Žalobkyňa sa domáhala vydania rozhodnutia podľa § 146 ods. 2 Obč. zák., hoci na to neboli splnené podmienky. Z citovaného ustanovenia je zjavné, že má zamedziť opakovanému násilnému jednaniu, prípadne opakovanému vyhrážaniu, ku ktorému dochádza v spoločnom obydlí, teda v byte, ktorý násilná osoba a ohrozená osoba obývajú spoločne. Podstatný je faktický stav spoločného bývania a nie vedenie spoločnej domácnosti. V danom prípade však účastníci od roku 2005 nebývajú spoločne, nezdieľajú spoločné obydlie, keď žalobkyňa sa bez detí zo spoločného obydlia odsťahovala k milencovi T.. V dobe podania návrhu teda účastníci spoločne nebývali. Neboli teda dané podmienky pre rozhodnutie súdu. Rozhodnutím súdu prvého stupňa bolo závažným spôsobom zasiahnuté aj do jeho vlastníckeho práva. Žalobkyňa nepreukázala, že by tu boli dôvody na nariadenie vylúčenia žalovaného z užívania bytu a spolu s deťmi má za to, že záujem na nariadení napadnutého rozhodnutia neexistoval a ani súčasnosti neexistuje. Žalovaný má záujem žiť v byte na R. XX H. aj s deťmi, tento byt opustil nedobrovoľne a v súčasnosti žije v krízových podmienkach. Popiera, že by v minulosti, v súčasnosti alebo budúcnosti prišlo k fyzickému napadnutiu alebo psychickému týraniu z jeho strany. Práve naopak násilia sa dopúšťala žalobkyňa a jej partner I. T.. Neexistujú žiadne skutočností, na základe, ktorých možno očakávať útok na život, zdravie, slobodu alebo ľudskú dôstojnosť voči žalobkyni zo strany žalovaného. Žalovaný napadol tiež výrok o trovách konania, pretože občianske združenie centrum nádeje poskytuje bezplatné právne poradenstvo a je nemorálne, aby právna zástupkyňa žalobkyne bola duplicitne za to isté odmeňovaná aj od žalovaného aj od zamestnávateľa - občianskeho združenia. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie náležite, veľmi podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť ( §219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že v ust. § 146 ods. 2 Obč. zák. je upravený osobitný dôvod pre obmedzenie užívacieho práva druhého manžela k domu alebo bytu, ktorý tvorí predmet bezpodielového spoluvlastníctva. Týmto zákonom aprobovaný dôvodom je: a) fyzické alebo psychické násilie alebo už samotná hrozba takéhoto násilia , b) neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia manželov v spoločnom dome alebo byte. Fyzické násilie ( bitie, kopanie, škrtenie a podobne ) a psychické násilie (znižovanie sebavedomia, ponižovanie, deprimovanie) nemusí vykazovať znaky trestného činu. Postačí, ak pôjde o priestupok proti občianskemu spolužitiu ( § 49 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch). Ďalšou podmienkou obmedzenia užívacieho práva jej neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia. Ide o prípady, keď ďalšie spolužitie manželov nemožno zmiesť, strpieť a vydržať. Na podanie tohto návrhu je aktívne legitimovaný vždy len manžel, aj keby násilie smerovalo voči blízkym osobám bývajúcim v spoločnom dome alebo byte. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní bolo preukázané násilné správanie sa žalovaného, najmä vo vzťahu k žalobkyni ako i psychické násilie vo vzťahu k deťom. Predovšetkým z lekárskych správ založených v spise (č.l. 31-37) vyplýva, že žalobkyňa bola viac krát v priebehu rokov 2005-2006 a v roku 2010 ošetrovaná z dôvodu fyzického napadnutia žalovaným. Pravdivosť týchto skutočností nebola zo strany žalovaného spochybnená predložením iného dôkazu. Napokon aj mal. Y. v rozhovore so znalcom PhDr. Ľ. N., CSc., ustanoveným Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 28P 184/2009 uviedla, že zo svojho skoršieho detstva si najviac spomína na to, ako otec bil matku. V ďalšom uviedla, že niekedy prežíva strach, že otec ublíži mame, lebo keď bývali spolu, tak mamu bil. Napriek skutočnosti, že žalovaný pred znalcom popieral negatívne vyjadrenia detí na jeho osobu (otec označil negatívne vyjadrovanie detí na kontakt s ním za výsledok manipulácie detí matkou), znalec konštatoval, že vyjadrenia detí znejú spontánne a jednoznačne imponujú ako názory podmienené vlastnými osobnými skúsenosťami. Z predmetného znaleckého posudku ďalej vyplynulo, že psychologické vyšetrenie žalovaného poukázalo na to, že ide o osobnosť s priemernými intelektovými schopnosťami, s mierne zníženým sebavedomím, s chybným pomerom k realite na základe zníženej schopnosti prispôsobenia, nekompromisného egocentrického presadzovania svojich potrieb a túžob (agresívny narcizmus), citovo nevyzretú, s významne zníženou schopnosťou empatie, s nedostatkom zmyslu pre proporcionálnosť. Vyznačuje sa zníženou schopnosťou formovať a udržať významné vzťahy, tendenciou k atakom nekontrolovaného hnevu s hostilnými a agresívnymi postojmi k druhému pohlaviu. Ide o osobu tvrdohlavú a impulzívnu, so zníženým ovládaním pudového a citového života s nebezpečím náhleho odtlmenia. Má nevypočítateľné reagovanie (posadnutosť, manierovanosť, nedisciplinovanosť, zlostnosť). Zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že úvaha o zákaze styku otca s maloletými deťmi je oprávnená. Otec pod rúškom „otcovskej lásky“ v prístupe k maloletým deťom uplatňuje psychické násilie, ktoré sa permanentne opakuje. Striktne presadzuje svoju vôľu a požiadavky, vykazuje potešenie z rozpakov detí. Vykazuje extrémy egocentrizmus, úplnú absenciu empatie k deťom, prázdne moralizovanie, častú kritiku, neznesie a odmieta najmenšiu výčitku. U maloletých detí sa v dôsledku otcovho výchovného prístupu k nim sformovali patologické prejavy v správaní - zvýšená precitlivelosť, strach a úzkosť, únava, poruchy spánku, ktoré opakovanými stresmi sa sformovali na stavy úzkosti a depresie. Trpia individuálnym zúfalstvom, pocitmi menejcennosti, obzvlášť v rovestníckom kolektíve v škole. Otec tým, že rozprával maloletým deťom o matkinej a svojej sexualite otvoril tiež incestuózne ovzdušie - urobil z detí dôverníkov vo svojom sexuálnom živote, čím ohrozil ich zdravý psychosexuálny vývin a psychologický vývin osobnosti, ich vzťahy v osobnom a potenciálnom partnerskom živote. Dopad zákazu styku maloletých detí s otcom by mohol byť užitočný k zmierneniu až k odstráneniu psychických ťažkostí maloletých detí, je však súčasne potrebné aj paralelné odborné psychoterapeutické vedenie detí. Potrebné je zrušiť otcove sprevádzanie detí do školy, ich sledovanie na vychádzkach s matkou, ako i zákaz návštev detí v jeho prostredí. Konflikty medzi účastníkmi vyplývajú aj z ďalších listinných dôkazov, napr. zo zápisov zo stretnutia na riešenie správania žalovaného vo vzťahu k navštevovaniu ich spoločných maloletých detí v Základnej škole na T. ulici zo dňa 21. 1. 2009 a iné. Ak sa žalovaný vo svojich vyjadreniach odvoláva na znalecký posudok znalca PhDr. Š. I. vypracovaný pre účely súdneho konania pred Okresným súdom Bratislava IV sp. zn. 23C 68/2005, zo záveru ktorého vyplynulo, že obaja rodičia majú dobré a relatívne porovnateľné osobnostné predpoklady pre starostlivosť o svoje maloleté deti po rozvode ich manželstva, odvolací súd poukazuje na to, že znalecký posudok bol vypracovaný v roku 2006, t. j. v čase kedy sa psychické násilie žalovaného neprejavovalo v takom rozsahu, ako v nasledujúcich rokoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď pri svojom rozhodovaní bral do úvahy najmä závery znaleckého posudku znalca PhDr. Ľ. N., CSc., ktorý bol vypracovaný v apríli 2010 a teda zohľadňoval aj neskoršie prejavy psychického násilia žalovaného. Vzhľadom na uvedené závery súdu prvého stupňa o potrebe vylúčiť žalovaného z užívania spoločného bytu sú opodstatnené. Z vykonaného dokazovania pred súdom 1. stupňa vyplynulo, že k fyzickému ako i psychickému násiliu zo strany žalovaného dochádzalo práve v čase, keď užívali spoločne byt na R. XX v H.. Pre naplnenie zákonného predpokladu obmedzenia, prípadne vylúčenia z užívania bytu jedného z manželov, nie je nevyhnutné reálne vykonanie fyzického alebo psychického násilia, ale postačuje aj jeho samotná hrozba. Samotné správanie oboch účastníkov, ktoré sa aj v súčasnosti prejavuje v neustálom podávaní vzájomných podnetov úradnou a súdnou cestou, nasvedčuje, že vzájomné spolužitie účastníkov v jednom byte by bolo nepochybne neznesiteľným a hrozba opakovaného dopúšťania sa fyzického a psychického násilia zo strany žalovaného voči žalobkyni a maloletým deťom je reálna. K tvrdeniu žalovaného, že v súčasnosti z jeho strany nie je dôvod dopúšťať sa násilia voči žalobkyni (ani v minulosti sa ho nedopúšťal) resp. že nehrozí žiaden útok z jeho strany, odvolací súd uvádza, že to, že v súčasnosti už nedochádza k fyzickému násiliu zo strany žalovaného, je dôsledkom skutočnosti, že žalovanému bolo predbežným opatrením zakázané vstupovať do predmetného bytu a približovať sa k žalobkyni na vzdialenosť 15 metrov. Len vďaka uvedenému predbežnému opatreniu sa vzájomné vzťahy medzi účastníkmi čiastočne ustálili, čo však ešte neznamená, že v prípade spoločného užívania predmetného bytu, by k nim do budúcna nedochádzalo. Žalovaný nie je schopný totiž rešpektovať ani zákazy uložené mu predbežnými opatreniami, keď opakovane tieto nedodržiava. O jeho neochote dodržiavať podmienky zakotvené v rozhodnutiach súdov napokon nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovanému bola uložená pokuta 200 eur za marenie výkonu rozhodnutia (predbežného opatrenia, ktorým súd žalovanému zakázal styk s mal. Y.). Žalovaný bol uznaný vinným aj z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia a porušovania domovej slobody (č. k. 5 T 101/2010-368). Vyjadrenia žalovaného, že sa v budúcnosti nedopustí fyzického ani psychického násilia, sú preto nedôveryhodné. Ani v odvolacom konaní však nepreukázal, že sa napr. podrobil psychoterapii, ktorá mu bola uložená predmetným trestným rozsudkom, zo záverov ktorej by mohla vyplývať skutočnosť, že prestal byť nebezpečný pre žalobkyňu. Napokon dôvody ním uvádzané v odvolaní skôr smerujú k poukazovaniu na príčiny rozvratu manželstva účastníkov, a k otázkam úpravy starostlivosti a styku s maloletými deťmi. Predmetné skutočnosti však nevyvracajú dôvody, na ktorých bolo založené napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, t. j. existenciu fyzického a najmä psychického násilia, resp. jeho hrozby vo vzťahu k žalobkyni. Práve naopak z obsahu odvolania naďalej vyplýva, že vzťahy medzi účastníkmi sú naďalej narušené (aj keď miera narušenia je nižšia vďaka nariadenému predbežnému opatreniu), a do istej miery hraničia až z ich vzájomnou nenávisťou. Za daného stavu je tu nepochybne hrozba, že sa bude fyzické a najmä psychické násilie v budúcnosti opakovať, ak by účastníci naďalej bývali spoločne v byte na R. XX D. H.. Irelevantné sú odvolacie dôvody, že súd prvého stupňa odňal práva ich spoločným deťom na prístup k súdu, keďže tieto neboli účastníkmi súdneho konania (ako už bolo uvedené vyššie, aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby je výlučne manžel). K odvolaciemu dôvodu ohľadne zásahu do vlastníckych práv žalovaného napadnutým rozhodnutím, odvolací súd poukazuje na to, že právo na ochranu života a zdravia, ktoré je násilníkom ohrozované, má absolútnu povahu a je teda silnejšie ako vlastnícke právo násilníka. Preto užívacie právo násilníka k spoločnému obydliu, ktoré vyplýva z bezpodielového spoluvlastníctva či spoločného nájmu, môže byť v záujme ochrany života a zdravia obetí jeho násilníckeho konania obmedzené. Aj v prípade obmedzenia užívacieho práva zostáva vlastnícke právo k domu (bytu) zachované, obmedzuje sa len jedna jeho zložka - užívacie právo. Vzhľadom na tento cieľ súdneho rozhodnutia, musí žalovaný strpieť i prípadné obmedzenie jeho vlastníckeho práva, ktoré v tomto prípade musí požívať menšiu ochranu ako záujem na ochrane zdravia osôb, voči ktorým existuje, čo i len podozrenie z násilia. Právo v takomto prípade musí chrániť slabšiu stranu a aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva dať možnosť, aby sa riešili právne situácie takým spôsobom, aby ten z manželov, ktorý zasahuje do práva druhého (druhých) na pokojný a zdravý život, v záujme ochrany zdravého vývoja detí, bol obmedzený aj v takých právach, ako je právo spoluvlastníka na užívanie, resp. spoluužívanie domu či bytu. Odvolací súd poznamenáva, že z ust. § 146 ods. 2 Obč. zák. priamo nevyplýva, či možno obmedziť alebo vylúčiť užívacie právo druhého manžela k bytu alebo domu v bezpodielovom spoluvlastníctve iba trvale alebo aj dočasne. Odvolací súd je však toho názoru, že obmedzenie, resp. vylúčenie užívacieho práva druhého manžela podľa uvedeného ustanovenia môže byť aj dočasné, ako je tomu v prejednávanej veci. Ak totiž predmetný byt pripadne v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva do výlučného vlastníctva žalobkyne, žalovaný stratí právo predmetný byt užívať a žalobkyňa sa proti prípadným zásahom do svojho vlastníckeho práva bude môcť brániť vlastníckou žalobou v zmysle § 126 ods. 1 Obč. zák. Ak však predmetný byt pripadne do výlučného vlastníctva žalovaného, nebude možné vylúčiť ho z užívania predmetného bytu, keďže tým by došlo k neprípustnému zásahu do jeho vlastníckeho práva. Okrem toho, v takom prípade by žalobkyňa predmetný byt užívala bez právneho dôvodu a toto jej právne postavenie by jej neumožňovalo domáhať sa proti žalovanému obmedzenia jeho užívacieho práva k bytu, prípadne vylúčenia užívania bytu. Z tohto hľadiska súd prvého stupňa súd prvého stupňa rozhodol správne, keď napadnutým rozsudkom vylúčil žalovaného z užívania predmetného bytu iba do skončenia konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 526/2002 Z.z., ktorým bol § 146 Obč. zák. doplnený o odsek 2. V nej sa totiž k § 705a uvádza, že v prípade práva spoločného nájmu možno užívacie právo obmedziť alebo manžela z užívania bytu vylúčiť buď na určitý čas alebo na neurčito. Podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa v prípade ust. § 146 ods. 2 Obč. zák., ktorý sa týka bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve, ale inak ide o obsahovo zhodnú úpravu s § 705a Obč. zák., postupovalo odlišne. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalobkyni nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.