Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/2/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412208651 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412208651.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľky: D. Z. H. V. D. G. P. S. Á. , trvale bytom N., M. Č.. X, zastúpená JUDr. Ľuboslavom Kašubom, advokátom v Bratislave, Na Vŕšku č. 1, proti odporcovi: Ľ. Z. H. V. D. G. P. , trvale bytom N., Z. Č.. X, zastúpený JUDr. Evou Fridrichovou, Bratislava, Pribišova č. 31, o výživné na plnoleté dieťa, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 13. novembra 2013, č.k. 15 P 141/2012-205, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 13. novembra 2013, č.k. 15 P 141/2012-205, v zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 13.11.2013, č.k. 15 P 141/2012-205, zamietol návrh navrhovateľky na zvýšenie výživného odporcu - jej otca, ktorým žiadala o zvýšenie z doterajšej sumy 99,58 € (3.000,-- Sk) určenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 7.6.2007, sp. zn. 13 P 323/2006, na sumu 700,-- € mesačne. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a 2, § 76 ods. 1 a 2, § 77 ods. 1 a 2 a § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine, a vecne tým, že hoci od posledného rozhodnutia súdu o výživnom došlo k zmene pomerov a navrhovateľka nesporne nenadobudla schopnosť sama sa živiť, keďže je študentkou 2. ročníka denného štúdia vysokej školy, v dôsledku čoho sa mení štruktúra a výška jej potrieb, nie je v možnostiach a schopnostiach odporcu platiť ani čiastočne zvýšené výživné. K zmene pomerov došlo aj na jeho strane, keď mu pribudla vyživovacia povinnosť k maloletej W. N., narodenej XX.XX.XXXX. Súd mal preukázané, že odporca utrpel zlomeninu predkolenia vrátane členka, pričom bol preukázateľne práceneschopný od 16.1.2013 a práceneschopnosť ku dňu vyhlásenia rozhodnutia trvala. Na strane oboch účastníkov došlo k zmene pomerov z hľadiska ich majetku, nakoľko odporca nadobudol nehnuteľnosť v Obci Igram a navrhovateľka nehnuteľnosť v Obci Studienka, a to rodinný dom a pozemky. Majetkové pomery odporcu sa zmenili v roku 2010, pričom nebolo preukázané, že z nadobudnutých nehnuteľností odporca profituje. Nebolo preukázané, žeby disponoval bytom na Š. X., ani žeby bol vlastníkom motorového vozidla Škoda Felícia. Súd prvého stupňa nezistil, že odporca má príjem zo svojho majetku a keďže nemá príjem z práce, nakoľko poberá dávky nemocenského poistenia, dospel k záveru, že nemôže byť zaviazaný na platenie výživného vo vyššej výške než je určené doposiaľ. Súd prvého stupňa posudzoval pomery odporcu aj z hľadiska úrovne jeho partnerky, pričom mal preukázané, že táto má ďalšiu vyživovaciu povinnosť a nie je zamestnaná, pričom poberala dávky v nezamestnanosti. Pri rozhodovaní tiež prihliadal aj na zvýšenie majetkových pomerov navrhovateľky, ktorá hoci je študentkou, prevzala na seba záväzok zaplatiť kúpnu cenu nehnuteľností (ktoré nadobudla) a uznala dlh vo výške 9.728,-- €. Tvrdenie navrhovateľky, že sa jedná o záväzky, ktoré boli financované z predaja bytu na M. (ktorý užívali predtým) a uznaný záväzok spláca de facto jej matka, viedlo súd prvého stupňa k záveru, že matka navrhovateľky má k dispozícii viac finančných prostriedkov, než deklaruje, že jej majetkové pomery sú lepšie než pomery odporcu, a preto je v jej schopnostiach a možnostiach podieľať sa na úhradách potrieb vo vyššej miere. Výšku navrhovateľkou vyčíslených nákladov prvostupňový súd z hľadiska ich štruktúry považoval za nadštandardnú pri porovnaní celkových príjmov rodičov, keď matka prezentovala príjem 341,-- € netto mesačne a jej spoločnosť vykazuje dlhodobo stratu, a teda zostalo otázne, z čoho sú náklady navrhovateľky vyčíslené v priemere na 1.321,98 € hradené a či sú reálne. Súd neprihliadol na výdavky navrhovateľky týkajúce sa stomatologických nákladov, ktoré boli hradené v roku 2009 až 2011, pričom časť z predložených dokladov sa netýkala navrhovateľky. Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal. V tejto časti dôvodil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd návrh zamietol, podala včas odvolanie navrhovateľka dôvodiac, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že hoci súd prvého stupňa správne konštatoval, že od posledného rozhodnutia došlo k zmene pomerov na strane oboch účastníkov, vo svojom rozhodnutí sa priklonil na stranu odporcu z dôvodu, že jeho príjem zo živnosti činil priemerne 66,25 € mesačne a nemocenské 6,09 € za deň. Ak sa k príjmu odporcu priráta príjem jeho terajšej manželky, ktorá je nezamestnaná a poberá iba dávky v nezamestnanosti, je otázne, z čoho platí odporca hypotekárny úver mesačne v sume 255,26 €, náklady na bývanie v sume 175,-- €, náklady na maloletú W. a podobne. Prvostupňový súd v tejto súvislosti vôbec neskúmal stavy financií odporcu, resp. jeho manželky v peňažných ústavoch. Poukázala na notoricky známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné dokazovať, že je snahou každého podnikateľa určovať si príjem na najspodnejšej hranici, najmä z dôvodu platenia povinných odvodov, keďže ich výška je závislá od výšky príjmu. Mala teda za to, že súd prvého stupňa relevantným spôsobom nezhodnotil príjmy odporcu zo živnosti. Odporca neprispel v žiadnej miere na značné náklady na nevyhnutnú stomatologickú operáciu dieťaťa, práve naopak, zakúpil si nehnuteľnosti v Obci Igram, hoci za cenu 1.000,-- €, pričom sa súd prvého stupňa nezaoberal jej tvrdením, že do tejto nehnuteľnosti investoval značné finančné prostriedky a tiež sa nevysporiadal s otázkou, prečo na jednej strane zohľadnil nízky príjem odporcu zo živnosti, ale na druhej strane nezohľadnil značnú stratu obchodnej spoločnosti jej matky, keď aj vyššie potreby dieťaťa prispeli k tejto strate a v čase podania odvolania matka podnikala kroky k likvidácii spoločnosti. Práceneschopnosť odporcu má iba dočasný charakter a nemôže byť na ujmu dieťaťa, preto mala za to, že je v možnostiach a schopnostiach odporcu (príjmy zo živnosti, úspory a pod.), aby platením výživného vo vyššej miere aspoň z časti pokryl zvýšené oprávnené náklady dieťaťa. Podobne ako odporca aj matka je silná astmatička, prekonala onkologickú operáciu a mala tiež trojitú zlomeninu nohy, avšak napriek týmto skutočnostiam sa snaží o to, aby mohla študovať, a teda v čo najväčšej miere sa snaží prispievať na jej nevyhnutné náklady. Preto navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, prípadne zrušiť a vec mu vrátiť na nové prejednanie. Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, keď podané odvolanie považoval za tendenčné a zavádzajúce a rozsudok prvostupňového súdu vychádzal na základe vykonaných navrhnutých dôkazov zo správneho posúdenia majetkových a iných pomerov účastníkov. Uviedol, že navrhovateľka je dospelá osoba, ktorá vlastní rodinný dom, spláca hypotéku, denne sa dopravuje autom zo Studienky do Bratislavy, a teda jej majetkové pomery sa vyrovnajú majetkovým pomerom odporcu. Hypotéku na jeho byt mu pomáha splácať rodina, nakoľko by so svojou malou dcérou zostal bez strechy nad hlavou. Jeho teta, ktorá na neho prepísala rodinný dom v Igrame, v tomto dome býva a stará sa o jeho údržbu, pričom jej iba prirodzene pomáha pri prácach, nakoľko majú nadštandardné rodinné vzťahy. Namietal tvrdenia navrhovateľky, že si protizákonne znižuje daňový základ z podnikania, čo označil za odraz konania jej matky, ktorá sa predajom ich spoločného bytu urobila bezmajetnou, jej firma vraj neprosperuje a kúpila drahú nehnuteľnosť do vlastníctva dcéry, ktorá si asi má z čoho hradiť drahé estetické a stomatologické zákroky. Upozornil tiež na to, že matka jeho dcéry W. nie je jeho manželkou. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. januára 2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné same sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (§ 62 ods. 1 a 2 Zákona o rodine). Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Podľa § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení rozsah vyživovacej povinnosti voči dieťaťu je limitovaný na jednej strane odôvodnenými potrebami dieťaťa a na druhej strane schopnosťami rodičov. Odôvodnenými potrebami dieťaťa sú všetky nevyhnutné potreby pre život kultúrneho človeka. Ich miera je rôzna podľa okolností konkrétneho prípadu. Sú závislé predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotné stavu a schopností, spôsobu prípravy na budúce povolanie, prípadne od vlastných zárobkových pomerov a majetku. Odôvodnené potreby je však vždy potrebné zvažovať vo vzťahu k možnostiam a schopnostiam rodičov. Výživou dieťaťa, na ktorú obidvaja rodičia prispievajú pomerne primerane svojim možnostiam a schopnostiam, sa rozumie zaobstarávanie, resp. uspokojovanie všetkých životných potrieb pre všestranný telesný a duševný vývoj dieťaťa. Zahrňuje teda aj uspokojovanie iných potrieb než je strava, napr. na zdravotnú starostlivosť, lieky, ošatenie, hygienické potreby, cestovné, školské potreby, aktivity voľného času a bývanie. Zákonnou povinnosťou rodičov k deťom je zabezpečiť výživu alebo životné podmienky dieťaťa. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov rozsudku, ako správnych, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa je potrebné zdôrazniť nasledovné. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého skutkové okolnosti vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 132 O.s.p. a správne návrh navrhovateľky na zvýšenie výživného zamietol. V konaní navrhovateľka nepreukázala, že v zmysle § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine v spojení s podmienkami uvedenými v § 75 ods. 1 a § 62 Zákona o rodine došlo u odporcu od posledného rozhodovania súdu o výživnom k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie rozsahu jeho vyživovacej povinnosti. Všetky navrhovateľkou navrhnuté dôkazy súd prvého stupňa riadne vykonal. Krajský súd sa plne stotožňuje s vyhodnotením skutkových okolností a vykonaného dokazovania okresným súdom a v dôvodoch svojho rozhodnutia na ne aj poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vychádzajúc z podmienok uvedených v § 78 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine konanie o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa je konaním návrhovým. V takom prípade sú účastníci v zmysle podmienok uvedených v § 120 ods. 1 O.s.p. povinní preukázať, že nastali také okolnosti, ktoré odôvodňujú zmenu predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom na plnoleté dieťa. Navrhovateľka ako účastníčka konania mala teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkaznú. Následky spojené s nesplnením povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie účastník, ktorý si túto povinnosť v potrebnom rozsahu nesplnil. Nakoľko navrhovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa nenavrhla vykonať dôkazy vzťahujúce sa k zostatkom na účtoch odporcu, resp. jeho partnerky, nevykonaním ktorých argumentovala v rámci svojich odvolacích námietok, odvolací súd nemohol na tieto dôkazy prihliadnuť s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. Rovnako navrhovateľka v konaní pred okresným súdom nenavrhla žiadne pozitívne dôkazy vo vzťahu k ňou tvrdenému predchádzajúcemu vlastníckemu právu odporcu k bytu na Š. X. Č.. XX S. N., keď odporca svoje vlastníctvo k tomuto bytu výslovne poprel; potvrdil len, že byt bol vo vlastníctve jeho tety, od ktorej nadobudol rodinný dom v Igrame a v tejto súvislosti dostatočne hodnoverne vysvetlil aj investície z výťažku z predaja bytu do rekonštrukcie uvedeného rodinného domu. K odvolacím námietkam ohľadne zárobkových schopností a možností odporcu odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie súdu prvého stupňa neboli v čase vyhlásenia jeho rozsudku kľúčové vykazované príjmy otca z podnikateľskej činnosti, ale obmedzenie jeho schopností a možností v súvislosti s dlhodobou práceneschopnosťou, ktorá vzhľadom na charakter zdravotného obmedzenia odporcu mala jednoznačný vplyv na výkon jeho povolania, a tým aj na jeho zárobkové možnosti, keď jeho príjem pozostával preukázateľne od januára 2013 výlučne len z nemocenských dávok. Odporca taktiež už v priebehu konania prezentoval počas trvania jeho práceneschopnosti svoju odkázanosť na materiálnu, resp. finančnú pomoc zo strany rodiny. Vzhľadom na správne navrhovateľkou zdôraznenú prechodnosť práceneschopnosti odporcu, ktorá však preukázateľne trvala v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa, má navrhovateľka po podstatnej zmene pomerov u odporcu možnosť v súlade s § 78 ods. 1 Zákona o rodine v spojení s ustanovením § 163 ods. 1 O.s.p. iniciovať nové konanie, v ktorom môže opätovne dôjsť k prehodnoteniu schopností a možností odporcu (podľa skutkového stavu existujúceho v čase ďalšieho rozhodovania súdu). Za týchto okolností ak súd prvého stupňa nevyhovel návrhu navrhovateľky na zvýšenie rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu, rozhodol vecne správne. Ani v odvolacom konaní nenastali také zmeny, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia, resp. iné rozhodnutie odvolacieho súdu ako potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti. Odvolací súd nedoručoval navrhovateľke vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom odporca (opakovane) uvádzal dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z jeho písomného, ústneho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa navrhovateľky k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.