Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/465/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511204385 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1511204385.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Beaty Jurgošovej v právnej veci žalobcu: Bruno Baláž, bytom H. XX/C, Bratislava, zast. advokátom Mgr. Pavlom Horňákom, R. XX, Bratislava, proti žalovanému: Ing. Matej Aradský, bytom A. XXX/X, Galanta, zast. advokátom JUDr. Petrom Wolfom, ul. XX. V. 9/9, Galanta, o vylúčenie veci z exekúcie, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28. marca 2012, č. k. 39C 72/2011 - 82, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,32 eur k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Wolfa do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 586,03 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol vykonanie exekúcie proti povinnému Alanovi Gregušovi na základe exekučného titulu na 15.000,- eur s príslušenstvom, pričom Okresný súd Bratislava V vydal dňa 1. 10. 2009 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a súdny exekútor dňa 30. 10. 2009 vydal upovedomenie o začatí exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 663/2009, ktorým zakázal povinnému nakladať so svojím majetkom. Zároveň na základe žiadosti súdneho exekútora bola vykonaná Krajským riaditeľstvom PZ SR blokácia motorového vozidla zn. Škoda Oktavia. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalobca ako kupujúci uzavrel s Alanom Gregušom ako predávajúcim dňa 4. 3. 2008 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj motorového vozidla zn. Škoda Octavia, výrobné číslo TMBDG11U832710017. Kúpna cena motorového vozidla bola 270.000,- Sk bez DPH a termín odovzdania a prevzatia bol stanovený na deň 10. 3. 2008, avšak k prepisu vozidla na Dopravnom inšpektoráte nedošlo. Z výsluchu svedka Alana Greguša súd prvého stupňa zistil, že kúpnu zmluvu so žalobcom uzatvoril ako formu záruky na pôžičku, ktorá mu bola poskytnutá v ten istý deň a so žalobcom sa dohodli, že v prípade, že pôžička nebude splatená, zoberie si žalobca vozidlo. Z uvedeného dôvodu k odovzdaniu vozidla žalobcovi nikdy nedošlo. Žalobca ako veriteľ vyplatil Alanovi Gregušovi dňa 4. 3. 2008 sumu 270.000,- Sk v hotovosti s tým, že táto suma sa má vrátiť v časovom horizonte troch mesiacov. Z výdavkového dokladu zo dňa 4. 3. 2008 súd prvého stupňa zistil, že predložený výdavkový pokladničný doklad nie je žalobcom účtovne spracovaný, nemá uvedené číslo (zúčtovanie v denníku pod poradovým číslom chýba) a suma uvedená v doklade nie je dohodnutou kúpnou cenou za motorové vozidlo. Z vyjadrenia Daňového úradu Bratislava II súd prvého stupňa zistil, že žalobca ako daňový subjekt posledné daňové priznanie k dani za motorové vozidla podal v roku 2008, od tohto dátumu žiadne daňové priznanie k dani za motorové vozidlo nepodáva a posledné daňové priznanie k dani za motorové vozidlo sa netýkalo vozidla, ktorého vylúčenia z exekúcie sa žalobca domáha. Zo spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 36Er 2282/2010 vo veci žiadosti súdneho exekútora JUDr. Ivana Nestora zo dňa 13. 4. 2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu notárskej zápisnice č. k. N 252/2009, Nz 20160/2009 a Zmluvy o pôžičke zo dňa 16. 6. 2009, vydaného Notárskym úradom Mgr. Andreou Rozvadskou dňa 16. 6. 2009 súd prvého stupňa zistil, že Alan Greguš v exekučnom konaní vo vzťahu ku žalobcovi ako povinná osoba dlžník vyhlásil, že dňa 16. 6. 2009 uzatvoril so žalobcom ako veriteľom zmluvu o pôžičke a podľa zmluvy sa žalobca zaviazal dlžníkovi poskytnúť peňažnú pôžičku vo výške 90.900,- eur s 3 % úrokom ročne, ktorú dohodnutú sumu pôžičky vo výške 90.900,- eur pri podpise Zmluvy o pôžičke poskytol v hotovosti k rukám povinnej osoby, dlžník svojím podpisom potvrdil na príjmovom doklade prevzatie sumy a dlžník sa zaviazal pôžičku vrátiť do 16. 8. 2009. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že notárskou zápisnicou zo dňa 16. 6. 2009 si žalobca a Alan Greguš vysporiadali svoje záväzky z viacerých pôžičiek poskytnutých žalobcom ako veriteľom v období rokov 2007 až 2008 Alanovi Gregušovi ako dlžníkovi. Z lustrácie držiteľa motorového vozidla súd prvého stupňa zistil, že držiteľom vozidla v evidencii je Alan Greguš a na vozidlo bola v roku 2009 daná blokácia v súvislosti so začatými exekúciami súdnych exekútorov pod sp. zn. EX 473/2009 - JUDr. Šimon a EX 663/2009 - JUDr. Kopronczai. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že kúpnou zmluvou mal byť zastretý iný právny úkon, keď dospel k záveru, že kúpna zmluva mala byť zabezpečovacím prevodom v súvislosti s poskytnutou pôžičkou. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca nepreukázal úmysel nadobudnúť motorové vozidlo do svojho vlastníctva, keď na jednej strane uvádzal, že medzi ním a Alanom Gregušom bol v roku 2008 zlý vzťah a preto nemohlo dôjsť k poskytnutiu pôžičky, na druhej strane uvádzal, že vzhľadom na spoločné vzťahy a obchodné aktivity vozidlo nepotreboval a ponechal ho v užívaní bezodplatne Alanovi Gregušovi. Súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca odňal Alanovi Gregušovi kľúče od vozidla v presne nezistenom čase (r. 2009 - 2010), preto zavolal políciu a k odovzdaniu vozidla došlo až za asistencie polície po predložení kúpnej zmluvy žalobcom. Súd prvého stupňa bol názoru, že v prípade, že by Alan Greguš ako predávajúci si bol vedomý svojej povinnosti z kúpnej zmluvy, že vlastníctvo prešlo na žalobcu, nebol by volal po odňatí kľúčov od vozidla políciu. Súd prvého stupňa mal za nesporné, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo, avšak sporné ostalo plnenie zo zmluvy, keď v kúpnej zmluve si účastníci zmluvy dohodli, že účinky kúpnej zmluvy nastanú odovzdaním vozidla, pričom k odovzdaniu vozidla a dobrovoľnému odovzdaniu kľúčov nikdy nedošlo. Súd prvého stupňa mal taktiež za to, že po uzavretí zmluvy k prepisu vozidla na žalobcu nedošlo a žiadnym dôkazom nebolo preukázané zo strany žalobcu, že vozidlo, ktoré ako tvrdil kupoval, ako podnikateľ účtovne zahrnul do podnikateľského majetku a Alan Greguš ho po uzavretí zmluvy ďalej využíval bezodplatne a ako sám uviedol, mal pocit, že kúpna zmluva je len formou zábezpeky na poskytnutú pôžičku. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že nedošlo k vzájomnému plneniu účastníkov v zmysle § 588 Obč. zák., keď žalobca nepreukázal, že došlo k riadnemu odovzdaniu motorového vozidla do jeho vlastníctva, pričom mal za to, že aj v prípade, že by kúpna zmluva medzi účastníkmi bola platne uzavretá, nedošlo k jej naplneniu, odovzdaniu predmetu kúpy a teda nenastali účinky kúpnej zmluvy. Súd prvého stupňa naviac uviedol, že kúpna zmluva bola uzavretá na účely zabezpečenia zmluvy o pôžičke a realizáciou dohodnutého zabezpečenia malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na žalobcu ako veriteľa, resp. prepadnutiu veci v prospech žalobcu. Súd prvého stupňa taktiež dospel k záveru, že kúpna zmluva predstavovala v zmysle § 41a ods. 2 Obč. zák. zastretý právny úkon podľa § 553 Obč. zák., ktorého náležitosti však neboli splnené a preto je neplatný pre rozpor s účelom zákona podľa § 37 Obč. zák. pre nedostatok vážnosti vôle predávajúceho, nakoľko jeho vôľou nebolo uzavretie kúpnej zmluvy, ale zmluvy na zabezpečenie jeho záväzku zo zmluvy o pôžičke peňazí. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa ignoroval skutočný stav veci a dospel k nepodloženému záveru, že k odovzdaniu predmetného motorového vozidla nedošlo a to napriek tomu, že žalobca i Alan Greguš označili udalosť o policajnej akcii ako možný dôkaz k preukázaniu odovzdania vozidla. Potvrdil, že jeho vôľa bola uzatvoriť kúpnu zmluvu, na základe ktorej mal nadobudnúť motorové vozidlo do svojho výlučného vlastníctva a poukázal na výpoveď Alana Greguša ako predávajúceho, ktorý uviedol, že jeho vôľou bolo motorové vozidlo predať. Vytkol súdu prvého stupňa, že nevykonal ďalšie dokazovanie, smerujúce k preukázaniu skutočnosti, ktorá by vyvrátila zhodné tvrdenie účastníkov kúpnej zmluvy a takéto dôkazy ani neboli žalovaným v konaní navrhnuté a napriek tomu považoval za nepreukázaný úmysel zmluvných strán uzatvoriť kúpnu zmluvu, pričom všetky dôkazy vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa túto skutočnosť potvrdzujú. Súd prvého stupňa tak považoval úmysel fyzických osôb ako ich vnútorný stav a pocit za nepreukázaný v rozpore s tým, čo tieto osoby pred súdom o svojom úmysle a vnútornej vôli vypovedali, tzn. v rozpore s vykonaným dokazovaním. Mal za to, že rozhodnutie v rozpore s vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ani neodôvodnil, čo spôsobuje, že takéto rozhodnutie je vecne nepreskúmateľné. Taktiež vytkol súdu prvého stupňa, že v odôvodnení rozsudku konštatoval skutočnosti, ktoré sú v príkrom rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa spochybnil súvislosť medzi kúpnou zmluvou a výdavkovým dokladom s odôvodnením, že sa na doklade jedná o sumu 270.000,- Sk namiesto sumy 200.000,- Sk, ktorú považoval za kúpnu cenu, pričom kúpna zmluva obsahuje ustanovenie čl. III kúpna ceny, ktorý stanovuje: „Kúpna cena je stanovená sumou 200.000,- Sk bez DPH (slovom dvestosedemdesiattisíc slovenských korún)“. Priznal, že vo vyjadrení kúpnej ceny číslom a slovom došlo k chybe v písaní, pričom obe zmluvné strany považovali zhodne za kúpnu cenu sumu 270.000,- Sk. Taktiež poukázal na to, že k odovzdaniu kľúčov od motorového vozidla preukázateľne došlo, keď k preukázaniu tejto skutočnosti boli označené ďalšie dôkazy, najmä v súvislosti s prítomnosťou príslušníkov Policajného zboru SR pri odovzdávaní kľúčov od vozidla v roku 2009, pričom mal za to, že otázka dobrovoľnosti je v tomto prípade právne irelevantná. Bol názoru, že skutočnosť, že nedošlo k prepisu držiteľa motorového vozidla v evidencii motorových vozidiel, vedeným dopravným inšpektorátom a zahrnutiu majetku do podnikateľského majetku nemá žiadny vplyv na prechod a trvanie vlastníckeho práva, rovnako ako aj skutočnosť, že Alan Greguš predmet kúpy na základe neskoršej dohody bezodplatne užíval. Mal za to, že k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo, ako aj k plneniu zo zmluvy ešte pred začatím exekúcie v prospech žalovaného a preto existuje dôvod na vylúčenie motorového vozidla z exekúcie. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že skutočnosť, že k reálnemu odovzdaniu motorového vozidla ako predmetu kúpy nikdy nedošlo, o čom svedčí i výpoveď svedka alana Greguša, o ktorého dobrovoľnosti a úmyslu vydať motorové vozidlo ako predmet kúpy žalobcovi svedčí i privolanie hliadky polície v roku 2009, teda po roku, kedy mala byť kúpna zmluva reálne uzavretá. Poukázal na výpoveď svedka Alana Greguša zo dňa 3. 2. 2012, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že kúpna zmluva bola uzatváraná ako „forma záruky na poskytnutú pôžičku“ a teda išlo o zastretý právny úkon, pričom v úmysle Alana Greguša nikdy nebolo prevádzať vlastnícke právo k jeho motorovému vozidlu na žalobcu. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o uplatňovanom nároku. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., potvrdil. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k riadnemu odovzdaniu motorového vozidla do vlastníctva žalobcu a teda nedošlo k vzájomnému plneniu z kúpnej zmluvy. Uvedenú skutočnosť potvrdil svojou výpoveďou i Alan Greguš, ktorý uviedol, že „ žalobca si zobral kľúče a vozidlo ostalo v Podunajských Biskupiciach v bývalej prevádzke žalobcu. Následne zavolal políciu, po príchode polície sa preukazoval podľa evidencie motorových vozidiel a žalobca prišiel aj s kúpnou zmluvou. Vozidlo ostalo v ten večer v Podunajských Biskupiciach a následne sa so žalobcom dohodli, že mu vozidlo ešte ponechá v užívaní“. Je teda nesporné, že k odovzdaniu motorového vozidla nedošlo ešte ani v roku 2009, resp. 2010. Bol preto správny záver súdu prvého stupňa, že nebolo úmyslom žalobcu a Alana Greguša uzavrieť kúpnu zmluvu, ale táto zmluva mala slúžiť na zabezpečenie pôžičky, ktorú žalobca Alanovi Gregušovi poskytol. K ďalšej námietke žalobcu, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že nedošlo k vzájomnému plneniu účastníkov kúpnej zmluvy, odvolací súd uvádza, že ako bolo uvedené vyššie, k plneniu z kúpnej zmluvy nedošlo a žalobca v konaní nepreukázal, či k plneniu z kúpnej zmluvy vôbec došlo, keď nie je zrejmé, či sa motorové vozidlo doposiaľ nachádza u Alana Greguša a teda nie je zrejmé, či predmetné motorové vozidlo žalobcovi vôbec odovzdal. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 66,32 eur. Právny zástupca žalovaného vykonal v odvolacom konaní jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 3. 8. 2012) za 59,69 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 6. 2013. Po pripočítaní režijného paušálu 7,63 eur odmena právneho zástupcu žalovaného predstavuje 67,32 eur. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.