Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/327/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608100003 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1608100003.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: V.. I. Ž., bytom: W. XX, G., zastúpeného advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: AD-RIVA s.r.o., Nám. SNP 15, Bratislava, (predtým: CPS Car Protection Solutions Produktion s.r.o.), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 4. decembra 2012, č. k. 6C/2/2008-339, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá, konanie zastavil. Rozhodnutie o trovách konania si súd prvého stupňa vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného ako vedúci zamestnanec - manažér produkcie od 03.10.2005 podľa pracovnej zmluvy č. XX uzavretej na dobu neurčitú s miestom výkonu práce Z.Ý. C. C., R. Z. XXXX D. W.. Funkčne bol priamo podriadený konateľke spoločnosti, ktorá bola oprávnená vydávať mu priame príkazy. Dňa 18.10.2007 mal žalobca vypísanú priepustku na návštevu lekára od 13,25 hod. do 17,30 hod. Podľa dovolenkového lístka si dňa 17.10.2007 vypísal čerpanie jedného dňa dovolenky na 19.10.2007. Túto skutočnosť žalobca oznámil konateľke žalovaného Nalan Aydar mailom odoslaným dňa 18.10.2007, v ktorom uviedol, že v zmysle ich rozhovoru 18.10.2007 poobede musí ísť k lekárovi pre lieky a 19.10.2007 si berie dovolenku. Konateľka žalovaného reagovala mailom zaslaným žalobcovi dňa 20.10.2007 s otázkou, kto povolil jeho dovolenku na deň 19.10. Dňa 08.11.2007 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že na čerpanie dovolenky dňa 19.10.2007 nemal súhlas zamestnávateľa, a preto žalovaný jeho neprítomnosť na pracovisku v tento deň považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasil a listom zo dňa 16.11.2007, doručeným žalovanému dňa 21.11.2007, túto skutočnosť oznámil žalovanému, pričom uviedol, že dňa 19.10.2007 sprevádzal svoju 84-ročnú matku do zdravotníckeho zariadenia, čo predstavuje dôležitú osobnú prekážku v práci podľa § 141 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce a zamestnávateľovi túto skutočnosť uviedol aj vopred s tým, že ešte nevedel konkrétny termín. Zároveň žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný listom zo dňa 26.3.2008 oznámil žalobcovi, že mu umožňuje pokračovať v práci s novým miestom výkonu práce na Nám. SNP 15 v Bratislave. Podľa súdu prvého stupňa okamžité skončenie pracovného pomeru po formálnej stránke spĺňalo všetky náležitosti stanovené v § 70 Zákonníka práce. Uviedol, že žalovaný ho nemohol prerokovať so zástupcami zamestnancov v súlade s § 74 Zákonníka práce, keďže takýto orgán (§ 11a Zákonníka práce) nebol u neho zriadený, čo muselo byť žalobcovi zrejmé. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosti, na ktoré prihliadol pri posudzovaní miery závažnosti konania žalobcu. Uviedol, že u žalovaného platil interný predpis, ktorý určoval začiatok a koniec pracovného času a podmienky čerpania dovoleniek. Podľa bodu 9. tohto predpisu sa žiadosti o dovolenku predkladali na schválenie obchodnému vedeniu v písomnej forme minimálne týždeň vopred, s výnimkou nepredvídaných okolností (ako napr. úmrtie v rodine). Súd prvého stupňa taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca bol vedúcim zamestnancom a jeho pracovnou náplňou bolo plánovanie, koordinovanie a riadenie výroby v rozsahu právomoci manažéra produkcie. Pracoval v dôležitej pracovnej pozícii - kontrola kvality výroby (tak vstupnej ako i výstupnej kontroly), čo bol z hľadiska predmetu činnosti žalovaného a možných reklamácií kľúčový post. Preto mu aj konateľka žalovaného z dôvodu lepšieho kontaktu s klientmi s účinnosťou od 05.04.2007 stanovila začiatok pracovného času najneskôr do 8:30 hod., hoci podľa bodu 6. interného predpisu žalovaného „Informácie a pokyny pre zamestnancov“ bol stanovený pravidelný pracovný čas od 7:30 hod. do 16:15 hod. vrátane prestávky a pružný pracovný čas od 7:00 hod. do 8:45 hod.. Žalobca však podľa výpovede konateľky žalovaného, svedka S. R. i osobného spisu tento príkaz nedodržiaval. Zo všetkých svedeckých výpovedí ďalej podľa súdu prvého stupňa vyplynulo, že dovolenka vedúcich pracovníkov musela byť schválená konateľkou spoločnosti, a to aj keď bola neprítomná na pracovisku. Všetci preto mali na ňu vždy priamy telefonicky kontakt s prihliadnutím na časové rozdiely krajín, kam chodievala. Vedúci výroby J., pokiaľ zastupoval konateľku, išlo len o zastupovanie v riadiacej činnosti, ale podľa výpovede svedkov S. a S. R. dovolenky nikdy nepodpisoval. Žalobca si vypísal priepustku k lekárovi a dovolenkový lístok na čerpanie dovolenky v čase, keď konateľka bola na dlhodobej pracovnej ceste v Z.. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť a časový posun musel teda vedieť, že tieto skutočnosti by mal oznámiť konateľke dostatočne včas tak, aby mu mohla hlavne jeho dovolenku odsúhlasiť a zabezpečiť zastupovanie jeho osoby na pracovisku. Vychádzajúc zo svedeckých výpovedí mohol a mal predovšetkým telefonovať konateľke, čo predstavovalo dohodnutý spôsob komunikácie a všetci vedúci pracovníci mali k dispozícii služobné mobilné telefóny s volaniami do zahraničia. Z mailu zaslaného žalobcom súd prvého stupňa považoval za zrejmé, že ním konateľke fakticky oznamoval, že si berie dovolenku, nie že o ňu žiada. Tvrdenia žalobcu, že o tom, že bude potrebovať voľno k lekárovi a dovolenku, hovoril s konateľkou pred jej pracovnou cestou, pritom neboli preukázané. Ako nepravdivé sa na základe výpovede Z. Y. a Z. N. podľa súdu prvého stupňa ukázalo aj tvrdenie žalobcu, že žalovaný neuznával potvrdenia o návšteve lekára a musel si na ten čas brať dovolenku. Rovnako tak tvrdenia, že dovolenku potreboval k tomu, aby pravidelne sprevádzal svoju matku na ošetrenie k lekárovi a aj na odborné vyšetrenia. Zo zdravotnej karty I. Ž. (matky žalobcu) totiž vyplynulo, že žalobca s ňou od roku 2006 až do októbra 2007 nechodil na vyšetrenia a v čase týchto vyšetrení bol v práci. Navyše nemohol vopred vedieť kedy na takéto vyšetrenie pôjde, pretože k ošetrujúcemu lekárovi jeho matky sa pacienti neobjednávali. Súdu prvého stupňa sa preto stanovisko ošetrujúceho lekára o žalobcových výlučných doprovodoch matky na vyšetrenia javilo ako zavádzajúce a nepravdivé, vrátane potvrdenia o návšteve lekára dňa 19.10.2007. Žalobca totiž toto potvrdenie doložil žalovanému až po dlhšej dobe, pokiaľ by však bol na nevyhnutnom ošetrení u lekára so svojou matkou, nič mu nebránilo v tom, aby predložil žalovanému potvrdenie o doprovode a preukázal mu dôležitú prekážku v práci. V neposlednom rade súd prvého stupňa prihliadol tiež na skutočnosť, že v čase porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu prebiehalo šetrenie škodovej udalosti vyplývajúcej z reklamácie dodávky zákazníka Z. Z. V. G. ohľadne chybnej dodávky krytov určených pre japonský trh, za čo žalovaný vyvodzoval zodpovednosť žalobcu. Na základe zisteného skutkového stavu a po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca svojim konaním závažne porušil pracovnú disciplínu a okamžité skončenie pracovného pomeru je platné. Súd prvého stupňa mal tiež za to, že v danom prípade by od žalovaného nebolo možné spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer žalobcu ďalej pokračoval, a to vzhľadom na konanie žalobcu a možné riziko vzniku prípadnej škody. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol. V časti určenia, že pracovný pomer žalobcu trvá, súd prvého stupňa konanie zastavil podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p., pretože žalobca pred začatím konania vo veci samej vzal žalobu v tejto časti späť. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 08.11.2007 a prizná mu náhradu trov konania. Následne, aby mu bola priznaná náhrada mzdy. K skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa žalobca uviedol, že u žalovaného síce nastúpil ako vedúci zamestnanec - manažér produkcie od 01.10.2005, avšak od 01.11.2005 na základe rozhodnutia žalovaného pracoval ako manažér kvality, čo potvrdili aj svedecké výpovede. Žalovaný napriek upozorneniam žalobcu počas celej doby zamestnania pracovnú zmluvu nezmenil ani nevyhotovil popis pracovnej činnosti pozície manažéra kvality. Podotkol, že nevykonával ani funkciu kontrolóra kvality výroby, ale bol nadriadeným pracovníkom kontrolórov kvality. Od tohto nesprávneho skutkového zistenia pritom závisia aj ďalšie nesprávne zistenia a vykonštruované vyvodzovanie zodpovednosti žalobcu za škody na majetku žalovaného. Vo vzťahu k svojej neprítomnosti na pracovisku dňa 19.10.2007 žalobca uviedol, že v tento deň sprevádzal na lekárske ošetrenie svoju 84-ročnú matku, čo je v zmysle § 141 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce dôležitou osobnou prekážkou v práci na strane zamestnanca a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu v takomto prípade pracovné voľno. Poukázal na skutočnosť, že o čerpanie dovolenky požiadal žalovaného - konateľku zamestnávateľa osobne vopred, pred jej pracovnou cestou do N. Z., s tým, že presný deň mu nie je známy a závisí od prítomnosti ošetrujúceho lekára jeho matky v ambulancii. Žalovaný mu čerpanie dovolenky vopred odsúhlasil, pričom konkrétny dátum vzhľadom na neprítomnosť konateľky na území Slovenskej republiky mal oznámiť prostredníctvom e-mailu. Informáciu o prítomnosti lekára v ambulancii sa žalobca dozvedel iba deň vopred. Napriek tomu, že v zmysle § 141 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce mal nárok na poskytnutie pracovného voľna, požiadal žalovaného o čerpanie dovolenky, vzhľadom na dlhší čas, ktorý si návšteva jeho matky u lekára nevyhnutne vyžadovala. Žalovanému v zmysle ústnej dohody s konateľkou bezodkladne prostredníctvom e-mailu oznámil termín čerpania dovolenky a vypísal si dovolenkový lístok, ktorý 18.10.2011 odovzdal na sekretariáte žalovaného. Mal za to, že ani žalovaný ústne odsúhlasené čerpanie dovolenky so žalobcom nikdy nepoprel a konateľka uviedla iba, že si na vec nepamätá. Doprovod svojej matky žalobcom na vyšetrenie potvrdil aj ošetrujúci lekár I.. H. a potvrdenie o tom žalobca doložil už pri podaní žaloby. Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že odmietol vykonanie dôkazu potrebného na objasnenie rozhodujúcej skutočnosti, a to vypočutie ošetrujúceho lekára jeho matky I.. H. a na základe toho vec nesprávne právne posúdil, nakoľko súd prvého stupňa spochybňuje prítomnosť žalobcu pri ošetrení jeho matky dňa 19.10.2007. Súd prvého stupňa však vôbec neprihliadol na vyjadrenie ošetrujúceho lekára o psychickom a zdravotnom stave matky žalobcu ani na predložené potvrdenia lekára. Rovnako nesprávne súd prvého stupňa podľa žalobcu posúdil aj uznávanie návštev lekára počas pracovného času žalovaným pre svojich zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedkyne Z. N.Č. dňa 26.01.2012, z ktorej vyplynulo, že čas strávený u lekára si zamestnanec musel nadrobiť, tento sa nerátal do odpracovaného času a nebol zaplatený. Žalobca ďalej namietal, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal s vykonanými dôkazmi preukazujúcimi bežnú prax schvaľovania dovolenky u žalovaného. Poukázal na svedecké výpovede I. S., ktorá u žalovaného pracovala na personálnom oddelení a zamestnankyne Z. N., z ktorých vyplynulo, že čerpanie dovolenky zamestnanci oznamovali konateľke žalovaného aj emailom. V kontexte s ďalšími udalosťami žalobca zastával názor, že cieľom konania žalovaného v súvislosti s bezdôvodným okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom bolo vyhnúť sa povinnosti uspokojiť pracovné i finančné nároky, ktoré by vznikli žalobcovi z dôvodu skončenia pracovného pomeru u žalovaného z organizačných dôvodov. Dňa 30.11.2007 totiž žalovaný vydal oznámenie o hromadnom prepúšťaní, ktoré sa malo uskutočniť v decembri 2007. K dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca poukázal na ust. § 70 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ dôvod nesmie dodatočne meniť, pričom v jeho prípade bola ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z 08.11.2007 uvedená neprítomnosť na pracovisku dňa 19.10.2007, na ktorú podľa tvrdenia žalovaného nemal žalobca súhlas, avšak konateľka žalovaného na pojednávaní dňa 03.05.2011 ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedla skutočnosť, že bola rozčúlená na jednu reklamáciu z Z. na 200.000 eur, za ktorú zodpovedal žalobca. Súd prvého stupňa sa však ani s týmto rozporom nevysporiadal. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli podľa žalobcu ani jeho príchody do práce. Poznamenal, že interný predpis zo dňa 06.03.2006, ktorým žalovaný upravil pracovný čas zamestnancov a stanovil možnosť ranného príchodu na pracovisko v čase medzi 7:00 hod. a 8:45 hod., čo žalobca navyše dodržiaval, nebol platný a nesúhlasili s ním riadiaci pracovníci/manažéri z dôvodu, že bol v rozpore s pracovnými zmluvami a Zákonníkom práce, išlo len o návrh predpisu vypracovaný konateľkou. Za smernicu alebo interné nariadenie zamestnávateľa, ktorým sa upravuje pracovný čas zamestnancov, ani za žiadnu inú dohodu o úprave pracovného času žalobcu podľa neho nemožno považovať ani email z 05.04.2007, v ktorom ho žalovaný žiadal o príchod na pracovisko do 8:30 hod.. Preto je nesprávne skutkové zistenie a právne posúdenie súdu prvého stupňa o začiatku pracovného času o 8:30 hod. a z toho vyplývajúceho omeškania žalobcu. K prihliadnutiu súdu prvého stupňa na v tom čase prebiehajúce šetrenie škodovej udalosti vyplývajúcej z reklamácie dodávky zákazníka Z. Z. u žalovaného žalobca namietal, že žalovaný sa ho snažil očierniť poukázaním na reklamáciu z roku 2007 a v súdnom konaní vykonštruovať zodpovednosť žalobcu za túto reklamáciu prostredníctvom účelovo vytvoreného tzv. odborného posudku p. Q. F., ktorý ani nie je zapísaný v zozname znalcov SR ani iných odborných pracovísk oprávnených vydávať odborné posudky a stanoviská, dňa 30.03.2012 po 6 rokoch od vzniku škodovej udalosti. Napokon z tohto posudku vyplýva, že išlo o chybu, za ktorú je zodpovedný manažér výroby, pričom žalobca pracoval na pozícii manažér kvality a nemal tak možnosť ovplyvniť konštrukciu a vývoj výrobku ani údaje o výrobku zadávané do výroby a osobne nekontroloval vstupné materiály ani výstupné výrobky, nebol kontrolórom. Dodal, že počas trvania pracovného pomeru nebola zodpovednosť z uplatnenej reklamácie vadných krytov voči nemu uplatnená. Škodová udalosť mu bola oznámená dňa 04.04.2007 a nemá žiadnu príčinnú súvislosť s jeho neprítomnosťou v práci dňa 19.10.2007. V konaní neboli preukázané ani žiadne negatívne následky jeho neprítomnosti v práci dňa 19.10.2007, napriek tomu súd prvého stupňa na ťarchu žalobcu prihliadol aj na spôsobenie škody. Súd prvého stupňa teda oprel svoje rozhodnutie o skutočnosti, ktoré sa netýkajú predmetu sporu. V neposlednom rade žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný uznal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 26.03.2008 podaním doručeným žalobcovi, v ktorom mu písomne oznámil, že mu umožňuje pokračovať v práci v CPS s novým miestom výkonu práce Nám. SNP 15, Bratislava. Žalobca sa na základe tohto dostavil do práce na nové pracovisko a žiadal o prideľovanie práce. V dôsledku uvedeného a pre úmyselné konanie konateľky žalovaného, ktorá kontaktovala v tom čase nového zamestnávateľa žalobcu Z. G., H. G..M..B.., nový zamestnávateľ skončil so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej dobe. Súd prvého stupňa neprihliadol ani na túto skutočnosť. V nadväznosti na uvedené podľa žalobcu súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy len v prospech žalovaného, prihliadol najmä na dôkazy predložené žalovaným, náležitým spôsobom sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi a nepripustil dôkazy, ktoré mali vyvrátiť zodpovednosť žalobcu za škodu, hoci svoje rozhodnutie oprel aj o vyššie uvedenú škodovú udalosť. Žalobca preto nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že predpoklady pre okamžité skončenie pracovného pomeru boli splnené. Mal za to, že jednodňová absencia v práci, ktorá má byť podľa jeho názoru aj ospravedlnená, nemôže byť považovaná za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, aby bola dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže neboli preukázané žiadne jej negatívne následky. Nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a žalobca dňa 21.11.2007 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer založený medzi účastníkmi konania pracovnou zmluvou č. XX z 03.10.2005 neskončil. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zotrval na svojich vyjadreniach prezentovaných počas konania pred súdom prvého stupňa. Dôležitá osobná prekážka v práci na strane zamestnanca v zmysle § 141 ods. 2 písm. c/ bod 1 Zákonníka práce mohla podľa názoru žalovaného u žalobcu existovať výlučne dňa 18.10.2007, kedy podľa emailovej komunikácie uviedol potrebu prevzatia liekov pre svoju matku dňa 18.10.2007 v popoludňajších hodinách. Na deň 19.10.2007 žalobca výslovne žiadal o súhlas s čerpaním dovolenky, ktorý mu však žalovaný nedal. Neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007 preto nebola a ani nemohla byť tzv. ospravedlnenou absenciou z dôvodu dôležitej osobnej prekážky v práci podľa § 141 ods. 2 písm. c/ bod 1 Zákonníka práce. Za dostatočné a úplné žalovaný považoval zistenia súdu prvého stupňa týkajúce sa sprevádzania nebohej matky žalobcu dňa 19.10.2007 u jej ošetrujúceho lekára I.. N. H., konkrétne, že dňa 19.10.2007 matka žalobcu, a teda ani žalobca na vyšetrení neboli. Táto návšteva bola podľa zdravotnej karty do prehľadu ošetrení dopisovaná. Žalovaný sa ďalej stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na riziko vzniku závažných následkov v súvislosti s neprítomnosťou žalobcu na pracovisku ako aj vzhľadom na negatívne následky vadne vykonávanej práce (postačovala hroziaca a aj skutočná škoda vzniknutá ako dôsledok reklamácie) absenciu žalobcu oprávnene považoval za intenzívne a závažné porušenie pracovnej disciplíny spojené s právom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu ohľadom jeho skutočnej pracovnej pozície u žalovaného ako manažéra kvality, žalovaný uviedol, že podľa pracovnej zmluvy č. XX zo dňa 03.10.2005 bol druh práce žalobcu označený ako manažér produkcie. Tento druh práce však podľa pracovnej zmluvy zahŕňal aj dodržiavanie kvality produkcie a sám žalobca v odvolaní uviedol, že pracoval ako manažér kvality. Táto skutočnosť podľa žalovaného zvyšuje zodpovednosť žalobcu súvisiacu s nedodržaním kvality produkcie. Mal za to, že žalobca neuvádza vo svojom odvolaní žiadne relevantné argumenty, ktoré by vyvracali názor súdu prvého stupňa a žalovaného o tom, že neprítomnosť žalobcu na pracovisku bola spôsobilá privodiť žalovanému značnú škodu. Za nepreukázané považoval aj tvrdenie žalobcu, že okamžitým skončením pracovného pomeru sa žalovaný chcel vyhnúť povinnosti uspokojiť jeho nároky, ktoré by vznikli z dôvodu skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov. K záveru žalobcu ohľadom vyhodnotenia a nevykonania niektorých dôkazov súdom prvého stupňa žalovaný poukázal na rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03, podľa ktorého súd musí dať odpoveď len na tie otázky nastolené účastníkom, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 03.10.2005 ako manažér produkcie, pričom jeho funkcia zahŕňala aj kontrolu dodržiavania kvality produkcie a technologických postupov (čl. II pracovnej zmluvy). Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Listom zo dňa 08.11.2007 žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu neprítomnosti žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007, hoci nemal súhlas zamestnávateľa na čerpanie dovolenky, čo považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca listom zo dňa 16.11.2007 oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Odvolací súd ďalej z obsahu spisu zistil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným malo písomnú formu, bol v ňom skutkovo vymedzený dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a bolo žalobcovi aj riadne doručené dňa 08.11.2007 v zákonom stanovenej lehote. Po formálnej stránke teda predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňalo všetky zákonné náležitosti v zmysle § 70 Zákonníka práce platného a účinného v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi. Spornou však v danej veci bola skutočnosť, či konanie žalobcu, ktoré žalovaný označil za dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce totiž zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer iba výnimočne, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod skončenia pracovného pomeru musí dosahovať určitý stupeň intenzity a musí ísť o zavinené porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny pritom závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho osoba zamestnanca; jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností; spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností; situácia, v ktorej k porušeniu došlo; dôsledky porušenia pre zamestnávateľa; či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je len porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie pracovnej disciplíny). V prípade sporu je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a o aký stupeň jej porušenia ide. Súd pritom nie je viazaný hodnotením určitého konania zamestnanca zamestnávateľom. Musí však vychádzať z toho, ako je skutkovo odôvodnený prejav zamestnávateľa smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru. V prejednávanej veci bolo v prvom rade potrebné zodpovedať otázku, či absencia žalobcu v práci dňa 19.10.2007 bola neospravedlnenou a či ňou žalobca porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Podľa judikatúry skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale až opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe. Po preskúmaní danej veci má odvolací súd za to, že žalobca sa ocitol v dôkaznej tiesni a počas konania pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že dňa 19.10.2007 čerpal dovolenku. V zmysle § 111 ods. 1 Zákonníka práce čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ. V danom prípade žalobca tvrdil, že dňa 18.10.2007 oznámil konateľke žalovaného emailom čerpanie dovolenky dňa 19.10.2007, a to údajne na základe predchádzajúceho ústneho dohovoru a odsúhlasenia čerpania dovolenky vo vopred neurčený konkrétny dátum počas pracovnej cesty konateľky žalovaného v N.T. Z.. Žalobca však nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval súhlas žalovaného s čerpaním dovolenky v tento deň, a teda určenie čerpania dovolenky žalobcovi žalovaným na tento deň. Aj vzhľadom na skutočnosť, že konateľka žalovaného emailom zo dňa 20.10.2007 reagovala na oznámenie čerpania dovolenky žalobcom otázkou, kto mu túto dovolenku povolil, nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, že žalobca riadne čerpal dovolenku a jeho neprítomnosť na pracovisku dňa 19.10.2007 bola ospravedlnená. Je pravdou, že podľa svedeckých výpovedí I. S., S. R. a tiež Z. N. sa dovolenky u žalovaného v prípade neprítomnosti konateľky mohli nahlasovať aj emailom, to však neznamená, že ich žalovaný neschvaľoval. Žiaden zo svedkov nepotvrdil, že by žalobca mal dovolenku vopred schválenú konateľkou žalovaného, hoci niektorí z nich o jeho neprítomnosti na pracovisku dňa 19.10.2007 vedeli, ako aj o tom, že posielal email konateľke. V nadväznosti na uvedené možno podľa názoru odvolacieho súdu neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007 považovať za neospravedlnenú. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že dňa 19.10.2007 bol na vyšetrení u lekára so svojou matkou, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa túto skutočnosť nepovažoval za dostatočne preukázanú, a preto na ňu nemohol ani prihliadnuť. Rozporné v tomto smere boli aj potvrdenia ošetrujúceho lekára neb. matky žalobcu, I.. N. H.. V liste zo dňa 05.09.2011 (č. l. 118) síce tento potvrdil, že matka žalobcu bola dňa 19.10.2007 na vyšetrení, avšak v potvrdení zo dňa 07.10.2009 (založenom v spise na č. l. 106) o vyšetreniach matky žalobcu v jeho ambulancii s doprovodom tento dátum uvedený nebol. Žalobca navyše na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 26.05.2009 uviedol, že bol s matkou na pravidelnom vyšetrení, t. j. odber krvi, predpísanie liekov a následne aj u špecialistu v I.. Zo záznamov v zdravotnej karte matky žalobcu, priloženej k spisu, ale tieto skutočnosti nevyplývajú, nenachádza sa tam žiaden záznam o odbere krvi či predpísaní liekov v tento deň. Vzhľadom na tieto rozporné tvrdenia a skutočnosti odvolací súd nemal za preukázané, že žalobca bol dňa 19.10.2007 na vyšetrení so svojou matkou, a teda že jeho neprítomnosť v práci tento deň bola ospravedlnená. Súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním tak v prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobca svojim konaním porušil pracovnú disciplínu spôsobom uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa má za to, že správanie žalobcu nemožno považovať za intenzitou také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by samo osebe odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru s ním. V súvislosti s absenciou žalobcu na pracovisku neboli preukázané ani negatívne následky pre žalovaného či vznik škody. Predmetná jednodňová neospravedlnená absencia žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007 tak podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje len menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že v okamžitom skončení pracovného pomeru daného dňa 08.11.2007 žalovaným žalobcovi je ako dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny a skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce uvedená neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007 bez súhlasu s čerpaním dovolenky. V zmysle ust. § 70 druhá veta Zákonníka práce pritom dôvod uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru sa nesmie dodatočne meniť, a teda ani rozširovať ako to urobil žalovaný v konaní a nesprávne i súd prvého stupňa, keď pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosť, že v čase porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu prebiehalo šetrenie škodovej udalosti vyplývajúcej z reklamácie dodávky zákazníka ohľadne chybnej dodávky krytov určených pre japonský trh, za čo žalovaný vyvodzoval zodpovednosť žalobcu. Táto skutočnosť nebola uvedená ako dôvod v okamžitom skončení pracovného pomeru, a preto na ňu súd prvého stupňa nemohol ani prihliadať a odvodzovať od nej väčšiu intenzitu závažného porušenia pracovných povinností zo strany žalobcu. Navyše ani nijakým spôsobom nesúvisela s neprítomnosťou žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007. Odvolací súd poznamenáva, že výklad prejavu vôle môže smerovať len na objasnenie jeho obsahu, teda zistenie toho, čo bolo skutočne prejavené. Pomocou výkladu prejavu vôle nemožno nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú účastník v rozhodnom čase nemal alebo ktorú síce mal, ale ju neprejavil. Z týchto dôvodov a vzhľadom na odlišné skutkové aj právne závery odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, zrušil podľa § 221 ods. 1 psím. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude súd prvého povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 226 O.s.p. viazaný. Úlohou súdu prvého stupňa bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom zo dňa 08.11.2007 a následne aj o nároku žalobcu na náhradu mzdy. Výrok medzitýmneho rozsudku, ktorým súd prvého stupňa konanie v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá, zastavil, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.