Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/414/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412218352 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412218352.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: T. C., B.. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - N.. T. C., X. Ľ. XX, X., zastúpená advokátkou JUDr. Martou Huttovou, so sídlom Bezekova 13, Bratislava a otec - N.. L. C., O. X. V. XXX, W. L. U., O..Č.. X. K. XX, V., G., zastúpeného Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, Bratislava, IČO: 35 951 087, o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté dieťa, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 10.6.2013, č.k. 25 P/284/2012-105, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zníženie výživného, konanie v časti návrhu otca na zníženie výživného za obdobie od 20.6.2011 do 25.10.2012 zastavil a deklaroval, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Výrok o zastavení konania v časti návrhu otca na zníženie výživného za obdobie od 20.6.2011 do 25.10.2012 právne odôvodnil § 103, § 104 , § 159 ods.3 O.s.p. poukazujúc na to, že o predmetnom návrhu otca bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 13P/120/2011-159 zo dňa 19.1.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2012, č.k. 11CoP 166/2002-173 ( ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.10.2012) v ktorom bola od 20.6.2011 zvýšená vyživovacia povinnosť otca na maloletého T. zo sumy X.XXX,-Sk na sumu XXX euro mesačne, otcovi bola uložená povinnosť zaplatiť zročné výživné za dobu od 20.6.2011 do 19.1.2012 vo výške X.XXX euro do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku bol návrh matky na zvýšenie výživného zamietnutý. Zamietajúci výrok súd prvého stupňa právne odôvodnil § 62 ods.1,2, § 75 ods.1, § 78 ods.1 Zákona o rodine , keď mal po vykonanom dokazovaní preukázané, že od poslednej súdnej úpravy neprišlo u otca k zmene majetkových, ani rodinných pomerov, ktoré by odôvodňovali zníženie jeho vyživovacej povinnosti pre maloletého Mateja. Obranu otca smerujúcu k tomu, že počas roka pracuje len 7 mesiacov a zvyšnú časť roka je bez príjmu súd prvého stupňa neakceptoval jednak s poukazom na jeho vysokoškolské vzdelanie, ako aj na to, že má tri vyživovacie povinnosti k maloletým deťom, ktoré sú na neho odkázané výživou. Poukázal na to, že je jeho povinnosťou vyvinúť maximálne úsilie na zlepšenie svojej finančnej situácie tým, že si zabezpečí príjem aj v čase keď nepracuje ako sezónny robotník, naviac keď mu v tom nebráni žiaden vážny dôvod. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods.1 písm. a/ O.s.p.. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 220 O.s.p. zmenil a jeho návrhu na zníženie výživného na sumu XXX euro mesačne v celom rozsahu vyhovel. V odvolaní uviedol, že naposledy bola jeho vyživovacia povinnosť voči maloletému Matejovi určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 13P/120/2011-159 zo dňa 19.1.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2012, č.k. 11CoP 166/2002-173 na sumu XXX euro mesačne. Návrh na zníženie výživného podal dňa 19.11.2012 poukazujúc na to, že k zmene pomerov došlo na jeho strane tým, že jeho manželka stratila zamestnanie a došlo k strate príjmu v ich rodine. V jeho príjmoch a ani výdavkoch nedošlo k žiadnej zmene, naďalej pracuje ako sezónny pracovník v mesiacoch apríl až október kalendárneho roka. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že príjem matky sa od vydania posledného súdneho rozhodnutia zvýšil zo sumy X XXX euro na sumu X XXX,XX euro mesačne. Podľa názoru otca súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia neuviedol všetky skutočnosti, ktoré mali spočívať v zmene pomerov na strane otca, nevysporiadal sa s tým, prečo niektoré z nich nepovažoval za rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia o znížení výživného a žiadnym spôsobom neodôvodnil nevykonanie navrhnutého dôkazu ( výsluch manželky otca). Rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a je v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.. Otec v odvolaní ďalej citoval § 62 ods. 2, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1,3 Zákona o rodine poukazujúc na to, že v snahe zabezpečiť rodinu a zarobiť peňažné prostriedky na uspokojenie potrieb všetkých troch maloletých detí je obmedzený ponukou práce a možnosťami ponúkajúcimi sa mu v jeho odbore. Súd v odôvodnení rozsudku vôbec nezdôvodnil, čím sa riadil pri vyslovení názoru o jeho schopnostiach a možnostiach zarábať priemerne mesačne XXXX euro , keď následne pri zvažovaní výšky výživného na maloletého T. vychádzal z jeho priemerného mesačného príjmu v takejto výške. Nesprávny je záver súdu i o tom, že nedošlo k zmene pomerov na jeho strane, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že skutočné majetkové pomery otca sa od posledného rozhodnutia bez jeho viny značne sťažili (súčasná manželka stratila prácu, v súčasnosti je nezamestnaná a plnenie vyživovacej povinnosti sa uskutočňuje výhradne z finančných prostriedkov zarobených otcom a z rodinných prídavkov). V súčasnosti má jeho štvorčlenná rodina k dispozícií na výdavky spojené s úhradami za nájom, stravu, zdravotnú starostlivosť sumu X.XXX euro, od ktorej treba ešte odpočítať sumu XXX euro predstavujúcu výživné na maloletého T., ku ktorého plateniu bol zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 19.1.2012, č.k. 13P/120/2011-159. Všetky jeho maloleté deti majú s poukazom na čl. 41 ods. 1,3 Ústavy rovnaké práva, medzi ktoré patrí aj právo na rovnaké príspevky na výživu, resp. na rovnakú životnú úroveň zabezpečovanú jedným z rodičov. V prípade, ak je zaviazaný úhradou výživného na jedno zo svojich maloletých detí sumou XXX euro mesačne je z okolností prípadu nepochybné, že rovnakú vyživovaciu povinnosť si nemôže plniť aj voči ostatným dvom maloletým deťom a dochádza tým k porušeniu ústavných práv zostávajúcich maloletých detí ( O., B.. XX.X.XXXX H. U., B.. X.X.XXXX). Určené výživné je pre neho neúnosné a likvidačné a môže znamenať, že nebude schopný si riadne plniť svoje ďalšie dve vyživovacie povinnosti. Matka sa k riadne doručenému odvolaniu otca písomne nevyjadrila. Kolízny opatrovník maloletého v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu otca navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v záujme maloletého dieťaťa potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca podané proti zamietajúcemu výroku rozsudku nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu otca na zníženie jeho vyživovacej povinnosti k maloletému, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Podľa § 62 ods. 1,2,3,4,5 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. I napriek tomu, že otec v odvolaní nenamietal správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom s použitím § 103, § 104 v spojení s § 159 O.s.p. zastavil konanie v časti návrhu na zníženie výživného za obdobie od 20.6.2011 do 25.10.2012 odvolací súd podľa § 212 ods.1 písm. a/ O.s.p. konštatuje vecnú a právnu správnosť tejto časti rozhodnutia majúcu význam pri posudzovaní výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom zamietol návrh otca na zníženie výživného za obdobie od 26.10.2012. Je treba sa stotožniť s úvahou súdu prvého stupňa v tom, že rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 13 P/120/2011-159 zo dňa 19.1.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2012, č.k. 11CoP 166/2002-173 ( ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.10.2012 a v ktorom bola od 20.6.2011 zvýšená vyživovacia povinnosť otca na maloletého T. zo sumy X.XXX,-Sk na sumu XXX euro mesačne, otcovi bola uložená povinnosť zaplatiť zročné výživné za dobu od 20.6.2011 do 19.1.2012 vo výške X.XXX euro do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku bol návrh matky na zvýšenie výživného zamietnutý) predstavuje pri prejednaní návrhu otca na zníženie výživného s účinnosťou od 20.6.2011 do 25.10.2012 prekážku právoplatne rozhodnutej veci, pre ktorý nie je možné návrh otca v tejto časti prejednať. S poukazom na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom zamietol návrh otca na zníženie jeho vyživovacej povinnosti odo dňa 26.10.2012. Vo vzťahu k námietkam otca uvedených v odvolaní obsahovo posúdených ako námietky o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. ) na základe ktorých zamietol jeho návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvého stupňa týkajúcou sa nepreukázania podstatnej zmeny pomerov na strane maloletého a otca odôvodňujúcej zníženie jeho vyživovacej povinnosti ( § 78 ods.1 Zákona o rodine ). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a jeho doplnenia odvolací súd konštatuje, že podľa ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia pritom treba považovať podstatnú zmenu pomerov, či už na strane detí alebo rodičov. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z ustanovenia z § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, resp. plnoletých detí odkázaných výživou na rodičoch, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov. V prejednávanej veci súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu otca na zníženie jeho vyživovacej povinnosti pre určenie výšky výživného z hľadiska súčasných odôvodnených potrieb dieťaťa, ako aj z hľadiska schopností a možností jeho rodičov, na výživu ktorých je plne odkázané, a tieto potom v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov (§ 78 ods.1 Zák. o rodine) porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného v čase poslednej úpravy výživného na dieťa, t.j. v čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava IV, ktorý rozsudkom č.k. 13P/120/2011-159 zo dňa 19.1.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2012, č.k. 11CoP 166/2002-173 od 20.6.2011 zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletého T. zo sumy X.XXX,-Sk na sumu XXX euro mesačne, otcovi uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné za dobu od 20.6.2011 do 19.1.2012 vo výške X XXX euro do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh matky na zvýšenie výživného zamietol. Je treba prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa o tom, že v priebehu konania na základe vykonaného dokazovania nebol zo strany otca ani ku dňu podania návrhu, a ani podľa stavu existujúceho v čase rozhodovania o jeho návrhu a odvolaní preukázaný zákonný predpoklad na to, aby mohol byť v konaní o zníženie vyživovacej povinnosti úspešný, keďže v porovnaní s pomermi na strane dieťaťa, ale i otca v čase posledného súdneho rozhodnutia nebola preukázaná akákoľvek podstatná zmena pomerov - maloletý je naďalej študentom Gymnázia na X. D. P. X., jeho náklady vynakladané na školskú, mimoškolskú činnosť a ostatné potreby sa v súvislosti so zabezpečením základných životných potrieb výrazne nezmenili, príjem a životné podmienky otca sa podstatne nezmenili - otec je i naďalej sezónnym stavebným robotníkom v G., kde dosahuje takmer zhodný príjem a nezmenil sa ani stav jeho vyživovacích povinností. Pokiaľ ide o otcom tvrdenú nezamestnanosť jeho súčasnej manželky je treba uviesť, že túto okolnosť otec v priebehu konania nepreukázal a nepodložil žiadnym listinným dôkazom. V danej veci je treba naviac skonštatovať, že súčasná manželka otca má k dvom spoločným maloletým deťom rovnakú vyživovaciu povinnosť ako otec čo znamená, že je rovnako ako otec povinná vyvinúť maximálne úsilie smerujúce k uplatneniu sa na trhu práce a dosahovaniu príjmov, z ktorých bude schopná uspokojovať potreby maloletých detí, ktoré sú na nej odkázané výživou. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa postupoval správne, ak nezamestnanosť manželky otca ( v konaní naviac nepreukázanú ) neposúdil za tak podstatnú zmenu pomerov na strane otca ( § 78 ods.1 Zákona o rodine ), dôsledkom ktorej by mala byť úvaha o znížení vyživovacej povinnosti otca k maloletému T. C., B.. XX.XX.XXXX. K výhradám otca týkajúcim sa určenia výšky jeho vyživovacej povinnosti v rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 13 P/120/2011-159 zo dňa 19.1.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2012, č.k. 11CoP 166/2002-173 odvolací súd neprihliadol, keďže v tomto konaní je týmito rozhodnutiami viazaný a vecnú a právnu správnosť úvahy označených súdov nie je oprávnený preskúmavať. Na otcove námietky o porušovaní práv jeho ostatných dvoch maloletých detí je treba poukázať na to, že otec má rezervy týkajúce sa jeho uplatnenia sa na trhu práce. Odvolací súd síce konštatuje, že otec maloletých nevyužíva dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie, ale zároveň akceptuje možnosť slobodnej voľby jedinca sa rozhodnúť o tom, akú pracovnú činnosť bude vykonávať so zámerom uspokojiť svoje základné životné potreby. Keďže však otec maloletého má okrem maloletého T. ešte ďalšie dve vyživovacie povinnosti, je jeho sloboda vo voľbe typu povolania a intenzity vykonávanej pracovnej činnosti limitovaná a obmedzovaná práve rodičovskou povinnosťou uživiť všetky maloleté deti, ktoré sú na neho i naďalej odkázané výživou. Za danej situácie sa postoj otca, ktorý vykonáva pracovnú činnosť pri ktorej nevyužíva svoje dosiahnuté vzdelanie a z ktorej dosahuje príjem určený na uspokojovanie potrieb nielen jeho, ale i jeho rodiny a mal. T. len časť roka ( 7 mesiacov ) a po zvyšok roka nepracuje, javí byť nie príliš zodpovedným. Takýto „ slobodne zvolený „ postoj otca však nemôže byť nielen k ťarche maloletého T., ale ani na úkor ostatných dvoch maloletých detí otca - O.Š., B.. XX.X.XXXX H. U., B.. X.X.XXXX). K námietke otca o nevykonaní dokazovania výsluchom jeho manželky, ktoré súd prvého stupňa zamietol uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 10.6.2013 je treba uviesť, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však vždy vecou konajúceho súdu ( § 120 ods. 1,2 O.s.p.) a nie účastníkov konania. V súvislosti s označeným dôkazným návrhom posudzujúc ho vo vzťahu k zákonným predpokladom pre rozhodovanie podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine je treba sa zhodnúť s rozhodnutím súdu prvého stupňa poukazujúc na to, že vykonanie tohto dôkazného prostriedku sa v danom štádiu konania správne javilo ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci. Na okolnosť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zamietnutí navrhnutého dokazovania neodôvodnil v písomnom vyhotovení rozhodnutia odvolací súd podľa § 212 ods.3 O.s.p. neprihliadol, keďže táto vada v postupe súdu prvého stupňa nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.